Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 133/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-67

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka

a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya na neverejnom zasadnutí konanom

3. decembra 2002 vo veci sťažnosti Š. T., trvale bytom S., prechodne bytom P., toho času

v Ústave na výkon trestu odňatia slobody R., zastúpeného advokátom JUDr. M. L., L. M.,

pre namietané porušenia práv podľa , a

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní Okresného súdu vo Svidníku vedenom pod sp. zn.

takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd vo Svidníku v konaní vedenom proti Š. T. ako proti ušlému pod

sp. zn. a rozsudkom č. k. -53 zo 14. januára 2002 p o r u š i l jeho

práva podľa , a a

ods. 1 a ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Okresného súdu vo Svidníku č. k. -53 zo 14. januára 2002

z r u š u j e, vec v r a c i a tomuto súdu, aby v nej znovu konal a rozhodol,

a p r i k a z u j e mu, aby Š. T. z výkonu uloženého nepodmienečného trestu odňatia

slobody neodkladne prepustil na slobodu.

3. Š. T. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie 20 000 Sk (slovom

dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd vo Svidníku p o v i n n ý vyplatiť

mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho

zastúpenia Š. T. v sume 20 720 Sk (slovom dvadsaťtisícsedemstodvadsať slovenských

korún) advokátovi JUDr. M. L., Advokátska kancelária, L. M.

5. Okresný súd vo Svidníku je p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia

Š. T. v sume 20 720 Sk (slovom dvadsaťtisícsedemstodvadsať slovenských korún) na účet

Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažnosti Š. T. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-41 z 23. októbra 2002 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Š. T. (ďalej len

„sťažovateľ“) v časti týkajúcej sa namietaného porušenia práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 48

ods. 2 a (ďalej len „“) a a ods. 3

písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v konaní Okresného súdu vo Svidníku (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn.

, pričom vo zvyšnej časti ju odmietol.

Sťažnosť predstavujú podania sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu, doručené

ústavnému súdu 29. júla, 11. septembra, 18. októbra, 7. a 26. novembra 2002 vrátane príloh.

Návrh sťažovateľa na rozhodnutie vo veci samej (v prijatej časti), ktorý sformuloval

jeho právny zástupca v podaní doručenom ústavnému súdu 18. októbra 2002, znel takto:

„A. Okresný súd vo Svidníku v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. porušil

Š. T., trvalý pobyt S., prechodný pobyt P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, v Ústave

na výkon trestu odňatia slobody, R.,

právo o pozbavení slobody inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,

zaručené v , ...

právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho

prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, zaručené čl. 48

ods. 2 ,

právo aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby aby sa mohol

obhajovať sám, alebo prostredníctvom obhajcu, zaručené Slovenskej

republiky

a právo na spravodlivé súdne konanie, zaručené v čl. 6 ods. 1 ods. 3 písm. b),

písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

B. Priznáva Š. T., trvalý pobyt S., prechodný pobyt P., t. č. vo výkone trestu odňatia

slobody, v Ústave na výkon trestu odňatia slobody, R., primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 50.000,– Sk.“

Sťažovateľ sa domáhal, aby ústavný súd rozhodol aj o opätovnom prejednaní jeho

trestnej veci v jeho prítomnosti.

2. Sťažovateľ predovšetkým vytýkal okresnému súdu nezákonné, a tým aj neústavné

konanie vedené pod sp. zn. a odsúdenie v neprítomnosti rozsudkom č. k.

-53 zo 14. januára 2002 (ďalej len „rozsudok zo 14. januára 2002“) na

nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý v súčasnosti vykonáva. Stalo sa tak napriek

skutočnosti, že v mesiaci júl 2001, keď začal prechodne bývať v P., (ďalej len „adresa

v P.“), toto vzdialenie z miesta trvalého bydliska oznámil vyšetrovateľovi obyčajnou

listovou zásielkou (keďže bol toho názoru, že jeho trestná vec sa v tom čase nachádzala ešte

v štádiu vyšetrovania).

