Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)II. ÚS 419/09
PDF · 310.48 KB
No categories available
II. ÚS 419/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť R., T., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Č., s. r. o.,
B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť
a pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k. 20 C 343/2007-342 z 19. júna 2008 a rozsudkom
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 274/2008 z 28. apríla 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta
2009 doručená sťažnosť R., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného
práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 20 C 343/2007-342 z 19. júna 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 10 Co 274/2008 z 28. apríla 2009.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobným návrhom
podaným 20. apríla 2007 na okresnom súde domáhal proti žalovanému S., B. (ďalej len
„žalovaný 1“), a žalovanému L., štátny podnik, B. (ďalej len „žalovaný 2“, spolu ďalej len
„žalovaní“), uloženia povinnosti spoločne a nerozdielne vydať sťažovateľovi nehnuteľnosti
v katastrálnom území S., pôvodne vedené v pozemnoknižných vložkách č. 91, 178 a 179,
bližšie označené číslami parciel, tzv. kultúrami a výmerami pozemkov (ďalej len „sporné
nehnuteľnosti“).
Sťažovateľ svoj nárok odôvodnil najmä tým, že jeho právny predchodca – Študijný
fond ako cirkevná základina, právnická osoba vytvorená výlučne z majetkov katolíckej
cirkvi na základe rozhodnutia Márie Terézie Veľkým Kráľovským diplomom z 25. marca
1780 – bol výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností, preto má právo uplatňovať
reštitučné nároky po zaniknutých alebo zrušených cirkevných organizáciách, pričom
v tomto prípade mu boli nehnuteľnosti odňaté bez náhrady úpravou pozemkového
vlastníctva v zmysle pozemkových reforiem na základe rozhodnutia povereníctva
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. 35395/49-V/B z 28. októbra 1949 podľa zákona
č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy v znení neskorších predpisov.
Sťažovateľ tvrdil, že 21. apríla 2006 vyzval žalovaných podľa zákona č. 161/2005 Z. z.
o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam
a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „reštitučný zákon“) na
navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam a na ich vydanie v súlade s § 2 ods. 2, § 3 ods. 1
písm. c), § 3 ods. 3 a § 4 ods. 1 reštitučného zákona. Keďže žalovaní na doručenú výzvu
nereagovali a dohodu o vydaní nehnuteľnosti so sťažovateľom v lehote 60 dní od doručenia
písomnej výzvy neuzatvorili, sťažovateľ uplatnil svoje nároky v prekluzívnej lehote 12
mesiacov od doručenia výzvy povinným osobám na súde (§ 5 ods. 3 reštitučného zákona).
Žalovaní žiadali žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný 1 poukázal na to, že
sťažovateľ svoju výzvu na vydanie nehnuteľností nedoložil žiadnymi dokladmi (ani len
pozemnoknižnými vložkami), a to napriek tomu, že v zmysle § 5 ods. 1 reštitučného zákona
v prekluzívnej lehote na uplatnenie nároku voči povinnej osobe v zákonom ustanovenej
lehote, konkrétne do 30. apríla 2006, bol povinný nielen uplatniť svoje právo doručením
výzvy povinnej osobe na vydanie nehnuteľností, ale aj preukázať svoje právo v určenej
prekluzívnej lehote podľa § 3 reštitučného zákona. Nárok sťažovateľa preto podľa
žalovaného 1 zanikol uplynutím tejto prekluzívnej lehoty. Žalovaný 1 ďalej tvrdil, že
Študijná základina nikdy nenadobudla vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam, vlastníctvo
k nim nenadobudol ani sťažovateľ, keďže tieto nehnuteľnosti nikdy žiadnemu z týchto
subjektov nemohli byť štátom pridelené tak, ako to tvrdí sťažovateľ (Štátnym pozemkovým
úradom rozhodnutím z 5. októbra 1942), pretože v čase ich údajného pridelenia ich štát
nevlastnil, a nemohli byť platne prevedené Študijnej základine, ako to tiež tvrdí sťažovateľ,
ani ich vlastníkom grófom J. O. v roku 1942, pretože v tom čase už nebola táto osoba
vlastníkom sporných nehnuteľností. Navyše podľa žalovaného 1 Študijná základina nie je
náboženskou základinou, ale verejnou základinou. Preto ani sťažovateľ nie je oprávnenou
osobou podľa reštitučného zákona. Žalovaný 2 okrem obdobnej argumentácie, akú použil
žalovaný 1, poukázal i na to, že sa nepovažuje v spore za pasívne legitimovaného, pretože
zo žaloby nevyplýva, ktoré nehnuteľnosti by mal sťažovateľovi vydať, resp. že
z nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania, užíva iba tri, avšak nie ako správca majetku
štátu, ale z titulu správy majetku neznámych vlastníkov.
