Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 263/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov

Miroslava Duriša a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátkou

, , vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a 5 , ako aj práv podľa

ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 19. decembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a 5 (ďalej len

„ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. decembra 2017 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné stíhanie

pre pokračovací obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi spolupáchateľstvom

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) k a Trestného

zákona a iné.

Uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 19. októbra 2017 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) boli zamietnuté

žiadosti sťažovateľa a ďalšieho obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský

súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu zrušil v celom rozsahu,

u sťažovateľa zmenil dôvody väzby tak, že sťažovateľ je vo väzbe z dôvodov podľa § 71

ods. 1 písm. c) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), že sa jeho žiadosť a žiadosť ďalšieho obžalovaného zamieta,

že sa písomný sľub sťažovateľa neprijíma a že väzba sťažovateľa a ďalšieho obvineného

sa nenahrádza dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Sťažovateľ pred ústavným súdom tvrdí, že rozhodovanie o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby trvalo celkovo 104 dní.

Ďalej namieta, že závery krajského súdu o tom, že bude „pokračovať v trestnej

činnosti bez ďalšieho dôkazu vzhľadom na jej charakter a okolnosti skutku nemôže byť

dôvodom na jej ďalšie trvanie“. Tvrdí, že v jeho prípade „nie je nijakým právne

relevantným spôsobom odôvodnená obava z možného pokračovania v trestnom čine

resp. trestnej činnosti“.

Sťažovateľ napokon namieta, že je vo väzbe už viac ako 24 mesiacov, teda v jeho

prípade už nejde o počiatočné štádium trvania väzby, a preto dôvody, ktoré postačovali

na jeho vzatie do väzby, už v tomto štádiu jej trvania neobstoja.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a právo na slobodu a bezpečnosť podľa

a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo dňa 19. 12. 2017 porušené bolo.

2) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 19. 12. 2017

sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3) Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ

sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: ... c) zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán

pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody

domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho

spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody,

má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne

o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Z judikatúry ústavného súdu (napr. , , )

vyplýva, že v ustanoveniach a 5 týkajúcich sa práva na osobnú slobodu

( ) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom

by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie

obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania. V označených

ustanoveniach sú teda obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z

ods. 3 a 4 dohovoru.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(, , ).

II.A K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením

krajského súdu

Ústavný súd v zmysle svojej judikatúry (, , ,

, , ) nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní

zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, , , ) ďalej vyplýva,

že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných

veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody,

t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe

sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý

do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas

dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu.

Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť

skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii

zákonného dôvodu väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe,

ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín,

podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto

zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (,

, , , ). Skutkové a právne

závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem

iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej

slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého

konania. Jednou z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia.

Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp

spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli

dostatočné a relevantné dôvody (napr. , , ,

, ).

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína svoju judikatúru (napr. ,

, , ), v ktorej vyslovil, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového

i druhostupňového), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces, v tomto prípade v konaní o osobnej slobode (m. m. ,

). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) judikoval,

že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú

(rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. 1. 1999, bod 26; rozsudok vo veci

Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, bod 29). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby

na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (rozsudok vo veci Georgiadis proti Grécku z 29. 5. 1997, bod 43;

rozsudok vo veci Higgins a ďalší proti Francúzsku z 19. 2. 1998, bod 43). Z práva na súdnu

ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi

a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie

(napr. , , ).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. , )

ďalej vyplýva, že v prípade držania vo väzbe (ďalšieho trvania väzby), teda pri skúmaní

dôvodnosti väzby, ktorá trvá dlhší čas, sa musia splniť tri kumulatívne ustanovené

skutočnosti: (1) musí existovať dôvodné podozrenie, že stíhaná osoba spáchala trestný čin,

(2) musí byť daný niektorý z väzobných dôvodov podľa a (3) musí byť

zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní postupujú v trestnom stíhaní s osobitnou

starostlivosťou a urýchlením (t. j. požiadavka, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu

trvanie väzby neprekročilo nevyhnutnú dobu).

