Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 41 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (62)I. ÚS 206/2010
PDF · 250.25 KB
No categories available
I. ÚS 206/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra
2010 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudcu Petra Brňáka a sudkyne
Marianny Mochnáčovej o sťažnosti R., T., zastúpenej Advokátskou kanceláriou S., s. r. o.,
B., konajúcou prostredníctvom prokuristu a advokáta Mgr. J. N., vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 65/2009 z 26. mája 2009 takto
rozhodol:
1. Základné právo R., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 10 Co 65/2009 z 26. mája 2009 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 65/2009 z 26. mája 2009
z r u š u j e a vec mu vracia a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. septembra 2009 doručená sťažnosť R., (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C 355/2007-195 z
3. decembra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
10 Co 65/2009 z 26. mája 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že «dňa 21. 4. 2006 vyzvala podľa § 3 ods. 1
zákona č. 161/2005 Z. z... povinnú osobu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam,
pôvodne zapísaných a vedených v pozemkovoknižnej vložke č. 2 v katastrálnom území K.,
v ktorej je uvedený ako pôvodný vlastník c. právnická osoba “Č.“, ktorého je právnym
zástupcom a ktorej vlastníctvo na štát prešlo odňatím bez náhrady postupom podľa zákona
č. 142/1947 Zb.
Nakoľko povinná osoba v zákonnej lehote 60 dní od doručenia písomnej výzvy
neuzavrela so sťažovateľom dohodu o vydaní nehnuteľností sťažovateľka bola nútená podať
žalobu... Pre úplnosť uviedla, že pred príslušnými súdmi vedie niekoľko stoviek reštitučných
sporov, pričom vo viacerých konaniach už bola úspešná... Okresný súd rozsudkom
z 3. 12. 2008 zamietol žalobu sťažovateľky s odôvodnením, že napriek vykonanému
dokazovaniu, nemohol žalobe vyhovieť a to pre nedostatok kvalifikovanej výzvy na
uplatnenie reštitučného nároku v prekluzívnej lehote do dňa 30. 4. 2006.
Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu o zamietnutí žaloby odvolanie;
Krajský súd... rozsudkom... z... 26. 5. 2009 rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny potvrdil s odôvodnením, že napriek
samotnému charakteru reštitučného zákona, ktorý zakladá výnimočnosť takéhoto konania,
sťažovateľka si v zákonnej lehote neuplatnil právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným
veciam spôsobom, ktorý by vyvolával účinky riadneho uplatnenia si práva».
3. V ďalšej časti sťažovateľka po uvedení historického (skutkového a právneho) exkurzu
uviedla, že „Okresný... aj Krajský súd... vo svojich rozhodnutiach konštatovali, že
sťažovateľka mu v konaní preukázala svoj reštitučný nárok na vydanie žalovaných
nehnuteľností, avšak podľa ich názoru nebolo možné žalobe vyhovieť pre nesplnenie
náležitostí výzvy v zmysle ust. § 5 zákon č. 161/2005 Z. z.
Reštitučný zákon v ust. § 5 ods. 1, druhá veta, výslovne hovorí, že neuplatnením
práva v lehote právo zaniká. Podľa výkladu okresného a krajského súdu však nárok
oprávnenej osoby zaniká nielen neuplatnením práva v lehote, ale aj nepreukázaním práva
v lehote. Takýto extenzívny výklad uvedeného ustanovenia je však v neprospech
oprávnených osôb a v absolútnom rozpore s účelom a cieľom reštitučného zákona.
Náležitosti výzvy k vydaniu nehnuteľných vecí vymedzuje zákon č. 161/2005 Z. z. len
po formálnoprávnej stránke (písomná forma) a nie po stránke obsahovej. Podľa § 34 Obč.
zák. právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv
alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. V tejto súvislosti je
potrebné uviesť, že požiadavka písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona nie je
obsahom práva na vydanie nehnuteľných vecí, ale len podmienkou vzniku nároku na
vydanie vecí, ktorou sa tento nárok zakladá...
Sťažovateľka vyzvala povinnú osobu, pričom z obsahu výzvy jednoznačne vyplýva jej
jasný a zrozumiteľný prejav vôle, smerujúci k tomu, aby jej povinná osoba vydala
nehnuteľnosti konkrétne nachádzajúce sa v pozemkovoknižnej vložke č. 2 v katastrálnom
území K. Takáto výzva spĺňala teda všetky náležitosti právneho úkonu podľa § 34 a § 37
Súdy neprihliadajúc na tieto skutočnosti rozhodovali na základe reštriktívneho
výkladu zákona č. 161/2005 Z. z., nerešpektujúc jeho podstatu a zmysel, pričom takýmto
spôsobom interpretácie a aplikácie zákonného predpisu zásadne popreli účel a význam
reštitučného zákona. K danej veci pristupovali príliš formalisticky, čím ochranu práv
zakotvených Ústave... ako aj v Dohovore... urobili iluzórnou a nerealizovateľnou o čom
svedčí aj judikatúra ÚS ČR a ESĽP v Štrasburgu“.