Nebolo mu doručené predvolanie na oboznámenie s výsledkami vyšetrovania,

obžaloba a ani predvolanie na hlavné pojednávanie na súd. O odsúdení v tomto konaní sa

dozvedel až počas výkonu trestu odňatia slobody - uloženého mu v konaní vedenom na

Okresnom súde Vranov nad Topľou (ďalej len „Okresný súd VT“) pod sp. zn. -

v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v R. (ďalej len „ústav na výkon trestu“). Pritom

trestná vec, ktorá skončila jeho odsúdením rozsudkom Okresného súdu VT č. k.

43 z 11. januára 2002 (ďalej len „rozsudok z 11. januára 2002“), prebiehala bez problémov

a za jeho prítomnosti od prípravného konania až po odsúdenie (bol predvolávaný z adresy

v P.).

Sťažovateľ tvrdil, že sa chcel zúčastniť konania vedeného na okresnom súde pod

sp. zn. najmä preto, lebo sa necítil byť vinným, veril, že bude oslobodený,

pričom súdu by vysvetlil, že k výpovedi pri svojom výsluchu v prípravnom konaní bol

donútený občanmi MR, ktorým mal pomáhať prekročiť štátnu hranicu.

Okrem vyslovenia porušenia ním označených práv žiadal, aby mu bolo priznané

primerané finančné zadosťučinenie ako náhrada nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch

vo výške 50 000 Sk. Poukázal na trest odňatia slobody, ktorý vykonáva na základe rozsudku

porušujúceho jeho ústavné práva a ustanovenia (ďalej len „“), pričom

označená suma má zodpovedať nemajetkovej ujme, ktorá mu vznikla výkonom trestu od

20. júla do 20. októbra 2002.

Právny zástupca sťažovateľa v podaní, ktoré bolo ústavnému súdu doručené

26. novembra 2002, požiadal v zmysle príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška ministerstva spravodlivosti“), to

znamená § 13 ods. 8, § 16, § 18, § 19 ods. 4 a § 20, aby mu boli priznané trovy za právne

zastupovanie sťažovateľa v sume 20 000 Sk (5 úkonov právnej služby po 3 900 Sk plus

režijný paušál 5-krát 100 Sk), náhradu za stratu času 80 Sk a náhradu za použitie osobného

motorového vozidla 637 Sk, celkove 20 717 Sk (ak by mu ústavný súd nepriznal

požadovanú sumu za použitie osobného motorového vozidla, uplatnil si náhradu cestovného

za použitie hromadného dopravného prostriedku – autobusu v sume 124 Sk). Sťažovateľ

trovy konania neuplatnil.

3. Okresný súd v písomných vyjadreniach z 2. októbra, 5. a 15. novembra 2002

nesúhlasil s tvrdeniami sťažovateľa a uviedol, že v konaní vedenom pod sp. zn.

nedošlo k namietanému porušeniu práv.

Zdôraznil predovšetkým, že pobyt sťažovateľa po tom, ako neprevzal na adrese

trvalého bydliska predvolanie na hlavné pojednávanie stanovené na 27. jún 2001 (podľa

oznámenia poštového doručovateľa sa mal odsťahovať bez udania adresy), sa nepodarilo

zistiť ani za asistencie polície a ani napriek vydaniu príkazu na zatknutie a vyhlásenému

pátraniu. Okresný súd preto ustanovil sťažovateľovi obhajcu, konal proti nemu na hlavnom

pojednávaní 14. januára 2002 ako proti ušlému, pričom termín bol oznámený aj na vývesnej

tabuli súdu. Zo spisového materiálu vyplývalo, že sťažovateľ bol dôvodne podozrivý zo

stíhaného skutku, sám sa v prípravnom konaní priznal a na adrese trvalého bydliska prevzal

aj predvolanie na oboznámenie s výsledkami vyšetrovania.