Nevyhnutnosť doby trvania väzby sa musí posudzovať v každej veci podľa

jej osobitných okolností. Nevyhnutnosť doby trvania väzby nemožno stotožňovať

so zákonnými lehotami v zmysle , na ktoré možno väzbu v prípravnom

konaní a v konaní pred súdom predĺžiť. Základný princíp, že väzba má trvať len nevyhnutnú

dobu, vyjadruje kvalitatívne iný limit, ako je zákonný limit, do ktorého môže byť väzba

maximálne predĺžená. Vyplýva to i z toho, že až do vyčerpania celkového zákonného limitu

môže byť väzba predlžovaná viackrát na dobu, aká sa javí v dobe rozhodovania

ako nevyhnutná (napr. , ).

Článok 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo

„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie

osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo

odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou

záväzkov zmluvných štátov (rozsudok vo veci Lukanov proti Bulharsku z 20. 3. 1997,

bod 43). Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje obvinenému právo podať

žiadosť o preskúmanie zákonnosti jeho väzby (rozsudok vo veci Rakevich proti Rusku

z 28. 10. 2003, bod 43). Prieskumné súdne konanie musí byť v súlade s hmotnoprávnymi

a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj s účelom čl. 5, ktorým je ochrana

jedinca proti svojvôli (rozsudok vo veci Koendjbiharie proti Holandsku z 25. 10. 1990, bod

27). Článok 5 ods. 4 dohovoru neukladá súdu v opravnom konaní povinnosť odpovedať

na každý argument, ktorý predloží obvinený vo svojom návrhu na preskúmanie rozhodnutia

o väzbe, sudca sa však musí vysporiadať s konkrétnymi skutočnosťami v ňom uvedenými,

ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu nevyhnutných podmienok na zákonné pozbavenie

osobnej slobody. Pritom argumenty súdu pre a proti väzbe nemôžu byť všeobecné

a abstraktné, ale musia sa opierať o konkrétne skutočnosti týkajúce sa danej osoby a veci

(rozsudok vo veci Boicenco proti Moldavsku z 11. 6. 2006, bod 142).

Z judikatúry ESĽP (napr. rozsudok vo veci Clooth proti Belgicku z 12. 12. 1991,

bod 40) ďalej vyplýva, že závažnosť trestného obvinenia môže viesť orgány k tomu,

aby podozrivého (obvineného) zadržiavali s cieľom zabrániť akýmkoľvek pokusom

o spáchanie ďalších trestných činov. Okrem iného je však nevyhnutné, aby bolo

nebezpečenstvo hodnoverné (podložené) a opatrenie primerané, a to vzhľadom na okolnosti

prípadu a najmä na minulosť a osobnosť dotknutej osoby. Z predchádzajúcich odsúdení

môže vyplývať odôvodnená obava, že obvinený by mohol spáchať nový trestný čin

(rozsudok vo veci Selçuk proti Turecku z 10. 1. 2006, bod 34; rozsudok vo veci Matznetter

proti Rakúsku z 10. 11. 1969, bod 9).

Ústavný súd zohľadňujúc už citovanú judikatúru konštatuje, že pri posúdení

napadnutého uznesenia krajského súdu nie je jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových

a právnych záverov, o ktoré okresný súd a krajský súd opreli svoje rozhodnutia,

resp. odpovedať na otázku, či mal byť sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu.

Úloha ústavného súdu sa v tomto prípade obmedzuje na posúdenie otázky, či sa krajský súd

s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa vysporiadal adekvátne a preskúmateľne

a či je tak odôvodnenie napadnutého uznesenia ústavnoprávne akceptovateľné.