Okresný súd žalobu sťažovateľa rozsudkom č. k. 20 C 343/2007-342 z 19. júna 2008
zamietol a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov konania. Zamietnutie žaloby odôvodnil
tým, že neboli splnené podmienky na vznik reštitučného nároku podľa reštitučného zákona,
resp. že reštitučný nárok zanikol preklúziou. Okresný súd ďalej uviedol, že z vykonaného
dokazovania považoval za jednoznačne a spoľahlivo preukázané, že Študijná základina
nebola vlastníkom sporných nehnuteľností, a teda ani sťažovateľ ako jej prípadný právny
nástupca nemôže byť oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 1 a 2 reštitučného zákona. Z tohto
dôvodu sa už okresný súd podrobnejšie nezaoberal posudzovaním otázky, či sťažovateľ je
právnym nástupcom Študijnej základiny. Okresný súd vychádzajúc tiež z nevyhnutnosti
rešpektovať vo vzťahu k zmenám vlastníctva nehnuteľností intabulačný princíp dospel
k záveru, podľa ktorého v konaní nebolo preukázané, že Študijná základina bola vlastníkom
sporných nehnuteľností. Ak sťažovateľ tvrdil, že Študijná základina nadobudla vlastnícke
právo k sporným nehnuteľnostiam od Slovenského štátu (Štátneho pozemkového úradu na
základe jeho rozhodnutia č. C 698/1942 z 5. októbra 1942), toto tvrdenie nebolo preukázané
jednak preto, že v tom čase nebol Slovenský štát vlastníkom sporných nehnuteľností
(pretože na Slovenský štát neprešlo dovtedy vlastnícke právo podľa zákona č. 157/1942 Sl.
z., ktorým sa vykonáva slovensko-maďarská Dohoda o pozemkovo-politických opatreniach
– vyvlastňovacie konanie nebolo ukončené a v pozemkovej knihe nebol Slovenský štát ako
vlastník zapísaný), a jednak preto, že rozhodnutie č. C 698/1942 z 5. októbra 1942 nebolo
svojou povahou s ohľadom na jeho obsah rozhodnutím, ale iba upovedomením Štátneho
pozemkového úradu o tom, že za kupca sporných nehnuteľností sa označuje Centrálna
správa verejnozákladinných majetkov v B. (pokiaľ ide o nehnuteľnosti pôvodne
vo vlastníctve J. O.) ako správkyňa Študijnej základiny a s účinnosťou 1. októbra 1942 bola
uvedená do držby a úžitku nehnuteľností. V konaní pred okresným súdom nebolo
preukázané ani to, že neskôr došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, ktorou by boli sporné
nehnuteľnosti prevedené do vlastníctva Študijného fondu, pretože okresnému súdu bola
v súvislosti so spornými nehnuteľnosťami predložená iba nikým nepodpísaná kúpna
zmluva, v ktorej mal byť predávajúcim Slovenský štát, zastúpený Štátnym pozemkovým
úradom, a kupujúcim Študijný fond (základina). Z uvedeného okresný súd vyvodil, že
v konaní bolo preukázané iba to, že Študijný fond vstúpil do držby a úžitku sporných
nehnuteľností od 1. októbra 1942, avšak vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam nikdy
nenadobudol, hoci sa o prevode vlastníckeho práva možno v danom čase uvažovalo, keďže
bola pripravená kúpna zmluva, avšak, že by k jej uzatvoreniu napokon aj skutočne došlo,
preukázané nebolo. Študijný fond nemohol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam
nadobudnúť ani vydržaním, a to už len preto, že ešte pred uplynutím 32-ročnej vydržacej
lehoty mu bola držba sporných nehnuteľností odňatá (1. januára 1951). Takémuto právnemu
posúdeniu veci nasvedčuje i existencia niektorých listov vlastníctva k nehnuteľnostiam pre
k. ú. S. (4961, 5067, 5098), na ktorých sú ako vlastníci zapísané fyzické osoby K. O., J. O.,
