Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 77 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (82)IV. ÚS 263/2018
PDF · 301.3 KB
No categories available
IV. ÚS 263/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov
Miroslava Duriša a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátkou
, , vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5
ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 135/2017 z 19. decembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 135/2017 z 19. decembra 2017 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné stíhanie
pre pokračovací obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi spolupáchateľstvom
podľa § 20 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) k § 172 ods. 1 písm. c) a ods. 3 písm. c) Trestného
zákona a iné.
Uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
1 Tk 2/2016 z 19. októbra 2017 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) boli zamietnuté
žiadosti sťažovateľa a ďalšieho obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu.
Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský
súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu zrušil v celom rozsahu,
u sťažovateľa zmenil dôvody väzby tak, že sťažovateľ je vo väzbe z dôvodov podľa § 71
ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“), že sa jeho žiadosť a žiadosť ďalšieho obžalovaného zamieta,
že sa písomný sľub sťažovateľa neprijíma a že väzba sťažovateľa a ďalšieho obvineného
sa nenahrádza dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Sťažovateľ pred ústavným súdom tvrdí, že rozhodovanie o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby trvalo celkovo 104 dní.
Ďalej namieta, že závery krajského súdu o tom, že bude „pokračovať v trestnej
činnosti bez ďalšieho dôkazu vzhľadom na jej charakter a okolnosti skutku nemôže byť
dôvodom na jej ďalšie trvanie“. Tvrdí, že v jeho prípade „nie je nijakým právne
relevantným spôsobom odôvodnená obava z možného pokračovania v trestnom čine
resp. trestnej činnosti“.
Sťažovateľ napokon namieta, že je vo väzbe už viac ako 24 mesiacov, teda v jeho
prípade už nejde o počiatočné štádium trvania väzby, a preto dôvody, ktoré postačovali
na jeho vzatie do väzby, už v tomto štádiu jej trvania neobstoja.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1) Základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1
a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 3 Tos/135/2017 zo dňa 19. 12. 2017 porušené bolo.
2) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos/135/2017 zo dňa 19. 12. 2017
sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3) Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ
sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: ... c) zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán
pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody
domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho
spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody,
má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne
o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Z judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05)
vyplýva, že v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu
(čl. 17 ods. 1 ústavy) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom
by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie
obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania. V označených
ustanoveniach ústavy sú teda obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 5
ods. 3 a 4 dohovoru.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
II.A K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením
krajského súdu
Ústavný súd v zmysle svojej judikatúry (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
II. ÚS 231/04, III. ÚS 837/2016, II. ÚS 135/2017) nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní
zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 76/02,
II. ÚS 242/02, I. ÚS 202/2012, II. ÚS 282/2016, I. ÚS 540/2017) ďalej vyplýva,
že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných
veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody,
t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe
sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý
do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas
dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu.
Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť
skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii
zákonného dôvodu väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe,
ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín,
podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto
zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02,
IV. ÚS 151/05, III. ÚS 17/2012, IV. ÚS 541/2013, I. ÚS 67/2016). Skutkové a právne
závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu
vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05,
Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem
iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej
slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého
konania. Jednou z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia.
Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp
spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli
dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 404/2011,
II. ÚS 64/2017, III. ÚS 590/2017).
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína svoju judikatúru (napr. IV. ÚS 176/05,
I. ÚS 241/07, I. ÚS 296/2010, III. ÚS 306/2017), v ktorej vyslovil, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového
i druhostupňového), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces, v tomto prípade v konaní o osobnej slobode (m. m. III. ÚS 209/04,
III. ÚS 160/2017). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) judikoval,
že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú
(rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. 1. 1999, bod 26; rozsudok vo veci
Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, bod 29). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby
na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (rozsudok vo veci Georgiadis proti Grécku z 29. 5. 1997, bod 43;
rozsudok vo veci Higgins a ďalší proti Francúzsku z 19. 2. 1998, bod 43). Z práva na súdnu
ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(napr. I. ÚS 254/07, II. ÚS 410/06, III. ÚS 572/2017).
