Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 494/2026
PDF · 380.16 KB
No categories available
III. ÚS 494/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody a ústav na výkon väzby, Mierové námestie 1, Ilava, zastúpeného Mgr. Lukášom Kysuckým, advokátom, Kamenná 29, Žilina, proti rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 22T/190/2013 z 19. júna 2020, rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23To/27/2021 z 25. januára 2024 a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Tdo/2/2025 z 10. marca 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť
1. Ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 2. júla 2026 sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia základných práv zaručených čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“), rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“), ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) označenými v záhlaví tohto uznesenia. Primárne navrhuje zrušiť uznesenie najvyššieho súdu a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Ak ústavný súd dospeje k záveru, že odstránenie ním tvrdeného porušenia základných práv a slobôd nemožno dosiahnuť iba zrušením uznesenia najvyššieho súdu, navrhuje, aby ústavný súd zrušil aj rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu v časti týkajúcej sa jeho osoby a vec vrátil príslušnému všeobecnému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiada priznať mu náhradu trov konania. Napokon navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí vo výroku o treste, resp. nariadil dočasné opatrenie, ktoré zabráni
pokračovaniu v ním tvrdenom zásahu do jeho základného práva na osobnú slobodu, a to až do rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.
II.
Skutkové východiská
2. Rozsudkom okresného súdu boli sťažovateľ a spoluobžalovaný uznaní vinnými z trestného činu všeobecného ohrozenia podľa § 179 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon z roku 1961“) spolupáchateľstvom na tom skutkovom základe (zjednodušene vo vzťahu k sťažovateľovi), že sťažovateľ sa spoločne s ďalšími osobami za časových okolností špecifikovaných v avizovanom rozsudku podieľal na umiestnení nástražného výbušného systému, o ktorom vedel, že bude použitý na likvidáciu konkrétnej osoby, pod úroveň povrchu na mieste identifikovanom v tomto rozsudku, a to tak, že uvedený systém po jeho zapojení spoločne so zakopal. Pritom k výbuchu nástražného výbušného systému nedošlo v predpokladanom čase, ale neskôr, v dôsledku čoho došlo k usmrteniu dvoch náhodných osôb a ťažkému zraneniu tretej náhodnej osoby, ktorá neskôr na následky zranení zomrela, ako aj ku vzniku škody na majetku. Za to bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov, na ktorého výkon bol zaradený do II. nápravnovýchovnej skupiny. Sťažovateľovi a spoluobžalovanému bola zároveň uložená povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť škodu poškodeným, pričom s časťou nároku na náhradu škody bola jedna z poškodených odkázaná na civilný proces.
3. Proti rozsudku okresného súdu podali odvolania sťažovateľ, spoluobžalovaný a prokurátor. Kým odvolanie prokurátora bolo rozsudkom krajského súdu podľa § 319 Trestného poriadku zamietnuté, na odvolanie sťažovateľa a spoluobžalovaného bol rozsudok okresného súdu podľa § 321 ods. 1 písm. e) a f) a ods. 3 Trestného poriadku zrušený vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu u sťažovateľa, ako aj vo výrokoch o náhrade škody. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku krajský súd uložil sťažovateľovi pri nezmenenom výroku o vine trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov, na ktorého výkon bol zaradený do II. nápravnovýchovnej skupiny. Sťažovateľovi a spoluobžalovanému bola zároveň uložená povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť škodu poškodeným a s časťou nároku na náhradu škody bola jedna z poškodených odkázaná na civilný proces. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu s poukazom na § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté.
III.
