Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 419/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť R., T., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Č., s. r. o.,

B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé

súdne konanie podľa a a práva podľa

čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť

a pokojne užívať svoj majetok podľa a práva podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k. -342 z 19. júna 2008 a rozsudkom

Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 28. apríla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta

2009 doručená sťažnosť R., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného

práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok podľa a práva podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -342 z 19. júna 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 28. apríla 2009.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobným návrhom

podaným 20. apríla 2007 na okresnom súde domáhal proti žalovanému S., B. (ďalej len

„žalovaný 1“), a žalovanému L., štátny podnik, B. (ďalej len „žalovaný 2“, spolu ďalej len

„žalovaní“), uloženia povinnosti spoločne a nerozdielne vydať sťažovateľovi nehnuteľnosti

v katastrálnom území S., pôvodne vedené v pozemnoknižných vložkách č. 91, 178 a 179,

bližšie označené číslami parciel, tzv. kultúrami a výmerami pozemkov (ďalej len „sporné

nehnuteľnosti“).

Sťažovateľ svoj nárok odôvodnil najmä tým, že jeho právny predchodca – Študijný

fond ako cirkevná základina, právnická osoba vytvorená výlučne z majetkov katolíckej

cirkvi na základe rozhodnutia Márie Terézie Veľkým Kráľovským diplomom z 25. marca

1780 – bol výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností, preto má právo uplatňovať

reštitučné nároky po zaniknutých alebo zrušených cirkevných organizáciách, pričom

v tomto prípade mu boli nehnuteľnosti odňaté bez náhrady úpravou pozemkového

vlastníctva v zmysle pozemkových reforiem na základe rozhodnutia povereníctva

pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. 35395/49-V/B z 28. októbra 1949 podľa zákona

č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ tvrdil, že 21. apríla 2006 vyzval žalovaných podľa

o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam

a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „reštitučný zákon“) na

navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam a na ich vydanie v súlade s § 2 ods. 2, § 3 ods. 1

písm. c), § 3 ods. 3 a § 4 ods. 1 reštitučného zákona. Keďže žalovaní na doručenú výzvu

nereagovali a dohodu o vydaní nehnuteľnosti so sťažovateľom v lehote 60 dní od doručenia

písomnej výzvy neuzatvorili, sťažovateľ uplatnil svoje nároky v prekluzívnej lehote 12

mesiacov od doručenia výzvy povinným osobám na súde (§ 5 ods. 3 reštitučného zákona).

Žalovaní žiadali žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný 1 poukázal na to, že

sťažovateľ svoju výzvu na vydanie nehnuteľností nedoložil žiadnymi dokladmi (ani len

pozemnoknižnými vložkami), a to napriek tomu, že v zmysle § 5 ods. 1 reštitučného zákona

v prekluzívnej lehote na uplatnenie nároku voči povinnej osobe v zákonom ustanovenej

lehote, konkrétne do 30. apríla 2006, bol povinný nielen uplatniť svoje právo doručením

výzvy povinnej osobe na vydanie nehnuteľností, ale aj preukázať svoje právo v určenej

prekluzívnej lehote podľa § 3 reštitučného zákona. Nárok sťažovateľa preto podľa

žalovaného 1 zanikol uplynutím tejto prekluzívnej lehoty. Žalovaný 1 ďalej tvrdil, že

Študijná základina nikdy nenadobudla vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam, vlastníctvo

k nim nenadobudol ani sťažovateľ, keďže tieto nehnuteľnosti nikdy žiadnemu z týchto

subjektov nemohli byť štátom pridelené tak, ako to tvrdí sťažovateľ (Štátnym pozemkovým

úradom rozhodnutím z 5. októbra 1942), pretože v čase ich údajného pridelenia ich štát

nevlastnil, a nemohli byť platne prevedené Študijnej základine, ako to tiež tvrdí sťažovateľ,

ani ich vlastníkom grófom J. O. v roku 1942, pretože v tom čase už nebola táto osoba

vlastníkom sporných nehnuteľností. Navyše podľa žalovaného 1 Študijná základina nie je

náboženskou základinou, ale verejnou základinou. Preto ani sťažovateľ nie je oprávnenou

osobou podľa reštitučného zákona. Žalovaný 2 okrem obdobnej argumentácie, akú použil

žalovaný 1, poukázal i na to, že sa nepovažuje v spore za pasívne legitimovaného, pretože

zo žaloby nevyplýva, ktoré nehnuteľnosti by mal sťažovateľovi vydať, resp. že

z nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania, užíva iba tri, avšak nie ako správca majetku

štátu, ale z titulu správy majetku neznámych vlastníkov.

