Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 144 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (155)IV. ÚS 23/05
PDF · 279.21 KB
No categories available
IV. ÚS 23/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 23/05-59
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2005 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval
sťažnosť BIAMA, a. s., N. Z., zastúpenej advokátkou JUDr. O. S., P., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva rovnosti vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
a základného práva rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Cob 27/2004 z 2. júna 2004
a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 102/03 z 5. mája 2004 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo BIAMA, a. s., na rovnosť vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1
druhej vety Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky a základné právo rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Cob 27/2004 z 2. júna
2004 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 102/03 z 5. mája 2004 p o r u š e n é
b o l o .
2. Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Cob 27/2004
z 2. júna 2004 a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 102/03 z 5. mája 2004
a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 23/05-36 z 26. januára 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť BIAMA, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“),
v časti, v ktorej namietala porušenie základného práva rovnosti vlastníckeho práva podľa
čl. 20 ods. 1 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 13
ods. 3 a 4 ústavy a základného práva rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Cob 27/2004 z 2. júna 2004 a rozsudkom
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 102/03 z 5. mája 2004.
Ústavnému súdu bolo 25. februára 2005 doručené vyjadrenie predsedu Krajského
súdu v Nitre k sťažnosti, z ktorého vyplýva:
„Vo veci BIAMA a. s. Pri skladoch 1, Nové Zámky, vedenej na Vašom súde pod
sp. zn. IV. ÚS 23/05-44, Vám pripojene zasielam spis Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Cob
27/04.
Zároveň Vám oznamujem, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona o Ústavnom súde, súhlasím
s upustením od ústneho pojednávania ústavného súdu, nakoľko od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“
Predseda Krajského súdu v Žiline vo svojom vyjadrení k sťažnosti doručenom
ústavnému súdu 24. februára 2005 okrem iného uviedol, „že podľa nášho názoru
v dotknutom konaní tunajšieho súdu sp. zn. 9 Co 102/2003 (sp. zn. Okresného súdu
Žilina 7 C 179/02) nedošlo k porušeniu namietaných ústavných práv sťažovateľky.
V podrobnostiach odkazujem na odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 5. 5. 2004. Výklad
termínu zdravotnícke zariadenie, stotožňujúci ho s termínom zmluvné zdravotnícke
zariadenie, nepovažujeme za náležitý. Zákonné obmedzenie (vymedzenie) subjektov
oprávnených na uplatňovanie poplatku z omeškania (ako osobitného dôsledku omeškania
dlžníka s plnením peňažného dlhu oproti štandardnému dôsledku – úroku z omeškania)
v zákone č. 273/1994 Z. z. nie je odporujúcim dikcii čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3, 4
Ústavy SR – splnenie, resp. nesplnenie ustanovených podmienok. Rovnako vo veci nedošlo
k žiadnemu procesnému postupu, resp. prístupu súdu (sudcu), ktorý by vykazoval znaky
porušenia čl. 47 ods. 3 Ústavy SR. Neúspech v konaní rozhodne nezakladá porušenie
dotknutého ústavného práva.“(...)
Predseda Krajského súdu v Žiline v podaní doručenom ústavnému súdu 7. marca
2005 okrem iného uviedol:
„Zároveň dodávam, že pri výklade súvisiacich ustanovení zákona č. 273/1994 Z. z.
(aj v spojení s čl. 13, 20 Ústavy SR) postup Krajského súdu v Žiline nie je možné
charakterizovať ako zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Pri aplikácii nedošlo ani
k žiadnemu svojvoľnému odchýleniu od znenia zákona (ústavy), ktoré by znamenalo
popretie jeho účelu a významu.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami, ako aj s obsahom súdnych spisov dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
A) Na základe spisu Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Cob 27/2004 a vyjadrení
účastníkov konania možno zhrnúť nasledovné:
Krajský súd v Nitre výkladom § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,
o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových,
podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 273/1994 Z. z.“) dospel k právnemu názoru, že sťažovateľka nemá právo
na poplatok z omeškania, a preto potvrdil rozsudok Okresného súdu Nové Zámky
sp. zn. 14 Cb 78/03 z 11. novembra 2003, ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie
poplatku z omeškania.
Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Cob 27/2004 z 2. júna
2004 okrem iného vyplýva:
„Krajský súd v Nitre ako súd odvolací, prejednal vec v medziach určených
ustanovením § 212 ods. 1 a § 214 ods. 1 OSP na nariadenom odvolacom pojednávaní
a zistil, že odvolanie nie je dôvodné. (...)
Predmetom odvolacieho konania je zaplatenie poplatku z omeškania podľa § 38
ods. 4 zákona č. 273/94 Z. z. o zdravotnom poistení, ktorého sa žalobca domáha z dôvodu
oneskorenia úhrady pohľadávok nadobudnutých postúpením od jednotlivých lekární.
Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú úroky,
úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.
Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať
od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť
poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Podľa § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez
súhlasu dlžníka postúpiť inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza jej príslušenstvo
a všetky práva s ňou spojené.
V prejednávanej veci sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením peňažného dlhu
žalobcovi. Žalobca preto voči žalovanému uplatnil poplatok z omeškania tvrdiac, že táto
majetková sankcia je príslušenstvom pohľadávky, ktorá na žalobcu prešla s postúpenou
pohľadávkou (§ 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka však žalobca môže od žalovaného
požadovať poplatok z omeškania len v prípade, ak to vyplýva z Občianskeho zákonníka.
Žalobca v predmetnej veci uplatnil za oneskorenú úhradu poplatok z omeškania
podľa ustanovenia § 38 ods. 4 z. č. 273/1994 Z. z. a nie podľa Občianskeho zákonníka.
Preto takýto poplatok z omeškania nie je príslušenstvom pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3
Občianskeho zákonníka a preto ani nemohol prejsť v rámci postúpenia s touto pohľadávkou
na žalobcu.
Odvolací súd sa stotožnil v podrobnostiach so skutkovými aj právnymi závermi súdu
prvého stupňa a jeho rozsudok v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie sumy 570.332,20 Sk
ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.“ (...)
B) Na základe spisu Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 102/03 a vyjadrení
účastníkov konania možno zhrnúť nasledovné:
Podobne i Krajský súd v Žiline výkladom § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. dospel
k právnemu názoru, že sťažovateľka nemá právo na poplatok z omeškania v zmysle
citovaného zákonného ustanovenia, a preto potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina
sp. zn. 7 C 179/02 z 11. júla 2003, ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie poplatku
z omeškania.
Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 102/03 z 5. mája 2004
okrem iného vyplýva:
„Krajský súd vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1 O. s. p.
a po vykonaní pojednávania rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa
Odvolací súd na rozdiel od vysloveného záveru súdu I. stupňa, nevzhliadol dôvod
pre spochybnenie plnenia odporcu navrhovateľovi – postupníkovi za poskytnutú zdravotnú
starostlivosť (...). Postupca ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti patrí do sústavy
zdravotníckych zariadení (§ 24 ods. 1 písm. t) zák. č. 277/1994 Z. z.) (pozn., správne
má byť 273/1994 Z. z.), vykonáva svoju činnosť na základe osobitného povolenia
(§ 8 zák. č. 140/1998 Z. z.) a teda má nárok na zaplatenie liekov a zdravotníckych pomôcok
vydaných poistencom odporcu.
Odporca horeuvedené faktúry za vydané lieky uhradil po lehote splatnosti a dostal
sa do omeškania.
Vychádzajúc z ust. § 37 písm. c), § 38 ods. 1, 3, 4 a 5 zák. č. 273/1994 Z. z., ktoré
sú citované v napadnutom rozhodnutí, odvolací súd dospel k záveru, že predpokladom
na uplatňovanie poplatku z omeškania je uzavretá zmluva o poskytovaní zdravotnej
starostlivosti medzi odporcom ako poisťovňou a zdravotníckym zariadením.
Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že postupca mal v rozhodnom období uzatvorenú
zmluvu s odporcom v zmysle § 38 ods. 1 zák. č. 273/1994 Z. z.. Zmluva č. 33-9523/01/96
o poskytovaní a úhrade liečiv a zdravotníckych pomôcok vydávaných na lekárske predpisy
a na lekárske poukazy, zo dňa 23. 2. 1996 bola uzavretá na dobu určitú do 30. 6. 1996.
Týmto dňom zmluva stratila svoju platnosť, a preto dodatok č. 1 k zmluve zo dňa 23. 7.
1996, ktorým malo dôjsť k predĺženiu platnosti zmluvy do 30. 9. 1996, je právne
bezvýznamný. Naviac je nespochybniteľné, že navrhovateľ uplatňoval poplatok z omeškania
za obdobie, ktoré nespadá do obdobia platnosti zmluvy (rok 2001).
Z uvedeného vyplýva, že pri neexistencii zmluvy podľa § 37 písm. c) a § 38 ods. 1
zák. č. 273/1994 Z. z., neprichádza do úvahy aplikácia ust. § 38 ods. 4 citovaného zákona,
v dôsledku čoho postupcovi a ani navrhovateľovi nevznikol nárok na poplatok z omeškania.
Poisťovňa, ktorú si poistenec vybral, je povinná uhradiť lekárni – nezmluvnému
zdravotníckemu zariadeniu cenu vydaných liekov v zmysle § 10 ods. 1 zák. č. 98/1995 Z. z.
o liečebnom poriadku. V prípade omeškania s úhradou faktúry má nezmluvné zdravotnícke
zariadenie nárok iba na úrok z omeškania.
Pokiaľ okresný súd návrh zamietol, rozhodol vecne správne, a preto krajský súd
rozhodnutie okresného súdu potvrdil, aj keď čiastočne z iných právnych dôvodov.
Krajský súd nepripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolania, keďže navrhovateľ
bližšie nevymedzil, ktorá konkrétna otázka je otázkou zásadného právneho významu
a v posúdení prejednávaného prípadu nevyskytli sa také právne otázky, ktoré by si
vyžadovali pripustenie mimoriadneho opravného prostriedku vzhľadom na možný odlišný
výklad aplikovaných zákonných ustanovení.“ (...)
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva rovnosti vlastníckeho
práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy a základného
práva rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy rozsudkom Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 15 Cob 27/2004 z 2. júna 2004 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 9 Co 102/03 z 5. mája 2004.
Podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy „Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má
rovnaký zákonný obsah a ochranu“.
Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy „Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia
platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky“.
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ“.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy „Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní“.
1. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 154 ods. 4 ústavy
v znení platnom v rozhodujúcom čase).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 13/00).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02) každý má právo
na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej
právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky
alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenské republika ratifikovala a boli
vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho
veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.
2. Ústavne súladný výklad a použitie vo veci sťažovateľky sa týka § 38 ods. 1 a 4
zákona č. 273/1994 Z. z. v znení platnom ku dňu rozhodovania krajských súdov.
Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 273/1994 Z. z. „poisťovňa môže uzatvárať zmluvy
o poskytovaní zdravotnej starostlivosti len so zdravotníckymi zariadeniami (ďalej len
„zmluvné zdravotnícke zariadenie“) zaradenými do siete zdravotníckych zariadení.
Podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. „pri nedodržaní lehoty splatnosti môže
uplatniť zdravotnícke zariadenie voči príslušnej zdravotnej poisťovni poplatok z omeškania
vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania odo dňa splatnosti
účtovného dokladu“.
3. Ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 uverejnenom
pod číslom 396/2004 Z. z. rozhodol tak, že dňom uverejnenia tohto nálezu § 38 ods. 4
zákona č. 273/1994 Z. z. stráca účinnosť (15. júla 2004).
