Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 62 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (90)I. ÚS 12/2010
PDF · 299.03 KB
No categories available
I. ÚS 12/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2010 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra
Brňáka o sťažnosti R., S., zastúpenej advokátom Mgr. J. N., B., vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co 204/2008-273 z 19. marca 2009 takto
rozhodol:
1. Základné právo R., S. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v
Trnave č. k. 9 Co 204/2008-273 z 19. marca 2009 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co 204/2008-273 z 19. marca 2009
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť R., S. trovy právneho zastúpenia v sume
292,38 € (slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov) na účet jej právneho
zástupcu Mgr. J. N., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2009
doručená sťažnosť R., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Mag. J.
Č., B., a neskôr na základe splnomocnenia doručeného ústavnému súdu 6. apríla 2010
zastúpenej advokátom Mgr. J. N., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Galanta
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 25 C 8/2008-168 z 3. júna 2008 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9
Co 204/2008-273 z 19. marca 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozhodnutím Okresného súdu
v Galante Rozsudkom č. k.: 25C/8/2008-168 zo dňa 03. 06. 2008 a rozhodnutím Krajského
súdu v Trnave Rozsudkom č. k.: 9Co/204/2008-273 zo dňa 19. 03. 2009 boli porušené
základné ľudské práva sťažovateľa podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej Republiky, podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej Republiky, podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a
podľa Článku 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských právach a článku 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd Slovenskej republiky
Rozsudok Okresného súdu v Galante č. k.: 25C/8/2008-168 zo dňa 03. 06. 2008 a Rozsudok
Krajského súdu v Trnave č. k.: 9Co/204/2008-273 zo dňa 19. 03. 2009 zrušuje a vec vracia
Okresnému súdu Galanta na nové konanie.“
Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením č. k.
I. ÚS 12/2010-20 z 20. januára 2010 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietaného
porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy
a práv podľa čl. 6 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského
súdu, vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci.
Na základe žiadosti ústavného súdu z 27. januára 2010 sa k veci vyjadril krajský súd,
zastúpený jeho predsedníčkou, podaním sp. zn. Spr 74/10 z 3. februára 2010.
Predsedníčka krajského súdu v podaní z 3. februára 2010 a právny zástupca
sťažovateľa v podaní z 27. apríla 2010 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na ústnom
pojednávaní.
Ústavný súd preto so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho
pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«Sťažovateľ dňa 27. 4. 2006 vyzval podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení
vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode
vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej ako „zákon č. 161/2005 Z. z.“) povinnú
osobu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, pôvodne zapísaných a vedených
v pozemkovoknižných vložkách č. 49, 695, 40, 536 v katastrálnom území S.
a v pozemkovoknižných vložkách č. 134, 525 v katastrálnom území M... určil dôvod
prechodu vlastníctva na štát odkazom na § 3 zákona č. 161/2005 Z. z...
Nakoľko povinná osoba v zákonnej lehote 60 dní od doručenia písomnej výzvy
neuzavrela so sťažovateľom dohodu o vydaní nehnuteľností, neposkytla sťažovateľovi pri
uplatňovaní práva podľa tohto zákona spoluprácu a pomoc ani na výzvu nereagovala,
sťažovateľ... podal… žalobu o navrátenie nehnuteľností. Predmetom žaloby bola
nehnuteľnosť pôvodne vedená v pozemkovoknižnej vložke č. 49 pre katastrálne územie S.,
dnes vedená ako nehnuteľnosť parcela číslo 3449/7, druh pozemku orná pôda o výmere
2
27 328 m...
Okresný súd Galanta rozsudkom č. k.: 25C/8/2008-168 zo dňa 03. 06. 2008 zamietol
žalobu sťažovateľa, ktorou sa voči Slovenskému pozemkovému fondu ako žalovanému
domáhal vydania a navrátenia vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti.
Svoje rozhodnutie právne odôvodnil tým, že napriek vykonanému dokazovaniu,
nemohol žalobe vyhovieť a to pre nedostatok kvalifikovanej výzvy na uplatnenie
reštitučného nároku v prekluzívnej lehote do 30. 4. 2006.
