Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 572/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra

2017 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a. s.,

Grösslingová 77, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jaroslavom Čollákom,

Floriánska 19, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.

zo 4. mája 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2016

doručená sťažnosť spoločnosti Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), doplnená podaním doručeným 2. septembra 2016 vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 4. mája 2016

(ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení navrhovateľky

účastníčkou súdneho konania o zaplatenie sumy 2 734,95 €, ktorej zaplatenia sa domáhala

od odporcu a odporkyne (ďalej len „odporcovia“).

3. Skutkový a právny základ sporu sťažovateľka v stručnosti takto definuje:

«Sťažovateľ a odporcovia uzatvorili... 20.4.2006 úverovú zmluvu... . Sťažovateľ

na základe uvedenej úverovej zmluvy (ďalej aj „zmluva“) poskytol odporcom finančné

prostriedky ako medziúver v zmysle Všeobecných obchodných podmienok pre stavebné

sporenie vo výške 3319,39 EUR. pri úrokovej sadzbe 9,80 % p.a. Zo strany odporcov došlo

k porušeniu dojednaných zmluvných povinností, a to povinnosti splácať poskytnuté finančné

prostriedky riadne a včas.

Zmluva uzatvorená medzi sťažovateľom a odporcami obsahovala rozhodcovskú

doložku, pričom v danom prípade uzatvárania zmluvy ako aj rozhodcovskej doložky

postupoval sťažovateľ len v súlade so zákonom a povinnosťami, ktoré sú mu ukladané

priamo zákonom. Podľa o bankách účinného v čase

uzavretia zmluvy Banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom

neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné

spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym

rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona.

Týmto súdom je Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie (ďalej aj

„SRS SBA“).

Pri uzatváraní prvého obchodu, ktorý v danom prípade predstavuje uzatváranie

zmluvy je dané právo voľby o rozhodovaní prípadných sporov, t.j. je vždy už len

na klientoch (odporcoch) ako spotrebiteľoch, či udelia súhlas s tým, aby prípadné spory

z obchodného styku a spory z obchodov boli rozhodované v rozhodcovskom konaní Stálym

rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie alebo nie. V prípade pozitívnej alebo

negatívnej voľby sa táto voľba logicky následne prejaví aj v úprave vlastného textu úverovej

zmluvy, čoho následkom je existencia zmluvy s rozhodcovskou doložkou vo vlastnom texte

zmluvy, alebo bez rozhodcovskej doložky vo vlastnom texte zmluvy. Uvádzaný postup bol

zo strany sťažovateľa dodržaný aj v tomto prípade, keď zohľadnil skutočnosť, že odporcovia

v návrhu zmluvy o stavebnom sporení č. 25253725/7930 využili svoje právo voľby

a vyslovili súhlas o rozhodovaní prípadných sporov v rozhodcovskom konaní.

Odporcovia si nesplnili povinnosť v zmysle uzatvorenej zmluvy čo malo za následok,

že na základe procesného úkonu sťažovateľa - žaloby (na v súlade so zmluvou dohodnutý

rozhodcovský súd) bol vydaný rozhodcovský rozsudok Stálym rozhodcovským súdom

Slovenskej bankovej asociácie...

V rozhodcovskom konaní SRS SBA vydal rozsudok pod sp. zn. ktorý

nadobudol právoplatnosť dňa 22.06.2010 a vykonateľnosť dňa 22.06.2010, pričom zaviazal

odporcov uhradiť sťažovateľovi sumu 2734,95 EUR s príslušenstvom. Tento rozhodcovský

súd spor zo zmluvy riadne prejednal a rozhodol, pričom jeho právomoc nenamietali ani

samotní odporcovia. Rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie nevidel dôvody

na neprejednanie predloženého sporu titulom nedostatku právomoci, a predmetný spor

právoplatne rozhodol. Voči rozhodcovskému rozsudku nebola zo strany odporcov podaná

žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle z. č. o rozhodcovskom

konaní...

Na základe skutočnosti, že odporcovia ako povinní z rozsudku SRS SBA uloženú

povinnosť nesplnili, dňa 28.03.2012 podal sťažovateľ návrh na vykonanie exekúcie.

Sťažovateľ na základe vyššie uvedeného má za to, že postupoval v zmysle dojednaných

zmluvných ustanovení, ako aj v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky.

