Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 729/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS

KSI Slovensko, s. r. o., Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou

Tomáš Kušnír, s. r. o., Pajštúnska 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1,

a , Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. augusta 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o.

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 (ďalej len „“), Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. mája 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou patriacou

do medzinárodne pôsobiacej inkasnej skupiny. Sťažovateľka sa na Okresnom súde Vranov

nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) žalobou domáhala zaplatenia pohľadávky voči

žalovanej. Okresným súdom bola rozsudkom sp. zn. z 2. novembra 2012

žaloba zamietnutá. Proti rozsudku podala sťažovateľka odvolanie z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia veci a z dôvodu, že okresný súd dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) rozsudkom sp. zn. zo 17. októbra 2013 rozsudok okresného súdu ako

vecne správny potvrdil. Proti rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského

súdu podal na základe podnetu sťažovateľky generálny prokurátor Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia a nesprávnej aplikácie ustanovení

v znení neskorších predpisov, a to najmä inštitútu premlčania a uznania dlhu na zmluvný

vzťah založený zmluvou o úvere. Najvyšší súd mimoriadne dovolanie zamietol napadnutým

rozsudkom.

Sťažovateľka zastáva názor, že ústavne nekonformným výkladom ustanovení

o ochrane

spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) boli

porušené jej základné práva podľa , a , ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom všeobecných súdov týkajúcim sa

aplikácie nepravej retroaktivity na posudzovanú vec a je presvedčená, že najvyšší súd mal

pri otázke stretu starej a novej právnej úpravy uplatniť ústavne konformný výklad

ustanovení zákona ochrane spotrebiteľa a v zmysle

uplatnenia absolútneho zákazu retroaktivity (ktorý by bol spôsobilý doviesť sťažovateľku

k úspechu v spore) alebo iniciovať konanie o súlade predmetných ustanovení s .

Podľa názoru sťažovateľky ak najvyšší súd neuplatnil ústavne konformný výklad

ustanovení a zákona o ochrane spotrebiteľa, mal dať sťažovateľke

možnosť sa k aplikácii nepravej retroaktivity na posudzovanú vec vyjadriť. Keďže najvyšší

súd tak neurobil, mal týmto postupom sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom

a zapríčiniť tak stav, keď vydanie napadnutého rozhodnutia bolo pre sťažovateľku

prekvapivé.

Napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu bolo mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora zamietnuté, a to okrem neexistencie procesných vád konania majúcich

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci aj z dôvodu, že najvyšší súd považoval už pri

preskúmavaní rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu za zrejmé, že ak „(napríklad

v dôsledku zmeny v právnom poriadku, ku ktorej medzičasom došlo) bude súd, ktorému sa

vec po zrušení jeho rozhodnutia má vrátiť na ďalšie konanie, musieť rozhodnúť rovnako ako

v zrušovanom rozhodnutí, lebo iné rozhodnutie mu platný právny stav ani neumožní (t. j. ak

súd po vrátení veci nebude môcť postupovať alebo rozhodnúť inak, ako pred zrušením jeho

rozhodnutia), nemá kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu opodstatnenie“.

Sťažovateľka vyčíta napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu jeho

nepreskúmateľnosť z dôvodu, že nie je jasné, prečo by mal okresný súd aj po prípadnom

vrátení veci žalobu zamietnuť, čím najvyšší súd podľa sťažovateľky nepostupoval v súlade

s ustanoveniami upravujúcimi konanie o mimoriadnom dovolaní a prekročil tak právomoci

zverené mu zákonom.

Podľa vyjadrenia sťažovateľky táto odkúpením pohľadávok bánk a pobočiek

medzinárodných bánk na Slovensku pochádzajúcich z úverových zmlúv so spotrebiteľmi

pomáha riešiť finančnú likviditu bánk a napomáha zdravému fungovaniu trhu, od ktorého je

závislá národná ekonomika. V podstate jediným účelom nadobudnutia pohľadávky

sťažovateľkou bolo jej vymoženie. Sťažovateľka je toho názoru, že najvyšší súd náhle

a neopodstatnene zasiahol do jej základného práva vlastniť majetok ( )

a nakladať s ním na účel na ktorý bol nadobudnutý, z dôvodu, že zamietnutím

mimoriadneho dovolania jej mal znemožniť domôcť sa zaplatenia svojej pohľadávky

a v tomto smere ju znevýhodniť oproti iným veriteľom vymáhajúcim obdobné pohľadávky

v čase pred zavedením § 5b zákona ochrane spotrebiteľa a § 52 ods. 2 Občianskeho

zákonníka do platného právneho poriadku.