Argumentácia sťažovateľa
4. V prvej rovine sťažnostnej argumentácie sťažovateľ nesúhlasí s prístupom najvyššieho súdu, ktorý časť dovolacej argumentácie odmietol s tvrdením, že šlo o skutkové námietky vylúčené z dovolacieho prieskumu. Najvyšší súd neodlíšil neprípustnú skutkovú polemiku od ústavne relevantnej námietky, že nižšie súdy neodôvodnili rozhodujúce otázky tak, aby bolo možné hovoriť o spravodlivom procese. Námietka deficitu odôvodnenia rozhodnutia o odvolaní je pritom s poukazom na judikatúru ústavného súdu (IV. ÚS 546/2020) typickým predmetom prieskumu z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Uznesenie najvyššieho súdu sa v rozpore s uvedenou judikatúrou ústavného súdu obmedzuje na príliš úzke chápanie práva na obhajobu. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že jeho odsúdenie sa v podstatnej
miere odvinulo od výpovedí spoluobžalovaného a , ktorí mali na veci vlastný procesný záujem, ich výpovede sa menili, boli rozporné a neboli podporené inými dôkazmi. Súdy riadne nevyhodnotili dôkazy obhajoby na účel preverenia vierohodnosti avizovaných výpovedí a bez riadneho odôvodnenia odmietli vykonať dôkazy navrhnuté obhajobou (konkrétne satelitnú snímku miesta činu a rekonštrukciu pomerov na mieste činu). Hodnotenie výpovedí spoluobžalovaného a bolo selektívne jednostranné v neprospech sťažovateľa. Sťažovateľ zároveň nesúhlasí s prístupom súdov k spoluobžalovanému , ktorý bol na rozdiel od sťažovateľa oslobodený, a to za rovnakého skutkového stavu.
5. Subjektívna stránka a kvalifikovaný následok trestného činu všeobecného ohrozenia, za ktorý bol sťažovateľ právoplatne uznaný vinným, boli v skutkovej vete a v odôvodnení rozsudku okresného súdu nahradené záverom, nie dôkaznou úvahou. Trestný čin všeobecného ohrozenia je úmyselný delikt, avšak v trestnom konaní nebolo bez rozumných pochybností preukázané, že by sťažovateľ vedel o tom, že nástražný výbušný systém bude použitý na likvidáciu konkrétnej osoby, a že bol minimálne uzrozumený s tým, že zmieneným konaním budú iné osoby vydané do nebezpečenstva smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví. Najvyšší súd sa uspokojil s formuláciou skutkovej vety, podľa ktorej sťažovateľ vedel, že nástražný výbušný systém bude použitý na likvidáciu konkrétnej osoby, a z tejto formulácie bez ďalšieho vyvodil existenciu úmyslu. Problém tkvie v tom, že výraz „vedel“ použitý v skutkovej vete nie je skutkovým opisom vonkajších okolností, z ktorých možno usudzovať zavinenie, ale právno-skutkovým záverom. Sťažovateľ pritom od začiatku konania účasť na skutku popieral, nebol preukázaný jeho motív na likvidáciu , ani inej osoby a nebolo preukázané, že by disponoval odbornými zručnosťami na inštaláciu nástražného výbušného systému. V rovine spolupáchateľstva je navyše nevyhnutné, aby bolo zavinenie vo vzťahu ku kvalifikovanému znaku preukázané u každého spolupáchateľa samostatne. V týchto súvislostiach (vrátane problematickosti sťažovateľa usvedčujúcich výpovedí a odmietnutia vykonania sťažovateľom navrhovaných dôkazov) došlo aj k porušeniu prezumpcie neviny, pretože vina sťažovateľa nebola ustálená bez rozumných pochybností.
6. V ďalšej sťažnostnej námietke sťažovateľ nesúhlasí s odňatím jeho trestnej veci Krajskému súdu v Žiline a jej prikázaním krajskému súdu na účel rozhodovania o odvolaniach podaných proti rozsudku okresného súdu. Uznesenie najvyššieho súdu o odňatí a prikázaní veci mu totiž nebolo doručené (resp. inak oznámené), nepoznal dôvody uvádzaného postupu a nemohol naň adekvátne reagovať v kontexte, či nebol odňatý zákonnému sudcovi. Najvyšší súd na dovolanie síce uviedol dôvody, pre ktoré k odňatiu a prikázaniu veci došlo, avšak nevysvetlil, ako bolo zabezpečené, aby sťažovateľ mohol svoje práva v súvislosti s delegáciou veci reálne uplatniť.
7. Napokon sťažovateľ uvádza, že pri ukladaní trestu neboli zo strany všeobecných súdov zohľadnené jeho skoršie odsúdenia súdmi iných členských štátov Európskej únie (ďalej len „EÚ“) a celkový dopad trestov na jeho osobu. Pri ukladaní trestu totiž nemožno úplne ignorovať cudzozemské odsúdenie a už vykonaný trest, ak ide o okolnosť relevantnú pre individualizáciu trestu, jeho primeranosť a naplnenie účelu trestu (II. ÚS 667/2024). Najvyšší súd sa uspokojil s formalistickým záverom o nemožnosti aplikácie konkrétneho ustanovenia, ale neposkytol odpoveď na širšiu ústavnú otázku proporcionality trestu a odôvodnenia jeho individualizácie. Rozhodovanie o treste sa pritom nemôže obmedziť iba na mechanický výpočet sadzby.