M. O. a V. O.
Druhým dôvodom na zamietnutie žaloby bolo zistenie okresného súdu, podľa
ktorého si sťažovateľ neuplatnil, resp. nepreukázal svoj reštitučný nárok k sporným
nehnuteľnostiam v prekluzívnej lehote u žalovaných, spôsobom predpísaným podľa § 5
ods. 1 reštitučného zákona. Okresný súd vychádzal z toho, že pre riadne uplatnenie
a preukázanie reštitučného nároku v tomto prípade podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona bol
sťažovateľ povinný doručiť žalovaným v prekluzívnej lehote písomnú výzvu, ktorá je
určitým a zrozumiteľným právnym úkonom (§ 34 a § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka)
a jej obsahom musí byť preukázanie toho, na základe čoho boli nehnuteľnosti odňaté (§ 3
reštitučného zákona), ďalej preukázanie, že žiadateľ je oprávnenou osobou (§ 2 ods. 2
reštitučného zákona), ako aj toho, že predmetom žiadosti sú nehnuteľnosti podľa § 2 ods. 1
reštitučného zákona, pričom tieto musia byť konkretizované tak, ako majú byť označené
v dohode o vydaní veci, ak bude táto uzatvorená. Podľa okresného súdu iba tak je možné
naplniť účel výzvy predpísanej reštitučným zákonom, pretože iba tak môže povinná osoba s
oprávnenou osobou uzatvoriť dohodu o vydaní nehnuteľností. V konaní nebolo sporné, že
vo výzve sťažovateľa boli nehnuteľnosti označené iba špecifikáciou ich zápisu na
pozemmnoknižnej vložke, ktorých pôvodným vlastníkom bol Študijný fond, a prílohu
výzvy tvorilo potvrdenie o právnej subjektivite sťažovateľa, potvrdenie o pridelení IČO
a fotokópia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 119/02. Keďže
vo výzve sťažovateľ uviedol iba to, že k prechodu sporných nehnuteľností na štát došlo
z dôvodov podľa § 3 reštitučného zákona, neoznačil dostatočne určito právnu skutočnosť,
ktorá mala spôsobiť prechod nehnuteľnosti na štát. Výzva sťažovateľa nie je ani dostatočne
určitá a zrozumiteľná v časti špecifikácie nehnuteľností, sporné nehnuteľnosti neboli
špecifikované parcelnými číslami pozemkov, druhom pozemkov a ani výmerou v podobe,
v akej to vyžaduje zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)
v znení neskorších predpisov. Podľa okresného súdu na základe takejto výzvy nemohli
odporcovia posúdiť dôvodnosť výzvy na uzatvorenie dohody.
3. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 10 Co 274/2008 z 28. apríla 2009 tak, že rozsudok
okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby, ako aj vo výroku o náhrade trov konania
vo vzťahu medzi sťažovateľom a žalovaným 1 potvrdil, žalovanému 1 priznal náhradu trov
odvolacieho konania a vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalovaným 2
a sťažovateľom rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Rozsudok krajského súdu sp. zn. 10 Co 274/2008 z 28. apríla 2009 bol doručený
sťažovateľovi 19. júna 2009.
4. Sťažovateľ svoju ústavnú sťažnosť na porušenie základného práva na vlastníctvo
podľa čl. 20 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
rozsudkom okresného súdu č. k. 20 C 343/2007-342 z 19. júna 2008 a rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 10 Co 274/2008 z 28. apríla 2009 odôvodnil tým, že síce v prípade sporných
nehnuteľností nejde o jeho existujúci majetok, ale o majetkovú hodnotu, o ktorej môže
tvrdiť, že mal legitímnu nádej na jej nadobudnutie potom, ako doručil v zákonom
ustanovenej lehote povinným osobám výzvu na navrátenie vlastníctva k sporným
nehnuteľnostiam a následne i žalobu okresnému súdu. Aj preto mohol ako osoba oprávnená
legitímne očakávať realizáciu svojich nárokov formou vydania pôvodného majetku. Toto
jeho právo porušili okresný súd i krajský súd, keď konštatovali, že jeho právo zaniklo,
pretože ho riadne (kvalifikovane) neuplatnil u povinnej osoby. Okresný súd i krajský súd
v rozpore so súvisiacou právnou úpravou uzavreli, že právo oprávnenej osoby zaniká nielen
vtedy, ak si ho v zákonom stanovenej lehote neuplatní u povinnej osoby vôbec, ale aj
v prípade, ak ho síce v stanovenej lehote uplatní, avšak ho v tejto prekluzívnej lehote
súčasne i nepreukáže. Takýto extenzívny výklad ustanovenia § 5 ods. 1 reštitučného zákona
je podľa sťažovateľa v rozpore s jeho účelom a cieľom, ktorým je zmiernenie následkov
niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v rozhodnom období na základe
občianskoprávnych, pracovných a správnych aktov urobených v rozpore so zásadami
demokratickej spoločnosti. Navyše takýto výklad je i v rozpore so znením § 5 ods. 1
reštitučného zákona, pretože toto ustanovenie upravuje iba formu úkonu (písomná výzva),
jeho obsah treba posudzovať s ohľadom na ustanovenia občianskeho práva (§ 34
Občianskeho zákonníka). Výzva, ktorú sťažovateľ doručil povinným osobám, je určitým
a zrozumiteľným prejavom jeho vôle, smeruje k vydaniu nehnuteľností špecifikovaných
nezameniteľne údajom o ich zápise na pozemnoknižnej vložke s uvedením jej čísla. Podľa
sťažovateľa je neprimeraným bremenom pre oprávnenú osobu vyžadovať od nej, aby
v zákonom stanovenej lehote doručila povinnej osobe všetko to, čo od sťažovateľa
vyžadoval okresný súd i krajský súd. Sťažovateľ v minulosti viedol vlastný archív, ten mu
však bol v období komunizmu skonfiškovaný, preto si musel každý jeden výpis či kópiu
z pozemnoknižnej vložky, či archívny dokument vyžiadať od príslušného štátneho orgánu.
