Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 17 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)III. ÚS 352/2011
PDF · 224.71 KB
No categories available
III. ÚS 352/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť R. T., T., t. č. Ústav na výkon väzby Leopoldov,
zastúpenej advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2 Tpo 29/2011-70 z 21. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2011
doručená sťažnosť R. T. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k.
2 Tpo 29/2011-70 z 21. júna 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Ústavný súd
poznamenáva, že sťažovateľka v sťažnosti článok zakotvujúci základné právo na súdnu
ochranu označila nesprávne ako čl. 45 ods. 1 ústavy (správne ide o čl. 46 ods. 1 ústavy), čo
však ústavný súd vzhľadom na celkový obsah sťažnosti vyhodnotil ako chybu v písaní,
keďže čl. 45 ústavy sa nečlení na odseky a nezakotvuje právo na súdnu ochranu, ale
zakotvuje právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka má byť trestne stíhaná pre
obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. i) a písm. j) Trestného zákona. Vec je v prípravnom
konaní, pričom sťažovateľka bola vzatá do väzby uznesením Okresného súdu Bánovce nad
Bebravou (ďalej len „okresný súd“) č. k. 0 Tp/28/2011-49 z 3. júna 2011 (ďalej aj
„uznesenie okresného súdu“) v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd porušil čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 46 ods. 1
ústavy rozhodovaním o jej väzbe z dôvodu, že okresný súd nebol na rozhodnutie o väzbe
príslušný. V sťažnosti ďalej uviedla:
«Nezákonnú situáciu vytvorili orgány činné v prípravnom trestnom konaní tak, že
„podkvalifikovali“ skutok, aby bol zdanlivo príslušný rozhodovať Okresný súd Bánovce nad
Bebravou a po vzatí sťažovateľky do väzby bez toho, aby boli zabezpečené nejaké nové
relevantné dôkazy oproti stavu dôkazov dostupných pri vznesení obvinenia, právnu
kvalifikáciu upravili dňom 4.7.2011 z pôvodnej podľa § 172 ods. 1 písm. b/, c/, d/ Tr. zák na
súčasnú podľa § 172 ods. 1 písm. b/, c/, d/, ods. 2, písm. c/, písm. j/ Tr. zák.
Táto právna kvalifikácia zakladá príslušnosť Okresného súdu Trenčín na
rozhodovanie o väzbe s poukazom na ustanovenie § 24 ods. 2 a § 16 ods. 1 písm. b/ Tr. por.,
pričom len „umelo“ bola navodená situácia pre založenie miestnej príslušnosti iného súdu
na rozhodovanie, o čom svedčí ďalší postup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré na
základe tých istých dôkazov, aké mali k dispozícii už pri vznesení obvinenia a podávaní
návrhu na vzatie do väzby, právnu kvalifikáciu upravili.
Sťažovateľka takýto postup považuje za svojvôľu, vníma ju ako snahu o založenie
príslušnosti na rozhodovanie o jej väzbe iného súdu, než príslušného podľa zákona.
Nič by sa nedalo zmene právnej kvalifikácie vytknúť iba za situácie, ak by výsledky
vyšetrovania po vzatí sťažovateľky do väzby, dôkaznú situáciu vo veci zmenili, čo sa
nestalo.»
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nasledovné
rozhodnutie:
„Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 2 Tpo 29/2011-70 zo dňa 21. 6. 2011 porušil
ústavné právo sťažovateľky na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a jej právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 45 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2 Tpo 29/2011-70 zo dňa 21. 6. 2011 sa
zrušuje a sťažovateľka sa prepúšťa z väzby.“
Súčasne sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o povinnosti uhradiť trovy
konania „za 2 úkony právnej pomoci (á 123,50 + 7,41 x 2 = 261,82 Eura)“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky spochybňujúca miestnu príslušnosť
okresného súdu rozhodujúceho o návrhu námestníka okresnej prokurátorky Okresnej
prokuratúry Bánovce nad Bebravou č. k. Pv 165/11-18 z 2. júna 2011 na jej vzatie do väzby.