IV.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
8. Ústavnú sťažnosť sťažovateľa ústavný súd predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
IV.1 K rozsudku okresného súdu:
9. V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd poskytuje v konaní podľa uvedeného článku ochranu základným právam alebo slobodám za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (m. m. napr. III. ÚS 122/2024). Ústavný súd preto nemá kompetenciu preskúmať rozsudok okresného súdu, keďže ho už na odvolania sťažovateľa, spoluobžalovaného a prokurátora preskúmal krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť ochranu právam sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
IV.2 K rozsudku krajského súdu:
10. Možnosť prieskumu rozsudku krajského súdu na podklade ústavnej sťažnosti je v danom kontexte limitovaná princípom subsidiarity. Vecný prieskum rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté mimoriadnym opravným prostriedkom (dovolaním), je možný v konaní o ústavnej sťažnosti len v rozsahu námietok, ktoré nebolo možné uplatniť pred „iným súdom“, ktorým treba v okolnostiach veci rozumieť súd dovolací – najvyšší súd. Inak povedané, ak je rozhodnutie o dovolaní negatívne, má sťažovateľ pri zachovaní princípu subsidiarity kompetencie ústavného súdu možnosť napadnúť ústavnou sťažnosťou rozhodnutie dovolacieho súdu. V ústavnej sťažnosti je zároveň možné uplatniť také námietky proti rozhodnutiu napadnutému dovolaním (kontextovo vo vzťahu k rozsudku krajského súdu), ktoré nebolo možné uplatniť v dovolacom konaní. Lehota na podanie ústavnej sťažnosti sa vtedy považuje za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu a začína plynúť podľa § 124 poslednej vety zákona o ústavnom súde (napr. III. ÚS 179/2025).
11. V okolnostiach aktuálnej veci podal sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu mimoriadny opravný prostriedok, ktorý oprel o dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a), c), i) a h) Trestného poriadku. Najvyšší súd dovolanie vyhodnotil v časti ako také, ktorým sa sťažovateľ domáhal revízie správnosti a úplnosti zisteného skutku, čo je z dovolacieho prieskumu s poukazom na § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (časť za bodkočiarkou) vylúčené. Z týchto dôvodov považoval ústavný súd lehotu na podanie ústavnej sťažnosti za zachovanú aj vo vzťahu k rozsudku krajského súdu (§ 124 posledná veta zákona o ústavnom súde) s možnou vyhliadkou na vecný (tzv. kvázimeritórny) prieskum tohto rozsudku v rozsahu, v ktorom bolo sťažovateľovo dovolanie odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku bez preskúmania dovolacej argumentácie a limine.
12. Reálnej aktivácii prieskumnej kompetencie ústavného súdu však v posudzovanom prípade zabránila koncepcia ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ v rozpore s § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde neuviedol žiadne konkrétne skutkové ani právne dôvody, pre ktoré by malo dôjsť k porušeniu ním uvádzaných základných práv a slobôd rozsudkom krajského súdu. Rozsah prieskumnej činnosti ústavného súdu je pritom determinovaný obsahom ústavnej sťažnosti a úlohou ústavného súdu nie je nahrádzať chýbajúcu procesnú aktivitu sťažovateľa prostredníctvom iniciatívneho vyhľadávania možných dôvodov protiústavnosti napádaného rozhodnutia nad rámec sťažnostnej argumentácie. Za tejto situácie neostalo ústavnému súdu nič iné, než ústavnú sťažnosť v rozsahu smerovanom proti rozsudku krajského súdu odmietnuť s poukazom na § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie náležitostí ustanovených zákonom.