Okresný súd žalobu sťažovateľa rozsudkom č. k. -342 z 19. júna 2008

zamietol a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov konania. Zamietnutie žaloby odôvodnil

tým, že neboli splnené podmienky na vznik reštitučného nároku podľa reštitučného zákona,

resp. že reštitučný nárok zanikol preklúziou. Okresný súd ďalej uviedol, že z vykonaného

dokazovania považoval za jednoznačne a spoľahlivo preukázané, že Študijná základina

nebola vlastníkom sporných nehnuteľností, a teda ani sťažovateľ ako jej prípadný právny

nástupca nemôže byť oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 1 a 2 reštitučného zákona. Z tohto

dôvodu sa už okresný súd podrobnejšie nezaoberal posudzovaním otázky, či sťažovateľ je

právnym nástupcom Študijnej základiny. Okresný súd vychádzajúc tiež z nevyhnutnosti

rešpektovať vo vzťahu k zmenám vlastníctva nehnuteľností intabulačný princíp dospel

k záveru, podľa ktorého v konaní nebolo preukázané, že Študijná základina bola vlastníkom

sporných nehnuteľností. Ak sťažovateľ tvrdil, že Študijná základina nadobudla vlastnícke

právo k sporným nehnuteľnostiam od Slovenského štátu (Štátneho pozemkového úradu na

základe jeho rozhodnutia č. C 698/1942 z 5. októbra 1942), toto tvrdenie nebolo preukázané

jednak preto, že v tom čase nebol Slovenský štát vlastníkom sporných nehnuteľností

(pretože na Slovenský štát neprešlo dovtedy vlastnícke právo podľa zákona č. 157/1942 Sl.

z., ktorým sa vykonáva slovensko-maďarská Dohoda o pozemkovo-politických opatreniach

– vyvlastňovacie konanie nebolo ukončené a v pozemkovej knihe nebol Slovenský štát ako

vlastník zapísaný), a jednak preto, že rozhodnutie č. C 698/1942 z 5. októbra 1942 nebolo

svojou povahou s ohľadom na jeho obsah rozhodnutím, ale iba upovedomením Štátneho

pozemkového úradu o tom, že za kupca sporných nehnuteľností sa označuje Centrálna

správa verejnozákladinných majetkov v B. (pokiaľ ide o nehnuteľnosti pôvodne

vo vlastníctve J. O.) ako správkyňa Študijnej základiny a s účinnosťou 1. októbra 1942 bola

uvedená do držby a úžitku nehnuteľností. V konaní pred okresným súdom nebolo

preukázané ani to, že neskôr došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, ktorou by boli sporné

nehnuteľnosti prevedené do vlastníctva Študijného fondu, pretože okresnému súdu bola

v súvislosti so spornými nehnuteľnosťami predložená iba nikým nepodpísaná kúpna

zmluva, v ktorej mal byť predávajúcim Slovenský štát, zastúpený Štátnym pozemkovým

úradom, a kupujúcim Študijný fond (základina). Z uvedeného okresný súd vyvodil, že

v konaní bolo preukázané iba to, že Študijný fond vstúpil do držby a úžitku sporných

nehnuteľností od 1. októbra 1942, avšak vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam nikdy

nenadobudol, hoci sa o prevode vlastníckeho práva možno v danom čase uvažovalo, keďže

bola pripravená kúpna zmluva, avšak, že by k jej uzatvoreniu napokon aj skutočne došlo,

preukázané nebolo. Študijný fond nemohol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam

nadobudnúť ani vydržaním, a to už len preto, že ešte pred uplynutím 32-ročnej vydržacej

lehoty mu bola držba sporných nehnuteľností odňatá (1. januára 1951). Takémuto právnemu

posúdeniu veci nasvedčuje i existencia niektorých listov vlastníctva k nehnuteľnostiam pre

k. ú. S. (4961, 5067, 5098), na ktorých sú ako vlastníci zapísané fyzické osoby K. O., J. O.,

M. O. a V. O.

Druhým dôvodom na zamietnutie žaloby bolo zistenie okresného súdu, podľa

ktorého si sťažovateľ neuplatnil, resp. nepreukázal svoj reštitučný nárok k sporným

nehnuteľnostiam v prekluzívnej lehote u žalovaných, spôsobom predpísaným podľa § 5

ods. 1 reštitučného zákona. Okresný súd vychádzal z toho, že pre riadne uplatnenie

a preukázanie reštitučného nároku v tomto prípade podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona bol

sťažovateľ povinný doručiť žalovaným v prekluzívnej lehote písomnú výzvu, ktorá je

určitým a zrozumiteľným právnym úkonom ( a )

a jej obsahom musí byť preukázanie toho, na základe čoho boli nehnuteľnosti odňaté (§ 3

reštitučného zákona), ďalej preukázanie, že žiadateľ je oprávnenou osobou (§ 2 ods. 2