Sťažovateľ, ktorý je v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpený,

v tejto časti svojej sťažnosti namieta vo všeobecnosti (iba) to, že krajský súd nijakým

relevantným spôsobom neodôvodnil obavu z pokračovania v trestnej činnosti [§ 71 ods. 1

písm. c) ] a že v jeho prípade už nejde o počiatočné štádium trvania

väzby, a preto dôvody, ktoré postačovali na jeho vzatie do väzby, už v tomto štádiu

neobstoja.

Krajský súd dospel k záveru, že v prípade sťažovateľa (1) naďalej existuje dôvodné

podozrenie, že tento spáchal trestný čin, že (2) v jeho veci existuje väzobný dôvod podľa

a že (3) postup okresného súdu v konaní možno

hodnotiť ako nesústredený a na hranici zavinenej nečinnosti v konaní, avšak z pohľadu

a dohovoru ešte akceptovateľný.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: «Obžalovaný

nepopiera, že bol súčasťou drogovej trestnej činnosti, ale namieta právnu stránku

veci. Obžalovaný popiera svoju účasť na skutkoch v bodoch 1) až 3), skutky

v bode 4) a 5) v podstate priznáva, spochybňuje ale právnu kvalifikáciu. Hoci bolo potrebné

po zmene v obsadení senátu vykonať hlavné pojednávanie od začiatku, nemožno tento stav

z hľadiska dokazovania považovať za zánik, resp. zoslabenie dôvodného podozrenia.

K dôkazom vykonaným v prípravnom konaní a tiež na hlavnom pojednávaní totiž nepribudli

žiadne také dôkazy alebo skutočnosti, ktoré by spochybnili doposiaľ vykonané alebo

zabezpečené usvedčujúce dôkazy. V prípravnom konaní i v konaní pred súdom bol vypočutý

svedok pod menom , ktorý bol použitý ako agent za účelom odhalenia drogovej

trestnej činnosti kúpou kokaínu od obžalovaného . Opis kúpy kokaínu v dňoch

15. 09. 2015, 01. 10. 2015 a 20. 10. 2015 svedkom od obžalovaného

za asistencie obžalovaného zodpovedá listinným dôkazom

i zvukovým a zvukovo-obrazovým záznamom nasadenia agenta, resp. ich prepisom.

vydal vyšetrovateľovi PZ dňa 15. 09. 2015 neznámu látku s hmotnosťou

cca 100g, dňa 01. 10. 2015 rovnako, a dňa 20. 10. 2015 neznámu látku s hmotnosťou cca

400 g, o ktorých sa znaleckým dokazovaním potvrdilo, že sa jednalo o kokaín. Výpovedi

zodpovedajú príkazy prokurátora na predstieraný prevod a zápisnice o vydaní

veci s fotodokumentáciou. Ak obžalovaný považuje výpoveď

za oslabujúcu dôvodné podozrenie, sťažnostný súd uvádza, že svedok identifikoval

obžalovaného ako osobu, ktorú pri prvom stretnutí označil ako ,

ktorý pôjde na WC a odovzdá mu kokaín, a ktorý pri druhom stretnutí, rovnako ako pri

prvom, obdobne išiel na WC, kde došlo k totožnej transakcii, a s ktorým mu pred treťou

transakciou dohodol stretnutie s jasným účelom obžalovaný ktorého svedok

tiež identifikoval. Pred treťou transakciou mal dohadovať detaily obchodu

priamo s obžalovaným , ktorý mu mal dávať konkrétne inštrukcie o tom, kde

sa „tovar“ nachádza, a kde si ho má vyzdvihnúť, a kde a komu má odovzdať

kúpnu cenu. Z výpovede svedka tiež vyplýva, že pri prvých dvoch transakciách a aj pri tretej

mal obžalovaný strážiť vonkajšie aj vnútorné priestory miesta činu. Dôvodné

podozrenie oboch obžalovaných v bodoch 1) až 3) podporujú tiež záznamy zo sledovania

vykonaného na príkaz sudcu pre prípravné konanie. Na 2 z troch zaistených igelitových

vreckách s obsahom kokaínu sa nachádzala DNA obžalovaného čo celkom

zrejme nasvedčuje manipulácii s drogou obžalovaným Pri domových prehliadkach

v bytoch užívaných obžalovaným boli zaistené váhy so stopami kokaínu. V bodoch

4) a 5) obžaloby dôvodné podozrenie naďalej podporujú zápisnice o domovej prehliadke

bytu, ktorého užívateľom bol obžalovaný , keď pri domovej prehliadke boli

zaistené o.i. strelná zbraň, strelivo a kokaín.

