Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 55/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného

advokátom JUDr. Ľ. B., H., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl.

47 ods. 3 a v spojení s , , a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 25. septembra 2008 a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 3. februára 2009 a sp. zn. zo 6. októbra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára

2010 doručená sťažnosť M. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorú podal prostredníctvom

právneho zástupcu advokáta JUDr. Ľ. B., H. Namieta ňou porušenie svojich základných

práv podľa čl. 47 ods. 3, čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 a čl. 144

(ďalej len “) a práv podľa , 2 a 3 písm. b)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a

uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25.

septembra 2008 a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 3. februára 2009 a sp. zn. zo 6. októbra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 3. júla 2008 odsúdený za zločin sexuálneho násilia

v štádiu pokusu podľa , na trest odňatia slobody

vo výmere osem rokov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu

so stredným stupňom stráženia.

Sťažovateľ uviedol, že rozsudok bol doručený jeho obhajcovi 7. augusta 2008

a 13. augusta 2008 podal proti nemu odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 To

60/2008 z 25. septembra 2008 odvolanie zamietol ako podané oneskorene, počítajúc

začiatok plynutia lehoty na podanie odvolania dňom vyhlásenia rozsudku podľa § 309 ods.

1 . Proti uzneseniu krajského súdu sťažovateľ sám, ako aj

prostredníctvom obhajcu podal dovolania, ktoré boli odmietnuté uzneseniami sp. zn. 2 Tdo

45/2008 z 3. februára 2009 a sp. zn. zo 6. októbra 2009. Sťažovateľ tvrdí, že

zakaždým bolo dôvodom odmietnutia ustanovenie .

Podľa názoru sťažovateľa bolo jeho odvolanie proti rozsudku okresného súdu podané

včas, počítajúc plynutie lehoty na jeho podanie od doručenia rozsudku obhajcovi.

Ustanovenie je podľa jeho názoru v rozpore s ,

dohovorom a Listinou základných práv a slobôd, pretože núti obžalovaného prítomného pri

vyhlásení rozsudku podať odvolanie skôr, ako mu je doručené písomné vyhotovenie

rozsudku, teda bez toho, aby sa mohol podrobne oboznámiť s jeho obsahom. Podľa

sťažovateľa sa môže stať, že podstatná časť odôvodnenia oznámená pri vyhlásení rozsudku

nemusí byť totožná s jeho písomným vyhotovením, čo sa malo stať aj v jeho veci.

Na podporu svojej argumentácie sťažovateľ poukázal na rozhodnutie ústavného súdu

sp. zn. z 23. októbra 2002, v ktorom ústavný súd posudzoval začiatok

plynutia lehoty na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu všeobecného súdu vydanému

v trestnom konaní od doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia sťažovateľovi.

Rozpor ustanovenia so zásadou rovnosti v konaní

zaručenou v v spojení s spočíva podľa sťažovateľa vo vytvorení

nerovnakého postavenia medzi rovnakými subjektami, keď obžalovanému, ktorý nebol

prítomný pri vyhlásení rozsudku, plynie lehota na podanie odvolania až jeho doručením, na

rozdiel od obžalovaného, ktorý bol prítomný pri vyhlásení rozsudku a u ktorého lehota na

podanie odvolania začína plynúť od vyhlásenia rozsudku.

Podľa názoru sťažovateľa napadnutými rozhodnutiami bolo porušené aj jeho právo,

aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby, zaručené v

a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na

ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie označených

práv a zrušil by napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu.

II.

Ústavný súd z obsahu napadnutých rozhodnutí a podkladov, ktoré si vyžiadal v rámci

prípravy predbežného prerokovania sťažnosti od okresného súdu, zistil tieto skutočnosti:

Na hlavnom pojednávaní 3. júla 2008 za prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu

okresný súd vyhlásil rozsudok. V zápisnici je zaznamenané, že po vysvetlení významu

rozsudku a po poučení o opravnom prostriedku sťažovateľ neuviedol žiadne vyjadrenie.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 25. septembra 2008 podľa § 316 ods. 1

zamietol odvolanie sťažovateľa, ktoré podal prostredníctvom svojho

obhajcu 19. augusta 2008. V odôvodnení uznesenia konštatoval, že sťažovateľ a jeho

obhajca boli prítomní na hlavnom pojednávaní konanom 3. júla 2008 a po vyhlásení

rozsudku, jeho odôvodnení a poučení o riadnom opravnom prostriedku sa sťažovateľ

nevyjadril. Keďže sťažovateľ a jeho obhajca boli prítomní pri vyhlásení rozsudku, podľa

im 15-dňová lehota na podanie odvolania začala plynúť od

vyhlásenia rozsudku a skončila 18. júla 2008. Odvolanie podané 19. augusta 2008 nemožno

považovať za podané včas, a preto ho krajský súd zamietol podľa § 316 ods. 1 Trestného

poriadku bez ďalšieho preskúmavania napadnutého rozsudku.