Sťažovateľka sa nakoniec sťažnosťou domáha úhrady trov konania najvyšším súdom.

Poukazujúc na už uvedené, sťažovateľka navrhla vydať tento nález:

„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 28.5.2015 základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

2. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

28.5.2015 základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky porušené bolo.

3. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

28.5.2015 základné právo sťažovateľa na rovnosť v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3

porušené bolo.

4. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

28.5.2015 základné právo sťažovateľa na majetok podľa Slovenskej

republiky porušené bolo.

5. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

28.5.2015 základné právo sťažovateľa na majetok podľa čl. 1 Protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

6. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

28.5.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania

do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. ...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

...

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným postupom

orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O

zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný

súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr. , , III.

ÚS 198/07, ).

III.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj

napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

K námietke sťažovateľky týkajúcej sa arbitrárnosti zamietnutia mimoriadneho

dovolania z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia a k sťažovateľkou uvedenému

tvrdeniu, že z rozhodnutia najvyššieho súdu nie je jasné, prečo by mal okresný súd

po prípadnom vrátení veci v súlade s platným právom rozhodnúť opäť v neprospech

sťažovateľky, ústavný súd poukazuje na argumentáciu najvyššieho súdu, podľa ktorej

«... v preskúmavanom prípade je – aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka

generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa

Obchodného (a nie Občianskeho) zákonníka – zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil

mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa (okresnému

súdu) na ďalšie konanie, musel by (okresný) súd vziať na zreteľ § 5b zákona o ochrane

spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol

povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou.

Mal by tiež zohľadniť vetu tretiu , podľa ktorého

na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú

ustanovenia , aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného

práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých

súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj

na právne vzťahy založené pred týmto dňom.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých

mimoriadnym dovolaním by súd prvého stupňa (okresný súd) opäť posudzoval plynutie

premlčacej doby podľa ustanovení , v dôsledku čoho by rozhodol

tak, ako v rozsudku (krajského a okresného súdu), ktorý generálny prokurátor navrhuje

zrušiť.».

Ústavný súd považuje za vhodné na tomto mieste skonštatovať, že odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nevybočuje z medzí ústavnej udržateľnosti, je

z tohto pohľadu akceptovateľné, pričom prekročenie právomoci najvyššieho súdu pri vydaní

napadnutého rozhodnutia ústavný súd nezistil.

Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti toho

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnými súdmi by

bolo možné uvažovať v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný výklad najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje (m. m. ).

Pokiaľ sťažovateľka osobitne tvrdila porušenie základného práva na súdnu ochranu

porušením princípu rovnosti účastníkov v konaní ( ), ktorý je inak

súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, k čomu malo dôjsť tým, že najvyšší súd

svojím výkladom a zákona o ochrane spotrebiteľa

zvýhodnil žalovanú oproti sťažovateľke, v dôsledku čoho mala žalovaná priaznivejšie

postavenie pri prerokúvaní a rozhodovaní veci, ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť,

že upravuje rovnosť účastníkov v súdnom konaní z hľadiska možnosti

uplatňovania ich procesných práv. Pokiaľ sťažovateľka dôvodí tým, že k porušeniu tohto

článku malo dôjsť ústavne nekonformnou aplikáciou hmotného práva, takáto situácia

v danom prípade nenastala ().

Ústavný súd dodáva, že zabezpečuje rovnosť účastníkov konania

v konaní pred všeobecným súdom (sťažovateľky a žalovanej). K jeho porušeniu môže dôjsť

napr. v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní,

v rozpore s ustanoveniami zvýhodní svojím postupom

predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov konania na úkor iného

účastníka konania. Takúto situáciu však ústavný súd vo veci sťažovateľky nezistil.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že vykladá a aplikuje

tak, aby jeho výklad a aplikácia boli v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu ()

i s jeho výkladom a aplikáciou Európskeho súdu pre ľudské práva. Preto aj v tomto prípade

ústavný súd námietky sťažovateľky týkajúce sa porušenia práv podľa čl. 1 dodatkového

protokolu a posudzoval spoločne.

K námietke sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd napadnutým rozhodnutím

zasiahol do jej práva vlastniť majetok vydaním rozhodnutia, v ktorom sa nestotožnil

s právnym názorom generálneho prokurátora vyjadreným v mimoriadnom dovolaní a vec

posúdil odlišne, ústavný súd opätovne odkazuje na svoju stabilnú judikatúru, v zmysle

ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného (najvyššieho) súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Keďže ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu za arbitrárny,

svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by popieralo účel a zmysel právnej úpravy,

a nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľky a postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu pri rozhodovaní, sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015