Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 71/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2015 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátkou JUDr. Lenkou

Molčanovou, Advokátska kancelária, Kamenná Poruba 15, Vranov nad Topľou,

ktorou namieta porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a , , a

Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Komárno č. k. 368

z 9. februára 2010, rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 829

z 13. marca 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. júla 2014, a takto

rozhodol:

, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. októbra 2014 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Komárno (ďalej len „okresný súd“) č. k. z 9. februára 2010, rozsudkom

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. z 13. marca 2013

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 28. júla 2014 a žiada vydať tento nález:

„Práva sťažovateľa: podľa čl. 46 ods. 1

a , podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2

ústavného , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako

ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky

konaním a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v spojení s Krajským

súdom v Nitre a s Okresným súdom Komárno pod č. k. , č. k.

a č. k. boli porušené.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

28. 07. 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 829

zo dňa 13. 03. 2013 a s rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn. 368

zo dňa 09. 02. 2010 ruší a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Komárno.“

Sťažovateľ súčasne požiadal ústavný súd o vydanie dočasného opatrenia,

ktorým by bola odložená vykonateľnosť právoplatného rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. júla 2014 v spojení s rozsudkom krajského súdu

č. k. z 13. marca 2013 a s rozsudkom okresného súdu

č. k. z 9. februára 2010 a ďalej uložená predovšetkým povinnosť

sťažovateľovej protistrane v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn.

zdržať sa nakladania s predmetom sporu.

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ

bol ako žalovaný v 2. rade účastníkom konania vedeného pred okresným súdom

pod sp. zn. , v ktorom sa proti Slovenskému pozemkovému fondu (ďalej len

„žalovaný v 1. rade“) a sťažovateľovi Rímskokatolícka cirkev, Farnosť (ďalej len

„žalobca“) domáhala vydania nehnuteľností. Predmetom konania bolo po úpravách žaloby

pripustených okresným súdom vo vzťahu k sťažovateľovi (vo vzťahu k žalovanému v 1. rade

sa žalobca domáhal vydania iných nehnuteľností) vydanie parcely druh pozemku

2

lesné pozemky o výmere 4726 mvytvorenej geometrickým plánom č. z 21.

februára 2008 vyhotoveným , autorizačne overeným

, autorizovaným geodetom a kartografom, 25. februára 2008 a úradne overeným

Správou katastra 27. marca 2008 pod č. , k. ú. , vytvorenej od

2

parcely č. druh pozemku lesné pozemky o výmere 4726 m, vedenej Katastrálnym

úradom v , Správou katastra , okres , obec , k. ú.

, v katastri nehnuteľností v registri C na katastrálnej mape na

(ďalej len „parcela č. “) a parcely č. druh pozemku zastavané plochy a

nádvoria o výmere 34 m² vytvorenej rovnakým geometrickým plánom vedenej

Katastrálnym úradom v , Správou katastra , okres , obec ,

k. ú. , v katastri nehnuteľností v registri C na katastrálnej mape na

(ďalej len „parcela č. “), spolu s dokumentáciou, ktorá k nim

prislúcha, všetko do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobca žalobu odôvodnil tým, že vlastníkom oboch parciel bol pôvodne právny

predchodca žalobcu a ich vydanie žiadal postupom podľa

o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam

a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „“

alebo „reštitučný zákon“). Žalobca tvrdil, že napriek tomu, že vyzval žalovaného v 1. rade

25. apríla 2006 a sťažovateľa 26. apríla 2006 na vydanie nehnuteľností, žalovaní si

povinnosť nehnuteľnosť žalobcovi vydať nesplnili. Sťažovateľ sa v konaní bránil tým, že

výzva žalobcu nespĺňala zákonné podmienky a je neurčitá (najmä dostatočne

nešpecifikovala nehnuteľnosti, pretože neobsahovala údaje podľa katastra nehnuteľností, ale

iba odkaz na zápisy v pozemnoknižných vložkách, aj to nie dostatočne určitý) a sama osebe

nezakladá právo na navrátenie vlastníctva. Zákonodarcom určená lehota do 30. apríla 2006

je lehotou hmotnoprávnou, pričom v tejto lehote bol žalobca povinný preukázať splnenie

, čo však neurobil (a čo nemožno

zhojiť dodatočným predkladaním dokladov v konaní pred súdom). V prekluzívnej lehote

navyše žalobca nepreukázal, že je oprávnenou osobou; nepreukázal, že je právnym

nástupcom subjektov zapísaných v pozemnoknižnej vložke; nijako nešpecifikoval dôvod

navrátenia nehnuteľností a aj geometrické plány, na ktoré sa odvoláva a ktorými

špecifikoval, čoho sa vlastne domáha, predložil okresnému súdu až 2. apríla 2008.

Okresný súd rozsudkom č. k. z 9. februára 2010 žalobu voči

žalovanému v 1. rade zamietol (pre nedostatok jeho pasívnej legitimácie, keďže

nehnuteľnosti, ktorých vydania sa žalobca voči žalovanému v 1. rade domáhal, prešli ešte

pred vznikom žalovaného v 1. rade do vlastníctva obce podľa Zákona Slovenskej národnej

rady č. o majetku obcí v znení neskorších predpisov), žalobe proti

sťažovateľovi čiastočne vyhovel, keď sťažovateľovi uložil vydať žalobcovi parcelu č.

spolu s dokumentáciou, ktorá k nej prislúcha, a vo zvyšku (t. j. pokiaľ ide o parcelu

č. ) voči nemu žalobu zamietol. Žalovanému v 1. rade priznal voči žalobcovi právo

na náhradu trov konania a vo vzťahu medzi žalobcom a sťažovateľom rozhodol tak, že

žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Vo vzťahu k sťažovateľovi

odôvodnil okresný súd vyhovujúci výrok rozsudku takto:

„Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike je v zmysle zákona

o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností v znení

neskorších predpisov štátom registrovaná cirkev. Z potvrdenia Ministerstva kultúry SR

cirkevný odbor zo dňa 21.8.2008 vyplýva, že farnosti spadajúce pod rímskokatolícku cirkev

v Slovenskej republike v minulosti mali a nepretržite majú právnu subjektivitu, vlastnili

a vlastnia hnuteľný a nehnuteľný majetok, pričom v minulosti vystupovali pod rôznymi

označeniami a názvami tak, ako sú uvádzané aj v pozemkovoknižných vložkách. Jedná sa

o totožný právny subjekt, ktorý v minulosti vystupoval pod iným označením.

V danom prípade z pozemkovoknižnej vložky č. vyplýva z bodu B1, že pôvodným

vlastníkom nehnuteľností je označená Rímskokatolícka cirkev .