Sťažovateľ podal 10. novembra 2008 prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie

z dôvodu podľa , že bolo zásadným spôsobom

porušené jeho právo na obhajobu, ktorého odôvodnenie sa zhoduje s odôvodnením

sťažnosti.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 3. februára 2009 dovolanie odmietol

podľa (je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa ). V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že

dovolanie je prípustné, bolo podané oprávnenou osobou, v zákonnej lehote, ale je zrejmé, že

nie sú splnené dôvody dovolania. K námietkam sťažovateľa uviedol, že okolnosť, že

obvinený, ktorý bol prítomný pri vyhlásení rozsudku, musí podať odvolanie

v pätnásťdňovej lehote od takého oznámenia, neznamená, že je z hľadiska času a možnosti

na prípravu obhajoby v nevýhodnejšom postavení v porovnaní s obvineným, ktorému plynie

lehota na podanie odvolania od doručenia rovnopisu rozsudku. Podľa § 173 ods. 1

každému obvinenému musí byť doručený rovnopis rozsudku

a zo žiadneho ustanovenia šiestej hlavy tretej časti upravujúcej

odvolanie a konanie o ňom nemožno vyvodiť, že obvinený, ktorý bol prítomný pri

vyhlásení rozsudku, musí v rámci pätnásťdňovej lehoty od vyhlásenia rozsudku podané

odvolanie aj odôvodniť. Taký postup by porušoval materiálny význam práva na obhajobu.

Preto nemôže dôjsť k predloženiu veci odvolaciemu súdu skôr, ako bude oprávneným

osobám doručený rovnopis rozsudku a zároveň uplynie primeraná doba na odôvodnenie

podaného odvolania. Takto bolo postupované aj vo veci sťažovateľa. Najvyšší súd

konštatoval, že v dôsledku nevyužitia práva na obhajobu včasným podaním odvolania

nemožno tvrdiť, že došlo k porušeniu tohto práva nesprávnym zamietnutím odvolania ako

oneskorene podaného. Na základe uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že neboli

splnené sťažovateľom uplatnené dovolacie dôvody, a preto jeho dovolanie odmietol podľa §

382 písm. c) .

Sťažovateľ podal ďalšie dovolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 24. júna

2009, z dôvodov podľa , , a (zásadným

spôsobom bolo porušené právo na obhajobu; rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré

neboli súdom vykonané zákonným spôsobom; rozhodnutie je založené na nesprávnom

právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia; odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené

zákonné dôvody).

Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 6. októbra 2009 dovolanie

odmietol podľa (nie sú splnené podmienky dovolania

podľa alebo ani po postupe podľa ).

V odôvodnení konštatoval, že súc viazaný dovolacími dôvodmi uvedenými sťažovateľom,

odmietol jeho predošlé dovolanie uznesením sp. zn. z 3. februára 2009 podľa

, v odôvodnení ktorého podrobne uviedol, že odvolací súd

správne zamietol odvolanie sťažovateľa ako oneskorene podané, a teda sťažovateľ nevyužil

svoje právo podať proti rozhodnutiu prvostupňového súdu riadny opravný prostriedok,

o ktorom by bolo meritórne rozhodnuté. Z uvedeného vyplýva, že neboli splnené

podmienky dovolania podľa , pričom tento nedostatok nie je

možné odstrániť.

Ostatné rozhodnutie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 2. decembra

2009.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za

nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Ústavný súd najskôr skúmal, či sťažnosť má všetky zákonom predpísané náležitosti

a či sú splnené aj ostatné podmienky konania vrátane vyčerpania dostupných a účinných

právnych prostriedkov na ochranu základných práv alebo slobôd (§ 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde) a zachovania lehoty na podanie sťažnosti (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde).

1. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že právomoc ústavného

súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba

vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. Z uvedeného

princípu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že

sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie ().

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že podľa platnej

právnej úpravy trestného procesu pred všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry

všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia dôvodom na podanie dovolania

podľa a nasl. . Ústavný súd považuje dovolanie najmä so zreteľom

na okruh oprávnených osôb na jeho podanie, dôvody, prípustnosť a iné atribúty regulujúce

podanie dovolania a rozhodovanie o ňom za účinný opravný prostriedok v trestnom konaní

(obdobne napr. , ).

