Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12Co-11-2026.pdf
PDF · 167.88 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/11/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a sudkýň JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobkyne: Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra, so sídlom Námestie Jána Pavla II. 7, 949 01 Nitra, IČO: 35 593 008, zastúpenej advokátskou kanceláriou Petruška & partners, s.r.o., so sídlom Kupecká 18, 949 01 Nitra, IČO: 47 254 882, proti žalovanému: LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, o vydanie a navrátenie vlastníctva nehnuteľných vecí, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky (ďalej „súd prvej inštancie“), č. k. 6C/58/2007-1625 zo dňa 29. októbra 2025 (ďalej „rozsudok súdu prvej inštancie“), takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom žalobu žalobkyne zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100%.
1.1. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby súd zaviazal žalovaného vydať a navrátiť žalobcovi nehnuteľnosti: parc. č. 731, druh pozemku: roľa o výmere 388268 m2, - parc. č. 732, druh pozemku: les o výmere 2618971 m2, vedeným v Pozemkovoknižnej vložke č. X v kat. úz. A., a ktoré sú vedené Okresným úradom Nové Zámky, odborom katastrálnym, B. A., v katastri nehnuteľnosti v reg. „E“ na mape určeného operátu, ako aj k nehnuteľnosti: - parc. č. 2611, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 1219 m2, - parc. č. 2576, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 143132 m2, - parc. č. 2577, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 29892 m2, - parc. č. 2578, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 118060 m2,
- parc. č. 2579, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 5776 m2, - parc. č. 2580, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 1288 m2, - parc. č. 2581, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 2564 m2, - parc. č. 2582, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 89693 m2, - parc. č. 2584, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 493166 m2, - parc. č. 2587, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 133331 m2, - parc. č. 2588, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 11207 m2, - parc. č. 2589, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 3474 m2, - parc. č. 2590, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 12261 m2, - parc. č. 2591, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 30838 m2, - parc. č. 2593, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 1914 m2, - parc. č. 2594, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 489627 m2, - parc. č. 2595, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 77364 m2, - parc. č. 2596, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 896 m2, - parc. č. 2598, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 13847 m2, - parc. č. 2600, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 167604 m2, - parc. č. 2603, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 513210 m2, - parc. č. 2605, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 187821 m2, - parc. č. 2606, druh
pozemku: lesné pozemky o výmere 86557 m2, - parc. č. 2608, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 14890 m2, - parc. č. 2610, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 155796 m2, zapísané na LV č. XXX pre kat. územie A., vedené Okresným úradom Nové Zámky, katastrálnym odborom, ako parcely registra „C“ (ďalej len „predmetné, alebo sporné nehnuteľnosti“), spolu s nasledovnou dokumentáciou, a to: plán starostlivosti o lesy, všeobecná časť plánu starostlivosti o lesy, opis porastov, plán hospodárskych opatrení, plochová tabuľka, prehľadové tabuľky, obrysová a porastová mapa, ťažbová mapa, evidenčná časť programu starostlivosti o lesy, prieskum a plán lesnej dopravnej siete, prieskum a plán zahrádzania bystrín v lesoch, plán lesno-technických meliorácií, ekonomický prieskum vrátane vyčíslenia dosahov osobitného spôsobu hospodárenia a ocenenia lesného majetku.
1.1.1. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil skutkový stav, z ktorého vychádzal pri rozhodovaní a z ktorého vyplýva, že predmetom konania je nárok žalobcu na vydanie špecifikovaných nehnuteľností v bode 1. odôvodnenia rozsudku uplatnený na základe zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len reštitučný zákon). Žalobca sa domáhal vydania nehnuteľností a navrátenia vlastníctva k nim z dôvodu, že mu toto vlastníctvo bolo odňaté bez náhrady postupom podľa zák. č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy (§ 3 ods. 1, písm. c reštitučného zákona), a to ako právnemu nástupcovi po bývalom vlastníkovi Ostrihomské Arcibiskupstvo. 1.1.2. V pozemnoknižnej vložke č. X kat. úz. A. je, okrem iných, uvedená aj parcela č. 731- roľa o výmere 388268 m2 a par. č. 732 - les o výmere 2618971 m2. Podľa zápisov pod A I. bolo výlučným vlastníkom označených parciel C. D., čo v preklade znamená Ostrihomské arcibiskupstvo. Citovaná pozemnoknižná vložka č. X kat. úz. A. pod poradovým č. B5 obsahuje zápis č. 3596 zo dňa 15. júna 1932 o tom, že „na základe uznesenia Okr. súdu v Parkáňe zo dňa 15.júna 1932 a oznámenia Štátneho pozemkového úradu v Prahe zo dňa 30.mája 1932 č.j. 188917/31-II/3 poznamenáva sa, že podľa § 16 Záborového zákona zo dňa 16. apríla 1919 č. 215 sb. z. a n. podľa § 8 Vládneho nariadenia zo dňa 09. januára 1920 č. 61 sb. z. a n. a nariadenia nemovitosti zostázané v týchto vložkách sú zábrany pre Československý štát (štátny pozemkový úrad) podľa zákona zo dňa 16. apríla 1919 č. 215 sb. z. a n. Ďalej, že podľa § 5 a § 2 a nasledujúci záborového zákona zo dňa 08.apríla 1920 č. 329 sb. z. a n. v znení zákona zo dňa 13. júla 1922 č. 220 sb. z. a n. štátny pozemkový úrad v Prahe zamýšľa všetky z týchto pozemnoknižných protokolech zapísanej v nemovitosti zabratí. Oznámenie štátneho pozemkového úradu v Prahe doručuje sa súčasne vlastníkovi výše uvedeného zabraného majetku pozemkového s vyzváním, aby sa u tohto súdu ako pozemnoknižnej vrchnosti do 30 dňov od dňa doručenia tohto oznámenia písomne vyjadril zda u nemovitosti určených uplatňuje své právo podľa § 11 záborového zákona, v inakšom páde, že sa bude mať za to, že súhlasí so zamýšlením prevzatím“. 1.1.3.Výpisom z LV č. XXX, kat. úz. A., Okresného úradu Nové Zámky, odboru katastrálneho zo dňa 12. 02. 2007 bolo preukázané, že parcely, ktorých vydania a navrátenia vlastníctva sa domáha žalobca, sú vo vlastníctve Slovenskej republiky, ako správca je uvedený Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, Námestie SNP 8, Banská Bystrica, PSČ 975 66, SR, IČO: 36038351. Ortofotomapami, ktoré predložila žalobkyňa, týkajúce sa parciel reg. C č. 2576, č. 2577, č. 2578, č. 2579, č. 2580, č. 2581, č. 2582, č. 2584, č. 2587, č. 2588, č. 2589, č. 2590, č. 2591, č. 2593, č. 2594, č. 2595, č. 2596, č. 2598, č. 2600, č. 2603, č. 2605, č. 2606, č. 2608, č. 2610, zapísaných na LV č. XXX pre kat. úz. A. je preukázané, že ide o lesné pozemky až na par. č. 2596 - ostatná plocha o výmere 37 m2, ako aj par. reg. E č. 2611, ktorá je evidovaná na mape určeného operátu ako lesný pozemok o výmere 1219 m2 a vlastníkom je žalovaný. Nájomca ani iná oprávnená osoba nie sú evidovaní.
