Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 23/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-59

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2005 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval

sťažnosť BIAMA, a. s., N. Z., zastúpenej advokátkou JUDr. O. S., P., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva rovnosti vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety

v spojení s a 4

a základného práva rovnosti účastníkov konania podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 2. júna 2004

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 5. mája 2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo BIAMA, a. s., na rovnosť vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1

druhej vety v spojení s a 4 Slovenskej

republiky a základné právo rovnosti účastníkov konania podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 2. júna

2004 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 5. mája 2004 p o r u š e n é

b o l o .

2. Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 2. júna 2004 a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 5. mája 2004

a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -36 z 26. januára 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť BIAMA, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“),

v časti, v ktorej namietala porušenie základného práva rovnosti vlastníckeho práva podľa

druhej vety (ďalej len „“) v spojení s

ods. 3 a 4 a základného práva rovnosti účastníkov konania podľa

rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 2. júna 2004 a rozsudkom

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 5. mája 2004.

Ústavnému súdu bolo 25. februára 2005 doručené vyjadrenie predsedu Krajského

súdu v Nitre k sťažnosti, z ktorého vyplýva:

„Vo veci BIAMA a. s. Pri skladoch 1, Nové Zámky, vedenej na Vašom súde pod

sp. zn. -44, Vám pripojene zasielam spis Krajského súdu v Nitre sp. zn.

27/04.

Zároveň Vám oznamujem, že v zmysle , súhlasím

s upustením od ústneho pojednávania ústavného súdu, nakoľko od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

Predseda Krajského súdu v Žiline vo svojom vyjadrení k sťažnosti doručenom

ústavnému súdu 24. februára 2005 okrem iného uviedol, „že podľa nášho názoru

v dotknutom konaní tunajšieho súdu sp. zn. (sp. zn. Okresného súdu

Žilina ) nedošlo k porušeniu namietaných ústavných práv sťažovateľky.

V podrobnostiach odkazujem na odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 5. 5. 2004. Výklad

termínu zdravotnícke zariadenie, stotožňujúci ho s termínom zmluvné zdravotnícke

zariadenie, nepovažujeme za náležitý. Zákonné obmedzenie (vymedzenie) subjektov

oprávnených na uplatňovanie poplatku z omeškania (ako osobitného dôsledku omeškania

dlžníka s plnením peňažného dlhu oproti štandardnému dôsledku – úroku z omeškania)

v nie je odporujúcim dikcii v spojení s , 4

SR – splnenie, resp. nesplnenie ustanovených podmienok. Rovnako vo veci nedošlo

k žiadnemu procesnému postupu, resp. prístupu súdu (sudcu), ktorý by vykazoval znaky

porušenia SR. Neúspech v konaní rozhodne nezakladá porušenie

dotknutého ústavného práva.“(...)

Predseda Krajského súdu v Žiline v podaní doručenom ústavnému súdu 7. marca

2005 okrem iného uviedol:

„Zároveň dodávam, že pri výklade súvisiacich ustanovení

(aj v spojení s , 20 SR) postup Krajského súdu v Žiline nie je možné

charakterizovať ako zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Pri aplikácii nedošlo ani

k žiadnemu svojvoľnému odchýleniu od znenia zákona (ústavy), ktoré by znamenalo

popretie jeho účelu a významu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami, ako aj s obsahom súdnych spisov dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

A) Na základe spisu Krajského súdu v Nitre sp. zn. a vyjadrení

účastníkov konania možno zhrnúť nasledovné:

Krajský súd v Nitre výkladom § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,

o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových,

podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) dospel k právnemu názoru, že sťažovateľka nemá právo

na poplatok z omeškania, a preto potvrdil rozsudok Okresného súdu Nové Zámky

sp. zn. z 11. novembra 2003, ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie

poplatku z omeškania.

Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 2. júna

2004 okrem iného vyplýva:

„Krajský súd v Nitre ako súd odvolací, prejednal vec v medziach určených

ustanovením a na nariadenom odvolacom pojednávaní

a zistil, že odvolanie nie je dôvodné. (...)

Predmetom odvolacieho konania je zaplatenie poplatku z omeškania podľa § 38

ods. 4 zákona č. 273/94 Z. z. o zdravotnom poistení, ktorého sa žalobca domáha z dôvodu

oneskorenia úhrady pohľadávok nadobudnutých postúpením od jednotlivých lekární.

Podľa , príslušenstvom pohľadávky sú úroky,

úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať

od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť

poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje

vykonávací predpis ( ).

Podľa , , veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez

súhlasu dlžníka postúpiť inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza jej príslušenstvo

a všetky práva s ňou spojené.