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 34/04)
ďalej vyplýva, že v prípade držania vo väzbe (ďalšieho trvania väzby), teda pri skúmaní
dôvodnosti väzby, ktorá trvá dlhší čas, sa musia splniť tri kumulatívne ustanovené
skutočnosti: (1) musí existovať dôvodné podozrenie, že stíhaná osoba spáchala trestný čin,
(2) musí byť daný niektorý z väzobných dôvodov podľa Trestného poriadku a (3) musí byť
zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní postupujú v trestnom stíhaní s osobitnou
starostlivosťou a urýchlením (t. j. požiadavka, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu
trvanie väzby neprekročilo nevyhnutnú dobu).
Nevyhnutnosť doby trvania väzby sa musí posudzovať v každej veci podľa
jej osobitných okolností. Nevyhnutnosť doby trvania väzby nemožno stotožňovať
so zákonnými lehotami v zmysle Trestného poriadku, na ktoré možno väzbu v prípravnom
konaní a v konaní pred súdom predĺžiť. Základný princíp, že väzba má trvať len nevyhnutnú
dobu, vyjadruje kvalitatívne iný limit, ako je zákonný limit, do ktorého môže byť väzba
maximálne predĺžená. Vyplýva to i z toho, že až do vyčerpania celkového zákonného limitu
môže byť väzba predlžovaná viackrát na dobu, aká sa javí v dobe rozhodovania
ako nevyhnutná (napr. III. ÚS 26/01, I. ÚS 165/02).
Článok 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo
„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie
osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo
odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou
záväzkov zmluvných štátov (rozsudok vo veci Lukanov proti Bulharsku z 20. 3. 1997,
bod 43). Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje obvinenému právo podať
žiadosť o preskúmanie zákonnosti jeho väzby (rozsudok vo veci Rakevich proti Rusku
z 28. 10. 2003, bod 43). Prieskumné súdne konanie musí byť v súlade s hmotnoprávnymi
a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj s účelom čl. 5, ktorým je ochrana
jedinca proti svojvôli (rozsudok vo veci Koendjbiharie proti Holandsku z 25. 10. 1990, bod
27). Článok 5 ods. 4 dohovoru neukladá súdu v opravnom konaní povinnosť odpovedať
na každý argument, ktorý predloží obvinený vo svojom návrhu na preskúmanie rozhodnutia
o väzbe, sudca sa však musí vysporiadať s konkrétnymi skutočnosťami v ňom uvedenými,
ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu nevyhnutných podmienok na zákonné pozbavenie
osobnej slobody. Pritom argumenty súdu pre a proti väzbe nemôžu byť všeobecné
a abstraktné, ale musia sa opierať o konkrétne skutočnosti týkajúce sa danej osoby a veci
(rozsudok vo veci Boicenco proti Moldavsku z 11. 6. 2006, bod 142).
Z judikatúry ESĽP (napr. rozsudok vo veci Clooth proti Belgicku z 12. 12. 1991,
bod 40) ďalej vyplýva, že závažnosť trestného obvinenia môže viesť orgány k tomu,
aby podozrivého (obvineného) zadržiavali s cieľom zabrániť akýmkoľvek pokusom
o spáchanie ďalších trestných činov. Okrem iného je však nevyhnutné, aby bolo
nebezpečenstvo hodnoverné (podložené) a opatrenie primerané, a to vzhľadom na okolnosti
prípadu a najmä na minulosť a osobnosť dotknutej osoby. Z predchádzajúcich odsúdení
môže vyplývať odôvodnená obava, že obvinený by mohol spáchať nový trestný čin
(rozsudok vo veci Selçuk proti Turecku z 10. 1. 2006, bod 34; rozsudok vo veci Matznetter
proti Rakúsku z 10. 11. 1969, bod 9).
Ústavný súd zohľadňujúc už citovanú judikatúru konštatuje, že pri posúdení
napadnutého uznesenia krajského súdu nie je jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových
a právnych záverov, o ktoré okresný súd a krajský súd opreli svoje rozhodnutia,
resp. odpovedať na otázku, či mal byť sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu.