1.1.4. Vecná aktívna legitimácia bola preukázaná potvrdením Štátneho sekretariátu Svätej stolice č. 3981/11/RS, Štátny sekretariát - Oddelenie pre vzťahy so štátmi, ktorý potvrdil, že osem súčasných cirkevných právnických osôb latinského obradu s územnou pôsobnosťou v SR, čiže Bratislavská, Trnavská, Košická arcidiecéza a Nitrianska, Banskobystrická, Žilinská, Rožňavská a Spišská diecéza sú legitímnymi vlastníkmi hnuteľného a nehnuteľného majetku, ktorý sa v súčasnosti nachádza na ich území a ktorý predtým patril cirkevným právnickým osobám s územnou pôsobnosťou v Maďarsku, a to konkrétne Ostrihomskej arcidiecéze. 1.1.5. Žalobkyňa zaslala žalovanému výzvu na navrátenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam a na vydanie vecí zo dňa 01. 04. 2006 a žalovaný ju prevzal dňa 06. 04. 2006. Žalobkyňa vyzvala žalovaného podľa § 5 ods. 1 zákona číslo 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam a o prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „reštitučný zákon), ako povinnú osobu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam nachádzajúcich sa v kat. úz. A., ktoré tvoria lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, ako
aj na vydanie investičných lesných ciest a ich častí, ktoré boli vybudované z prostriedkov štátu. Žiadané nehnuteľnosti špecifikovala nehnuteľnosťami zapísanými v pozemkovoknižnej vložke č. X, identifikáciou parciel z roku 1996 a listom vlastníctva č. XXX. Žalobkyňa vo výzve uviedla, že tieto nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedeného v § 3 odsek 1 písmeno c/ zákona číslo 161/2005 Z. z. odňatím bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, čo osvedčuje zápis v pripojenej PKV č. 5. 1.1.6. Slovenský národný archív oznámil, že dňa 30. 05. 1932 Státnym pozemkovým úřádom v Praze bola podaná Knihovní věc pod sp. zn. 188.91Z/31-II/3 na Okresní soud v Parkáňe, ktorým úrad žiadal, aby súd zapísal k nehnuteľnostiam okrem iným aj v kat. úz. Leléd (Leľa) o výmere 5,85 ha majetok Ostrihomského arcibiskupa, že podľa § 16 Záborového zákona sú tieto nehnuteľnosti zabrané štátom, podľa zákona zo dňa 16.apríla 1919, č. 215 Sb. z. a n. s tým, že Státny pozemkový úřad v Praze zamýšľa všetky tieto nehnuteľnosti prevziať. 1.1.7. Z dokumentu č. 380/1948 nazvaného „Pridelenie lesných majetkov podľa zák. č. 142/1948“, kde je uvedené katastrálne územie Lelét (Leľa) spolu s katastrálnym územím Bajta bolo zistené odňatie majetku v celkovej výmere 1287.94 ha. Z odpisu listu Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy z 11. 03. 1948, bolo zistené, že v dokumente je napísané, že je potrebné prevziať pre štát lesné pozemky Arcibiskupského majetku Ostrihomskej kapituly, okrem toho aj v Lelej v celkovej výmere 1288 ha. Z dokumentu Národního archívu v Prahe týkajúceho sa Ostrihomského arcibiskupstva bez dátumu, bol zistený rozsah majetku, a to v Sezname majetku spravovaného v réžii pozemkového úradu, kde je uvedený majetok Ostrihomského arcibiskupstva pod správou Likvidačnej komisie pre správu Cirkevných statkov na Slovensku, kde sú uvedené par. č. 1249 až 1255, č. 1257, č. 1259, č. 1261, č. 2373, č. 2374, č. 2375, č. 2376, č. 2377, č. 2378, č. 2379, č. 2380, č. 2381/2, č. 2383/1, č. 2576, č. 2577, č. 2578, č. 2579, č. 2580, č. 2581, č. 2582, č. 2584, č. 2587, č. 2588, č. 2589, č. 2590, č. 2591, č. 2593, č. 2594, č. 2595, č. 2596, č. 2598, č. 2600, č. 2603, č. 2605, č. 2606, č. 2608, č. 2610 ako aj č. 2611. Z dokumentu s názvom Seznam poľnohospodárskych majetkov zrevidovaných podľa zák. č. 142/47, súd prvej inštancie zistil, že je uvedená len výmera 250 ha, ktorá mala byť Ostrihomskému arcibiskupstvu odňatá a v kolónke katastrálne územie sú uvedené katastre Kamenica, E., A. (A.), F., G. s výmerou 1288 ha pod č. 9450. Z dokumentu „rev. Majetky obhospodarované Ústrednou správnou cirk. maj. Na Slovensku
- pridelenie Čsl. štátu“, ktorý dokument bol vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy Bratislava pre pos. Reformu č. 86/50 zo dňa 02. 01. 1950 k č. spisu 42.125/49-V-B-1, kde pracovná skupina vyhotovila výkaz na všetky revíziou získané majetky od Ostrihomského arcibiskupstva a od Ostrihomskej kapituly, na podklade zistení v pozemkových knihách, tento dokument odkazuje na prílohou s názvom „Výkaz revíznych cirkevných majetkov obhospodarovaných Ústrednou správou niektorých r.k. cirkevných majetkov na Slovensku“, kde je uvedené pri Ostrihomskom arcibiskupstve v okrese Štúrovo kat. úz. A. s výmerou 9 ha poľnohospodárskej pôdy, 289 ha lesnej pôdy a 7 ha inej pôdy, pri predmetných nehnuteľnostiach je rukou písaný text „odovzdané do držby a úžitku 9. X. 1948“. Z rozhodnutia Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy Bratislava č. 26744/50-V/B zo dňa 13. 07. 1950, bolo zistené, že zrevidovaný majetok Ostrihomského arcibiskupstva v kat. úz. A. sa ponecháva z dôvodov všeobecne prospešných v celosti a prideľuje sa do vlastníctva Národného podniku Čsl. štátne majetky. 1.2. Po právnej stránke predmetný spor posúdil podľa ustanovení § 2 ods. 1 zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch (zrušený zákonom č. 326/2005 Z. z., § 3 ods. 2, § 50 ods. 3 zákona č. 326/2005 Z. z., § 70 ods. 2, § 1, § 2 ods. 1, 2, § 3 ods. 1 písm. c), § 2 ods. 1 zákona číslo 61/1977 Zb. o lesoch zrušený zákonom číslo 326/2005 Z.z., § 70 ods. 2 zákona číslo 162/2005 Z.z. o katastri nehnuteľností, § 1, § 2 ods. 1, ods. 2, § 3 ods. 1 písm. c/, ods. 2, ods. 3 3, § 4 ods. 1, zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej aj „zákon č. 161/2005 Z. z.“ alebo „zákon o navrátení vlastníctva“ alebo „reštitučný zákon“). Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil podľa ustanovení § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016 (ďalej len „CSP“).
1.3. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal vydania špecifikovaných predmetných nehnuteľností. Žalobca tieto nehnuteľnosti identifikoval geodetickou dokumentáciou, z ktorej je zrejmé, že pôvodné pozemnoknižné parcely zapísané v pozemkovoknižnej vložke č. X kat. úz. A. boli zapísané ako par. reg. C na LV č. XXX pre kat. úz. A. a jedna parcela ako par. reg. E-KN č. 2611. Ohľadne pôvodnej pozemnoknižnej vložky č. XXX, nebola zo strany žalobcu predložená identifikácia.