V prejednávanej veci sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením peňažného dlhu

žalobcovi. Žalobca preto voči žalovanému uplatnil poplatok z omeškania tvrdiac, že táto

majetková sankcia je príslušenstvom pohľadávky, ktorá na žalobcu prešla s postúpenou

pohľadávkou ( ).

Podľa však žalobca môže od žalovaného

požadovať poplatok z omeškania len v prípade, ak to vyplýva z .

Žalobca v predmetnej veci uplatnil za oneskorenú úhradu poplatok z omeškania

podľa ustanovenia z. č. a nie podľa .

Preto takýto poplatok z omeškania nie je príslušenstvom pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3

a preto ani nemohol prejsť v rámci postúpenia s touto pohľadávkou

na žalobcu.

Odvolací súd sa stotožnil v podrobnostiach so skutkovými aj právnymi závermi súdu

prvého stupňa a jeho rozsudok v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie sumy 570.332,20 Sk

ako vecne správny podľa potvrdil.“ (...)

B) Na základe spisu Krajského súdu v Žiline sp. zn. a vyjadrení

účastníkov konania možno zhrnúť nasledovné:

Podobne i Krajský súd v Žiline výkladom dospel

k právnemu názoru, že sťažovateľka nemá právo na poplatok z omeškania v zmysle

citovaného zákonného ustanovenia, a preto potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina

sp. zn. z 11. júla 2003, ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie poplatku

z omeškania.

Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 5. mája 2004

okrem iného vyplýva:

„Krajský súd vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ust.

a po vykonaní pojednávania rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa

.(...)

Odvolací súd na rozdiel od vysloveného záveru súdu I. stupňa, nevzhliadol dôvod

pre spochybnenie plnenia odporcu navrhovateľovi – postupníkovi za poskytnutú zdravotnú

starostlivosť (...). Postupca ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti patrí do sústavy

zdravotníckych zariadení ( ) (pozn., správne

má byť ), vykonáva svoju činnosť na základe osobitného povolenia

( ) a teda má nárok na zaplatenie liekov a zdravotníckych pomôcok

vydaných poistencom odporcu.

Odporca horeuvedené faktúry za vydané lieky uhradil po lehote splatnosti a dostal

sa do omeškania.

Vychádzajúc z ust. , , , a , ktoré

sú citované v napadnutom rozhodnutí, odvolací súd dospel k záveru, že predpokladom

na uplatňovanie poplatku z omeškania je uzavretá zmluva o poskytovaní zdravotnej

starostlivosti medzi odporcom ako poisťovňou a zdravotníckym zariadením.

Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že postupca mal v rozhodnom období uzatvorenú

zmluvu s odporcom v zmysle . Zmluva č. 33-9523/01/96

o poskytovaní a úhrade liečiv a zdravotníckych pomôcok vydávaných na lekárske predpisy

a na lekárske poukazy, zo dňa 23. 2. 1996 bola uzavretá na dobu určitú do 30. 6. 1996.

Týmto dňom zmluva stratila svoju platnosť, a preto dodatok č. 1 k zmluve zo dňa 23. 7.

1996, ktorým malo dôjsť k predĺženiu platnosti zmluvy do 30. 9. 1996, je právne

bezvýznamný. Naviac je nespochybniteľné, že navrhovateľ uplatňoval poplatok z omeškania

za obdobie, ktoré nespadá do obdobia platnosti zmluvy (rok 2001).

Z uvedeného vyplýva, že pri neexistencii zmluvy podľa § 37 písm. c) a § 38 ods. 1

, neprichádza do úvahy aplikácia ust. citovaného zákona,

v dôsledku čoho postupcovi a ani navrhovateľovi nevznikol nárok na poplatok z omeškania.

Poisťovňa, ktorú si poistenec vybral, je povinná uhradiť lekárni – nezmluvnému

zdravotníckemu zariadeniu cenu vydaných liekov v zmysle

o liečebnom poriadku. V prípade omeškania s úhradou faktúry má nezmluvné zdravotnícke

zariadenie nárok iba na úrok z omeškania.

Pokiaľ okresný súd návrh zamietol, rozhodol vecne správne, a preto krajský súd

rozhodnutie okresného súdu potvrdil, aj keď čiastočne z iných právnych dôvodov.

Krajský súd nepripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolania, keďže navrhovateľ

bližšie nevymedzil, ktorá konkrétna otázka je otázkou zásadného právneho významu

a v posúdení prejednávaného prípadu nevyskytli sa také právne otázky, ktoré by si

vyžadovali pripustenie mimoriadneho opravného prostriedku vzhľadom na možný odlišný

výklad aplikovaných zákonných ustanovení.“ (...)

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva rovnosti vlastníckeho

práva podľa druhej vety v spojení s a 4 a základného

práva rovnosti účastníkov konania podľa rozsudkom Krajského súdu

v Nitre sp. zn. z 2. júna 2004 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 5. mája 2004.

