Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 95 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (101)III. ÚS 572/2017
PDF · 363.8 KB
No categories available
III. ÚS 572/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra
2017 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a. s.,
Grösslingová 77, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jaroslavom Čollákom,
Floriánska 19, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25 Co 538/2015
zo 4. mája 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a. s., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2016
doručená sťažnosť spoločnosti Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), doplnená podaním doručeným 2. septembra 2016 vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 Co 538/2015 zo 4. mája 2016
(ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení navrhovateľky
účastníčkou súdneho konania o zaplatenie sumy 2 734,95 €, ktorej zaplatenia sa domáhala
od odporcu a odporkyne (ďalej len „odporcovia“).
3. Skutkový a právny základ sporu sťažovateľka v stručnosti takto definuje:
«Sťažovateľ a odporcovia uzatvorili... 20.4.2006 úverovú zmluvu... . Sťažovateľ
na základe uvedenej úverovej zmluvy (ďalej aj „zmluva“) poskytol odporcom finančné
prostriedky ako medziúver v zmysle Všeobecných obchodných podmienok pre stavebné
sporenie vo výške 3319,39 EUR. pri úrokovej sadzbe 9,80 % p.a. Zo strany odporcov došlo
k porušeniu dojednaných zmluvných povinností, a to povinnosti splácať poskytnuté finančné
prostriedky riadne a včas.
Zmluva uzatvorená medzi sťažovateľom a odporcami obsahovala rozhodcovskú
doložku, pričom v danom prípade uzatvárania zmluvy ako aj rozhodcovskej doložky
postupoval sťažovateľ len v súlade so zákonom a povinnosťami, ktoré sú mu ukladané
priamo zákonom. Podľa § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách účinného v čase
uzavretia zmluvy Banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné
spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona.
Týmto súdom je Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie (ďalej aj
„SRS SBA“).
Pri uzatváraní prvého obchodu, ktorý v danom prípade predstavuje uzatváranie
zmluvy je dané právo voľby o rozhodovaní prípadných sporov, t.j. je vždy už len
na klientoch (odporcoch) ako spotrebiteľoch, či udelia súhlas s tým, aby prípadné spory
z obchodného styku a spory z obchodov boli rozhodované v rozhodcovskom konaní Stálym
rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie alebo nie. V prípade pozitívnej alebo
negatívnej voľby sa táto voľba logicky následne prejaví aj v úprave vlastného textu úverovej
zmluvy, čoho následkom je existencia zmluvy s rozhodcovskou doložkou vo vlastnom texte
zmluvy, alebo bez rozhodcovskej doložky vo vlastnom texte zmluvy. Uvádzaný postup bol
zo strany sťažovateľa dodržaný aj v tomto prípade, keď zohľadnil skutočnosť, že odporcovia
v návrhu zmluvy o stavebnom sporení č. 25253725/7930 využili svoje právo voľby
a vyslovili súhlas o rozhodovaní prípadných sporov v rozhodcovskom konaní.
Odporcovia si nesplnili povinnosť v zmysle uzatvorenej zmluvy čo malo za následok,
že na základe procesného úkonu sťažovateľa - žaloby (na v súlade so zmluvou dohodnutý
rozhodcovský súd) bol vydaný rozhodcovský rozsudok Stálym rozhodcovským súdom
Slovenskej bankovej asociácie...
V rozhodcovskom konaní SRS SBA vydal rozsudok pod sp. zn. 11/2009 ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 22.06.2010 a vykonateľnosť dňa 22.06.2010, pričom zaviazal
odporcov uhradiť sťažovateľovi sumu 2734,95 EUR s príslušenstvom. Tento rozhodcovský
súd spor zo zmluvy riadne prejednal a rozhodol, pričom jeho právomoc nenamietali ani
samotní odporcovia. Rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie nevidel dôvody
na neprejednanie predloženého sporu titulom nedostatku právomoci, a predmetný spor
právoplatne rozhodol. Voči rozhodcovskému rozsudku nebola zo strany odporcov podaná
žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle z. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní...
Na základe skutočnosti, že odporcovia ako povinní z rozsudku SRS SBA uloženú
povinnosť nesplnili, dňa 28.03.2012 podal sťažovateľ návrh na vykonanie exekúcie.
Sťažovateľ na základe vyššie uvedeného má za to, že postupoval v zmysle dojednaných
zmluvných ustanovení, ako aj v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky.