Z pozemkovoknižnej vložky č. vyplýva v bode BI, že pôvodný vlastník je zapísaný

Rímskokatolícka cirkev . S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd nemal

pochybnosti o tom, že navrhovateľ je osobou s právnou subjektivitou a oprávnenou osobou

v zmysle

V ďalšom sa súd zaoberal náležitosťami výzvy v zmysle , ktorý

vymedzuje náležitosti výzvy po formálnej stránke a stanovuje povinnosť uplatniť oprávnenou

osobou písomnou výzvou svoj nárok voči osobe povinnej do 30.4.2006, ak preukáže v tejto

lehote skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká. Písomnú

výzvu v zmysle § 5 ods. 1 reštitučného zákona je potrebné doručiť povinnej osobe

do 30.4.2006. Samotná písomná výzva doručená povinnej osobe do 30.4.2006 je

podmienkou vzniku nároku na vydanie nehnuteľností, ktorou sa nárok oprávneného zakladá.

Z písomnej výzvy navrhovateľa zo dňa 21.4.2006 doručenej dňa 26.4.2006 vyplýva, že sa

navrhovateľ domáha vydania a navrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam nachádzajúcich sa

v k. ú. a , ktoré už špecifikovali v samotnej výzve ako aj v prílohách.

Označili pritom pozemkovoknižné vložky, identifikáciu parciel. Z identifikácie parciel

vyplýva, že sa jedná o nehnuteľnosti pôvodne vedené v pozemkovoknižných vložkách...

v prípade odporcu v rade 2. pkn vložka č. pre k. ú. . Vzhľadom

na uvedené bol súd toho názoru, že navrhovateľ si kvalifikovane uplatnil svoj nárok ako

oprávnená osoba. ...

Navrhovateľ si svoj nárok uplatnil... voči odporcovi v rade 2., ktorý však súd

považuje za dôvodný len čiastočne. Poukazuje na to, že v zmysle zákona

odsek 1 vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria poľnohospodársku

pôdu, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárnej usadlosti, lesný

pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, podiely spoločných

nehnuteľností. Navrhovateľ si voči odporcovi v rade 2. uplatnil nárok na vydanie

a navrátenie nehnuteľností, a to parc. č. lesné pozemky o výmere 4726 m²

vytvorených geometrickým plánom zo dňa 21.2.2008... Z predloženej

identifikácie parciel navrhovateľom súd zistil, že parcela č. ... bola vytvorená

z pôvodnej parcely č. zapísané na pozemkovoknižnej vložke pre k. ú. . Táto

však bola odpísaná do uvedenej vložky z pkn vložky č. . Z pkn vložky č. vyplýva, že

pôvodným vlastníkom tejto nehnuteľnosti bola Rímskokatolícka cirkev . Zo zápisu

B3 vyplýva, že vlastníkom tejto nehnuteľnosti sa stal štát na základe

Táto skutočnosť je potvrdená aj na pkn vložke č. v časti B1, do ktorej bola parcela

odpísaná. Z tiež vyplýva, že odporca v rade 2) je povinnou osobou

v zmysle § 4 ods. 1 Reštitučného zákona nakoľko spravuje majetok Slovenskej republiky.

Ďalej z pkn vložky č. vyplýva, že parc. č. je charakterizovaná ako ornica v hone

pri cintoríne. Z návrhu je zrejmé, že pri vytvorených parcelách je charakterizovaný

druh pozemku ako lesný pozemok... Súd poukazuje na to, že zo znenia zákona vyplýva

konkrétny výpočet druhov pozemkov, ktorých navrátenia sa môže navrhovateľ domáhať.

S poukazom i na zápis v pkn vložke je zrejmé, že pôvodná parcela bola nehnuteľnosť, ktorá

spadá pod § 2 ods. 1 reštitučného zákona... Preto súd návrh navrhovateľa voči odporcovi

v rade 2. považoval za oprávnený... pri parc. č. “

Pokiaľ okresný súd žalobu vo vzťahu k sťažovateľovi týkajúcu sa parcely č.

zamietol, urobil tak s týmto odôvodnením: „Z návrhu je zrejmé, že... pri parc. č. je

charakterizovaný druh pozemku ako zastavané plochy a nádvoria. ... S poukazom i na zápis

v pkn vložke je zrejmé, že pôvodná parcela bola síce nehnuteľnosť, ktorá spadá pod § 2

ods. 1 reštitučného zákona, avšak novovytvorená parcela č. je pozemok, ktorý je

zastavanou plochou. Vzhľadom na uvedené bol súd toho názoru, že parc. č. nespĺňa

podmienky na navrátenie oprávnenému... Preto súd návrh navrhovateľa voči odporcovi

v rade 2. považoval... pri parc. č. za nedôvodný a v tejto časti... žalobu zamietol.“

Na odvolanie žalobcu a sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 829

z 13. marca 2013 rozsudok okresného súdu vo vzťahu k žalovanému v 1. rade

v zamietajúcom výroku zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a vo vzťahu

k sťažovateľovi rozsudok okresného súdu v jeho vyhovujúcej časti (teda pokiaľ ide o parcelu

č. ) ako vecne správny potvrdil a v zamietajúcej časti (teda pokiaľ ide o parcelu

č. ) zmenil tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť žalobcovi vydať aj túto parcelu

spolu s dokumentáciou, ktorá k nej prislúcha. Náhradu trov konania žalobcovi proti

sťažovateľovi nepriznal. Krajský súd svoje rozhodnutie vo vzťahu k žalovanému v 1. rade

odôvodnil tým, že v konaní nebolo preukázané vlastnícke právo obce k nehnuteľnostiam,

ktorých vydania sa žalobca proti žalovanému v 1. rade domáhal, a na túto otázku bude

potrebné vykonať ďalšie dokazovanie. Pokiaľ ide o potvrdenie výroku okresného súdu

o povinnosti sťažovateľa vydať žalobcovi parcelu č. , krajský súd sa stotožnil

s právnym posúdením veci okresným súdom vrátane jeho záveru o tom, že výzva

na vydanie nehnuteľností spĺňala zákonom predpísané náležitosti. Zmeňujúci výrok

vo vzťahu k sťažovateľovi týkajúci sa parcely č. odôvodnil krajský súd tým, že

po doplnení dokazovania je preukázané, že na tejto parcele sú postavené stavby účelovo

súvisiace s pôvodnou hospodárskou stavbou. Tie sú vo vlastníctve fyzických osôb, ktoré

požiadali o vyňatie pozemkov z lesného pôdneho fondu, a rozhodnutím príslušného orgánu

zo 16. apríla 2003 boli z lesného pôdneho fondu vyňaté a preradené do kultúry zastavané

plochy. Preto zodpovedá účelu zákona aj s ohľadom na malú výmeru parcely č.

2

(34 m), aby bola aj táto parcela vydaná žalobcovi.