Vzhľadom na dôvod dovolania podľa

(odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné

dôvody) ústavný súd považuje dovolanie vo veci sťažovateľa za účinný právny prostriedok,

ktorého vyčerpanie vyžaduje v zmysle pred podaním

sťažnosti podľa .

Prípustnosť dovolania proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 25. septembra 2008 konštatoval aj najvyšší súd v uznesení sp. zn.

z 3. februára 2009. Vzhľadom na to, že právomoci ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam sťažovateľa predchádzala právomoc najvyššieho súdu, je vylúčené, aby

o namietanom porušení práv v súvislosti s rozhodnutím krajského súdu rozhodoval ústavný

súd. Preto v tejto časti odmietol sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

2. Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 3. februára 2009 nebol

prípustný žiadny opravný prostriedok.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia o poslednom prípustnom opravnom prostriedku,

ktorý zákon poskytoval sťažovateľovi na ochranu jeho práv. Posúdenie dodržania

dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti prislúcha ústavnému súdu.

Podľa judikatúry ústavného súdu pri právoplatnom rozhodnutí podľa Trestného

poriadku, ktoré sa sťažovateľovi v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené jeho

základné práva alebo slobody, je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa § 53

ods. 3 rozhodujúce doručenie odpisu tohto rozhodnutia

sťažovateľovi, avšak nie jeho právnemu zástupcovi (napr. , ,

, , ).

Podľa zistenia ústavného súdu bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.2 Tdo 45/2008

z 3. februára 2009 doručené sťažovateľovi 17. marca 2009. Sťažnosť ústavnému súdu podal

na poštovú prepravu 15. januára 2010, teda po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v

.

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje

zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie

nedovoľuje (napr. , ,

, ). Oneskorené podanie sťažnosti je neodstrániteľným

nedostatkom procesnej podmienky v konaní pred ústavným súdom (). Preto

ústavný súd odmietol sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv

sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 3. februára 2009 ako

oneskorene podanú.

3. Vo zvyšnej časti sťažovateľ namietal porušenie svojich práv uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. októbra 2009.

Všetky námietky sťažovateľa smerujú proti aplikácii

krajským súdom, sťažovateľ v podstate namieta, že najvyšší súd odmietnutím jeho

dovolania odobril procesný postup krajského súdu aplikujúci ustanovenie Trestného

poriadku, ktoré je v rozpore s .

Najvyšší súd dovolanie odmietol bez preskúmania napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu a bez preskúmania, či sú splnené dôvody dovolania uvedené

sťažovateľom, pretože v súvislosti s odmietnutím predošlého dovolania sťažovateľa v tejto

istej veci uznesením sp. zn. z 3. februára 2009 dospel k záveru, že nie sú

splnené podmienky na podanie dovolania podľa , pretože

sťažovateľ nepodal proti prvostupňovému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok,

o ktorom by bolo meritórne rozhodnuté.

Podľa oprávnené osoby okrem ministra spravodlivosti

môžu podať dovolanie len vtedy, ak využili svoje zákonné právo podať riadny opravný

prostriedok a o ňom bolo rozhodnuté. Obvinený a osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu

podať dovolanie aj vtedy, ak riadny opravný prostriedok podal prokurátor alebo poškodený

a odvolací súd rozhodol v neprospech obvineného.

V konaní vedenom pod sp. zn. najvyšší súd skúmal v súvislosti

so sťažovateľom uplatneným dôvodom dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku aj de facto naplnenie dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. j) Trestného

poriadku (odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené

zákonné dôvody). S podrobným odôvodnením uznesenia sp. zn. z 3. februára

2009 bol sťažovateľ oboznámený pred podaním ďalšieho dovolania. Nepochybne z neho

vyplýva, že podľa právneho názoru najvyššieho súdu odvolací súd správne zamietol

odvolanie sťažovateľa ako oneskorene podané. Vychádzajúc z týchto záverov uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 3. februára 2009 ústavný súd nezistil arbitrárnosť

v postupe najvyššieho súdu v súvislosti s odmietnutím druhého dovolania podľa § 382

písm. d) pre nesplnenie podmienok konania.

Ústavný súd s poukazom na dôvody odmietnutia prvého dovolania nepovažuje

podanie ďalšieho dovolania sťažovateľom za spôsob, ktorým by sťažovateľ mohol

dosiahnuť preskúmanie uznesenia krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu.

Jeho druhé dovolanie preto nepovažuje za účinný právny prostriedok, ktorý by bol povinný

uplatniť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu a ktorého vyčerpaním by bola splnená

podmienka prípustnosti sťažnosti podľa .

