Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 17/2012
PDF · 192.71 KB
No categories available
III. ÚS 17/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť F. U., T., zastúpeného advokátom JUDr. E. V., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko
Banská Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 36/2011 v spojení s rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 2. novembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Tost 35/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. U. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra
2011 doručená sťažnosť F. U. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej
len „špecializovaný trestný súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 36/2011 v spojení s
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 2.
novembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 35/2011.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „Vyšetrovateľ Prezídia policajného zboru, úrad boja
proti organizovanej kriminalite... T., vzniesol dňa 2. 12. 2010 okrem iných obvinenie aj F.
U.. za obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 Trestného zákona
spáchaného formou účasti podľa § 21 ods. 1 písm. d) Trestného zákona..
Proti uvedenému uzneseniu podal obhajca v zákonnej lehote sťažnosť. V tejto
poukázal na nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia.
Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky uznesením zo dňa 20. 1. 2011 sťažnosť zamietol. V tomto rozhodnutí sa
prokurátor vôbec nevysporiadal z dôvodmi sťažnosti. Naviac svoje rozhodnutie opiera o
výpovede svedkov M. P. a R. K., ktorí obvineného F. U. vôbec neusvedčujú.
V uznesení o vznesení obvinenia ako jediný dôkaz proti F. U. je uvedená výpoveď
utajeného svedka č. 1. Iný dôkaz produkovaný nebol.
Uznesenie o vznesení obvinenia je vyhotovené dňa 2. 12. 2010. Výsluch utajeného
svedka č. 1 bol vykonaný dňa 2. 12. 2010. Zápisnica o výsluchu bola podpísaná o 12.20
hod.
Na základe uvedeného uznesenia boli obvinení R. M. a I. Z. zadržaní v B. dňa 2. 12.
2010 už o 12.06 hod. Dňa 2. 12. 2010 už o 13.00 hod. v T., bol vykonaný vstup do obydlia
obvineného F. U. príslušníkmi Prezídia Policajného zboru...
V zápisnici zo dňa 2. 12. 2010 utajený svedok č. 1 vypovedal, že (strana 4 výpovede]
vie, že V. M. spolu s F. U. na likvidáciu J. M. ml. poskytli finančnú hotovosť podľa všetkého
vo výške 50 tis. EUR prevodom na P. účet.
V zápisnici o výsluchu svedka utajený svedok č. 1 uvádzal na viacerých miestach, že
finančné prostriedky vo výške 50.000 EUR poskytol obv. F. U. prevodom z účtu na účet P. V
uznesení o vznesení obvinenie F. U. a ďalších je uvedené, že V. M. a F. U. poskytli finančnú
hotovosť najmenej vo výške 50.000 EUR, ktorá mala slúžiť na pokrytie nákladov.
Konštrukcia skutku, tak ako je popísaná v uznesení o vznesení obvinenia zo dňa
2. 12. 2010, nie je podložená žiadnym dôkazom a to ani výpoveďou utajeného svedka č. 1.
V priebehu vyšetrovania doposiaľ, bolo vykonaných viacero vyšetrovacích úkonov -
výsluchov svedkov a spoluobvinených. Zo všetkých vypočutých svedkov len svedkovia J. L. a
M. B. vypovedajú v neprospech F. U.,
M. B. bol vypočutý ako svedok na návrh obhajcu JUDr. E. V. dňa 31. 1. 2011.
Obvineného F. U. neusvedčoval. Na výsluch dňa 19. 4. 2011 sa dostavil sám. Požiadal, že
svoju výpoveď zo dňa 31. 1. 2011 chce doplniť v súvislosti s osobou F. U. Pred výsluchom
uviedol, že si priniesol písomné poznámky a tieto dal nahliadnuť vyšetrovateľovi, obhajcom
a na požiadanie obhajcov tieto boli prefotené a obhajcom vyšetrovateľom dané. V
poznámkach mal svedok M. B. popis osoby, s ktorou sa mal obv. F. U. stretnúť. Taktiež tam
mal uvedené čo má vypovedať takto: prišli ste. Čakali ste, stáli ste, atď. Z uvedeného je
zrejme, že M. B. vypovedal účelovo, a tak ako mu to niekto diktoval.
