Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_12Co-64-2022.pdf
PDF · 162.3 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/64/2022
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobkyne: Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra, so sídlom Námestie Jána Pavla II. X, XXX XX A., IČO: 35 593 008, zastúpenej advokátskou kanceláriou Petruška & partners, s.r.o., so sídlom Kupecká 18, 949 01 Nitra, IČO: 47 254 882, proti žalovanému: LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, o vydanie a navrátenie vlastníctva nehnuteľných vecí, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 6C/58/2007-1342 zo dňa 27.01.2022 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam: - parc. č. 731, druh pozemku: roľa o výmere 388268 m2, - parc. č. 732, druh pozemku: les o výmere 2618971 m2, vedeným v Pozemkovoknižnej vložke č. X v kat. úz. B., a ktoré sú vedené Okresným úradom Nové Zámky, odborom katastrálnym, C. B., v katastri nehnuteľnosti v reg. „E“ na mape určeného operátu, ako aj k nehnuteľnosti: - parc. č. 2611, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 1219 m2, - parc. č. 2576, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 143132 m2, - parc. č. 2577, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 29892 m2, - parc. č. 2578, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 118060 m2, - parc. č. 2579, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 5776 m2, - parc. č. 2580, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 1288 m2, - parc. č. 2581, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 2564 m2, - parc. č. 2582, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 89693 m2, - parc. č. 2584, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 493166 m2, - parc. č. 2587, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 133331 m2, - parc. č. 2588, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 11207 m2, - parc. č. 2589, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 3474 m2, - parc. č. 2590, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 12261 m2, - parc. č. 2591, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 30838 m2, - parc. č. 2593, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 1914 m2, - parc. č. 2594, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 489627 m2,
- parc. č. 2595, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 77364 m2, - parc. č. 2596, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 896 m2, - parc. č. 2598, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 13847 m2, - parc. č. 2600, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 167604 m2, - parc. č. 2603, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 513210 m2, - parc. č. 2605, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 187821 m2, - parc. č. 2606, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 86557 m2, - parc. č. 2608, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 14890 m2, - parc. č. 2610, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 155796 m2, zapísané na LV č. XXX pre kat. územie B., vedené Okresným úradom Nové Zámky, katastrálnym odborom, ako parcely registra „C“, spolu s nasledovnou dokumentáciou, a to: plán starostlivosti o lesy, všeobecná časť plánu starostlivosti o lesy, opis porastov, plán hospodárskych opatrení, plochová tabuľka, prehľadové tabuľky, obrysová a porastová mapa, ťažbová mapa, evidenčná
časť programu starostlivosti o lesy, prieskum a plán lesnej dopravnej siete, prieskum a plán zahrádzania bystrín v lesoch, plán lesno-technických meliorácií, ekonomický prieskum vrátane vyčíslenia dosahov osobitného spôsobu hospodárenia a ocenenia lesného majetku. Zároveň rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Rozhodnutie vo veci samej súd odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch (zrušený zákonom č. 326/2005 Z. z., § 3 ods. 2, § 50 ods. 3 zákona č. 326/2005 Z. z., § 70 ods. 2, § 1, § 2 ods. 1, 2, § 3 ods. 1 písm. c), § 3 ods. 2, 3, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, 2 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej aj „zákon č. 161/2005 Z. z.“ alebo „zákon o navrátení vlastníctva“ alebo „reštitučný zákon“), § 22 ods. 1 zákona č. 308/1990 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností (ďalej aj „zákon o slobode náboženskej viery“). Výrok o trovách konania súd odôvodnil podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016 (ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“).
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 06.03.2007 domáhal vydania a navrátenia nehnuteľností, a to pozemkov - parciel v k. ú. B., ktoré sú uvedené vyššie v bode 1. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že je právnickou osobou, ktorá je registrovaná na Ministerstve kultúry SR, žalovaný je právnická osoba, ktorá ako štátny podnik vznikla na základe rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva SR. Ostrihomská kapitula bola výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných v PKV č. 5 v k. ú. B.. Žalobca výzvou zo dňa 06.04.2007 vyzval žalovaného podľa zákona č. 161/2005 Z. z. na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam a na ich vydanie, nachádzajúcich sa v k. ú. B., vedených v PKV č. 5, ako aj na LV č. XXX. Žalovaný prejavil vôľu uzavrieť so žalobcom dohodu, ale k jej uzavretiu napokon nedošlo. Vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam mu bolo odňaté bez náhrady úpravou pozemkového vlastníctva v zmysle pozemkových reforiem alebo prevzatím bez právneho dôvodu, o čom svedčí aj zápis vo vložke č. 5 pozemkovej knihy. Žalobca odôvodňoval svoj nárok v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. s tým, že pre vydanie nehnuteľností spĺňa štyri zákonné podmienky, t. j. ide o oprávnenú osobu - registrovanú cirkev so sídlom na území SR, nehnuteľnosti boli v čase odňatia v jej vlastníctve, ide o nehnuteľnosti, ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej udalosti, lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním a podiely spoločnej nehnuteľnosti, a nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu v období od 8. mája 1945 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3. Žalovaný neuznal nárok žalobcu na vydanie nehnuteľností namietajúc, že žalobca nepreukázal status oprávnenej osoby, nepreukázal predloženie písomnej výzvy relevantnej povinnej osobe, riadne neidentifikoval predmet práva na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam vydania a nepreukázal dôvod navrátenia vlastníctva. Podľa neho žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný.
3. Žalobca podaním zo dňa 29.11.2007 špecifikoval historický vývoj majetku od roku 1918, pričom predložil aj preklad PKV č. 5 z jazyka maďarského do jazyka slovenského, a doložil aj dohody strán sporu ohľadne vydania nehnuteľností na Slovensku. Poukázal aj na niektoré rozhodnutia NS SR ako aj rozhodnutia krajských súdov, ktoré riešili právne nástupníctvo Rímskokatolíckej cirkvi na území SR. Zároveň žiadal okrem vydania nehnuteľností aj vydanie dokumentácie, a to: plán starostlivosti o lesy, všeobecná časť plánu starostlivosti o lesy, opis porastov, plán hospodárskych opatrení, plochová tabuľka, prehľadové tabuľky, obrysová a porastová mapa, ťažbová mapa, evidenčná časť programu starostlivosti o lesy, prieskum a plán lesnej dopravnej siete, prieskum a plán zahrádzania bystrín v lesoch, plán lesno-technických meliorácií, ekonomický prieskum vrátane vyčíslenia dosahov osobitného spôsobu hospodárenia a ocenenia lesného majetku. Žalovaný následne namietal, že žalobca do 30.04.2006 mal preukázať nezameniteľne dôvod navrátenia vlastníctva podľa § 3 zákona č. 161/2005 Z. z. predložením listín osvedčujúcich jeho tvrdenia, pričom vôbec nešpecifikoval dôvod navrátenia vlastníctva, t. j. odňatie bez náhrady vo vzťahu ku ktorej nehnuteľnosti a nepredložil listiny osvedčujúce dôvod navrátenia. Bolo povinnosťou žalobcu prikázať jeho tvrdenie o statuse oprávnenej osoby predložením listín, osvedčujúcich neprerušenú líniu právneho nástupníctva po Ostrihomskom arcibiskupstve. Namietal preklúziu práva a aj nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Podaním zo dňa 22.09.2016 namietal, že v PKV č. 5 kat. úz. B. je pod B5 vyznačená poznámka o zabraní nehnuteľností štátom spolu s poznámkou zamýšľaného prevzatia, a táto poznámka osvedčuje, že k prechodu vlastníckeho práva z pôvodného vlastníka na štát došlo na základe zákona č. 215/1919 Sb. z. a mimo rozhodného obdobia. Pojem zábor znamená úkon prevzatia pôdy štátom a ekvivalentom tohto
pojmu je vyvlastnenie. Okrem toho namietal nespôsobilosť predmetu konania k vydaniu pre jeho rozbor s § 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 161/2005 Z. z., lebo vlastnícke právo sa vracia výlučne k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria lesný pôdny fond, hospodárske stavy a ostatné stavby súvisiace s ním, no pri parcele č. 2596 je uvedený druh pozemku ostatné plochy, ktoré nie je spôsobilý na vydanie. Na vydanie nie sú spôsobilé ani parcely reg. C č. 2580, č. 2581, č. 2588, č. 2589, č. 2590 a č. 2593, ktoré sú zapísané na LV č. XXX pre kat. úz. B. pod kódom 22, čo je pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba. Nespôsobilé na vydanie sú aj parcely reg. C č. 2603, č. 2605, č. 2606, č. 2608 a č. 2610, ktoré sú zapísané na LV č. XXX pre kat. úz. B. pod kódom 104, čo je pozemok, na ktorom je prírodná rezervácia.
4. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa domáhal vydania nehnuteľností a navrátenia vlastníctva k nim z dôvodu, že mu toto vlastníctvo bolo odňaté bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy (§ 3 ods. 1 písm. c reštitučného zákona), a to ako právnemu nástupcovi po bývalom vlastníkovi predmetných nehnuteľností v Ostrihome. Žalovaný však uvádzal, že po vzniku Československého štátu v r. 1918 Veľký pozemkový majetok, ktorý bol vedený v PKV záznamoch „ako majetok Ostrihomu“ bol štátom zabraný podľa zákona č. 215/1919 Sb. (Záborový zákon). Majetok, ktorý bol v rámci týchto zákonov ako aj zákona č. 81/1920 Sb. a náhradového zákona č. 329/1920 Sb. prideľovaný do vlastníctva iných subjektov, bol z PK vložiek odpísaný do iných vložiek a nepridelený majetok zostal aj naďalej zapísaný na pôvodného vlastníka; záborom mu však bolo odňaté dispozičné právo s majetkom nakladať. Uvádzané majetky boli prevzaté do nútenej správy podľa Nariadenia ministra s plnou mocou pre Slovensko v Bratislave č. 132/1919, 6525/1919, zo dňa 11.08.1919 a boli spravované Centrálnou komisiou rímskokatolíckych majetkov pre Slovensko v Bratislave. Historický vývoj jednoznačne potvrdzuje to, že nehnuteľnosti od ich záboru v r. 1919 štátom boli zverené do správy rôznym inštitúciám nie do vlastníctva, a to so súhlasom a vedomím štátu ako aj cirkvi. Samotní pozemnoknižní vlastníci nikdy nerešpektovali žiadne dohody ohľadom spravovania ich majetku, svojho vlastníctva a náhrad za zabratý majetok sa domáhali súdne, a teda sa ho nikdy nevzdali, a je zrejmé, že ani nedali mandát Svätej stolici k nakladaniu s ich majetkom. Samotná prvá Československá republika počas uvedeného obdobia od 01.01.1918 až do r. 1948 „Ostrihomských“, ako aj vlastníkov, po zabratí ich majetkov, za vlastníkov týchto majetkov uznávala, o čom nepochybne svedčia viaceré skutočnosti, uvádzanie v úradných listinách a dokumentoch ako vlastníkov. Všetky správcovské komisie alebo iný správcovia uvádzaný majetok Ostrihomu iba spravovali, t. j. právne ho mali v detencii. Žalobca nemôže odvodzovať vlastníctvo k nehnuteľnostiam po pozemnoknižných vlastníkoch „Ostrihomu“ ako jeho právny nástupca, a to ani v rámci jednotného cirkevného vlastníctva. Podľa žalovaného ani jeden z dokumentov žalobcom predložených na potvrdenie jeho nároku nie je dôkazom o právnom nástupníctve v majetkovej oblasti. Majetok Ostrihomu bol štátom zabraný v rámci prvej pozemkovej reformy v zmysle zákona č. 215/1919 Sb. a nebolo ho potrebné opätovne odnímať. V rámci zákona č. 142/1947 Zb. podliehal ako dovtedy nerozdelený majetok revízii a bol prideľovaný novým vlastníkom. V tomto období však žalovaný nebol vlastníkom majetku, ktorý podliehal revízii prvej pozemkovej reformy, keď v pozemkovo-knižných záznamoch bol stále vedený vlastník „Ostrihom“ a tiež na neho neprešlo právne nástupníctvo k majetku „Ostrihomu“ žiadnym právne relevantným spôsobom. Za zabraté majetky sa poskytovala náhrada a to v oboch pozemkových reformách podľa § 329/1920 Sb. (náhradový zákon). Podľa tohto zákona § 59, náhrada za prevzatý majetok (pokiaľ nebola vyčerpaná ťarchami) tvorila pohľadávku vlastníka voči štátu a štát ju bol povinný úročiť. Z uvedeného vyplýva, že štát bol povinný zaplatiť náhradu za zabratý majetok vlastníkovi zabratého majetku a nie správcovi. Nárok žalobcu je preto podľa žalovaného neopodstatnený a žalobca nie je oprávnenou osobou podľa § 2 reštitučného zákona, keďže v rozhodnom období nevlastnil nehnuteľnosti, vydania ktorých sa domáha, a navyše nepreukázal právne nástupníctvo po pôvodnom vlastníkovi. Navyše nepreukázal ani existenciu reštitučného titulu podľa § 3 ods. 1 písm. c) reštitučného zákona v prekluzívnej lehote do 30.4.2006 v zmysle § 5 ods. 1 reštitučného zákona, čím právo zaniklo.