Rozsudok okresného súdu č. k. z 9. februára 2010 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. z 13. marca 2013 nadobudli

právoplatnosť 25. júna 2013.

O dovolaní sťažovateľa proti potvrdzujúcemu a zmeňujúcemu výroku rozsudku

krajského súdu rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 28. júla 2014

tak, že dovolanie sťažovateľa proti zmeňujúcemu výroku zamietol, dovolanie proti

potvrdzujúcemu výroku odmietol a žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dovolanie proti potvrdzujúcemu výroku je neprípustné

a zmeňujúci výrok rozsudku krajského súdu je vecne správny (vrátane výkladu pojmu

„lesný pozemok“ krajským súdom).

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 28. júla 2014 nadobudol

právoplatnosť 28. augusta 2014.

Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základných práv

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a , ,

ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 dohovoru smerujúcu proti rozsudku

okresného súdu č. k. z 9. februára 2010, rozsudku krajského súdu

č. k. z 13. marca 2013 a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. júla 2014 odôvodnil tým, že všeobecné súdy svoje rozhodnutia

nedostatočne odôvodnili a vec nesprávne právne posúdili. Nevzali do úvahy a nevyporiadali

sa s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, podľa

ktorej potvrdenie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)

z 21. augusta 2008 (k evidencii právnických osôb, ktoré odvodzujú svoju právnu

subjektivitu od cirkví) nebolo (a s ohľadom na čas jeho vydania ani nemohlo byť) prílohou

výzvy na vydanie veci žalobcu z 21. apríla 2006 a bolo vydané nad rámec právomoci

ministerstva. Navyše z obsahu spisu okresného súdu je zrejmé, že žalobca vznikol až

25. októbra 1994. Zápis o vlastníctve údajného právneho predchodcu žalobcu na príslušnej

pozemnoknižnej vložke je však už z 12. apríla 1911. Z uvedeného je podľa názoru

sťažovateľa zrejmé, že žalobca dosiaľ nepreukázal svoje právne nástupníctvo po pôvodnom

vlastníkovi nehnuteľností a nepredložil žiaden doklad o tom, že je právnym nástupcom

Rímskokatolíckej cirkvi a Rímskokatolíckej cirkvi . Všeobecné súdy

nesprávne právne posúdili náležitosti výzvy na vydanie nehnuteľnosti, pričom sa opierali

iba o nález ústavného súdu sp. zn. zo 7. júla 2010 a nevzali do úvahy

existenciu a obsah ďalších rozhodnutí ústavného súdu (, ,

z 1. júla 1999). Pritom je zrejmé, že žalobca nepredložil v prekluzívnej lehote

do 30. apríla 2006 identifikáciu parciel, geometrické zameranie nehnuteľnosti, neoznačil

pôvodného vlastníka nehnuteľnosti, ako prílohu výzvy uviedol iba pzkn. vl. čl. ,

zo zápisov na ktorej nie je zrejmé, kto bol pôvodným vlastníkom nehnuteľnosti, žalobca

nepreukázal dôvod na vrátenie nehnuteľnosti a nepredložil dôkazy tento dôvod

preukazujúce. Hoci na tieto skutočnosti sťažovateľ opakovane poukazoval pred súdmi

všetkých stupňov, žiaden z nich sa s touto argumentáciou sťažovateľa nevysporiadal. Pokiaľ

krajský súd a najvyšší súd uložili sťažovateľovi vydať žalobcovi i parcelu č. ,

nerešpektovali obmedzenie stanovené pre vydávanie nehnuteľností zákonom (taxatívnym

výpočtom druhov vydávaných nehnuteľností), keď z obsahu spisu bolo nesporne

preukázané, že táto parcela nie je súčasťou lesného pôdneho fondu a je na nej navyše

postavená stavba, v dôsledku čoho výklad zákona krajským súdom i najvyšším súdom je

v priamom rozpore so znením právneho predpisu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

, , a listiny a práva podľa dohovoru, a to

rozsudkom okresného súdu č. k. z 9. februára 2010, rozsudkom krajského

súdu č. k. z 13. marca 2013 a rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. júla 2014.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi

orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi

orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala

proti rozsudku okresného súdu č. k. z 9. februára 2010.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú

splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti

rozsudku okresného súdu č. k. z 9. februára 2010, a dospel k záveru, že

vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho

postupu zveruje (ďalej aj „OSP“) v tomto prípade odvolaciemu

súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom

č. k. z 13. marca 2013. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom,

ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo prípustné a dôvodné,

a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá

smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. z 9. februára 2010.

Ústavný súd ďalej skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tej

časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti rozsudku krajského súdu

č. k. z 13. marca 2013 a rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. júla 2014. Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej

ústavnému súdu, sťažovateľ tvrdil, že k porušeniu jeho základných práv došlo oboma

týmito rozhodnutiami. Toto svoje tvrdenie odôvodnil v podstate tým, že obe tieto

rozhodnutia sú nedostatočne odôvodnené, nezohľadňujú zistený skutkový stav veci a sú

založené na takom výklade ustanovení , ktorý popiera ich účel

a zmysel.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa , resp. listiny je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Krajský súd rozsudok č. k. z 13. marca 2013 vo vzťahu

k sťažovateľovi odôvodnil takto:

«Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolania boli

podané účastníkmi konania a v zákonom stanovenej lehote (, )

a odvolania spĺňajú náležitosti a nasl. , preskúmal napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa a konanie, ktoré mu predchádzalo viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania

a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa ( ), prejednal vec

na odvolacom pojednávaní ( ) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu

v 2. rade nie je dôvodné a odvolanie navrhovateľa je dôvodné. Odvolací súd preto rozsudok

súdu prvého stupňa v časti ako vecne nesprávny podľa zmenil a v časti ako

nepreskúmateľný podľa a zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Podľa § 2 ods. 2 Reštitučného zákona, práva na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam podľa ods. 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná

cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území SR vrátane ich útvarov, ktoré majú

právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu v období

od 08.05.1945 židovským náboženským obciam od 02.11.1938 do 01.01.1990 spôsobom

uvedeným v § 3.

Podľa § 3 ods. 1 písm. c/ zákona, oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo

k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia

bez náhrady postupom podľa o revízii prvej pozemkovej reformy, alebo

podľa o novej pozemkovej reforme.

Podľa § 4 ods. 1 zákona, povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu

účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce

alebo nehnuteľnú vec drží.

Podľa § 5 ods. 1 zákona, právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam

môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30.04.2006

a k tejto lehote preukáže skutočnosti uvedené v § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo

zaniká.

Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od doručenia písomnej výzvy

dohodu o vydaní nehnuteľnej veci. Ak k prechodu vlastníctva bude potrebovať vykonať

úkony podľa osobitného predpisu, začína plynúť táto lehota po vykonaní týchto úkonov

(ods. 2).

Ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve podľa ods. 2 alebo ak jej sídlo nie je

známe, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 12 mesiacov

od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká (ods. 3).

Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike je v zmysle

o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností v znení

neskorších predpisov štátom registrovaná cirkev.

Odporca v 2. rade od počiatku namietal, že navrhovateľ nie je v danom prípade

aktívne legitimovaný na podanie takéhoto návrhu. Odvolací súd sa s jeho námietku

nestotožňuje a plne poukazuje na zdôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto časti

a považuje ho za správne. Z potvrdenia Ministerstva kultúry SR, cirkevný odbor

z 21.08.2008 vyplýva, že farnosti spadajúce pod Rímskokatolícku cirkev v SR v minulosti

a nepretržite majú právnu subjektivitu, vlastnili a vlastnia hnuteľný a nehnuteľný majetok,

pričom v minulosti vystupovali pod rôznymi označeniami a názvami tak, ako sú uvádzané

v pozemnoknižných vložkách. To znamená, že sa jedná o totožný právny subjekt, ktorý

v minulosti vystupoval pod iným označením. Odporca v 2. rade namietal, že takéto

potvrdenie Ministerstva kultúry SR nie je správnym aktom, a nemožno naň prihliadať a že

Ministerstvo kultúry ho vydalo mimo svojich kompetencii. Na základe podaného podnetu

na Generálnu prokuratúru ohľadne vydania potvrdení Ministerstvom kultúry SR opravnej

subjektivite, ktoré sa týkajú právneho nástupníctva Rímskokatolíckej cirkvi, generálny

prokurátor tento podnet vybavil tak, že predmetnými potvrdeniami nedošlo k porušeniu

zákona alebo iného, všeobecne záväzného právneho aktu, a nemohlo dôjsť zo strany

ministerstva kultúry ani k zásahu do práv a právom chránených záujmov odporcu v 2. rade.

Preto v ďalšom odvolací súd už len poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa.

Z pozemnoknižných vložiek tak, ako uvádzal súd prvého stupňa, z pzkn. vl. č.

pod B1 vyplýva, že pôvodným vlastníkom nehnuteľností je označená Rímskokatolícka cirkev

a z pzkn. vl. č. 126 pod B1 vyplýva, že pôvodný vlastník je zapísaná

Rímskokatolícka cirkev . Z týchto dôvodov odvolací súd nemal žiadne

pochybnosti o tom, že navrhovateľ je osobou s právnou subjektivitou a oprávnenou osobou

v zmysle § 2 ods. 2 Reštitučného zákona. Je teda aktívne vecne legitimovaný na podanie

takéhoto návrhu. ...

Čo sa týka vecnej pasívnej legitimácie odporcu v 2. rade, táto je daná tak, ako to

vyplýva z pre kat. úz. , kde ako vlastník je zapísaná Slovenská

republika . Pasívnu legitimáciu odporcu v 2. rade

je potrebné vyvodiť zo , keď označenie SR v tomto prípade odvolací

súd považuje za nadbytočné. Podľa § 4 ods. 1 Reštitučného zákona, povinnou osobou je

právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľnú vec

vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo ju drží. Jazykový a logický výklad

uvedeného ustanovenia nasvedčuje tomu, že tu ide o dve možnosti označenia povinnej osoby

a charakteristiky, ktoré jej uvedený zákon dáva a umožňuje, aby oprávnená osoba uplatnila

svoj nárok proti povinnej osobe, ktorá zároveň môže spravovať a držať nehnuteľnú vec,

alebo môže túto vec len spravovať alebo len držať. V danom prípade ide o lesné pozemky,

ktoré môžu na území Slovenskej republiky spravovať iba Štátne lesy. Nadväzujúc

na uvedené je odporca v 2. rade ako správca ako držiteľ sporných nehnuteľností v zmysle

Reštitučného zákona osobou povinnou. Zo strany odvolacieho súdu nie sú pochybnosti

o jeho pasívnej legitimácii v tomto konaní.

Navrhovateľka výzvou z 21.04.2006 a doručenú odporcom v 1. a 2. rade 25.04.2006

sa domáhala navrátenia nehnuteľností, ktoré špecifikovala pozemnoknižným stavom.

je podľa predmetu v ňom obsiahnutej právnej úpravy

reštitučným predpisom, ktorého účelom je zmierniť následky minulých majetkových a iných

krívd. Orgány štátu sú pri aplikácii a interpretácii tohto predpisu povinné postupovať

v súlade so zákonnými záujmami subjektov, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne

kompenzovaná. K splneniu jeho účelu a cieľa je preto nutné, aby súdy interpretovali tento

predpis vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie v duchu snahy o zmiernenie

niektorých majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku došlo (uznesenie

NS SR z 28.09.2010 sp. zn. ).

V prípade písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 Reštitučného zákona nemožno ustúpiť

od požiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu, ako podmienku jej platnosti

v súlade s . Avšak vzhľadom na to, že v zákona nie je bližšie vymedzený

obsah pojmu „výzva a jej náležitosti“ potom sa stanovenie minimálnych kritérií pre jej

určitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým pravidlom, ktorý sleduje naplnenie

účelu zákona. Stanovenie minimálnych kritérií pre určitosť a platnosť výzvy nesmie

opomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky,

a rovnako je namieste neopomenúť a prihliadnuť na konkrétne okolnosti veci vrátane

subjektu oprávnenej a povinnej osoby. Vzhľadom na uvedené nemožno pri výzve oprávnenej

osoby podľa § 5 ods. 1 Reštitučného zákona ustúpiť od požiadavky minimálnej konkretizácie

nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatňuje reštitučný nárok a uvedenia dôvodu,

o ktorých ho opiera. Na splnenie požiadavky určitosti výzvy požiadavka minimálnej

konkretizácie nehnuteľnosti bola splnená označením príslušnej pozemnoknižnej vložky

a katastrálneho územia (nález Ústavného súdu SR zo 07.07.2010 sp. zn. ).

Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že

výzva spĺňala všetky náležitosti vyžadované zákonom, pokiaľ ide o uvedené parcely.

Vo výzve uviedol, akým spôsobom nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu, keď uviedol § 3

ods. 1 písm. c/ o revízii prvej pozemkovej reformy, čo osvedčuje zápis

vo vložke č. 2131, keď odvolací súd poukazuje na to, že nebolo potrebné s výzvou

predkladať aj samotné rozhodnutie. Oprávnená osoba vyzvala povinné osoby v zákonom

stanovenej lehote t. j. do 30.06.2006, preto nie je možné ani hovoriť o preklúzii nároku tak,

ako namieta odporca v 2. rade vo svojom odvolaní ako aj vo vyjadreniach počas celého

konania. Ak teda súd prvého stupňa vo vzťahu k odporcovi čiastočne návrhu vyhovel,

rozhodnutie v tejto časti je vecne správne a odvolací súd ho podľa

potvrdil.