Dňa 28.01.2015 vydal Okresný súd Galanta uznesenie sp. zn. , ktorým

exekúciu zastavil. Dôvodom zastavenia exekúcie bol jeho záver, že rozhodcovská doložka

ako neprijateľná zmluvná podmienka je neplatným zmluvným dojednaním, preto sa naň

prihliada tak, ako keby nebolo v zmluve vôbec uvedené.

Na základe uvedeného sa sťažovateľ žalobou (návrhom na vydanie platobného

rozkazu) zo dňa 09.03.2015 (doručeným súdu 12.3.2015) voči totožným odporcom domáhal

zaplatenia sumy 2 734,95 EUR ako dlžnej istiny spolu s príslušenstvom na všeobecnom súde

- Okresnom súde Galanta (ďalej aj „okresný súd“).

Konajúci okresný súd rozsudkom sp. zn. z 23.6.2015 návrh zamietol

a odporcom nepriznal náhradu trov konania. Na odvolanie sťažovateľa o veci rozhodoval

krajský súd ako odvolací súd, ktorý rozsudkom napadnutým touto ústavnou sťažnosťou

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, a odporcom náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.»

4. Dôvodom zamietnutia žaloby bol záver všeobecných súdov o premlčaní práva

sťažovateľky, na ktoré všeobecné súdy prihliadli z úradnej moci [

Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene

o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“)]

v dôsledku toho, že uplatnením práva na rozhodcovskom súde a neskôr exekučnom súde

nedošlo podľa ich názoru k spočívaniu premlčacej doby.

5. Podľa názoru sťažovateľky je § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa v rozpore

s ústavným právom na prístup k nestrannému súdu – súd je totiž «pri aplikácii tohto

ustanovenia zjavne na strane spotrebiteľa, bez iniciatívy ktorého sám „vznáša“ námietku

premlčania, a teda nie je nestranným. V rámci konania o súlade právnych predpisov

bol v tomto smere podaný návrh Okresného súdu Košice II na vyslovenie nesúladu

citovaného ustanovenia...

Z pohľadu sťažovateľa ide v prípade ustanovenia § 5b Zákona o ochrane

spotrebiteľa o hmotnoprávne ustanovenie, pričom ho nie je možné aplikovať na právne

vzťahy vzniknuté v minulosti.

... sťažovateľ pripomína, že úverová zmluva s odporcami bola uzavretá ešte v roku

2006. Obsah tohto ustanovenia reguluje hmotnoprávnym spôsobom spotrebiteľské vzťahy

v tej miere, že upravuje režim uplatňovania nárokov v spotrebiteľských vzťahoch tak,

že hmotno-právny inštitút premlčania podlieha súdnemu prieskumu ex offo, čo v prípadoch

ostatných súkromnoprávnych a verejnoprávnych vzťahoch neplatí. Súčasťou

spotrebiteľského vzťahu (sporu) sa tak stáva súdny prieskum premlčania v prípade,

ak sa aktivuje uplatňovanie nárokov z takéhoto spotrebiteľského vzťahu v súdnej fáze.

Argumentácia odvolacieho súdu zakladá tzv. nepravú retroaktivitu zákonného ustanovenia,

čo je z pohľadu sťažovateľa v právnom štáte neprípustné, navyše ak je zakladaná

argumentáciou súdov, a nie intertemporálnymi ustanovenia dotknutých všeobecne

záväzných predpisov.

... námietka premlčania v

je kvalifikovaná ako hmotnoprávna námietka. Ustanovenie § 5b Zákona o ochrane

spotrebiteľa je jedným so vzácnych prípadov, keď právny predpis umožňuje súdu nielen

posudzovanie, či správanie toho ktorého účastníka konania koreluje so zákonným

predpisom, ale priamo umožňuje korigovať hmotnoprávne práva a povinnosti. Svojim

charakterom je rovnaká napríklad možnosť súdu znížiť neprimerané vysokú zmluvnú pokutu

vyjadrená v ustanovení . Na tomto mieste považujeme

za hodné pozornosti, že k predmetnému zákonnému ustanoveniu účinnému od 01.01.2008

sa viažu prechodné a záverečné ustanovenia (ustanovenie ),

ktoré výslovne uvádza jeho aplikabilitu.