Dňa 28.01.2015 vydal Okresný súd Galanta uznesenie sp. zn. 23Er/603/2012, ktorým
exekúciu zastavil. Dôvodom zastavenia exekúcie bol jeho záver, že rozhodcovská doložka
ako neprijateľná zmluvná podmienka je neplatným zmluvným dojednaním, preto sa naň
prihliada tak, ako keby nebolo v zmluve vôbec uvedené.
Na základe uvedeného sa sťažovateľ žalobou (návrhom na vydanie platobného
rozkazu) zo dňa 09.03.2015 (doručeným súdu 12.3.2015) voči totožným odporcom domáhal
zaplatenia sumy 2 734,95 EUR ako dlžnej istiny spolu s príslušenstvom na všeobecnom súde
- Okresnom súde Galanta (ďalej aj „okresný súd“).
Konajúci okresný súd rozsudkom sp. zn. 17C/196/2016 z 23.6.2015 návrh zamietol
a odporcom nepriznal náhradu trov konania. Na odvolanie sťažovateľa o veci rozhodoval
krajský súd ako odvolací súd, ktorý rozsudkom napadnutým touto ústavnou sťažnosťou
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, a odporcom náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.»
4. Dôvodom zamietnutia žaloby bol záver všeobecných súdov o premlčaní práva
sťažovateľky, na ktoré všeobecné súdy prihliadli z úradnej moci [§ 5b zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“)]
v dôsledku toho, že uplatnením práva na rozhodcovskom súde a neskôr exekučnom súde
nedošlo podľa ich názoru k spočívaniu premlčacej doby.
5. Podľa názoru sťažovateľky je § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa v rozpore
s ústavným právom na prístup k nestrannému súdu – súd je totiž «pri aplikácii tohto
ustanovenia zjavne na strane spotrebiteľa, bez iniciatívy ktorého sám „vznáša“ námietku
premlčania, a teda nie je nestranným. V rámci konania o súlade právnych predpisov
bol v tomto smere podaný návrh Okresného súdu Košice II na vyslovenie nesúladu
citovaného ustanovenia...
Z pohľadu sťažovateľa ide v prípade ustanovenia § 5b Zákona o ochrane
spotrebiteľa o hmotnoprávne ustanovenie, pričom ho nie je možné aplikovať na právne
vzťahy vzniknuté v minulosti.
... sťažovateľ pripomína, že úverová zmluva s odporcami bola uzavretá ešte v roku
2006. Obsah tohto ustanovenia reguluje hmotnoprávnym spôsobom spotrebiteľské vzťahy
v tej miere, že upravuje režim uplatňovania nárokov v spotrebiteľských vzťahoch tak,
že hmotno-právny inštitút premlčania podlieha súdnemu prieskumu ex offo, čo v prípadoch
ostatných súkromnoprávnych a verejnoprávnych vzťahoch neplatí. Súčasťou
spotrebiteľského vzťahu (sporu) sa tak stáva súdny prieskum premlčania v prípade,
ak sa aktivuje uplatňovanie nárokov z takéhoto spotrebiteľského vzťahu v súdnej fáze.
Argumentácia odvolacieho súdu zakladá tzv. nepravú retroaktivitu zákonného ustanovenia,
čo je z pohľadu sťažovateľa v právnom štáte neprípustné, navyše ak je zakladaná
argumentáciou súdov, a nie intertemporálnymi ustanovenia dotknutých všeobecne
záväzných predpisov.
... námietka premlčania v zákone č. 160/2015 Z. z. Civilnom sporovom poriadku
je kvalifikovaná ako hmotnoprávna námietka. Ustanovenie § 5b Zákona o ochrane
spotrebiteľa je jedným so vzácnych prípadov, keď právny predpis umožňuje súdu nielen
posudzovanie, či správanie toho ktorého účastníka konania koreluje so zákonným
predpisom, ale priamo umožňuje korigovať hmotnoprávne práva a povinnosti. Svojim
charakterom je rovnaká napríklad možnosť súdu znížiť neprimerané vysokú zmluvnú pokutu
vyjadrená v ustanovení § 545a Občianskeho zákonníka. Na tomto mieste považujeme
za hodné pozornosti, že k predmetnému zákonnému ustanoveniu účinnému od 01.01.2008
sa viažu prechodné a záverečné ustanovenia (ustanovenie § 879j Občianskeho zákonníka),
ktoré výslovne uvádza jeho aplikabilitu.