1.4. Konštatoval, že v konaní bola preukázaná tak vecná aktívna legitimácia žalobkyne, ako aj vecná pasívna legitimácia žalovaného. V konaní nebola sporná ani skutočnosť, že v pôvodnej pozemkovoknižnej vložke (ďalej aj „PKV“) č. 5 pre katastrálne územie Leléd (v preklade Leľa), bol uvedený v časti B5 zápis, že: „na základe uznesenia Okresného súdu v Parkáni z 15.06.1932 a oznámenia Štátneho pozemkového úradu v Prahe zo dňa 30. mája 1932 sa poznamenáva, že podľa § 16 Záborového zákona č. 215/1919 Sb. sa zaberajú nehnuteľnosti pre Československý štát (Štátny pozemkový úrad) a Štátny pozemkový úrad v Prahe zamýšľa všetky v týchto pozemnoknižných protokoloch zapísané nehnuteľnosti prevziať“. Zápis o pozemkoch, ktoré neboli zo záboru podľa zák. č. 215/1919 Sb. prepustené, sa v pôvodnej PKV č. X nenachádza. Taktiež sa tu nenachádza ani zápis o ich prídele novému vlastníkovi a ani zápis vkladu vlastníckeho práva pre štát. Sama poznámka o zábore a o zamýšľanom prevzatí nehnuteľnosti, nemá účinky prechodu vlastníctva na štát, k právnemu prevzatiu dochádza až vkladom vlastníckeho práva pre štát na návrh pozemkového úradu. Zo všetkých dokumentov, ktoré predložila žalobkyňa je zrejmé, že v okrese Nové Zámky boli zabraté v kat. úz. E., F., A. a Kamenín spolu pozemky 1287.94 ha. Tieto pozemky boli vedené ako cirkevné majetky, čo vyplýva aj z dokumentu č. 380/1948, na základe ktorého boli tieto cirkevné majetky pridelené Riaditeľstvu štátnych lesov Piešťany. Túto skutočnosť potvrdzuje aj rozhodnutie Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 11. 03. 1946. V pozemnoknižnej vložke č. X kat. úz. A. bol zápis vykonaný v roku 1932, teda nemohol byť tento zápis vykonaný podľa zák. č. 142/1947 Sb. Z predložených dôkazov vyplýva, že žalobkyňou nebolo jednoznačne preukázané, že by nehnuteľnosti, ktoré žiada vydať, prešli bez náhrady na štát, a to v rozhodnom období od 08. mája 1945 do 01. januára 1990, do vlastníctva štátu podľa § 3 reštitučného zákona. 1.5. Žalovaný v konaní namietal, že žalobkyňa nepreukázala, kedy došlo k prechodu vlastníctva na štát, pretože listiny, ktoré boli predložené zo jej strany, nie sú dostatočne špecifikované a nie sú dostatočné použiteľné, pretože z predmetných listín nevyplýva, práve moment prechodu vlastníctva na štát a nevyplýva z nich ani výmera jednotlivých nehnuteľností, len spoločná výmera v štyroch katastrálnych územiach. Napriek množstvu dôkazov, ktoré boli predložené zo strany žalobcu, ktorými chcela preukázať, tieto skutočnosti, nepredložila okrem jedného dokladu, a to „Seznamu majetku spravovaného v réžii majitele“, ktorý však nebol ani datovaný a nebol ani podpísaný, žiadny iný konkrétny dôkaz, ktorým by preukázal, že predmetné nehnuteľnosti prešli v rozhodnom období do majetku štátu. Z množstva predložených dôkazov však nevyplýva odňatie bez náhrady postupom podľa zák. č. 142/1947 Zb., žalobkyňa nepredložila prídelovú listinu, z čoho vyplýva, že nepridelený majetok zo zabratého majetku sa nepridelil inému vlastníkovi, tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 1 písm. c/ reštitučného zákona, ako dôvod odňatia bez náhrady. Takéto odňatie však žalobkyňa nepreukázala. 1.6. K výzve žalobkyne na navrátenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobkyňa špecifikovala dôvod vydania predmetných nehnuteľností, podľa § 3 ods. 1 písm. h/ reštitučného zákona (odňatie nehnuteľností bez právneho titulu), ktorý dôvod nie je možné meniť počas prebiehajúceho konania , nakoľko lehota určená zákonom (30. 04. 2006) uplynula. Žalobkyňa po rozhodnutí odvolacieho súdu zidentifikovala pozemnoknižné parcely č. 731 a č. 732, vedené vo vložke č. 5 pre kat. úz. A., avšak napriek množstvu nepriamych dôkazov a listín, súvisiacich s prerozdelením majetku Ostrihomského arcibiskupstva, neprodukovala žiadny konkrétny dôkaz, na základe ktorého by nehnuteľnosti, ktoré žiadala vydať, prešli v rozhodnom období do vlastníctva štátu. Za týchto okolností bolo už nadbytočné skúmať, z akého dôvodu sa žalobkyňa domáhala vydania a navrátenia vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam. 1.7. Po vyhodnotení všetkých predložených dôkazov, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Žalobkyňa žiadnym právne relevantným dôkazom nepreukázala, že predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu. Na platné uplatnenie práva na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa ustanovenia § 5 ods. 1/ reštitučného zákona je nevyhnutné, aby oprávnená osoba do 30. 04. 2006 preukázala niektorý z reštitučných titulov podľa § 3 zákona. Žalobkyňa v konaní nepredložila dôkaz preukazujúci prechod vlastníctva na štát. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti dodal, že pozemky zabraté na základe záborového zákona boli ďalej prideľované, prídel takto zabraného majetku sa riadil prídelovým zákonom a zaň sa platila náhrada. V danom prípade však v pozemnoknižnej vložke č. X bolo zapísané len oznámenie Pozemkového úradu zabraného majetku s tým, že zamýšľané prevzatie sa zapíše v pozemkovej knihe a doručí sa vlastníkovi nehnuteľnosti oznámenie s časovým určeným výzvy na vyjadrenie, v tomto konkrétnom prípade do 30 dní. V tom čase bol zriadený pre územie Československej republiky Štátny pozemkový úrad, do pôsobnosti ktorého patrilo vyšetriť všetku zabranú pôdu, vyznačiť toto poznámkou v pozemkovej knihe, rozhodovať o vylúčení objektov zo záboru, o prepustení pozemkov zo záboru a vyvlastňovať. V danom prípade však nedošlo k prechodu nehnuteľnosti na štát, keď pozemkový úrad nepožiadal o zápis vlastníckeho práva na štát, podľa
existujúcich podkladov išlo len o zamýšľaný prevod. Žalobkyňa nevedela preukázať, že k odňatiu vlastníckeho práva cirkvi štátom došlo v rozhodnom období, nevedela preukázať, že k takémuto prechodu vlastníctva vôbec došlo, preto súd prvej inštancie nemohol zaviazať žalovaného na navrátenie nehnuteľností. 1.8. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní plne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 1 a ods. 2 CSP. 2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním žalobkyňa. Dôvodila, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). 2.1. Poukázala na posledný záznam v PKV č. X zo dňa 15. 06. 