Vo vzťahu k aplikabilite § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa by v rovine okamžitej

účinnosti vznikla nepochopiteľná a neakceptovateľná diskrepancia vo vzťahu k účastníkom

v jednotlivých súdnych konaniach, keď by výsledok konania závisel od prvku náhody

v podobe vyťaženosti sudcu, resp. senátu a s tým súvisiaceho časového okamihu

rozhodnutia... Názorová línia o procesnoprávnom charaktere ustanovenia § 5b Zákona

o ochrane spotrebiteľa nemôže byť v žiadnom prezentovaná ako ustálená, nakoľko

aj samotný prístup súdov všeobecnej sústavy súdnictva prezentuje názor opačný,

napr. v uznesení Krajského súdu v Bratislave, č. k.: -35...».

6. Sťažovateľka je toho názoru, že „súd nemôže dotvárať právo spôsobom

zasahujúcim do práv a právom chránených záujmov subjektov práva navyše v prípadoch,

ak zákonodarca žiadne intertemporálne pravidlo v zákonnej úprave neobsiahol.

... Mlčanie zákonodarcu teda argumentum a contrario znamená, že účelom tejto

právnej normy bolo normovať predmetné vzťahy iba pro futuro. Žiadny právny predpis

neustanovuje, že v prípade, ak zákonodarca o intertemporálnom charaktere zavádzaného

ustanovenia mlčí, znamená to de iure zavedenie tzv. nepravej retroaktivity.“.

7. Na základe uvedených argumentov sťažovateľka tvrdí, že nesprávnou aplikáciou

§ 5b zákona o ochrane spotrebiteľa súd nezákonne skúmal premlčanie uplatneného práva

a následkom postupu súdu bolo zamietnutie žalobného návrhu, čím došlo k zásahu

do jej označených práv.

8. Vo vzťahu k spočívaniu premlčacej doby sťažovateľka uvádza, že „výkladom

relevantných ustanovení o premlčaní krajský súd znemožnil akýmkoľvek spôsobom

sťažovateľovi vymôcť svoju pohľadávku proti odporcom, a to napriek tomu, že sťažovateľ

pri jej uplatňovaní postupoval lege artis v súlade so zmluvným dojednaním a príslušnými

procesnými predpismi“.

9. Krajský súd totiž podľa jej názoru ústavne nekonformné uzavrel, že sťažovateľka

nepreukázala spočívanie premlčacej doby v čase, keď sa domáhala svojho práva

na rozhodcovskom súde. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, ktorý

okrem iného uviedol, že „sťažovateľ ako veriteľ mal predvídať, že rozhodcovská doložka

bude raz vyhlásená za neplatnú, mal predpokladať, že takéto konanie prebehne nezákonne,

a keďže sa v takomto nezákonnom konaní nemalo ani pokračovať, nemohla ani premlčacia

doba spočívať“.

10. Takéto odôvodnenie rozhodnutia súdu, v ktorom sa súd odvoláva na neschopnosť

jednej strany predpokladať určité skutočnosti, ktoré sa môžu stať v budúcnosti,

je v právnom štáte podľa názoru sťažovateľky „neakceptovateľné. Obzvlášť v prípade,

ak sťažovateľ uplatnil pohľadávku na súde, ktorý pokladal za vecne príslušný, na základe

v tom čase platne uzavretej rozhodcovskej doložky - ktorú podľa zákona o bankách musel

odporcom pri uzavretí úverovej zmluvy ponúknuť (!) - a následne v konaní riadne

pokračoval podaním návrhu na vykonanie exekúcie.“.

11. Sťažovateľka v doplnení sťažnosti na podporu svojej argumentácie o spočívaní

premlčacej doby v prípade neplatnej rozhodcovskej doložky priložila kópiu rozsudku

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 30. júna 2016 a žiada,

aby jeho závery boli pri rozhodovaní o jej sťažnosti „zohľadnené“.

12. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhuje rozhodnúť nálezom, v ktorom

ústavný súd vysloví porušenie jej v sťažnosti označených základných práv podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok

krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov

konania.

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

16. Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

17. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského

súdu ústavný súd vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky v úvode konštatuje,

že ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

K charakteru a aplikovateľnosti § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa

18. Krajský súd v napadnutom rozsudku ozrejmil sťažovateľke, prečo okresný súd

správne aplikoval § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa účinný od 1. mája 2014 na jej právny

vzťah, ktorý vznikol pred jeho účinnosťou, keď uviedol, že jej nebolo možné dať za pravdu

v tom, že „prvostupňový súd nesprávne na vec aplikoval § 5b Zákona o ochrane

spotrebiteľa, v dôsledku čoho potom nezákonne ex offo skúmal otázku premlčania

uplatneného nároku s tým, že ustanovenie nadobudlo účinnosť až po začatí tohto konania

1.5.2014. Tým nastolil otázku, či ust. o ochrane spotrebiteľa...

zavedené novelou je možné aplikovať i na právne vzťahy, ktoré

vznikli pred jeho účinnosťou, teda pred dňom 1.5.2014. pričom dospel k rovnakému záveru

ako súd prvostupňový, že áno.