Vo vzťahu k aplikabilite § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa by v rovine okamžitej
účinnosti vznikla nepochopiteľná a neakceptovateľná diskrepancia vo vzťahu k účastníkom
v jednotlivých súdnych konaniach, keď by výsledok konania závisel od prvku náhody
v podobe vyťaženosti sudcu, resp. senátu a s tým súvisiaceho časového okamihu
rozhodnutia... Názorová línia o procesnoprávnom charaktere ustanovenia § 5b Zákona
o ochrane spotrebiteľa nemôže byť v žiadnom prezentovaná ako ustálená, nakoľko
aj samotný prístup súdov všeobecnej sústavy súdnictva prezentuje názor opačný,
napr. v uznesení Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 3Co/494/2014-35...».
6. Sťažovateľka je toho názoru, že „súd nemôže dotvárať právo spôsobom
zasahujúcim do práv a právom chránených záujmov subjektov práva navyše v prípadoch,
ak zákonodarca žiadne intertemporálne pravidlo v zákonnej úprave neobsiahol.
... Mlčanie zákonodarcu teda argumentum a contrario znamená, že účelom tejto
právnej normy bolo normovať predmetné vzťahy iba pro futuro. Žiadny právny predpis
neustanovuje, že v prípade, ak zákonodarca o intertemporálnom charaktere zavádzaného
ustanovenia mlčí, znamená to de iure zavedenie tzv. nepravej retroaktivity.“.
7. Na základe uvedených argumentov sťažovateľka tvrdí, že nesprávnou aplikáciou
§ 5b zákona o ochrane spotrebiteľa súd nezákonne skúmal premlčanie uplatneného práva
a následkom postupu súdu bolo zamietnutie žalobného návrhu, čím došlo k zásahu
do jej označených práv.
8. Vo vzťahu k spočívaniu premlčacej doby sťažovateľka uvádza, že „výkladom
relevantných ustanovení o premlčaní krajský súd znemožnil akýmkoľvek spôsobom
sťažovateľovi vymôcť svoju pohľadávku proti odporcom, a to napriek tomu, že sťažovateľ
pri jej uplatňovaní postupoval lege artis v súlade so zmluvným dojednaním a príslušnými
procesnými predpismi“.
9. Krajský súd totiž podľa jej názoru ústavne nekonformné uzavrel, že sťažovateľka
nepreukázala spočívanie premlčacej doby v čase, keď sa domáhala svojho práva
na rozhodcovskom súde. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, ktorý
okrem iného uviedol, že „sťažovateľ ako veriteľ mal predvídať, že rozhodcovská doložka
bude raz vyhlásená za neplatnú, mal predpokladať, že takéto konanie prebehne nezákonne,
a keďže sa v takomto nezákonnom konaní nemalo ani pokračovať, nemohla ani premlčacia
doba spočívať“.
10. Takéto odôvodnenie rozhodnutia súdu, v ktorom sa súd odvoláva na neschopnosť
jednej strany predpokladať určité skutočnosti, ktoré sa môžu stať v budúcnosti,
je v právnom štáte podľa názoru sťažovateľky „neakceptovateľné. Obzvlášť v prípade,
ak sťažovateľ uplatnil pohľadávku na súde, ktorý pokladal za vecne príslušný, na základe
v tom čase platne uzavretej rozhodcovskej doložky - ktorú podľa zákona o bankách musel
odporcom pri uzavretí úverovej zmluvy ponúknuť (!) - a následne v konaní riadne
pokračoval podaním návrhu na vykonanie exekúcie.“.
11. Sťažovateľka v doplnení sťažnosti na podporu svojej argumentácie o spočívaní
premlčacej doby v prípade neplatnej rozhodcovskej doložky priložila kópiu rozsudku
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 ICdo 41/2014 z 30. júna 2016 a žiada,
aby jeho závery boli pri rozhodovaní o jej sťažnosti „zohľadnené“.
12. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhuje rozhodnúť nálezom, v ktorom
ústavný súd vysloví porušenie jej v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy
a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok
krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov
konania.