1932 týkajúci sa zamýšľaného prevzatia tam evidovaných nehnuteľností Štátnym pozemkovým úradom na základe uznesenia Okresného súdu v Párkáne. Poukázala v tejto súvislosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/106/2023: „u pozemkov, ktoré l zo záboru prepustené, sa nenachádza v pozemkovoknižnej vložke zápis o ich prídele novému vlastníkov a ani zápis formou vkladu vlastníckeho práva pre štátu (sama poznámka o zábore a o zamýšľanom prevzatí nehnuteľností nemá účinky prechodu vlastníctva na štát), k právnemu prevzatiu, t.j. nadobudnutiu vlastníctva k zabranému majetku štátom podľa zákona č. 215/191 Sb. dochádza až vkladom vlastníckeho práva pre štát na návrh pozemkového úradu (§ 26 zákona číslo 329/1920 Sb). Uvedený záver o charakter zamýšľaného prevzatia sa týka výlučne postupu podľa zákona č. 215/1919 Sb o pozemkovej reforme (v poradí prvej) nie postupu podľa zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy“. Z predmetného záveru jednoznačne vyplýva, že poznámka o zamýšľanom prevzatí nemá účinky prechodu vlastníctva na štát, teda Československý štát nenadobudol vlastnícke právo k reštituovaným nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom žaloby, na základe prvej pozemkovej reformy, ale ako to vyplýva z predložených listinných dokumentov, Československý štát ich získal podľa zákona 142/1947 Zb., tedea v rozhodnom období pre uplatnenie reštitučnej výzvy. 2.2. Poukázala na listinné dôkazy, ktoré sa jej podarilo zabezpečiť z archívov, a to „Soznam poľnohospodárskych majetkov zrevidovaných podľa zákona 142/47“, kde pod položkou 55 je uvedený subjekt Ostrihomské arcibiskupstvo a medzi rôznymi katastrálnymi územiami je uvedené aj katastrálne územie Lelid (Leľa), ďalej „Prehľad o pôde získanej revíziou prvej pozemkovej reformy, ktorú prevezmú Štátne do vlastníctva v zmysle uznesenia Sboru povereníkov zo dňa 25. júna 1948 č. 18691/48“, kde pod por. Č. 21 je uvedené katastrálne územie Lébed (Leľa). Taktiež predložila listinný dôkaz „Soznam lesných majetkov podliehajúcich zák. č. 142 Sb., na ktoré podnik Štátne lesy podal prihlášku“, v ktorom je taktiež uvedené Ostrihomské arcibiskupstvo a v kolonke katastrálne územie sú uvedené katastre Kamenica, Bajtava, Lelet (Leľa), Salka, Kamenín s výmerou 1288 ha pod číslom 9450. Taktiež predložila „Výkaz lesov ležiacich v oblasti štátneho lesného riaditeľstva Komárno, kde je pod písm. c/ uvedené Cirkevné a pod por. Č. 143 Ostrihomské arcibiskupstvo s katastrálnym územím Leléd (Leľa) a tiež „Rev. majetky obhospodarované Ústrednou správou cirk. maj. Na Slovensku – pridelenie Čsl. štátu“ – dokument vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy Bratislava, v ktorom vyhotovila výkaz na všetky revíziou získané majetky od Ostrihomského arcibiskupstva a od Ostrihomskej kapituly na podklade zistení v pozemkových knihách. V tomto dokumente je pri Ostrihomskom arcibiskupstve v okrese Štúrovo uvedené katastrálne územie A. s výmerou 9 ha poľnohospodárskej pôdy, 289 ha lesnej pôdy a 7 ha inej pôdy. Pri tomto texte je rukou napísaný text: „Odovzdané do držby a úžitku 9. 10. 1948“. Posledným dokumentom, ktorý sa žalobkyni podarilo zabezpečiť a na ktorý poukazuje, je: „Rozhodnutie Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy číslo 26744/50/V/B zo dňa 13. 07. 1950, ktorým došlo k odňatiu majetku Ostrihomského arcibiskupstva v kat. úz. A. a jeho predelenie Čsl. Štátnym majetkom, národný podnik“. Tento dokument bol vydaný v súlade s v tom čase platnými a účinnými právnymi predpismi a bol vydaný subjektom oprávneným na jeho vydanie, ktorým bolo Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, pričom vlastnícke právo prešlo na štát na základe zákona č. 142/1947 Sb. Dôvodí, že zo všetkých týchto dokumentov jednoznačne vyplýva, že vlastnícke právo na štát k nehnuteľnostiam v katastrálnom území A. prešlo na základe zákona číslo 142/1947 Sb. v rozhodnom období a to rozhodnutím č. 26744/50/V/B zo dňa 13. 07. 1950. 2.3.Súdu prvej inštancie vytýka, že sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s dôvodom navrátenia podľa § 3 ods. 1 písm. h/ reštitučného zákona. Zahrnutím týchto dôvodov navrátenia vlastníctva do reštitučného zákona bola skutočnosť, že k situáciám, kedy došlo k revízii prvej pozemkovej reformy a následnému odňatiu zrevidovaných nehnuteľností, aj bez akéhokoľvek rozhodnutia, dochádzalo a práve z tohto
dôvodu zákonodarca túto možnosť odňatia do reštitučného zákona zahrnul. Žalobkyňa prehľadala všetky dostupné archívy, pričom sa jej podarilo získať vyššie uvedené doklady, svedčiace o odňatí vlastníckeho práva, pričom z doložených listín je možné vyvodiť záver, ktorým konkrétnym dňom štát úradným postupom podľa zákona č. 142/1947 Sb. pridelil, ako aj fakticky prevzal nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tejto žaloby. 2.4. Žalobkyňa ďalej poukazuje na skutočnosť, že aj v prípade, ak by sa odvolací súd nestotožnil s názorom žalobkyne, že nebolo preukázané odňatie vlastníckeho práva Ostrihomského arcibiskupstva, žalovaný by potom spravoval nehnuteľnosti bez riadneho titulu vlastníckeho práva a boli by tým splnené podmienky na vydanie žalovaných nehnuteľností podľa § 3 ods. 1 písm. h/ reštitučného zákona. 2.5. Z archívnych listinných dôkazov, ktoré súdu prvej inštancie predložila jednoznačne vyplýva, že štát žalované nehnuteľnosti zamýšľal prevziať a nakoniec ich prevzal podľa zákona číslo 142/1947 Sb., v rozhodnom období tak, ako to určuje reštitučný zákon, pričom žalovaný má nehnuteľnosti v súčasnosti zapísané na LV č. XXX pre kat. úz. A. s titulom nadobudnutia PKV č. X. 2.6. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobe žalobkyni v plnom rozsahu vyhovie, alternatívne, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. 3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne konštatoval, že žalobkyňa nepreukázala v stanovenej prekluzívnej lehote, akým spôsobom, a či vôbec prešli tieto nehnuteľnosti do vlastníctva štátu v rozhodnom období, preto jej nárok zanikol. 3.1. Žalovaný poukazuje na Uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 419/09, ktorým ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi, Trnavská arcidiecéza. V predmetnom uznesení ústavný súd uvádza: „Z citovaných ustanovení celkom jednoznačne vyplýva, že za riadne a včasné uplatnenie tzv. reštitučnej požiadavky podľa zákona č. 161/2005 Z.z. oprávnenou osobou, možno považovať len zloženú (viazanú) právnu skutočnosť, ktorou je urobenie v zákonom ustanovenej lehote písomnej výzvy na navrátenie vlastníctva, avšak len za podmienky, že zároveň v rovnakej lehote dôjde aj k preukázaniu skutočností podľa § 3 takéhoto zákona“. Rovnaké právne závery sú uvedené aj v Uznesení Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 382/09, ktorým taktiež odmietol sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi, Trnavská arcidiecéza s tým, že v závere uviedol: „Povinnosť preukázať ako k odňatiu veci došlo, zaťažuje oprávnenú osobu“. 3.2. Žalobkyňa poukazuje v podanom odvolaní na rozsudok NS SR sp.zn. 1Cdo/106/2023, na dohľadané archívne dokumenty, pričom sa sústredila na zamýšľané prevzatie a na preukázané, že zápisom zamýšľaného prevzatia štát nenadobudol vlastnícke právo. Žalovaný považuje jeho argumentáciu za právne irelevantnú, nakoľko súd prvej inštancie jasne a určito uviedol v bode 49. rozsudku, prečo žalobu zamieta a potvrdzuje to, čo žalobkyňa tvrdí v odvolaní, že na základe zamýšľaného prevzatia štát vlastnícke právo nenadobudol. Navyše žalobkyňa nepreukázala do 30. 04. 2006 niektorý z reštitučných titulov podľa § 3 zákona č. 161/2005 Z.z., keďže táto povinnosť jej vyplývala z ustanovenia § 5 ods. 1 citovaného zákona. 