Úloha ústavného súdu sa v tomto prípade obmedzuje na posúdenie otázky, či sa krajský súd
s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa vysporiadal adekvátne a preskúmateľne
a či je tak odôvodnenie napadnutého uznesenia ústavnoprávne akceptovateľné.
Sťažovateľ, ktorý je v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpený,
v tejto časti svojej sťažnosti namieta vo všeobecnosti (iba) to, že krajský súd nijakým
relevantným spôsobom neodôvodnil obavu z pokračovania v trestnej činnosti [§ 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku] a že v jeho prípade už nejde o počiatočné štádium trvania
väzby, a preto dôvody, ktoré postačovali na jeho vzatie do väzby, už v tomto štádiu
neobstoja.
Krajský súd dospel k záveru, že v prípade sťažovateľa (1) naďalej existuje dôvodné
podozrenie, že tento spáchal trestný čin, že (2) v jeho veci existuje väzobný dôvod podľa
§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a že (3) postup okresného súdu v konaní možno
hodnotiť ako nesústredený a na hranici zavinenej nečinnosti v konaní, avšak z pohľadu
ústavy a dohovoru ešte akceptovateľný.
Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: «Obžalovaný
nepopiera, že bol súčasťou drogovej trestnej činnosti, ale namieta právnu stránku
veci. Obžalovaný popiera svoju účasť na skutkoch v bodoch 1) až 3), skutky
v bode 4) a 5) v podstate priznáva, spochybňuje ale právnu kvalifikáciu. Hoci bolo potrebné
po zmene v obsadení senátu vykonať hlavné pojednávanie od začiatku, nemožno tento stav
z hľadiska dokazovania považovať za zánik, resp. zoslabenie dôvodného podozrenia.
K dôkazom vykonaným v prípravnom konaní a tiež na hlavnom pojednávaní totiž nepribudli
žiadne také dôkazy alebo skutočnosti, ktoré by spochybnili doposiaľ vykonané alebo
zabezpečené usvedčujúce dôkazy. V prípravnom konaní i v konaní pred súdom bol vypočutý
svedok pod menom , ktorý bol použitý ako agent za účelom odhalenia drogovej
trestnej činnosti kúpou kokaínu od obžalovaného . Opis kúpy kokaínu v dňoch
15. 09. 2015, 01. 10. 2015 a 20. 10. 2015 svedkom od obžalovaného
za asistencie obžalovaného zodpovedá listinným dôkazom
i zvukovým a zvukovo-obrazovým záznamom nasadenia agenta, resp. ich prepisom.
vydal vyšetrovateľovi PZ dňa 15. 09. 2015 neznámu látku s hmotnosťou
cca 100g, dňa 01. 10. 2015 rovnako, a dňa 20. 10. 2015 neznámu látku s hmotnosťou cca
400 g, o ktorých sa znaleckým dokazovaním potvrdilo, že sa jednalo o kokaín. Výpovedi
zodpovedajú príkazy prokurátora na predstieraný prevod a zápisnice o vydaní
veci s fotodokumentáciou. Ak obžalovaný považuje výpoveď
za oslabujúcu dôvodné podozrenie, sťažnostný súd uvádza, že svedok identifikoval
obžalovaného ako osobu, ktorú pri prvom stretnutí označil ako ,
ktorý pôjde na WC a odovzdá mu kokaín, a ktorý pri druhom stretnutí, rovnako ako pri
prvom, obdobne išiel na WC, kde došlo k totožnej transakcii, a s ktorým mu pred treťou
transakciou dohodol stretnutie s jasným účelom obžalovaný ktorého svedok
tiež identifikoval. Pred treťou transakciou mal dohadovať detaily obchodu
priamo s obžalovaným , ktorý mu mal dávať konkrétne inštrukcie o tom, kde
sa „tovar“ nachádza, a kde si ho má vyzdvihnúť, a kde a komu má odovzdať
kúpnu cenu. Z výpovede svedka tiež vyplýva, že pri prvých dvoch transakciách a aj pri tretej
mal obžalovaný strážiť vonkajšie aj vnútorné priestory miesta činu. Dôvodné
podozrenie oboch obžalovaných v bodoch 1) až 3) podporujú tiež záznamy zo sledovania
vykonaného na príkaz sudcu pre prípravné konanie. Na 2 z troch zaistených igelitových
vreckách s obsahom kokaínu sa nachádzala DNA obžalovaného čo celkom
zrejme nasvedčuje manipulácii s drogou obžalovaným Pri domových prehliadkach
v bytoch užívaných obžalovaným boli zaistené váhy so stopami kokaínu. V bodoch
4) a 5) obžaloby dôvodné podozrenie naďalej podporujú zápisnice o domovej prehliadke
bytu, ktorého užívateľom bol obžalovaný , keď pri domovej prehliadke boli
zaistené o.i. strelná zbraň, strelivo a kokaín.