IV.3 K uzneseniu najvyššieho súdu:
13. Ak ide o prvú rovinu sťažnostných námietok (bod 4 dôvodov tohto uznesenia), ústavný súd sa vo všeobecnosti stotožňuje so sťažovateľom v tom smere, že nedostatok odôvodnenia rozhodnutia o odvolaní je spôsobilým predmetom prieskumu z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (IV. ÚS 546/2020). Sťažovateľ však k ústavnej sťažnosti nepriložil dovolanie, ktoré podal proti rozsudku krajského súdu. Ako však už bolo naznačené v predošlom bode dôvodov tohto uznesenia, ústavný súd v zmysle svojich kompetencií a pravidiel procesného postupu nemá podľa ústavy a zákona o ústavnom súde postavenie vyšetrovacieho orgánu, ktorý si sám vyabstrahuje a „dotvorí“ obsah podania tak, aby o ňom mohol rozhodnúť za predpokladu, že tak neurobil samotný sťažovateľ (napr. IV. ÚS 579/2025). Povedané inak, sťažovateľ síce v ústavnej sťažnosti predostiera obraz o dovolacích námietkach, ktorých predmetom mal byť podstatný nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu, avšak na preukázanie svojho tvrdenia neprikladá k ústavnej sťažnosti žiaden dôkaz.
14. Po oboznámení sa s dovolacou argumentáciou v rozsahu, v ktorom bola recipovaná do bodu 4 a nasl. uznesenia najvyššieho súdu, je ústavný súd názoru, že časť dovolacích námietok, s ktorých vyhodnotením zo strany najvyššieho súdu vedie sťažovateľ v ústavnej sťažnosti polemiku, bola formulovaná v evidentnej snahe zabezpečiť ďalší skutkový prieskum záverov nižších súdov. Podľa najvyššieho súdu sťažovateľ v dovolaní v podstatnom uvádzal, že „za nezmeneného dôkazného stavu bol spod obžaloby oslobodený a on bol za rovnakých okolností uznaný vinným zo žalovanej trestnej činnosti“, poukazoval na zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ako aj zásadu prezumpcie neviny, z nej vyplývajúce procesné pravidlo in dubio pro reo, ako aj na skutočnosť, že vina musí byť obžalovanému preukázaná. Ďalej sťažovateľ namietal nesprávne hodnotenie dôkazov z hľadiska ich vierohodnosti, poukazoval na rozpory vo výpovediach spoluobžalovaného a , účelovosť avizovaných výpovedí a selektívne hodnotenie výpovedí. Hoci sťažovateľ v ústavnej sťažnosti prezentuje svoje dovolacie námietky ako výhrady smerujúce proti nedostatočnému odôvodneniu rozsudku krajského súdu, v skutočnosti sa prostredníctvom dovolania uchádzal o revíziu skutkových záverov všeobecných súdov. Pritom aj ústavný súd vo svojej judikatúre už aproboval, že najvyšší súd v súlade s § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nemôže na dovolanie odsúdeného prehodnocovať skutkové zistenia vo veci konajúcich súdov a ani vyhodnocovať vykonané dôkazy (napr. I. ÚS 99/2022). Podľa ústavného súdu preto nemožno uznesenie najvyššieho súdu v tomto rozsahu považovať za zjavne neodôvodnené či arbitrárne, a preto niet súvislosti medzi týmto uznesením a sťažnostnými argumentačnými líniami.
15. Ani súvisiaca námietka nevykonania dôkazov navrhnutých obhajobou, konkrétne satelitnej snímky miesta činu a rekonštrukcie pomerov na mieste činu, nie je spôsobilá spochybniť ústavno- právnu konformitu uznesenia najvyššieho súdu. Neuniklo pozornosti ústavného súdu, že sťažovateľ v dovolaní podotkol, že výpoveď spoluobžalovaného „bola vyvrátená satelitnou snímkou miesta činu“. Uvedené tvrdenie neumožňuje uvažovať o nedôvodnom nevykonaní avizovaného dôkazu (čo je právna otázka), ale naopak, o vykonaní spomenutého dôkazu s náznakom nesúhlasu sťažovateľa s jeho vyhodnotením (čo je skutková otázka z prieskumu iniciovaného dovolaním odsúdeného vylúčená). Predmetná námietka musí byť teda hodnotená ako zjavne neopodstatnená Napokon, uvedenie kritiky odôvodnenia nevykonania rekonštrukcie pomerov na mieste činu v dovolaní nebolo nijak preukázané. Z už zmieňovaného princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu však vyplýva aj to, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (napr. III. ÚS 90/03). To je dôvod, pre ktorý musela byť ústavná sťažnosť v rozsahu námietky súvisiacej s nedostatkom odôvodnenia nevykonania rekonštrukcie pomerov na mieste činu odmietnutá ako neprípustná.