reštitučného zákona), ako aj toho, že predmetom žiadosti sú nehnuteľnosti podľa § 2 ods. 1

reštitučného zákona, pričom tieto musia byť konkretizované tak, ako majú byť označené

v dohode o vydaní veci, ak bude táto uzatvorená. Podľa okresného súdu iba tak je možné

naplniť účel výzvy predpísanej reštitučným zákonom, pretože iba tak môže povinná osoba s

oprávnenou osobou uzatvoriť dohodu o vydaní nehnuteľností. V konaní nebolo sporné, že

vo výzve sťažovateľa boli nehnuteľnosti označené iba špecifikáciou ich zápisu na

pozemmnoknižnej vložke, ktorých pôvodným vlastníkom bol Študijný fond, a prílohu

výzvy tvorilo potvrdenie o právnej subjektivite sťažovateľa, potvrdenie o pridelení IČO

a fotokópia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. . Keďže

vo výzve sťažovateľ uviedol iba to, že k prechodu sporných nehnuteľností na štát došlo

z dôvodov podľa § 3 reštitučného zákona, neoznačil dostatočne určito právnu skutočnosť,

ktorá mala spôsobiť prechod nehnuteľnosti na štát. Výzva sťažovateľa nie je ani dostatočne

určitá a zrozumiteľná v časti špecifikácie nehnuteľností, sporné nehnuteľnosti neboli

špecifikované parcelnými číslami pozemkov, druhom pozemkov a ani výmerou v podobe,

v akej to vyžaduje o katastri

nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)

v znení neskorších predpisov. Podľa okresného súdu na základe takejto výzvy nemohli

odporcovia posúdiť dôvodnosť výzvy na uzatvorenie dohody.

3. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 28. apríla 2009 tak, že rozsudok

okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby, ako aj vo výroku o náhrade trov konania

vo vzťahu medzi sťažovateľom a žalovaným 1 potvrdil, žalovanému 1 priznal náhradu trov

odvolacieho konania a vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalovaným 2

a sťažovateľom rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Rozsudok krajského súdu sp. zn. z 28. apríla 2009 bol doručený

sťažovateľovi 19. júna 2009.

4. Sťažovateľ svoju ústavnú sťažnosť na porušenie základného práva na vlastníctvo

podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového protokolu

rozsudkom okresného súdu č. k. -342 z 19. júna 2008 a rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 28. apríla 2009 odôvodnil tým, že síce v prípade sporných

nehnuteľností nejde o jeho existujúci majetok, ale o majetkovú hodnotu, o ktorej môže

tvrdiť, že mal legitímnu nádej na jej nadobudnutie potom, ako doručil v zákonom

ustanovenej lehote povinným osobám výzvu na navrátenie vlastníctva k sporným

nehnuteľnostiam a následne i žalobu okresnému súdu. Aj preto mohol ako osoba oprávnená

legitímne očakávať realizáciu svojich nárokov formou vydania pôvodného majetku. Toto

jeho právo porušili okresný súd i krajský súd, keď konštatovali, že jeho právo zaniklo,

pretože ho riadne (kvalifikovane) neuplatnil u povinnej osoby. Okresný súd i krajský súd

v rozpore so súvisiacou právnou úpravou uzavreli, že právo oprávnenej osoby zaniká nielen

vtedy, ak si ho v zákonom stanovenej lehote neuplatní u povinnej osoby vôbec, ale aj

v prípade, ak ho síce v stanovenej lehote uplatní, avšak ho v tejto prekluzívnej lehote

súčasne i nepreukáže. Takýto extenzívny výklad ustanovenia § 5 ods. 1 reštitučného zákona

je podľa sťažovateľa v rozpore s jeho účelom a cieľom, ktorým je zmiernenie následkov

niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v rozhodnom období na základe

občianskoprávnych, pracovných a správnych aktov urobených v rozpore so zásadami

demokratickej spoločnosti. Navyše takýto výklad je i v rozpore so znením § 5 ods. 1

reštitučného zákona, pretože toto ustanovenie upravuje iba formu úkonu (písomná výzva),

jeho obsah treba posudzovať s ohľadom na ustanovenia občianskeho práva (§ 34

). Výzva, ktorú sťažovateľ doručil povinným osobám, je určitým

a zrozumiteľným prejavom jeho vôle, smeruje k vydaniu nehnuteľností špecifikovaných

nezameniteľne údajom o ich zápise na pozemnoknižnej vložke s uvedením jej čísla. Podľa

sťažovateľa je neprimeraným bremenom pre oprávnenú osobu vyžadovať od nej, aby

v zákonom stanovenej lehote doručila povinnej osobe všetko to, čo od sťažovateľa

vyžadoval okresný súd i krajský súd. Sťažovateľ v minulosti viedol vlastný archív, ten mu

však bol v období komunizmu skonfiškovaný, preto si musel každý jeden výpis či kópiu

z pozemnoknižnej vložky, či archívny dokument vyžiadať od príslušného štátneho orgánu.