4. Sťažovateľ a okresný súd mali navzájom k dispozícii takmer všetky ich podania,

ktoré im boli zaslané ústavným súdom a mohli k nim preto zaujať vlastné stanoviská.

Pretože obaja súhlasili s upustením od konania verejného ústneho pojednávania vo veci

samej a ústavný súd bol tiež názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci, upustil od neho v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) a konal a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

1. Ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti vychádzal z podaní sťažovateľa, okresného

súdu a písomných podkladov (listín a spisov), ktoré mu zaslali, resp. ktoré si zadovážil sám.

Významné sú predovšetkým obsahy trestných spisov okresného súdu sp. zn.

a Okresného súdu VT sp. zn. .

2. Vo veci, ktorá bola právoplatne skončená v konaní okresného súdu sp. zn.

, trestné stíhanie proti sťažovateľovi začalo a obvinenie pre skutok právne

kvalifikovaný ako trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 1

(ďalej aj „“) bolo vznesené uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu

vyšetrovania Policajného zboru Svidník sp. zn. ČVS: OUV-135/2001 z 28. apríla 2001.

Sťažovateľovi bolo toto uznesenie doručené osobne vyšetrovateľom pri jeho výsluchu

ešte v ten istý deň, keď aj podpísal poštovú doručenku. V zápisnici o výsluchu bolo na prvej

strane ako trvalé bydlisko sťažovateľa uvedené „S., okr. M.“ a ako prechodné bydlisko „B.,

okr. B. B.“ (bez bližšej konkretizácie). Pri výsluchu však sťažovateľ okrem iného uviedol,

že naposledy pracoval ako strážnik na PD B. v roku 1999, od tej doby je však bez

pracovného pomeru. Zo správ zadovážených v prípravnom konaní od Okresného úradu M.,

Mestského úradu v S. a obce B. vyplýva, že sťažovateľ sa nezdržiaval ani v S. a ani v B.

Po vykonaní a zadovážení dôkazov v prípravnom konaní mal mať sťažovateľ

možnosť preštudovať 24. mája 2001 vyšetrovací spis (nedostavil sa) a 30. mája 2001

okresný prokurátor v S. podal naňho obžalobu na okresný súd.

Záznam o preštudovaní vyšetrovacieho spisu z 24. mája 2001 (č. l. 31) je však

nespoľahlivý. Podľa neho mal byť o možnosti preštudovania spisu sťažovateľ vyrozumený

28. apríla 2001, pričom k záznamu je aj pripojená doručenka podpísaná sťažovateľom

v označený deň. Na doručenke je však okrem trvalej adresy sťažovateľa uvedené len: „ČVS:

OUV-135/2001 zoz. s výsl. vyš.“ Nielen z tohto údaja, ale ani zo samotného spisu

nevyplýva, kde a presne kedy malo byť 24. mája 2002 oboznámenie s výsledkami

vyšetrovania (žiadna listina potvrdzujúca takúto skutočnosť sa tam nenachádza). Je

nepravdepodobné, že pri začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia 28. apríla 2002

mohol vyšetrovateľ už presne vedieť, kedy bude toto aj ukončené, a sťažovateľovi oznámiť

presný čas oboznámenia s jeho výsledkami a možnosťou preštudovania vyšetrovacieho

spisu. Napokon, hoci v zápisnici o výsluchu sťažovateľa z 28. apríla 2002 sú údaje

o doručení mu uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia z toho istého dňa,

nie je tam žiaden údaj o oznámení mu miesta a času na preštudovanie vyšetrovacieho spisu

po skončení vyšetrovania.

