Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 90/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí dňa 26. marca

2003 predbežne prerokoval sťažnosť Š. H., trvale bytom D. L., toho času v Ústave na výkon

väzby v B., zastúpeného advokátom JUDr. A. K., M., pre porušenie základných práv

a slobôd podľa a a a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo 17. septembra 2002 a uzneseniami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 3. decembra 2002 a sp. zn. Ntv-II 18/03

z 5. februára 2003 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Š. H. v časti týkajúcej sa uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1

T 6/01 zo 17. septembra 2002 a uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6

To 70/02 z 3. decembra 2002 o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

2. Sťažnosť Š. H. v časti týkajúcej sa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. Ntv-II 18/03 z 5. februára 2003 o d m i e t a pre nedostatok

právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. februára

2003 doručené podanie Š. H. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „ústavná sťažnosť“

(ďalej len „ústavná sťažnosť“), ktoré podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu na

poštu 17. februára 2003.

Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby uznesením prijal jeho ústavnú sťažnosť na

ďalšie konanie a po prerokovaní na verejnom ústnom pojednávaní vydal nález:

„Krajský súd v Bratislave uznesením vo veci zo dňa 17. 09. 2002 a následne

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. j. zo dňa 3. 12. 2002, doručené

dňa 28. 12. 2002 v náväznosti na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. j. Ntv II-18/03 zo dňa 5. II. 2003 porušil podľa

právo obžalovaného Š. H. podľa čl. 5 ods. 4 a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd na konanie bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky. Jeho ďalšia väzba je v rozpore s Slovenskej

republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Tieto uznesenia Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR v Bratislave sa

zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby v súlade s nálezom Ústavného

súdu Slovenskej republiky znova konal a rozhodol.“

2. Sťažovateľ je trestne stíhaný pre skutok právne kvalifikovaný ako príprava na

trestný čin vraždy podľa v spojení s (ďalej len

„TZ“). Do väzby bol vzatý uznesením Okresného súdu v Bratislave sp. zn.

z 18. mája 2000 z dôvodov podľa a (ďalej

len „TP“) a vo väzbe sa nachádza doposiaľ. Od marca 2001, keď bola podaná naňho druhá

obžaloba na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), je jeho vec vedená na tomto

súde pod sp. zn. .

Uznesenia, ktorými mali byť porušené základné práva a slobody sťažovateľa podľa

, (ďalej len „“),

a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a ktoré preto sťažovateľ žiadal, aby boli ústavným súdom zrušené, sú: uznesenie krajského

súdu sp. zn. zo 17. septembra 2002 (ďalej len „uznesenie zo 17. septembra 2002“),

ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu z 19. júla 2002;

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 3. decembra 2002 (ďalej len „uznesenie z 3. decembra 2002“), ktorým bolo

predošlé uznesenie krajského súdu zrušené, avšak sťažnosť sťažovateľa proti nemu bola

zamietnutá s tým, že uňho ďalej trvá dôvod väzby podľa ;

a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Ntv-II 18/03 z 5. februára 2003 (ďalej len „uznesenie

z 5. februára 2003“), ktorým bola na základe návrhu príslušného predsedu senátu krajského

súdu na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa, doručeného najvyššiemu súdu

31. januára 2003, táto lehota predĺžená do 17. augusta 2003.

Sťažovateľ okrem iného zdôraznil, že krajský súd a najvyšší súd v minulosti pri

opakovaných žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu v nedostatočnej miere zhodnotili

odôvodnenie obhajoby s akcentom na skutočnosť a dôkazy, že sťažovateľ sa neskrýval,

nemaril vyšetrovanie, a pretože nevedel o začatí trestného stíhania voči nemu, nemal dôvod,

aby sa pred orgánmi činnými v trestnom konaní skrýval a vyhol sa tak trestnému stíhaniu.

Naviac lehota trvania jeho väzby bola opakovane predlžovaná, naposledy uznesením

najvyššieho súdu z 5. februára 2003 do 17. augusta 2003, teda nad rámec 3-ročnej lehoty.

Podľa názoru sťažovateľa však najvyšší súd nemohol ako v minulosti, tak aj na neverejnom

zasadnutí pri predĺžení väzby 5. februára 2003 spravodlivo a hodnoverne rozhodnúť

o predĺžení väzby. Bolo tomu tak aj preto, lebo došlo k porušeniu , keďže

najvyšší súd nemal k dispozícii kompletný spis (chýbali magnetofónové záznamy).