J. L. bol vypočutý ako svedok na návrh obhajcu E. V. dňa 1. 2. 2011. Obvineného F.
U. neusvedčoval. Dňa 28. 4. 2011 uviedol, že svoju výpoveď zo dňa 1. 2. 2011 chce doplniť
v súvislosti s osobou obvineného F. U. V tejto výpovedi uvádza tie skutočnosti a presne tak
ako ich uviedol svedok M. B. vo svojej výpovedi dňa 19. 4. 2011.
Dňa 26. 10. 2011 sa na Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica
konal výsluch obvineného F. U. V rámci výsluchu obvineného bolo poukazované na
uvedené nezákonné konanie orgánov činných v trestnom konaní, ako aj na nedostatok
materiálnej stránky dôvodov väzby, z dôrazom na to, že vo veci obvineného F. U.
vyšetrovateľ koná od 2. 12. 2010, pričom sa nepreukázalo, že už len vznesenie obvinenia
bolo dôvodné. Len pre úplnosť, obvinení R. M. a I. Z. boli prepustení na slobodu, lebo
dôvody väzby pominuli.
Pri vznesení obvinenia sa vyžaduje záver, že trestný čin spáchala určitá osoba,
pričom tento záver musí byť dostatočne odôvodnený. Tomuto záveru musia svedčiť aj
dôkazy, oprávňujúce zákonným spôsobom vzniesť obvinenie. Dôkazy na základe, ktorých
bolo vznesené obvinenie, musia byť dostatočné a preukázateľné. To je záruka aj minimálnej
právnej istoty občanov. Týmto sa realizuje ústavné právo občanov zaručené ustanovením čl.
17 ods. 2 Ústavy a § 2 ods. 1 Trestného poriadku.
Uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 2. 12. 2010 nezodpovedá uvedeným
zákonným podmienkam.
Takýmto odôvodnením nemôže byť len konštatovanie vyšetrovateľa, že k záveru o
spáchaní trestného činu určitou osobou stačí vyšší stupeň pravdepodobnosti. Tento musí byť
dostatočne odôvodnený zistenými skutočnosťami. Bez toho, aby tieto skutočnosti boli zistené
a v uznesení o vznesení obvinenia uvedené je takéto uznesenie nedôvodné a preto je aj
nezákonné. Tieto dôvody, na základe ktorých bolo vznesené obvinenie musia byť aj
nepochybné.
Tak ako to vidieť z uvedeného, dôvody uvedené v uznesení o vznesení obvinenia zo
dňa 2. 12. 2010 tejto požiadavke nezodpovedajú. Naviac sú zavádzajúce.
Stotožňujem sa s tým, že na vznesenie obvinenia stačí vyšší stupeň pravdepodobnosti.
Tento však musí byť preukázaný dôkazmi. S týmto konštatovaním, sa po viac ako 10
mesačnom vyšetrovaní už nedá dôvodiť. Tu nestačí už len vyšší stupeň pravdepodobnosti.
Tu už musí byť z vykonaného dokazovania vidieť, že vznesenie obvinenie bolo dôvodné a
doposiaľ zabezpečené dôkazy usvedčujú obvineného.
Tak ako to vidieť z uvedených dôkazov, doposiaľ sa na dôkazoch voči obvinenému F.
U. od vznesenia obvinenia dňa 2. 12. 2010 zmenilo len to, že ho z možného spáchania
skutku usvedčujú svojimi výpoveďami len svedkovia J. L. a M. B., pričom je zrejme, že ide o
nezákonne získané a pochybné dôkazy.
Za takéhoto skutkového stavu, rozhodoval sudca Špecializovaného trestného súdu v
Pezinku, pracovisko Banská Bystrica a na základe takýchto dôkazov vzal obvineného F. U.
do väzby. Dôkaz: zápisnica o výsluchu obvineného zo dňa 26. 10. 2011 uznesenie v vzatí
obvineného do väzby
Najvyšší sud Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 Tost 35/2011 zo dňa 2. 11.