Získanie takýchto dokladov je komplikované aj tým, že na Slovensku je 3 000 katastrálnych

území, mnohé archívne dokumenty sa nezachovali, vyhľadávanie je vždy zdĺhavé, a nie

vždy úspešné. S tým počítal aj reštitučný zákon, ktorý v § 8 ods. 3 uložil povinným osobám,

ale aj dotknutým orgánom štátnej správy, obciam a iným právnickým osobám

spolupracovať a poskytnúť pomoc tomu, kto preukáže, že je oprávnenou osobou. Povinní

napriek tomu takto nepostupovali a na výzvu sťažovateľa nijako nereagovali. Okresný súd

aj krajský súd takýmto spôsobom interpretácie reštitučného zákona zásadne popreli jeho

účel a zmysel. K veci pristupovali príliš formalisticky, čím ochranu práv urobili iluzórnou

a nerealizovateľnou. Požiadavka, aby oprávnená osoba uviedla už vo výzve presnú

špecifikáciu sporných nehnuteľností a parciel, kladie na sťažovateľa neprimerané bremeno

v rozpore s čl. 1 dodatkového protokolu. Výkon súdnej moci musí smerovať k uplatneniu

ideálu spravodlivosti pri rešpektovaní procesných pravidiel a rozumnom výklade hmotného

práva.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa

a , ako aj práva podľa dohovoru rozsudkom

okresného súdu č. k. -342 z 19. júna 2008 a rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 28. apríla 2009 odôvodnil sťažovateľ tým, že okresný súd aj

krajský súd interpretovali reštitučný zákon spôsobom nezlučiteľným s jeho účelom

a významom. Sťažovateľ si svoj nárok uplatnil dostatočne kvalifikovanou výzvou. Už len

preto, že sťažovateľ vo výzve povinným osobám uviedol čísla pozemnoknižných vložiek,

bolo možné z takto označených verejných listín zistiť, ako sú jednotlivé nehnuteľnosti

konkretizované parcelným číslom, druhom pozemku, výmerou a katastrálnym územím.

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že takáto ochrana bude

účastníkovi poskytnutá bez toho, aby mu boli v spojitosti s jej uplatnením kladené

povinnosti, ktoré od účastníka nevyžaduje zákon (v tomto prípade reštitučný zákon). Svojím

výkladom reštitučného zákona obmedzil okresný súd i krajský súd prístup sťažovateľa

k súdu, oba súdy postupovali vo veci sťažovateľa v rozpore s účinným a platným

reštitučným zákonom.

Porušenie princípu rovnosti podľa rozsudkom okresného súdu

č. k. -342 z 19. júna 2008 a rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 28. apríla 2009 odôvodnil sťažovateľ tým, že súdy svojím výkladom

reštitučného zákona zvýhodnili žalovaných oproti sťažovateľovi, v dôsledku čoho mali

žalovaní priaznivejšie postavenie pri prerokúvaní a rozhodovaní veci. Súdy nevzali do

úvahy, že dôvodom prijatia reštitučného zákona (aj podľa dôvodovej správy k reštitučnému

zákonu) bolo aj to, aby bola poskytnutá rovnaká ochrana vlastníctvu fyzických osôb

a vlastníctvu cirkví a náboženských spoločností, keď v prospech fyzických osôb bol v roku

2003 prijatý osobitný o navrátení vlastníctva k pozemkom

a o zmene a doplnení

o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), podľa ktorého právo na

navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na

obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže

skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Podľa § 5 ods. 1

reštitučného zákona právo na vrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť

oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote

preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zanikne. Hoci oba

tieto zákony sledovali rovnaký účel, stalo sa, že fyzickej osobe pri uplatnení reštitučného

nároku postačovalo v posledný deň lehoty doručiť výzvu, v ktorej jednou vetou

konštatovala, že si uplatňuje svoj reštitučný nárok podľa ,

a obvodný pozemkový úrad takýto nárok uznal, čo sa stalo napríklad vo veci reštitučnej

výzvy Ing. J. T. z 20. decembra 2004, o ktorej rozhodol Obvodný pozemkový úrad v B.

rozhodnutím č. j. 5784/04, Zn.: R-20087/787/2007PIHO z 23. júla 2007, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 9. septembra 2007 a ktorým bolo rozhodnuté o priznaní reštitučného nároku

(hoci výzva neobsahovala ani len odkaz na pozemnoknižnú vložku či katastrálne územie).

Sťažovateľ poukázal na to, že všeobecné súdy napadnutými rozhodnutiami porušili ústavnú

zásadu rovnakého postavenia účastníkov konania, pretože právnické osoby, ktorým sa

vlastnícke právo odňalo, nemali oproti fyzickým osobám inú možnosť chrániť si svoj nárok

na navrátenie vlastníckeho práva ako domáhať sa ho na súde.

5. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozhodnutím Okresného súdu v

Galante Rozsudkom č. k.: -342 zo dňa 19.06.2008 a rozhodnutím Krajského

súdu v Trnave Rozsudkom č. k.: zo dňa 28.04.2009 boli porušené základné

ľudské práva sťažovateľa podľa , podľa

a podľa Článku 1 Protokolu č.1 k Európskemu dohovoru

o ľudských právach a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd slovenskej republiky Rozsudok Okresného súdu v Galante č. k.:

342 zo dňa 19.06.2008 a Rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa

28.04.2009 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Galanta na nové konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 38/1193 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto

odmietne (mutatis mutandis sp. zn. a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a na

spravodlivé súdne konanie podľa a a práva podľa

ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva vlastniť majetok podľa a práva

pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu č. k.

-342 z 19. júna 2008, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 28. apríla 2009.

1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou

napadol tak rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu. Avšak vzhľadom na

princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného , ústavný súd nemá

právomoc samostatne preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu, pretože

o odvolaní proti tomuto rozhodnutiu rozhodoval krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné

sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 28. apríla 2009 (v spojení s rozsudkom

okresného súdu č. k. -342 z 19. júna 2008), ktorým sťažovateľ namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa

a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch(...)

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného

práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné záruky, že

vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným

zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť

().

Citovaný je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku tak, že

postupujú v konaní súc viazané procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi,

dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu ().

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Sťažovateľ odôvodnil porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

v podstate tým, že krajský súd interpretoval reštitučný zákon spôsobom nezlučiteľným

s jeho účelom a významom, keď dospel k záveru, že ustanovenie § 5 ods. 1 tohto zákona

okresný súd správne aplikoval. Podľa názoru sťažovateľa vykladať reštitučný zákon tak,

ako ho vykladal krajský súd, znamená ukladať oprávneným osobám povinnosti, ktoré

v skutočnosti reštitučný zákon neobsahuje.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn. z 28. apríla

2009 okrem iného uviedol:

«V prejednávanej veci(...) došlo k zamietnutiu tzv. reštitučnej žaloby z dvoch

základných dôvodov, z ktorých prvým bolo nepreukázanie platného nadobudnutia

vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam najskôr zo strany štátu a neskôr základinou

- ako osobou, ktorej podľa argumentácie žalujúcej strany malo prislúchať postavenie

právnej predchodkyne žalobkyne (pričom takéto závery by nasvedčovali ako nedostatku

vecnej tzv. aktívnej legitimácie v žalobe označenej žalobkyne, tak i presnému opaku, teda

nedostatku tzv. pasívnej legitimácie v žalobe označených žalovaných) a druhým absencia

riadneho a včasného uplatnenia tzv. reštitučnej požiadavky zo strany žalobkyne (spojovaná

tretím cirkevným reštitučným zákonom rovnako ako jemu predchádzajúcim reštitučným

zákonodarstvom s následkom zániku práva).

Žalobkyňa (ako odvolateľka) svoje odvolanie odôvodnila prakticky založením

napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa na nesprávnom právnom posúdení veci, pričom

tento odvolací dôvod je daný buď vtedy, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej

normy, ktorá na zistený skutkový stav vôbec nedopadá, alebo vtedy, ak právnu normu

určenú správne nesprávne vyložil, prípadne ak ju na daný (zistený) skutkový stav nesprávne

aplikoval.

O žiaden z takýchto prípadov (vady v právnom posúdení veci) však v prejednávanej

veci nešlo, keď podľa názoru odvolacieho súdu niet žiadneho dôvodu nestotožniť sa najmä

s argumentáciou súdu prvého stupňa v časti splnenia (resp. nesplnenia) podmienok

riadneho uplatnenia práva (tzv. kvalifikovanou reštitučnou výzvou). Pretože práve táto

otázka bola aj z hľadiska možnosti ďalšieho (vecného) zaoberania sa požiadavkami

žalobkyne nastolenými žalobou v prejednávanej veci rozhodujúcou (nedostatok riadneho

a včasného uplatnenia práva spôsobuje zánik práva a nepotrebnosť ďalšieho skúmania, či

k uplatneniu práva došlo aj zo strany oprávnenej osoby podľa definície v príslušnom

ustanovení zákona, resp. voči povinnej osobe alebo v takom postavení osôb, kde by či už

jednej, viacerým či prípadne i všetkým právny vzťah k predmetu konania chýbal), už

nesplnenie podmienky riadneho a včasného uplatnenia práva (za podmienok ustanovených

príslušným, teda v tomto prípade tretím cirkevným reštitučným zákonom) vylučovalo úspech

