Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 206/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra

2010 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudcu Petra Brňáka a sudkyne

Marianny Mochnáčovej o sťažnosti R., T., zastúpenej Advokátskou kanceláriou S., s. r. o.,

B., konajúcou prostredníctvom prokuristu a advokáta Mgr. J. N., vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 26. mája 2009 takto

rozhodol:

1. Základné právo R., podľa a právo podľa

čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Trnave sp. zn. z 26. mája 2009 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 26. mája 2009

z r u š u j e a vec mu vracia a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. septembra 2009 doručená sťažnosť R., (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojich základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. -195 z

3. decembra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 26. mája 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že «dňa 21. 4. 2006 vyzvala podľa § 3 ods. 1

.. povinnú osobu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam,

pôvodne zapísaných a vedených v pozemkovoknižnej vložke č. 2 v katastrálnom území K.,

v ktorej je uvedený ako pôvodný vlastník c. právnická osoba “Č.“, ktorého je právnym

zástupcom a ktorej vlastníctvo na štát prešlo odňatím bez náhrady postupom podľa zákona

č.

Nakoľko povinná osoba v zákonnej lehote 60 dní od doručenia písomnej výzvy

neuzavrela so sťažovateľom dohodu o vydaní nehnuteľností sťažovateľka bola nútená podať

žalobu... Pre úplnosť uviedla, že pred príslušnými súdmi vedie niekoľko stoviek reštitučných

sporov, pričom vo viacerých konaniach už bola úspešná... Okresný súd rozsudkom

z 3. 12. 2008 zamietol žalobu sťažovateľky s odôvodnením, že napriek vykonanému

dokazovaniu, nemohol žalobe vyhovieť a to pre nedostatok kvalifikovanej výzvy na

uplatnenie reštitučného nároku v prekluzívnej lehote do dňa 30. 4. 2006.

Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu o zamietnutí žaloby odvolanie;

Krajský súd... rozsudkom... z... 26. 5. 2009 rozsudok súdu prvého stupňa

v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny potvrdil s odôvodnením, že napriek

samotnému charakteru reštitučného zákona, ktorý zakladá výnimočnosť takéhoto konania,

sťažovateľka si v zákonnej lehote neuplatnil právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným

veciam spôsobom, ktorý by vyvolával účinky riadneho uplatnenia si práva».

3. V ďalšej časti sťažovateľka po uvedení historického (skutkového a právneho) exkurzu

uviedla, že „Okresný... aj Krajský súd... vo svojich rozhodnutiach konštatovali, že

sťažovateľka mu v konaní preukázala svoj reštitučný nárok na vydanie žalovaných

nehnuteľností, avšak podľa ich názoru nebolo možné žalobe vyhovieť pre nesplnenie

náležitostí výzvy v zmysle ust.

Reštitučný zákon v ust. § 5 ods. 1, druhá veta, výslovne hovorí, že neuplatnením

práva v lehote právo zaniká. Podľa výkladu okresného a krajského súdu však nárok

oprávnenej osoby zaniká nielen neuplatnením práva v lehote, ale aj nepreukázaním práva

v lehote. Takýto extenzívny výklad uvedeného ustanovenia je však v neprospech

oprávnených osôb a v absolútnom rozpore s účelom a cieľom reštitučného zákona.

Náležitosti výzvy k vydaniu nehnuteľných vecí vymedzuje len

po formálnoprávnej stránke (písomná forma) a nie po stránke obsahovej. Podľa § 34 Obč.

zák. právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv

alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. V tejto súvislosti je

potrebné uviesť, že požiadavka písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona nie je

obsahom práva na vydanie nehnuteľných vecí, ale len podmienkou vzniku nároku na

vydanie vecí, ktorou sa tento nárok zakladá...

Sťažovateľka vyzvala povinnú osobu, pričom z obsahu výzvy jednoznačne vyplýva jej

jasný a zrozumiteľný prejav vôle, smerujúci k tomu, aby jej povinná osoba vydala

nehnuteľnosti konkrétne nachádzajúce sa v pozemkovoknižnej vložke č. 2 v katastrálnom

území K. Takáto výzva spĺňala teda všetky náležitosti právneho úkonu podľa § 34 a § 37

.

Súdy neprihliadajúc na tieto skutočnosti rozhodovali na základe reštriktívneho

výkladu , nerešpektujúc jeho podstatu a zmysel, pričom takýmto

spôsobom interpretácie a aplikácie zákonného predpisu zásadne popreli účel a význam

reštitučného zákona. K danej veci pristupovali príliš formalisticky, čím ochranu práv

zakotvených Ústave... ako aj v Dohovore... urobili iluzórnou a nerealizovateľnou o čom

svedčí aj judikatúra ÚS ČR a ESĽP v Štrasburgu“.