Získanie takýchto dokladov je komplikované aj tým, že na Slovensku je 3 000 katastrálnych
území, mnohé archívne dokumenty sa nezachovali, vyhľadávanie je vždy zdĺhavé, a nie
vždy úspešné. S tým počítal aj reštitučný zákon, ktorý v § 8 ods. 3 uložil povinným osobám,
ale aj dotknutým orgánom štátnej správy, obciam a iným právnickým osobám
spolupracovať a poskytnúť pomoc tomu, kto preukáže, že je oprávnenou osobou. Povinní
napriek tomu takto nepostupovali a na výzvu sťažovateľa nijako nereagovali. Okresný súd
aj krajský súd takýmto spôsobom interpretácie reštitučného zákona zásadne popreli jeho
účel a zmysel. K veci pristupovali príliš formalisticky, čím ochranu práv urobili iluzórnou
a nerealizovateľnou. Požiadavka, aby oprávnená osoba uviedla už vo výzve presnú
špecifikáciu sporných nehnuteľností a parciel, kladie na sťažovateľa neprimerané bremeno
v rozpore s čl. 1 dodatkového protokolu. Výkon súdnej moci musí smerovať k uplatneniu
ideálu spravodlivosti pri rešpektovaní procesných pravidiel a rozumnom výklade hmotného
práva.
Porušenie základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom
okresného súdu č. k. 20 C 343/2007-342 z 19. júna 2008 a rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 10 Co 274/2008 z 28. apríla 2009 odôvodnil sťažovateľ tým, že okresný súd aj
krajský súd interpretovali reštitučný zákon spôsobom nezlučiteľným s jeho účelom
a významom. Sťažovateľ si svoj nárok uplatnil dostatočne kvalifikovanou výzvou. Už len
preto, že sťažovateľ vo výzve povinným osobám uviedol čísla pozemnoknižných vložiek,
bolo možné z takto označených verejných listín zistiť, ako sú jednotlivé nehnuteľnosti
konkretizované parcelným číslom, druhom pozemku, výmerou a katastrálnym územím.
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že takáto ochrana bude
účastníkovi poskytnutá bez toho, aby mu boli v spojitosti s jej uplatnením kladené
povinnosti, ktoré od účastníka nevyžaduje zákon (v tomto prípade reštitučný zákon). Svojím
výkladom reštitučného zákona obmedzil okresný súd i krajský súd prístup sťažovateľa
k súdu, oba súdy postupovali vo veci sťažovateľa v rozpore s účinným a platným
reštitučným zákonom.
Porušenie princípu rovnosti podľa čl. 47 ods. 3 ústavy rozsudkom okresného súdu
č. k. 20 C 343/2007-342 z 19. júna 2008 a rozsudkom krajského súdu sp. zn.
10 Co 274/2008 z 28. apríla 2009 odôvodnil sťažovateľ tým, že súdy svojím výkladom
reštitučného zákona zvýhodnili žalovaných oproti sťažovateľovi, v dôsledku čoho mali
žalovaní priaznivejšie postavenie pri prerokúvaní a rozhodovaní veci. Súdy nevzali do
úvahy, že dôvodom prijatia reštitučného zákona (aj podľa dôvodovej správy k reštitučnému
zákonu) bolo aj to, aby bola poskytnutá rovnaká ochrana vlastníctvu fyzických osôb
a vlastníctvu cirkví a náboženských spoločností, keď v prospech fyzických osôb bol v roku
2003 prijatý osobitný zákon č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom
a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z.
o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“), podľa § 5 ods. 1 ktorého právo na
navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na
obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže
skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Podľa § 5 ods. 1
reštitučného zákona právo na vrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť
oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote
preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zanikne. Hoci oba
tieto zákony sledovali rovnaký účel, stalo sa, že fyzickej osobe pri uplatnení reštitučného
nároku postačovalo v posledný deň lehoty doručiť výzvu, v ktorej jednou vetou
konštatovala, že si uplatňuje svoj reštitučný nárok podľa zákona č. 503/2003 Z. z.,
a obvodný pozemkový úrad takýto nárok uznal, čo sa stalo napríklad vo veci reštitučnej
výzvy Ing. J. T. z 20. decembra 2004, o ktorej rozhodol Obvodný pozemkový úrad v B.
rozhodnutím č. j. 5784/04, Zn.: R-20087/787/2007PIHO z 23. júla 2007, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 9. septembra 2007 a ktorým bolo rozhodnuté o priznaní reštitučného nároku
(hoci výzva neobsahovala ani len odkaz na pozemnoknižnú vložku či katastrálne územie).
Sťažovateľ poukázal na to, že všeobecné súdy napadnutými rozhodnutiami porušili ústavnú
zásadu rovnakého postavenia účastníkov konania, pretože právnické osoby, ktorým sa
vlastnícke právo odňalo, nemali oproti fyzickým osobám inú možnosť chrániť si svoj nárok
na navrátenie vlastníckeho práva ako domáhať sa ho na súde.
5. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozhodnutím Okresného súdu v
Galante Rozsudkom č. k.: 20C 343/2007-342 zo dňa 19.06.2008 a rozhodnutím Krajského
súdu v Trnave Rozsudkom č. k.: 10Co/274/2008 zo dňa 28.04.2009 boli porušené základné
ľudské práva sťažovateľa podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej Republiky, podľa čl. 47 ods.3
Ústavy Slovenskej republiky a podľa Článku 1 Protokolu č.1 k Európskemu dohovoru
o ľudských právach a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd slovenskej republiky Rozsudok Okresného súdu v Galante č. k.: 20C 343/2007-
342 zo dňa 19.06.2008 a Rozsudok Krajského súdu v Trnave 10Co/274/2008 zo dňa
28.04.2009 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Galanta na nové konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1193 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto
odmietne (mutatis mutandis sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva
pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu č. k.
20 C 343/2007-342 z 19. júna 2008, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn.
10 Co 274/2008 z 28. apríla 2009.
1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou
napadol tak rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu. Avšak vzhľadom na
princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá
právomoc samostatne preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu, pretože
o odvolaní proti tomuto rozhodnutiu rozhodoval krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné
sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
2. Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 274/2008 z 28. apríla 2009 (v spojení s rozsudkom
okresného súdu č. k. 20 C 343/2007-342 z 19. júna 2008), ktorým sťažovateľ namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch(...)
Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že
vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným
zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť
(II. ÚS 27/07).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50
ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že
postupujú v konaní súc viazané procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi,
dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Sťažovateľ odôvodnil porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
v podstate tým, že krajský súd interpretoval reštitučný zákon spôsobom nezlučiteľným
s jeho účelom a významom, keď dospel k záveru, že ustanovenie § 5 ods. 1 tohto zákona
okresný súd správne aplikoval. Podľa názoru sťažovateľa vykladať reštitučný zákon tak,
ako ho vykladal krajský súd, znamená ukladať oprávneným osobám povinnosti, ktoré
v skutočnosti reštitučný zákon neobsahuje.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn. 10 Co 274/2008 z 28. apríla
2009 okrem iného uviedol:
«V prejednávanej veci(...) došlo k zamietnutiu tzv. reštitučnej žaloby z dvoch
základných dôvodov, z ktorých prvým bolo nepreukázanie platného nadobudnutia
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam najskôr zo strany štátu a neskôr základinou
- ako osobou, ktorej podľa argumentácie žalujúcej strany malo prislúchať postavenie
právnej predchodkyne žalobkyne (pričom takéto závery by nasvedčovali ako nedostatku
vecnej tzv. aktívnej legitimácie v žalobe označenej žalobkyne, tak i presnému opaku, teda
nedostatku tzv. pasívnej legitimácie v žalobe označených žalovaných) a druhým absencia
riadneho a včasného uplatnenia tzv. reštitučnej požiadavky zo strany žalobkyne (spojovaná
tretím cirkevným reštitučným zákonom rovnako ako jemu predchádzajúcim reštitučným
zákonodarstvom s následkom zániku práva).
Žalobkyňa (ako odvolateľka) svoje odvolanie odôvodnila prakticky založením
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa na nesprávnom právnom posúdení veci, pričom
tento odvolací dôvod je daný buď vtedy, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej
normy, ktorá na zistený skutkový stav vôbec nedopadá, alebo vtedy, ak právnu normu
určenú správne nesprávne vyložil, prípadne ak ju na daný (zistený) skutkový stav nesprávne
aplikoval.
O žiaden z takýchto prípadov (vady v právnom posúdení veci) však v prejednávanej
veci nešlo, keď podľa názoru odvolacieho súdu niet žiadneho dôvodu nestotožniť sa najmä
s argumentáciou súdu prvého stupňa v časti splnenia (resp. nesplnenia) podmienok
riadneho uplatnenia práva (tzv. kvalifikovanou reštitučnou výzvou). Pretože práve táto
otázka bola aj z hľadiska možnosti ďalšieho (vecného) zaoberania sa požiadavkami
žalobkyne nastolenými žalobou v prejednávanej veci rozhodujúcou (nedostatok riadneho
a včasného uplatnenia práva spôsobuje zánik práva a nepotrebnosť ďalšieho skúmania, či
k uplatneniu práva došlo aj zo strany oprávnenej osoby podľa definície v príslušnom
ustanovení zákona, resp. voči povinnej osobe alebo v takom postavení osôb, kde by či už
jednej, viacerým či prípadne i všetkým právny vzťah k predmetu konania chýbal), už
nesplnenie podmienky riadneho a včasného uplatnenia práva (za podmienok ustanovených
príslušným, teda v tomto prípade tretím cirkevným reštitučným zákonom) vylučovalo úspech
žaloby (a z hľadiska hospodárnosti konania i nutnosť dokazovania zameraného na
zisťovanie, či žalobkyni prislúchalo postavenie oprávnenej osoby alebo toto bolo len
domnelým, resp. či obdobný konflikt bol alebo nebol medzi procesným statusom dotyčnej
osoby a jej postavením z pohľadu hmotného práva na strane žalovaných, alebo i len
niektorého z nich). Hoci by tak odvolaciemu súdu prakticky postačovalo i len odkázať na
správne a dostatočne výstižné odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa
v časti vyporiadajúcej sa s takýmto problémom (rozumej s otázkou náležitého uplatenia
práva tzv. reštitučnou výzvou), z dôvodu potreby vyporiadania sa aj s námietkami
odvolateľky z jej odvolania sa žiada uviesť ešte toto:
Podľa § 5 ods.1 tretieho cirkevného reštitučného zákona právo na navrátenie
vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči
povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3.
Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.
Podľa § 3 ods.2 rovnakého zákona nehnuteľná vec sa vydá oprávnenej osobe v stave,
v akom je ku dňu účinnosti tohto zákona (teda k 1. máju 2005, v tejto súv. por. aj § 9
tretieho cirkevného reštitučného zákona)
Podľa § 3 ods. 1 zákona č.162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) pozemkom sa
rozumie časť zemského povrchu oddelená od susedných častí hranicou územnej správnej
jednotky, katastrálneho územia, zastavaného územia obce, hranicou vymedzenou právom
k nehnuteľnosti, hranicou držby alebo hranicou druhu pozemku, alebo rozhraním spôsobu
využívania pozemku; podľa odseku 3 tohto zákona parcelou sa rozumie geometrické určenie
a polohové určenie a zobrazenie pozemku v katastrálnej mape, v mape určeného operátu
alebo v geometrickom pláne s vyznačením jej parcelného čísla (čísla parcely - pozn.
odvolacieho súdu) a podľa odseku 7 tu citovaného ustanovenia katastrálneho zákona
výmerou parcely sa rozumie vyjadrenie plošného obsahu priemetu pozemku do
zobrazovacej roviny v plošných metrických mierach, pričom veľkosť výmery parcely vyplýva
z geometrického určenia a polohového určenia pozemku a zaokrúhľuje sa na celé štvorcové
metre.
Napokon podľa § 7 písm. b./ katastrálneho zákona kataster obsahuje (okrem iného)
aj parcelné čísla, druhy a výmery pozemkov, súpisné čísla stavieb a údaje o príslušnosti
pozemkov k zastavanému územiu obce.
Z ustanovení citovaných zhora potom celkom jednoznačne vyplýva, že za riadne
a včasné uplatnenie tzv. reštitučnej požiadavky podľa zák.č.161/2005 Z. z. oprávnenou
osobou možno považovať len zloženú (viazanú) právnu skutočnosť, ktorou je urobenie
v zákonom ustanovenej lehote písomnej výzvy na navrátenie vlastníctva, avšak len za
podmienky, že zároveň v rovnakej lehote dôjde aj k preukázaniu skutočností podľa § 3
takéhoto zákona. Nakoľko však zásadou určitosti vymedzenia predmetu právnych vzťahov
k nehnuteľnostiam (ako v právnych úkonoch účastníkov takýchto vzťahov, tak aj
v prípadných rozhodnutiach na to povolaných orgánov štátu, či iných osôb) je i povinnosť
označovania predmetov takýchto právnych vzťahov (teda nehnuteľností) údajmi aktuálnej
evidencie vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam (dnes údajmi katastra), aj
požiadavku na vydanie predmetu reštitúcie v stave existujúcom tu v čase účinnosti tretieho
cirkevného reštitučného zákona (podľa § 3 ods.2 zákona č. 161/2005 Z. z.) treba vykladať
v smere riadnej (aktuálnej) identifikácie nehnuteľných vecí majúcich sa podľa reštitučnej
výzvy vydať už vo výzve na navrátenie vlastníctva, najneskôr však do uplynutia lehoty podľa
ust. § 5 ods.1 prvej vety takéhoto zákona ) možnosť urobiť tak aj v prípadnej prílohe či
doplnení výzvy doručenom však povinnej osobe najneskôr do 30. apríla 2006 vrátane).
Práve takýmto sprísnením požiadaviek na uplatňovanie tzv. reštitučných nárokov (v treťom
cirkevnom reštitučnom zákone) došlo totiž jednak k zakotveniu vyššie definovanej zásady
potreby identifikácie nehnuteľnosti vždy údajmi aktuálnej evidencie aj výslovne do
právneho poriadku, zároveň sa tým však tretí cirkevný reštitučný zákon v časti podmienok
vydania tzv. reštitučných nárokov odchýlil od doterajších reštitučných zákonov (vrátane
tých oboch skorších cirkevných) do tej miery, že skoršiu dostatočnosť relatívne
neformálnych reštitučných výziev nahradil pomerne tuhou úpravou kladúcou na oprávnené
osoby podstatne zvýšené nároky a tým bola spôsobená aj nepoužiteľnosť (v sporoch
vzniknutých pri postupe podľa takéhoto zákona) skoršej judikatúry súdov v tzv. cirkevných
reštitučných veciach (teda aj rozsudkov Najvyššieho súdu SR použitých v rámci
argumentácie žalobkyne v prejednávanej veci).