Na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. októbra 2009 preto nemožno

prihliadať ako na končené právoplatné rozhodnutie vo veci sťažovateľa a ani s ním spájať

účinky z hľadiska plynutia lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona ústavnom

súde. Sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. môže byť

predmetom preskúmania len vo vzťahu k procesnému postupu najvyššieho súdu v tomto

konaní, nie v súvislosti so závermi najvyššieho súdu v rozhodnutí o predošlom dovolaní

vo vzťahu k postupu krajského súdu v odvolacom konaní.

V tomto prípade je relevantnou judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej

je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti,

dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci

o ňom konať a rozhodnúť a toho, či sú splnené iné zákonom ustanovené náležitosti zásadne

príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu

tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m. , ,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne

a logickým výkladom dospel k záveru o nesplnení podmienok dovolania. Konštatovaniu

o odmietnutí dovolania predchádzal ústavne súladný výklad právnej úpravy podmienok

dovolacieho konania, ktorý nepopiera zmysel a účel právnej úpravy tohto mimoriadneho

opravného prostriedku.

Pokiaľ sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojich práv tým, že zákonná úprava, ktorú

všeobecné súdy aplikovali pri posudzovaní jeho opravných prostriedkov, je v rozpore

s , túto námietku nebol oprávnený riešiť najvyšší súd v dovolacom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného bolo potrebné, aby sa ústavný súd vyjadril k tomu, či je

oprávnený v konaní o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby podľa

vysloviť, aj keď len prejudiaciálne, ale pritom právne zaväzujúcim spôsobom (pozri § 56

ods. 6 ), svoj právny názor k otázke súladu zákona, príp. iného

právneho predpisu nižšieho stupňa právnej sily (jeho časti, prípadne jeho jednotlivého

ustanovenia) s , resp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou a na tomto základe

rozhodnúť o sťažnosti v merite veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd odkazuje na právny názor vyplývajúci z jeho

ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie možno začať len ako samostatné

konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť

iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia.

Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako

samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného

druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (, tiež ,

, ). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti

podľa nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje

v konaní o súlade právnych predpisov podľa . Záver vyplývajúci z citovaného

právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa

v konaní, ktoré patrí v zmysle do pôsobnosti senátu ústavného súdu,

mala uplatniť právomoc, ktorú zveruje do pôsobnosti pléna ( ),

čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný , a preto si

senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna

ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech

ochrany základných práv a slobôd.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd je v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

viazaný prezumpciou ústavnosti právnej normy, ktorá sa má (mala) na posudzovaný

prípad aplikovať (porovnaj , , , ).

Rovnako, resp. o to viac, je prezumpciou ústavnosti viazaný aj všeobecný súd (vo veciach

sťažovateľa najvyšší súd).

Ústavný súd limitovaný zásadou prezumpcie ústavnosti aplikovaných právnych

noriem v predmetných veciach preskúmal opodstatnenosť sťažnosti sťažovateľa. Vychádzal

pritom zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Pri preskúmavaní opodstatnenosti sťažnosti sa ústavný súd riadil svojou

stabilizovanou judikatúrou, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis

mutandis , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (svojvoľné), a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie

niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , , III. ÚS

180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí aj právo každého na

to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá tvorí súčasť

právneho poriadku Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť takých medzinárodných zmlúv,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak

sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná platná

a účinná právna norma (m. m. , , , ).

Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní musel vychádzať z princípu prezumpcie

ústavnosti ustanovenia právneho predpisu, ktorý aplikoval vo veci sťažovateľa. Postup súdu

v súlade s procesnými predpismi nemôže byť porušením ústavných práv (napr. ).

Namietaný nesúlad nie je oprávnený posudzovať ani

ústavný súd v konaní o sťažnosti.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi sťažovateľom namietaným porušením

jeho základných práv a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. októbra

2009. Nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím

a základným právom, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, je dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej (, , ).

Zjavnú neopodstatnenosť tejto časti sťažnosti ústavný súd vyslovil tak vo vzťahu

k namietanému porušeniu základných práv podľa a , práv

podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) dohovoru, ako aj vo vzťahu k ostatným sťažovateľom

označeným článkom (, , a ) vyjadrujúcim

ústavnoprávne princípy. Ich obsahom nie sú základné práva, a preto nemôžu byť

samostatným predmetom posudzovania v konaní podľa , ale vždy len

v spojení s konkrétnym základným právom, ktorého porušenie sa namieta.

Ústavný súd odmietol sťažnosť podľa v celom

rozsahu, a preto sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho

sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5 . februára 2010