3.3. Rozsudok súdu prvej inštancie navrhuje potvrdiť ako vecne správny. 4. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že žalovaným citované rozhodnutia Ústavného súdu SR sú prekované. Zo súčasnej rozhodovacej praxe je potrebné poukázať na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 12/2010, sp.zn. I. ÚS 206/2010, ktoré sa týkajú stanovenia minimálnych požiadaviek na určitosť výzvy podľa zákona číslo 161/2005 Z.z. a požiadavky na výklad tohto zákona. V súvislosti s právnou istotou poukázala na nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 328/05, v ktorom sa konštatovalo, že: „....k imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj princíp právnej istoty. Jeho súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď“. Poukázala tiež na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 373/2012. 4.1. Dodala, že s poukazom na výklad reštitučného zákona nie je možné, aby súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol z dôvodu, že žalobkyňa nepreukázala odňatie nehnuteľností v rozhodnom období, hoci odňatie žalobkyne v konaní jednoznačne preukázala. Vlastnícke právo na štát k nehnuteľnostiam v kat. úz. Lelá prešlo na základe zákona č. 142/1947 Sb., teda v rozhodnom období rozhodnutím č. 26744/50-V/B zo dňa 13. 07. 1950. 5. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané a v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti § 363 a nasl. CSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením
rozsudku (§ 385 ods.1, § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne vo veci samej je nedôvodné. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 6. Predmetom konania v odvolací súdom prejednávanej veci je navrátenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, nachádzajúcich sa v kat. úz. A. podľa zápisu v pozemkovej knihe vo vložke č. 5 a aj podľa listu vlastníctva č. XXX vedeného na katastrálnom odbore Okresného úradu Nové Zámky pre katastrálne územie A., obec A., okres Nové Zámky, a to na základe reštitučného zákona č. 161/2005 Z. z.. Žalobkyňa zaslala žalovanému výzvu na navrátenie nehnuteľností, doručenú žalovanému v zákonnej lehote. Nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania, boli vlastnícky zapísané v pozemnoknižnej vložke č. X pre kat. úz. A. vedené na právneho predchodcu žalobcu, ktorým bolo Ostrihomské arcibiskupstvo. Žalovaný v konečnom dôsledku v odvolaní nenamietal záver súdu o tom, že to bol právny predchodca žalobcu, ktorý bol v pozemkovej knihe zapísaný ako vlastník sporných nehnuteľností, a uvedený záver bol nesporným. Žalobkyňa tvrdila, že predmetné nehnuteľnosti prešli na štát na základe zákona č. 142/1947 Sb., teda v rozhodnom období a to rozhodnutím č. 26744/50-V/B zo dňa 13. 07. 1950. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že posledný zápis vo vložke č. 5 je z roku 1932 o tom, že nehnuteľnosti boli zabraté na základe zákona č. 215/1919 Sb., čo je mimo rozhodného obdobia. 6.1. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní rozhodol vo veci prvým rozsudkom zo dňa 27. januára 2022 tak, že žalobe žalobkyne v plnom rozsahu vyhovel a uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni ňou žiadané nehnuteľnosti. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním žalovaný dôvodiac, že žalobkyňa nepreukázala, že predmetné nehnuteľnosti prešli na štát v rozhodnom období a taktiež nepreukázala existenciu reštitučného titulu, ktorý menil v priebehu konania. Tvrdil, že nepreukázaním dôvodu navrátenia vlastníctva podľa § 3 reštitučného zákona v zákonom stanovenej lehote právo žalobkyne zaniklo. 6.2. V dôsledku podaného odvolania žalovaným, odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Súdu prvej inštancie vytkol, že mal skúmať, či parcely zapísané na liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie A. boli dostatočne zidentifikované. Z LV č. XXX vyplýva, že sporné nehnuteľnosti mali byť vytvorené z „PKV 211,5“, t.j. pravdepodobne z parciel zapísaných na PKV XXX a PKV5. Konštatoval preto nedôsledné skúmanie identifikácie sporných pozemkov, ktoré žalobkyňa doložila k žalobe a z ktorej vyplýva identifikácia len pozemnoknižnej parcely č. 731 o výmere 388 268m2, pod ktorou je v ďalšom riadku uvedená aj výmere a2 618 971 m2, avšak parc. č. 732 pri tejto výmere uvedená nie je, teda nie je zrejmé, ktorej pozemnoknižnej parcely sa táto výmera má identifikačne týkať. Ďalej súdu prvej inštancie vytkol nesprávny záver o tom, že reštitučným dôvodom bolo odňatie bez náhrady podľa zákona č. 142/1947 Zb. , keďže posledný zápis v PKV č. X bol o zamýšľanom prevzatí podľa záborového zákona. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp.zn. 7Cdo/168/2020, v ktorom v závere uviedol, že samotné konštatovanie, že dovolateľ vo výzve na navrátenie vlastníctva uplatnil výlučne reštitučný dôvod podľa § 3 ods. 1 písm. c/ a nezohľadnenie ďalšieho reštitučného dôvodu, je nesprávne a prieči sa účelu reštitúcií. Odvolací súd v tomto uznesení ako relevantný odvolací dôvod posúdil námietku žalovaného, že žalobkyňa nepreukázala odňatie jeho majetku v rozhodnom období od 8. mája 1945 do 1. januára 1990. Súdu prvej inštancie uložil odstrániť pochybnosti týkajúce sa identifikácie parciel, vysporiada sa s poznámkou na LV č. XXX a predovšetkým ustáli, či k prevzatiu majetku žalobkyne v prospech Slovenskej republiky, v správe žalovaného, došlo v rozhodnom období. 6.3. Po doplnení dokazovania súd prvej inštancie opätovne rozhodol rozsudku, v poradí druhým, ktorým žalobu žalobkyne zamietol. Dôvodil tým, že žalobkyňa žiadnym právne relevantným dôkazom nepreukázala, že predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu. 6.4. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnila žalobkyňa, jeho správnosť namietala podaním odvolania. Dôvodila tým, že archívnymi listinnými dôkazmi jednoznačne a bez akejkoľvek pochybnosti preukázala, že predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu na základe zákona č. 142/1947 Sb., teda v rozhodnom období rozhodnutím č. 26744/50-V/B zo dňa 13. 07. 1950. 7. Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo, odvolania žalobkyne vo veci samej, súc viazaný dôvodmi podaného odvolania, dospel k záveru, že v danej veci súd prvej inštancie vykonal dostatočné a rozsiahle dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec aj správne právne posúdil. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie podľa § 220 CSP rozsudok tak po právnej, ako aj skutkovej stránke odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť týchto dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje. Odvolací súd iba poznamenáva, že je potrebné mať na zreteli, že konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak preto následne odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. 9.Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.