5. Na základe potvrdenia Ministerstva kultúry SR Bratislava zo dňa 15.07.2005 súd konštatoval, že pôvodný žalobca Rímskokatolícka cirkev Bratislavsko-trnavská arcidiecéza, Jána Hollého 10, Trnava, má právnu subjektivitu. Po vzniku Československej republiky (ďalej ČSR) cirkevný majetok prevzala vláda o nútenej správy, a to nariadením ministra s plnou mocou pre Slovensko č. 132/1919 o vnútenej správe niektorých cirkevných statkov zo dňa 11.08.1919 a boli spravované Centrálnou komisiou Rímskokatolíckych majetkov pre Slovensko v Bratislave. Neskôr táto komisia zanikla a na jej miesto nastúpila Likvidačná komisia pri referáte ministerstva školstva a národnej osvety, ktorej cieľom bolo odovzdať majetok cirkvi. Pre celé územie Ostrihomskej arcidiecézy, ktoré sa nachádzalo na území ČSR bol menovaný apoštolský administrátor, a to v roku 1922, ale vláda menovanie apoštolského
administrátora nevzala na vedomie a ponechala cirkevné majetky v správe Centrálnej komisie. V januári 1928 bola medzi ČSR a Svätou stolicou uzatvorená medzinárodná dohoda „Modus Vivendi“ platná od 2.2.1928, podľa ktorej sa zúčastnené strany dohodli, že žiadna diecéza ČSR nebude presahovať štátne hranice, hranice sa zrovnali s hranicami štátnymi a v druhej etape malo dôjsť k vnútornému rozhraničeniu diecéz. Podľa novej dohody vláda ČSR vydala všetky cirkevné majetky na Slovensku spravované štátom k 01.06.1935 biskupovi D. E. F., apoštolskému administrátorovi. Ministerstvo kultúry SR Bratislava oznámilo, že právnym subjektom s právom nástupníctva do vlastníctva všetkých nehnuteľností Rímskokatolíckej cirkvi, ktoré sú pozemnoknižne zapísané na zahraničné subjekty Rímskokatolíckej cirkvi, ako sú napr. Ostrihomské arcibiskupstvo, Ostrihomská (stoličná) kapitula, Ostrihomský seminár, Ostrihomská fundácia (pokladnica), Fundácia Ostrihomského primasa a podobne, je pôvodný navrhovateľ, teda Rímskokatolícka cirkev Bratislavsko-trnavská arcidiecéza. Ministerstvo kultúry SR vychádzalo z pápežskej konštitúcie zo dňa 30.12.1977 a z „Modus Vivendi“ medzi Česko-slovenskou republikou a Svätou stolicou zo dňa 02.02.1928. Dňa 30.12.1977 bola na základe Apoštolských konštitúcií „Praescriptionum sacrosancti“ a „Qui divino“ zriadená samostatná Slovenská provincia. Na základe týchto konštitúcií boli prispôsobené hranice cirkevnej jurisdikcie štátnym hraniciam. To potvrdil vo svojom liste N.2172/96/Rs zo dňa 11.03.1996 i arcibiskup Jean
- B. G., tajomník Sekcie pre vzťahy so štátmi Štátneho sekretariátu jeho Svätosti (potvrdenie o právnom nástupníctve). Žalovaný je právnická osoba, ktorý ako štátny podnik vznikol na základe Rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 2795/1999-420 zo dňa 20.4.1999 a Zakladacej listiny č. 5063/1999-420 zo dňa 23.6.1999 v súlade s ustanovením § 12 ods. 1, § 14 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov na základe zlúčenia štátnych podnikov. Žalovaný má usporiadanú organizačnú štruktúru formou trojstupňového riadenia. Prvý - základný stupeň riadenia tvoria lesné správy, iné správy alebo strediská. Tieto sú základnými organizačným jednotkami odštepných závodov. Zabezpečujú priamo lesnú a inú výrobu ako aj ďalšie činnosti v rámci jednotiek. Druhý stupeň riadenia tvoria odštepné závody, vytvárané v rámci podniku. Tretí stupeň riadenia tvorí ústredie štátneho podniku - generálne riaditeľstvo.
6. V pozemnoknižnej vložke č. X kat. úz. B. je o. i. uvedená aj parcela č. 731- roľa o výmere 388.268 m2 a parcela č. 732 - les o výmere 2618971 m2. Podľa zápisov pod A I. bolo výlučným vlastníkom označených parciel H. I., čo v preklade značí Ostrihomské arcibiskupstvo. Citovaná pozemnoknižná vložka č. X kat. úz. B. pod poradovým č. B5 obsahuje zápis č. 3596 zo dňa 15. júna 1932 o tom, že na základe uznesenia Okr. súdu v Parkáňe zo dňa 15.júna 1932 a oznámenia štátneho pozemkového úradu v Prahe zo dňa 30. mája 1932 č. j. 188917/31-II/3 poznamenáva sa, že podľa § 16 Záborového zákona zo dňa 16. apríla 1919 č. 215 sb. z. a n. podľa § 8 vládneho nariadenia zo dňa 9. januára 1920 č. 61 sb. z. a n. a nariadenia zremovitosti zapísané v týchto vložkách sú zábrany pre Československý štát (štátny pozemkový úrad) podľa zákona zo dňa 16. apríla 1919 č. 215 sb. z. a n. Ďalej, že podľa § 5 a § 2 a nasledujúci záborového zákona zo dňa 8. apríla 1920 č. 329 sb. z. a n. v znení zákona zo dňa 13. júla 1922 č. 220 sb. z. a n. štátny pozemkový úrad v Prahe zamýšľa všetky z týchto pozemnoknižných protokolech zapísanej v nemovitosti zabrati. Konečne, že uvedené oznámenie štátneho pozemkového úradu v Prahe doručuje sa súčasne vlastníkovi výše uvedeného zabraného majetku pozemkového s vyzváním, aby sa u tohto súdu ako pozemnoknižnej vrchnosti do 30 dní od dňa doručenia tohto oznámenia písomne vyjadril, či u nemovitosti určených uplatňuje své právo podľa § 11 záborového zákona, v inakšom páde, že sa bude mať za to, že súhlasí so zamýšlením prevzatím.
7. Ortofotomapami doloženými žalobcom a týkajúcimi sa parciel reg. C č. 2576, č. 2577, č. 2578, č. 2579, č. 2580, č. 2581, č. 2582, č. 2584, č. 2587, č. 2588, č. 2589, č. 2590, č. 2591, č. 2593, č. 2594, č. 2595, č. 2596, č. 2598, č. 2600, č. 2603, č. 2605, č. 2606, č. 2608, č. 2610, zapísaných na LV č. XXX pre kat. úz. B., bolo preukázané, že ide o lesné pozemky až na parc. č. 2596 - ostatná plocha o výmere 37 m2, ako aj par. reg. E č. 2611, ktorá je evidovaná na mape určeného operátu ako lesný pozemok o výmere 1219 m2, a vlastníkom je žalovaný. Štátny sekretariát Svätej stolice č. 3981/11/RS, Štátny sekretariát - Oddelenie pre vzťahy so štátmi, potvrdil, že 8 súčasných cirkevných právnických osôb latinského obradu s územnou pôsobnosťou v SR, čiže Bratislavská, Trnavská, Košická arcidiecéza a Nitrianska, Banskobystrická, Žilinská, Rožňavská a Spišská diecéza, sú legitímnymi vlastníkmi hnuteľného a nehnuteľného majetku, ktorý sa v súčasnosti nachádza na ich území a ktorý predtým patril cirkevným právnickým osobám s územnou pôsobnosťou v Maďarsku, a to konkrétne Ostrihomskej arcidiecéze. Žalobca adresoval výzvu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam a na vydanie nehnuteľných vecí listom zo dňa 01.04.2006 žalovanému, ktorý ju prevzal dňa 06.04.2006. Vo výzve bol žalovaný vyzvaný podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona ako povinnú osobu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam
nachádzajúcim sa v kat. úz. B., ktoré tvoria lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, ako aj na vydanie investičných lesných ciest a ich častí, ktoré boli vybudované z prostriedkov štátu. V danej výzve je uvedená PKV vložka č. 5, identifikácia parciel z roku 1996 a LV č. XXX s tým, že tieto nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1 písm. c) zákona 161/2005 Z. z. odňatím bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, čo osvedčuje zápis v pripojenej PKV č. 5. Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike je registrovanou cirkvou v zmysle zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností.
8. Z oznámenia Slovenského národného archívu vyplýva, že dňa 30.05.1932 Státnym pozemkovým úřádom v Praze bola podaná Knihovní věc pod sp. zn. 188.91Z/31-II/3 na Okresní soud v Parkáňe, ktorým úrad žiadal, aby súd zapísal k nehnuteľnostiam o. i. aj v kat. úz. B. (B.) o výmere 5,85 ha majetok Ostrihomského arcibiskupa, že podľa § 16 Záborového zákona sú tieto nehnuteľnosti zabrané štátom, podľa zákona zo dňa 16.apríla 1919, č. 215 Sb. z. a n. s tým, že Státny pozemkový úřad v Praze zamýšľa všetky tieto nehnuteľnosti prevziať. Z prekladu PKN vložky č. X v kat. úz. B. z jazyka nemeckého do jazyka slovenského vyplýva, že ako vlastník H. I. uvedený v jazyku nemeckom znamená v jazyku slovenskom Ostrihomského arcibiskupstvo, pričom doložka k názvu je „patriace k panstvu Ostrihom“. Z oznámenia žalobcu je zrejmé, že pod Nitriansku diecézu patrí dekanát Štúrovo, kam patrí aj územie obce B..