Tým malo dôjsť k porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(napr. III. ÚS 135/04 v uznesení o prijatí sťažnosti, IV. ÚS 51/09, II. ÚS 275/2010)
poukazuje na to, že čl. 17 ústavy obsahuje nielen jej základné hmotné, ale aj procesné
atribúty práva na osobnú slobodu, t. j. vrátane práva na spravodlivé súdne konanie pri jej
pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne
ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia obsiahnuté v čl. 46 ods. 1
ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd preskúmaval sťažnosť sťažovateľky v rozsahu
namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktorého implicitnou súčasťou sú aj záruky
práva na spravodlivé súdne konanie vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe
obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na
základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd
neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto
nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu
alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou
(III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi
väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen
pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby
je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať
ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto
konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého
vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti
väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností,
a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).
Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu
ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov
vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej
slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie
o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol
vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len
na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení
väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť
skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii
zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom
inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,
súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie
takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).
Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00,
Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou
je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd
do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia
závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj
z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v zákone č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) je tak
integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98).
Podľa § 15 Trestného poriadku konanie v prvom stupni vykonáva okresný súd, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 16 ods. 1 Trestného poriadku okresný súd v sídle krajského súdu vykonáva
v prvom stupni konanie o obzvlášť závažných zločinoch, za ktoré zákon ustanovuje trest
odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej dvanásť rokov, alebo ak bol
skutok spáchaný organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo teroristickou
skupinou.
Podľa § 24 ods. 1 a 2 Trestného poriadku úkony pred začatím trestného stíhania
alebo v prípravnom konaní vykonáva súd, ktorý by bol príslušný na konanie o obžalobe; ak
je takých súdov viac, úkony vykonáva súd, v ktorého obvode je činný prokurátor, ktorý
podal príslušný návrh. Vo veciach uvedených v § 16 ods. 1 je na vykonanie úkonov pred
začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní príslušný okresný súd v sídle
krajského súdu, ktorý by bol príslušný na konanie o obžalobe; ak je takých súdov viac,
úkony vykonáva súd, v ktorého obvode je činný prokurátor, ktorý podal príslušný návrh.
Podľa § 206 ods. 1 a 6 Trestného poriadku ak je na podklade trestného oznámenia
alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že
trestný čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení
obvinenia... Ak v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania vyjde najavo, že
skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, je iným trestným činom alebo aj ďalším
trestným činom, ako bol v uznesení o vznesení obvinenia právne kvalifikovaný, policajt
obvineného na túto okolnosť písomne upozorní; upozornenie môže uviesť aj v zápisnici.
Rovnopis upozornenia alebo zápisnice doručí do 48 hodín prokurátorovi.
Zo sťažovateľkou pripojeného uznesenia vyšetrovateľa Policajného zboru (ďalej len
„vyšetrovateľ“) ČVS: PPZ-110/BOK-ZA-2011 z 1. júna 2011 ústavný súd zistil, že voči
sťažovateľke bolo najskôr vznesené obvinenie za zločin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa §
172 ods. 1 písm. b), c) a d) Trestného zákona.
K zmene právnej kvalifikácie skutku, za ktorý bolo voči sťažovateľke vznesené
obvinenie, došlo 4. júla 2011 písomným upozornením vyšetrovateľa podľa § 206 ods. 6
Trestného poriadku, v zmysle ktorého má byť skutok, za ktorý bolo voči sťažovateľke
vznesené obvinenie, ďalej kvalifikovaný aj ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie
a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138
písm. i), a písm. j) Trestného zákona. Uvedenú zmenu právnej kvalifikácie skutku teda
vykonal vyšetrovateľ až po právoplatnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského
súdu. Sťažovateľka pritom sťažnosťou nenapadla postup vyšetrovateľa, na základe ktorého
bola zmenená právna kvalifikácia skutku, pre ktorý jej bolo vznesené obvinenie, napadla len
uznesenie krajského súdu, ktorým bola zamietnutá jej sťažnosť proti uzneseniu okresného
súdu č. k. 0 Tp/28/2011-49 z 3. júna 2011.