Zodpovedanie tejto otázky súvisí s časovou pôsobnosťou právnych noriem. Rozdiel

medzi časovou pôsobnosťou hmotnoprávnych a procesných noriem pritom nie je zásadný,

pravidlom je, že právna norma reguluje spoločenské vzťahy dopredu a nie spätne. V danom

prípade ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa normuje procesnú činnosť orgánu

rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy (teda aj súdu), má teda charakter

procesnoprávny a to bez ohľadu na to. že je obsiahnuté v hmotnoprávnom predpise.

Keďže zároveň táto norma neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenia o časovej

pôsobnosti novely, ktorá ho zaviedla, musí platiť pravidlo okamžitej aplikability

tohto ustanovenia. Ak teda platí, že právna norma § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa

má procesný charakter a zákonodarca nestanovil osobitný právny režim intertemporality,

má súd prihliadať na premlčanie ex officio vo všetkých aj pred nadobudnutím účinnosti

tohto ustanovenia začatých konaniach podliehajúcich pod hypotézu tejto právnej normy.

Vzhľadom na to prvostupňový súd vo veci preskúmavaným rozsudkom rozhodol po

účinnosti novelizovaného o ochrane spotrebiteľa (ktorý

nadobudol účinnosť dňom 1. 5. 2014) správne ex offo citované ustanovenie zohľadnil a v

konaní aplikoval.“.

19. Podľa § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa orgán rozhodujúci o nárokoch

zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva,

na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo

na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie

predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto

skutočností dovolával.

20. Toto ustanovenie bolo do zákona o ochranu spotrebiteľa vnesené novelou,

o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní

služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo

prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, pričom platnosť a účinnosť nadobudlo 1. mája 2014. Dôvodová

správa k napadnutému ustanoveniu znie: „S ohľadom na potreby aplikačnej praxe

sa jednoznačne ustanovuje povinnosť ex offo postupu orgánov dozoru a orgánov

posudzujúcich nároky zo spotrebiteľskej zmluvy skúmať a vyhodnocovať prekážky

uplatnenia práva predávajúceho voči spotrebiteľovi.“ Napadnutá úprava bola súčasťou

širšieho balíka pro-spotrebiteľských opatrení.

21. Citované ustanovenie je v istom zmysle neostré a má taký záber, že vyvoláva

pre prax množstvo interpretačných otázok [Maliar, M. Po prednese právneho zástupcu

žalobcu bolo vyhlásené uznesenie: „Súd (v mene dlžníka) vznáša námietku premlčania

žalobcom uplatneného nároku“ In: http://www.lexforum.cz/495].

22. Predmetná vec je charakteristická tým, že sa súdy v množstve živých konaní

museli vysporiadať zvlášť s otázkou časovej pôsobnosti napadnutej normy. Vychádzajúc

z absencie intertemporálnych ustanovení a z názoru, že premlčanie má hmotnoprávnu

podstatu, niektoré súdy rozhodovali tak, že napadnutá norma sa neaplikuje v konaniach,

ktoré začali pred zmenou právnej úpravy (napr. uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k.

-35), ale aj naopak (napr. uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

), pričom v tomto uznesení odkázal odvolací súd na stanovisko

občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave k výkladu § 5b zákona o ochrane

spotrebiteľa, v ktorom bol prijatý záver, že toto ustanovenie je možné aplikovať

aj na konania začaté pred jeho účinnosťou., t. j. aj na konania začaté pred 1. májom 2014.

23. Proti názoru o jeho neaplikácii na konania začaté pred zmenou právnej úpravy

sa vymedzili jednak teoretici, ale aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“). Doc. Števček akcentuje procesnoprávny charakter ustanovenia a okamžitý účinok

právnej úpravy v prípade chýbajúcich intertemporálnych ustanovení (ŠTEVČEK, M. Zákon

a sudcovia; k výkladu ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa. In: Justičná revue.