Na základe uvedených dôkazov sťažnostný súd dospel k záveru, že podozrenie,
že obžalovaní a spáchali obzvlášť závažný zločin, a obžalovaný
aj ďalšie žalované zločiny a prečin, sa ani po čiastočnom vykonaní
dokazovania na hlavnom pojednávaní nerozptýlilo do takej miery, aby bolo potrebné
konštatovať jeho zjavnú neopodstatnenosť. Na hlavnom pojednávaní zatiaľ neboli
produkované také dôkazy, ktoré by vyvrátili skutočnosti zistené z usvedčujúcich dôkazov,
alebo iným spôsobom vyvracali skutkovú vetu, preto pre účely rozhodovania o väzbe bez
ambície robiť nezvratné závery o vine sťažnostný súd dospel k záveru, že trestné stíhanie
oboch obžalovaných je naďalej vedené dôvodne. Až po kompletnom vykonaní dokazovania
bude potrebné, aby súd prvého stupňa v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku vyhodnotil
všetky vykonané dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom
uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne, a to aj z hľadiska zákonnosti
ich získania v prípravnom konaní, vrátane vyhodnotenie použitia agenta vo vzťahu k bodom
1) až 3) obžaloby, a na základe takéhoto hodnotenia prijal nepochybné závery o vine
či nevine.»
K existencii väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
krajský súd v napadnutom uznesení uviedol: „Na druhej strane sťažnostný súd však zistil
pretrvávanie väzobných dôvodov u oboch obžalovaných v pôvodnom rozsahu, t. j. u oboch
obžalovaných podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a u obžalovaného
aj podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Obava z pokračovania v trestnej
činnosti aj v súčasnosti vyplýva z charakteru a rozsahu trestnej činnosti, z ktorej
sú obžalovaní aj v súčasnosti dôvodne podozriví, keď im je kladená za vinu distribúcia
kokaínu v rozsahu cca 4 tisíc jednorazových dávok drogy v hodnote cca 42.000 €
na nelegálnom trhu, čo nasvedčuje etablácii obžalovaných v komunite výrobcov
a distribútorov omamných látok, a vylučuje epizodicitu skutkov, ktoré sú im v bodoch 1)
až 3) kladené za vinu. Zo skutkovej vety treba vyvodiť i to, že distribúcia drog zrejme
poskytovala obžalovaným výrazné vylepšenie ich životnej úrovne z finančného hľadiska,
pričom existencia prípadného zamestnania obžalovaného je vzhľadom na výšku
možného príjmu z trestnej činnosti v tomto smere bezvýznamná. U obžalovaného
je obava z pokračovania v trestnej činnosti umocnená jeho ústredným postavením a úlohou
v rámci žalovaných skutkov, a u obžalovaného tým, že mu je okrem obzvlášť
závažného zločinu kladené za vinu spáchanie ďalšieho drogového zločinu a trestných činov
nedovoleného ozbrojovania, pri ktorom zatiaľ nemožno vylúčiť jeho súvis
so zabezpečovaním bezproblémovej distribúcie drog. Hoci sa na obžalovaných hľadí, akoby
neboli odsúdení, pri hodnotení ich osôb z hľadiska sklonov k trestnej činnosti a určenia
miery rizika nebolo možné opomenúť opakované spáchanie úmyselnej trestnej činnosti
oboma obžalovanými v minulosti. Z týchto skutočností rezultuje, že aj v súčasnosti
predstavujú obaja obžalovaní riziko vo vzťahu k ochrane spoločnosti najmä pred
nelegálnou distribúciou drog. Toto konštatovanie sťažnostného súdu korešponduje
s judikatúrou Ústavného súdu SR (napr. II. ÚS 67/2013), podľa ktorej pri rozhodovaní
o väzbe môže súd riziko páchania trestnej činnosti do budúcnosti len odhadovať
(prognózovať).“
K postupu okresného súdu v trestnom konaní krajský súd v napadnutom uznesení
uviedol: „Po poslednom rozhodnutí o väzbe zo dňa 08. 08. 2017 súd prvého stupňa vykonal
vo veci nasledovné:
Na hlavnom pojednávaní dňa 09. 08. 2017 oznámil procesným stranám zmenu
v zložení senátu z dôvodu smrti prísediaceho. Obžalovaní nesúhlasili s pokračovaním