Podstatu odôvodnenia ústavnej sťažnosti možno zhrnúť ako námietky sťažovateľa

ohľadne neopodstatenosti väzby pre neexistenciu skutočného dôvodu väzby a tiež ohľadne

jej neprimeranej dĺžky z dôvodu nečinnosti, resp. zbytočných prieťahov v trestnom konaní.

3. Pretože ústavná sťažnosť nezodpovedala viacerým náležitostiam, ktoré vyžaduje

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) v a až 56, ústavný súd vyzval

listom z 3. marca 2003 právneho zástupcu sťažovateľa na odstránenie nedostatkov

a upozornil ho, že v prípade ich neodstránenia môže byť ústavná sťažnosť odmietnutá podľa

.

Išlo, okrem iného, o presné označenie spôsobov, ktorými malo dôjsť k porušeniu

základných práv a slobôd, logický návrh rozhodnutia pre ústavný súd (petit), pripojenie

dôkazov o doručení rozhodnutí sťažovateľovi, ako aj dôkazov o tom, ako si sťažovateľ

chránil namietané práva a slobody ešte pred tým, ako sa obrátil na ústavný súd.

Právny zástupca sťažovateľa odpovedal listom zo 17. marca 2003, ku ktorému

pripojil aj viaceré prílohy súvisiace s trestnou vecou sťažovateľa (rozhodnutia o väzbe,

žiadosti o prepustenie z väzby, sťažnosti proti zamietavým rozhodnutiam a pod.) Zdôraznil

predovšetkým príčinnú súvislosť medzi nečinnosťou Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, krajského súdu, najvyššieho súdu a väzbou sťažovateľa, ktorá trvá už takmer tri

roky. Zotrval na návrhu nálezu z prvého podania na ústavný súd s akcentom, že ďalšia

väzba sťažovateľa je v rozpore s ústavnou zásadou , ,

ods. 4 a čl. 6 dohovoru.

II.

1. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o ústavných sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb je bližšie

upravené v až .

Podľa ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma,

či spĺňa všeobecné a osobitné zákonné náležitosti a či nie sú dané dôvody pre jej

odmietnutie podľa .

Podľa citovaného ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

2. Sťažovateľ v odôvodnení ústavnej sťažnosti namietal neopodstatnenosť svojej

väzby a tiež jej neprimeranú dĺžku z dôvodu nečinnosti, resp. zbytočných prieťahov

v konaní orgánov činných v trestnom konaní. Jeho návrh nálezu pre ústavný súd bol však

v porovnaní s odôvodnením sťažnosti formulovaný do značnej miery rozporne a sústredný

na činnosť (to znamená konkrétne označené rozhodnutia krajského a najvyššieho súdu),

a nie na nečinnosť. Právny zástupca sťažovateľa neodstránil nedostatky návrhu (petitu)

v tomto smere ani po upozornení ústavného súdu, že má ísť o „logický návrh rozhodnutia

(petit)“.

Pretože ústavný súd je podľa v zásade viazaný

návrhom na začatie konania, pri svojom posudzovaní bral do úvahy len konkrétne súdne

rozhodnutia označené sťažovateľom - uznesenie krajského súdu zo 17. septembra 2002

a uznesenia najvyššieho súdu z 3. decembra 2002 a 5. februára 2003 - ktorými malo dôjsť

k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

3. V časti týkajúcej sa uznesení krajského súdu zo 17. septembra 2002 a najvyššieho

súdu z 3. decembra 2002 ústavný súd mohol brať do úvahy s poukazom na princíp

subsidiarity ohľadne vzťahu ústavného súdu k všeobecným súdom iba označené uznesenie

najvyššieho súdu.

Ak totiž malo dôjsť uznesením krajského súdu zo 17. septembra 2002 k porušeniu

práv a slobôd sťažovateľa (nie je teraz podstatné akých), mohol si ich chrániť na najvyššom

súde podaním sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu. To sa napokon aj stalo, pričom

o jeho sťažnosti rozhodol najvyšší súd uznesením z 3. decembra 2002.

Ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby mu predložil dôkazy

o doručení sťažovateľovi rozhodnutí, ktorými malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv

a slobôd. Právny zástupca sťažovateľa mu predložil dôkaz o doručení jemu uznesenia

najvyššieho súdu z 3. decembra 2002 (28. decembra 2002), nepredložil mu však dôkaz

o doručení tohto uznesenia sťažovateľovi.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Pretože podľa nemusí byť právoplatnosť rozhodnutia tak tesne spätá s jeho

doručením, ako je tomu napr. podľa , ústavný súd už

v uznesení sp. zn. z 28. novembra 2002 vyslovil: „Lehota dvoch mesiacov na

podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa , ktorá sa pri

rozhodnutí počíta od jeho právoplatnosti, by mala vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca pre

uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj princíp právnej

istoty. Aby uvedené požiadavky spĺňala, môže začať plynúť len vtedy, pokiaľ bolo

právoplatné rozhodnutie sťažovateľovi náležite oznámené. Ak sa tak nestalo, táto lehota

nemôže začať plynúť.“

Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu zo 17. septembra 2002 v zákonnej

lehote sťažnosť. Najvyšší súd po jej preskúmaní uznesením z 3. decembra 2002 napadnuté

uznesenie podľa zrušil a podľa žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby zamietol s tým, že u tohto ďalej trvá dôvod väzby podľa § 67 ods. 1

písm. a) .

Pretože proti tomuto uzneseniu najvyššieho súdu ako nadriadeného orgánu

sťažnosť nepripúšťa, stalo sa právoplatným a vykonateľným [ ] jeho

vyhlásením na neverejnom zasadnutí najvyššieho súdu 3. decembra 2002 ( ).

Uznesenie najvyššieho súdu z 3. decembra 2002 muselo byť v odpise doručené

sťažovateľovi podľa už preto, lebo ním bolo rozhodnuté o opravnom

prostriedku (sťažnosti) a sťažovateľa sa priamo dotýkalo.

Od doručenia tohto uznesenia mal preto sťažovateľ k dispozícii lehotu dvoch

mesiacov, ktorá bola postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany (vrátane porady

s právnym zástupcom) a rešpektovala tiež princíp právnej istoty.

S poukazom aj na právne názory, ktoré ústavný súd vyslovil už v uznesení sp. zn.

z 28. novembra 2002, pri právoplatnom rozhodnutí podľa , ktoré sa

sťažovateľovi v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené jeho základné práva alebo

slobody, je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde rozhodujúce doručenie odpisu tohto rozhodnutia sťažovateľovi, nie však

jeho právnemu zástupcovi.

Podľa k ústavnej sťažnosti sa pripojí kópia

právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Uznesenie najvyššieho súdu z 3. decembra 2002 sa stalo právoplatným jeho

vyhlásením v označený deň na neverejnom zasadnutí. Toto uznesenie však bolo potrebné

písomne vypracovať a jeho odpis doručiť oprávneným osobám vrátane sťažovateľa.

Sťažovateľ, keďže ani nemohol byť prítomný (takisto ako jeho obhajca) na neverejnom

zasadnutí najvyššieho súdu ( ), sa o označenom uznesení a jeho obsahu nepochybne

dozvedel až po doručení mu odpisu tohto uznesenia.

Za týchto okolností by formálne ponímanie začiatku plynutia lehoty dvoch mesiacov

na podanie ústavnej sťažnosti od právoplatnosti rozhodnutia v zmysle § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde išlo na úkor účinnej ústavnej ochrany sťažovateľa, a preto treba za

označený začiatok považovať doručenie odpisu právoplatného rozhodnutia sťažovateľovi.

Pokiaľ pre posúdenie lehoty dvoch mesiacov na podanie ústavnej sťažnosti podľa

nie je rozhodujúcou iba samotná právoplatnosť

rozhodnutia, ale aj doručenie jeho odpisu sťažovateľovi, potom zákonnou náležitosťou

ústavnej sťažnosti podľa nie je iba pripojenie kópie

právoplatného rozhodnutia, ale aj dôkazu o doručení jeho odpisu sťažovateľovi.

Pretože právny zástupca sťažovateľa napriek výzve ústavného súdu nepredložil

ústavnému súdu dôkaz o doručení právoplatného uznesenia najvyššieho súdu z 3. decembra

2002 sťažovateľovi a ústavný súd teda nemôže posúdiť, či ústavná sťažnosť podaná na

pošte 17. februára 2003 bola podaná v lehote dvoch mesiacov v zmysle § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí ( ).