2011 zamietol sťažnosť obvineného. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že obvinený sa
vyhýbal trestnému stíhaniu tým, že sa skrýval, potom ako vedel, že bude trestné stíhaný a
jeho spoluobvinení boli vzatí do väzby. Ďalej uviedol, že obvinený bol v minulosti odsúdený
právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Topoľčanoch a je trestne stíhaný Okresným
súdom Topoľčany pre trestný čin krivého obvinenia (použitie tohoto argumentu je
nezákonné a javí sa ako účelové. Doposiaľ nebolo vo veci rozhodnuté). Uvedené nie je
možné použiť ako dôkaz...
Podľa ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku, obvinený môže byť vzatý do
väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok pre ktorý bolo
začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že
tento skutok spáchal obvinený.. Z uvedeného je zrejmé, že musí existovať skutok, pre ktorý
bolo začaté trestné stíhanie, toto musí byť objektivizované skutočnosťami zistenými v
trestnom konaní. Táto podmienka nebola splnená ani po 10 mesačnom vyšetrovaní. Taktiež
musí byť existencia dôvodov na podozrenie, že skutok spáchal obvinený. Po vyšetrovaní,
ktoré už trvá 11 mesiacov, existencia podozrenia, že skutok spáchal obvinený nepostačuje,
už musí byť dostatočne preukázaný...“.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na
ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:
„Postup Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica č. k.
Tp 36/2011 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
1 Tost 35/2011, boli porušením čl. 17 ods. 2 a 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na
ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Sťažovateľ sa na ústavnom súde v petite sťažnosti (ktorým je ústavný súd pri svojom
rozhodovaní viazaný podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) domáha ochrany svojich
základných práv, resp. tvrdí, že postupom špecializovaného trestného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. Tp 36/2011 a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 35/2011 bol
porušený čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy.
1. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy
postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 36/2011
a jeho uznesením z 26. októbra 2011
Ústavný súd pri posudzovaní tejto časti sťažnosti vychádzal z princípu subsidiarity
svojej právomoci pri ochrane ústavnosti, ktorý je vyjadrený v ustanovení čl. 127 ods. 1
ústavy. Zo subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo
slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred
iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (IV. ÚS 115/07).
V danom prípade bola proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn.
Tp 36/2011 z 26. októbra 2011 prípustná sťažnosť, o ktorej v zmysle príslušných ustanovení
Trestného poriadku rozhodoval najvyšší súd, čo v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu rozhodovať o ústavnosti postupu špecializovaného trestného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. Tp 36/2011, ktoré sťažovateľ v petite sťažnosti namieta, a preto v tejto
časti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu práv, resp. čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 35/2011
Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd najprv konštatuje, že neobsahuje
zákonom o ústavnom súde predpísané náležitosti, keďže nie je vôbec odôvodnená (§ 20
ods. 1 zákona o ústavnom súde), pokiaľ sa týka namietaného porušenia základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Obdobne to tak je aj s porušením čl. 17 ods. 2
ústavy na osobnú slobodu, kde sťažovateľ vyjadruje v sťažnosti iba to, že v tomto
ustanovení sa realizuje „aj zásada zákonnosti“ alebo že v tomto ustanovení sa „realizuje
ústavné právo občanov“, a tiež v záhlaví sťažnosti poukazuje na to, že podáva sťažnosť
proti porušovaniu základných práv a slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ale už
v odôvodnení a petite žiadnu medzinárodnú zmluvu neuvádza.
Hoci z návrhu na začatie konania je zrejmé, akej veci sa týka, kto ho podáva a proti
komu smeruje, sťažnosť neobsahuje v tejto časti návrh rozhodnutia vo veci samej (petit),
ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť
východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Formulácia návrhu na
rozhodnutie vo veci samej v tejto časti je tiež neúplná, keďže neumožňuje identifikovať,
akých konkrétnych ďalších opatrení smerujúcich k náprave porušenia ústavnosti v súlade
s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha
(m. m. III. ÚS 282/04).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Ústavný súd pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných
náležitostí, aký vyplýva z podaní sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
Vychádzajúc z obsahu podania sťažovateľa preto ústavný súd konštatuje, že táto
sťažnosť v tejto časti napriek tomu, že je sťažovateľ riadne zastúpený právnym zástupcom,
nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom
ustanovené najmä v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde.