4. Po uvedení označených práv, ktoré boli namietanými rozhodnutiami okresného
súdu a krajského súdu porušené, sťažovateľka žiadala ústavný súd, aby o jej sťažnosti
rozhodol týmto nálezom:
„Ústavný súd... určuje, že rozhodnutím Okresného súdu... Rozsudkom č. k.:
17 C 355/2007-195 zo dňa 3. 12. 2008 a rozhodnutím Krajského súdu... Rozsudkom č. k.:
10 Co 65/2009-346 zo dňa 26. 5. 2009 boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa
podľa čl. 20 Ústavy..., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy... a podľa
Článku 1 Protokolu č. 1 k... dohovoru... a článku 6 Dohovoru... Ústavný súd... Rozsudok
Okresného súdu... a Rozsudok Krajského súdu... zrušuje a vec vracia Okresnému súdu... na
nové konanie.“
5. Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením
sp. zn. I. ÚS 206/2010 z 27. mája 2010 ju prijal v časti namietaného porušenia základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru na ďalšie
konanie. Vo zvyšnej časti označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namietala a vo
vzťahu k namietanému rozsudku okresného súdu, sťažnosť odmietol pre nedostatok
právomoci.
6. Na výzvu ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti vyjadril krajský súd, ktorý
vo svojom podaní z 13. októbra 2010 okrem iného uviedol, že okresný súd a krajský súd
v sťažnosti napadnutými rozsudkami „konštatovali, že oprávnená osoba nešpecifikovala
nehnuteľnosti, vydania ktorých sa domáha ani spôsob, ktorým nehnuteľnosti prešli na štát..
Tento záver súdy dostatočne, jasne a zrozumiteľne vo svojom rozhodnutí v zmysle § 157
ods. 2 O. s. p. odôvodnili. Na základe hore uvedených skutočností preto nepovažoval
sťažnosť sťažovateľky za dôvodnú a túto žiadal zamietnuť.“. Zároveň krajský súd súhlasil
s neverejným pojednávaním.
7. Právny zástupca sťažovateľky v podaní z 5. októbra 2010 súhlasil s neverejným
pojednávaním.
8. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavný
súd so súhlasom účastníkov upustiť od ústneho pojednávania, ak od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Účastníci súhlas poskytli, a preto od ústneho
pojednávania bolo upustené.
II.
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu.
11. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa
ochrany svojich práv na príslušnom súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu
nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,
poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na
súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Reálne
uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho
konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad
a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné
právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
12. Podľa § 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam
cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 161/2005 Z. z.“) tento zákon upravuje
navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré nebolo vydané podľa osobitného
predpisu [zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 282/1993 Z. z. o zmiernení
niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 282/1993 Z. z.“), pozn.], a prechod vlastníctva
k niektorým nehnuteľným veciam. V preambule zákona č. 282/1993 Z. z. sa uvádza, že
Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla na tomto zákone „v snahe zmierniť následky
niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, vedená
úsilím potvrdiť svoju vôľu, aby k podobným krivdám už nikdy nedošlo“. Podľa § 1 ods. 1
zákona č. 282/1993 Z. z. sa zákon vzťahuje na zmiernenie následkov niektorých
majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam odňatím
vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam a hnuteľným veciam na základe rozhodnutí
štátnych orgánov, občianskoprávnych a správnych aktov vydaných v období od 8. mája
1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 (ďalej len
„rozhodné obdobie“) v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti, rešpektujúcej práva
občanov vyjadrené najmä Chartou Organizácie Spojených národov, Listinou základných
práv a slobôd a príslušnými medzinárodnými paktmi o občianskych, politických,
hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z.
sa oprávnenej osobe navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva
štátu alebo obce na základe
a) odňatia bez náhrady postupom podľa nariadenia Slovenskej národnej rady
č. 34/1945 Zb. SNR o poštátnení školstva na Slovensku, nariadenia Slovenskej národnej
rady č. 47/1945 Zb. SNR o poštátnení majetku pri školách poštátnených nariadením
Slovenskej národnej rady č. 34/1945 Zb. SNR a nariadenia Slovenskej národnej rady
č. 80/1945 Zb. SNR o poštátnení internátov,
b) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 185/1948 Zb. o poštátnení
liečebných a ošetrovacích ústavov a o organizácii štátnej ústavnej liečebnej starostlivosti,
c) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej
pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme
(trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde),
d) darovacích zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých darcom v tiesni,
e) kúpnych zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých v tiesni za nápadne
nevýhodných podmienok,
f) vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na
ktorý bola vyvlastnená,
g) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady,
h) prevzatia bez právneho dôvodu,
i) prevzatia podľa opatrenia P. financií a P. školstva a kultúry z 20. apríla 1960
č. 53/774/60 a rozhodnutia M. v Bratislave, finančného odboru z 10. januára 1961
č. 293/1961 v spojení s rozhodnutím Obvodného národného výboru Bratislava – Staré
Mesto z 27. februára 1961,
j) zákona č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku
bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov a zákona č. 2/1958
Zb. SNR o úprave pomerov a obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých
urbarialistov, komposesorátov a podobných útvarov.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. právo na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej
osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením
práva v tejto lehote právo zaniká.
13. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 10 Co 65/2009 z 26. mája
2009 v podstatnom uviedol:
„... Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu
spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie
v dostatočnom rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku. Na základe vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil... Správnym bol
postup súdu prvého stupňa, ktorým návrh na vydanie nehnuteľností a navrátenie vlastníctva
k nehnuteľnostiam navrhovateľovi zamietol z dôvodu nedostatočnej výzvy zo strany
navrhovateľa na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam... Odvolací súd mal taktiež za to,
že písomná výzva v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. aby vyvolala zákonom
sledované účinky, musí zodpovedať všeobecným podmienkam platnosti právneho úkonu
(§ 37 ods. 1 O. z.) a musí tiež zodpovedať špeciálnym podmienkam stanoveným v § 5 ods. 1
citovaného zákona... výzvy na základe ktorých žiadal navrátiť vlastníctvo navrhovateľ
v predmetnom konaní... boli neurčité, nezrozumiteľné a neobsahovali všetky náležitosti
potrebné v zmysle z. č. 161/2005 Z. z. Výzva neobsahovala konkretizáciu nehnuteľnosti,
ktorých vydania sa navrhovateľ domáhal. Obsahovala len číslo pozemno-knižnej vložky
a katastrálne územie, ale bez špecifikácie parciel spolu s ich výmerou, ktoré sa mali vydať.
Navyše vo výzve nebol riadne uvedený ani dôvod, na základe ktorého sa domáhala
navrátenia vlastníctva, keď vo výzve je len všeobecne odcitovaný § 3 ods. 1 písm. c)
zákona č. 161/2005 Z. z. s tým, že tento dôvod osvedčuje zápis v pripojenej pozemno-knižnej
vložke, ktorá je verejnou listinou. Naostatok dodal, že na rozdiel od predchádzajúcich
reštitučných zákonov, kedy bolo v stanovenej lehote potrebné uskutočniť len výzvu povinnej
osobe, podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona bolo potrebné právo na navrátenie vlastníctva
v stanovenej lehote uplatniť písomnou výzvou povinnej osobe a v uvedenej lehote
i preukázať skutočnosti podľa § 3, preto nebolo možné vychádzať z predchádzajúcej
rozhodovacej činnosti súdov a ak okresný súd z uvedených dôvodov návrh zamietol,
rozhodol správne.“
14. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane vyslovil právny názor, že nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 139/02, I. ÚS 114/08, mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02).
15. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti predovšetkým zobral do úvahy, že
sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (spravodlivé
súdne konanie), ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone
neprichádzajú do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne
interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné)
obmedzenie či dokonca popretie.
16. V prerokovávanej veci ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je dôvodná,
lebo napadnutým rozsudkom krajského súdu (a v tomto rozsahu aj prvostupňovým
rozsudkom, pozn.) došlo k zásahu do základných práv sťažovateľky. Ústavný súd sa
stotožňuje s námietkou sťažovateľky, že všeobecné súdy v jej reštitučnej veci „rozhodovali
na základe reštriktívneho výkladu zákona č. 161/2005 Z. z., nerešpektujúc jeho podstatu a
zmysel, pričom takýmto spôsobom interpretácie a aplikácie zákonného predpisu zásadne
popreli účel a význam reštitučného zákona“. V tomto ohľade je potrebné považovať
okresným a krajským súdom zvolený výklad sporného § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z.
za očividné a neodôvodnené či nespravodlivé vybočenie (exces) zo štandardného výkladu (a
predstavuje tým ineterpretačnú svojvôľu), resp. všeobecnými súdmi použitý výklad
je v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti. K uvedenému ústavný súd
už iba dodáva, že ak je k dispozícii viac výkladov právnej normy, je potrebné voliť ten,
ktorý vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do toho-ktorého základného práva či slobody.
17. Medzi účastníkmi posudzovaného súdneho konania vo veci sp. zn. 8 C 373/2007
nebolo sporné, že sťažovateľka „listom zo dňa 18. 4. 2006... vyzvala povinnú osobu
na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam (poľnohospodárska pôda, hospodárske
budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti), pôvodne zapísaných
v pozemkovoknižnej vložke č. ... katastrálneho územia K. s odôvodnením, že uvedené
nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu s poukazom na § 3 ods. 1 písm. c) zákona
č. 161/2005 Z. z.“ (citované z odôvodnenia rozsudku okresného súdu).