10. Odvolací súd predovšetkým dáva do pozornosti, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutia Ústavného súd Slovenskej republiky, napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).
10.1. Za podstatné skutočnosti v danej, odvolacím súdom prejednávanej veci, považoval odvolací súd preukázanie skutočnosti, či predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu, kedy a na základe akého titulu.
11. Po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie, konania, ktoré mu predchádzalo, odvolania žalobkyne, dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, vyhodnotil tak jednotlivo ako aj v súhrnne všetky vykonané dôkazy, zaoberajúc sa všetkými námietkami vznesenými stranami sporu v priebehu konania, vo veci rozhodol správne tak po skutkovej, ako aj právne stránke, pričom následne svoje rozhodnutie aj podľa § 220 CSP riadne a veľmi obsiahle zdôvodnil. Odvolací súd sa s týmto rozhodnutím stotožnil a preto podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil a na dôvody, ktorými rozhodnutie odôvodnil, a s ktorými sa taktiež v plnom rozsahu (okrem trov konania) stotožnil, odvolací súd ďalej iba poukazuje.
12. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, odvolací súd iba zdôrazňuje, že reštitučný zákon v ustanovení § 1 vymedzil, že tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré neboli vydané podľa osobitného predpisu a prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam, pričom v poznámke pod čiarou označenou ako číslo 1 odkazuje na zákon číslo 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení zák. č. 97/2002 Z.z. (ďalej „zákon č. 282/1993 Z.z.“). Zákon č. 282/1993 Z.z. v ustanovení § 1, ods. 1, ods. 3 upravil vydanie vlastníckeho práva k nehnuteľným a hnuteľným veciam, pozemkom, ktoré sú súčasťou lesného pôdneho fondu. Spolu s pozemkami sa vydávali aj hospodárske budovy a ostatné stavby slúžiace lesnej výrobe, nachádzajúce sa v rozhodnom období na týchto pozemkoch, bez ohľadu na neskoršiu zmenu ich skutočného využitia. V ustanovení § 4 ods. 4 spolu s lesnými pozemkami upravil aj vydanie investičných lesných ciest, vybudovaných z prostriedkov štátu, ako aj hospodárske budovy a ostatné stavby slúžiace lesnej výrobe, vybudované z prostriedkov štátu, nachádzajúce sa na lesných pozemkoch v rozhodujúcom období vo vlastníctve cirkví a náboženských spoločností, bez ohľadu na zmenu ich skutočného využitia. Z dôvodovej správy k reštitučnému zákonu vyplýva, že existujúci
právny stav, najmä zák. č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a doplnení zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom preukazovali, že vlastníckemu právu k pôde fyzických osôb a náprave krívd spáchaných na tomto majetku fyzickým osobám v rozhodnom období poskytoval štát vyššiu ochranu ako náprave krívd spáchaných na majetku cirkvi a náboženských spoločností podľa zák. č. 282/1993 Z.z. v platnom znení, čím boli porušené ústavné práva týchto subjektov a ústavná rovnosť ochrany vlastníctva. Cieľom reštitučného zákona č. 161/2005 Z.z. je umožniť oprávneným osobám, ktoré nestihli uplatniť svoj nárok v stanovenej lehote, aby tento mohli uplatniť v novej lehote, a aby sa poskytla rovnaká ochrana vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva cirkvám a náboženských spoločnostiam. Hlavným dôvodom prijatia tohto zákona bolo poskytnutie ďalšej lehoty na uplatnenie nárokov oprávnených osôb, jeho cieľom nebolo zúžiť rozsah spôsobilého predmetu vydania. Účelom zákona bola opakovane náprava krívd spáchaných v minulosti samotnou štátnou mocou a má zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd. Orgány štátu sú pri aplikácii a interpretácii tohto predpisu povinné postupovať v súlade so zákonnými záujmami subjektov, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. K splneniu jeho účelu a cieľu je preto nutné, aby súdy interpretovali tento právny predpis vo vzťahu k oprávneným osobám, čo najústretovejšie v duchu snahy o zmiernenie niektorých majetkových krívd v dôsledku ktorých k prechodu majetku došlo (uznesenie NS SR z 28.09.2010 sp.zn. 4Cdo/247/2009). 12.1. Z vyššie uvedeného vyplýva, že úmyslom zákonodarcu pri prijatí reštitučného zákona číslo 161/2005 Z.z. nebolo zúžiť rozsah vydania, ale jeho účelom bolo umožniť uplatnenie reštitučných nárokov, ktoré neboli uplatnené v stanovenej lehote, aby tieto mohli byť uplatnené v novej lehote, a poskytnúť rovnakú ochranu vlastníctva cirkvám a náboženských spoločnostiam, ako fyzickým osobám. Preto nie je možné vykladať tento zákon zužujúco, ale naopak, treba ho chápať tak, že predmetom vydania má byť všetok majetok odňatý cirkvi v rozhodnom období, najmä v prípade, že tvoril jeden celok, resp. pôvodnú hospodársku usadlosť. Na tento výklad nadviazal aj najvyšší súd v rozhodnutí sp.zn. 4Cdo/238/2013, v ktorom konštatoval, že v reštitučných veciach má súd voliť prístup ústretový voči oprávnenej osobe a pri posudzovaní charakteru vydávanej pôdy nie je viazaný výlučne evidenciou katastra nehnuteľností. 13. V danom konaní si žalobkyňa uplatnila právo na navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli pôvodne zapísané v PKV č. X pre katastrálne územie A., okres Nové Zámky. Na predmetnej PKV č. X je okrem iných, uvedená aj parcela č. 731 roľa o výmere 388268 m2 a par. č. 732 - les o výmere 2618971 m2. Podľa zápisov pod A I. bolo výlučným vlastníkom označených parciel C. D., čo v preklade značí Ostrihomské arcibiskupstvo. Citovaná pozemnoknižná vložka č. X kat. úz. A. pod poradovým č. B5 obsahuje zápis č. 3596 zo dňa 15. júna 1932 o tom, že: „...na základe uznesenia Okr. súdu v Parkáňe zo dňa 15. júna 1932 a oznámenia Štátneho pozemkového úradu v Prahe zo dňa 30. mája 1932 č.j. 188917/31-II/3 poznamenáva sa, že podľa § 16 Záborového zákona zo dňa 16. apríla 1919 č. 215 sb. z. a n. podľa § 8 Vládneho nariadenia zo dňa 09.januára 1920 č. 61 sb. z. a n. a nariadenia nemovitosti zostávané v týchto vložkách sú zábrane pre Československý štát (štátny pozemkový úrad), podľa zákona zo dňa 16. apríla 1919 č. 215 Sb. z. a n. Ďalej, že podľa § 5 a § 2 a nasledujúci záborového zákona zo dňa 08. apríla 1920 č. 329 Sb. z. a n. v znení zákona zo dňa 13. júla 1922 č. 220 Sb. z. a n. štátny pozemkový úrad v Prahe zamýšľa všetky z týchto pozemnoknižných protokolech zapísanej v nemovitosti zabratí. Oznámenie štátneho pozemkového úradu v Prahe doručuje sa súčasne vlastníkovi výše uvedeného zabraného majetku pozemkového s vyzváním, aby sa u tohto súdu ako pozemnoknižnej vrchnosti do 30 dňov od dňa doručenia tohto oznámenia písomne vyjadril zda u nemovitosti určených uplatňuje své právo podľa § 11 záborového zákona, v inakšom páde, že sa bude mať za to, že súhlasí so zamýšlením prevzatím“. 