Ešte viac pochybností tu vniesol vyšetrovateľ, ktorý sa na žiadosť ústavného súdu

písomne vyjadril úradným záznamom z 18. novembra 2002. Okrem iného uviedol, že „Po

skončení vyšetrovania menovanému bola vypísaná predvolanka na zoznámenie

s výsledkami vyšetrovania, ako aj poštová doručenka s návratkou, kde obvinenému bola

vyšetrovateľom PZ určená lehota na zoznámenie sa s výsledkami vyšetrovania PZ na deň

24. 5. 2002.“ Obsah spisu však tieto údaje vyšetrovateľa nepotvrdzuje (nenachádza sa tam

predvolanie na oboznámenie s výsledkami vyšetrovania). Aj sťažovateľom podpísaná

doručenka ohľadne označeného procesného úkonu je z 28. apríla 2002, keď začalo jeho

trestné stíhanie a bolo mu vznesené obvinenie, a nie z obdobia po skončení vyšetrovania,

ako tvrdí vyšetrovateľ.

Vychádzajúc z týchto závažných pochybností možno usudzovať, že sťažovateľ nemal

zabezpečenú možnosť byť oboznámený s výsledkami vyšetrovania a preštudovať

vyšetrovací spis po ukončení vyšetrovania. S rezervou treba napokon brať aj tvrdenie

vyšetrovateľa v jeho písomnom vyjadrení z 18. novembra 2002 popierajúcim, že by bol

dostal od sťažovateľa nejakú listovú zásielku (sťažovateľ tvrdil, že v júli 2001 mu

obyčajným listom oznámil zmenu svojho pobytu na adresu v P.).

Keďže po podaní obžaloby (30. mája 2001) sa okresnému súdu nepodarilo doručiť

zásielky sťažovateľovi na trvalé bydlisko v S. a ani v B. a ani rôznymi spôsobmi zistiť

skutočné miesto jeho pobytu, pričom neúspešný bol v tomto smere aj príkaz súdu na

zatknutie sťažovateľa z 28. júna 2001, 2. januára 2002 mu ustanovil obhajcu a 14. januára

2002 konal na hlavnom pojednávaní proti nemu už ako proti ušlému v zmysle § 302 a nasl.

. Tu ho po vykonaní dokazovania rozsudkom zo 14. januára 2002 uznal vinným zo

spáchania stíhaného trestného činu a uložil mu nepodmienečný trest odňatia slobody

v trvaní 20 mesiacov so zaradením pre výkon trestu do druhej nápravnovýchovnej skupiny.

Rozsudok bol doručený okrem prokurátora iba ustanovenému obhajcovi, právoplatnosť

nadobudol a vykonateľným sa stal 28. februára 2002, pričom sťažovateľ sa o tomto

odsúdení dozvedel iba v ústave na výkon trestu počas výkonu trestu odňatia slobody v inej

trestnej veci (v období od 20. februára do 20. júla 2002).

V priebehu pátrania po pobyte sťažovateľa sa okresný súd obrátil okrem iného listom

z 11. decembra 2001 aj na „Odbor informatiky PPZ, ÚIS MV SR, Oddelenie prevádzky

evidencií“ (ďalej len „odbor informatiky ministerstva vnútra“) so žiadosťou o informáciu, či

sťažovateľ nie je trestne stíhaný na území Slovenskej republiky.

Dožiadaný orgán oznámil okresnému súdu listom zo 17. decembra 2001, ktorý mu

bol doručený 3. januára 2002, nasledovné: „Vzhľadom na to, že v súčasnosti existuje len

platná dohoda medzi Generálnou prokuratúrou SR a Prezídiom PZ SR zo dňa 29. 4. 1996

a táto výdaj informácií z EŠSK (evidenčno-štatistický systém kriminality) neumožňuje,

a neexistuje iná dohoda medzi MS SR a MV SR, Oddelenie prevádzky evidencií ÚIS MV

SR nie je oprávnené Vám vydať informácie z evidencie stíhaných osôb – „AVÍZO“. Tieto si

vyžiadajte cestou príslušného Úradu vyšetrovania PZ alebo Obvodného oddelenia PZ, ktoré

si potrebné údaje môže vyžiadať na počkanie telefonicky alebo faxom.“ V spise sa

nenachádza žiaden dôkaz o tom, že by sa bol okresný súd obrátil na príslušný policajný

orgán, tak ako mu bolo naznačené. Touto cestou sa mohol dopracovať k významným

informáciám súvisiacim s konaním Okresného súdu VT vedeným pod sp. zn. .