Na základe uvedených dôkazov sťažnostný súd dospel k záveru, že podozrenie,

že obžalovaní a spáchali obzvlášť závažný zločin, a obžalovaný

aj ďalšie žalované zločiny a prečin, sa ani po čiastočnom vykonaní

dokazovania na hlavnom pojednávaní nerozptýlilo do takej miery, aby bolo potrebné

konštatovať jeho zjavnú neopodstatnenosť. Na hlavnom pojednávaní zatiaľ neboli

produkované také dôkazy, ktoré by vyvrátili skutočnosti zistené z usvedčujúcich dôkazov,

alebo iným spôsobom vyvracali skutkovú vetu, preto pre účely rozhodovania o väzbe bez

ambície robiť nezvratné závery o vine sťažnostný súd dospel k záveru, že trestné stíhanie

oboch obžalovaných je naďalej vedené dôvodne. Až po kompletnom vykonaní dokazovania

bude potrebné, aby súd prvého stupňa v zmysle vyhodnotil

všetky vykonané dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom

uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne, a to aj z hľadiska zákonnosti

ich získania v prípravnom konaní, vrátane vyhodnotenie použitia agenta vo vzťahu k bodom

1) až 3) obžaloby, a na základe takéhoto hodnotenia prijal nepochybné závery o vine

či nevine.»

K existencii väzobného dôvodu podľa

krajský súd v napadnutom uznesení uviedol: „Na druhej strane sťažnostný súd však zistil

pretrvávanie väzobných dôvodov u oboch obžalovaných v pôvodnom rozsahu, t. j. u oboch

obžalovaných podľa a u obžalovaného

aj podľa . Obava z pokračovania v trestnej

činnosti aj v súčasnosti vyplýva z charakteru a rozsahu trestnej činnosti, z ktorej

sú obžalovaní aj v súčasnosti dôvodne podozriví, keď im je kladená za vinu distribúcia

kokaínu v rozsahu cca 4 tisíc jednorazových dávok drogy v hodnote cca 42.000 €

na nelegálnom trhu, čo nasvedčuje etablácii obžalovaných v komunite výrobcov

a distribútorov omamných látok, a vylučuje epizodicitu skutkov, ktoré sú im v bodoch 1)

až 3) kladené za vinu. Zo skutkovej vety treba vyvodiť i to, že distribúcia drog zrejme

poskytovala obžalovaným výrazné vylepšenie ich životnej úrovne z finančného hľadiska,

pričom existencia prípadného zamestnania obžalovaného je vzhľadom na výšku

možného príjmu z trestnej činnosti v tomto smere bezvýznamná. U obžalovaného

je obava z pokračovania v trestnej činnosti umocnená jeho ústredným postavením a úlohou

v rámci žalovaných skutkov, a u obžalovaného tým, že mu je okrem obzvlášť

závažného zločinu kladené za vinu spáchanie ďalšieho drogového zločinu a trestných činov

nedovoleného ozbrojovania, pri ktorom zatiaľ nemožno vylúčiť jeho súvis

so zabezpečovaním bezproblémovej distribúcie drog. Hoci sa na obžalovaných hľadí, akoby

neboli odsúdení, pri hodnotení ich osôb z hľadiska sklonov k trestnej činnosti a určenia

miery rizika nebolo možné opomenúť opakované spáchanie úmyselnej trestnej činnosti

oboma obžalovanými v minulosti. Z týchto skutočností rezultuje, že aj v súčasnosti