Nakoľko potom z obsahu spisu v tejto veci nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že
nie len cirkevné tzv. reštitučné výzvy žalobkyne datované 18. apríla a 19. apríla 2006
a žalovaným doručené 21. apríla rovnakého roku, ale ani sprievodné listy a prílohy k nim
(por, č. l. 48 - 53 spisu) neobsahovali ako náležité označenie nehnuteľných vecí majúcich sa
žalobkyni „vydať“ (len odkazy na čísla pozemkovoknižných vložiek, čo aj pri uvedení
katastrálneho územia, avšak pri neprehliadnuteľnosti tohto zápisu v takýchto vložkách aj
značného počtu iných nehnuteľností - netvoriacich však predmet sporu, tu por. aj čl. 38-47
spisu), tak ani žiadne dôkazy preukazujúce ďalšie skutočnosti podľa § 3 tretieho cirkevného
reštitučného zákona (prílohami oboch výziev mali byť totiž podľa ich obsahu len potvrdenie
právnej subjektivity žalobkyne, potvrdenie o pridelení jej identifikačného čísla organizácie
a kópia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 119/02, teda vo veci týkajúcej sa len
inej skoršej reštitučnej požiadavky žalobkyne na východnom Slovensku, uplatnenej však
podľa druhého cirkevného reštitučného zákona).
Za opísanej situácie tak spôsob uplatnenia tzv. reštitučnej požiadavky žalobkyňou
v prejednávanej veci nebolo možno považovať za riadny a práve preto muselo byť už
nadbytočným zaoberanie sa otázkou, či žalobkyni prislúchalo jej postavenie oprávnenej
osoby, resp. či žalovaným prislúchal naopak status osôb povinných (pozitívna odpoveď na
túto otázku nemohla nič zmeniť na tom, že uplatňované právo práve v dôsledku jeho
nenáležitého uplatnenia zaniklo a negatívna odpoveď by bola len ďalším podporným
dôvodom, pre ktorý rozhodnutie napadnutým rozsudkom vo veci samej bolo treba
považovať za vecne správne. (...)».
Ústavný súd konštatuje, že postup všeobecných súdov pri odôvodňovaní svojho
právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za arbitrárny. Všeobecné súdy na
argumentáciu sťažovateľa reagovali primeraným spôsobom, vysporiadali sa s okolnosťami,
ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia, a do odôvodnenia rozhodnutia uviedli postup, akým dospeli k svojmu
rozhodnutiu. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
interpretácia najmä § 5 ods. 1 reštitučného zákona okresným súdom a krajským súdom
takéto nedostatky nevykazuje, a preto ústavný súd nie je oprávnený na jeho meritórne
preskúmanie. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd
dostatočným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré treba ustanovenie § 5
ods. 1 reštitučného zákona interpretovať a uplatňovať práve takýmto spôsobom, a nie iným,
a tým zároveň podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom odpovedal aj
na argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej toto zákonné ustanovenie treba vykladať
a uplatňovať odlišne. V každom prípade uvedený postup krajského súdu pri odôvodňovaní
svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať ani za zjavne
neodôvodnený. Všeobecné súdy aplikovali v danom prípade právny výklad relevantných
noriem aj s ohľadom na súvisiace právne normy, ktoré tvoria súčasť právneho poriadku.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom okresného súdu a krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny
názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom
právnych názorov krajského súdu. Ako už bolo uvedené, ingerencia ústavného súdu do
výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade ich nezlučiteľnosti
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským
súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú.
3. Sťažovateľ tiež tvrdil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu (v spojení
s napadnutým rozsudkom okresného súdu) bol porušený princíp rovnosti konania v zmysle
čl. 47 ods. 3 ústavy, ktorý je inak súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy odôvodnil sťažovateľ tým, že krajský súd svojím
výkladom reštitučného zákona zvýhodnil žalovaných oproti sťažovateľovi, v dôsledku čoho
mali žalovaní priaznivejšie postavenie pri prerokúvaní a rozhodovaní veci.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na to, že čl. 47 ods. 3 ústavy
upravuje rovnosť účastníkov v súdnom konaní z hľadiska možnosti uplatňovania ich
procesných práv. Pokiaľ sťažovateľ dôvodí tým, že k porušeniu tohto článku malo dôjsť
ústavne nekonformnou aplikáciou hmotného práva, takáto situácia je vylúčená.
