Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)II. ÚS 275/2010
PDF · 249.58 KB
No categories available
II. ÚS 275/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júna 2010 predbežne
prerokoval sťažnosť V. Y., B., t. č. vo väzbe B., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., B., vo
veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2
a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 11/2010 a jeho
uznesením zo 17. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. Y. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2010
doručená sťažnosť V. Y., B., t. č. vo väzbe B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 11/2010 a jeho
uznesením zo 17. marca 2010.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný «pre pokus trestného
činu vo forme účastníctva ako organizátor legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa
§§ 8 ods. 1, 10 ods. 1 písm. a) k § 252 ods. 1 písm. a), b) a ods. 3 Tr. zákona č. 140/1961
Zb. v znení zákona č. 183/1999 Z. z. vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.:
5 To 11/08...
Najvyšší súd Slovenskej republiky... ako dovolací súd na podklade dovolania
obvineného V. Y. rozsudkom zo dňa 07. 04. 2009, sp. zn.: 2 Tdo 6/2009 vyslovil, že
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 09. 2008, sp. zn.: 5 To 11/2008 bol...
porušený zákon a preto tento rozsudok Najvyšší súd SR zrušil a zároveň zrušil aj jemu
predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 10. 01. 2008, sp. zn.: 4 T
121/2007.
V dôsledku vyššie uvedeného zanikol zákonný podklad pre ďalší výkon trestu odňatia
slobody, uložený obvinenému vyššie uvedeným zrušeným rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave vo výmere 4 rokov.
V zmysle § 380 Tr. por. Najvyšší súd SR následne rozhodol uznesením zo dňa
07. 04. 2009, sp. zn.: 2 Tdo 6/2009 o mojej väzbe ako obvineného tak, že ma zobral
z dôvodu § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. do väzby, pričom väzba sa začína dňom 07. 04. 2009
o 10.00 hod...
V predmetnej veci som bol prvýkrát vzatý do väzby na základe Uznesenia Okresného
súdu Dunajská Streda spis. zn.: Tp 41/06 zo dňa 29. 06. 2009, pričom väzba mi začala
plynúť od 25. 06. 2006 od 13.47 hod. Moja väzba trvala nepretržite 27 mesiacov až do
25. 09. 2008, kedy som bol rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.: 5 To 11/08
odsúdený na trest odňatia slobody... Tento rozsudok bol následne vyššie uvedeným
rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k.: 2 Tdo 6/2009 zo dňa 07. 04. 2009 zrušený, pričom
Najvyšší súd SR ma uznesením zo dňa 07. 04. 2009... opätovne vzal v tej istej veci do väzby.
Dňa 07. 01. 2010 uplynulo 36 mesiacov, počas ktorých som v predmetnej trestnej
veci držaný vo väzbe.
Z tohto dôvodu som dňa 12. 01. 2010 písomne cestou môjho právneho zástupcu
požiadal o prepustenie z väzby. Moju žiadosť o prepustenie z väzby Okresný súd
Bratislava II uznesením zo dňa 13. 01. 2010 spis. zn. : 3 T/72/2009 zamietol.
Proti tomuto uzneseniu som podal v zákonnej lehote odôvodnenú sťažnosť, o ktorej
Krajský súd v Bratislave rozhodol uznesením zo dňa 17. 03. 2010 spis. zn.: 4 Tos/11/2010...,
pričom moju sťažnosť zamietol...
V predmetnej trestnej veci som na účely § 76 Tr. por. obvinený zo spáchania
zločinu... V danom prípade preto zákon stanovuje maximálnu dĺžku trvania väzby na
36 mesiacov. V mojom prípade nie je možná aplikácia § 76a Tr. por.
Napriek vyššie uvedeným zákonným ustanoveniam stanovujúcim maximálnu
prípustnú dĺžku väzby som dňa 07. 01. 2010, kedy uplynula zákonná 36-mesačná lehota
trvania väzby, nebol prepustený na slobodu a som naďalej držaný vo väzbe. Mám za to, že
protiprávne.
Na základe vyššie uvedených skutočností som presvedčený, že v mojom prípade
dochádza k hrubému porušeniu mojich práv ako obvineného garantovaných mi nielen
trestným poriadkom, ale aj čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl.
5 a čl. 6 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.
Konajúci súd moju žiadosť o prepustenie o z väzby na hlavnom pojednávaní zo dňa
13. 01. 2010 zamietol s odôvodnením, že podľa § 380 ods. 3 Tr. por., dĺžka trvania väzby
podľa § 380 ods. 1 alebo 2 sa posudzuje samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom
konaní.