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade zastúpená
kvalifikovaným právnym zástupcom. Keďže sťažovateľka nenapáda postup vyšetrovateľa,
ktorým došlo k zmene kvalifikácie skutku, za ktorý jej bolo vznesené obvinenie, ústavný
súd vzhľadom na viazanosť petitom sťažnosti nie je oprávnený preskúmavať tento procesný
postup vyšetrovateľa. V tejto súvislosti sa žiada poukázať aj na skutočnosť, že sťažovateľka,
ktorá je v procesnom postavení obvinenej, má podľa § 210 Trestného poriadku právo
kedykoľvek v priebehu vyšetrovania žiadať prokurátora, aby bol preskúmaný postup
policajta. Prokurátor súčasne podľa § 230 ods. 1 Trestného poriadku vykonáva
v prípravnom konaní dozor nad dodržiavaním zákonnosti.
V okolnostiach prípadu je okrem toho, že k zmene právnej kvalifikácie skutku, pre
ktorý bolo sťažovateľke vznesené obvinenie, došlo až po právoplatnosti napadnutého
uznesenia, podstatná aj skutočnosť, že sťažovateľka v konaní pred súdom o návrhu na jej
vzatie do väzby nenamietala nesprávnosť kvalifikácie skutku, ktorá v tom čase vyplývala
z uznesenia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia ČVS:PPZ-110/BOK-ZA-2011 z 1. júna
2011. Ako vyplýva z uznesenia okresného súdu, obvinená využila v konaní pred súdom
svoje zákonné právo odmietnuť výpoveď, pričom ani obhajca uvedenú právnu kvalifikáciu
skutku, za ktorý je stíhaná, nenamietal, a to ani v písomnej sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu č. k. 0 Tp/28/2011-49 z 3. júna 2011.
Ústavný súd nezistil, že by o návrhu na vzatie sťažovateľky do väzby rozhodoval
v prvom stupni súd, ktorý nebol vo veci príslušný rozhodovať. Keďže v čase rozhodovania
danej väzobnej veci nebol skutok, za ktorý bolo sťažovateľke vznesené obvinenie, právne
kvalifikovaný ako skutok spáchaný organizovanou skupinou, ako to má vyplývať až
z neskôr vydaného upozornenia vyšetrovateľa zo 4. júla 2011, neboli v čase rozhodovania
okresného súdu o návrhu na vzatie do väzby sťažovateľky splnené podmienky podľa § 16
ods. 1 Trestného poriadku určujúce príslušnosť na konanie o veci okresnému súdu v sídle
krajského súdu. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti, v ktorej namietala porušenie
základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) vyplýva, že v bežnej praxi súdov dochádza k zmene príslušnosti všeobecného súdu
rozhodujúceho o väzbe v prípravnom konaní. Napríklad v uznesení sp. zn. 5 Ndt 14/2008
z 9. septembra 2008 najvyšší súd uviedol: „Pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby
nezáleží na tom, ktorým súdom bol obvinený vzatý do väzby, lebo z ustanovenia § 24
Trestného poriadku vyplýva zásada, že o väzbe rozhoduje vždy ten súd, ktorého
príslušnosť je daná podľa štádia, v ktorom sa trestné stíhanie obvineného nachádza. To
znamená, že ak bol obvinený vzatý do väzby sudcom pre prípravné konanie súdu určitého
druhu, rozhoduje o ďalšom trvaní väzby sudca tohto súdu len do skončenia prípravného
konania, za predpokladu, že nedošlo k zmene príslušnosti súdu v zmysle § 24 ods. 1
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil, že by napadnutým uznesením krajského
súdu v spojení s uznesením okresného súdu došlo k porušeniu zákonných ustanovení
o určení príslušnosti okresného súdu podľa prvej hlavy druhej časti prvého dielu Trestného
poriadku ani ustanovení o väzbe podľa štvrtej hlavy prvého dielu Trestného poriadku.
Napokon je potrebné podotknúť, že sťažovateľka okrem námietky nezákonnosti
napadnutého uznesenia z dôvodu, že o väzbe nerozhodol okresný súd príslušný podľa
zákona, ani netvrdila porušenie iných ustanovení Trestného poriadku. Podľa názoru
ústavného súdu preto napadnuté uznesenie krajského súdu nesignalizuje porušenie
základného práva na osobnú slobodu podľa § 17 ods. 2 a 5 ústavy, reálnosť ktorého by
mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, na základe čoho ústavný súd sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde považujúc ju za zjavne neopodstatnenú.
Keďže bola sťažnosť odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2011