3. V tejto veci bolo začaté trestné stíhanie a sťažovateľovi vznesené obvinenie pre

skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238

ods.1 uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru

Vranov nad Topľou sp. zn. ČVS: OUV-358/VV-2001 z 28. septembra 2001. Sťažovateľovi

bolo toto uznesenie doručené na adrese v P. 5. októbra 2001. Táto adresa bola označená ako

jeho prechodné bydlisko aj v zápisnici o jeho výsluchu ako obvineného 25. októbra 2001.

Sťažovateľ sa v prípravnom konaní zúčastnil ešte rekonštrukcie 11. novembra 2001, na

preštudovanie vyšetrovacieho spisu 21. novembra 2001 sa však nedostavil.

Obžaloba okresného prokurátora vo Vranove nad Topľou z 26. novembra 2001, ako

aj trestný rozkaz Okresného súdu VT z 30. novembra 2001 mu boli doručené na adrese v P.

6. decembra 2001. Keďže okresný prokurátor podal proti trestnému rozkazu odpor a tento

bol preto zo zákona zrušený, Okresný súd VT určil na 11. január 2002 hlavné pojednávanie.

Sťažovateľ prevzal predvolanie naň na adrese v P. 27. decembra 2001. Hlavného

pojednávania sa aj osobne zúčastnil. Rozsudkom z 11. januára 2002 bol uznaný vinným zo

spáchania stíhaného trestného činu, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia

slobody v trvaní 5 mesiacov so zaradením pre výkon trestu do druhej nápravnovýchovnej

skupiny. Rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľným sa stal ešte v ten istý deň.

Sťažovateľ prevzal jeho písomné vyhotovenie na adrese v P. 18. januára 2002. Do výkonu

trestu (v Ústave na výkon väzby v P.) bol predvedený 20. februára 2002, pričom od

5. marca až do 20. júla 2002 ho vykonával v Ústave na výkon trestu v R.

4. Sťažovateľ predložil ústavnému súdu aj „Zmluvu o poskytovaní starostlivosti

v zariadení sociálnych služieb neštátneho subjektu podľa

o sociálnej pomoci“, ktorú uzavrel 1. augusta 2001 s Gréckokatolíckou diecéznou charitou

v P., za účelom poskytovania mu sociálnej služby útulku v rozsahu § 30 citovaného zákona.

Táto zmluva bola uzavretá spočiatku na dobu určitú od 1. do 31. augusta 2001 a potom

obnovovaná v mesačných intervaloch, naposledy od 1. do 31. januára 2002.

Sťažovateľ tiež prehlásil, že v prípade prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody sa

bude zdržiavať na vyššie označenej adrese v P.

III.

1. Sťažovateľ namietal, že v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn.

a rozsudkom zo 14. januára 2002 došlo z už vyššie uvedených dôvodov k porušeniu jeho

práv podľa , a a a ods. 3 písm. b)

a c) dohovoru.

Znenie označených ustanovení, významné z hľadiska sťažnosti, je nasledovné:

Článok 17 ods. 2 : Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. ...

Článok 48 ods. 2 : Každý má právo, aby sa jeho vec ... prerokovala ... v jeho

prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. ...

Článok 50 ods. 3 : Obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Článok 6 ods. 1 dohovoru: Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo ... prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhodne ... o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. ...

Článok 6 ods. 3 dohovoru: Každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: ... b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú; ...

2. Z vyplýva, že trestné stíhanie a pozbavenie slobody je možné -

a teda aj ústavné - len z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V prípade porušenia

zákona ide potom aj o porušenie .

Konanie proti ušlému je v upravené v druhom oddiele devätnástej

hlavy (§ 302 až § 306; § 303 bol zrušený).

