Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 17/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť F. U., T., zastúpeného advokátom JUDr. E. V., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko

Banská Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn. 36/2011 v spojení s rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 2. novembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. U. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra

2011 doručená sťažnosť F. U. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na osobnú slobodu podľa (ďalej

len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej

len „špecializovaný trestný súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. 36/2011 v spojení s

rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 2.

novembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „Vyšetrovateľ Prezídia policajného zboru, úrad boja

proti organizovanej kriminalite... T., vzniesol dňa 2. 12. 2010 okrem iných obvinenie aj F.

U.. za obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa

spáchaného formou účasti podľa ..

Proti uvedenému uzneseniu podal obhajca v zákonnej lehote sťažnosť. V tejto

poukázal na nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia.

Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky uznesením zo dňa 20. 1. 2011 sťažnosť zamietol. V tomto rozhodnutí sa

prokurátor vôbec nevysporiadal z dôvodmi sťažnosti. Naviac svoje rozhodnutie opiera o

výpovede svedkov M. P. a R. K., ktorí obvineného F. U. vôbec neusvedčujú.

V uznesení o vznesení obvinenia ako jediný dôkaz proti F. U. je uvedená výpoveď

utajeného svedka č. 1. Iný dôkaz produkovaný nebol.

Uznesenie o vznesení obvinenia je vyhotovené dňa 2. 12. 2010. Výsluch utajeného

svedka č. 1 bol vykonaný dňa 2. 12. 2010. Zápisnica o výsluchu bola podpísaná o 12.20

hod.

Na základe uvedeného uznesenia boli obvinení R. M. a I. Z. zadržaní v B. dňa 2. 12.

2010 už o 12.06 hod. Dňa 2. 12. 2010 už o 13.00 hod. v T., bol vykonaný vstup do obydlia

obvineného F. U. príslušníkmi Prezídia Policajného zboru...

V zápisnici zo dňa 2. 12. 2010 utajený svedok č. 1 vypovedal, že (strana 4 výpovede]

vie, že V. M. spolu s F. U. na likvidáciu J. M. ml. poskytli finančnú hotovosť podľa všetkého

vo výške 50 tis. EUR prevodom na P. účet.

V zápisnici o výsluchu svedka utajený svedok č. 1 uvádzal na viacerých miestach, že

finančné prostriedky vo výške 50.000 EUR poskytol obv. F. U. prevodom z účtu na účet P. V

uznesení o vznesení obvinenie F. U. a ďalších je uvedené, že V. M. a F. U. poskytli finančnú

hotovosť najmenej vo výške 50.000 EUR, ktorá mala slúžiť na pokrytie nákladov.

Konštrukcia skutku, tak ako je popísaná v uznesení o vznesení obvinenia zo dňa

2. 12. 2010, nie je podložená žiadnym dôkazom a to ani výpoveďou utajeného svedka č. 1.

V priebehu vyšetrovania doposiaľ, bolo vykonaných viacero vyšetrovacích úkonov -

výsluchov svedkov a spoluobvinených. Zo všetkých vypočutých svedkov len svedkovia J. L. a

M. B. vypovedajú v neprospech F. U.,

M. B. bol vypočutý ako svedok na návrh obhajcu JUDr. E. V. dňa 31. 1. 2011.

Obvineného F. U. neusvedčoval. Na výsluch dňa 19. 4. 2011 sa dostavil sám. Požiadal, že

svoju výpoveď zo dňa 31. 1. 2011 chce doplniť v súvislosti s osobou F. U. Pred výsluchom

uviedol, že si priniesol písomné poznámky a tieto dal nahliadnuť vyšetrovateľovi, obhajcom

a na požiadanie obhajcov tieto boli prefotené a obhajcom vyšetrovateľom dané. V

poznámkach mal svedok M. B. popis osoby, s ktorou sa mal obv. F. U. stretnúť. Taktiež tam

mal uvedené čo má vypovedať takto: prišli ste. Čakali ste, stáli ste, atď. Z uvedeného je

zrejme, že M. B. vypovedal účelovo, a tak ako mu to niekto diktoval.