II.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
16. Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
17. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského
súdu ústavný súd vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky v úvode konštatuje,
že ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
K charakteru a aplikovateľnosti § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa
18. Krajský súd v napadnutom rozsudku ozrejmil sťažovateľke, prečo okresný súd
správne aplikoval § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa účinný od 1. mája 2014 na jej právny
vzťah, ktorý vznikol pred jeho účinnosťou, keď uviedol, že jej nebolo možné dať za pravdu
v tom, že „prvostupňový súd nesprávne na vec aplikoval § 5b Zákona o ochrane
spotrebiteľa, v dôsledku čoho potom nezákonne ex offo skúmal otázku premlčania
uplatneného nároku s tým, že ustanovenie nadobudlo účinnosť až po začatí tohto konania
1.5.2014. Tým nastolil otázku, či ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa...
zavedené novelou zákonom č. 102/2014 Z. z. je možné aplikovať i na právne vzťahy, ktoré
vznikli pred jeho účinnosťou, teda pred dňom 1.5.2014. pričom dospel k rovnakému záveru
ako súd prvostupňový, že áno.
Zodpovedanie tejto otázky súvisí s časovou pôsobnosťou právnych noriem. Rozdiel
medzi časovou pôsobnosťou hmotnoprávnych a procesných noriem pritom nie je zásadný,
pravidlom je, že právna norma reguluje spoločenské vzťahy dopredu a nie spätne. V danom
prípade ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa normuje procesnú činnosť orgánu
rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy (teda aj súdu), má teda charakter
procesnoprávny a to bez ohľadu na to. že je obsiahnuté v hmotnoprávnom predpise.
Keďže zároveň táto norma neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenia o časovej
pôsobnosti novely, ktorá ho zaviedla, musí platiť pravidlo okamžitej aplikability
tohto ustanovenia. Ak teda platí, že právna norma § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa
má procesný charakter a zákonodarca nestanovil osobitný právny režim intertemporality,
má súd prihliadať na premlčanie ex officio vo všetkých aj pred nadobudnutím účinnosti
tohto ustanovenia začatých konaniach podliehajúcich pod hypotézu tejto právnej normy.
Vzhľadom na to prvostupňový súd vo veci preskúmavaným rozsudkom rozhodol po
účinnosti novelizovaného § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ktorý
nadobudol účinnosť dňom 1. 5. 2014) správne ex offo citované ustanovenie zohľadnil a v
konaní aplikoval.“.
19. Podľa § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa orgán rozhodujúci o nárokoch
zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva,
na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo
na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie
predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto
skutočností dovolával.
20. Toto ustanovenie bolo do zákona o ochranu spotrebiteľa vnesené novelou,
zákonom č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní
služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo
prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, pričom platnosť a účinnosť nadobudlo 1. mája 2014. Dôvodová
správa k napadnutému ustanoveniu znie: „S ohľadom na potreby aplikačnej praxe
sa jednoznačne ustanovuje povinnosť ex offo postupu orgánov dozoru a orgánov
posudzujúcich nároky zo spotrebiteľskej zmluvy skúmať a vyhodnocovať prekážky
uplatnenia práva predávajúceho voči spotrebiteľovi.“ Napadnutá úprava bola súčasťou
širšieho balíka pro-spotrebiteľských opatrení.
21. Citované ustanovenie je v istom zmysle neostré a má taký záber, že vyvoláva
pre prax množstvo interpretačných otázok [Maliar, M. Po prednese právneho zástupcu
žalobcu bolo vyhlásené uznesenie: „Súd (v mene dlžníka) vznáša námietku premlčania
žalobcom uplatneného nároku“ In: http://www.lexforum.cz/495].
22. Predmetná vec je charakteristická tým, že sa súdy v množstve živých konaní
museli vysporiadať zvlášť s otázkou časovej pôsobnosti napadnutej normy. Vychádzajúc
z absencie intertemporálnych ustanovení a z názoru, že premlčanie má hmotnoprávnu
podstatu, niektoré súdy rozhodovali tak, že napadnutá norma sa neaplikuje v konaniach,
ktoré začali pred zmenou právnej úpravy (napr. uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k.
3 Co 494/2014-35), ale aj naopak (napr. uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
7 Co 116/2015), pričom v tomto uznesení odkázal odvolací súd na stanovisko
občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave k výkladu § 5b zákona o ochrane
spotrebiteľa, v ktorom bol prijatý záver, že toto ustanovenie je možné aplikovať
aj na konania začaté pred jeho účinnosťou., t. j. aj na konania začaté pred 1. májom 2014.
23. Proti názoru o jeho neaplikácii na konania začaté pred zmenou právnej úpravy
sa vymedzili jednak teoretici, ale aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“). Doc. Števček akcentuje procesnoprávny charakter ustanovenia a okamžitý účinok
právnej úpravy v prípade chýbajúcich intertemporálnych ustanovení (ŠTEVČEK, M. Zákon
a sudcovia; k výkladu ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa. In: Justičná revue.