Podľa :

(1) Konanie podľa ustanovení tohto oddielu možno vykonať proti tomu, kto sa

vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva.

(2) Proti osobe mladistvej toto konanie nemožno použiť.

Podľa obvinený musí mať v tomto konaní vždy obhajcu. Ten má rovnaké

práva ako obvinený.

Podľa konanie pred súdom sa vykonáva podľa ustanovení tohto oddielu na

návrh prokurátora, ktorý môže podať už v obžalobe, alebo i bez takého návrhu na základe

opatrenia predsedu senátu.

Podľa :

(1) Všetky písomnosti určené pre obvineného sa doručujú iba obhajcovi.

(2) Predvolanie na hlavné pojednávanie a na verejné zasadnutie sa tiež vhodným

spôsobom uverejní. Hlavné pojednávanie, prípadne verejné zasadnutie sa potom vykoná

i v neprítomnosti obvineného, a to bez ohľadu na to, či sa obvinený o ňom dozvedel.

3. Zákonný dôvod konania proti ušlému je uvedený v (ide o osobu,

ktorá sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva) a spôsob

konania proti ušlému v , a .

Úlohou ústavného súdu bolo v prvom rade posúdiť, či bol zákonný dôvod konania

proti ušlému okresným súdom náležite zistený. Súdne konanie proti ušlému predstavuje

závažný zásah najmä do práva obvineného obhajovať sa sám a dôvod pre takéto konanie

musí byť preto súdom zisťovaný spôsobom uvedeným v .

Povinnosť náležitého zisťovania skutkového stavu veci patrí medzi základné zásady

trestného konania. Podľa : „Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby

bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.

S rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj

okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy, nečakajúc

na návrh strán. Priznanie obvineného nezbavuje orgány činné v trestnom konaní povinnosti

preskúmať všetky okolnosti prípadu.“

Zo skutkových zistení uvedených v časti II odôvodnenia tohto nálezu vyplýva, že

hoci okresný súd v záujme zistenia miesta pobytu sťažovateľa a jeho účasti na hlavnom

pojednávaní vykonal početné úkony, nevykonal dožiadanie, ktoré bolo rozhodujúce. Keby

bol požiadal o zistenie, či proti nemu nie je vedené iné trestné stíhanie v Slovenskej

republike, napr. vyšetrovateľa, ktorý bol činný v trestnej veci sťažovateľa v prípravnom

konaní, tak ako mu to odporučil odbor informatiky ministerstva vnútra v liste zo

17. decembra 2001, bol by zistil, že proti sťažovateľovi je vedené aj iné trestné konanie,

ktoré sa už nachádza v súdnom štádiu na Okresnom súde VT pod sp. zn. . Tak

by bol zistil aj miesto jeho pobytu na adrese v P., pričom potom by ho už nemohol

považovať za osobu vyhýbajúcu sa trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo skrývajúcu

sa a konať ako proti ušlému. Zistené skutkové okolnosti nasvedčujú, že u sťažovateľa nešlo

o ušlého. Naviac skutočnosť, že v rovnakom čase s ním jeden súd riadne konal a vo veci

rozhodol, pričom druhý súd o ňom nevedel, nemala ísť v žiadnom prípade na jeho úkor.

Zákonný dôvod konania proti ušlému v prípade sťažovateľa by teda okresný súd pri postupe

v zmysle nezistil.

Do zákonného spôsobu konania proti ušlému patrí aj povinnosť súdu uvedená

v , to znamená, že „predvolanie na hlavné pojednávanie sa tiež vhodným

spôsobom uverejní“.