predstavujú obaja obžalovaní riziko vo vzťahu k ochrane spoločnosti najmä pred

nelegálnou distribúciou drog. Toto konštatovanie sťažnostného súdu korešponduje

s judikatúrou Ústavného súdu SR (napr. ), podľa ktorej pri rozhodovaní

o väzbe môže súd riziko páchania trestnej činnosti do budúcnosti len odhadovať

(prognózovať).“

K postupu okresného súdu v trestnom konaní krajský súd v napadnutom uznesení

uviedol: „Po poslednom rozhodnutí o väzbe zo dňa 08. 08. 2017 súd prvého stupňa vykonal

vo veci nasledovné:

Na hlavnom pojednávaní dňa 09. 08. 2017 oznámil procesným stranám zmenu

v zložení senátu z dôvodu smrti prísediaceho. Obžalovaní nesúhlasili s pokračovaním

v konaní v novom zložení senátu, a preto ako aj pre neprítomnosť tlmočníčky bolo hlavné

pojednávanie odročené na termín 07. 09. 2017, na ktoré predvolal len procesné strany

a tlmočníčku.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom dňa 07. 09. 2017 vyplýva,

že sa neustanovil prísediaci a tlmočníčka, ktorá riadne prevzala predvolanie.

Hlavné pojednávanie bolo odročené na termín 19. 10. 2017.

Dňa 19. 10. 2017 súd prvého stupňa vykonal konanie o žiadosti

o prepustenie z väzby, rozhodol napadnutým uznesením a odročil hlavné pojednávanie

na termín 23.-24. 11. 2017, následne v dňoch 23.-26. 10. 2017 vykonal opatrenia

na zabezpečenie výsluchu svedka pod menom .

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 23. 11. 2017 obžalovaný vzniesol

námietku zaujatosti voči intervenujúcej prokurátorke, ktorá uviedla, že o vznesenej

námietke rozhodne písomne. Na žiadosť obhajoby bolo z dôvodu vznesenej námietky

zaujatosti hlavné pojednávanie odročené.

K námietke zaujatosti vznesenej obžalovaným sa pripojil aj obžalovaný

Sťažnostný súd skúmal aj otázku doterajšieho postupu súdu prvého stupňa z hľadiska

rýchlosti konania a dodržania občianskych práv garantovaných , nadväzujúcich

aj na článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na ustanovenie

, pričom zistil nie celom primeranú dĺžku konania

o žiadostiach o prepustenie z väzby, keď vec bola predložená nadriadenému

súdu až po 7 týždňoch od rozhodnutia. V časti plynulosti konania vo veci sťažnostný súd

zistil, že potrebu opakovať hlavné pojednávanie z dôvodu smrti prísediaceho treba

vyhodnotiť ako vis maior, pričom pre vykonanie dokazovania bolo potrebné vykonať

aj administratívno-technickú prípravu, a procesné sa zaoberať žiadosťami obžalovaných

o prepustenie z väzby. Dňa 09. 08. 2017 bola obžalovaným oznámená zmena v zložení

senátu, na čo obaja obžalovaní reagovali nesúhlasom s pokračovaním v dokazovaní

v novom zložení senátu, hlavné pojednávanie nariadené na 07. 09. 2017 bolo odročení

pre neprítomnosť prísediaceho a tlmočníka, na hlavnom pojednávaní dňa 19. 10. 2017

sa súd prvého stupňa zaoberal len žiadosťami o prepustenie z väzby a odročil hlavné

pojednávanie na 23.-24. 11. 2017, ktoré bolo z dôvodu námietky zaujatosti vznesenej proti

prokurátorke odročené na neurčito. Sťažnostný súd dospel k záveru, že so zreteľom

na uvedené treba hodnotiť postup súdu prvého stupňa ako nesústredený

a na hranici zavinenej nečinnosti v konaní. Úlohou súdu prvého stupňa preto bude ihneď

nariadiť termín hlavného pojednávania tak, aby bolo možné urýchlene vykonať dokazovanie

vo veci.“

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia považuje krajským súdom

vyjadrené závery o existencii dôvodného podozrenia, že sťažovateľ spáchal trestný čin,

o existencii väzobného dôvodu podľa , ako i jeho

závery o (hraničnej) akceptovateľnosti procesného postupu okresného súdu za odôvodnené.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ústavnému súdu citované závery krajského súdu nijakým

