Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 275/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júna 2010 predbežne

prerokoval sťažnosť V. Y., B., t. č. vo väzbe B., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., B., vo

veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2

a 5 , základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

ods. 1 , práva na slobodu zaručeného v a 3

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 17. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. Y. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2010

doručená sťažnosť V. Y., B., t. č. vo väzbe B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v a 5

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v , práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v a 3

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 17. marca 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný «pre pokus trestného

činu vo forme účastníctva ako organizátor legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa

§, ods. 1 písm. a) k , a Tr.

Zb. v znení vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.:

...

Najvyšší súd Slovenskej republiky... ako dovolací súd na podklade dovolania

obvineného V. Y. rozsudkom zo dňa 07. 04. 2009, sp. zn.: vyslovil, že

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 09. 2008, sp. zn.: bol...

porušený zákon a preto tento rozsudok Najvyšší súd SR zrušil a zároveň zrušil aj jemu

predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 10. 01. 2008, sp. zn.: 4 T

121/2007.

V dôsledku vyššie uvedeného zanikol zákonný podklad pre ďalší výkon trestu odňatia

slobody, uložený obvinenému vyššie uvedeným zrušeným rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave vo výmere 4 rokov.

V zmysle Najvyšší súd SR následne rozhodol uznesením zo dňa

07. 04. 2009, sp. zn.: o mojej väzbe ako obvineného tak, že ma zobral

z dôvodu do väzby, pričom väzba sa začína dňom 07. 04. 2009

o 10.00 hod...

V predmetnej veci som bol prvýkrát vzatý do väzby na základe Uznesenia Okresného

súdu Dunajská Streda spis. zn.: 41/06 zo dňa 29. 06. 2009, pričom väzba mi začala

plynúť od 25. 06. 2006 od 13.47 hod. Moja väzba trvala nepretržite 27 mesiacov až do

25. 09. 2008, kedy som bol rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.:

odsúdený na trest odňatia slobody... Tento rozsudok bol následne vyššie uvedeným

rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k.: zo dňa 07. 04. 2009 zrušený, pričom

Najvyšší súd SR ma uznesením zo dňa 07. 04. 2009... opätovne vzal v tej istej veci do väzby.

Dňa 07. 01. 2010 uplynulo 36 mesiacov, počas ktorých som v predmetnej trestnej

veci držaný vo väzbe.

Z tohto dôvodu som dňa 12. 01. 2010 písomne cestou môjho právneho zástupcu

požiadal o prepustenie z väzby. Moju žiadosť o prepustenie z väzby Okresný súd

Bratislava II uznesením zo dňa 13. 01. 2010 spis. zn. : zamietol.

Proti tomuto uzneseniu som podal v zákonnej lehote odôvodnenú sťažnosť, o ktorej

Krajský súd v Bratislave rozhodol uznesením zo dňa 17. 03. 2010 spis. zn.: ...,

pričom moju sťažnosť zamietol...

V predmetnej trestnej veci som na účely obvinený zo spáchania

zločinu... V danom prípade preto zákon stanovuje maximálnu dĺžku trvania väzby na

36 mesiacov. V mojom prípade nie je možná aplikácia

Napriek vyššie uvedeným zákonným ustanoveniam stanovujúcim maximálnu

prípustnú dĺžku väzby som dňa 07. 01. 2010, kedy uplynula zákonná 36-mesačná lehota

trvania väzby, nebol prepustený na slobodu a som naďalej držaný vo väzbe. Mám za to, že

protiprávne.

Na základe vyššie uvedených skutočností som presvedčený, že v mojom prípade

dochádza k hrubému porušeniu mojich práv ako obvineného garantovaných mi nielen

, ale aj a 5, a čl.

5 a čl. 6 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

Konajúci súd moju žiadosť o prepustenie o z väzby na hlavnom pojednávaní zo dňa

13. 01. 2010 zamietol s odôvodnením, že podľa , dĺžka trvania väzby

podľa § 380 ods. 1 alebo 2 sa posudzuje samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom

konaní.

Podľa odôvodnenia konajúceho súdu prezentovaného na hlavnom pojednávaní, má

súd za to, že mi ako obvinenému rozhodnutím NS SR zo dňa 07. 04. 2009 začala plynúť

nová 36 - mesačná lehota väzby, a preto nie je dôvod na prepustenie mojej osoby z väzby,

keďže dôvody väzby u mojej osoby naďalej trvajú.