2015, roč. 67, , č. 3, s. 357 – 367.). Najvyšší súd rozhodol o svojom pohľade na aplikáciu
§ 5b zákona o ochrane spotrebiteľa menej priamočiaro, ale jednoznačne. Generálny
prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal niekoľko
mimoriadnych dovolaní proti rozsudkom všeobecných súdov, ktorými boli zamietnuté
žaloby o plnenie dlhu, pretože súdy neakceptovali dohody o uznaní dlhu, a v novom
premlčaní pre rozpor s dobrými mravmi. Najvyšší súd tieto mimoriadne dovolania zamietol
bez toho, aby sa zaoberal meritom vecí, pretože by nemohli viesť k zlepšeniu právnej
pozície žalobcu z dôvodu, že aj v prípade uznania argumentácie generálneho prokurátora
by pri opätovnom prejednaní bola žaloba opäť zamietnutá, a to na základe § 5b zákona
o ochrane spotrebiteľa. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 3 MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015
(ktorý bol akceptovaný aj uznesením ústavného súdu III. ÚS 194/2016; obdobne
8 MCdo 13/2014 a II. ÚS 729/2015, pozn.) skonštatoval: «Zrušenie rozhodnutia
napadnutého dovolaním alebo mimoriadnym dovolaním nesmie byť však nikdy samoúčelné
a vždy musí viesť k vytvoreniu stavu, v ktorom bude možné odstrániť nesprávnosť
procesného alebo hmotnoprávneho charakteru, ktorá bola dôvodom pre kasačné
rozhodnutie najvyššieho súdu a nahradiť zrušené (nesprávne, nezákonné) rozhodnutie
novým, zodpovedajúcim zákonu. Pokiaľ je však už pri preskúmavaní napadnutého
rozhodnutia zrejmé, že (napríklad v dôsledku zmeny v právnom poriadku, ku ktorej
medzičasom došlo) bude súd, ktorému sa vec po zrušení jeho rozhodnutia má vrátiť
na ďalšie konanie, musieť rozhodnúť rovnako ako v zrušovanom rozhodnutí, lebo iné
rozhodnutie mu platný právny stav ani neumožní (t. j. ak súd po vrátení veci nebude môcť
postupovať alebo rozhodnúť inak, ako pred zrušením jeho rozhodnutia), nemá kasačné
rozhodnutie najvyššieho súdu opodstatnenie. V preskúmavanom prípade je - aj bez
vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom,
že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného
(a nie Občianskeho) zákonníka -, zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym
dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel
by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa,
pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný
prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež
zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto
ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú,
nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne
vzťahy založené pred týmto dňom. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade
zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvého stupňa (opäť)
posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v dôsledku
čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor navrhuje zrušiť.
Z týchto dôvodov najvyšší súd mimoriadne dovolanie zamietol (§ 243i O.s.p. v spojení
s § 243b ods. 1 O.s.p.).»
24. Z uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu, ale aj z ďalších rozhodnutí nižších
súdov (www.justice.gov.sk) vyplýva, že sa ustálil právny názor, podľa ktorého sa § 5b
zákona o ochrane spotrebiteľa aplikuje aj v konaniach začatých pred prijatím novej právnej
úpravy.
25. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že v teórii ústavného práva
i v slovenskom ústavnom systéme sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem,
čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú
s ústavou dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť.
Ústavnosť nepravej retroaktivity právnej normy má pritom právomoc skúmať len ústavný
súd, a to v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy.
26. Bolo preto povinnosťou orgánov verejnej moci aplikovať platný a účinný právny
predpis.
27. Ústavnosť retroaktivity právnej normy má pritom právomoc skúmať len ústavný
súd, a to v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. V konaní
o sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy senát ústavného súdu nie je
oprávnený preskúmavať súlad právnych predpisov s ústavou, pretože takýto prieskum je
vyhradený plénu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ústavný súd
už viackrát zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť
v inom type konania (napr. III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08, II. ÚS 287/2016).
28. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že aj v prípade opodstatnenosti tvrdenia
sťažovateľky o aplikácii právneho predpisu, ktorý spôsobuje pravú retroaktivitu, by ústavný
súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú, pretože krajský súd
aplikoval platný a účinný právny predpis a neústavnosť takéhoto právneho predpisu
z dôvodu tvrdených účinkov pravej retroaktivity nemožno preskúmavať v konaní
o individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ale len v konaní o súlade právnych predpisov
29. V prípade, ak by krajský súd považoval relevantné ustanovenie za protiústavné,
bolo v jeho právomoci predložiť ústavnému súdu podľa v tom čase platného § 109 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov.