13.1. Z uvedeného záznamu preto jednoznačne vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti uvedené v tejto PKV č. X boli vo vlastníctve Ostrihomskej arcidiecézy. Taktiež je nespochybniteľné, že predmetné nehnuteľnosti boli predmetom záboru podľa zákona číslo 215/1919 Sb. Je nesporné, že z obsahu spisu a ani z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva zistenie, že by na základe zamýšľaného záboru podľa zákona č. 215/1919 Sb. o zabraní veľkého majetku pozemkového došlo aj k intabulácii, t. j. k zápisu vlastníckeho práva štátu na dané nehnuteľnosti. Na tom základe bolo nutné prijať právny záver o tom, že štát sa v dôsledku uvedeného posledného zápisu v pozemkovej knihe nikdy nestal vlastníkom daných nehnuteľností. Sama poznámka o zábore a o zamýšľanom prevzatí nehnuteľností nemala účinky prechodu vlastníctva na štát; k právnemu prevzatiu, t. j. k nadobudnutiu vlastníctva k zabranému majetku štátom podľa zákona č. 215/1919 Sb. mohlo dôjsť až vkladom vlastníckeho práva pre štát na návrh pozemkového úradu v zmysle § 26 zákona č. 329/1920 Sb. o prevzatí a náhrade za zabraný majetok pozemkový (zákon náhradový). Obdobné závery boli prijaté aj v dovolacom konaní napr. rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/168/2020 zo dňa 28.09.2022
ako aj sp. zn. 6Cdo/84/2010 zo dňa 30. 11. 2011. Z tohto dôvodu preto nie je možné konštatovať, že predmetné nehnuteľnosti boli vo vlastníctve štátu. 13.2. V doplnení dokazovania žalobkyňa predložila súdu prvej inštancie archívne doklady, ktorými preukazovala, že predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva Čsl. štátu bez náhrady: a/ „Soznam poľnohospodárskych majetkov zrevidovaných podľa zákona 142/47“ (č.l. 1551 a nasl.), kde pod položkou číslo 55 sú uvedené katastrálne územia, okrem iných aj Lelid (preklad Lelá). V predmetom zozname však absolútne absentujú jednak označenia pozemkov parcelným číslom, výmerou, je tu uvedené iba katastrálne územie, bez konkretizácie nehnuteľností. Z tohto dôvodu preto odvolací súd konštatuje, že predmetná listina nie je spôsobilá preukázať tvrdenie žalobkyne. Navyše na predmetnom dokumente nie je uvedený ani dátum, ani podpis. b/ „Prehľad o pôde získanej revíziou prvej pozemkovej reformy, ktorú prevezmú Štátne majetky do vlastníctva v zmysle uznesenia Sboru povereníkom zo dňa 25. júna 1948 č. 18691/48“ (č.l. 1553 a nasl.). V predmetnej listine je skutočne pod pol. Č. 21 uvedené katastrálne územie Leled s výmerou poľnohospodárskeho majetku 7ha 4810 m2 a iného majetku 2323358m2, pričom v kolonke rozhodnutie revíznej komisie, zabraté pre poz.reformu, nie sú uvedené žiadne údaje. Vzhľadom na skutočnosť, že z tejto listiny nevyplýva, na základe akých skutočností a či vôbec boli nehnuteľnosti uvedené v PKV č. X vo vlastníctve štátu a na základe akého rozhodnutia, či ide o nehnuteľnosti evidované v PKV č. X, nie je možné ani túto listinu považovať za preukázanie, že nehnuteľnosti evidované v PKV č. X prešli do vlastníctva štátu. Predmetný dokument neobsahuje dátum vyhotovenia, ani podpis. c/ „Soznam lesných majetkov podliehajúcich zák. č. 142 Sb., na ktoré podnik Štátne lesy podal prihlášku“ (na č.l. 1555). V tomto dokumente je pri vlastníkovi Ostrihomské arcibiskupstvo, katastrálne územie G., E., Lelet, Salka, Kamenín uvedená výmera 1288ha. Z uvedeného dokumentu nevyplýva dátum, z ktorého bol tento zoznam vypracovaný a tiež nie je opatrený žiadnym podpisom. Taktiež z neho nevyplýva, že má ísť o nehnuteľnosti zapísané na PKV č. X, nakoľko nie sú uvedené ani parcelné čísla, ani výmera jednotlivých nehnuteľností tak, aby bolo možné jednoznačne preukázať, že predmetom tohto zoznamu boli nehnuteľnosti uvedené na PKV č. X. V tomto dokumente sú spoločne uvádzané katastrálne územia a spoločná výmera, nie je zrejmé, či ide o nehnuteľností evidované v PKV č. 5. d/ „Výkaz lesov ležiacich v oblasti štátneho lesného riaditeľstva v Komárne“ (č.l. 1559). V tomto dokumente je pod písm. c/ uvedená Ostrihomská kapitula a pod bodom 143 katastrálne územie A. a pri tomto sú uvedené čísla 4554.5, 4454.5, 100., 46.5, z ktorých však nie je zrejmé, čo tieto čísla znamenajú. Odvolací súd konštatuje, že nakoľko tento výkaz nie je označený dátumom, nie je podpísaný, nie je z neho zrejmé, že by obsahoval nehnuteľnosti evidované v PKV č. 5. e/ „Rev. majetky obhospodarované Ústr. správou cirk. maj. Na Slovensku – pridelenie Čsl. Štátu“ (č.l. 1557). Dokument bol vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva dňa 20. 01. 1950. V pripojenom „Výkaze revíznych cirkevných majetkov, obhospodarovaných Ústrednou správou niektorých r.k. cirkevných majetkov na Slovensku v Bratislave, navrhovaných na ponechanie v celosti“ je pri Ostrihomskom arcibiskupstve ako vlastníkovi uvedené aj katastrálne územie A. s výmerou prevzatej poľnohospodárskej pôdy v ha 9, lesnej v ha 289, inej v ha 7, spolu 305, s poznámkou „odovzdané do držby a úžitku 9. X. 1948. Ani v tomto výkaze však nie sú uvedené ani parcelné čísla, pričom výmera je iná, ako v PKV č. X. f/ „Rozhodnutie Povereníctva a pozemkovej reformy, odbor V., Bratislava číslo 2674450-V/B zo dňa 13. júla 1950“ (č.l. 1601). V tomto rozhodnutí je uvedené: „Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podľa § 8 zákona číslo 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy rozhodlo, že zrevidovaný majetok býv. vlastníka Ostrihomské arcibiskupstvo v kat. území A., ponecháva sa z dôvodov všeobecne prospešných v celosti a prideľuje sa do vlastníctva nár. podniku Čsl. štátne majetky“. V predmetnom rozhodnutí úplne absentuje konkretizácia majetku, nie sú uvedené výmery, parcelné čísla, z ktorého dôvodu nie je možné toto „rozhodnutie“ považovať za preukázanie, že majetok Ostrihomskej arcidiecézy, evidovaný na PKV č. X, prešiel do vlastníctva štátu. 13.3. Odvolací súd, po preskúmaní vyššie uvedených archívnych dokladov predložených žalobkyňou, ktorými malo byť preukázané, že vlastníctve Ostrihomskej arcidiecézy evidované v PKV č. X prešlo do vlastníctva štátu rozhodnutím Povereníctva a pozemkovej reformy, odbor V., Bratislava číslo 2674450- V/B zo dňa 13. júla 1950, dospel k záveru, že nie je možné toto ňou preukazované tvrdenie konštatovať ako preukázané. S poukazom na skutočnosť, že ani z jedného ním uvádzaného dokumentu nie je zrejmá zhoda nehnuteľností s PKV č. X, absentujú úplne, v každom jednom dokumente parcelné čísla, výmera je v jednotlivých dokumentoch uvádzaná rôzne, pričom vôbec nie je zhodná s PKV č. X, v niektorých dokumentoch sú uvádzané spoločne katastrálne územia a spoločná výmera, pričom nie je zrejmé, čo patrí katastrálnemu územiu A.. 13.4. S poukazom na tieto dokumenty, ako aj s poukazom na posledný zápis v PKV č. X z roku 1932, odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobkyňa nepreukázala, kedy a či vôbec