žaloby (a z hľadiska hospodárnosti konania i nutnosť dokazovania zameraného na

zisťovanie, či žalobkyni prislúchalo postavenie oprávnenej osoby alebo toto bolo len

domnelým, resp. či obdobný konflikt bol alebo nebol medzi procesným statusom dotyčnej

osoby a jej postavením z pohľadu hmotného práva na strane žalovaných, alebo i len

niektorého z nich). Hoci by tak odvolaciemu súdu prakticky postačovalo i len odkázať na

správne a dostatočne výstižné odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa

v časti vyporiadajúcej sa s takýmto problémom (rozumej s otázkou náležitého uplatenia

práva tzv. reštitučnou výzvou), z dôvodu potreby vyporiadania sa aj s námietkami

odvolateľky z jej odvolania sa žiada uviesť ešte toto:

Podľa § 5 ods.1 tretieho cirkevného reštitučného zákona právo na navrátenie

vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči

povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3.

Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

Podľa § 3 ods.2 rovnakého zákona nehnuteľná vec sa vydá oprávnenej osobe v stave,

v akom je ku dňu účinnosti tohto zákona (teda k 1. máju 2005, v tejto súv. por. aj § 9

tretieho cirkevného reštitučného zákona)

Podľa o katastri nehnuteľností a o zápise

vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) pozemkom sa

rozumie časť zemského povrchu oddelená od susedných častí hranicou územnej správnej

jednotky, katastrálneho územia, zastavaného územia obce, hranicou vymedzenou právom

k nehnuteľnosti, hranicou držby alebo hranicou druhu pozemku, alebo rozhraním spôsobu

využívania pozemku; podľa odseku 3 tohto zákona parcelou sa rozumie geometrické určenie

a polohové určenie a zobrazenie pozemku v katastrálnej mape, v mape určeného operátu

alebo v geometrickom pláne s vyznačením jej parcelného čísla (čísla parcely - pozn.

odvolacieho súdu) a podľa odseku 7 tu citovaného ustanovenia katastrálneho zákona

výmerou parcely sa rozumie vyjadrenie plošného obsahu priemetu pozemku do

zobrazovacej roviny v plošných metrických mierach, pričom veľkosť výmery parcely vyplýva

z geometrického určenia a polohového určenia pozemku a zaokrúhľuje sa na celé štvorcové

metre.

Napokon podľa § 7 písm. b./ katastrálneho zákona kataster obsahuje (okrem iného)

aj parcelné čísla, druhy a výmery pozemkov, súpisné čísla stavieb a údaje o príslušnosti

pozemkov k zastavanému územiu obce.

Z ustanovení citovaných zhora potom celkom jednoznačne vyplýva, že za riadne

a včasné uplatnenie tzv. reštitučnej požiadavky podľa oprávnenou

osobou možno považovať len zloženú (viazanú) právnu skutočnosť, ktorou je urobenie

v zákonom ustanovenej lehote písomnej výzvy na navrátenie vlastníctva, avšak len za

podmienky, že zároveň v rovnakej lehote dôjde aj k preukázaniu skutočností podľa § 3

takéhoto zákona. Nakoľko však zásadou určitosti vymedzenia predmetu právnych vzťahov

k nehnuteľnostiam (ako v právnych úkonoch účastníkov takýchto vzťahov, tak aj

v prípadných rozhodnutiach na to povolaných orgánov štátu, či iných osôb) je i povinnosť

označovania predmetov takýchto právnych vzťahov (teda nehnuteľností) údajmi aktuálnej

evidencie vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam (dnes údajmi katastra), aj

požiadavku na vydanie predmetu reštitúcie v stave existujúcom tu v čase účinnosti tretieho

cirkevného reštitučného zákona (podľa ) treba vykladať

v smere riadnej (aktuálnej) identifikácie nehnuteľných vecí majúcich sa podľa reštitučnej

výzvy vydať už vo výzve na navrátenie vlastníctva, najneskôr však do uplynutia lehoty podľa

ust. § 5 ods.1 prvej vety takéhoto zákona ) možnosť urobiť tak aj v prípadnej prílohe či

doplnení výzvy doručenom však povinnej osobe najneskôr do 30. apríla 2006 vrátane).