2015, roč. 67, , č. 3, s. 357 – 367.). Najvyšší súd rozhodol o svojom pohľade na aplikáciu

§ 5b zákona o ochrane spotrebiteľa menej priamočiaro, ale jednoznačne. Generálny

prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal niekoľko

mimoriadnych dovolaní proti rozsudkom všeobecných súdov, ktorými boli zamietnuté

žaloby o plnenie dlhu, pretože súdy neakceptovali dohody o uznaní dlhu, a v novom

premlčaní pre rozpor s dobrými mravmi. Najvyšší súd tieto mimoriadne dovolania zamietol

bez toho, aby sa zaoberal meritom vecí, pretože by nemohli viesť k zlepšeniu právnej

pozície žalobcu z dôvodu, že aj v prípade uznania argumentácie generálneho prokurátora

by pri opätovnom prejednaní bola žaloba opäť zamietnutá, a to na základe § 5b zákona

o ochrane spotrebiteľa. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. z 21. apríla 2015

(ktorý bol akceptovaný aj uznesením ústavného súdu ; obdobne

a , pozn.) skonštatoval: «Zrušenie rozhodnutia

napadnutého dovolaním alebo mimoriadnym dovolaním nesmie byť však nikdy samoúčelné

a vždy musí viesť k vytvoreniu stavu, v ktorom bude možné odstrániť nesprávnosť

procesného alebo hmotnoprávneho charakteru, ktorá bola dôvodom pre kasačné

rozhodnutie najvyššieho súdu a nahradiť zrušené (nesprávne, nezákonné) rozhodnutie

novým, zodpovedajúcim zákonu. Pokiaľ je však už pri preskúmavaní napadnutého

rozhodnutia zrejmé, že (napríklad v dôsledku zmeny v právnom poriadku, ku ktorej

medzičasom došlo) bude súd, ktorému sa vec po zrušení jeho rozhodnutia má vrátiť

na ďalšie konanie, musieť rozhodnúť rovnako ako v zrušovanom rozhodnutí, lebo iné

rozhodnutie mu platný právny stav ani neumožní (t. j. ak súd po vrátení veci nebude môcť

postupovať alebo rozhodnúť inak, ako pred zrušením jeho rozhodnutia), nemá kasačné

rozhodnutie najvyššieho súdu opodstatnenie. V preskúmavanom prípade je - aj bez

vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom,

že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného

(a nie Občianskeho) zákonníka -, zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym

dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel

by prvostupňový súd vziať na zreteľ o ochrane spotrebiteľa,

pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný

prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež

zohľadniť vetu tretiu , podľa ktorého všetky právne

vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia

, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto

ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú,

nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne

vzťahy založené pred týmto dňom. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade

zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvého stupňa (opäť)

posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení , v dôsledku

čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor navrhuje zrušiť.

Z týchto dôvodov najvyšší súd mimoriadne dovolanie zamietol ( v spojení

s ).»

24. Z uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu, ale aj z ďalších rozhodnutí nižších

súdov (www.justice.gov.sk) vyplýva, že sa ustálil právny názor, podľa ktorého sa § 5b

zákona o ochrane spotrebiteľa aplikuje aj v konaniach začatých pred prijatím novej právnej

úpravy.

25. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že v teórii ústavného práva

i v slovenskom ústavnom systéme sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem,

čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú

s dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť.

Ústavnosť nepravej retroaktivity právnej normy má pritom právomoc skúmať len ústavný

súd, a to v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa .

26. Bolo preto povinnosťou orgánov verejnej moci aplikovať platný a účinný právny

predpis.

27. Ústavnosť retroaktivity právnej normy má pritom právomoc skúmať len ústavný

súd, a to v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa . V konaní

o sťažnosti fyzickej osoby podľa senát ústavného súdu nie je

oprávnený preskúmavať súlad právnych predpisov s , pretože takýto prieskum je

vyhradený plénu ústavného súdu v konaní podľa . Ústavný súd

už viackrát zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť

v inom type konania (napr. , , , ).

28. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že aj v prípade opodstatnenosti tvrdenia

sťažovateľky o aplikácii právneho predpisu, ktorý spôsobuje pravú retroaktivitu, by ústavný

súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú, pretože krajský súd

aplikoval platný a účinný právny predpis a neústavnosť takéhoto právneho predpisu

z dôvodu tvrdených účinkov pravej retroaktivity nemožno preskúmavať v konaní

o individuálnej sťažnosti podľa , ale len v konaní o súlade právnych predpisov

podľa .