16. Ďalšia časť sťažnostnej argumentácie (bod 5 tohto uznesenia) sa upína na subjektívnu stránku trestného činu všeobecného ohrozenia, pre ktorý bol sťažovateľ právoplatne uznaný vinným. Nemožno súhlasiť so sťažovateľom, že v skutkovej vete rozsudku okresného súdu je skutkový opis vonkajších okolností, z ktorých možno usudzovať úmyselné zavinenie, nahradený právno- skutkovým záverom o danosti úmyselného zavinenia (zvolené sloveso „vedel“). Zo zmienenej skutkovej vety vyplýva (okrem iného) to, že sťažovateľ sa mal podieľať na umiestnení nástražného výbušného systému „s elektrickou rozbuškou a diaľkovým ovládačom“, a to „pod úroveň povrchu terénu verejného telefónneho automatu nachádzajúceho sa na parkovisku zvanom Štôlňa v Žiline a upevnenom na stene budovy Ľudovej školy umenia L. Árvaya v Žiline, kde uvedený nástražný výbušný systém zapojil ods. , následne ods. a spoločne nástražný výbušný systém zakopali...“. Z uvádzanej dikcie je bez pochybností zrejmé, že sťažovateľ vedel, že ide o nástražný výbušný systém. Skutkové okolnosti súvisiace so zakopaním tohto diaľkovo riadeného systému s elektrickou rozbuškou na verejnosti dostupných miestach, práve pri verejnom telefónnom automate a v blízkosti viacerých objektov, vytvárajú priaznivú oporu pre záver o tom, že sťažovateľ mal vedomosť, že výbušný systém bude použitý na fyzickú likvidáciu určitej osoby nachádzajúcej sa na mieste špecifikovanom v skutkovej vete. Na podklade uvedeného je potom plne ústavne udržateľný názor najvyššieho súdu, v zmysle ktorého v konaní sťažovateľa „bola vo vzťahu k osobe, na usmrtenie ktorej bol určený, prítomná tak vedomostná, ako aj vôľová zložka, a vo vzťahu k iným osobám a majetku bol s predpokladanými následkami (smrť alebo ťažká ujma na zdraví a škoda veľkého rozsahu) minimálne uzrozumený“.
17. Ani nasledujúcej skupine tvrdení uvedených v ústavnej sťažnosti nemožno priznať pozitívnu ústavnú relevanciu. Sťažovateľ v nadväznosti na (nedôvodné) tvrdenia o nedostatku úmyselného zavinenia podotýka, že „od začiatku konania účasť na skutku popieral, nebol preukázaný jeho motív na likvidáciu ani inej osoby, nebolo preukázané, že by disponoval
odbornými zručnosťami na inštaláciu nástražného výbušného systému, a rozhodujúce tvrdenia proti nemu pochádzali od osôb, ktorých dôveryhodnosť bola zásadne spochybnená... V rovine spolupáchateľstva je navyše nevyhnutné, aby zavinenie vo vzťahu ku kvalifikovanému znaku bolo preukázané u každého spolupáchateľa samostatne.“. Ústavný súd v odpovedi opätovne poznamenáva, že táto argumentácia je skutkového charakteru, pretože sa týka kvality dokazovania skutočností uvádzaných v citovanej pasáži. Najvyššiemu súdu s poukazom na už špecifikovanú nemožnosť revízie, resp. opätovného prehodnocovania skutkových záverov na dovolanie sťažovateľa, preto nemožno vyčítať, že sa ňou vecne zaoberať nemohol. Túto dôvodovú líniu nemohol podrobiť ľudsko-právnemu hodnoteniu ani ústavný súd v relačnom pomere k rozsudku krajského súdu, keďže ústavná sťažnosť v tomto rozsahu neobsahuje zákonom postulované náležitosti (bod 12 dôvodov tohto uznesenia). Navyše, ak ide o deficit motívu sťažovateľa ohľadom spáchania trestného činu, ktorý mu bol daný za vinu, z bodu 84 uznesenia najvyššieho súdu vyplýva logické a odôvodnené tvrdenie, v zmysle ktorého „v prípade trestného činu všeobecného ohrozenia podľa § 179 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona pohnútka nie je obligatórnym znakom skutkovej podstaty tohto trestného činu (pozn., vo všeobecnosti je pohnútka fakultatívnym znakom subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu), a preto ani jej nezistenie v prejednávanej veci nevylučuje trestnoprávnu zodpovednosť obvineného“.