18. Ratio legis v danom prípade aplikovaného zákona č. 161/2005 Z. z. (pozri bod
12) je výslovne vymedzený v samotnom texte zákona č. 282/1993 Z. z., na ktorý zákon
č. 161/2005 Z. z. nadväzuje a spočíva v sledovaní zmiernenia následkov niektorých
majetkových krívd (ako i porušenia základných práv), ku ktorým došlo voči cirkvám
a náboženským spoločenstvám v dobe totality.
19. V podobnej súvislosti už vec posudzujúci I. senát vyslovil názor (nález sp. zn.
I. ÚS 12/2010 zo 7. júla 2010 a sp. zn. I. ÚS 250/2010 z 11. novembra 2010), že «[v]
prípade písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. nemožno ustúpiť od
požiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu ako podmienky jej platnosti
v súlade s § 37 Občianskeho zákonníka, ako to správne konštatoval aj krajský súd. Avšak
vzhľadom na to, že v § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. nie je bližšie vymedzený obsah
pojmu „výzva“ a jej náležitosti, potom sa stanovenie minimálnych kritérií na jej určitosť
a platnosť musí spravovať takým výkladovým pravidlom, ktorý sleduje naplnenie účelu
zákona. Stanovenie minimálnych kritérií na určitosť a platnosť výzvy nesmie opomenúť ani
to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky, a rovnako je
namieste neopomenúť a prihliadať na konkrétne okolnosti veci vrátane subjektu oprávnenej
a povinnej osoby.». Inými slovami, iba nesplnenie požiadavky minimálnej konkretizácie
nehnuteľností, ako aj neuvedenie dôvodu, o ktorý ho opiera (v rozsahu posudzovaného
nároku sťažovateľky, pozn.), je možné považovať za zákonom predpokladanú
nedostatočnosť „výzvy“ podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z.
20. V okolnostiach danej veci (bližšie bod 2, 3 a 13) požiadavka minimálnej
konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si sťažovateľka ako oprávnená osoba uplatnila
reštitučný nárok (bod 17), bola splnená označením príslušnej pozemkovoknižnej vložky
a katastrálneho územia. Takýto záver vyplýva aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu
v iných prípadoch, predmetom ktorých bolo posúdenie obdobnej právnej otázky
(napr. uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 150/09-21 z 30. apríla 2009). Rovnako záver
všeobecných súdov, že sťažovateľka vo svojej výzve nekonkretizovala dôvod, o ktorý svoj
nárok opiera, spomedzi viacerých dôvodov uvedených v § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005
Z. z., ako nesplnenie požiadavky určitosti výzvy, sa z už uvedených dôvodov javí ako
formalistická a neprípustná aplikácia zákona, ktorá opomína jeho účel (podobne
I. ÚS 12/2010 a I. ÚS 250/2010). Navyše, dôvod v tejto veci bol uvedený poukazom na
písm. c) citovaného zákonného ustanovenia, teda dostatočne jasne, určite a zrozumiteľne.
21. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského
súdu, pokiaľ ide o ním požadované náležitostí výzvy pre jej určitosť a platnosť, vychádza
z reštriktívneho a formalistického výkladu zákona č. 161/2005 Z. z., ktorým opomína
naplnenie účelu reštitúcií cirkevného majetku. Preto je nutné konštatovať, že právne závery
krajského súdu o nesplnení podmienky kvalifikovanej výzvy zo strany sťažovateľky ako
základného predpokladu úspešného si uplatnenia reštitučných nárokov v súdnom konaní sú
ústavne nesúladné a porušujúce už označené základné a iné práva sťažovateľky.
22. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu totiž predpokladá, že
účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite dostane bez
toho, aby sa mu ukladali v spojitosti s jej uplatnením povinnosti, ktoré od účastníka
nevyžaduje zákon. Hoci zákon č. 161/2005 Z. z. oprávnená sťažovateľka rešpektovala,
krajský súd ju aj napriek tomu sankcionoval s odôvodnením, že tzv. tretí cirkevný reštitučný
zákon už požadoval identifikáciu nehnuteľností údajmi aktuálnej evidencie v katastri
nehnuteľností; ústavný súd tento záver považoval za nezlučiteľný s čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda porušujúci základné právo sťažovateľky na spravodlivý
proces.
23. Keďže napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný
súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom
súde) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b)
24. O náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľke ústavný súd nerozhodol, lebo si
ich jej právny zástupca neuplatnil (§ 31a zákona o ústavnom súde a § 151 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku).
25. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. novembra 2010