Podľa odôvodnenia konajúceho súdu prezentovaného na hlavnom pojednávaní, má
súd za to, že mi ako obvinenému rozhodnutím NS SR zo dňa 07. 04. 2009 začala plynúť
nová 36 - mesačná lehota väzby, a preto nie je dôvod na prepustenie mojej osoby z väzby,
keďže dôvody väzby u mojej osoby naďalej trvajú.
Obdobným spôsobom sa vysporiadal s mojou sťažnosťou aj Krajský súd v Bratislave
v napadnutom rozhodnutí, keď konštatuje, že v zmysle § 380 ods. 3 Tr. por. v spojení s § 77
ods. 3 Tr. por. sa dĺžka väzby posudzuje samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom
konaní.
S takýmto výkladom ustanovení o trvaní väzby sa podľa môjho názoru nemožno
stotožniť, keďže aplikovanie daného výkladu vytvára priestor na to, aby bolo teoreticky
umožnené obmedzenie osobnej slobody a držanie osoby vo väzbe po neobmedzenú dobu,
a to tak že, napriek tomu, že mi už v danej predmetnej veci uplynula zákonom stanovená
maximálna dĺžka väzby v trvaní 36 mesiacov, podľa vyššie zmieneného výkladu Okresného
súdu Bratislava II a Krajského súdu v Bratislave môžem byť na základe rozhodnutia
dovolacieho súdu držaný vo väzbe ďalších 36 mesiacov...
Pri tomto svojom výklade zjavne nezobrali do úvahy skutočnosť, že môže nastať
situácia, že celá vec sa opätovne dostane pred dovolací súd, ktorý môže teoreticky opätovne
zrušiť meritórne rozhodnutie súdov nižšieho stupňa a bude musieť opätovne rozhodovať
o väzbe, pričom aplikáciou takéhoto výkladu súdu by mi začala ďalšia eventuálna väzba
opätovne plynúť nezávisle od predchádzajúcej už vykonanej väzby. Takýto postup by bolo
prakticky možné opakovať bez obmedzenia. Mám za to, že v danom prípade ide nielen
o nesprávny výklad ustanovení upravujúcich maximálnu dĺžku trvania väzby a teda
nezákonného držania mojej osoby vo väzbe, ale aj o exces zo základných pravidiel
o podmienkach a dĺžke väzby zakotvených nielen v Ústave Slovenskej republiky, ale aj
v medzinárodných dohovoroch...
Jedinú výnimku predĺženia zákonom stanovenej dĺžky väzby upravuje § 76a Tr. por.,
ktorý však nie je možné v danom prípade aplikovať...
Ak sa súd rozhodne vziať obžalovaného do väzby, jeho rozhodnutie musí byť založené
na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe o dôvodnej obave, ktorá nie je
podložená ani jednou dôveryhodnou a obavu reálne preukazujúcou skutočnosťou. V danom
prípade ide o rozhodnutie „od stola“ bez akejkoľvek relevantnej a náležitej argumentácie
konkrétnymi skutočnosťami nielen vzbudzujúcimi ale preukazujúcimi nutnosť ďalšieho
trvania väzby. Subjektívne pocity súdu v danom prípade nepostačujú.
Súd v napadnutom rozhodnutí taktiež žiadnym spôsobom nezohľadnil tú skutočnosť,
že v zmysle predchádzajúcich rozhodnutí, ktoré boli v predmetnej veci vydané a zásady
zákazu „reformatio in peius“ mi nie je možné v danej trestnej veci uložiť trest odňatia
slobody prísnejší ako 4 roky. So započítaním väzby teda moje prípadné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody, ak mi taký trest bude vôbec právoplatne uložený, prichádza
do úvahy dňa 25. 006. 2010!!!
Aká je teda v mojom prípade odôvodnenosť väzby, keď som v predmetnej trestnej
veci vykonal už viac ako 95% trvania najvyššieho možného prípustného trestu?
Z judikatúry Ústavného súdu je zrejmé, že nevyhnutnosť doby trvania väzby, ktorá sa
musí posudzovať v každej veci podľa jej osobitných okolností, nemožno stotožňovať so
zákonnými lehotami ustanovenými v § 76 Trestného poriadku, na ktoré možno väzbu v
prípravnom konaní a v konaní pred súdom predĺžiť. Základný princíp, že väzba má trvať len
nevyhnutnú dobu, vyjadruje kvalitatívne iný limit, než je zákonný limit, do ktorého môže byť
väzba maximálne predĺžená. Je zrejmé, že v danom prípade sa tento ústavným súdom
vyjadrený princíp a názor nedodržiava, navyše je zrejmé, že v mojom prípade sa termín
nevyhnutnosti v očiach súdov rovná maximálnej prípustnej dĺžke väzby, t. j. 36 mesiacov,
a to bez akéhokoľvek právne a ústavne udržateľného základu...
Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13. 01. 2010 č. k.: 3 T 72/2009 je
založené na tých istých úvahách a dôvodoch ako napadnuté uznesenie Krajského súdu v
Bratislave.».
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 11/2010 uznesením
zo 17. marca 2010 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručenú v čl. 17
ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 1
a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na spravodlivý
proces zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Tos 11/2010 zo 17. marca 2010 sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,-eur...,
ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
v celkovej výške 303,30 Eur... na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:...
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní...
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva na
osobnú slobodu (čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy), základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy), práva na slobodu a bezpečnosť (čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru) a práva na spravodlivé
súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom a rozhodnutím krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Tos 11/2010, ku ktorému malo dôjsť tým, že podľa názoru
sťažovateľa 7. januára 2010 uplynula maximálna možná dĺžka trvania väzby v jeho trestnej
veci (36 mesiacov) a napriek tomu k jeho prepusteniu na slobodu nedošlo. Označené
základné práva mal krajský súd porušiť aj tým, že v uznesení sp. zn. 4 Tos 11/2010
zo 17. marca 2010, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 72/2009 z 13. januára 2010, neuviedol
konkrétne skutočnosti, ktoré by dostatočne odôvodňovali ďalšie trvanie jeho väzby.
1. V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ svojou sťažnosťou napáda
rozhodnutie krajského súdu, ktoré je výsledkom rozhodovania a rozhodnutia o väzbe.
Vo vzťahu k namietanému základnému právu na osobnú slobodu a práva na slobodu
ústavný súd poukazuje na to, že v zásade nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý
by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie,
ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa
obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,
pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna
alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).
Vo väzobných veciach platí, že skúmanie primeranosti určenej lehoty väzby prináleží
predovšetkým všeobecným súdom. Na tento účel im patrí skúmať všetky okolnosti
spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho
so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody
a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe. Predovšetkým na základe dôvodov uvedených
v týchto rozhodnutiach (prípadne aj na základe nesporných skutočností uvedených
obvineným v jeho žiadostiach) ústavný súd zisťuje, či boli, alebo neboli porušené označené
články ústavy a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).
Okresný súd uznesením sp. zn. 3 T 72/2009 z 13. januára 2010 žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal
sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 4 Tos 11/2010
zo 17. marca 2010 rozhodol tak, že ju zamietol.
Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol:
„Z preskúmaného spisového materiálu odvolací súd zistil, že obžalovaný Y. bol vo
väzbe od 25. 06. 2006 do 25. 09. 2008, kedy nastúpil výkon trestu odňatia slobody.
Podľa § 380 ods. 2 Tr. por. bol následne vzatý do väzby uznesením Najvyššieho súdu
SR 2 Tdo 6/2009 zo dňa 7. apríla 2009 z dôvodu § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.
Podľa § 77 ods. 3 Tr. por. dĺžka trvania väzby, o ktorej bolo rozhodnuté v konaní
o mimoriadnych opravných prostriedkoch podľa § 380 ods. 2 alebo § 403, sa posudzuje
samostatne a nezávisle od dĺžky trvania väzby v pôvodnom konaní.
Podľa § 380 ods. 3 Tr. por. dĺžka trvania väzby podľa odseku 1 alebo 2 sa posudzuje
samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom konaní.
Pokiaľ obžalovaný poukazoval na okolnosť, že jeho väzba presiahla lehotu
36 mesiacov stanovenú v § 76 ods. 6 písm. b) Tr. por. pre zločiny, odvolací súd poukazuje
na uvedené ustanovenia, podľa ktorých väzba obžalovaného po zrušení rozsudku v konaní
o dovolaní sa nespočítava s doterajšou dĺžkou väzby, ale plynie a posudzuje sa samostatne
a nezávisle od dĺžky trvania väzby v pôvodnom konaní. Pokiaľ by zákonodarca mal rovnaký
názor ako obžalovaný v podanej sťažnosti, tak by citované ustanovenia uvedené v § 77
ods. 3 Tr. por. a § 380 ods. 3 Tr. por. vôbec neupravil, tým však, že prejavil vôľu upraviť
plynutie lehoty väzby pri dovolaní tak, ako je tam uvedené, je jednoznačne lex specialis
stanovený odlišný právny režim oproti § 76 ods. 6 Tr. por s tým, že režim podľa § 77 ods. 3,
§ 380 ods. 3 Tr. por. má prednosť.
Krajský súd rovnako ako prvostupňový súd má za preukázané, že dôvody väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., pre ktoré rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky o
vzatí obvineného do väzby sa nezmenili a trvajú aj naďalej.
Obžalovaný nemá na území Slovenskej republiky trvalý ani prechodný pobyt, je
stíhaný za trestný čin, za ktorý mu hrozí uloženie vysokého trestu a navyše je proti nemu
vedené ďalšie trestné stíhanie pre obzvlášť závažnú trestnú činnosť, čo len umocňuje
dôvodnú obavu, že by v prípade pobytu na slobode sa vyhýbal trestnému stíhaniu.