ústavnoprávne relevantným spôsobom nespochybnil, keď sa obmedzil len na všeobecne

formulovanú námietku neodôvodnenosti napadnutého uznesenia vo vzťahu k väzobnému

dôvodu podľa , pričom krajský súd existenciu tohto

väzobného dôvodu u sťažovateľa podporil odkazom na charakter trestnej činnosti, rozsah

distribúcie omamných látok (okolo 4 000 jednorazových dávok), etablovanie sťažovateľa

v komunite výrobcov a distribútorov omamných látok, jeho finančné príjmy z drogovej

trestnej činnosti, ako i na jeho ústredné postavenie a jeho úlohu v rámci žalovaných

skutkov.

Pokiaľ ide o následný postup okresného súdu v trestnej veci sťažovateľa, zo zistení

ústavného súdu vyplýva, že hlavné pojednávanie sa uskutočnilo 22. a 23. februára 2018.

Dňa 10. apríla 2018 sa uskutočnilo zasadnutie k žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu. Nasledujúce hlavné pojednávanie je nariadené

na 19. a 20. apríl 2018.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že o dôslednom preskúmaní

podmienok ďalšieho trvania väzby sťažovateľa krajským súdom svedčí taktiež záver

krajského súdu vyjadrený v napadnutom uznesení, v zmysle ktorého u sťažovateľa

už nepretrváva obava z ovplyvňovania svedkov [§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku] tak, ako to vyplývalo z uznesenia okresného súdu, ktoré sťažovateľ

napadol sťažnosťou na krajskom súde. Krajský súd dospel v napadnutom uznesení

k záveru, že plynutím času sa tento väzobný dôvod zoslabil natoľko, že ďalšie

pretrvávanie kolúznej väzby sťažovateľa by nezodpovedalo zásade zdržanlivosti.

V dôsledku uvedeného je potrebné túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietnuť podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom krajského súdu

(dĺžka rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu)

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa možno vyvodiť, že tento pred ústavným súdom

namieta aj dĺžku rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, aj keď v petite svojej

sťažnosti výslovne namieta porušenie svojich základných práv podľa a práv podľa

dohovoru iba napadnutým uznesením krajského súdu.

Z judikatúry ústavného súdu (napr. ) vyplýva, že k porušeniu práva

sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (ako aj základného práva podľa čl. 17 ods. 2

) v časti týkajúcej sa požiadavky urýchleného rozhodovania o žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu môže v zásade dôjsť len neprimerane dlhým postupom – konaním

príslušného všeobecného súdu vyznačujúcim sa súhrnom viacerých právnych skutočností

(najmä opomenutím a neodôvodnenou nečinnosťou). Objektom skúmania pri posudzovaní,

či k porušeniu označených práv došlo, je teda dĺžka (obdobie) trvania prieskumu zákonnosti

zbavenia slobody s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, t. j. dĺžku trvania

samotného rozhodovacieho procesu, nie však samotné rozhodnutie, ktoré spravidla takýto

následok nemôže mať. Samotné rozhodnutie všeobecného súdu má totiž v okolnostiach

posudzovaného prípadu význam len z hľadiska vymedzenia obdobia trvania prieskumu

zákonnosti zbavenia slobody príslušným súdom.