9. Súd prvej inštancie uviedol, že podľa § 2 ods. 2 zákona číslo 161/2005 Z. z. právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území SR vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorým nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce, v období od 8.5.1945, židovským náboženským obciam od 2.11.1938 do 1.1.1990 spôsobom uvedeným v § 3. Podľa § 2 odsek 1 tohto zákona vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria: a) poľnohospodársku pôdu, b) hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, c) lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, a d) podiely spoločnej nehnuteľnosti. Podľa § 3 ods. 1 písm. c), ods. 2 zákona oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde); nehnuteľná vec sa vydá oprávnenej osobe v stave, v akom je ku dňu účinnosti tohto zákona. Podľa § 3 ods. 3 zákona s lesnými pozemkami sa vydajú aj investičné lesné cesty alebo ich časti podľa osobitného predpisu vybudované z prostriedkov štátu. Nehnuteľná vec sa vydá oprávnenej osobe s dokumentáciou, ktorá k tejto prislúcha. Podľa § 4 ods. 1 zákona povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží. Žalobca sa domáhal vydania špecifikovaných nehnuteľností vo výroku tohto rozsudku uplatnený na základe zákona č. 161/2005 Z. z. Podľa tohto reštitučného zákona oprávnenou osobou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť, so sídlom na území Slovenskej republiky, vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 08.05.1945, židovským náboženským obciam od 02.11.1938 do 01.01.1990 spôsobom uvedeným v § 3. Žalobca je právnickou osobou zriadenou podľa zákona o slobode náboženskej viery. Účelom reštitučného zákona je zmierniť následky majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v rozhodnom období. Týmto zákonom štát umožnil oprávneným osobám znovu nadobudnutie majetku, ktorý im bol v rozhodnom období odňatý na základe rozhodnutí orgánu štátu urobený v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti. Právo musela oprávnená osoba voči povinnej osobe uplatniť písomnou výzvou do 30.04.2006 a v tejto lehote mala preukázať skutočnosti podľa § 3, inak právo zaniklo. Podmienkou uplatnenia nároku oprávnenej osoby na súde je to, že povinná osoba do 60 dní od doručenia písomnej výzvy neuzavrie s oprávnenou osobou dohodu o vydaní veci. V tomto prípade k uzavretiu takejto dohody nedošlo, preto žalobca podal žalobu na súd.
10. V texte odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie ďalej uviedol, že Ostrihomskú kapitulu, ktorá pôvodne podliehala pod jurisdikciu Ostrihomskej arcidiecézy, je potrebné považovať za útvar Rímskokatolíckej cirkvi, ktorého status je upravený normami kanonického práva. Tento subjekt, ktorý bol právnym predchodcom žalobcu, už neexistuje. U žalobcu, ktorý je štátom registrovanou cirkvou so sídlom v Slovenskej republike podľa § 22 ods. 1 zákona o slobode náboženskej viery, je daná aktívna vecná legitimácia. Rímskokatolícka cirkev bola vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia
štátom vedené v pozemkových knihách na Ostrihomské arcibiskupstvo, alebo iný zahraničný právny subjekt Rímskokatolíckej cirkvi. Žalovaný síce namietal, že v PKN vložke č. X pre kat. úz. B. bol ako vlastník zapísaný H. I., čo katastrálny úrad preložil ako Hronské arcibiskupstvo, ale takéto arcibiskupstvo na území Slovenska nikdy neexistovalo, a z úradného prekladu predmetnej listiny je zrejmé, že šlo o Ostrihomské arcibiskupstvo, pričom je tam uvedená aj poznámka Ostrihomské arcibiskupstvo patriace k panstvu Ostrihom. Je tak nepochybné, že v období rozhodnom pre zmiernenie niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam bola Rímskokatolícka cirkev so sídlom na Slovensku na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom všetkých nehnuteľností pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právne subjekty, teda aj na Ostrihomskú kapitulu na Slovensku.
11. Pomerne rozsiahla rozhodovacia prax všeobecných súdov ako aj Ústavného súdu SR sa zjednotila v závere, že v žalobách o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam v zmysle citovaného reštitučného zákona je za oprávnenú osobu, teda za aktívne vecne legitimovaný subjekt potrebné považovať Rímskokatolícku cirkev, pričom je jej vnútornou záležitosťou, ktorý jej konkrétny útvar (napr. ktorá diecéza) si reštitučný nárok uplatní. Z listu Kongregácie pre biskupov zo dňa 12.06.2009 vyplýva, že čo sa týka žalobcu, boli stanovené Dekrétom Slovachiae Sacrorum Antistites zo dňa 14.02.2008 cirkevné útvary latinského obradu na slovenskom území: 2 metropolitné arcidiecézy, 6 diecéz: Trnava, Nitra, Žilina, Banská Bystrica, Spiš a Rožňava. Právnym nástupcom Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy je Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra so sídlom v Nitre a v zmysle uvedeného vyhlásenia prechádza právo spravovať majetok po Bratislavsko-trnavskej arcidiecéze, vrátane vedenia prebiehajúcich reštitučných sporov na tú diecézu, na území ktorej sa majetok nachádza. Keďže majetok, ktorý je predmetom sporu, sa nachádza na území patriacom do Nitrianskej diecézy, je žalobca aktívne legitimovaný. Žalovaný je v zmysle § 4 ods. 1 reštitučného zákona právnickou osobou, ktorý ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky podľa LV č. XXX a PKN vložky č. X kat. úz. B., a teda je pasívne vecne legitimovanou povinnou osobou podľa § 4 ods. 1 reštitučného zákona. Žalobca hodnoverne preukázal výzvou, ktorú doručil Lesom SR, š. p., že ju doručil povinnej osobe, ktorá je správcom týchto nehnuteľností. Takéto rozhodnutie súdu bolo potvrdené aj rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/208/2009.
12. Žalovaný namietal formu výzvy žalobcu v zmysle § 5 reštitučného zákona, pričom súd vychádzal z toho, že zákon bližšie nevymedzuje obsah tohto pojmu, preto za písomnú výzvu treba považovať jednostranný právny úkon spĺňajúci náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon, najmä náležitosti v § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka. Oprávnená osoba mala vyzvať povinnú osobu, aby jej navrátila vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce z dôvodu uvedeného v ustanovení § 3 zákona. Nesplnenie požiadavky písomnej formy, jej nedoručenie povinnej osobe do 30.04.2006 ako i nepreukázanie skutočností podľa § 3 zákona v tejto lehote vyvoláva účinky neuplatnenia práva, ktorého dôsledkom je zánik práva. Postačuje samotný odkaz na katastrálne územie a pozemnoknižnú vložku, prípadne i bez takéhoto označenia len pripojenie listinných dôkazov. Žalobca tieto podmienky splnil jednak tým, že výzvu zo dňa 01.04.2006 doručoval žalovanému včas, jeho nárok nie je prekludovaný a výzva obsahovala aj označené nehnuteľnosti, ktoré sa nachádzajú v PKN vložke č. X kat. úz. B. a na LV č. XXX kat. úz. B.. Bol preukázaný tiež dôvod vydania nehnuteľností, aj keď s ním žalovaný nesúhlasil a namietal ho. Žalobca vo výzve uviedol dôvod, akým spôsobom nehnuteľnosti PKN vložke č. 5 kat. úz. B. a na LV č. XXX kat. úz. B. prešli do vlastníctva štátu, a to podľa § 3 ods. 1 písmeno c) reštitučného zákona odňatím bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, čo osvedčuje samotný zápis v pripojenej pozemnoknižnej vložke č. X kat. úz. B., z ktorej vyplýva, že ako vlastník bolo zapísané H. I., teda Ostrihomské arcibiskupstvo. V tejto súvislosti súd poukázal na nálezy Ústavného súdu SR č. k. I.ÚS 12/2010-47 a I.ÚS 206/2010-42 ako aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/208/2009 a 2Cdo/201/2009.