29. V prípade, ak by krajský súd považoval relevantné ustanovenie za protiústavné,

bolo v jeho právomoci predložiť ústavnému súdu podľa v tom čase platného § 109 ods. 1

návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov.

Urobil tak až Okresný súdu Košice II, ktorý navrhol vysloviť nesúlad § 5b zákona o ochrane

spotrebiteľa s a . Predmetné konanie je vedené pod sp. zn.

, pričom návrh bol prijatý na ďalšie konanie. Na tento návrh poukazuje

v sťažnosti aj samotná sťažovateľka.

K spočívaniu premlčacej lehoty

30. Krajský súd v napadnutom rozsudku skonštatoval, že základnou podmienkou,

aby došlo k spočívaniu premlčacej lehoty je, aby veriteľ dotknuté právo uplatnil

buď na všeobecnom súde alebo u iného, avšak nevyhnutne príslušného orgánu, ktorým

môže byť v zmysle o rozhodcovskom konaní v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) i rozhodcovský súd. Zo zmluvy

o úvere uzatvorenej medzi sťažovateľkou a odporcami 27. apríla 2006 vyplynulo,

že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského súdu, bola uvedená

ako súčasť zmluvy o úvere. Podľa tejto doložky sa zmluvné strany dohodli, že „prípadné

spory vzniknuté z obchodu budú rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom konaní

prostredníctvom stáleho rozhodcovského súdu zriadeného v zmysle

o platobnom styku. Poberateľ úveru vyjadruje súhlas s návrhom stavebnej sporiteľne

na riešení sporov stálym rozhodcovským súdom.“.

Takto formulovaná rozhodcovská doložka znemožňovala podľa názoru krajského

súdu spotrebiteľovi „v prípade podania žaloby dodávateľom, dosiahnuť rozhodovanie

sporu všeobecným súdom, čím spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa,

pretože výber rozhodcovského súdu dodávateľom bol súčasťou zmluvy, ktorá je

dodávateľom vopred pripravená, a spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy, a teda ani

rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať alebo odmietnuť.

V skúmanom prípade nemožno uvažovať nad tým, že by rozhodcovská doložka bola

individuálne dojednanou zmluvnou podmienkou. Zo spôsobu uzatvorenia rozhodcovskej

doložky, ktorá je súčasťou formulárovej zmluvy, nie je možné odvodiť, že navrhovateľom

bol návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky ponúknutý dlžníkom a títo mali možnosť jeho

návrh buď prijať alebo odmietnuť. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodcovská doložka

je súčasťou formulárovej zmluvy je zrejmé, že dlžníci nemali možnosť uzatvorenie

rozhodcovskej doložky ovplyvniť.“. Krajský súd bol toho názoru, že len v prípade,

ak by rozhodcovská doložka bola dohodnutá individuálne, bolo by zrejmé, že spotrebiteľ

bol riadne oboznámený s rozhodcovskou doložkou a pristúpil na ňu. Ďalej krajský súd

poukázal na , podľa ktorého za individuálne dojednané

zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť

sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah, pričom ak dodávateľ

nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom

sa nepovažujú za individuálne dojednané. Dôkazné bremeno o individuálnom dojednaní

rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom podľa krajského súdu „spočíva na navrhovateľovi,

tento však v tomto smere v rámci podaného odvolania nepredložil žiadne dôkazy,

ani netvrdil rozhodujúce skutočnosti, ktorými by preukazoval individuálnu dohodu

s odporcami na riešení sporov medzi nimi v rozhodcovskom konaní.

V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je pritom význam rozhodcovskej

doložky osobitný, pretože v prípade sporu, súkromná osoba rozhodne o právach, právom

chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový

kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne

spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda

zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov

medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom, je dôvodné predpokladať,

že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný

neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje.

Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť

na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ,

ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy,

je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery

je rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne. Okrem

toho táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu,

ale na začiatku zmluvného vzťahu.“.

Rozhodcovská doložka v danom prípade má podľa názoru krajského súdu síce

charakter tzv. nevýhradnej rozhodcovskej doložky, pretože spotrebiteľovi dáva na výber

medzi všeobecným súdom a rozhodcovským súdom, avšak v prípade podania žaloby

dodávateľom „je daná právomoc výlučne určeného rozhodcovského súdu, čo zakladá

nerovnováhu v postavení spotrebiteľa (tak ako sa stalo aj v tomto konkrétnom prípade),

pretože ten je v tom prípade povinný podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu.