Hoci v spise okresného súdu sp. zn. sa na č. l. 48 nachádza pri vytýčení

termínu hlavného pojednávania 2. januára 2002 na 14. január 2002 aj rukou písaný pokyn

sudcu pre kanceláriu „termín na vývesnej tabuli (koná sa ako proti ušlému)“ a predseda

okresného súdu v podaní z 2. októbra 2002 ústavnému súdu oznámil, že „termín hlavného

pojednávania bol oznámený aj na vývesnej tabuli tunajšieho súdu“, v spise okresného súdu

sa nenachádza dôkaz, že sa tak aj skutočne stalo. Okresný súd teda nepreukázal, že v konaní

proti sťažovateľovi ako proti ušlému si splnil vyššie označenú povinnosť vyplývajúcu

z , týkajúcu sa zákonného spôsobu takéhoto konania.

4. Trestné konanie proti ušlému môže byť ústavne akceptované ako súladné s čl. 17

ods. 2 len vtedy, ak je vedené z dôvodu a spôsobom, ktoré sú ustanovené v .

Z princípu uvedeného v prvej vete vyplýva subjektívne právo

každého nebyť trestne stíhaný alebo pozbavený slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon (nález ústavného súdu sp. zn. zo 4. júla 2001). V konaní

okresného súdu vedenom pod sp. zn. bol sťažovateľ trestne stíhaný ako ušlý

napriek neexistencii zákonného dôvodu a naviac pri pochybení v zákonom vyžadovanom

postupe. Už takýmto samotným trestným stíhaním preto došlo k porušeniu jeho práva podľa

. Na trestné stíhanie skončené právoplatným rozsudkom nadväzovalo

pozbavenie osobnej slobody výkonom uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Pozbavenie osobnej slobody, ktoré nadväzuje na protiústavné trestné stíhanie, je

samozrejme tiež nedôvodné a znamená ďalšie porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 17

ods. 2 .

5. Vyššie analyzované procesné pochybenia okresného súdu znamenajúce porušenie

práva sťažovateľa podľa logicky predstavujú aj porušenie ním

namietaných práv podľa a a minimálnych práv obvineného

podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru, ktoré sú súčasťou práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (k obsahu práva na obhajobu pozri napr. nález ústavného súdu

sp. zn. z 13. júla 2000).

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ods. 2 cit. článku ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa ods. 3 cit. článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ods. 4 cit. článku zodpovednosť toho, kto porušil práva alebo slobody podľa

odseku 1, za škodu alebo inú ujmu nie je rozhodnutím ústavného súdu dotknutá.

Konanie o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb je bližšie upravené v § 49

až 56 .

7. Na základe už uvedenej argumentácie ústavný súd v bode 1 výroku tohto nálezu

vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom proti sťažovateľovi ako proti ušlému pod sp. zn.

a rozsudkom zo 14. januára 2002 porušil jeho práva podľa čl. 17 ods. 2, čl. 48

ods. 2 a a a ods. 3 písm. b) a c) dohovoru.

Pretože právoplatný a vykonateľný rozsudok okresného súdu zo 14. januára 2002 je

ústavne neakceptovateľný, ústavný súd ho zrušil, vec vrátil okresnému súdu, aby v nej

znovu konal a rozhodol, a v rámci možného obnovenia stavu pred porušením mu tiež

prikázal, aby sťažovateľa z výkonu uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody

neodkladne prepustil na slobodu (bod 2 výroku nálezu).

Týmto nálezom ústavného súdu sa vec vracia do štádia po podaní obžaloby na

sťažovateľa okresným prokurátorom vo S. Povinnosťou okresného súdu pri

znovuprejednaní veci bude predovšetkým rešpektovať ústavné a zákonné zásady trestného

konania, medzinárodné záväzky Slovenskej republiky a právny názor ústavného súdu

v zmysle .

8. Sťažovateľ požiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške

50 000 Sk „ ... vzhľadom k tomu, že výkonom trestu má sťažovateľ obmedzenú osobnú

slobodu a trest odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov v II. nápravnovýchovnej skupine,

vykonáva na základe rozsudku Okresného súdu vo Svidníku, vydanom v konaní ,

ktorým boli porušené ústavné práva sťažovateľa a ustanovenia .