Urobil tak až Okresný súdu Košice II, ktorý navrhol vysloviť nesúlad § 5b zákona o ochrane
spotrebiteľa s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy. Predmetné konanie je vedené pod sp. zn.
PL. ÚS 11/2016, pričom návrh bol prijatý na ďalšie konanie. Na tento návrh poukazuje
v sťažnosti aj samotná sťažovateľka.
K spočívaniu premlčacej lehoty
30. Krajský súd v napadnutom rozsudku skonštatoval, že základnou podmienkou,
aby došlo k spočívaniu premlčacej lehoty je, aby veriteľ dotknuté právo uplatnil
buď na všeobecnom súde alebo u iného, avšak nevyhnutne príslušného orgánu, ktorým
môže byť v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) i rozhodcovský súd. Zo zmluvy
o úvere uzatvorenej medzi sťažovateľkou a odporcami 27. apríla 2006 vyplynulo,
že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského súdu, bola uvedená
ako súčasť zmluvy o úvere. Podľa tejto doložky sa zmluvné strany dohodli, že „prípadné
spory vzniknuté z obchodu budú rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom konaní
prostredníctvom stáleho rozhodcovského súdu zriadeného v zmysle zák. č. 510/2002 Z. z.
o platobnom styku. Poberateľ úveru vyjadruje súhlas s návrhom stavebnej sporiteľne
na riešení sporov stálym rozhodcovským súdom.“.
Takto formulovaná rozhodcovská doložka znemožňovala podľa názoru krajského
súdu spotrebiteľovi „v prípade podania žaloby dodávateľom, dosiahnuť rozhodovanie
sporu všeobecným súdom, čím spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa,
pretože výber rozhodcovského súdu dodávateľom bol súčasťou zmluvy, ktorá je
dodávateľom vopred pripravená, a spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy, a teda ani
rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať alebo odmietnuť.
V skúmanom prípade nemožno uvažovať nad tým, že by rozhodcovská doložka bola
individuálne dojednanou zmluvnou podmienkou. Zo spôsobu uzatvorenia rozhodcovskej
doložky, ktorá je súčasťou formulárovej zmluvy, nie je možné odvodiť, že navrhovateľom
bol návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky ponúknutý dlžníkom a títo mali možnosť jeho
návrh buď prijať alebo odmietnuť. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodcovská doložka
je súčasťou formulárovej zmluvy je zrejmé, že dlžníci nemali možnosť uzatvorenie
rozhodcovskej doložky ovplyvniť.“. Krajský súd bol toho názoru, že len v prípade,
ak by rozhodcovská doložka bola dohodnutá individuálne, bolo by zrejmé, že spotrebiteľ
bol riadne oboznámený s rozhodcovskou doložkou a pristúpil na ňu. Ďalej krajský súd
poukázal na § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za individuálne dojednané
zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť
sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah, pričom ak dodávateľ
nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom
sa nepovažujú za individuálne dojednané. Dôkazné bremeno o individuálnom dojednaní
rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom podľa krajského súdu „spočíva na navrhovateľovi,
tento však v tomto smere v rámci podaného odvolania nepredložil žiadne dôkazy,
ani netvrdil rozhodujúce skutočnosti, ktorými by preukazoval individuálnu dohodu
s odporcami na riešení sporov medzi nimi v rozhodcovskom konaní.
V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je pritom význam rozhodcovskej
doložky osobitný, pretože v prípade sporu, súkromná osoba rozhodne o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový
kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne
spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda
zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov
medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom, je dôvodné predpokladať,
že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný
neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje.
Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť
na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ,
ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy,
je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery
je rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne. Okrem
toho táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu,
ale na začiatku zmluvného vzťahu.“.
Rozhodcovská doložka v danom prípade má podľa názoru krajského súdu síce
charakter tzv. nevýhradnej rozhodcovskej doložky, pretože spotrebiteľovi dáva na výber
medzi všeobecným súdom a rozhodcovským súdom, avšak v prípade podania žaloby
dodávateľom „je daná právomoc výlučne určeného rozhodcovského súdu, čo zakladá
nerovnováhu v postavení spotrebiteľa (tak ako sa stalo aj v tomto konkrétnom prípade),
pretože ten je v tom prípade povinný podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu.