v konaní v novom zložení senátu, a preto ako aj pre neprítomnosť tlmočníčky bolo hlavné
pojednávanie odročené na termín 07. 09. 2017, na ktoré predvolal len procesné strany
a tlmočníčku.
Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom dňa 07. 09. 2017 vyplýva,
že sa neustanovil prísediaci a tlmočníčka, ktorá riadne prevzala predvolanie.
Hlavné pojednávanie bolo odročené na termín 19. 10. 2017.
Dňa 19. 10. 2017 súd prvého stupňa vykonal konanie o žiadosti
o prepustenie z väzby, rozhodol napadnutým uznesením a odročil hlavné pojednávanie
na termín 23.-24. 11. 2017, následne v dňoch 23.-26. 10. 2017 vykonal opatrenia
na zabezpečenie výsluchu svedka pod menom .
Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 23. 11. 2017 obžalovaný vzniesol
námietku zaujatosti voči intervenujúcej prokurátorke, ktorá uviedla, že o vznesenej
námietke rozhodne písomne. Na žiadosť obhajoby bolo z dôvodu vznesenej námietky
zaujatosti hlavné pojednávanie odročené.
K námietke zaujatosti vznesenej obžalovaným sa pripojil aj obžalovaný
Sťažnostný súd skúmal aj otázku doterajšieho postupu súdu prvého stupňa z hľadiska
rýchlosti konania a dodržania občianskych práv garantovaných ústavou, nadväzujúcich
aj na článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na ustanovenie
§ 2 ods. 6 Trestného poriadku, pričom zistil nie celom primeranú dĺžku konania
o žiadostiach o prepustenie z väzby, keď vec bola predložená nadriadenému
súdu až po 7 týždňoch od rozhodnutia. V časti plynulosti konania vo veci sťažnostný súd
zistil, že potrebu opakovať hlavné pojednávanie z dôvodu smrti prísediaceho treba
vyhodnotiť ako vis maior, pričom pre vykonanie dokazovania bolo potrebné vykonať
aj administratívno-technickú prípravu, a procesné sa zaoberať žiadosťami obžalovaných
o prepustenie z väzby. Dňa 09. 08. 2017 bola obžalovaným oznámená zmena v zložení
senátu, na čo obaja obžalovaní reagovali nesúhlasom s pokračovaním v dokazovaní
v novom zložení senátu, hlavné pojednávanie nariadené na 07. 09. 2017 bolo odročení
pre neprítomnosť prísediaceho a tlmočníka, na hlavnom pojednávaní dňa 19. 10. 2017
sa súd prvého stupňa zaoberal len žiadosťami o prepustenie z väzby a odročil hlavné
pojednávanie na 23.-24. 11. 2017, ktoré bolo z dôvodu námietky zaujatosti vznesenej proti
prokurátorke odročené na neurčito. Sťažnostný súd dospel k záveru, že so zreteľom
na uvedené treba hodnotiť postup súdu prvého stupňa ako nesústredený
a na hranici zavinenej nečinnosti v konaní. Úlohou súdu prvého stupňa preto bude ihneď
nariadiť termín hlavného pojednávania tak, aby bolo možné urýchlene vykonať dokazovanie
vo veci.“
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia považuje krajským súdom
vyjadrené závery o existencii dôvodného podozrenia, že sťažovateľ spáchal trestný čin,
o existencii väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ako i jeho
závery o (hraničnej) akceptovateľnosti procesného postupu okresného súdu za odôvodnené.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ústavnému súdu citované závery krajského súdu nijakým
ústavnoprávne relevantným spôsobom nespochybnil, keď sa obmedzil len na všeobecne
formulovanú námietku neodôvodnenosti napadnutého uznesenia vo vzťahu k väzobnému
dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom krajský súd existenciu tohto
väzobného dôvodu u sťažovateľa podporil odkazom na charakter trestnej činnosti, rozsah
distribúcie omamných látok (okolo 4 000 jednorazových dávok), etablovanie sťažovateľa
v komunite výrobcov a distribútorov omamných látok, jeho finančné príjmy z drogovej
trestnej činnosti, ako i na jeho ústredné postavenie a jeho úlohu v rámci žalovaných
skutkov.