predmetné nehnuteľnosti evidované v PKV č. X pre katastrálne územie A., prešli do vlastníctva štátu bez právneho dôvodu, alebo bez náhrady. Keďže dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo žalobkyňu, odvolací súd je nútený konštatovať, že žalobkyňa dôkazné bremeno svojho tvrdenia nepreukázala. 14. Žalobkyňa v podanom odvolaní potvrdila, že poznámka o zamýšľanom prevzatí podľa zákona 215/2019 Sb. zapísaná v PKV č. X zo dňa 15. 06. 1932 pre kat. územie A., nemá účinky prechodu vlastníctva na štát, teda Československý štát nenadobudol vlastnícke právo k reštituovaným nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom žaloby, na základe prvej pozemkovej reformy. Odvolací súd sa s týmto názorom žalobkyne stotožnil. Poukazujúc na závery súdnej praxe (napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. 1Cdo/106/2023) skutočne nie je možné prijať záver o prechode vlastníckeho práva na štát na základe „zamýšľaného prevzatia“. Žalobkyňa ďalej dôvodila, že vlastnícke právo Ostrihomskej arcidiecézy v katastrálnom území A., z PKV č. X, prešlo na štát až Rozhodnutím Povereníctva a pozemkovej reformy, odbor V., Bratislava číslo 2674450-V/B zo dňa 13. júla 1950. S týmto záverom sa odvolací súd nestotožnil, nakoľko z predmetného rozhodnutia nevyplýva prechod vlastníckeho práva Ostrihomskej arcidiecézy v katastrálnom území A., k nehnuteľnostiam zapísaným na PKV č. X. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobkyňa nevedela v danom konaní preukázať, že k odňatiu vlastníckeho práva Ostrihomskej arcidiecéze, vyplývajúce z PKV č. X pre kat. územie Lelá došlo v rozhodnom období, bez náhrady a že oprávnene a opodstatnene požadovala navrátenie vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam. 15. S poukazom na vyššie uvedené dôvody, ako aj na dôvody uvedené v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd odvolanie žalobkyne nevzhliadol ako opodstatnené, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, nakoľko nebol dôvod na jeho zmenu (§ 388 CSP), ani na jeho zrušenie. 16. Ustanovenie § 387 ods. 3 CSP ukladá odvolaciemu súdu, aby sa vysporiadal s podstatnými námietkami uvedenými v podanom odvolaní.
17. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa. Dôvodila tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).
17.1. Odvolací dôvod týkajúci sa vady konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP) dopadá na pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
17.1.1. Žalobkyňa v podanom odvolaní nekonkretizovala pochybenie súdu prvej inštancie v procesnom postupe, ktoré by malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z podaného odvolania nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie nevyplýva. Z tohto dôvodu odvolací súd neprihliadol na tento odvolací dôvod. 17.2. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v tom, že k nesprávnym skutkovým zisteniam vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Jednotlivý dôkaz hodnotí z hľadiska jeho dôležitosti, relevancii vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky. 17.3. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.
17.4. Žalobkyňa v podanom odvolaní nekonkretizovala ani tieto odvolacie dôvody.
17.5. Žalobkyňa v podanom odvolaní tvrdila, že poznámka o zamýšľanom prevzatí podľa zákona 215/2019 Sb. zapísaná v PKV č. X zo dňa 15. 06. 1932 pre kat. územie A., nemá účinky prechodu vlastníctva na štát, teda Československý štát nenadobudol vlastnícke právo k reštituovaným nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom žaloby, na základe prvej pozemkovej reformy. Odvolací súd sa s týmto názorom žalobkyne stotožnil. Poukazujúc na závery súdnej praxe (napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. 1Cdo/106/2023) skutočne nie je možné prijať záver o prechode vlastníckeho práva na štát na základe „zamýšľaného prevzatia“. Žalobkyňa ďalej dôvodila, že vlastnícke právo Ostrihomskej arcidiecézy v katastrálnom území A., z PKV č. X, prešlo na štát až Rozhodnutím Povereníctva a pozemkovej reformy, odbor V., Bratislava číslo 2674450-V/B zo dňa 13. júla 1950. S týmto záverom sa odvolací súd nestotožnil a svoje závery uviedol v tomto rozhodnutí. Na tieto dôvody ďalej iba poukazuje s tým, že s touto námietkou sa vysporiadal aj súd prvej inštancie.
17.6. Ďalej sa žalobkyňa odvoláva na archívne dokumenty, ktoré zabezpečila a ktoré potvrdzujú, že vlastnícke právo Ostrihomskej arcidiecézy prešlo na Čsl. štát rozhodnutím Povereníctva a pozemkovej reformy, odbor V., Bratislava číslo 2674450-V/B zo dňa 13. júla 1950, teda v rozhodnej dobe. Odvolací súd sa podrobne zaoberal týmito listinnými archívnymi dokumentami, dôvody uviedol v tomto rozhodnutí a na tieto dôvody ďalej iba poukazuje. Nestotožnil sa s tvrdením žalobkyne, nakoľko v predmetnom rozhodnutí z 13. júla 1950 nie je uvedená špecifikácia jednotlivých nehnuteľností tak, aby bolo možné povedať, že jeho predmetom boli nehnuteľnosti pôvodne uvedené v PKV č. X.
17.7. Žalobkyňa vytýka súdu prvej inštancie, že sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s dôvodom navrátenia podľa § 3 ods. 1 písm. h/ reštitučného zákona.
17.7.1. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena zo strany žalobkyne o tom, či vlastnícke právo prešlo na štát v rozhodnom období, nebol dôvod zaoberať sa dôvodom navrátenia vlastníckeho práva.
17.8. Odvolací súd námietky odvolateľa vyhodnotil ako nedôvodné, preto jeho odvolaniu nevyhovel. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, nakoľko nevzhliadol dôvod na jeho zmenu podľa § 388 CSP a ani na jeho zrušenie podľa § 389 CSP.
18. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Keďže odvolací súd odvolaniu žalobkyni nevyhovel, táto nebola v konaní úspešná, úspešným bol žalovaný, preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.
Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).