Sťažovateľ sa nestotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu, preto v zákonnej
lehote podal proti rozhodnutiu o zamietnutí žaloby odvolanie.
Krajský súd v Trnave Rozsudkom č. k.: 9Co/204/2008-273 zo dňa 19. 03. 2009
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Vo svojom rozhodnutí
poukázal, že napriek samotnému charakteru reštitučného zákona, ktorý zakladá
výnimočnosť takéhoto konania, žalobca/sťažovateľ si v zákonnej lehote neuplatnil právo na
navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam spôsobom, ktorý by vyvolával účinky riadneho
uplatnenia si práva...»
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:
«Súd prvého stupňa… sa… zaoberal náležitosťami výzvy žalobcu doručenej
žalovanému dňa 27. 04. 2006, obsahom ktorej výzvy bola žiadosť: žalobcu na vrátenie
vlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným v PKV č. 49 a ktoré prešli do vlastníctva štátu na
základe dôvodu uvedeného v § 3 z. č. 161/2005 Z. z. Prílohu výzvy však netvorila ani PKV
č. 4 9 ani iné relevantné dokumenty. Zároveň uviedol, že § 3 z. č. 161/2005 Z. z. obsahuje
pod písm. a) až j) viacero spôsobov prechodu vlastníctva, pričom žalobca v predmetnej
výzve všeobecného charakteru priamo nedefinoval ani jeden konkrétny dôvod. Poukázal na
ustanovenie § 5 z. č. 161/2005 Z. z., ktorý zakotvil podmienku, aby oprávnená osoba
preukázala existenciu skutočností podľa § 3, teda predloženie dôkazného prostriedku
preukazujúceho relevantné skutočnosti, čo všetko bolo nevyhnutné splniť; do uplynutia
prekluzívnej lehoty do 30. 04. 2006. Žalovaný upovedomil žalobcu výzvou z 10. 07. 2006
o absencii zákonom žiadaných náležitostí, na čo žalobca ale nereagoval. PKV č. 49 ako
i konkrétny dôvod prechodu vlastníckeho práva na štát predložil a špecifikoval až
v priebehu súdneho konania, teda po 30. 04. 2006. Dodatočným preukázaním dôvodu podľa
§ 3 žalobca neovplyvní skutočnosti, že v prekluzívnej lehote uvedenej v ods. 1 § 5 zákona
tento dôvod nepreukázal. Iba v prípade splnení všetkých podmienok prislúchajúcich
žalobcovi súd po splnení ďalších podmienok vo veci rozhodne, avšak nemožno nedostatok
splnenia podmienok odstraňovali v konaní pred súdom, Z uvedeného hľadiska má súd za to,
že konanie žalobcu, ktorý nepostupoval podľa § 5 ods. 1 z. č. 161/2005 Z. z. a nesplnil
podmienky tam uvedené, malo za následok zánik jeho práva podľa § 5 ods. 1 zákona…
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací… preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa…
a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa j e vecne správne.
Predmetom tohto konania je vydanie nehnuteľností v zmysle z. č. 161/2005 Z. z.
Predmetný zákon sa radí k reštitučným zákonom prijatým na nápravu krívd spôsobených na
majetku oprávnených osôb v predchádzajúcom režime vykonaných v rozpore so zásadami
demokratickej spoločnosti...
Spornou skutočnosťou v predmetnom spore medzi účastníkmi a preto i základnou
požiadavkou na vyriešenie bola otázka splnenia všetkých náležitostí písomnej výzvy zo
strany žalobcu a to v prekluzívnej lehote do 30. 04. 2006.
Písomná výzva v zmysle § 5 ods. 1 zákona, aby vyvolala zákonom sledované účinky,
musí zodpovedať všeobecným podmienkam platnosti právneho úkonu a musí tiež
zodpovedať špeciálnym podmienkam stanoveným v § 5 ods. 1 zákona.
Musí byť teda platným právnym úkonom v zmysle Občianskeho zákonníka a mala by
byť vybavená náležitosťami uvedenými v špeciálnom právnom predpise.
Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) právny úkon sa musí urobiť
slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.
Písomný právny úkon musí byť určitý a zrozumiteľný. Zrozumiteľnosť právneho
úkonu má značný význam preto, aby z prejavu vôle konajúceho subjektu bol adresát
objektívne schopný pochopiť, čoho sa týmto právnym úkonom konajúci domáha. Právny
úkon pritom musí bytí zrozumiteľný vo všeobecnosti, teda aby bol význam použitých
výrazových prostriedkov všeobecne objasniteľný. Právny úkon musí byť aj určitý, teda ak
nie je vnútorne rozporný.
Písomnú výzvu možno považovať za jednostranný písomný právny úkon, ktorý musí
spĺňať náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon (najmä náležitosti
uvedené v ustanoveniach 34 a nasl.) a ktorým oprávnená osoba vyzýva povinnú osobu, aby
jej vydala veci, ktoré mala v držbe ku dňu účinnosti zákona a ktoré boli odňaté spôsobom
uvedeným v zákone. Bližšie obsahové náležitosti výzvy zákon nepredpisuje.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. právo na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej
osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením
práva v tejto lehote právo zaniká.
Odvolací súd dospel k záveru, že predmetná výzva žalobcu nie je zrozumiteľná,
pretože žalobca v nej neoznačil nehnuteľnosť, ktorej vydania sa domáha a v zmysle § 5
ods. 1 zákona neuviedol tiež, akým spôsobom prešla predmetná nehnuteľnosť do vlastníctva
štátu. Podľa § 5 ods. 1 zákona sa nemožno domáhať vydania veci určenej druhovo, ale iba
určenej individuálne; Musí ísť o vec pôvodnú, t. j. štátom prevzatú a nie inú, napr. aj
druhovo zodpovedajúcu. Povinnosť preukázať, ako k odňatiu veci došlo, zaťažuje
oprávnenú osobu.
V prejednávanej veci právny úkon - výzva nie je zrozumiteľná, pretože čoho sa
žalobca domáha uviedol len všeobecne, bez individualizácie veci. Uviedol len, že žiada
o navrátenie vlastníctva nehnuteľnostiam uviedol katastrálne územie, číslo pozemnoknižnej
vložky - neuviedol ku ktorým nehnuteľnostiam - t. j. ku ktorej parcele, túto neidentifikoval,
individuálne neurčil, nehovoriac o tom, že nestanovil druh nehnuteľnosti a jej výmeru.
Preukázal sa len tým, že ide o nehnuteľnosti vedené vo vl. č. 49 k. ú. Sládkovičovo. Tento
právny úkon nebolo možné považovať za zrozumiteľný ani pomocou výkladového pravidla
uvedeného v ustanovení § 35 ods. 3 OZ, pretože chýbajúce údaje v právnom úkone nie je
možné nahradiť (neuvedenie parcely a jej čísla parcely).
Odvolací súd ďalej uvádza, že pochybnosti, ktoré vznikli v súvislosti s obsahom výzvy
žalobcu zo dňa 21. 04. 2006 (č. l. 12) by mohlo odstrániť priloženie pozemno-knižnej vložky
k písomnej výzve, z ktorého podkladu by bolo možné všetky relevantné skutočnosti bez
pochybností zistiť. V súdenom prípade ale vl. č. 49, vlastníctvo nehnuteľnosti ku ktorej sa
žiada, k výzve doložená nebola, nebola doložená ani na základe reakcie žalovaného pred
začatím tohto sporu, bola doložená až v jeho priebehu, teda už v čase, kedy právo žalobcu
na navrátenie nehnuteľností neexistovalo, pretože neuplatnením práva riadne a včas
v prekluzívnej lehote zaniklo.
Preto pokiaľ súd prvého stupňa s prihliadnutím na neurčitú nepodloženú výzvu
žalobcu zo dňa 21. 04. 2006 jeho žalobu zamietol, postupoval vecne správne. Preto
odvolací súd osvojujúc si tieto závery súdu prvého stupňa tento rozsudok vecne správny
potvrdil...»
Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na osobitnú ochranu majetku katolíckej cirkvi
a jej právnu úpravu, na reštitučný zákon č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva
k nehnuteľným veciam cirkví a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva
k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon č. 161/2005 Z. z.“), ktorého účelom je
zmierniť následky niektorých majetkových a iných krívd, a uviedla dôvody, v ktorých vidí
porušenie ňou označených základných a iných práv rozsudkom krajského súdu (aj
okresného súdu):
«Okresný súd Galanta aj Krajský súd v Trnave vo svojich rozhodnutiach
konštatovali, že sťažovateľ v konaní preukázal svoj reštitučný nárok na vydanie žalovaných
nehnuteľností, avšak podľa názoru tak okresného ako aj krajského súdu nebolo možné
žalobe vyhovieť pre nesplnenie náležitostí výzvy v zmysle § 5 zákon č. 161/2005 Z. z.
Reštitučný zákon v § 5 ods. 1 druhá veta výslovne hovorí, že neuplatnením práva
v lehote právo zaniká. Podľa výkladu okresného a krajského súdu však nárok oprávnenej
osoby zaniká nielen neuplatnením práva v lehote, ale aj nepreukázaním práva v lehote.
Takýto extenzívny výklad právnej normy je však v neprospech oprávnených osôb
a v absolútnom rozpore s účelom a cieľom reštitučného zákona.
Náležitosti výzvy k vydaniu nehnuteľných vecí vymedzuje zákon č. 161/2005 Z. z. len
po formálnoprávnej stránke (písomná forma) a nie po stránke obsahovej. Podľa § 34 Obč.
zák. právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv
alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. V tejto súvislosti je
potrebné uviesť, že požiadavka písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona nie je
obsahom práva na vydanie nehnuteľných vecí, ale len podmienkou vzniku nároku na
vydanie vecí, ktorou sa tento nárok zakladá...
Sťažovateľ vyzval povinnú osobu, pričom z obsahu výzvy jednoznačne vyplýva
sťažovateľov jasný a zrozumiteľný prejav vôle, smerujúci k tomu, aby mu povinná osoba
vydala nehnuteľnosti konkrétne nachádzajúce sa v pozemkovoknižných vložkách č. 49, 695,
40, 536 v katastrálnom území S. a v pozemkovoknižných vložkách č. 134, 525
v katastrálnom území M., okrem tých, na navrátenie ktorých sťažovateľ už vyzval povinnú
osobu v súlade s predchádzajúcim reštitučným zákonom, v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z.
Takáto výzva spĺňa všetky náležitosti právneho úkonu podľa § 34 a § 37 Občianskeho
zákonníka. Povinnosťou sťažovateľa bolo len osvedčiť oprávnenosť svojho nároku, a keď by
povinná osoba nebola s obsahom výzvy uzrozumená, mala sťažovateľa vyzvať na doplnenie
dokladov, ako je to bežné pri reštitúciách fyzických osôb pred pozemkovými úradmi.
Rešpektujúc účel zákona č. 161/2005 Z. z., nie je možné pri jeho aplikácii vykladať
ho takým spôsobom, že priznanie nároku sa viaže na splnenie podmienok, ktoré by boli
neprimerané možnostiam oprávnených osôb, resp. ktorých splnenie by bolo zo strany
dotknutých osôb objektívne nemožné. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na skutočnosť,
že v minulosti viedol svoj vlastný archív, ktorý mu však bol v období komunizmu
skonfiškovaný, a preto každú pozemkovoknižnú vložku si musel vyžiadať písomnou
objednávkou od príslušnej správy katastra a rovnako, každý archívny dokument si musel
osobne vyhľadať v štátnom archíve. Takéto vyhľadávanie je časovo náročné a zdĺhavé a nie
vždy úspešné (na Slovensku je viac ako 3.000 katastrálnych území), vzhľadom na to, že
mnohé pozemkovoknižné vložky a archívne dokumenty boli zničené alebo sa v archívoch
nezachovali. Je tiež potrebné poukázať na to, že už samotný reštitučný zákon predpokladal,
že podávanie výziev bude problematické a v mnohých prípadoch pre oprávnené osoby
sťažené, preto v § 8 ods. 3 zakotvil povinnosť povinných osôb spolupracovať a poskytnúť
pomoc oprávneným osobám pri uplatňovaní ich práva na navrátenie nehnuteľností.