J. L. bol vypočutý ako svedok na návrh obhajcu E. V. dňa 1. 2. 2011. Obvineného F.

U. neusvedčoval. Dňa 28. 4. 2011 uviedol, že svoju výpoveď zo dňa 1. 2. 2011 chce doplniť

v súvislosti s osobou obvineného F. U. V tejto výpovedi uvádza tie skutočnosti a presne tak

ako ich uviedol svedok M. B. vo svojej výpovedi dňa 19. 4. 2011.

Dňa 26. 10. 2011 sa na Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica

konal výsluch obvineného F. U. V rámci výsluchu obvineného bolo poukazované na

uvedené nezákonné konanie orgánov činných v trestnom konaní, ako aj na nedostatok

materiálnej stránky dôvodov väzby, z dôrazom na to, že vo veci obvineného F. U.

vyšetrovateľ koná od 2. 12. 2010, pričom sa nepreukázalo, že už len vznesenie obvinenia

bolo dôvodné. Len pre úplnosť, obvinení R. M. a I. Z. boli prepustení na slobodu, lebo

dôvody väzby pominuli.

Pri vznesení obvinenia sa vyžaduje záver, že trestný čin spáchala určitá osoba,

pričom tento záver musí byť dostatočne odôvodnený. Tomuto záveru musia svedčiť aj

dôkazy, oprávňujúce zákonným spôsobom vzniesť obvinenie. Dôkazy na základe, ktorých

bolo vznesené obvinenie, musia byť dostatočné a preukázateľné. To je záruka aj minimálnej

právnej istoty občanov. Týmto sa realizuje ústavné právo občanov zaručené ustanovením čl.

17 ods. 2 a .

Uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 2. 12. 2010 nezodpovedá uvedeným

zákonným podmienkam.

Takýmto odôvodnením nemôže byť len konštatovanie vyšetrovateľa, že k záveru o

spáchaní trestného činu určitou osobou stačí vyšší stupeň pravdepodobnosti. Tento musí byť

dostatočne odôvodnený zistenými skutočnosťami. Bez toho, aby tieto skutočnosti boli zistené

a v uznesení o vznesení obvinenia uvedené je takéto uznesenie nedôvodné a preto je aj

nezákonné. Tieto dôvody, na základe ktorých bolo vznesené obvinenie musia byť aj

nepochybné.

Tak ako to vidieť z uvedeného, dôvody uvedené v uznesení o vznesení obvinenia zo

dňa 2. 12. 2010 tejto požiadavke nezodpovedajú. Naviac sú zavádzajúce.

Stotožňujem sa s tým, že na vznesenie obvinenia stačí vyšší stupeň pravdepodobnosti.

Tento však musí byť preukázaný dôkazmi. S týmto konštatovaním, sa po viac ako 10

mesačnom vyšetrovaní už nedá dôvodiť. Tu nestačí už len vyšší stupeň pravdepodobnosti.

Tu už musí byť z vykonaného dokazovania vidieť, že vznesenie obvinenie bolo dôvodné a

doposiaľ zabezpečené dôkazy usvedčujú obvineného.

Tak ako to vidieť z uvedených dôkazov, doposiaľ sa na dôkazoch voči obvinenému F.

U. od vznesenia obvinenia dňa 2. 12. 2010 zmenilo len to, že ho z možného spáchania

skutku usvedčujú svojimi výpoveďami len svedkovia J. L. a M. B., pričom je zrejme, že ide o

nezákonne získané a pochybné dôkazy.

Za takéhoto skutkového stavu, rozhodoval sudca Špecializovaného trestného súdu v

Pezinku, pracovisko Banská Bystrica a na základe takýchto dôkazov vzal obvineného F. U.

do väzby. Dôkaz: zápisnica o výsluchu obvineného zo dňa 26. 10. 2011 uznesenie v vzatí

obvineného do väzby

Najvyšší sud Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo dňa 2. 11.