4. Po uvedení označených práv, ktoré boli namietanými rozhodnutiami okresného

súdu a krajského súdu porušené, sťažovateľka žiadala ústavný súd, aby o jej sťažnosti

rozhodol týmto nálezom:

„Ústavný súd... určuje, že rozhodnutím Okresného súdu... Rozsudkom č. k.:

-195 zo dňa 3. 12. 2008 a rozhodnutím Krajského súdu... Rozsudkom č. k.:

-346 zo dňa 26. 5. 2009 boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa

podľa ..., podľa ..., podľa ... a podľa

Článku 1 Protokolu č. 1 k... dohovoru... a článku 6 Dohovoru... Ústavný súd... Rozsudok

Okresného súdu... a Rozsudok Krajského súdu... zrušuje a vec vracia Okresnému súdu... na

nové konanie.“

5. Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením

sp. zn. z 27. mája 2010 ju prijal v časti namietaného porušenia základného

práva sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru na ďalšie

konanie. Vo zvyšnej časti označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namietala a vo

vzťahu k namietanému rozsudku okresného súdu, sťažnosť odmietol pre nedostatok

právomoci.

6. Na výzvu ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti vyjadril krajský súd, ktorý

vo svojom podaní z 13. októbra 2010 okrem iného uviedol, že okresný súd a krajský súd

v sťažnosti napadnutými rozsudkami „konštatovali, že oprávnená osoba nešpecifikovala

nehnuteľnosti, vydania ktorých sa domáha ani spôsob, ktorým nehnuteľnosti prešli na štát..

Tento záver súdy dostatočne, jasne a zrozumiteľne vo svojom rozhodnutí v zmysle § 157

ods. 2 odôvodnili. Na základe hore uvedených skutočností preto nepovažoval

sťažnosť sťažovateľky za dôvodnú a túto žiadal zamietnuť.“. Zároveň krajský súd súhlasil

s neverejným pojednávaním.

7. Právny zástupca sťažovateľky v podaní z 5. októbra 2010 súhlasil s neverejným

pojednávaním.

8. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) môže ústavný

súd so súhlasom účastníkov upustiť od ústneho pojednávania, ak od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Účastníci súhlas poskytli, a preto od ústneho

pojednávania bolo upustené.

II.

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu.

11. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa

ochrany svojich práv na príslušnom súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu

nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na

súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s ). Reálne

uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho

konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad

a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné

právo účastníkov na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

12. Podľa o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam

cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) tento zákon upravuje

navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré nebolo vydané podľa osobitného

predpisu [ o zmiernení

niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), pozn.], a prechod vlastníctva

k niektorým nehnuteľným veciam. V preambule sa uvádza, že

Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla na tomto zákone „v snahe zmierniť následky

niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, vedená

úsilím potvrdiť svoju vôľu, aby k podobným krivdám už nikdy nedošlo“. Podľa § 1 ods. 1

sa zákon vzťahuje na zmiernenie následkov niektorých

majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam odňatím

vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam a hnuteľným veciam na základe rozhodnutí

štátnych orgánov, občianskoprávnych a správnych aktov vydaných v období od 8. mája

1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 (ďalej len

„rozhodné obdobie“) v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti, rešpektujúcej práva

občanov vyjadrené najmä Chartou Organizácie Spojených národov, Listinou základných

práv a slobôd a príslušnými medzinárodnými paktmi o občianskych, politických,

hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Podľa

sa oprávnenej osobe navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva

štátu alebo obce na základe

a) odňatia bez náhrady postupom podľa nariadenia Slovenskej národnej rady

č. SNR o poštátnení školstva na Slovensku, nariadenia Slovenskej národnej

rady č. SNR o poštátnení majetku pri školách poštátnených nariadením

Slovenskej národnej rady č. SNR a nariadenia Slovenskej národnej rady

č. SNR o poštátnení internátov,

b) odňatia bez náhrady postupom podľa o poštátnení

liečebných a ošetrovacích ústavov a o organizácii štátnej ústavnej liečebnej starostlivosti,

c) odňatia bez náhrady postupom podľa o revízii prvej

pozemkovej reformy alebo podľa o novej pozemkovej reforme

(trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde),

d) darovacích zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých darcom v tiesni,

e) kúpnych zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých v tiesni za nápadne

nevýhodných podmienok,

f) vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na

ktorý bola vyvlastnená,

g) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady,

h) prevzatia bez právneho dôvodu,

i) prevzatia podľa opatrenia P. financií a P. školstva a kultúry z 20. apríla 1960

č. 53/774/60 a rozhodnutia M. v Bratislave, finančného odboru z 10. januára 1961

č. 293/1961 v spojení s rozhodnutím Obvodného národného výboru Bratislava – Staré

Mesto z 27. februára 1961,

j) SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku

bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov a

Zb. SNR o úprave pomerov a obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých

urbarialistov, komposesorátov a podobných útvarov.