Práve takýmto sprísnením požiadaviek na uplatňovanie tzv. reštitučných nárokov (v treťom

cirkevnom reštitučnom zákone) došlo totiž jednak k zakotveniu vyššie definovanej zásady

potreby identifikácie nehnuteľnosti vždy údajmi aktuálnej evidencie aj výslovne do

právneho poriadku, zároveň sa tým však tretí cirkevný reštitučný zákon v časti podmienok

vydania tzv. reštitučných nárokov odchýlil od doterajších reštitučných zákonov (vrátane

tých oboch skorších cirkevných) do tej miery, že skoršiu dostatočnosť relatívne

neformálnych reštitučných výziev nahradil pomerne tuhou úpravou kladúcou na oprávnené

osoby podstatne zvýšené nároky a tým bola spôsobená aj nepoužiteľnosť (v sporoch

vzniknutých pri postupe podľa takéhoto zákona) skoršej judikatúry súdov v tzv. cirkevných

reštitučných veciach (teda aj rozsudkov Najvyššieho súdu SR použitých v rámci

argumentácie žalobkyne v prejednávanej veci).

Nakoľko potom z obsahu spisu v tejto veci nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že

nie len cirkevné tzv. reštitučné výzvy žalobkyne datované 18. apríla a 19. apríla 2006

a žalovaným doručené 21. apríla rovnakého roku, ale ani sprievodné listy a prílohy k nim

(por, č. l. 48 - 53 spisu) neobsahovali ako náležité označenie nehnuteľných vecí majúcich sa

žalobkyni „vydať“ (len odkazy na čísla pozemkovoknižných vložiek, čo aj pri uvedení

katastrálneho územia, avšak pri neprehliadnuteľnosti tohto zápisu v takýchto vložkách aj

značného počtu iných nehnuteľností - netvoriacich však predmet sporu, tu por. aj čl. 38-47

spisu), tak ani žiadne dôkazy preukazujúce ďalšie skutočnosti podľa § 3 tretieho cirkevného

reštitučného zákona (prílohami oboch výziev mali byť totiž podľa ich obsahu len potvrdenie

právnej subjektivity žalobkyne, potvrdenie o pridelení jej identifikačného čísla organizácie

a kópia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. , teda vo veci týkajúcej sa len

inej skoršej reštitučnej požiadavky žalobkyne na východnom Slovensku, uplatnenej však

podľa druhého cirkevného reštitučného zákona).

Za opísanej situácie tak spôsob uplatnenia tzv. reštitučnej požiadavky žalobkyňou

v prejednávanej veci nebolo možno považovať za riadny a práve preto muselo byť už

nadbytočným zaoberanie sa otázkou, či žalobkyni prislúchalo jej postavenie oprávnenej

osoby, resp. či žalovaným prislúchal naopak status osôb povinných (pozitívna odpoveď na

túto otázku nemohla nič zmeniť na tom, že uplatňované právo práve v dôsledku jeho

nenáležitého uplatnenia zaniklo a negatívna odpoveď by bola len ďalším podporným

dôvodom, pre ktorý rozhodnutie napadnutým rozsudkom vo veci samej bolo treba

považovať za vecne správne. (...)».

Ústavný súd konštatuje, že postup všeobecných súdov pri odôvodňovaní svojho

právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za arbitrárny. Všeobecné súdy na

argumentáciu sťažovateľa reagovali primeraným spôsobom, vysporiadali sa s okolnosťami,

ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia, a do odôvodnenia rozhodnutia uviedli postup, akým dospeli k svojmu

rozhodnutiu. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

interpretácia najmä § 5 ods. 1 reštitučného zákona okresným súdom a krajským súdom

takéto nedostatky nevykazuje, a preto ústavný súd nie je oprávnený na jeho meritórne

preskúmanie. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd

dostatočným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré treba ustanovenie § 5

ods. 1 reštitučného zákona interpretovať a uplatňovať práve takýmto spôsobom, a nie iným,

a tým zároveň podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom odpovedal aj

na argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej toto zákonné ustanovenie treba vykladať

a uplatňovať odlišne. V každom prípade uvedený postup krajského súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať ani za zjavne

neodôvodnený. Všeobecné súdy aplikovali v danom prípade právny výklad relevantných

noriem aj s ohľadom na súvisiace právne normy, ktoré tvoria súčasť právneho poriadku.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom okresného súdu a krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny

názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom

právnych názorov krajského súdu. Ako už bolo uvedené, ingerencia ústavného súdu do

výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade ich nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským

súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú.

3. Sťažovateľ tiež tvrdil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu (v spojení

s napadnutým rozsudkom okresného súdu) bol porušený princíp rovnosti konania v zmysle

, ktorý je inak súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Porušenie odôvodnil sťažovateľ tým, že krajský súd svojím

výkladom reštitučného zákona zvýhodnil žalovaných oproti sťažovateľovi, v dôsledku čoho

mali žalovaní priaznivejšie postavenie pri prerokúvaní a rozhodovaní veci.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na to, že

upravuje rovnosť účastníkov v súdnom konaní z hľadiska možnosti uplatňovania ich

procesných práv. Pokiaľ sťažovateľ dôvodí tým, že k porušeniu tohto článku malo dôjsť

ústavne nekonformnou aplikáciou hmotného práva, takáto situácia je vylúčená.