Povinná osoba si však svoju povinnosť nesplnila a na výzvu vôbec nereagovala.
Súdy neprihliadajúc na tieto skutočnosti rozhodovali na základe reštriktívneho
výkladu zákona č. 161/2005 Z. z., nerešpektujúc jeho podstatu a zmysel, pričom takýmto
spôsobom interpretácie a aplikácie zákonného predpisu zásadne popreli účel a význam
reštitučného zákona. K danej veci pristupovali príliš formalistický, čím ochranu práv
zakotvených Ústave SR ako aj v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd
urobili iluzórnou a nerealizovateľnou. S ohľadom na okolnosti daného prípadu, povinnosť,
aby sťažovateľ už vo výzve okrem uvedeného pôvodného listu vlastníctva a katastrálneho
územia, presne špecifikoval parcely, kladie na sťažovateľa neprimerané bremeno v rozpore
s čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. (porovnaj: Kopecký v. Slovensko, rozsudok zo 7. januára 2003, ods. 33., sťažnosť
č. 44912/98)
Otázkami interpretácie a výkladu reštitučných zákonov sa zaoberal aj Ústavný súd
ČR sp. zn. I. US 38/2002 zo dňa 24. 03. 2004, podľa ktorého „pri aplikaci restitučních
zákonu není možno postupovat príliš restriktivné, resp. formalistický, ale naopak je nutno
používat je velmi citlivé, vždy s ohledem na okolnosti konkrétního prípadu a zejména
citovaný smysl a účel zákona.“ Podobne aj v rozhodnutí Ústavného súdu ČR sp. zn.:
IV. ÚS 575/03 zo dňa 26. 10. 2004 sa konštatuje: „Ústavné konformním výkladem je tedy
zpravidla výklad extenzívni (...) výkon soudní moci musí směřovat k uplatnení ideálu
spravedlnosti, samozrejmé pri dodržovaní procesních pravidel a rozumného výkladu
hmotného práva“...
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite dostane bez toho, aby
sa mu ukladali - v spojitosti s jej uplatnením - povinnosti, ktoré od účastníka nevyžaduje
zákon - t. j. zákon č. 161/2005 Z. z. nepredpisuje žiadne náležitosti reštitučnej výzvy,
napriek tomu okresný aj krajský súd sťažovateľa za náležitosti reštitučnej výzvy
sankcionovali (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 1/02)...
Sťažovateľ touto sťažnosťou poukazuje hlavne na zásadný problém v tom, že
rozhodnutia súdov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže
uprednostňujú reštriktívny výklad zákona pred inštitútom „spravodlivosti“...
Výklad súdov k zákonu č. 161/2005 Z. z. ohľadom reštitučnej výzvy oprávnenej osoby
v neprospech sťažovateľa (napriek tomu, že sťažovateľ vo výzve uviedol konkrétne pôvodné
listy vlastníctva s katastrálnym územím, ktoré mu boli počas totalitného režimu bezprávom
odňaté) je tak v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...
Podľa vyššie uvedeného okresný aj krajský súd porušil zásadu rovnosti účastníkov
konania, keďže žalobcu sankcionovali zamietnutím žaloby za nedodržanie požadovaných
náležitostí výzvy (aj keď podľa zákona č. 161/2005 Z. z. výzva vôbec špecifikovaná nie je
a napriek tomu sťažovateľ uviedol konkrétne pozemkovoknižné vložky spolu s katastrálnym
územím) a žalovanému priznali úspech v konaní napriek tomu, že podľa § 8 ods. 3 zákona
č. 161/2005 Z. z. mal poskytnúť žalobcovi pri uplatňovaní práva podľa tohto zákona
spoluprácu a pomoc, ktorú však vôbec neposkytol.