Obdobným spôsobom sa vysporiadal s mojou sťažnosťou aj Krajský súd v Bratislave

v napadnutom rozhodnutí, keď konštatuje, že v zmysle v spojení s

ods. 3 sa dĺžka väzby posudzuje samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom

konaní.

S takýmto výkladom ustanovení o trvaní väzby sa podľa môjho názoru nemožno

stotožniť, keďže aplikovanie daného výkladu vytvára priestor na to, aby bolo teoreticky

umožnené obmedzenie osobnej slobody a držanie osoby vo väzbe po neobmedzenú dobu,

a to tak že, napriek tomu, že mi už v danej predmetnej veci uplynula zákonom stanovená

maximálna dĺžka väzby v trvaní 36 mesiacov, podľa vyššie zmieneného výkladu Okresného

súdu Bratislava II a Krajského súdu v Bratislave môžem byť na základe rozhodnutia

dovolacieho súdu držaný vo väzbe ďalších 36 mesiacov...

Pri tomto svojom výklade zjavne nezobrali do úvahy skutočnosť, že môže nastať

situácia, že celá vec sa opätovne dostane pred dovolací súd, ktorý môže teoreticky opätovne

zrušiť meritórne rozhodnutie súdov nižšieho stupňa a bude musieť opätovne rozhodovať

o väzbe, pričom aplikáciou takéhoto výkladu súdu by mi začala ďalšia eventuálna väzba

opätovne plynúť nezávisle od predchádzajúcej už vykonanej väzby. Takýto postup by bolo

prakticky možné opakovať bez obmedzenia. Mám za to, že v danom prípade ide nielen

o nesprávny výklad ustanovení upravujúcich maximálnu dĺžku trvania väzby a teda

nezákonného držania mojej osoby vo väzbe, ale aj o exces zo základných pravidiel

o podmienkach a dĺžke väzby zakotvených nielen v , ale aj

v medzinárodných dohovoroch...

Jedinú výnimku predĺženia zákonom stanovenej dĺžky väzby upravuje ,

ktorý však nie je možné v danom prípade aplikovať...

Ak sa súd rozhodne vziať obžalovaného do väzby, jeho rozhodnutie musí byť založené

na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe o dôvodnej obave, ktorá nie je

podložená ani jednou dôveryhodnou a obavu reálne preukazujúcou skutočnosťou. V danom

prípade ide o rozhodnutie „od stola“ bez akejkoľvek relevantnej a náležitej argumentácie

konkrétnymi skutočnosťami nielen vzbudzujúcimi ale preukazujúcimi nutnosť ďalšieho

trvania väzby. Subjektívne pocity súdu v danom prípade nepostačujú.

Súd v napadnutom rozhodnutí taktiež žiadnym spôsobom nezohľadnil tú skutočnosť,

že v zmysle predchádzajúcich rozhodnutí, ktoré boli v predmetnej veci vydané a zásady

zákazu „reformatio in peius“ mi nie je možné v danej trestnej veci uložiť trest odňatia

slobody prísnejší ako 4 roky. So započítaním väzby teda moje prípadné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody, ak mi taký trest bude vôbec právoplatne uložený, prichádza

do úvahy dňa 25. 006. 2010!!!

Aká je teda v mojom prípade odôvodnenosť väzby, keď som v predmetnej trestnej

veci vykonal už viac ako 95% trvania najvyššieho možného prípustného trestu?

Z judikatúry Ústavného súdu je zrejmé, že nevyhnutnosť doby trvania väzby, ktorá sa

musí posudzovať v každej veci podľa jej osobitných okolností, nemožno stotožňovať so

zákonnými lehotami ustanovenými v , na ktoré možno väzbu v

prípravnom konaní a v konaní pred súdom predĺžiť. Základný princíp, že väzba má trvať len

nevyhnutnú dobu, vyjadruje kvalitatívne iný limit, než je zákonný limit, do ktorého môže byť

väzba maximálne predĺžená. Je zrejmé, že v danom prípade sa tento ústavným súdom

vyjadrený princíp a názor nedodržiava, navyše je zrejmé, že v mojom prípade sa termín

nevyhnutnosti v očiach súdov rovná maximálnej prípustnej dĺžke väzby, t. j. 36 mesiacov,

a to bez akéhokoľvek právne a ústavne udržateľného základu...

Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13. 01. 2010 č. k.: je

založené na tých istých úvahách a dôvodoch ako napadnuté uznesenie Krajského súdu v

Bratislave.».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. uznesením

zo 17. marca 2010 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručenú v čl. 17

ods. 2 a ods. 5 , právo na slobodu zaručené v

a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na spravodlivý

proces zaručené v a v Dohovoru

o ochrane ľudských práv.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 17. marca 2010 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,-eur...,

ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

v celkovej výške 303,30 Eur... na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:...