Ústavný súd konštatuje, že už len táto skutočnosť sama osebe, t. j. takto formulovaný

petit sťažnosti sťažovateľa, zakladá s odkazom na viazanosť ústavného súdu

návrhom sťažovateľa ( ) dôvod na odmietnutie tejto časti

sťažnosti sťažovateľa, ktorý je pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpený

a ktorý už pred ústavným súdom viackrát namietal porušenie svojich práv v súvislosti

s rozhodovaním o jeho ponechaní vo väzbe (, ,

), pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Ústavný súd napriek uvedenému v záujme poskytnutia plnej materiálnej ochrany

právam sťažovateľa preskúmal aj postup krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a zistil, že krajskému súdu bol príslušný spis okresného súdu

spoločne so sťažovateľovou sťažnosťou proti uzneseniu okresného súdu predložený

12. decembra 2017. Krajský súd následne na neverejnom zasadnutí 19. decembra 2017

rozhodol napadnutým uznesením. Dňa 28. decembra 2017, t. j. 16 dní po predložení spisu

krajskému súdu na rozhodnutie o sťažovateľovej sťažnosti, bolo napadnuté rozhodnutie

expedované. Je síce pravda, že napadnuté uznesenie bolo sťažovateľovi doručené

až 31. januára 2018, avšak jeho právnej zástupkyni bolo doručené už 13. januára 2018,

a teda do sféry sťažovateľa sa dostalo už v tento deň. Aj z judikatúry ESĽP vyplýva,

že lehota na vymedzenie doby trvania prieskumu väzby končí dňom vyhlásenia rozhodnutia

na verejnom pojednávaní a v prípade, že sa takéto pojednávanie neuskutoční, doručením

predmetného rozhodnutia sťažovateľovi alebo jeho právnemu zástupcovi (pozri rozsudok

vo veci Răducu proti Rumunsku z 21. 4. 2009, bod 79; taktiež rozsudok vo veci Gál proti

Slovensku z 30. 11. 2010, bod 63).

Celkovo teda krajský súd vo veci sťažovateľa rozhodoval od 12. decembra 2017,

keď mu bol okresným súdom predložený súdny spis spoločne so sťažnosťou sťažovateľa,

do 13. januára 2018, keď bolo napadnuté uznesenie doručené právnej zástupkyni

sťažovateľa, čo predstavuje obdobie jedného mesiaca, ktoré ústavný súd spravidla

považuje s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu za ústavne akceptovateľné

(napr. , , , ). V prípade

sťažovateľa je navyše potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti

pred ústavným súdom výslovne namieta porušenie svojich práv iba uznesením

(a ako už bolo uvedené, v zásade aj postupom) krajského súdu, ktorý v právnej veci

sťažovateľa rozhodoval ako súd sťažnostný. V zmysle judikatúry ESĽP (napr. rozsudok

vo veci Lebedev proti Rusku z 25. 10. 2007, bod 96) je požiadavka na urýchlenosť

rozhodovania menej prísna v prípade, že súd rozhoduje o opravnom prostriedku proti

predošlému rozhodnutiu súdu o predĺžení väzby. Ak bolo prvostupňové rozhodnutie o väzbe

vydané súdom poskytujúcim primerané záruky riadneho súdneho konania, ESĽP

je pripravený tolerovať dlhšie obdobia prieskumu v konaní pred druhostupňovým súdom

(rozsudok vo veci Shcherbina proti Rusku z 26. 6. 2014, bod 65).

Vzhľadom na uvedené, a teda skutočnosť, že sťažovateľ, ktorý je v konaní pred

ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpený, namieta porušenie svojich práv iba

postupom krajského súdu, na viazanosť ústavného súdu návrhom sťažovateľa (§ 20 ods. 3

), ako i na konkrétne okolnosti tohto prípadu (rozhodovanie

krajského súdu v trvaní jedného mesiaca, pričom išlo o rozhodovanie o opravnom

prostriedku proti predošlému väzobnému rozhodnutiu), dospel ústavný súd k záveru,

že aj túto časť sťažnosti sťažovateľa je potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ako celok pri jej predbežnom prerokovaní

odmietnutá, ústavný súd sa jeho ďalšími požiadavkami nezaoberal, pretože rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu

v danom prípade nemohlo dôjsť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2018