Podľa právo na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej

osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením

práva v tejto lehote právo zaniká.

13. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. z 26. mája

2009 v podstatnom uviedol:

„... Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu

spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie

v dostatočnom rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku. Na základe vykonaných dôkazov

dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil... Správnym bol

postup súdu prvého stupňa, ktorým návrh na vydanie nehnuteľností a navrátenie vlastníctva

k nehnuteľnostiam navrhovateľovi zamietol z dôvodu nedostatočnej výzvy zo strany

navrhovateľa na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam... Odvolací súd mal taktiež za to,

že písomná výzva v zmysle aby vyvolala zákonom

sledované účinky, musí zodpovedať všeobecným podmienkam platnosti právneho úkonu

(§ 37 ods. 1 O. z.) a musí tiež zodpovedať špeciálnym podmienkam stanoveným v § 5 ods. 1

citovaného zákona... výzvy na základe ktorých žiadal navrátiť vlastníctvo navrhovateľ

v predmetnom konaní... boli neurčité, nezrozumiteľné a neobsahovali všetky náležitosti

potrebné v zmysle z. č. Výzva neobsahovala konkretizáciu nehnuteľnosti,

ktorých vydania sa navrhovateľ domáhal. Obsahovala len číslo pozemno-knižnej vložky

a katastrálne územie, ale bez špecifikácie parciel spolu s ich výmerou, ktoré sa mali vydať.

Navyše vo výzve nebol riadne uvedený ani dôvod, na základe ktorého sa domáhala

navrátenia vlastníctva, keď vo výzve je len všeobecne odcitovaný § 3 ods. 1 písm. c)

s tým, že tento dôvod osvedčuje zápis v pripojenej pozemno-knižnej

vložke, ktorá je verejnou listinou. Naostatok dodal, že na rozdiel od predchádzajúcich

reštitučných zákonov, kedy bolo v stanovenej lehote potrebné uskutočniť len výzvu povinnej

osobe, podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona bolo potrebné právo na navrátenie vlastníctva

v stanovenej lehote uplatniť písomnou výzvou povinnej osobe a v uvedenej lehote

i preukázať skutočnosti podľa § 3, preto nebolo možné vychádzať z predchádzajúcej

rozhodovacej činnosti súdov a ak okresný súd z uvedených dôvodov návrh zamietol,

rozhodol správne.“

14. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane vyslovil právny názor, že nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , mutatis mutandis , ).

15. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti predovšetkým zobral do úvahy, že

sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (spravodlivé

súdne konanie), ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone

neprichádzajú do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne

interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné)

obmedzenie či dokonca popretie.

16. V prerokovávanej veci ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je dôvodná,

lebo napadnutým rozsudkom krajského súdu (a v tomto rozsahu aj prvostupňovým

rozsudkom, pozn.) došlo k zásahu do základných práv sťažovateľky. Ústavný súd sa

stotožňuje s námietkou sťažovateľky, že všeobecné súdy v jej reštitučnej veci „rozhodovali

na základe reštriktívneho výkladu , nerešpektujúc jeho podstatu a

zmysel, pričom takýmto spôsobom interpretácie a aplikácie zákonného predpisu zásadne

popreli účel a význam reštitučného zákona“. V tomto ohľade je potrebné považovať

okresným a krajským súdom zvolený výklad sporného

za očividné a neodôvodnené či nespravodlivé vybočenie (exces) zo štandardného výkladu (a

predstavuje tým ineterpretačnú svojvôľu), resp. všeobecnými súdmi použitý výklad

je v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti. K uvedenému ústavný súd

už iba dodáva, že ak je k dispozícii viac výkladov právnej normy, je potrebné voliť ten,

ktorý vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do toho-ktorého základného práva či slobody.