Pokiaľ sťažovateľ argumentoval údajnou nerovnosťou medzi reštitučným zákonom
definovanými podmienkami uplatnenia reštitučného nároku cirkvami a zákonom
č. 503/2003 Z. z. definovanými podmienkami uplatnenia reštitučných nárokov fyzickými
osobami, potom vlastne tvrdil, že nie spôsob aplikácie dotknutých ustanovení právneho
poriadku všeobecnými súdmi, ale samotná aplikovaná právna norma (reštitučný zákon)
ustanovujúca podmienky uplatnenia reštitučných nárokov cirkvi porušuje jeho základné
práva. Ide vo svojej podstate z hľadiska obsahu o námietku nesúladu právnych predpisov
s ústavou. Sťažovateľ teda v podstate požadoval, aby ústavný súd preskúmal, či ním
označený zákon nie je v rozpore s ústavou. Na podanie takého návrhu však sťažovateľovi
chýba aktívna legitimácia, pretože podľa čl. 130 ods. 1 ústavy a § 37 zákona o ústavnom
súde môžu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podať len osoby taxatívne
uvedené v čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy.
Ústavný súd dodáva, že čl. 47 ods. 3 ústavy zabezpečuje rovnosť účastníkov konania
v konaní pred všeobecným súdom (sťažovateľa a žalovaných). K jeho porušeniu môže dôjsť
napr. v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní,
v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku zvýhodní svojím postupom
predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov konania na úkor iného
účastníka konania. Preto je bez významu pre posúdenie jeho námietky porušenia čl. 47
ods. 3 ústavy krajským súdom vo veci poukaz sťažovateľa na konkrétnu vec, v ktorej iný
štátny orgán (pozemkový úrad) v inom type konania (správne konanie) vedenom o nároku
podľa inej právnej normy (zákon č. 503/2003 Z. z.) osobou odlišnou od sťažovateľa
rozhodol tak, že takejto osobe reštitučný nárok priznal, hoci podľa názoru sťažovateľa pre
takéto rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky.
Z uvedených podstatných dôvodov bolo treba sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť,
najmä z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
4. Napokon sa ústavný súd zaoberal tvrdením sťažovateľa, že rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 10 Co 274/2008 z 28. apríla 2009 bolo porušené jeho základné právo vlastniť
majetok podľa čl. 20 ústavy a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. (...)
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva vlastniť majetok a právo
na pokojné užívanie majetku rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 274/2008 z 28. apríla
2009 tým, že v prípade sťažovateľa síce, pokiaľ ide o nehnuteľnosť, nejde o jeho existujúci
majetok, ale ide o majetkovú hodnotu, o ktorej môže tvrdiť, že mal legitímnu nádej na jej
nadobudnutie, pretože splnil všetky podmienky na priznanie reštitučného nároku a napriek
tomu krajský súd rozsudok okresného súdu o zamietnutí jeho žaloby potvrdil. Sťažovateľ
ako osoba oprávnená mohol legitímne očakávať realizáciu svojich nárokov formou vydania
pôvodného majetku.
Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa vlastniť a pokojne užívať svoj
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd
konštatuje, že podľa zistenia všeobecných súdov (túto skutočnosť napokon ani ústavný súd
nespochybnil) sťažovateľ základné reštitučné podmienky vo vzťahu k sporným
nehnuteľnostiam nesplnil, a preto mu nevzniklo žiadne „vlastnícke/majetkové“ právo
v zmysle označených článkov ústavy a dohovoru (pozri napr. rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva vo veci Jan Malhous v. Česká republika z 13. decembra 2000). Inými
slovami, pod tieto články ústavy a dohovoru možno v kontexte danej veci podriadiť len tie
právne vzťahy, ktoré vznikli uplatnením nárokov oprávnenými osobami, ktoré spĺňali
podmienky ustanovené v príslušnom reštitučnom zákone. Okrem uvedeného v daných
súvislostiach pre ústavný súd bolo najmä relevantné zistenie všeobecných súdov, podľa
ktorého nebolo ani preukázané, že sťažovateľom tvrdený právny predchodca by bol
vlastníkom sporných nehnuteľností. K tejto časti odôvodnenia rozsudkov všeobecných
súdov sťažovateľ vo svojej sťažnosti ani neponúkol žiadne argumenty o protiústavnosti
takéhoto záveru.
Akékoľvek „reštitučné“ očakávania sťažovateľa v prípade sporných nehnuteľností,
nemali teda oporu v dotknutom reštitučnom zákone a nemohli spadať pod „legitímnu
nádej“, tak ako to tvrdil sťažovateľ. V tejto časti napadnutých rozsudkov preto ani nemohlo
dôjsť k zásahu do jeho práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok v zmysle citovaných
článkov ústavy a dohovoru. Jeho sťažnosť je preto v tejto časti nezlučiteľná ratione
materiae, a z tohto dôvodu ju bolo treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
Zo všetkých uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2009