V ostatnej zamietajúcej časti vo vzťahu k odporcovi v 2. rade odvolací súd rozsudok

súdu prvého stupňa podľa ako vecne nesprávny zmenil.

Podľa § 6 Reštitučného zákona, vlastníctvo sa nenavracia : a/ k pozemku , na ktorom

bol po prevode alebo prechode do vlastníctva štátu zriadený cintorín, b/ k pozemku, ktorý

bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný; ak bol pozemok zastavaný

stavbou, ktorá slúži zariadeniam telesnej kultúry, zdravotníctva, kultúry a na poskytovanie

služieb sociálnej starostlivosti, alebo sociálnych služieb, na pracovnú rehabilitáciu

a zamestnávanie telesne postihnutých osôb a na školské účely, nemožno vydať ani priľahlé

pozemky slúžiace na tieto účely, c/ pozemky, na ktorých bola zriadená záhradková alebo

chatová osada, d/ pozemok, na ktorom sú telovýchovné a športové zariadenia, e/ pozemok,

ktorý slúži na účely obrany štátu, ťažbu vyhradených nerastov, chráneného areálu národnej

prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku, alebo ich ochranného pásma s tretím

stupňom alebo štvrtým stupňom ochrany.

Z dôvodovej správy k vyplýva, že existujúci právny stav,

najmä o navrátení vlastníctva k pozemkom a doplnení

o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom

preukazovali, že vlastníckemu právu k pôde fyzických osôb a náprave krívd spáchaných

na tomto majetku fyzickým osobám v rozhodnom období poskytoval štát vyššiu ochranu,

ako náprave krívd spáchaných na majetku cirkví a náboženských spoločností, podľa

v platnom znení, čím boli porušené ústavné práva týchto subjektov

a ústavná rovnosť ochrany vlastníctva. Cieľom je umožniť oprávneným

osobám, ktoré nestihli uplatniť svoj nárok v stanovenej lehote, aby tento mohli uplatniť v

novej lehote, a aby sa poskytla rovnaká ochrana vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva

cirkvám a náboženským spoločnostiam. je reštitučným predpisom,

ktorého účelom je zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd.

Už vyššie odvolací súd uviedol, že pri interpretácii tohto predpisu je potrebné

postupovať čo najústretovejšie v duchu snahy o zmiernenie niektorých majetkových krívd.

Odvolací súd sa preto s námietkou odporcu v tom, že nehnuteľnosti označené v katastri ako

zastavaná plocha nepodliehajú nepovažoval za dôvodné.

Ustanovenie § 6 Reštitučného zákona uvádza, ku ktorým nehnuteľnostiam sa

vlastníctvo nenavracia. Pozemky, vydania ktorých sa navrhovateľ domáha nespadajú

pod citované ustanovenie. Úmyslom nebolo

zúžiť rozsah vydania, ale účelom zákona bolo umožnenie uplatnenia reštitučných nárokov,

ktoré neboli uplatnené v Preto nie je možné

vykladať zákon zužujúco, ale naopak, treba chápať tak, že predmetom vydania má byť všetok

majetok odňatý cirkvi v rozhodnom období najmä, ak tvoril pôvodnú hospodársku usadlosť.

Navrhovateľ sa od odporcu v 2. rade domáha vydania nehnuteľnosti, a to

parc. č. , ktorá je zapísaná na pre kat. úz. ako zastavaná

plocha o výmere 34 m². Stavba na tejto parcele je evidovaná na ako

poľnohospodárska stavba vo vlastníctve fyzických osôb a

na základe kúpnej zmluvy. Po doplnení dokazovania odvolacím súdom bolo preukázané, že

stavbu postavenú na parc. č. nadobudli fyzické osoby na základe kúpnej zmluvy

od správcu konkurznej podstaty PD na základe kúpnej zmluvy z 22.01.2003,

vklad ktorej bol povolený 23.04.2003. Súčasne s touto stavbou kupujúci nadobudli

do svojho vlastníctva aj nehnuteľnosť nachádzajúcu sa na parc. č. označenú ako

mliečnica, pričom podľa znaleckého posudku bola zaradená ako budova

pre poľnohospodársku výrobu a chov živočíchov. Stavba na parc. č. bola označená

ako garáž, ktorý objekt je užívaný od roku 1953, keď súp. číslo bolo pridelené 08.11.2002.

Z takto doplneného dokazovania odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade

predmetná nehnuteľnosť spĺňa podmienky ust. § 2 ods. 1 písm. c/ Reštitučného zákona,

podľa ktorého vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria lesný pôdny

fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním. Je nesporné, že tieto pozemky

pôvodne tvorili lesný pôdny fond, ale na základe žiadosti fyzických osôb, kupujúcich

a , boli tieto na základe rozhodnutia Okresného úradu v Komárne, odbor

pozemkového poľnohospodárstva a lesného hospodárstva zo 16.04.2003 vyňaté z lesného

pôdneho fondu a preradené do kultúry zastavané plochy. I vzhľadom na výmeru

nehnuteľností (34 m²) je nutné vychádzať z toho, že ide o drobnú stavbu, ktorá účelovo

súvisí s pôvodnou hospodárskou stavbou. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd v tejto

časti rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobnému návrhu navrhovateľa voči odporcovi

v 2. rade vyhovel.»

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. z 28. júla 2014 odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený

advokátkou ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

), skúmal preto prípustnosť dovolania osobitne vo vzťahu k potvrdzujúcej časti

rozsudku odvolacieho súdu a osobitne k jeho zmeňujúcej časti a dospel k záveru, že

dovolanie žalovaného 2/ nie je prípustné vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku a vo vzťahu

k zmeňujúcemu výroku nie je dôvodné.

U dovolania žalovaného 2/ smerujúceho proti výroku, ktorým odvolací súd rozsudok

súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti potvrdil, neboli totiž splnené podmienky jeho

prípustnosti.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach a ,

V zmysle je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa

odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Podľa je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním nie je napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho

súdu, ani taký potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací

súd vyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, nejde ani o potvrdzujúci výrok rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo

rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce právny názor v tejto veci. Preto dovolanie podľa

neprichádza do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého

by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu ( ). Dovolanie žalovaného 2/ podľa týchto

zákonných ustanovení proti tejto časti rozsudku odvolacieho súdu preto nie je prípustné.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z vád

uvedených v , neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti

dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté

niektorou vadou v zmysle až g/ (t. j. či v prejednávanej veci nejde

o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesné

nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad

odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či

konania nesprávne obsadeným súdom).