2011 zamietol sťažnosť obvineného. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že obvinený sa

vyhýbal trestnému stíhaniu tým, že sa skrýval, potom ako vedel, že bude trestné stíhaný a

jeho spoluobvinení boli vzatí do väzby. Ďalej uviedol, že obvinený bol v minulosti odsúdený

právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Topoľčanoch a je trestne stíhaný Okresným

súdom Topoľčany pre trestný čin krivého obvinenia (použitie tohoto argumentu je

nezákonné a javí sa ako účelové. Doposiaľ nebolo vo veci rozhodnuté). Uvedené nie je

možné použiť ako dôkaz...

Podľa ustanovenia , obvinený môže byť vzatý do

väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok pre ktorý bolo

začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že

tento skutok spáchal obvinený.. Z uvedeného je zrejmé, že musí existovať skutok, pre ktorý

bolo začaté trestné stíhanie, toto musí byť objektivizované skutočnosťami zistenými v

trestnom konaní. Táto podmienka nebola splnená ani po 10 mesačnom vyšetrovaní. Taktiež

musí byť existencia dôvodov na podozrenie, že skutok spáchal obvinený. Po vyšetrovaní,

ktoré už trvá 11 mesiacov, existencia podozrenia, že skutok spáchal obvinený nepostačuje,

už musí byť dostatočne preukázaný...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na

ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„Postup Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica č. k.

36/2011 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

, boli porušením a 46 ods. 1 .“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

. Podľa môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na

ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Sťažovateľ sa na ústavnom súde v petite sťažnosti (ktorým je ústavný súd pri svojom

rozhodovaní viazaný podľa ) domáha ochrany svojich

základných práv, resp. tvrdí, že postupom špecializovaného trestného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. 36/2011 a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. bol

porušený a .

1. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa

postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 36/2011

a jeho uznesením z 26. októbra 2011

Ústavný súd pri posudzovaní tejto časti sťažnosti vychádzal z princípu subsidiarity

svojej právomoci pri ochrane ústavnosti, ktorý je vyjadrený v ustanovení čl. 127 ods. 1

. Zo subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo

slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred

iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie ().

V danom prípade bola proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn.

36/2011 z 26. októbra 2011 prípustná sťažnosť, o ktorej v zmysle príslušných ustanovení

rozhodoval najvyšší súd, čo v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu rozhodovať o ústavnosti postupu špecializovaného trestného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. 36/2011, ktoré sťažovateľ v petite sťažnosti namieta, a preto v tejto

časti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu práv, resp. a

uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd najprv konštatuje, že neobsahuje

predpísané náležitosti, keďže nie je vôbec odôvodnená (

ods. 1 ), pokiaľ sa týka namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu podľa . Obdobne to tak je aj s porušením

na osobnú slobodu, kde sťažovateľ vyjadruje v sťažnosti iba to, že v tomto

ustanovení sa realizuje „aj zásada zákonnosti“ alebo že v tomto ustanovení sa „realizuje

ústavné právo občanov“, a tiež v záhlaví sťažnosti poukazuje na to, že podáva sťažnosť

proti porušovaniu základných práv a slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ale už

v odôvodnení a petite žiadnu medzinárodnú zmluvu neuvádza.

Hoci z návrhu na začatie konania je zrejmé, akej veci sa týka, kto ho podáva a proti

komu smeruje, sťažnosť neobsahuje v tejto časti návrh rozhodnutia vo veci samej (petit),

ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť

východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Formulácia návrhu na

rozhodnutie vo veci samej v tejto časti je tiež neúplná, keďže neumožňuje identifikovať,

akých konkrétnych ďalších opatrení smerujúcich k náprave porušenia ústavnosti v súlade

s a sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha

(m. m. ).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných

náležitostí, aký vyplýva z podaní sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd

posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

().