Z výroku a odôvodnenia tohto nálezu je zrejmé, že ustanovenie § 38 ods. 4 zákona
č. 273/1994 Z. z. nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4
ústavy. Zo záverov uvedeného nálezu ústavného súdu okrem iného vyplýva:
„V súvislosti s namietaním nesúladu § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. s čl. 20
ods. 1 a 4 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy sa ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
rozhodovacou činnosťou (PL. ÚS 37/97) a akceptujúc argumenty navrhovateľov stotožnil
so záverom, že existuje príčinná súvislosť medzi § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z.
a možným nesúladom s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy.
Dospel jednak k záveru, že diferencovaná právna úprava poplatku z omeškania
v systéme poskytovania zdravotnej starostlivosti oproti všeobecnej právnej úprave je možná
a nesignalizuje sama osebe nesúlad s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy.
V opačnom prípade by bola spochybnená opodstatnenosť všetkých špeciálnych
(osobitných) úprav v systémoch (podsystémoch) vyžadujúcich zohľadnenie špecifických
podmienok. Na druhej strane diferencovaná úprava podmienok (aj pre uplatenie poplatku
z omeškania) v rámci toho istého systému (podsystému) musí mať podľa názoru ústavného
súdu svoje opodstatnenie a zmysel a nesmie narúšať princíp právnej istoty a princíp
rovnosti. Zmena vo výške poplatku len pre jednu časť skupiny subjektov participujúcich
síce rôznym spôsobom, ale na jednom systéme zdravotného poistenia takúto opodstatnenosť
nerovnosti medzi zdravotnými poisťovňami a zdravotníckymi zariadeniami nereprezentuje
a nie je pre ňu ani osobitný dôvod.
Aj keď rovnosť obsahu a ochrany vlastníckeho práva nie je absolútna, treba uviesť,
že prípadná nerovnosť by mohla byť ústavne akceptovateľná iba vtedy, keby bola
objektívne a rozumne zdôvodnená, to znamená, keby sledovala legitímny cieľ a keby medzi
týmto cieľom a prostriedkami prijatými na jeho dosiahnutie existoval vzťah proporcionality.
Pretože nerovnosť medzi subjektmi pri poplatku z omeškania nie je v zásade spôsobilá
na dosiahnutie inak legitímneho cieľa (zlepšenia zdravotnej starostlivosti), už z tohto
dôvodu nemôže byť ani ústavne akceptovateľná.
Naviac, svoje opodstatnenie a zmysel musí mať aj diferencovaná úprava podmienok
pre uplatnenie poplatku z omeškania nielen vo vzťahu zdravotná poisťovňa a zdravotnícke
zariadenia, ale aj vo vzťahu zdravotnícke zariadenia a ďalšie subjekty práva (ďalší
veritelia).
Diferencovaná úprava poplatku z omeškania vytvára podľa názoru ústavného súdu
priestor pre také nevyvážené postavenie subjektov participujúcich na zdravotnom poistení
(ktorých vzájomné zmluvné vzťahy sú dominantné), ktoré vedie k záveru o nesúlade
napadnutého ustanovenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. s čl. 20 ods. 1 v spojení
s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy“.
Ústavný súd zdôraznil aj to, že úprava nesmie „... narúšať princíp právnej istoty
a princíp rovnosti“. A ďalej „Zmena vo výške poplatku len pre jednu časť skupiny
subjektov participujúcich síce rôznym spôsobom, ale na jednom systéme zdravotného
poistenia takúto opodstatnenosť nerovnosti medzi zdravotnými poisťovňami
a zdravotníckymi zariadeniami nereprezentuje a nie je pre ňu ani osobitný
dôvod ... nerovnosť medzi subjektmi pri poplatku z omeškania nie je v zásade spôsobilá
na dosiahnutie inak legitímneho cieľa (zlepšenia zdravotnej starostlivosti), už z tohto
dôvodu nemôže byť ani ústavne akceptovateľná“.