Treba uviesť, že z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/

až g/ tohto ustanovenia. Iné vady konania, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237

ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takej vade,

ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne

postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Vady konania v zmysle až e/, a neboli v dovolaní namietané

a existencia procesných vád tejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Žalovaný 2/ v dovolaní namietal, že konanie trpí vadou v zmysle ustanovenia § 237

písm. f/

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré

mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti

rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných

práv a právom chránených záujmov, priznaných mu

na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva.

Žalovaný 2/ v súvislosti s ustanovením namietal nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, v dôsledku čoho je rozhodnutie

nepreskúmateľné, nemá náležitosti ustanovenia , pretože odvolací súd

sa nevyporiadal s jeho námietkami uvádzanými v odvolaní.

Podľa , v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd

dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkové

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (). Z práva

na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán avšak s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05,1. ÚS 353/06, , , ).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom

ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konám (§ 211 O. s .p.). Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

v ustanovení dáva odvolaciemu súdu

možnosť, v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad

a z ktorých vyvodil svoje právne závery, vysporiadal sa s námietkami žalovaného 2/

uvádzanými v konaní a tiež v dostatočnom rozsahu zodpovedal, prečo bolo v konkrétnom

rozsahu žalobe voči žalovanému 2/ vyhovené a prečo bola žaloba čiastočne zamietnutá.

Prijatý záver o splnení zákonných podmienok pre priznanie žalobkyni uplatneného nároku

vo vzťahu k žalovanému 2/ dostatočne doplnil a zrozumiteľne vysvetlil odvolací súd, ktorý sa

tiež vysporiadal s jeho námietkami uvádzanými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozsudku tak dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného žalovaného 2/

neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia

v zmysle ; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či

požiadaviek žalovaného 2/. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa prípustné

nie je.

Pokiaľ žalovaný 2/ v tejto časti svoje dovolanie odôvodňuje aj tým, že konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie

v tejto časti spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, k tomu treba uviesť, že iné

procesné vady ( ) považuje

za prípustný dovolací dôvod, ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné;

samotné tieto vady ale prípustnosť dovolania nezakladajú. Rovnako nesprávne právne

posúdenie veci ( ) je prípustným dovolacím dôvodom, ktorý

možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné, samo nesprávne právne posúdenie veci ale

prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v upravené

ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,

nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť

vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Možno teda uzavrieť, že dovolanie žalovaného 2/ týkajúce sa potvrdzujúcej časti

rozsudku odvolacieho súdu, nie je prípustné.

Ostávalo preto posúdiť opodstatnenosť dovolania žalovaného 2/ smerujúceho proti

tej časti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa

tak, že žalovanému 2/ uložil povinnosť vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnosti

zapísanej na kat. úz. , okres Komárno, parc. č. zast. pl.

a nádvoria o výmere 34 m² s príslušnou dokumentáciou.

Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu

v tejto časti treba považovať za vecne správny.

Dovolateľ namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje aj konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolateľ vo vzťahu k zmeňujúcemu výroku napadnutého rozsudku namieta, že sa

odvolací súd obmedzil len na interpretáciu bez interakcie

na iné ustanovenia tohto zákona a osobitných právnych predpisov.

Účelom je navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam,

ktoré neboli vydané podľa osobitného predpisu, t. j. o zmiernení

niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení

a prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam. Toto právo

je podmienené preukázaním existencie zákonom predvídaných právnych skutočností.

Podľa , vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným

veciam, ktoré tvoria

a/ poľnohospodársku pôdu,

b/ hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti,

c/ lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním,

d/ podiely spoločnej nehnuteľnosti.

Podľa ods. 2 cit ustanovenia, právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam

podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská

spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu

subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája

1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom

uvedeným v § 3.

Podľa , oprávnenej osobe sa navráti

vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe

odňatia bez náhrady postupom podľa o revízii prvej pozemkovej

reformy alebo podľa o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave

vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde).

Podľa , povinnou osobou je právnická osoba,

ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej

republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží.

Podľa , právo na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej

osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením

práva v tejto lehote právo zaniká.

Podľa , vlastníctvo sa nenavracia k

a/ pozemku, na ktorom bol po prevode alebo prechode do vlastníctva štátu zriadený

cintorín,

b/ pozemku, ktorý bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný; ak

bol pozemok zastavaný stavbou, ktorá slúži zariadeniam telesnej kultúry, zdravotníctva,

kultúry, na poskytnutie služieb sociálnej starostlivosti alebo sociálnych služieb na pracovnú

rehabilitáciu a zamestnávanie telesne postihnutých osôb a na školské účely, nemožno vydať

ani priľahlé pozemky slúžiace na tieto účely,

c/ pozemku, na ktorom bola zriadená záhradková alebo chatová osada,

d/ pozemku, na ktorom sú telovýchovné a športové zariadenia,

e/ pozemku, ktorý slúži na účely obrany štátu, ťažbu vyhradených nerastov,

chráneného areálu, národnej prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo ich

ochranného pásma s tretím stupňom alebo štvrtým stupňom ochrany.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd

pri svojom rozhodovaní vec posudzoval podľa všetkých hore citovaných ustanovení, keď

z obsahu vykonaného dokazovania mal preukázané, že parc. č. , je zapísaná na

2

pre kat úz. ako zastavaná plocha o výmere 34 ma stavba na tejto

parcele je evidovaná na ako poľnohospodárska stavba. Skutočnosť, že sa jedná o

poľnohospodársku stavbu vyplýva aj z potvrdenia Obce z 8. novembra 2002

o určení súpisného a orientačného čísla, z ktorého tiež vyplýva, že stavba bola postavená

v rokoch 1952 1953. Z obsahu spisu taktiež vyplýva, že parc. č. zap. na

2

bola odčlenená z parc. č. zap. na z jej výmery 7724 m, vedenej ako lesný

pozemok, vo vlastníctve Slovenskej republiky , a to

geometrickým plánom č. 35049171 268/2002 z 21. novembra 2002, vyhotoveným

na zameranie parc. č. . Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že rozhodnutím Okresného

úradu v zo 16. apríla 2003 bol pozemok parc. č. nachádzajúci sa v kat. úz.

vyňatý z lesného pôdneho fondu a preradený do kultúry zastavané plochy.

Ak potom odvolací súd na základe takto zisteného skutkového stavu dospel k záveru,

že predmetná nehnuteľnosť spĺňa podmienky ustanovenia § 2 ods. 1 písm. c/ zákona

č. , podľa ktorého vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré

tvoria lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním a ustanovenie

§ 6 cit. zákona nemožno na prejednávanú vec aplikovať, bolo potrebné jeho rozhodnutie

považovať za vecne správne, a to bez potreby osobitne vykladať pojem „lesný pozemok

v zmysle , resp.