Pokiaľ sťažovateľ argumentoval údajnou nerovnosťou medzi reštitučným zákonom

definovanými podmienkami uplatnenia reštitučného nároku cirkvami a zákonom

č. definovanými podmienkami uplatnenia reštitučných nárokov fyzickými

osobami, potom vlastne tvrdil, že nie spôsob aplikácie dotknutých ustanovení právneho

poriadku všeobecnými súdmi, ale samotná aplikovaná právna norma (reštitučný zákon)

ustanovujúca podmienky uplatnenia reštitučných nárokov cirkvi porušuje jeho základné

práva. Ide vo svojej podstate z hľadiska obsahu o námietku nesúladu právnych predpisov

s . Sťažovateľ teda v podstate požadoval, aby ústavný súd preskúmal, či ním

označený zákon nie je v rozpore s . Na podanie takého návrhu však sťažovateľovi

chýba aktívna legitimácia, pretože podľa a zákona o ústavnom

súde môžu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podať len osoby taxatívne

uvedené v až e) .

Ústavný súd dodáva, že zabezpečuje rovnosť účastníkov konania

v konaní pred všeobecným súdom (sťažovateľa a žalovaných). K jeho porušeniu môže dôjsť

napr. v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní,

v rozpore s ustanoveniami zvýhodní svojím postupom

predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov konania na úkor iného

účastníka konania. Preto je bez významu pre posúdenie jeho námietky porušenia čl. 47

ods. 3 krajským súdom vo veci poukaz sťažovateľa na konkrétnu vec, v ktorej iný

štátny orgán (pozemkový úrad) v inom type konania (správne konanie) vedenom o nároku

podľa inej právnej normy () osobou odlišnou od sťažovateľa

rozhodol tak, že takejto osobe reštitučný nárok priznal, hoci podľa názoru sťažovateľa pre

takéto rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky.

Z uvedených podstatných dôvodov bolo treba sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť,

najmä z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

4. Napokon sa ústavný súd zaoberal tvrdením sťažovateľa, že rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 28. apríla 2009 bolo porušené jeho základné právo vlastniť

majetok podľa a právo na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového

protokolu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. (...)

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva vlastniť majetok a právo

na pokojné užívanie majetku rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 28. apríla

2009 tým, že v prípade sťažovateľa síce, pokiaľ ide o nehnuteľnosť, nejde o jeho existujúci

majetok, ale ide o majetkovú hodnotu, o ktorej môže tvrdiť, že mal legitímnu nádej na jej

nadobudnutie, pretože splnil všetky podmienky na priznanie reštitučného nároku a napriek

tomu krajský súd rozsudok okresného súdu o zamietnutí jeho žaloby potvrdil. Sťažovateľ

ako osoba oprávnená mohol legitímne očakávať realizáciu svojich nárokov formou vydania

pôvodného majetku.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa vlastniť a pokojne užívať svoj

majetok podľa a podľa dodatkového protokolu, ústavný súd

konštatuje, že podľa zistenia všeobecných súdov (túto skutočnosť napokon ani ústavný súd

nespochybnil) sťažovateľ základné reštitučné podmienky vo vzťahu k sporným

nehnuteľnostiam nesplnil, a preto mu nevzniklo žiadne „vlastnícke/majetkové“ právo

v zmysle označených článkov a dohovoru (pozri napr. rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva vo veci Jan Malhous v. Česká republika z 13. decembra 2000). Inými

slovami, pod tieto články a dohovoru možno v kontexte danej veci podriadiť len tie

právne vzťahy, ktoré vznikli uplatnením nárokov oprávnenými osobami, ktoré spĺňali

podmienky ustanovené v príslušnom reštitučnom zákone. Okrem uvedeného v daných

súvislostiach pre ústavný súd bolo najmä relevantné zistenie všeobecných súdov, podľa

ktorého nebolo ani preukázané, že sťažovateľom tvrdený právny predchodca by bol

vlastníkom sporných nehnuteľností. K tejto časti odôvodnenia rozsudkov všeobecných

súdov sťažovateľ vo svojej sťažnosti ani neponúkol žiadne argumenty o protiústavnosti

takéhoto záveru.

Akékoľvek „reštitučné“ očakávania sťažovateľa v prípade sporných nehnuteľností,

nemali teda oporu v dotknutom reštitučnom zákone a nemohli spadať pod „legitímnu

nádej“, tak ako to tvrdil sťažovateľ. V tejto časti napadnutých rozsudkov preto ani nemohlo

dôjsť k zásahu do jeho práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok v zmysle citovaných

článkov a dohovoru. Jeho sťažnosť je preto v tejto časti nezlučiteľná ratione

materiae, a z tohto dôvodu ju bolo treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Zo všetkých uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2009