Sťažovateľ nastúpil výkon tohto trestu odňatia slobody dňom 20. 07. 2002. Dňom 20. 10.

2002 vykoná teda z trestu uloženého rozsudkom Okresného súdu vo Svidníku,

ktorým boli porušené ustanovenia , tri mesiace. Vzhľadom na dobu výkonu

tohto trestu odňatia slobody, považuje sťažovateľ za primerané finančné zadosťučinenie

50.000,– Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch“ (podanie doručené

18. októbra 2002).

Ústavný súd pri posudzovaní tejto žiadosti vychádzal zo záujmov ochrany ústavnosti

a tiež zo zásad spravodlivosti, ktoré v tejto oblasti aplikuje Európsky súd pre ľudské práva

v Štrasburgu.

Záujmy ochrany ústavnosti v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických

osôb podľa spočívajú v tom, aby ústavný súd náležite preskúmal a posúdil

námietky porušenia základných práv a slobôd a v prípade zistenia porušení poskytol účinnú

nápravu.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ utrpel nemajetkovú ujmu spočívajúcu predovšetkým

v pocitoch neústavného a nezákonného odsúdenia a tiež následného výkonu trestu odňatia

slobody.

Ústavný súd pre účinnú nápravu aj tejto nemajetkovej ujmy urobil toto:

a) vyslovil porušenie sťažovateľom namietaných práv nálezom vo veci samej;

b) zrušil právoplatný a vykonateľný rozsudok okresného súdu zo 14. januára 2002,

vec mu vrátil, aby v nej znovu konal a rozhodol (pri rešpektovaní ústavných a zákonných

zásad trestného konania, medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky a právneho

názoru ústavného súdu), a tiež mu prikázal, aby sťažovateľa z výkonu uloženého

nepodmienečného trestu odňatia slobody neodkladne prepustil na slobodu;

c) poskytol finančnú nápravu, lebo porušenie práv sťažovateľa nemožno v celej časti

napraviť obnovením stavu pred porušením – postupy ústavného súdu pod bodom „a“

a bodom „b“ nemôžu byť samy osebe účinnou (primeranou a dostatočnou) nápravou –

a preto je potrebné toto porušenie aj finančne kompenzovať.

V naznačenom kontexte a prihliadajúc na konkrétne okolnosti tohto prípadu možno

potom sumu 20 000 Sk považovať za primerané finančné zadosťučinenie, pričom vo

zvyšnej časti bolo sťažnosti nevyhovené (body 3 a 6 výroku nálezu).

9. Právny zástupca sťažovateľa požiadal, aby mu boli priznané trovy právneho

zastúpenia v celkovej sume 20 717 Sk (pozri časť I/2 odôvodnenia tohto nálezu), pričom

k podaniu pripojil aj fotokópiu technického preukazu k jeho osobnému motorovému

vozidlu.

Pretože uplatnený nárok je založený na príslušných ustanoveniach vyhlášky

ministerstva spravodlivosti, náležite špecifikovaný a nevznikli pochybnosti o jeho dôvode

a výške (vrátane potreby použitia osobného motorového vozidla na účinnú právnu pomoc),

bol uznaný v celom rozsahu so zaokrúhlením na celé slovenské desaťkoruny smerom nahor

podľa § 25 označenej vyhlášky, a bolo rozhodnuté o jeho úhrade spôsobom uvedeným

v bode 4 výroku tohto nálezu zo strany ústavného súdu, lebo právneho zástupcu

sťažovateľovi sám ustanovil uznesením č. k. -25 z 19. septembra 2002.

10. Podľa , ktorý je v konaní ústavného

súdu primerane aplikovateľný na základe , štát má podľa

výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ

u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Ústavný súd zistil, že okresný súd porušil základné práva sťažovateľa, a preto tiež

rozhodol, aby trovy právneho zastúpenia sťažovateľa, ktoré ústavný súd znáša, mu uhradil

okresný súd spôsobom uvedeným v bode 5 výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2002