V prevažnej väčšine prípadov, je žalobcom z úverovej zmluvy práve dodávateľ. Možnosť
voľby je tak pre spotrebiteľa len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské
žaloby podávajú veritelia, a to na vybraný rozhodcovský súd.“.
Krajský súd ďalej v napadnutom rozsudku poukázal na rozhodnutie ústavného súdu
sp. zn. IV.ÚS 55/2011 z 24. februára 2011, v ktorom ústavný súd zaujal stanovisko,
že „pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ
pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči
sa dobrým mravom a výkon práva povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,
resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady
93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu
príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo“.
V rámci uvedenej argumentácie bol krajský súd toho názoru, že „zmluvná
podmienka obsiahnutá v úverovej zmluve účastníkov v podobe rozhodcovskej doložky,
podľa ktorej všetky spory v prípade žaloby podávanej veriteľom prejedná vopred vybraný
rozhodcovský súd, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú
musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom
musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.
Pretože rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle
§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná a nemohla založiť právomoc rozhodcovského
súdu v danej veci konať a rozhodnúť.“ Inak povedané krajským súdom, „predmetný Stály
rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava, nebol príslušným
orgánom na prejednanie a rozhodnutie danej veci. V dôsledku toho podaním návrhu
na začatie konania na tento orgán ani pokračovaním v začatom konaní nemohlo dôjsť
k zastaveniu - spočívaniu premlčacej lehoty.“.
31. Z uvedeného možno zhrnúť, že krajský súd bol v zásade toho názoru,
že premlčacia doba neplynie od uplatnenia nároku aj na takom orgáne, akým
je rozhodcovský súd, avšak v konkrétnej prerokúvanej veci bola exekúcia vedená
na okresnom súde pod sp. zn. 23 Er 603/2012 zastavená z dôvodu, že rozhodcovská doložka
ako neprijateľná zmluvná podmienka je neplatným zmluvným dojednaním, a preto sa na ňu
prihliada tak, ako keby nebola v zmluve uvedená. Preto ak sťažovateľka uplatnila svoje
právo na rozhodcovskom súde, ktorého rozhodca nemal právomoc vydať rozhodcovský
rozsudok, nejde o uplatnenie práva u príslušného orgánu v zmysle § 112 Občianskeho
zákonníka. Samotné rozhodcovské konanie, ale aj exekučné konanie bolo vedené bez toho,
aby sťažovateľka mala k dispozícii právoplatné a vykonateľné rozhodnutie právomocným
orgánom. Premlčacia doba sa preto nezastavila a plynula po celý čas ako rozhodcovského,
tak aj exekučného konania, a preto sťažovateľka musí niesť následky jej plynutia.
32. Odlišná situácia nastáva podľa ústavného súdu v prípade, ak rozhodcovský
rozsudok bol zrušený podľa § 43 ods. 1 v konaní podľa zákona o rozhodcovskom konaní,
keď podľa § 19 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní podanie žaloby na rozhodcovský
súd alebo prijatie žaloby druhým účastníkom rozhodcovského konania, ak rozhodcovský
súd nebol ešte ustanovený, má rovnaké právne účinky, ako keby bola žaloba podaná na súd.
33. Podľa § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní ak súd zruší rozhodcovský
rozsudok z dôvodov neplatnosti rozhodcovskej zmluvy alebo nemožnosti riešiť predmet
sporu v rozhodcovskom konaní, pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe
alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.
34. Preto v zmysle citovaného podanie žaloby na rozhodcovskom súde má rovnaký
účinok, ako keby bola žaloba podaná na príslušný všeobecný súd bez ohľadu na platnosť
alebo neplatnosť rozhodcovskej doložky, ktorá sa stáva predmetom posúdenia
či už rozhodcovského súdu, alebo všeobecného súdu. Pokiaľ účastník rozhodcovského
konania využije možnosť preskúmania rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom
podaním žaloby, toto konanie v zásade môže skončiť buď zamietnutím jeho žaloby, alebo
zrušením rozhodcovského rozsudku. Ak je rozhodcovský rozsudok zrušený z dôvodov
neplatnosti rozhodcovskej zmluvy podľa § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní,
po zrušení rozhodcovského rozsudku pokračuje všeobecný súd v konaní o pôvodne podanej
žalobe na rozhodcovskom súde. Ide teda o jednotné konanie začaté podaním žaloby
na rozhodcovskom súde, ktoré bude ukončené až rozhodnutím všeobecného súdu v súdenej
veci. Uvedené vylučuje plynutie premlčacej lehoty počas vedeného rozhodcovského
konania a následného vedenia občianskeho súdneho konania. Od podania žaloby
na rozhodcovskom súde začne premlčacia doba spočívať a spočíva do právoplatného
skončenia veci na všeobecnom súde.