Podľa druhej vety „Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má

rovnaký zákonný obsah a ochranu“.

Podľa „Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky“.

Podľa „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ“.

Podľa „Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní“.

1. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

v znení platnom v rozhodujúcom čase).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu () každý má právo

na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej

právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky

alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenské republika ratifikovala a boli

vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho

veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.

2. Ústavne súladný výklad a použitie vo veci sťažovateľky sa týka § 38 ods. 1 a 4

v znení platnom ku dňu rozhodovania krajských súdov.

Podľa „poisťovňa môže uzatvárať zmluvy

o poskytovaní zdravotnej starostlivosti len so zdravotníckymi zariadeniami (ďalej len

„zmluvné zdravotnícke zariadenie“) zaradenými do siete zdravotníckych zariadení.

Podľa „pri nedodržaní lehoty splatnosti môže

uplatniť zdravotnícke zariadenie voči príslušnej zdravotnej poisťovni poplatok z omeškania

vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania odo dňa splatnosti

účtovného dokladu“.

3. Ústavný súd nálezom sp. zn. zo 17. mája 2004 uverejnenom

pod číslom rozhodol tak, že dňom uverejnenia tohto nálezu

stráca účinnosť (15. júla 2004).

Z výroku a odôvodnenia tohto nálezu je zrejmé, že ustanovenie § 38 ods. 4 zákona

č. nie je v súlade s druhou vetou v spojení s a 4

. Zo záverov uvedeného nálezu ústavného súdu okrem iného vyplýva:

„V súvislosti s namietaním nesúladu s

ods. 1 a 4 v spojení s a 4 sa ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

rozhodovacou činnosťou () a akceptujúc argumenty navrhovateľov stotožnil

so záverom, že existuje príčinná súvislosť medzi

a možným nesúladom s v spojení s a 4 .

Dospel jednak k záveru, že diferencovaná právna úprava poplatku z omeškania

v systéme poskytovania zdravotnej starostlivosti oproti všeobecnej právnej úprave je možná

a nesignalizuje sama osebe nesúlad s v spojení s a 4 .

V opačnom prípade by bola spochybnená opodstatnenosť všetkých špeciálnych

(osobitných) úprav v systémoch (podsystémoch) vyžadujúcich zohľadnenie špecifických

podmienok. Na druhej strane diferencovaná úprava podmienok (aj pre uplatenie poplatku

z omeškania) v rámci toho istého systému (podsystému) musí mať podľa názoru ústavného

súdu svoje opodstatnenie a zmysel a nesmie narúšať princíp právnej istoty a princíp

rovnosti. Zmena vo výške poplatku len pre jednu časť skupiny subjektov participujúcich

síce rôznym spôsobom, ale na jednom systéme zdravotného poistenia takúto opodstatnenosť

nerovnosti medzi zdravotnými poisťovňami a zdravotníckymi zariadeniami nereprezentuje

a nie je pre ňu ani osobitný dôvod.

Aj keď rovnosť obsahu a ochrany vlastníckeho práva nie je absolútna, treba uviesť,

že prípadná nerovnosť by mohla byť ústavne akceptovateľná iba vtedy, keby bola

objektívne a rozumne zdôvodnená, to znamená, keby sledovala legitímny cieľ a keby medzi

týmto cieľom a prostriedkami prijatými na jeho dosiahnutie existoval vzťah proporcionality.

Pretože nerovnosť medzi subjektmi pri poplatku z omeškania nie je v zásade spôsobilá

na dosiahnutie inak legitímneho cieľa (zlepšenia zdravotnej starostlivosti), už z tohto

dôvodu nemôže byť ani ústavne akceptovateľná.

Naviac, svoje opodstatnenie a zmysel musí mať aj diferencovaná úprava podmienok

pre uplatnenie poplatku z omeškania nielen vo vzťahu zdravotná poisťovňa a zdravotnícke

zariadenia, ale aj vo vzťahu zdravotnícke zariadenia a ďalšie subjekty práva (ďalší

veritelia).

Diferencovaná úprava poplatku z omeškania vytvára podľa názoru ústavného súdu

priestor pre také nevyvážené postavenie subjektov participujúcich na zdravotnom poistení

(ktorých vzájomné zmluvné vzťahy sú dominantné), ktoré vedie k záveru o nesúlade

napadnutého ustanovenia s v spojení

s a 4 “.