Aj napriek snahe oprávnených osôb doriešiť si vlastné reštitučné nároky
v posledných rokoch dochádza k zníženiu počtu a výmery doriešených žiadostí. Znižovanie
počtu vybavených žiadostí je spôsobené faktom, že povinné osoby napriek výzvam zo strany
oprávnených osôb nespolupracujú tak ako im to ukladá zákon č. 161/2005 Z. z. a súdy
napriek účelu tohto zákona k tomu napomáhajú...
Žiadne ustanovenie zákona nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak,
aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv
alebo mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní vecí. Jednou
z požiadaviek kladených na konania pred súdmi preto je, aby sa v ich rámci a ich
prostredníctvom zabezpečoval reálny výkon, resp. ochrana niektorého zo základných práv
alebo slobôd občanov. Žiadne ustanovenie zákona nemožno vykladať a uplatňovať v konaní
pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní
a rozhodovaní vecí.
Dôvodom prijatia zákona č. 161/2005 Z. z. bolo poskytnúť rovnakú ochranu
vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva cirkvám a náboženským spoločnostiam. Zákon
č. 161/2005 Z. z. vychádza z Článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a z Článku
20 Ústavy SR, ktoré garantujú rovnaký zákonný obsah a ochranu vlastníckych práv
všetkých vlastníkov. V prospech fyzických osôb bol totiž ešte v roku 2003 prijatý zákon
č. 503/2003 Z. z., ktorý zakladal reštitučné nároky fyzických osôb na vydanie nehnuteľností
(pozemkov) vo vlastníctve štátu.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. právo na navrátenie vlastníctva k pozemku
môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade,
v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti podľa § 3.
Neuplatnením práva v lehote právo zanikne.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. právo na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej
osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3 zákona.
Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.
Subjektom reštitučných právnych noriem boli rôzne kategórie osôb, či už právnické
alebo fyzické. Účelom reštitučných noriem bolo skúmať reštitučný titul, t. j. dôvod, ktorý
oprávňoval dotknuté osoby na odškodnenie, pričom tento právny nárok im vznikol bez
ďalšieho priamo zo zákona. Reštitučné zákony boli teda vždy prijaté s cieľom vykonať
nápravu a vytvoriť predpoklady pre odškodnenie dotknutých osôb.
Keďže oba vyššie uvedené reštitučné zákony sledovali rovnaký účel, pri príprave
zákona č. 161/2005 Z. z. bola prevzatá právna úprava skôr prijatého zákona č. 503/2003
Z. z., a preto je koncepcia oboch zákonov takmer totožná. V praxi sa bolo možné stretnúť
s prípadmi, kedy fyzické osoby v posledný deň lehoty podali reštitučnú výzvu, v ktorej
jednou vetou konštatovali, že si uplatňujú svoj reštitučný nárok podľa zákona č. 503/2003
Z. . Obvodný pozemkový úrad ako povinná osoba takéto reštitučné výzvy nespochybnil
a reštitučný nárok fyzických osôb uznal. Ako dôkaz bola do súdneho spisu doložená
reštitučná výzva Ing. J. T. zo dňa 20. 12. 2004 a rozhodnutie Obvodného pozemkového
úradu v Bratislave o priznaní reštitučného nároku č. j. 5784/04, Zn.: R-2087/787/2007/IHO
zo dňa 23. 07. 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 09. 09. 2007 o priznaní
reštitučného nároku.
V uvedenej výzve zo strany fyzickej osoby nebol uvedený ani odkaz na
pozemkovoknižnú vložku či katastrálne územie a naproti tomu, sťažovateľ uviedol vo výzve
všetky potrebné náležitosti na navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.
Navyše v samotnej dôvodovej správe k reštitučnému zákonu č. 161/2005 Z. z. sa
uvádza, že účelom zákona je poskytnúť rovnakú ochranu vlastníctva fyzickým osobám
a vlastníctva cirkvám a náboženským spoločnostiam. To znamená, že fyzické osoby a cirkvi
majú rovnaké postavenie a má byť garantovaný rovnaký zákonný obsah a ochrana ich
vlastníckych práv. Ak by sa reštitučný zákon č. 161/2005 Z. z. vykladal v neprospech
oprávnených osôb a reštitučné výzvy cirkví, resp. náboženských spoločností by sa
posudzovali podľa prísnejších kritérií, máme za to, že by došlo k porušeniu ústavného
princípu rovnosti účastníkov konania a k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a k porušeniu článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Všeobecné súdy porušili ústavnú zásadu rovnakého postavenia účastníkov konania,
pretože právnické osoby, ktorým sa vlastnícke právo odňalo, nemali oproti iným fyzickým
osobám, inú možnosť chrániť si svoj nárok na navrátenie vlastníckeho práva ako domáhať
sa ho na súde.