V prevažnej väčšine prípadov, je žalobcom z úverovej zmluvy práve dodávateľ. Možnosť

voľby je tak pre spotrebiteľa len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské

žaloby podávajú veritelia, a to na vybraný rozhodcovský súd.“.

Krajský súd ďalej v napadnutom rozsudku poukázal na rozhodnutie ústavného súdu

sp. zn. z 24. februára 2011, v ktorom ústavný súd zaujal stanovisko,

že „pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu

spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ

pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči

sa dobrým mravom a výkon práva povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,

resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52

a nasl. za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady

93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu

príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo“.

V rámci uvedenej argumentácie bol krajský súd toho názoru, že „zmluvná

podmienka obsiahnutá v úverovej zmluve účastníkov v podobe rozhodcovskej doložky,

podľa ktorej všetky spory v prípade žaloby podávanej veriteľom prejedná vopred vybraný

rozhodcovský súd, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú

musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom

musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

Pretože rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle

neplatná a nemohla založiť právomoc rozhodcovského

súdu v danej veci konať a rozhodnúť.“ Inak povedané krajským súdom, „predmetný Stály

rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava, nebol príslušným

orgánom na prejednanie a rozhodnutie danej veci. V dôsledku toho podaním návrhu

na začatie konania na tento orgán ani pokračovaním v začatom konaní nemohlo dôjsť

k zastaveniu - spočívaniu premlčacej lehoty.“.

31. Z uvedeného možno zhrnúť, že krajský súd bol v zásade toho názoru,

že premlčacia doba neplynie od uplatnenia nároku aj na takom orgáne, akým

je rozhodcovský súd, avšak v konkrétnej prerokúvanej veci bola exekúcia vedená

na okresnom súde pod sp. zn. zastavená z dôvodu, že rozhodcovská doložka

ako neprijateľná zmluvná podmienka je neplatným zmluvným dojednaním, a preto sa na ňu

prihliada tak, ako keby nebola v zmluve uvedená. Preto ak sťažovateľka uplatnila svoje

právo na rozhodcovskom súde, ktorého rozhodca nemal právomoc vydať rozhodcovský

rozsudok, nejde o uplatnenie práva u príslušného orgánu v zmysle § 112 Občianskeho

zákonníka. Samotné rozhodcovské konanie, ale aj exekučné konanie bolo vedené bez toho,

aby sťažovateľka mala k dispozícii právoplatné a vykonateľné rozhodnutie právomocným

orgánom. Premlčacia doba sa preto nezastavila a plynula po celý čas ako rozhodcovského,

tak aj exekučného konania, a preto sťažovateľka musí niesť následky jej plynutia.

32. Odlišná situácia nastáva podľa ústavného súdu v prípade, ak rozhodcovský

rozsudok bol zrušený podľa § 43 ods. 1 v konaní podľa zákona o rozhodcovskom konaní,

keď podľa § 19 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní podanie žaloby na rozhodcovský

súd alebo prijatie žaloby druhým účastníkom rozhodcovského konania, ak rozhodcovský

súd nebol ešte ustanovený, má rovnaké právne účinky, ako keby bola žaloba podaná na súd.

33. Podľa § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní ak súd zruší rozhodcovský

rozsudok z dôvodov neplatnosti rozhodcovskej zmluvy alebo nemožnosti riešiť predmet

sporu v rozhodcovskom konaní, pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe

alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.

34. Preto v zmysle citovaného podanie žaloby na rozhodcovskom súde má rovnaký

účinok, ako keby bola žaloba podaná na príslušný všeobecný súd bez ohľadu na platnosť

alebo neplatnosť rozhodcovskej doložky, ktorá sa stáva predmetom posúdenia

či už rozhodcovského súdu, alebo všeobecného súdu. Pokiaľ účastník rozhodcovského

konania využije možnosť preskúmania rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom

podaním žaloby, toto konanie v zásade môže skončiť buď zamietnutím jeho žaloby, alebo

zrušením rozhodcovského rozsudku. Ak je rozhodcovský rozsudok zrušený z dôvodov

neplatnosti rozhodcovskej zmluvy podľa § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní,

po zrušení rozhodcovského rozsudku pokračuje všeobecný súd v konaní o pôvodne podanej

žalobe na rozhodcovskom súde. Ide teda o jednotné konanie začaté podaním žaloby

na rozhodcovskom súde, ktoré bude ukončené až rozhodnutím všeobecného súdu v súdenej

veci. Uvedené vylučuje plynutie premlčacej lehoty počas vedeného rozhodcovského

konania a následného vedenia občianskeho súdneho konania. Od podania žaloby

na rozhodcovskom súde začne premlčacia doba spočívať a spočíva do právoplatného

skončenia veci na všeobecnom súde.