17. Medzi účastníkmi posudzovaného súdneho konania vo veci sp. zn.

nebolo sporné, že sťažovateľka „listom zo dňa 18. 4. 2006... vyzvala povinnú osobu

na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam (poľnohospodárska pôda, hospodárske

budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti), pôvodne zapísaných

v pozemkovoknižnej vložke č. ... katastrálneho územia K. s odôvodnením, že uvedené

nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu s poukazom na § 3 ods. 1 písm. c) zákona

č. “ (citované z odôvodnenia rozsudku okresného súdu).

18. Ratio legis v danom prípade aplikovaného (pozri bod

12) je výslovne vymedzený v samotnom texte , na ktorý zákon

č. nadväzuje a spočíva v sledovaní zmiernenia následkov niektorých

majetkových krívd (ako i porušenia základných práv), ku ktorým došlo voči cirkvám

a náboženským spoločenstvám v dobe totality.

19. V podobnej súvislosti už vec posudzujúci I. senát vyslovil názor (nález sp. zn.

zo 7. júla 2010 a sp. zn. z 11. novembra 2010), že «[v]

prípade písomnej výzvy podľa nemožno ustúpiť od

požiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu ako podmienky jej platnosti

v súlade s , ako to správne konštatoval aj krajský súd. Avšak

vzhľadom na to, že v nie je bližšie vymedzený obsah

pojmu „výzva“ a jej náležitosti, potom sa stanovenie minimálnych kritérií na jej určitosť

a platnosť musí spravovať takým výkladovým pravidlom, ktorý sleduje naplnenie účelu

zákona. Stanovenie minimálnych kritérií na určitosť a platnosť výzvy nesmie opomenúť ani

to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky, a rovnako je

namieste neopomenúť a prihliadať na konkrétne okolnosti veci vrátane subjektu oprávnenej

a povinnej osoby.». Inými slovami, iba nesplnenie požiadavky minimálnej konkretizácie

nehnuteľností, ako aj neuvedenie dôvodu, o ktorý ho opiera (v rozsahu posudzovaného

nároku sťažovateľky, pozn.), je možné považovať za zákonom predpokladanú

nedostatočnosť „výzvy“ podľa

20. V okolnostiach danej veci (bližšie bod 2, 3 a 13) požiadavka minimálnej

konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si sťažovateľka ako oprávnená osoba uplatnila

reštitučný nárok (bod 17), bola splnená označením príslušnej pozemkovoknižnej vložky

a katastrálneho územia. Takýto záver vyplýva aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu

v iných prípadoch, predmetom ktorých bolo posúdenie obdobnej právnej otázky

(napr. uznesenie ústavného súdu č. k. -21 z 30. apríla 2009). Rovnako záver

všeobecných súdov, že sťažovateľka vo svojej výzve nekonkretizovala dôvod, o ktorý svoj

nárok opiera, spomedzi viacerých dôvodov uvedených v

Z. z., ako nesplnenie požiadavky určitosti výzvy, sa z už uvedených dôvodov javí ako

formalistická a neprípustná aplikácia zákona, ktorá opomína jeho účel (podobne

a ). Navyše, dôvod v tejto veci bol uvedený poukazom na

písm. c) citovaného zákonného ustanovenia, teda dostatočne jasne, určite a zrozumiteľne.

21. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského

súdu, pokiaľ ide o ním požadované náležitostí výzvy pre jej určitosť a platnosť, vychádza

z reštriktívneho a formalistického výkladu , ktorým opomína

naplnenie účelu reštitúcií cirkevného majetku. Preto je nutné konštatovať, že právne závery

krajského súdu o nesplnení podmienky kvalifikovanej výzvy zo strany sťažovateľky ako

základného predpokladu úspešného si uplatnenia reštitučných nárokov v súdnom konaní sú

ústavne nesúladné a porušujúce už označené základné a iné práva sťažovateľky.

22. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu totiž predpokladá, že

účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite dostane bez

toho, aby sa mu ukladali v spojitosti s jej uplatnením povinnosti, ktoré od účastníka

nevyžaduje oprávnená sťažovateľka rešpektovala,

krajský súd ju aj napriek tomu sankcionoval s odôvodnením, že tzv. tretí cirkevný reštitučný

zákon už požadoval identifikáciu nehnuteľností údajmi aktuálnej evidencie v katastri

nehnuteľností; ústavný súd tento záver považoval za nezlučiteľný s

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda porušujúci základné právo sťažovateľky na spravodlivý

proces.

23. Keďže napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru, ústavný

súd tento rozsudok zrušil ( v spojení s zákona o ústavnom

súde) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b)

].

24. O náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľke ústavný súd nerozhodol, lebo si

ich jej právny zástupca neuplatnil ( a

).

25. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010