Vychádzajúc z obsahu podania sťažovateľa preto ústavný súd konštatuje, že táto

sťažnosť v tejto časti napriek tomu, že je sťažovateľ riadne zastúpený právnym zástupcom,

nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom

ustanovené najmä v a .

Napriek uvedenému konštatovaniu ústavný súd k tomu uvádza, že základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu garantované sa vzťahuje iba na trestné

konanie vo veci samej a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné

ustanovenie (napr. , ), čo je prípad

sťažovateľa.

Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva

podľa v konaní o väzbe aj zjavne neopodstatnená (obdobne napr.

).

Avšak i pri tejto konštatácii ústavný súd napokon preskúmal rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. z 2. novembra 2011, pretože rozhodnutie sa týka obmedzenia

osobnej slobody sťažovateľa.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa vo vzťahu k namietanému uzneseniu sú jeho

námietky, že najvyšší súd svoje rozhodnutie o zamietnutí jeho sťažnosti odôvodnil iba tým,

„že obvinený... sa skrýval, potom ako vedel, že bude trestné stíhaný a jeho spoluobvinení

boli vzatí do väzby... a tým, že obvinený bol v minulosti odsúdený právoplatným rozsudkom

Okresného súdu v Topoľčanoch a je trestne stíhaný Okresným súdom Topoľčany pre trestný

čin krivého obvinenia (použitie tohoto argumentu je nezákonné a javí sa ako účelové.

Doposiaľ nebolo vo veci rozhodnuté}. Uvedené nie je možné použiť ako dôkaz...

Sudca Špecializovaného súdu, pracovisko Banská Bystrica, ako aj Najvyšší súd SR

dôvody väzby u obvineného F. U. neposudzovali aj z hľadiska požiadavky ustanovenia § 71

ods. 1 .“.

Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza aj v tomto prípade z názoru, že

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry

ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu

všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu

obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené

obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe

rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola

vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím

väzobného súdu.

Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť

skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii

zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom

inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,

súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie

takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní ().

Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

, ).

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

Ústavný súd podobne ako v prípadoch iných sťažností namietajúcich porušenie

označeného základného práva sťažovateľov všeobecným súdom teda skúmal to, či

uznesenie označeného súdneho orgánu (v tomto prípade najvyššieho súdu) nebolo

svojvoľné alebo arbitrárne. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 2. novembra 2011 a jeho odôvodnenia na šiestich stranách je však zrejmé,

aké rozhodné skutočnosti najvyšší súd (opierajúc sa o závery špecializovaného trestného

súdu) v okolnostiach prípadu uznal za základ svojho rozhodnutia. Ústavný súd bez toho,

aby tieto podrobne citoval, konštatuje, že nezistil medzi namietanými dôvodmi a

skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádza v konaní pred ústavným súdom, žiadny taký

relevantný dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne a skutkové závery

najvyššieho súdu o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa na prepustenie z väzby na slobodu.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je podľa názoru ústavného súdu

postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení jeho základného práva na osobnú slobodu

podľa . Tento článok obsahuje základné právo, ktoré v zmysle čl.

127 ods. 1 chránia všeobecné súdy v rozsahu svojich vymedzených

oprávnení podľa . Právomoc ústavného súdu na ochranu tohto

základného práva vzniká len v takom prípade, v ktorom by sťažovateľ preukázal také

skutkové okolnosti, ktoré by pripustili záver o porušení ústavnoprocesných princípov

upravujúcich ochranu základného práva podľa väzobnými súdmi.

Sťažovateľ súčasne nie je ani oprávnený požadovať, aby ústavný súd opakoval alebo

nahradzoval činnosť všeobecných súdov pri rozhodovaní o väzbe (obdobne napr.

).

Keďže ústavný súd zo sťažnosti nezistil príčinnú súvislosť medzi námietkami

sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom a jeho základným právom na osobnú slobodu

podľa , jeho sťažnosť v časti proti uzneseniu najvyššieho súdu

z 2. novembra 2011 odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012