Napriek uvedenému konštatovaniu ústavný súd k tomu uvádza, že základné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy sa vzťahuje iba na trestné
konanie vo veci samej a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné
ustanovenie čl. 17 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04), čo je prípad
sťažovateľa.
Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní o väzbe aj zjavne neopodstatnená (obdobne napr.
Avšak i pri tejto konštatácii ústavný súd napokon preskúmal rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Tost 35/2011 z 2. novembra 2011, pretože rozhodnutie sa týka obmedzenia
osobnej slobody sťažovateľa.
Podstatou sťažnosti sťažovateľa vo vzťahu k namietanému uzneseniu sú jeho
námietky, že najvyšší súd svoje rozhodnutie o zamietnutí jeho sťažnosti odôvodnil iba tým,
„že obvinený... sa skrýval, potom ako vedel, že bude trestné stíhaný a jeho spoluobvinení
boli vzatí do väzby... a tým, že obvinený bol v minulosti odsúdený právoplatným rozsudkom
Okresného súdu v Topoľčanoch a je trestne stíhaný Okresným súdom Topoľčany pre trestný
čin krivého obvinenia (použitie tohoto argumentu je nezákonné a javí sa ako účelové.
Doposiaľ nebolo vo veci rozhodnuté}. Uvedené nie je možné použiť ako dôkaz...
Sudca Špecializovaného súdu, pracovisko Banská Bystrica, ako aj Najvyšší súd SR
dôvody väzby u obvineného F. U. neposudzovali aj z hľadiska požiadavky ustanovenia § 71
ods. 1 Trestného poriadku.“.
Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza aj v tomto prípade z názoru, že
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry
ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu
všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu
obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené
obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe
rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola
vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím
väzobného súdu.
Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť
skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii
zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom
inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,
súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie
takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).
Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 352/2011).
Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou
je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
Ústavný súd podobne ako v prípadoch iných sťažností namietajúcich porušenie
označeného základného práva sťažovateľov všeobecným súdom teda skúmal to, či
uznesenie označeného súdneho orgánu (v tomto prípade najvyššieho súdu) nebolo
svojvoľné alebo arbitrárne. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
1 Tost 35/2011 z 2. novembra 2011 a jeho odôvodnenia na šiestich stranách je však zrejmé,
aké rozhodné skutočnosti najvyšší súd (opierajúc sa o závery špecializovaného trestného
súdu) v okolnostiach prípadu uznal za základ svojho rozhodnutia. Ústavný súd bez toho,
aby tieto podrobne citoval, konštatuje, že nezistil medzi namietanými dôvodmi a
skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádza v konaní pred ústavným súdom, žiadny taký
relevantný dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne a skutkové závery
najvyššieho súdu o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa na prepustenie z väzby na slobodu.
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je podľa názoru ústavného súdu
postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení jeho základného práva na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 2 ústavy. Tento článok ústavy obsahuje základné právo, ktoré v zmysle čl.
127 ods. 1 ústavy chránia všeobecné súdy v rozsahu svojich ústavou vymedzených
oprávnení podľa čl. 142 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu na ochranu tohto
základného práva vzniká len v takom prípade, v ktorom by sťažovateľ preukázal také
skutkové okolnosti, ktoré by pripustili záver o porušení ústavnoprocesných princípov
upravujúcich ochranu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy väzobnými súdmi.
Sťažovateľ súčasne nie je ani oprávnený požadovať, aby ústavný súd opakoval alebo
nahradzoval činnosť všeobecných súdov pri rozhodovaní o väzbe (obdobne napr.
Keďže ústavný súd zo sťažnosti nezistil príčinnú súvislosť medzi námietkami
sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom a jeho základným právom na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, jeho sťažnosť v časti proti uzneseniu najvyššieho súdu
z 2. novembra 2011 odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2012