4. Uznesením z 5. februára 2003 najvyšší súd na základe návrhu príslušného

predsedu senátu krajského súdu na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa do

17. augusta 2003 ( ), ktorý mu bol doručený 31. januára 2003, predĺžil podľa

túto lehotu do 17. augusta 2003. Sťažovateľ vytýkal aj tomuto uzneseniu

porušenie už vyššie označených základných práv a slobôd, pričom žiadal, aby bolo

ústavným súdom zrušené.

Právny zástupca sťažovateľa nepreukázal po výzve ústavného súdu – aby tiež

predložil dôkazy, ako si sťažovateľ chránil namietané základné práva a slobody ešte pred

tým, ako sa obrátil na ústavný súd – dôkaz o konkrétnom spôsobe ochrany vo vzťahu

k poslednému návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby a konaniu najvyššieho súdu o ňom

(Ntv-II 18/03).

Sťažovateľ a jeho obhajca v trestnom konaní vedeli, že väzba sťažovateľa bola

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ntv-II 42/02 zo 14. mája 2002 predĺžená do

17. februára 2003. Podľa platnej právnej úpravy prichádzali z hľadiska predĺženia väzby po

17. februári 2003 do úvahy v podstate dve možnosti:

1. návrh na predĺženie lehoty trvania väzby podľa a nebude podaný

a väzba po 17. februári 2003 skončí alebo

2. návrh na predĺženie lehoty trvania väzby bude podaný a najvyšší súd o ňom

rozhodne (na neverejnom zasadnutí a bez účasti procesných strán).

Pri druhej možnosti musí byť návrh (aby mohol byť úspešný) doručený najvyššiemu

súdu spolu s dovtedy získaným celým spisovým materiálom najneskôr 10 dní pred

skončením príslušnej lehoty väzby ( a ).

Podľa „Obhajca je povinný poskytovať obvinenému potrebnú právnu

pomoc, účelne využívať na obhajovanie jeho záujmov prostriedky a spôsoby obhajoby

uvedené v zákone, najmä starať sa o to, aby boli v konaní náležite a včas objasnené

skutočnosti, ktoré obvineného zbavujú viny alebo jeho vinu zmierňujú, a tým prispievať

k správnemu objasneniu a rozhodnutiu veci“. Už z tohto ustanovenia teda vyplýva pre

obhajcu povinnosť aktívneho vedenia obhajoby v prospech záujmov obvineného.

Pri aktívnom vedení obhajoby mohol napr. obhajca požiadať krajský súd vopred, aby

mu bolo za účelom využitia práv obhajoby neodkladne oznámené, pokiaľ bude podaný

návrh na predĺženie lehoty trvania väzby podľa a . Sťažovateľ ústavnému

súdu nepreukázal, že obhajoba využila takýto postup, aby mohla následne vzniesť v konaní

najvyššieho súdu o označenom návrhu (pred jeho rozhodnutím) tie ústavné námietky proti

ďalšiemu trvaniu väzby, ktoré vzniesla v ústavnej sťažnosti (po rozhodnutí najvyššieho

súdu).

Aktívny spôsob obhajoby bol pre ochranu základných práv a slobôd sťažovateľa

potrebný najmä preto, lebo podanie návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa

po 17. februári 2003 bolo pre obhajobu predvídateľné, o takomto návrhu rozhoduje najvyšší

súd na neverejnom zasadnutí (bez účasti procesných strán), proti uzneseniu o predĺžení

lehoty trvania väzby nie je podľa prípustný riadny opravný prostriedok

(sťažnosť) a takéto rozhodnutie je nevyhnutnou podmienkou ďalšieho trvania väzby.

Z princípu subsidiariry vo vzťahu ústavného súdu ku všeobecným súdom v zmysle

a tiež vyplýva, že v prípade konania pred

všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane

argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred

ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd

uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak

nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá

právomoc.

Keď teda sťažovateľ namietol v ústavnej sťažnosti konkrétnou argumentáciou

porušenie svojich základných práv a slobôd uznesením najvyššieho súdu z 5. februára 2003,

pričom však nevyužil aktívny spôsob obhajoby (obhajoba zostala pasívna) a v rámci účinnej

ochrany práv a slobôd svoju argumentáciu neuplatnil v konaní najvyššieho súdu pred jeho

rozhodnutím (aby mu dal tiež možnosť v prípade opodstatnenosti argumentácie vyvarovať

sa porušenia jeho práv a slobôd), ústavný súd musel v tejto časti jeho ústavnú sťažnosť

odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2003