Ústavný súd zdôraznil aj to, že úprava nesmie „... narúšať princíp právnej istoty

a princíp rovnosti“. A ďalej „Zmena vo výške poplatku len pre jednu časť skupiny

subjektov participujúcich síce rôznym spôsobom, ale na jednom systéme zdravotného

poistenia takúto opodstatnenosť nerovnosti medzi zdravotnými poisťovňami

a zdravotníckymi zariadeniami nereprezentuje a nie je pre ňu ani osobitný

dôvod ... nerovnosť medzi subjektmi pri poplatku z omeškania nie je v zásade spôsobilá

na dosiahnutie inak legitímneho cieľa (zlepšenia zdravotnej starostlivosti), už z tohto

dôvodu nemôže byť ani ústavne akceptovateľná“.

Základom na rozhodnutie označených krajských súdov, ktoré by spĺňalo požiadavku

ústavne súladného výkladu a použitia a , by bol taký

výklad, ktorý by rešpektoval to, že nárok na poplatok z omeškania sa nemôže obmedziť

alebo úplne nepriznať len z dôvodu iného postavenia subjektu, v danom prípade žalobcu,

najmä vtedy, ak sa taký nárok priznáva inému subjektu, ktorý je zákonne porovnateľný

z hľadiska plnenia jeho úloh (zmluvné zdravotnícke zariadenie) so subjektom, ktorý plní

rovnaké úlohy (poskytovanie zdravotnej starostlivosti), ale nemá to isté administratívne

zaradenie ako zmluvné zdravotnícke zariadenie (tzv. neštátne, resp. nezmluvné zdravotnícke

zariadenie).

Nepriznanie práva na poplatok z omeškania v takom prípade je v rozpore s princípom

rovnosti a zákazom diskriminácie, ktorý vyplýva z a 2 .

Podľa „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“.

Podľa „Základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať“.

Zásada rovnosti občanov pred zákonom ustanovená v

sa v občianskom súdnom konaní transformuje do zásady rovnosti účastníkov konania

( ) a vzťahuje na všetky materiálne a procesné zákony a na každého.

Rovnosť pred súdom je len výrazom rovnosti strán pred zákonom, v tomto prípade pred

. Z toho vyplýva, že rovnosť pred zákonom a rovnosť

pred súdom je obsahom toho istého pojmu a znamená rovnaké postavenie oboch

procesných strán pri aplikácii hmotných i procesných predpisov ktorýmkoľvek súdom

voči ktorémukoľvek účastníkovi konania. Zásada rovnosti strán v civilnom procese

sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného

postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd

().

V posudzovaných veciach sa označenými krajskými súdmi vyvodil záver o tom,

že právo na poplatok z omeškania podľa nepatrí preto,

že žalobca (sťažovateľ) má iné postavenie, t. j. je tzv. neštátnym, resp. nezmluvným

zdravotníckym zariadením, a ako verejná lekáreň nebol zaradený do siete zdravotníckych

zariadení, hoci poskytuje tie isté služby ako zdravotnícke zariadenia zaradené do tejto siete.

Podľa názoru ústavného súdu bolo povinnosťou označených krajských súdov ako

odvolacích súdov, ak chceli reálne zabezpečiť uplatnenie základného práva rovnosti

vlastníckeho práva podľa druhej vety v spojení s a 4

a základného práva rovnosti účastníkov podľa , vykladať a

tak, ako to vyplýva z ústavných limitov takéhoto výkladu

a napríklad aj z nálezu ústavného súdu sp. zn. v časti objasňujúcej princíp

rovnosti. V tomto smere treba trvať na priamej použiteľnosti ako prameňa práva

vrátane úpravy základných práv a slobôd, ktorá je jej obsahom. Táto úprava základných

práv a slobôd musí v každom prípade určovať interpretáciu a aplikáciu zákonov

(m. m. ).

Z tohto dôvodu je ústavný súd toho názoru, že ak označené krajské súdy akceptovali

výklad a tak, ako ho vykonali okresné súdy, porušili

tým základné právo rovnosti vlastníckeho práva podľa druhej vety

v spojení s a 4 a základné právo rovnosti účastníkov podľa

v tom zmysle, ktorý už bol uvedený.

4. Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Na základe citovaného ustanovenia preto ústavný súd zrušil

napadnuté rozsudky označených krajských súdov a vrátil im predmetné veci na ďalšie

konanie za účelom opätovného prejednania a rozhodnutia v odvolacom konaní.

V ďalšom postupe sú označené krajské súdy viazané právnym názorom ústavného

súdu vysloveným v tomto rozhodnutí ( ), a to pod bodom

3 časti III tohto nálezu. Označené krajské súdy sú tiež viazané rozhodnutím ústavného súdu

o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona

o ústavnom súde).

Ústavný súd nepriznal sťažovateľke právo na úhradu trov tohto konania, pretože

jej právna zástupkyňa si trovy konania pred ústavným súdom neuplatnila a ani nevyčíslila.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2005