13. Námietku žalovaného, že žalobca nepreukázal reštitučný titul, súd prvej inštancie neuznal za dôvodnú. Žalobca totiž svoj reštitučný nárok oprel o ustanovenie § 3 ods. 1 písm. c) reštitučného zákona, podľa ktorého povinnosť vydať vec sa vzťahuje na prípady, keď v rozhodnom období vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy v rozhodnom období od 8.5.1945 do 1.1.1990 alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť tvrdiac, že k odňatiu nehnuteľností štátom došlo podľa neho pred rozhodným obdobím, t. j. pred 8. májom 1945
tým, že listinou zo dňa 30.05.1932 Štátny pozemkový úrad v Prahe žiadal, aby bolo poznačené, že nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižných vložkách o. i aj vo vložke č. 5 pre kat. úz. B. (B.) sú zabrané štátom podľa zákona č. 215/1919 Sb. z. a n., a oznámil, že sa rozhodol prevziať ich podľa zákona č. 215/1919 Sb. z. a n. a ďalej navrhol, aby Okresný súd v Parkáňe vydal uznesenie, ktorým nariadi pozemnoknižnej kancelárii, aby v uvedených pozemnoknižných vložkách vyznačila, že nehnuteľnosti sú zabrané štátom podľa zákona č. 215/1919 Sb. z. a n. a že štátny pozemkový úrad zamýšľa tieto nehnuteľnosti prevziať. Tento právny stav nedotknuteľnosti cirkevného majetku bol deklarovaný tiež v čl. 29 bodu 1. písm. b) Mierovej zmluvy s Maďarskom zo dňa 10. 02. 1947, uverejnenej v Zbierke zákonov pod č. 192/1947 Sb. Zákon č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy predpokladal vo viacerých prípadoch vyplatenie náhrad za zabraté nehnuteľnosti, no nebolo preukázané, že by náhrada bola žalobcovi skutočne aj vyplatená. Podľa PNK vložky č. 5 pre kat. úz. B. ako aj z LV č. XXX kat. úz. B. zapísané nehnuteľnosti tvoria lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby s nimi súvisiace. O charakteroch pozemkov svedčí aj to, že sú v správe štátneho podniku LESY Slovenskej republiky, ktorý je ako jediný subjekt oprávnený spravovať lesný pozemok vo vlastníctve štátu. Rozhodnou skutočnosťou je, aký reálny charakter sporné nehnuteľnosti majú, a nie to, ako sú zapísané v katastri nehnuteľností. Žalovaný namietal, že na parcelách č. 2603, č. 2605, č. 2606, č. 2608 a č. 2610 je zriadená Národná prírodná rezervácia „J. J.“, čo znamená, že sa nachádzajú v chránenom území a v ochrannom pásme, čo činí tieto parcely nespôsobilé na vydanie. Tieto námietky žalovaného súd neakceptoval, pretože zo znenia reštitučného zákona nevyplýva, že nehnuteľnosti pri zriadení prírodnej rezervácie nemožno vydať. Podstatný je skutočný charakter sporných nehnuteľností, pričom v tomto ohľade súd vychádzal z ich charakteru na príslušnom liste vlastníctva a prihliadol aj na ortofotomapy nehnuteľností. Podľa aktuálneho zápisu ide o lesné pozemky, ktoré boli takto vedené aj ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 161/2005 Z. z. Takéto pozemky možno vydať, lebo za rozhodujúci stav treba považovať stav pozemkov v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 161/2005 Z. z.; takéto stanovisko prijal aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/169/2016 zo dňa 14.06.2018.
14. S ohľadom na všetko uvedené súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu za plne odôvodnený. Žalobca v konaní preukázal, že splnil podmienky stanovené zákonom č. 161/2005 Z. z., a teda žalovaný je povinný vydať žalobcovi a navrátiť mu vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam, a to spolu s dokumentáciou, ktorá sa ich týka. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %, pričom o výške rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 1 a 2 CSP.
15. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal rozsudok vo veci samej zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania. Odvolanie podal z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd mal za preukázané všetky zákonné podmienky vydania nehnuteľností podľa reštitučného zákona, pričom uviedol, že žalované nehnuteľnosti prešli na štát v rozhodnom období podľa zákona č. 142/1947 Zb., no nebol predložený ani jeden dôkaz, ktorý by to potvrdil, a uvedený záver je teda mylný. Súd sa podľa názoru žalovaného tiež nevysporiadal s jeho argumentami, že žalobca nepreukázal existenciu reštitučného titulu. Žalobca totiž najskôr označil ako dôvod na navrátenie vlastníctva odňatie bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 161/2005 Z. z., potom za dôvod na vydanie označil prevzatie bez právneho dôvodu podľa § 3 ods. 1 písm. h) zákona č. 161/2005 Z. z. a na poslednom pojednávaní označil ako dôvod odňatie bez náhrady postupom podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme. Žalobca teda sám nebol presvedčený, resp. nevedel, z akého dôvodu malo dôjsť k odňatiu vlastníckeho práva. Podaním zo dňa 03.11.2016 predložil síce listiny, ktorými chcel preukázať prechod vlastníctva na štát v r. 1948, hoci platil intabulačný princíp, kedy k skutočnému nadobudnutiu vlastníckeho práva došlo až na základe zápisu do pozemkovej knihy, čo sa žalobcovi preukázať nepodarilo. Príslušná pozemnoknižná vložka totiž nepreukazuje, že by došlo k zápisu listín preukazujúcich prechod vlastníctva na štát, a teda k intabulácii predmetných listín. Nepreukázaním dôvodu navrátenia vlastníctva podľa § 3 reštitučného zákona a v stanovenej prekluzívnej lehote v zmysle § 5 ods. 1 reštitučného zákona mu právo na navrátenie vlastníctva zaniklo. Súd prvej inštancie sa touto skutočnosťou nezaoberal. Žalobca nepreukázal ani to, že nehnuteľnosti prešli z vlastníctva cirkvi do vlastníctva štátu v rozhodnom období. Posledným evidovaným zápisom v PKV č. 5 kat. úz. B. pod B5 je to, že predmetné pozemky boli zabraté dňa 15. júna 1932 na základe zákona č. 215/1919 Sb. o zabrání velkého majetku pozemkového. Zápisy týkajúce sa záboru a zamýšľaného prevzatia neboli
z PKV nikdy vymazané, a teda nie je preukázané, že posudzované pozemky boli prepustené zo záboru. Štát sa stal vlastníkom týchto pozemkov ex lege na základe § 1 a § 5 Záborového zákona, kedy pôda prešla do vlastníctva štátu de iure. S touto problematikou sa súd nevysporiadal, hoci žalovaný na to niekoľkokrát poukázal. Žalovaný v odvolaní ďalej poukázal na to, že nehnuteľnosti prešli z vlastníctva cirkvi do vlastníctva štátu v rozhodnom období, a do konania nebol predložený jediný dôkaz, ktorý by potvrdil. V PKV č. 5 pre kat. úz. B. je posledným zápisom prevzatie Československým štátom na základe zákona č. 215/1919 Sb. zo dňa 15. júna 1932, čo je mimo rozhodného obdobia. Súd podľa žalovaného dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, preto žiadal napadnutý rozsudok ako nezákonný zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť na ďalšie konanie.
16. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.
17. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po prejednaní veci napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Konanie bolo začaté za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, účinného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“). Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť nový procesný predpis - zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý v § 470 ods. 1, 2 stanovil nasledovné: (1) Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. (2) Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Odvolací súd v odvolacom konaní teda vo veci postupoval v súlade s citovaným ustanovením § 470 ods. 1, 2 CSP.
18. Predmetom konania je navrátenie vlastníctva k vyššie v bode 1. označeným nehnuteľnostiam v kat. úz. B. podľa zápisu v pozemkovej knihe vo vložke č. 5 a aj podľa listu vlastníctva č. XXX vedeného na katastrálnom odbore Okresného úradu Nové Zámky pre katastrálne územie B., obec B., okres Nové Zámky, ktoré mal pôvodne vlastniť právny predchodca žalobkyne, a to na základe reštitučného zákona č. 161/2005 Z. z. v nadväznosti na výzvu na navrátenie nehnuteľností doručenú žalovanému v zákonnej lehote. Nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania, boli vlastnícky zapísané v pozemnoknižnej vložke č. X pre kat. úz. B. vedené na právneho predchodcu žalobcu, ktorým bolo Ostrihomské arcibiskupstvo. Žalovaný v konečnom dôsledku v odvolaní nenamietal záver súdu o tom, že to bol právny predchodca žalobcu, ktorý bol v pozemkovej knihe zapísaný ako vlastník sporných nehnuteľností, a uvedený záver bol nesporným. V odvolaní žalovaný uvádzal v podstate dva dôvody, ktorými bol odvolací súd pri svojom rozhodovaní viazaný, a to: 1. Žalobca nepreukázal, že nehnuteľnosti prešli na štát v rozhodnom období. Posledný zápis v pozemkovej knihe pri sporných nehnuteľnostiach je z r. 1932 o tom, že boli zabraté na základe zákona č. 215/1919 Sb. o zabrání velkého majetku pozemkového. Podľa žalovaného sa štát stal vlastníkom ex lege v zmysle tohto záborového zákona, kedy pôda prešla do vlastníctva štátu de iure. Posledný zápis je totiž z 15. júna 1932, čo je mimo rozhodného obdobia. 2. Žalobca nepreukázal existenciu reštitučného titulu, ktorý navyše menil - najskôr totiž uvádzal ako reštitučný dôvod odňatie bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy (§ 3 ods. 1 písm. c/), potom uvádzal prevzatie bez právneho dôvodu (§ 3 ods. 1 písm. h/) a napokon aj odňatie bez náhrady postupom podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (§ 3 ods. 1 písm. c/). Nepreukázaním dôvodu navrátenia vlastníctva podľa § 3 reštitučného zákona v zákonom stanovenej lehote (§ 5 ods. 1 reštitučného zákona) právo žalobcu na navrátenie vlastníctva podľa tvrdenia žalovaného zaniklo.
19. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku správne uviedol, že účelom zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam bola opakovane náprava krívd spáchaných v minulosti štátnou mocou v rozhodnom období v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti. Právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam si podľa tohto zákona mohla uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovanou cirkvou a náboženskou spoločnosťou so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu a ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce
v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3. Toto právo si mohla oprávnená osoba uplatniť k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, alebo podiely spoločnej nehnuteľnosti, a to voči povinnej osobe, ktorou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravovala nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec držala. Právo na navrátenie vlastníctva si mohla uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3; neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniklo.
20. V tomto prípade bola medzi stranami sporu nesporná tá skutočnosť, že žalobca si uplatnil svoje právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam na podklade zákona č. 161/2005 Z. z. v zákonom stanovenej lehote voči právnickej osobe, ktorá mala ku dňu účinnosti tohto zákona spravovať požadované nehnuteľnosti majúce byť vo vlastníctve Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie - podľa odôvodnenia rozsudku v bode 26. - konštatoval, že žalobca zaslal žalovanému výzvu zo dňa 01.04.2006 na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, doručenú dňa 06.04.2006, pričom vo výzve označil nehnuteľné veci nachádzajúce sa v kat. úz. B., ktoré tvoria lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, ako aj na vydanie investičných lesných ciest a ich častí, ktoré boli vybudované z prostriedkov štátu; ku výzve doložil PKV vložku č. 5, identifikáciu parciel z roku 1996 a LV č. XXX. Za reštitučný dôvod označil to, že tieto nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1 písm. c) zákona 161/2005 Z. z. odňatím bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, čo osvedčuje zápis v pripojenej PKV č. 5. V bode 45. odôvodnenia súd urobil záver, že žalobca vo výzve uviedol dôvod, akým spôsobom prešli nehnuteľnosti v PKN vložke č. X kat. úz. B. a na LV č. XXX kat. úz. B. do vlastníctva štátu, t. j. podľa § 3 ods. 1 písm. c) reštitučného zákona odňatím bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, čo podľa zistenia súdu osvedčuje samotný zápis v pripojenej pozemnoknižnej vložke a tento dôvod je možné zistiť aj z PKN vložky č. X kat. úz. B., ktorá bola pripojená k výzve, z ktorej vyplýva, že ako vlastník týchto nehnuteľností bolo zapísané H. I. (Ostrihomské arcibiskupstvo). Súd prvej inštancie na tom základe dospel k záveru, že žalobca výzvou doručenou žalovanému 01.04.2006 uplatnil svoje právo včas a v zákonom stanovenej lehote do 30.04.2006, preto jeho nárok nie je možné považovať za prekludovaný.
21. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu konštatoval, že v nadväznosti na uvedené mal súd prvej inštancie nepochybne skúmať, či parcely zapísané na liste vlastníctva č. XXX pre kat. úz. B. boli dostatočne zidentifikované v tom zmysle, že všetky boli v zmysle tvrdenia žalobcu vytvorené z pozemnoknižných parciel č. 731 a 732 vedených vo vložke č. 5 pre kat. úz. B.. Žalovaný síce v odvolaní priamo nenamietal špecifikáciu označenia nehnuteľností, ale odvolací súd sa ňou musel zaoberať z dôvodu vykonateľnosti súdneho rozhodnutia v prípade úspechu žalobcu v konaní, a teda musel mať na zreteli cieľ takého rozhodnutia, aby v prípade úspešnej žaloby mohli byť nehnuteľnosti na základe výroku rozsudku súdu zapísateľné v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 162/1995 Zb. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov. Ako vyplýva z LV č. XXX, sporné nehnuteľnosti mali byť vytvorené z „PKV 211,5“, t. j. pravdepodobne z parciel zapísaných v dvoch pozemnoknižných vložkách č. 211 a č. 5 (v spise na č. l. 22 a 1266), čo sa však nezhoduje s tvrdením žalobcu, že sporné parcely boli vytvorené len z parciel vedených v pozemnoknižnej vložke č. X. Odvolací súd okrem toho z obsahu spisu konštatoval aj nedôsledné skúmanie identifikácie sporných pozemkov, ktorú žalobca doložil k žalobe (v spise na č. l. 17 – 18) a z ktorej vyplýva identifikácia len pozemnoknižnej parcely č. 731 o výmere 388.268 m2, pod ktorou je v ďalšom riadku uvedená aj výmera 2.618.971 m2, avšak pozemnoknižná parcela č. 732 pri tejto výmere uvedená nie je (v spise na č. l. 17), a teda nie je zrejmé, ktorej pozemnoknižnej parcely sa táto výmera má identifikačne týkať (aj keď s najväčšou pravdepodobnosťou by podľa výmery mohlo ísť o pozemnoknižnú parcelu č. 732).