18. Ak ide o nesúhlas sťažovateľa s odňatím jeho trestnej veci Krajskému súdu v Žiline a jej následným prikázaním krajskému súdu (bod 6 dôvodov tohto uznesenia) v rovine, že sťažovateľovi nebolo doručené, resp. iným spôsobom oznámené uznesenie o delegácii veci, ústavný súd bez potreby podrobného prebratia záverov najvyššieho súdu upriamuje pozornosť na body 34 až 40 odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu. Sťažovateľ totiž túto námietku predostrel aj v dovolaní a najvyšší súd jej opodstatnenosť v konkrétnych podrobnostiach vyvrátil. In concreto, najvyšší súd poukázal na obsah spisového materiálu, v zmysle ktorého bolo uznesenie najvyššieho súdu o delegácii veci (sp. zn. 5Ndt/8/2021 z 25. marca 2021) doručené obhajcovi sťažovateľa. Tento fakt sťažovateľ v ústavnej sťažnosti nijakým spôsobom nespochybnil. Následne najvyšší súd upriamil pozornosť na konštrukciu § 179 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, odkiaľ vyplýva, že doručovanie uznesenia o delegácii veci obhajcovi bolo v okolnostiach veci plne postačujúce. Ani táto skutočnosť nebola zo strany sťažovateľa spochybňovaná. Okrem toho uznesenie o delegácii bolo doručované aj sťažovateľovi fikciou doručenia, avšak po splnení podrobne špecifikovaných zákonných predpokladov na taký postup (v zmysle § 66 ods. 3 Trestného poriadku).
19. V súvislosti s dôvodmi delegácie prípadu sťažovateľa z uznesenia najvyššieho súdu v podstatnom vyplýva, že sudkyni a zároveň bývalej predsedníčke Krajského súdu v Žiline bolo práve v súvislosti s trestnou vecou sťažovateľa (v ktorej v skoršom konaní rozhodovala ako predsedníčka odvolacieho senátu) vznesené obvinenie pre zločin prijímania úplatku spolupáchateľstvom a zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa. V tejto súvislosti bola vypočutá predsedníčka odvolacieho senátu Krajského súdu v Žiline JUDr. Marcela Malatká, ktorá vzniesla návrh na odňatie a prikázanie veci, ako aj ďalší sudcovia pôsobiaci na trestnom úseku tohto súdu. Spisový materiál bol na účel rozhodovania o aktuálnych odvolaniach podaných proti rozsudku okresného súdu pritom pôvodne predložený práve Krajskému súdu v Žiline, ktorý mal vo veci rozhodnúť v senáte obsadenom predsedníčkou senátu JUDr. Marcelou Malatkou a členkami senátu JUDr. Erikou Bebčákovou a Mgr. Annou Mihálikovou. Na podklade uvedených skutkových
okolností dospel najvyšší súd k záveru o nevyhnutnosti odňatia veci Krajskému súdu v Žiline a jej prikázaní krajskému súdu, poukazujúc v podstatnom na to, že skutočnosti uvedené v návrhu sudkyne JUDr. Marcely Malatkej „vo vzájomnej súvislosti vzbudzujú navonok dôvodnú pochybnosť o objektívnom, nestrannom a spravodlivom rozhodovaní sudcov Krajského súdu v Žiline, pričom táto pochybnosť sa v kontexte všetkých okolností prípadu vzťahuje na všetkých sudcov Krajského súdu v Žiline...“.
20. K tejto námietke ústavný súd uzatvára, že z uznesenia najvyššieho súdu rezultujú tak dôvody delegácie veci, ako aj príčiny, pre ktoré nemožno dospieť k záveru, že sťažovateľ bol ukrátený o možnosť oboznámiť sa s dôvodmi delegácie veci v skoršom priebehu trestného konania, teda nie až z uznesenia najvyššieho súdu. Keďže uznesenie o odňatí a prikázaní veci bolo postačujúcim spôsobom a v súlade s Trestným poriadkom doručené obhajcovi sťažovateľa (čo ostalo medzi sťažovateľom a najvyšším súdom nesporné, pozn.) a vo vzťahu k sťažovateľovi nastali účinky doručenia na základe fikcie doručenia po splnení všetkých legislatívnych podmienok, sťažovateľ mal zachované procesné predpoklady na oboznámenie sa s obsahom zmieneného uznesenia. Za týchto okolností mal sťažovateľ vytvorený aj dostatočný procesný priestor na uplatnenie prípadných prostriedkov ochrany svojich práv voči delegovaniu veci. Napokon, ústavný súd už len poznamenáva, že sťažnostná argumentácia sa v tejto jej časti obmedzuje na vyjadrenie značne abstraktného nesúhlasu s argumentmi produkovanými najvyšším súdom v odpovedi na sťažovateľovo dovolanie. Povedané inak, v porovnaní s konkrétne skutkovo podopretými závermi najvyššieho súdu sťažovateľ predkladá v ústavnej sťažnosti len všeobecne ladenú polemiku, ktorá nie je spôsobilá založiť pochybnosti o ústavnej konformite uznesenia najvyššieho súdu.