Pre úplnosť je potrebne uviesť, že na jednej strane súdy považovali reštitučnú výzvu
za neperfektný právny úkon, na druhej strane pri výpočte trov konania považovali predmet
konania za dostatočne určitý a zrozumiteľný, ak by mali vychádzať z hodnoty nehnuteľností
iba z pozemnoknižného stavu. Aj v tomto je možné označiť postup súdov za neprimeraný,
ktorý porušuje zásadu proporcionality a rovnosti...»
Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení z 3. februára 2010 zhrnula
podstatný obsah odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ako aj odôvodnenia rozsudku
krajského súdu a uviedla, že na záveroch vyslovených krajským súdom v rozsudku „... niet
čo meniť, ani niet čo k tomu doplniť, toto rozhodnutie je v zmysle § 159 ods. 1 OSP
právoplatné a k odôvodneniu tohto rozhodnutia nemám čo dodať...
Vyslovujem názor, že v danej veci postupom Krajského súdu v Trnave nedošlo
k porušeniu práva sťažovateľky na súdnu ochranu, pretože všetky veci vzťahujúce sa na
právne predpisy boli zohľadnené a na vedenú právnu vec aplikované, odvolací súd
rozsudok na pojednávaní v prítomnosti účastníkov vyhlásil, riadne odôvodnil, vypracoval
písomne, toto rozhodnutie je v súlade so zákonom, ústavou i dohovorom a preto sťažnosť
sťažovateľa nie je dôvodná...“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa
ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu
ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa § 1 zákona č. 161/2005 Z. z. tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu [zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd
spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 282/1993 Z. z.“), pozn.], a prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným
veciam.
V preambule zákona č. 282/1993 Z. z. sa uvádza, že Národná rada Slovenskej
republiky sa uzniesla na tomto zákone „v snahe zmierniť následky niektorých majetkových
krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, vedená úsilím potvrdiť svoju
vôľu, aby k podobným krivdám už nikdy nedošlo“.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 282/1993 Z. z. sa zákon vzťahuje na zmiernenie
následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským
spoločnostiam odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam a hnuteľným veciam na
základe rozhodnutí štátnych orgánov, občianskoprávnych a správnych aktov
vydaných v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938
do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodné obdobie“) v rozpore so zásadami demokratickej
spoločnosti, rešpektujúcej práva občanov vyjadrené najmä Chartou Organizácie Spojených
národov, Listinou základných práv a slobôd a príslušnými medzinárodnými paktmi
o občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. sa oprávnenej osobe navráti vlastníctvo
k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe
a) odňatia bez náhrady postupom podľa nariadenia Slovenskej národnej rady
č. 34/1945 Zb. SNR o poštátnení školstva na Slovensku, nariadenia Slovenskej národnej
rady č. 47/1945 Zb. SNR o poštátnení majetku pri školách poštátnených nariadením
Slovenskej národnej rady č. 34/1945 Zb. SNR a nariadenia Slovenskej národnej rady
č. 80/1945 Zb. SNR o poštátnení internátov,
b) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 185/1948 Zb. o poštátnení
liečebných a ošetrovacích ústavov a o organizácii štátnej ústavnej liečebnej starostlivosti,
c) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej
pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme
(trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde),
d) darovacích zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých darcom v tiesni,
e) kúpnych zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých v tiesni za nápadne
nevýhodných podmienok,
f) vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na
ktorý bola vyvlastnená,
g) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady,
h) prevzatia bez právneho dôvodu,
i) prevzatia podľa opatrenia Povereníctva financií a Povereníctva školstva a kultúry
z 20. apríla 1960 č. 53/774/60 a rozhodnutia Mestského národného výboru v Bratislave,
finančného odboru z 10. januára 1961 č. 293/1961 v spojení s rozhodnutím Obvodného
národného výboru Bratislava – Staré Mesto z 27. februára 1961,
j) zákona č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku
bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov a zákona č. 2/1958
Zb. SNR o úprave pomerov a obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých
urbarialistov, komposesorátov a podobných útvarov.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. právo na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej
osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením
práva v tejto lehote právo zaniká.