22. Uvedené skúmanie za súčasnej procesnoprávnej úpravy mal súd skúmať v zmysle § 185 ods. 2 CSP, podľa ktorého súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak.
23. Odvolací súd po prejednaní veci konštatoval, že žalobca skutočne uvádzal reštitučný dôvod inak vo výzve zaslanej žalovanému (odňatie bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy) a následne v priebehu súdneho konania uvádzal aj reštitučný dôvod spočívajúci v prevzatí nehnuteľností štátom bez právneho dôvodu a potom aj reštitučný dôvod spočívajúci v odňatí bez náhrady postupom podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme. Žalovaný to namietal aj v priebehu prvoinštančného konania a aj v podanom odvolaní tvrdiac, že žalobca nepreukázal dôvod navrátenia vlastníctva podľa § 3 reštitučného zákona v zákonom stanovenej lehote (§ 5 ods. 1 reštitučného zákona), preto jeho právo na navrátenie vlastníctva podľa tvrdenia žalovaného zaniklo. V tomto prípade však z obsahu spisu a aj zo záverov súdu prvej inštancie (bol 21. odôvodnenia rozsudku) vyplýva, že v pozemnoknižnej vložke č. X kat. úz. B. je o. i. uvedená aj parcela č. 731 - roľa o výmere 388.268 m2 a parc. č. 732 - les o výmere 2.618.971 m2 a táto pozemnoknižná vložka pod poradovým č. B5 obsahuje zápis č. 3596 zo dňa 15. júna 1932 o tom, že na základe uznesenia Okr. súdu v Parkáňe zo dňa 15. júna 1932 a oznámenia Štátneho pozemkového úradu v Prahe zo dňa 30. mája 1932 č. j. 188917/31-II/3 sa poznamenáva, že podľa § 16 Záborového zákona zo dňa 16. apríla 1919 č. 215 sb. z. a n. podľa § 8 Vládneho nariadenia zo dňa 9. januára 1920 č. 61 sb. z. a n. sú nehnuteľnosti zabrané pre Československý štát (Štátny pozemkový úrad) a že podľa § 5 a § 2 a nasl. záborového zákona zo dňa 8. apríla 1920 č. 329 sb. z. a n. v znení zákona zo dňa 13. júla 1922 č. 220 sb. z. a n. Štátny pozemkový úrad v Prahe ich zamýšľa zabrať. Tento zápis bol doplnený tým, že oznámenie Štátneho pozemkového úradu v Prahe sa doručuje súčasne vlastníkovi zabraného pozemkového majetku s vyzvaním, aby sa na súde „ako pozemnoknižnej vrchnosti“ do 30 dní od dňa doručenia oznámenia písomne vyjadril, či si z nehnuteľností uplatňuje svoje právo podľa § 11 záborového zákona; v opačnom prípade sa bude mať za to, že súhlasí so zamýšľaným prevzatím.
24. Z obsahu spisu a ani z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva zistenie, že by na základe zamýšľaného záboru podľa zákona č. 215/1919 Sb. o zabraní veľkého majetku pozemkového došlo aj k intabulácii, t. j. k zápisu vlastníckeho práva štátu na dané nehnuteľnosti. Na tom základe bolo nutné prijať právny záver o tom, že štát sa v dôsledku uvedeného posledného zápisu v pozemkovej knihe nikdy nestal vlastníkom daných nehnuteľností. Sama poznámka o zábore a o zamýšľanom prevzatí nehnuteľností nemala účinky prechodu vlastníctva na štát; k právnemu prevzatiu, t. j. k nadobudnutiu vlastníctva k zabranému majetku štátom podľa zákona č. 215/1919 Sb. mohlo dôjsť až vkladom vlastníckeho práva pre štát na návrh pozemkového úradu v zmysle § 26 zákona č. 329/1920 Sb. o prevzatí a náhrade za zabraný majetok pozemkový (zákon náhradový). Obdobné závery boli prijaté aj v dovolacom konaní napr. rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/168/2020 zo dňa 28.09.2022 ako aj sp. zn. 6Cdo/84/2010 zo dňa 30.11.2011. Preto nemohol byť posúdený ako správny konečný právny záver súdu prvej inštancie o tom, že reštitučným dôvodom na vydanie a navrátenie vlastníctva sporných bolo odňatie bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona 161/2005 Z. z., ale - keďže iný reštitučný dôvod z výsledkov vykonaného dokazovania nevyplynul - súd prvej inštancie mal za predpokladu splnenia ostatných zákonných náležitostí zvážiť, či reštitučným dôvodom mohlo byť v tomto prípade prevzatie majetku bez právneho dôvodu v zmysle § 3 ods. 1 písm. h) zákona č. 161/2005 Z. z., na čo žalobca v priebehu konania poukazoval, hoci vo výzve na vydanie nehnuteľností to takto neuviedol.