Riadiac sa týmito úvahami bolo potrebné sťažnosť obžalovaného zamietnuť ako
nedôvodnú.“
Podľa názoru ústavného súdu z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu jednoznačne vyplýva, v čom tento súd videl dôvodnosť sťažovateľovej
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Krajský súd existenciu daného
zákonného dôvodu odôvodnil aj skutkovými okolnosťami, a to poukázaním na osobu
sťažovateľa, ktorý nemá na území Slovenskej republiky trvalý ani prechodný pobyt, je proti
nemu vedené aj ďalšie trestné stíhanie za obzvlášť závažnú trestnú činnosť, ako aj
poukázaním na charakter spáchanej trestnej činnosti, resp. na výšku hroziaceho trestu.
Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných
rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú
znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,
nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno
pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie krajského súdu z hľadiska
sťažovateľovej námietky o nedostatočnej odôvodnenosti jeho ďalšieho ponechania vo väzbe
javí ako akceptovateľné.
Rovnako ústavný súd považuje za ústavne konformný výklad ustanovení Trestného
poriadku aplikovaných pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa krajským súdom vo vzťahu
k jeho tvrdeniu o prekročení maximálnej možnej dĺžky trvania väzby v posudzovanom
prípade (36 mesiacov). Krajský súd v rozhodnutí citoval na vec sa vzťahujúce príslušné
ustanovenia trestno-procesného predpisu, konkrétne § 77 ods. 3 a § 380 ods. 3 Trestného
poriadku, ktorých formulácia a znenie je jasné a jednoznačné. Ústavný súd zastáva názor, že
práve iný výklad týchto ustanovení, ako ten, ktorý použil krajský súd, by predstavoval
porušenie ústavnoprávnych princípov.
Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Tdo 6/2009 zo 7. apríla 2009, pritom táto väzba vzhľadom na rozhodnutie o nej
v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch sa posudzuje samostatne a nezávisle od
dĺžky trvania väzby v pôvodnom konaní. Z uvedeného teda bez akýchkoľvek pochybností
vyplýva, že vzhľadom na charakter trestnej činnosti, pre ktorú je sťažovateľ trestne stíhaný
(ide o zločin), nemohlo dôjsť k prekročeniu maximálnej dĺžky trvania jeho väzby.
Z tohto hľadiska treba považovať pozbavenie osobnej slobody sťažovateľa za
zákonné, pretože sa udialo v súlade s konaním ustanoveným v zákone, na základe
rozhodnutia príslušného súdu, z dôvodov uvedených v zákone a bez toho, aby jeho väzba
prekročila zákonom ustanovenú dovolenú dĺžku jej trvania.
Ústavný súd teda nezistil taký výklad relevantných ustanovení procesného predpisu
upravujúceho postup v trestnom konaní v označenom rozhodnutí krajského súdu a ich
uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné účinky s ústavou.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli
krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského
súdu svojím vlastným.
Vzhľadom na tieto dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto
časti zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť sťažovateľa mohol
v tejto časti odmietnuť aj ako oneskorene podanú.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa maximálna prípustná dĺžka
trvania jeho väzby uplynula 7. januára 2010. Od tohto dátumu mohol sťažovateľ, ak bol
presvedčený o porušení svojich základných práv alebo slobôd, podať do dvoch mesiacov
sťažnosť ústavnému súdu. Pokiaľ tak sťažovateľ neurobil (v lehote dvoch mesiacov),
ústavný súd v takom prípade nemôže rozhodnúť inak, iba takúto sťažnosť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietnuť ako podanú oneskorene.
3. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr.
I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, II. ÚS 151/09), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré
upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej,
a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne
obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane
práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna
ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím
na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe
aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie
všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
Obdobne vo vzťahu k porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný
súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú
konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch,
ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného
súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto
oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto
smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva de Wilde at al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77
etc.).
Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru
sa teda zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ
ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia
právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť
(napr. II. ÚS 15/05).
Sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu, ktorým zamietol
jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu, teda takým rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa
čl. 46 ods. 1 ústavy ani čl. 6 ods. 1 dohovoru vecne nevzťahujú. Pretože neexistuje žiadna
vecná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu o väzbe a namietaným
porušením označených článkov ústavy a dohovoru, je sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti
zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už na predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy
rozhodovanie ústavného súdu o ďalších požiadavkách sťažovateľa (zrušenie napadnutého
rozhodnutia krajského súdu, vrátenia mu veci na ďalšie konanie, priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania), rozhodovanie o ktorých je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júna 2010