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní...

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva na

osobnú slobodu ( a 5 ), základného práva na súdnu ochranu (

), práva na slobodu a bezpečnosť ( a 3 dohovoru) a práva na spravodlivé

súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom a rozhodnutím krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , ku ktorému malo dôjsť tým, že podľa názoru

sťažovateľa 7. januára 2010 uplynula maximálna možná dĺžka trvania väzby v jeho trestnej

veci (36 mesiacov) a napriek tomu k jeho prepusteniu na slobodu nedošlo. Označené

základné práva mal krajský súd porušiť aj tým, že v uznesení sp. zn.

zo 17. marca 2010, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 13. januára 2010, neuviedol

konkrétne skutočnosti, ktoré by dostatočne odôvodňovali ďalšie trvanie jeho väzby.

1. V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ svojou sťažnosťou napáda

rozhodnutie krajského súdu, ktoré je výsledkom rozhodovania a rozhodnutia o väzbe.

Vo vzťahu k namietanému základnému právu na osobnú slobodu a práva na slobodu

ústavný súd poukazuje na to, že v zásade nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý

by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie,

ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa

obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,

pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna

alebo zjavne neopodstatnená (, , , ).

Vo väzobných veciach platí, že skúmanie primeranosti určenej lehoty väzby prináleží

predovšetkým všeobecným súdom. Na tento účel im patrí skúmať všetky okolnosti

spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho

so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody

a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe. Predovšetkým na základe dôvodov uvedených

v týchto rozhodnutiach (prípadne aj na základe nesporných skutočností uvedených

obvineným v jeho žiadostiach) ústavný súd zisťuje, či boli, alebo neboli porušené označené

články a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Okresný súd uznesením sp. zn. z 13. januára 2010 žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal

sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd napadnutým uznesením sp. zn.

zo 17. marca 2010 rozhodol tak, že ju zamietol.

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol:

„Z preskúmaného spisového materiálu odvolací súd zistil, že obžalovaný Y. bol vo

väzbe od 25. 06. 2006 do 25. 09. 2008, kedy nastúpil výkon trestu odňatia slobody.

Podľa bol následne vzatý do väzby uznesením Najvyššieho súdu

SR zo dňa 7. apríla 2009 z dôvodu

Podľa dĺžka trvania väzby, o ktorej bolo rozhodnuté v konaní

o mimoriadnych opravných prostriedkoch podľa § 380 ods. 2 alebo § 403, sa posudzuje

samostatne a nezávisle od dĺžky trvania väzby v pôvodnom konaní.

Podľa dĺžka trvania väzby podľa odseku 1 alebo 2 sa posudzuje

samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom konaní.

Pokiaľ obžalovaný poukazoval na okolnosť, že jeho väzba presiahla lehotu

36 mesiacov stanovenú v pre zločiny, odvolací súd poukazuje

na uvedené ustanovenia, podľa ktorých väzba obžalovaného po zrušení rozsudku v konaní

o dovolaní sa nespočítava s doterajšou dĺžkou väzby, ale plynie a posudzuje sa samostatne

a nezávisle od dĺžky trvania väzby v pôvodnom konaní. Pokiaľ by zákonodarca mal rovnaký

názor ako obžalovaný v podanej sťažnosti, tak by citované ustanovenia uvedené v § 77

ods. 3 a vôbec neupravil, tým však, že prejavil vôľu upraviť

plynutie lehoty väzby pri dovolaní tak, ako je tam uvedené, je jednoznačne lex specialis

stanovený odlišný právny režim oproti § 76 ods. 6 Tr. por s tým, že režim podľa § 77 ods. 3,

má prednosť.

Krajský súd rovnako ako prvostupňový súd má za preukázané, že dôvody väzby

podľa , pre ktoré rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky o

vzatí obvineného do väzby sa nezmenili a trvajú aj naďalej.

Obžalovaný nemá na území Slovenskej republiky trvalý ani prechodný pobyt, je

stíhaný za trestný čin, za ktorý mu hrozí uloženie vysokého trestu a navyše je proti nemu

vedené ďalšie trestné stíhanie pre obzvlášť závažnú trestnú činnosť, čo len umocňuje

dôvodnú obavu, že by v prípade pobytu na slobode sa vyhýbal trestnému stíhaniu.