21. Posledná sťažnostná námietka súvisí s výmerou nepodmienečného trestu odňatia slobody, ktorý bol sťažovateľovi uložený v posudzovanej veci (bod 7 tohto uznesenia). Ani táto línia dôvodov ústavnej sťažnosti z hľadiska jej kvantitatívnej a ani kvalitatívnej šírky celkom nekorešponduje rozsahu, v akom bola uplatnená v dovolaní. Zo sťažovateľovho dovolania (bod 13 uznesenia najvyššieho súdu) vyplýva v podstatnom len tvrdenie, že krajský súd mu mal uložiť súhrnný trest so zreteľom na dve predchádzajúce zahraničné odsúdenia. Zároveň sťažovateľ uvádzal, že krajský súd pri ukladaní trestu vo vzťahu k jeho osobe v danom trestnom konaní nezohľadnil špecifikované rozhodnutia súdov iných členských štátov EÚ.
22. Ak ide o možnosti ukladania súhrnného trestu, najvyšší súd sťažovateľovi zrozumiteľne vysvetlil, že hoci § 35 ods. 3 Trestného zákona z roku 1961 vyslovene nevylučoval uloženie súhrnného trestu v prípade, ak bol skorší rozsudok vydaný súdom iného členského štátu EÚ (v porovnaní s § 42 ods. 3 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov; ďalej len „Trestný zákon z roku 2005“), takáto možnosť neprichádzala do úvahy z povahy veci, pretože slovenský súd nemôže svojím rozsudkom zasiahnuť do rozsudku iného štátu spôsobom, akým to predpokladá § 35 ods. 3 Trestného zákona z roku 1961 (bod 67 uznesenia najvyššieho súdu). Nemožnosť uložiť súhrnný trest teda nevyplývala z výslovného zákonného zákazu, ale zo samotnej povahy inštitútu súhrnného trestu, ktorého uloženie je podmienené zrušením výroku o treste skoršieho rozsudku. To však slovenský súd, prirodzene a zohľadniac princíp územnej jurisdikcie, vo vzťahu k rozhodnutiu cudzieho súdu vykonať nemôže. Navyše, neuniklo pozornosti ústavného súdu, že samotný sťažovateľ na strane 8 ústavnej sťažnosti naznačuje nesplnenie podmienok
uloženia súhrnného trestu a pre ten prípad vyjadruje (v podstate subsidiárne) nespokojnosť s nezohľadnením širších aspektov proporcionality a individualizácie uloženého trestu.
23. Napokon ani nesúhlas sťažovateľa s nereflektovaním jeho dvoch skorších zahraničných odsúdení v kontexte celkovej trestnej záťaže nie je v ústavnej rovine opodstatnený. Ústavný súd upriamuje pozornosť na body 68 až 72 uznesenia najvyššieho súdu, odkiaľ vyplýva nosný záver, že dve skoršie odsúdenia sťažovateľa s pôvodom v inom štáte nebolo možné zohľadniť s poukazom na § 7b ods. 2 Trestného zákona z roku 2005 preto, lebo v sťažovateľovej veci sa z dôvodu miernejšej úpravy aplikoval Trestný zákon z roku 1961 ako celok. Navyše, najvyšší súd podotkol, že ani pri použití Trestného zákona z roku 2005 by zohľadnenie oboch odsúdení neprichádzalo do úvahy. Rozsudok Okresného súdu Vsetín totiž nadobudol právoplatnosť 21. júla 2010, a teda § 7b ods. 2 Trestného zákona z roku 2005 by nebol aplikovateľný s poukazom na § 438e ods. 2 tohto zákona, v zmysle ktorého na odsúdenie súdom iného členského štátu EÚ podľa § 7b ods. 2 tohto zákona nemožno prihliadnuť, ak nadobudlo právoplatnosť pred 1. januárom 2013. Trestný čin, pre ktorý bol sťažovateľ odsúdený rozhodnutím Landesgericht Wr. Neustadt z 31. januára 2023, sa nezbiehal s aktuálne prejednávanou vecou, pretože zbiehanie bolo prerušené vyhlásením viacerých odsudzujúcich rozsudkov identifikovaných v uznesení najvyššieho súdu.
24. Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti odkazoval na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 667/2024 z 26. marca 2025, neuniklo pozornosti ústavného súdu, že najvyšší súd tento nález pri svojom rozhodovaní reflektoval. Ústavný súd len obiter dictum akcentuje zásadné skutkové odlišnosti veci sp. zn. II. ÚS 667/2024 a sťažovateľovho prípadu, ktoré vylučujú aplikovateľnosť skoršieho nálezu na sťažovateľovu vec. Vo veci sp. zn. II. ÚS 667/2024 ústavný súd kritizoval nezohľadnenie skoršieho právoplatného odsúdenia rakúskym súdom zo strany slovenských súdov v situácii, kde bol, na rozdiel od sťažovateľovho prípadu, uplatniteľný Trestný zákon z roku 2005. Navyše, predchádzajúce zahraničné odsúdenie vo veci sp. zn. II. ÚS 667/2024 pochádzalo z roku 2017, čo ani z intertemporálneho hľadiska (§ 438e ods. 2 Trestného zákona z roku 2005) nevylučovalo použitie § 7b ods. 2 Trestného zákona z roku 2005. To sú dôvody, pre ktoré je sťažovateľov poukaz na vec sp. zn. II. ÚS 667/2024 nenáležitý.
25. Ústavný súd k tejto časti ústavnej sťažnosti sumarizuje, že najvyšší súd celkom konkrétnym spôsobom vysvetlil dôvody, pre ktoré nebolo sťažovateľovi možné uložiť súhrnný trest a ani inou cestou reflektovať jeho skoršie cudzozemské odsúdenia v procese individualizácie a zohľadňovania primeranosti aktuálne ukladaného trestu odňatia slobody. Najvyšší súd neuprednostnil formalistické, resp. „mechanické“ závery, ale poskytol komplexné odpovede s osobitným zreteľnom na nepoužiteľnosť cudzích odsúdení z časových (intertemporálnych), resp. procedurálnych dôvodov. Ústavný súd vo všeobecnej rovine nespochybňuje ani sťažnostné tvrdenie, že rozhodovanie o treste sa nemôže obmedziť iba na mechanický výpočet sadzby. V prípade sťažovateľa však nešlo o „automatický“, resp. čisto „matematický“ postup bez zohľadňovania špecifík prípadu. V procese určovania výmeru trestu odňatia slobody boli reflektované viaceré okolnosti na prospech sťažovateľa (napríklad uplynutie podstatného času od spáchania skutku, menšia miera participácie sťažovateľa na trestnej činnosti a pod.), pričom sťažovateľovi bol vo výsledku uložený mimoriadne znížený trest v celkovej výmere šesť rokov.
26. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným rozhodnutím orgánu verejnej moci (v danom prípade uznesením najvyššieho súdu, pozn.) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv, a to buď pre deficit relevantnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základnými právami, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (m. m. napr. I. ÚS 286/2023). Ústavný súd uvádza, že so zreteľom na závery uvedené v tomto uznesení chýba relevantná súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľom označenými referenčnými normami. Preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti ústavnej sťažnosti dospel k zisteniu, že uznesenie najvyššieho súdu nesignalizuje možnosť porušenia sťažovateľom označených práv, z čoho rezultuje, že dôvodnosť avizovanej časti ústavnej sťažnosti nie je potrebné preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie. Ústavnú sťažnosť sťažovateľa preto ústavný súd v rozsahu smerovanom proti uzneseniu najvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú s výnimkou namietania nedostatku odôvodnenia nevykonania rekonštrukcie pomerov na mieste činu, kde bola ústavná sťažnosť odmietnutá s poukazom na § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde ako neprípustná.
27. Odmietnutie ústavnej sťažnosti v jej celosti má za následok, že stratilo právny význam zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v jej petite, ako aj jeho návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí, resp. návrhom na vydanie dočasného opatrenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2026
Robert Šorl
predseda senátu