Pokiaľ ide o následný postup okresného súdu v trestnej veci sťažovateľa, zo zistení
ústavného súdu vyplýva, že hlavné pojednávanie sa uskutočnilo 22. a 23. februára 2018.
Dňa 10. apríla 2018 sa uskutočnilo zasadnutie k žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu. Nasledujúce hlavné pojednávanie je nariadené
na 19. a 20. apríl 2018.
Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že o dôslednom preskúmaní
podmienok ďalšieho trvania väzby sťažovateľa krajským súdom svedčí taktiež záver
krajského súdu vyjadrený v napadnutom uznesení, v zmysle ktorého u sťažovateľa
už nepretrváva obava z ovplyvňovania svedkov [§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku] tak, ako to vyplývalo z uznesenia okresného súdu, ktoré sťažovateľ
napadol sťažnosťou na krajskom súde. Krajský súd dospel v napadnutom uznesení
k záveru, že plynutím času sa tento väzobný dôvod zoslabil natoľko, že ďalšie
pretrvávanie kolúznej väzby sťažovateľa by nezodpovedalo zásade zdržanlivosti.
V dôsledku uvedeného je potrebné túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietnuť podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.B K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom krajského súdu
(dĺžka rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu)
Z obsahu sťažnosti sťažovateľa možno vyvodiť, že tento pred ústavným súdom
namieta aj dĺžku rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, aj keď v petite svojej
sťažnosti výslovne namieta porušenie svojich základných práv podľa ústavy a práv podľa
dohovoru iba napadnutým uznesením krajského súdu.
Z judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 228/2013) vyplýva, že k porušeniu práva
sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (ako aj základného práva podľa čl. 17 ods. 2
ústavy) v časti týkajúcej sa požiadavky urýchleného rozhodovania o žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu môže v zásade dôjsť len neprimerane dlhým postupom – konaním
príslušného všeobecného súdu vyznačujúcim sa súhrnom viacerých právnych skutočností
(najmä opomenutím a neodôvodnenou nečinnosťou). Objektom skúmania pri posudzovaní,
či k porušeniu označených práv došlo, je teda dĺžka (obdobie) trvania prieskumu zákonnosti
zbavenia slobody s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, t. j. dĺžku trvania
samotného rozhodovacieho procesu, nie však samotné rozhodnutie, ktoré spravidla takýto
následok nemôže mať. Samotné rozhodnutie všeobecného súdu má totiž v okolnostiach
posudzovaného prípadu význam len z hľadiska vymedzenia obdobia trvania prieskumu
zákonnosti zbavenia slobody príslušným súdom.