35. Preto právo veriteľa v prípade, ak rozhodcovská doložka bola vyhlásená
za neprijateľnú podmienku, a preto je neplatným zmluvným dojednaním podať žalobu
na príslušnom súde, bude premlčané, lebo neexistuje mechanizmus (procesný postup)
pre ďalší postup vo veci, a to už formou postúpenia veci inému príslušnému orgánu na
ďalšie konanie, alebo formou klauzuly obdobnej § 19 zákona o rozhodcovskom konaní;
zachovanie účinkov podanej žaloby a spočívanie plynutia premlčacej doby tak nie je
pre tento prípad nikde zakotvený, preto neostáva ústavnému súdu nič iné len konštatovať,
že účinky spočívania nenastávajú (m. m. odlišné stanovisko sudcu ústavného súdu Milana
Ľalíka k nálezu sp. zn. I. ÚS 547/2012).
36. Sťažovateľka vo vzťahu k spočívaniu premlčacej doby v prípade neplatnej
rozhodcovskej doložky poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
29 ICdo 41/2014 z 30. júna 2016, zo záverov ktorého vyplýva, že aj v prípade,
ak rozhodcovské konanie skončilo rozhodcovským rozsudkom, ktorý formálne nadobudol
právoplatnosť a mal sa stať vykonateľným, ale ktorý bol exekučným súdom vyhlásený
za taký, ktorý nemá právne účinky, pretože bol vydaný mimo rámec právomoci rozhodcu,
dochádza k spočívaniu plynutia premlčacej doby. K tejto argumentácii ústavný súd
poznamenáva, že judikatúra všeobecných súdov v Slovenskej republike nemusí byť
nevyhnutne totožná s judikatúrou formulovanou Najvyšším súdom Českej republiky,
pokiaľ je jej prípadná odlišnosť založená na racionálnej právnej argumentácii. Napokon
z postavenia ústavného súdu vyplýva, že ani v prípadne existencie obsahovo odlišnej
judikatúry nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov
v Slovenskej republike (obdobne I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011,
37. Ústavný súd aplikujúc už uvedené východiská na napadnuté rozhodnutie
krajského súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky arbitrárnosti
a je ústavne akceptovateľné. Nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom,
že by napadnutý rozsudok krajského súdu bolo možné považovať za popierajúci zmysel
práva na súdnu ochranu, pretože krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery,
ku ktorým dospel. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah
sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodol
spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil
na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je
oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa
konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť
sama osebe nie je právnym základom pre namietanie porušenia základného práva
(napr. II. ÚS 54/02).
38. Ústavný súd sa teda z obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdu
presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že v tomto ohľade dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti
jej právnej veci, závery krajského súdu sú logické, vychádzajúce zo skutkových okolností
veci a relevantných právnych noriem, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).
39. V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom,
aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako
zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv
(m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru
ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť
porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch
s požiadavkami účastníka konania.
40. Na podporu svojich záverov ústavný súd poukazuje aj na to, že súčasťou práva
na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Rovnako
Európsky súd pre ľudské práva judikoval, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere
uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999).
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva však nevyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva
na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06). Aj podľa judikatúry
ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).
41. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v rámci predbežného
prerokovania veci dospel k záveru o nedostatku relevantnej súvislosti medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a označeným základným právom sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
42. K námietke sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd napadnutým rozsudkom
zasiahol do jej práva vlastniť majetok, ústavný súd uvádza, že keďže právny názor
krajského súdu nepovažoval za arbitrárny, svojvoľný a jeho napadnutý rozsudok za taký,
ktorý by popieral účel a zmysel právnej úpravy, a nezistil príčinnú súvislosť medzi
namietaným porušením označených práv sťažovateľa hmotnej povahy podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a napadnutým rozsudkom krajského súdu, preto aj túto časť sťažnosti sťažovateľky
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
43. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľky (zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu,
vrátenie veci mu na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudcu Rudolfa Tkáčika.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2017