So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že žalovaný 2/ napadol dovolaním

vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďže v konaní neboli zistené vady uvedené

v a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, majúcou za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného 2/ podľa

zamietol. Pokiaľ jeho dovolanie smerovalo proti potvrdzujúcemu

výroku rozsudku odvolacieho súdu, dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1

písm. c/ v spojení s veta prvá ).“

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského súdu

a uznesenia najvyššieho súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že súdy

dostatočne neodôvodnili svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti

sťažovateľa neobstojí. Krajský súd i najvyšší súd dali jasnú a zrozumiteľnú odpoveď

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré

sťažovateľ v odvolaní a dovolaní nastolil. Podrobne vysvetlili ciele a účel zákona

č. a v súlade s nimi jeho ustanovenia aj aplikovali. Dôsledne sa zaoberali aj

posúdením náležitostí a obsahu výzvy na vydanie nehnuteľnosti so zohľadnením účelu

zákona. Všeobecné súdy neponechali teda bez povšimnutia žiadny z argumentov

sťažovateľa, ktorý majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie ich rozhodnutia preto

spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý

proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Pokiaľ zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že najvyšší súd ako súd dovolací mal

prerokovať meritórne jeho dovolanie aj vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku rozsudku

krajského súdu [a nie toto odmietnuť ako neprípustné, pretože smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému dovolanie nie je prípustné podľa v spojení s

písm. c) ], ústavný súd poukazuje v prvom rade na to, že pravidlá týkajúce sa

prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať

princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby

musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich

používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok

(napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie

nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže

byť dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa.

Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. júla 2014, vo veci sťažovateľa, pokiaľ ide o dovolanie smerujúce proti potvrdzujúcemu

výroku rozsudku krajského súdu, neboli zistené vady konania podľa , a to ani

vada tvrdená sťažovateľom spočívajúca v odňatí možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f)

], ktorá mala byť spôsobená nedostatočným odôvodnením rozhodnutia odvolacieho

súdu. Skutočne, tak ako to uvádza najvyšší súd a ako to už konštatoval aj ústavný súd v

tomto uznesení, rozsudok krajského súdu č. k. z 13. marca 2013

nedostatkom dôvodov netrpí. Stotožniť sa je potrebné aj s ustáleným záverom najvyššieho

súdu, pokiaľ ani vo veci sťažovateľa nekonštatoval prípustnosť dovolania v dôsledku

sťažovateľom tvrdenej inej vady konania, resp. nesprávneho právneho posúdenia veci,

keďže v tomto prípade ide iba o dovolacie dôvody, ktoré možno použiť v prípade

prípustného dovolania, ktoré však samy prípustnosť dovolania nezakladajú.

Pretože dovolaním možno napadnúť iba také právoplatné rozhodnutie odvolacieho

súdu, voči ktorému zákon dovolanie pripúšťa, najvyšší súd postupoval správne, ak dovolanie

sťažovateľa v tejto časti odmietol ako neprípustné podľa v spojení s §

218 ods. 1 písm. c) . Preto týmto rozhodnutím najvyššieho súdu nemohlo dôjsť ani k

porušeniu sťažovateľom označených práv.

Sťažovateľ však tvrdí aj to, že k porušeniu ním označených práv došlo aj aplikáciou

ustanovení , ktorá popiera ich účel a zmysel, a to najmä pokiaľ ide

o náležitosti výzvy na vydanie nehnuteľností a rozsah nehnuteľností, na ktorých reštitúciu sa

tento zákon vzťahuje.

Podľa vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným

veciam, ktoré tvoria a) poľnohospodársku pôdu; b) hospodárske budovy a iné stavby

patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti; c) lesný pôdny fond, ³) hospodárske stavby

a ostatné stavby súvisiace s ním; d) podiely spoločnej nehnuteľnosti [pričom v bode c) je

odkaz na o lesoch v znení neskorších predpisov].

Podľa právo na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je

registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky

vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla

do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam

od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3.

Podľa právo na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej

osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením

práva v tejto lehote právo zaniká.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , resp. listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

Problematikou ústavne súladného výkladu sa ústavný súd

zaoberal vo viacerých rozhodnutiach (napr. nález č. k. zo 7. júla 2010;

uznesenie č. k. 23 z 23. augusta 2012; uznesenie č. k. 21

z 30. apríla 2009; uznesenie č. k. z 1. marca 2012; nález

č. k. 56 z 20. septembra 2012; uznesenie č. k. 24

z 15. decembra 2009; uznesenie č. k. 23 z 9. decembra 2009), a to vrátane

riešenia otázky výkladu jeho ustanovenia upravujúceho výzvu povinnej osobe na vydanie

nehnuteľnosti.

Doterajšie závery ústavného súdu možno zhrnúť takto:

«Ústavný súd predovšetkým poukazuje na účel zákona o navrátení vlastníctva,

ktorým je pri registrovaných cirkvách zmiernenie následkov majetkových krívd a iných

krívd, ku ktorým došlo v období od 8. mája 1945 do 1. januára 1990. Tieto krivdy spočívali

v porušovaní všeobecne uznávaných základných práv zo strany štátu v označenom období.

Zmyslom reštitučného zákonodarstva vo všeobecnosti je uľahčiť oprávneným osobám

dosiahnutie ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v (nepochybne častých)

prípadoch, keď štát, zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody, nedbal ani na platné

právo. Zmyslom zákona o navrátení vlastníctva však nemôže byť znemožnenie

nadobudnutia (resp. navrátenia) vlastníckeho práva registrovaným cirkvám a náboženským

spoločnostiam so sídlom na území Slovenskej republiky (vrátane ich jednotlivých útvarov)

k tomu nehnuteľnému majetku, ktorý prešiel do vlastníctva štátu alebo obce v období

neslobody spôsobom uvedeným v § 3 zákona o navrátení vlastníctva, ale dosiahnutie takého

právneho stavu usporiadania majetkových práv k týmto nehnuteľnostiam, aký by

nepochybne existoval, ak by zavŕšeniu procesov vyporiadania a správy nehnuteľných

majetkov v rámci zmien organizačných útvarov rímskokatolíckej cirkvi nezabránilo obdobie

neslobody, ktorého následky majú byť uvedeným zákonom zmiernené. Uvedený zmysel

a účel zákona o navrátení vlastníctva (ale v zásade aj celého reštitučného zákonodarstva)

vyplýva z ideálov spravodlivosti, ktoré ním majú byť naplnené a v jednotlivých prípadoch

spravidla odôvodňujú extenzívny výklad aplikovaných zákonných ustanovení.

Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia

všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“

(), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd

nie je ani opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného

súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho

nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný

súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,

v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor

všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Samotný výklad

príslušných ustanovení zákona o navrátení vlastníctva cirkvám a náboženským

spoločnostiam teda patrí do výlučnej právomoci všeobecných súdov.» (uznesenie

č. k. 23 z 23. augusta 2012)

«Ústavný súd pripomína, že jednotlivé ustanovenia jednoduchého práva sú

všeobecné súdy povinné interpretovať a aplikovať v prvom rade vždy z pohľadu účelu

a zmyslu ochrany garantovaných základných práv a slobôd. Totiž aj v prípade

hypoteticky možnej konkurencie viac metodologicky racionálne obhájiteľných

interpretačných alternatív je nutné zvoliť ako výsledok výkladu tú, ktorá opodstatnene

nadobúda prednosť pred ostatnými, t. j. uprednostniť interpretáciu takú, ktorá je ústavne

konformnejšia.

Ratio legis v danom prípade aplikovaného je výslovne

vymedzený v samotnom texte , na ktorý

nadväzuje, a spočíva v sledovaní zmiernenia následkov niektorých majetkových krívd (ako

i porušenia základných práv), ku ktorým došlo voči cirkvám a náboženským spoločenstvám

v dobe totality.

(...) V prípade písomnej výzvy podľa nemožno

ustúpiť od požiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu ako podmienky jej

platnosti v súlade s , ako to správne konštatoval aj krajský súd.

Avšak vzhľadom na to, že v nie je bližšie vymedzený

obsah pojmu „výzva“ a jej náležitosti, potom sa stanovenie minimálnych kritérií pre jej

určitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým pravidlom, ktorý sleduje naplnenie

účelu zákona. Stanovenie minimálnych kritérií pre určitosť a platnosť výzvy nesmie

opomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky,

a rovnako je namieste neopomenúť a prihliadať na konkrétne okolnosti veci vrátane subjektu

oprávnenej a povinnej osoby.

Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na už uvedené nemožno pri výzve

oprávnenej osoby podľa ustúpiť od požiadavky

minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatňuje reštitučný

nárok, a uvedenia dôvodu, o ktorý ho opiera.

Podľa ústavného súdu na splnenie požiadavky určitosti výzvy požiadavka minimálnej

konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si sťažovateľka ako oprávnená osoba

v posudzovanom prípade uplatnila reštitučný nárok, bola splnená označením príslušnej

pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia. Ústavný súd zároveň dodáva, že

označenie nehnuteľností v menšom rozsahu, ako to učinila sťažovateľka vo svojej výzve,

teda bez označenia pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia, by už nemohlo spĺňať

požiadavku minimálnej konkretizácie nehnuteľností, a poukazuje na to, že takýto

záver vyplýva aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu v iných prípadoch,

predmetom ktorých bolo posúdenie obdobnej právnej otázky (pozri uznesenie ústavného

súdu č. k. z 30. apríla 2009).» (nález č. k. 47

zo 7. júla 2010)

Ústavný súd sa od týchto stabilných právnych názorov, ktoré vyslovil už v minulosti

nemá dôvod odchýliť ani vo veci sťažovateľa, a preto dospel k záveru, podľa ktorého spôsob

aplikácie dotknutých ustanovení krajským súdom a najvyšším súdom vo veci sťažovateľa je

potrebné považovať za ústavne akceptovateľný.

Pokiaľ sťažovateľ nadraďuje nad zmysel a účel tohto zákona vo vzťahu k vydaniu

2

parcely č. o výmere 34 mformalisticky znenie ,

aj ústavný súd (zhodne s najvyšším súdom) konštatuje, že takýto výklad neobstojí. Ako už

konštatoval ústavný súd „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej

aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je

zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho

výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových

metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať

a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať

prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia

viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho

textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická

súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, že sa v takýchto

prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej

normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo

nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií

interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného

ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad

e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych

orgánov zákonom v zmysle totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú

nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.

Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj

zmyslom a účelom zákona.“ (nález č. k. z 1. júla 2008)

Ako vyplýva z uvedeného, vo veci sťažovateľa najvyšší súd a ani krajský súd

neaplikovali reštitučný zákon spôsobom nezlučiteľným s , ich rozhodnutia sú

ústavne akceptovateľné, udržateľné a sú v súlade so zmyslom a účelom reštitučného

zákonodarstva tak, ako vyplývajú i z ideálov spravodlivosti, ktoré ním majú byť naplnené.

Pokiaľ sťažovateľ osobitne tvrdil porušenie základného práva na súdnu ochranu

porušením princípu rovnosti účastníkov v konaní ( ), ktorý je inak

súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, k čomu malo dôjsť tým, že všeobecné súdy

svojím výkladom reštitučného zákona zvýhodnili žalobcu oproti sťažovateľovi, v dôsledku

čoho mal žalobca priaznivejšie postavenie pri prerokúvaní a rozhodovaní veci, ústavný súd

považuje za potrebné zdôrazniť, že upravuje rovnosť účastníkov

v súdnom konaní z hľadiska možnosti uplatňovania ich procesných práv. Pokiaľ sťažovateľ

dôvodí tým, že k porušeniu tohto článku malo dôjsť ústavne nekonformnou aplikáciou

hmotného práva, takáto situácia je vylúčená.

Ústavný súd dodáva, že zabezpečuje rovnosť účastníkov konania

v konaní pred všeobecným súdom (sťažovateľa a žalovaných). K jeho porušeniu môže dôjsť

napr. v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní,

v rozpore s ustanoveniami zvýhodní svojím postupom

predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov konania na úkor iného

účastníka konania. Takúto situáciu však ústavný súd vo veci sťažovateľa nezistil (a ostatne

ani sťažovateľ to dostatočne konkrétne netvrdil).

Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným

(). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho

základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor všeobecných súdov, ktorým

odôvodnili svoje rozhodnutia vo veci sťažovateľa za arbitrárny, svojvoľný a ich rozhodnutia

za také, ktoré by popierali účel a zmysel právnej úpravy, ústavný súd nezistil príčinnú

súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom krajského súdu

a najvyššieho súdu pri rozhodovaní vo veci sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa

smerujúcu proti rozhodnutiu krajského súdu a najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok z už uvedených

dôvodov, ústavný súd už nerozhodoval osobitne o ďalších návrhoch sťažovateľa a osobitne

ani o jeho návrhu na vydanie dočasného opatrenia, ktorým by bola odložená vykonateľnosť

právoplatného rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 28. júla 2014 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. z 13. marca 2013 a s rozsudkom

okresného súdu č. k. z 9. februára 2010 a ďalej uložená predovšetkým

povinnosť sťažovateľovej protistrane v konaní vedenom pred okresným súdom

pod sp. zn. zdržať sa nakladania s predmetom sporu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2015