Riadiac sa týmito úvahami bolo potrebné sťažnosť obžalovaného zamietnuť ako

nedôvodnú.“

Podľa názoru ústavného súdu z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu jednoznačne vyplýva, v čom tento súd videl dôvodnosť sťažovateľovej

väzby podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Krajský súd existenciu daného

zákonného dôvodu odôvodnil aj skutkovými okolnosťami, a to poukázaním na osobu

sťažovateľa, ktorý nemá na území Slovenskej republiky trvalý ani prechodný pobyt, je proti

nemu vedené aj ďalšie trestné stíhanie za obzvlášť závažnú trestnú činnosť, ako aj

poukázaním na charakter spáchanej trestnej činnosti, resp. na výšku hroziaceho trestu.

Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú

znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,

nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno

pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie krajského súdu z hľadiska

sťažovateľovej námietky o nedostatočnej odôvodnenosti jeho ďalšieho ponechania vo väzbe

javí ako akceptovateľné.

Rovnako ústavný súd považuje za ústavne konformný výklad ustanovení Trestného

poriadku aplikovaných pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa krajským súdom vo vzťahu

k jeho tvrdeniu o prekročení maximálnej možnej dĺžky trvania väzby v posudzovanom

prípade (36 mesiacov). Krajský súd v rozhodnutí citoval na vec sa vzťahujúce príslušné

ustanovenia trestno-procesného predpisu, konkrétne § 77 ods. 3 a § 380 ods. 3 Trestného

poriadku, ktorých formulácia a znenie je jasné a jednoznačné. Ústavný súd zastáva názor, že

práve iný výklad týchto ustanovení, ako ten, ktorý použil krajský súd, by predstavoval

porušenie ústavnoprávnych princípov.

Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 7. apríla 2009, pritom táto väzba vzhľadom na rozhodnutie o nej

v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch sa posudzuje samostatne a nezávisle od

dĺžky trvania väzby v pôvodnom konaní. Z uvedeného teda bez akýchkoľvek pochybností

vyplýva, že vzhľadom na charakter trestnej činnosti, pre ktorú je sťažovateľ trestne stíhaný

(ide o zločin), nemohlo dôjsť k prekročeniu maximálnej dĺžky trvania jeho väzby.

Z tohto hľadiska treba považovať pozbavenie osobnej slobody sťažovateľa za

zákonné, pretože sa udialo v súlade s konaním ustanoveným v zákone, na základe

rozhodnutia príslušného súdu, z dôvodov uvedených v zákone a bez toho, aby jeho väzba

prekročila zákonom ustanovenú dovolenú dĺžku jej trvania.

Ústavný súd teda nezistil taký výklad relevantných ustanovení procesného predpisu

upravujúceho postup v trestnom konaní v označenom rozhodnutí krajského súdu a ich

uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné účinky s .

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli

krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského

súdu svojím vlastným.

Vzhľadom na tieto dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto

časti zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 .

2. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť sťažovateľa mohol

v tejto časti odmietnuť aj ako oneskorene podanú.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa maximálna prípustná dĺžka

trvania jeho väzby uplynula 7. januára 2010. Od tohto dátumu mohol sťažovateľ, ak bol

presvedčený o porušení svojich základných práv alebo slobôd, podať do dvoch mesiacov

sťažnosť ústavnému súdu. Pokiaľ tak sťažovateľ neurobil (v lehote dvoch mesiacov),

ústavný súd v takom prípade nemôže rozhodnúť inak, iba takúto sťažnosť podľa § 25 ods. 2

odmietnuť ako podanú oneskorene.

3. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva zaručeného

v , ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr.

, , ), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré

upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej,

a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5

, ktoré je vo vzťahu k v pomere špeciality a sú v ňom implicitne

obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane

práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna

ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím

na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

aplikovateľné špeciálne ustanovenia a 5 o osobnej slobode, a nie

všeobecné ustanovenie .

Obdobne vo vzťahu k porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný

súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú

konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch,

ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného

súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto

oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto

smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva de Wilde at al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77

etc.).

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru

sa teda zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ

ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia

právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť

(napr. ).

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného v

a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu, ktorým zamietol

jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu, teda takým rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa

ani dohovoru vecne nevzťahujú. Pretože neexistuje žiadna

vecná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu o väzbe a namietaným

porušením označených článkov a dohovoru, je sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už na predbežnom prerokovaní

podľa .

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy

rozhodovanie ústavného súdu o ďalších požiadavkách sťažovateľa (zrušenie napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, vrátenia mu veci na ďalšie konanie, priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania), rozhodovanie o ktorých je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010