35. Preto právo veriteľa v prípade, ak rozhodcovská doložka bola vyhlásená

za neprijateľnú podmienku, a preto je neplatným zmluvným dojednaním podať žalobu

na príslušnom súde, bude premlčané, lebo neexistuje mechanizmus (procesný postup)

pre ďalší postup vo veci, a to už formou postúpenia veci inému príslušnému orgánu na

ďalšie konanie, alebo formou klauzuly obdobnej § 19 zákona o rozhodcovskom konaní;

zachovanie účinkov podanej žaloby a spočívanie plynutia premlčacej doby tak nie je

pre tento prípad nikde zakotvený, preto neostáva ústavnému súdu nič iné len konštatovať,

že účinky spočívania nenastávajú (m. m. odlišné stanovisko sudcu ústavného súdu Milana

Ľalíka k nálezu sp. zn. ).

36. Sťažovateľka vo vzťahu k spočívaniu premlčacej doby v prípade neplatnej

rozhodcovskej doložky poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

z 30. júna 2016, zo záverov ktorého vyplýva, že aj v prípade,

ak rozhodcovské konanie skončilo rozhodcovským rozsudkom, ktorý formálne nadobudol

právoplatnosť a mal sa stať vykonateľným, ale ktorý bol exekučným súdom vyhlásený

za taký, ktorý nemá právne účinky, pretože bol vydaný mimo rámec právomoci rozhodcu,

dochádza k spočívaniu plynutia premlčacej doby. K tejto argumentácii ústavný súd

poznamenáva, že judikatúra všeobecných súdov v Slovenskej republike nemusí byť

nevyhnutne totožná s judikatúrou formulovanou Najvyšším súdom Českej republiky,

pokiaľ je jej prípadná odlišnosť založená na racionálnej právnej argumentácii. Napokon

z postavenia ústavného súdu vyplýva, že ani v prípadne existencie obsahovo odlišnej

judikatúry nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov

v Slovenskej republike (obdobne , , ,

).

37. Ústavný súd aplikujúc už uvedené východiská na napadnuté rozhodnutie

krajského súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky arbitrárnosti

a je ústavne akceptovateľné. Nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom,

že by napadnutý rozsudok krajského súdu bolo možné považovať za popierajúci zmysel

práva na súdnu ochranu, pretože krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery,

ku ktorým dospel. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah

sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodol

spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil

na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je

oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa

konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť

sama osebe nie je právnym základom pre namietanie porušenia základného práva

(napr. ).

38. Ústavný súd sa teda z obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdu

presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že v tomto ohľade dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti

jej právnej veci, závery krajského súdu sú logické, vychádzajúce zo skutkových okolností

veci a relevantných právnych noriem, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (m. m. , ).

39. V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom,

aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako

zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv

(m. m. , ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru

ústavného súdu práva podľa a podľa dohovoru nemôžu byť

porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch

s požiadavkami účastníka konania.

40. Na podporu svojich záverov ústavný súd poukazuje aj na to, že súčasťou práva

na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (m. m. , ). Rovnako

Európsky súd pre ľudské práva judikoval, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere

uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999).

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva však nevyžaduje, aby na každý argument

strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva

na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ). Aj podľa judikatúry

ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

41. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v rámci predbežného

prerokovania veci dospel k záveru o nedostatku relevantnej súvislosti medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a označeným základným právom sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a právom podľa dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľky podľa

ods. 2 sťažnosť v tejto odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

42. K námietke sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd napadnutým rozsudkom

zasiahol do jej práva vlastniť majetok, ústavný súd uvádza, že keďže právny názor

krajského súdu nepovažoval za arbitrárny, svojvoľný a jeho napadnutý rozsudok za taký,

ktorý by popieral účel a zmysel právnej úpravy, a nezistil príčinnú súvislosť medzi

namietaným porušením označených práv sťažovateľa hmotnej povahy podľa čl. 20 ods. 1

a napadnutým rozsudkom krajského súdu, preto aj túto časť sťažnosti sťažovateľky

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

43. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľky (zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu,

vrátenie veci mu na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Podľa sa k rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudcu Rudolfa Tkáčika.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2017