Základom na rozhodnutie označených krajských súdov, ktoré by spĺňalo požiadavku
ústavne súladného výkladu a použitia § 38 ods. 1 a 4 zákona č. 273/1994 Z. z., by bol taký
výklad, ktorý by rešpektoval to, že nárok na poplatok z omeškania sa nemôže obmedziť
alebo úplne nepriznať len z dôvodu iného postavenia subjektu, v danom prípade žalobcu,
najmä vtedy, ak sa taký nárok priznáva inému subjektu, ktorý je zákonne porovnateľný
z hľadiska plnenia jeho úloh (zmluvné zdravotnícke zariadenie) so subjektom, ktorý plní
rovnaké úlohy (poskytovanie zdravotnej starostlivosti), ale nemá to isté administratívne
zaradenie ako zmluvné zdravotnícke zariadenie (tzv. neštátne, resp. nezmluvné zdravotnícke
zariadenie).
Nepriznanie práva na poplatok z omeškania v takom prípade je v rozpore s princípom
rovnosti a zákazom diskriminácie, ktorý vyplýva z čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy „Základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať“.
Zásada rovnosti občanov pred zákonom ustanovená v čl. 12 ods. 1 ústavy
sa v občianskom súdnom konaní transformuje do zásady rovnosti účastníkov konania
(čl. 47 ods. 3 ústavy) a vzťahuje na všetky materiálne a procesné zákony a na každého.
Rovnosť pred súdom je len výrazom rovnosti strán pred zákonom, v tomto prípade pred
Občianskym súdnym poriadkom. Z toho vyplýva, že rovnosť pred zákonom a rovnosť
pred súdom je obsahom toho istého pojmu a znamená rovnaké postavenie oboch
procesných strán pri aplikácii hmotných i procesných predpisov ktorýmkoľvek súdom
voči ktorémukoľvek účastníkovi konania. Zásada rovnosti strán v civilnom procese
sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného
postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd
(PL. ÚS 43/95).
V posudzovaných veciach sa označenými krajskými súdmi vyvodil záver o tom,
že právo na poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. nepatrí preto,
že žalobca (sťažovateľ) má iné postavenie, t. j. je tzv. neštátnym, resp. nezmluvným
zdravotníckym zariadením, a ako verejná lekáreň nebol zaradený do siete zdravotníckych
zariadení, hoci poskytuje tie isté služby ako zdravotnícke zariadenia zaradené do tejto siete.
Podľa názoru ústavného súdu bolo povinnosťou označených krajských súdov ako
odvolacích súdov, ak chceli reálne zabezpečiť uplatnenie základného práva rovnosti
vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy
a základného práva rovnosti účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, vykladať § 38 ods. 1 a 4
zákona č. 273/1994 Z. z. tak, ako to vyplýva z ústavných limitov takéhoto výkladu
a napríklad aj z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 v časti objasňujúcej princíp
rovnosti. V tomto smere treba trvať na priamej použiteľnosti ústavy ako prameňa práva
vrátane úpravy základných práv a slobôd, ktorá je jej obsahom. Táto úprava základných
práv a slobôd musí v každom prípade určovať interpretáciu a aplikáciu zákonov
(m. m. PL. ÚS 38/03).
Z tohto dôvodu je ústavný súd toho názoru, že ak označené krajské súdy akceptovali
výklad § 38 ods. 1 a 4 zákona č. 273/1994 Z. z. tak, ako ho vykonali okresné súdy, porušili
tým základné právo rovnosti vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy
v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy a základné právo rovnosti účastníkov podľa čl. 47 ods. 3
ústavy v tom zmysle, ktorý už bol uvedený.
4. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Na základe citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde preto ústavný súd zrušil
napadnuté rozsudky označených krajských súdov a vrátil im predmetné veci na ďalšie
konanie za účelom opätovného prejednania a rozhodnutia v odvolacom konaní.
V ďalšom postupe sú označené krajské súdy viazané právnym názorom ústavného
súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), a to pod bodom
3 časti III tohto nálezu. Označené krajské súdy sú tiež viazané rozhodnutím ústavného súdu
o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona
o ústavnom súde).
Ústavný súd nepriznal sťažovateľke právo na úhradu trov tohto konania, pretože
jej právna zástupkyňa si trovy konania pred ústavným súdom neuplatnila a ani nevyčíslila.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. apríla 2005