25. Čo sa týka žalobcom uvádzaných viacerých reštitučných dôvodov, odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal aj zo záverov, ktoré prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd v niekoľkých rozhodnutiach. V rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/168/2020 zo dňa 28.09.2022 dovolací súd posudzoval správnosť záverov odvolacieho súdu v prípade zamietnutia žaloby, kedy odvolací súd konštatoval, že pokiaľ žalobca vo výzve na vydanie a navrátenie vlastníctva uviedol konkrétny reštitučný dôvod v zmysle § 3 ods. 1 reštitučného zákona a tento v konaní nepreukázal, potom musel byť posúdený ako neúspešný v danom reštitučnom spore. Dovolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že odvolací súd sa nesprávnym spôsobom vysporiadal s dovolateľom uplatneným dôvodom podľa § 3 ods. 1 písm. h) reštitučného zákona - prevzatie majetku bez právneho dôvodu - lebo odvolací súd rozhodoval na základe reštriktívneho výkladu reštitučného zákona, pričom nerešpektoval jeho podstatu a zmysel a zásadne týmto spôsobom poprel jeho účel a význam. Síce odvolací súd správne konštatoval, že podľa ustálenej rozhodovacej praxe na navrátenie vlastníctva stačí uvedenie § 3 reštitučného zákona a preukázanie skutočností podľa tohto zákona, ale vzhľadom na formálny právny výklad vo vzťahu k ďalšiemu uplatnenému reštitučnému dôvodu v zmysle § 3 ods. 1 písm. h) reštitučného zákona bolo napadnuté rozhodnutie nesprávne právne posúdené. Podľa názoru dovolacieho súdu samotné konštatovanie, že dovolateľ vo výzve na navrátenie vlastníctva uplatnil výlučne reštitučný dôvod podľa
§ 3 ods. 1 písm. c) a nezohľadnenie ďalšieho reštitučného dôvodu uplatneného v konaní, je nesprávne a prieči sa účelu reštitúcií. Dovolací súd bol teda toho názoru, že odvolací súd sa mal v rámci svojho odôvodnenia riadne vyporiadať aj s ďalším uplatneným reštitučným dôvodom podľa § 3 ods. 1 písm. h) reštitučného zákona. Zároveň dovolací súd poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24.11.2010 sp. zn. I.ÚS 206/2010, v zmysle ktorého: ,,Základné právo na súdnu ochranu (spravodlivé súdne konanie) je v demokratickej spoločnosti považované za natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie či dokonca popretie.“
26. Odvolací súd v tomto konaní vychádzal z uvedených záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky a čo sa týka žalobcom uvádzaných viacerých reštitučných dôvodov uvádzaných žalobcom vo výzve na vydanie a aj v priebehu súdneho konania, z pohľadu rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu odvolací súd v danej veci konštatoval, že odvolanie žalobcu je opodstatnené čo do konečného právneho názoru súdu prvej inštancie v tom, že reštitučným dôvodom rozhodne nemohol byť dôvod uvedený žalobcom vo výzve na vydanie a navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa § 3 ods. 1 písm. c) reštitučného zákona, t. j. odňatie bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy a ani ďalší dôvod podľa § 3 ods. 1 písm. c) reštitučného zákona odňatím bez náhrady postupom podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde). Žalovaný v podstate namietal aj to, že žalobca nepreukázal odňatie jeho majetku v rozhodnom období od 8. mája 1945 do 1. januára 1990, čo odvolací súd posúdil ako relevantný odvolací dôvod v nadväznosti na nedostatočné odôvodnenie rozsudku z toho pohľadu, že v napadnutom rozsudku nebolo relevantne konštatované, kedy skutočne došlo k prevzatiu majetku do vlastníctva štátu. Pokiaľ došlo k zápisu vlastníckeho práva na LV č. XXX pre kat. úz. B., obec B., okres Nové Zámky, na Slovenskú republiku so správcom, ktorým je žalovaný, súd prvej inštancie mal konštatovať, že sa tak stalo v konkrétnom čase v zmysle zapísaného titulu nadobudnutia vlastníctva Slovenskej republiky, a z toho vyvodiť záver, jednak či sa tak skutočne stalo v rozhodnom období podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona a tiež, či sa tak stalo prevzatím majetku bez právneho dôvodu (§ 3 ods. 1 písm. h/ reštitučného zákona).
27. Okrem uvedeného odvolací súd konštatoval, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, z akého dôvodu bolo potrebné do výroku rozsudku pojať výrok o povinnosti žalovaného vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam označeným podľa zápisu v pozemkovej knihe - parc. č. 731, druh pozemku: roľa o výmere 388268 m2, - parc. č. 732, druh pozemku: les o výmere 2618971 m2, vedených v Pozemkovoknižnej vložke č. X v kat. úz. B., a ktoré sú vedené Okresným úradom Nové Zámky, odborom katastrálnym v Obci Leľa v katastri nehnuteľnosti v reg. „E“ na mape určeného operátu, „ako aj“ k nehnuteľnosti s označením 25 parciel reg. C, ktoré sú zapísané na LV č. XXX pre kat. územie B., vedené Okresným úradom Nové Zámky, katastrálnym odborom, ako parcely registra „C“ (hoci navyše z nich jedna parcela pod č. 2611 je parcelou registra „E“). Takýto výrok je v prvej časti týkajúcej sa označenia pozemnoknižných parciel nevykonateľný a úplne nadbytočný, pretože ani určená povinnosť vydania a ani zápis vlastníckeho práva žalobcu na jeho podklade by nebol realizovateľný s ohľadom na to, že dňom 1. apríla 1964, t. j. účinnosťou zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností došlo k zrušeniu zápisov vlastníctva do pozemkovej knihy. Podľa § 2 ods. 1 tohto zákona všetky nehnuteľnosti s uvedením druhov pozemkov (kultúr), výmer a spôsobu užívania, ďalej vlastnícke vzťahy, správa národného majetku, právo trvalého užívania národného majetku, právo osobného užívania pozemkov, obmedzenie vlastníckych práv a iné skutočnosti týkajúce sa nehnuteľností potrebné pre národné hospodárstvo sa začali vyznačovať už v novo zriadenej evidencii nehnuteľností. Už aj s účinnosťou Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. sa narušila konštitutívnosť pozemkových kníh tým, že vlastnícke právo nevzniklo zápisom do pozemkovej knihy, ale až od momentu právoplatnosti príslušnej zmluvy alebo listiny a rozhodnutia; zápis do pozemkovej knihy sa vykonal u fyzických osôb už len návrh strán a iba socialistickým organizáciám bola určená povinnosť zápisu do pozemkovej knihy, čo sa dialo do r. 1964. Nebolo preto správne v tomto konaní rozhodovať o povinnosti vydania nehnuteľností vedených v pozemkovej knihe a zároveň aj o povinnosti vydania nehnuteľností vedených v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva („ako aj“). Pozemková kniha v súčasnosti slúži ako zdroj informácií o vlastníckych a iných právach k nehnuteľnostiam a o nehnuteľnostiach, ktoré nie sú evidované v digitálnej forme v informačnom systéme katastra nehnuteľností. Pozemková kniha sa nachádza len na Okresnom úrade, katastrálnom odbore.
28. Odvolací súd z uvedených dôvodov posúdil odvolanie žalovaného ako čiastočne opodstatnené v zmysle § 365 ods. 1 písm. e), f) CSP, pretože súd prvej inštancie nevykonal dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a dospel na základe vykonaných dôkazov k čiastočne nesprávnym skutkovým zisteniam. V dôsledku toho ako aj v dôsledku nepreskúmateľnosti odôvodnenia odvolací súd nemohol inak, než napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní súd prvej inštancie odstráni uvedené pochybnosti týkajúce sa identifikácie parciel požadovaných žalobcom tak, že vyzve žalobcu na odstránenie uvedených chýb v identifikácii pozemnoknižných parciel s parcelami, ktoré sú predmetom konania, alebo tak urobí sám postupom podľa § 185 ods. 2 CSP, a vysporiada sa aj s poznámkou na LV č. XXX v časti vlastníctva, kde je okrem pozemnoknižnej vložky číslo X uvedené aj číslo 211. Prednostne však na podklade zápisu v katastri nehnuteľností na LV č. XXX pre kat. úz. B., prípadne aj na základe iných relevantných dôkazov ako aj v súlade s vyššie opísanými právnymi názormi odvolacieho súdu, ktorými je viazaný, ustáli, či k prevzatiu majetku žalobcu v prospech Slovenskej republiky a v správe žalovaného došlo v rozhodnom období od 8. mája 1975 do 1. januára 1990, resp. až v r. 1997, ako je zapísané na predmetnom liste vlastníctva v časti „Vlastník“ (rozhodnutie OU Nové Zámky, odboru PPaLH, c. j. 491/97 zo dňa 24.3.1997), čo je už mimo rozhodného obdobia. V prípade zistenia, že štát prevzal nehnuteľnosti do svojho vlastníctva až po uplynutí rozhodného obdobia, vyvodí z neho konzekventný (logicky vyplývajúci) právny záver a na jeho základe o žalobe žalobcu znovu rozhodne.
29. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne zároveň aj o trovách konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 CSP). Svoje nové rozhodnutie odôvodní tak, aby bolo presvedčivé a zároveň preskúmateľné (§ 220 ods. 2 CSP).
30. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).