Ústavný súd konštatuje, že už len táto skutočnosť sama osebe, t. j. takto formulovaný
petit sťažnosti sťažovateľa, zakladá s odkazom na viazanosť ústavného súdu
návrhom sťažovateľa (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) dôvod na odmietnutie tejto časti
sťažnosti sťažovateľa, ktorý je pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpený
a ktorý už pred ústavným súdom viackrát namietal porušenie svojich práv v súvislosti
s rozhodovaním o jeho ponechaní vo väzbe (III. ÚS 845/2016, I. ÚS 408/2017,
I. ÚS 104/2018), pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Ústavný súd napriek uvedenému v záujme poskytnutia plnej materiálnej ochrany
právam sťažovateľa preskúmal aj postup krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Tos 135/2017 a zistil, že krajskému súdu bol príslušný spis okresného súdu
spoločne so sťažovateľovou sťažnosťou proti uzneseniu okresného súdu predložený
12. decembra 2017. Krajský súd následne na neverejnom zasadnutí 19. decembra 2017
rozhodol napadnutým uznesením. Dňa 28. decembra 2017, t. j. 16 dní po predložení spisu
krajskému súdu na rozhodnutie o sťažovateľovej sťažnosti, bolo napadnuté rozhodnutie
expedované. Je síce pravda, že napadnuté uznesenie bolo sťažovateľovi doručené
až 31. januára 2018, avšak jeho právnej zástupkyni bolo doručené už 13. januára 2018,
a teda do sféry sťažovateľa sa dostalo už v tento deň. Aj z judikatúry ESĽP vyplýva,
že lehota na vymedzenie doby trvania prieskumu väzby končí dňom vyhlásenia rozhodnutia
na verejnom pojednávaní a v prípade, že sa takéto pojednávanie neuskutoční, doručením
predmetného rozhodnutia sťažovateľovi alebo jeho právnemu zástupcovi (pozri rozsudok
vo veci Răducu proti Rumunsku z 21. 4. 2009, bod 79; taktiež rozsudok vo veci Gál proti
Slovensku z 30. 11. 2010, bod 63).
Celkovo teda krajský súd vo veci sťažovateľa rozhodoval od 12. decembra 2017,
keď mu bol okresným súdom predložený súdny spis spoločne so sťažnosťou sťažovateľa,
do 13. januára 2018, keď bolo napadnuté uznesenie doručené právnej zástupkyni
sťažovateľa, čo predstavuje obdobie jedného mesiaca, ktoré ústavný súd spravidla
považuje s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu za ústavne akceptovateľné
(napr. III. ÚS 255/03, IV. ÚS 253/05, II. ÚS 353/06, II. ÚS 185/2016). V prípade
sťažovateľa je navyše potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti
pred ústavným súdom výslovne namieta porušenie svojich práv iba uznesením
(a ako už bolo uvedené, v zásade aj postupom) krajského súdu, ktorý v právnej veci
sťažovateľa rozhodoval ako súd sťažnostný. V zmysle judikatúry ESĽP (napr. rozsudok
vo veci Lebedev proti Rusku z 25. 10. 2007, bod 96) je požiadavka na urýchlenosť
rozhodovania menej prísna v prípade, že súd rozhoduje o opravnom prostriedku proti
predošlému rozhodnutiu súdu o predĺžení väzby. Ak bolo prvostupňové rozhodnutie o väzbe
vydané súdom poskytujúcim primerané záruky riadneho súdneho konania, ESĽP
je pripravený tolerovať dlhšie obdobia prieskumu v konaní pred druhostupňovým súdom
(rozsudok vo veci Shcherbina proti Rusku z 26. 6. 2014, bod 65).
Vzhľadom na uvedené, a teda skutočnosť, že sťažovateľ, ktorý je v konaní pred
ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpený, namieta porušenie svojich práv iba
postupom krajského súdu, na viazanosť ústavného súdu návrhom sťažovateľa (§ 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde), ako i na konkrétne okolnosti tohto prípadu (rozhodovanie
krajského súdu v trvaní jedného mesiaca, pričom išlo o rozhodovanie o opravnom
prostriedku proti predošlému väzobnému rozhodnutiu), dospel ústavný súd k záveru,
že aj túto časť sťažnosti sťažovateľa je potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ako celok pri jej predbežnom prerokovaní
odmietnutá, ústavný súd sa jeho ďalšími požiadavkami nezaoberal, pretože rozhodovanie
o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu
v danom prípade nemohlo dôjsť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2018