Sťažovateľka v lehote do 30. apríla 2006 zaslala povinnej osobe výzvu na navrátenie
vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré vo svojej výzve označila číslom príslušnej
pozemkovoknižnej vložky a katastrálnym územím (pozemkovoknižnú vložku ani iné listiny
k výzve nepripojila a nehnuteľnosti neoznačila parcelným číslom, výmerou ani druhom)
a ako reštitučný dôvod uviedla „§ 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z.“.
Keďže nedošlo k dobrovoľnému navráteniu vlastníctva k nehnuteľnostiam uzavretím
dohody medzi sťažovateľkou a povinnou osobou, sťažovateľka si uplatnila svoje právo na
navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam podaním návrhu na začatie konania.
Okresný súd ako súd prvostupňový a krajský súd ako súd odvolací vo svojich
rozsudkoch dospeli k zhodnému záveru, že výzva sťažovateľky nespĺňa náležitosti
kvalifikovanej výzvy podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., a preto jej doručením
povinnému neboli splnené zákonné predpoklady na uplatnenie práva v zákonom
ustanovenej lehote do 30. apríla 2006, čím právo sťažovateľky zaniklo.
Podľa okresného súdu aj krajského súdu vo výzve sťažovateľky absentovalo
dostatočne konkrétne označenie nehnuteľností, ku ktorým sa navrátenia vlastníctva
domáhala. Nedostatok tejto výzvy videli najmä v nedostatočnom označení nehnuteľností
parcelným číslom a výmerou, prípadne aspoň doložením príslušnej pozemkovoknižnej
vložky k podanej výzve. Ďalší nedostatok videli v tom, že zo strany sťažovateľky vo výzve
nebolo uvedené, z ktorého konkrétneho reštitučného dôvodu si uplatňuje svoje nároky
spomedzi rôznych reštitučných dôvodov vymedzených v § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z.
Podľa sťažovateľky „súdy pristupovali k danej veci príliš formalisticky, aplikovaný
právny predpis interpretovali reštriktívne v rozpore s jeho účelom a významom“, a tým
porušili jej označené základné a iné práva.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 209/05).
Ústavný súd pripomína, že jednotlivé ustanovenia jednoduchého práva sú všeobecné
súdy povinné interpretovať a aplikovať v prvom rade vždy z pohľadu účelu a zmyslu
ochrany ústavou garantovaných základných práv a slobôd. Totiž aj v prípade hypoteticky
možnej konkurencie viac metodologicky racionálne obhájiteľných interpretačných
alternatív, je nutné zvoliť ako výsledok výkladu tú, ktorá opodstatnene nadobúda prednosť
pred ostatnými, t. j. uprednostniť interpretáciu takú, ktorá je ústavne konformnejšia.
Ratio legis v danom prípade aplikovaného zákona č. 161/2005 Z. z. je výslovne
vymedzený v samotnom texte zákona č. 282/1993 Z. z., na ktorý zákon č. 161/2005 Z. z.
nadväzuje a spočíva v sledovaní zmiernenia následkov niektorých majetkových krívd (ako
i porušenia základných práv), ku ktorým došlo voči cirkvám a náboženským spoločenstvám
v dobe totality.
Ústavný súd po dôslednom oboznámení sa s odôvodnením rozsudku krajského súdu
dospel k záveru, že krajský súd v posudzovanom prípade nerešpektoval účel reštitúcií
cirkevného majetku a formalistickou interpretáciou § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z.
neprihliadajúc na jeho účel zasiahol do základného práva sťažovateľky na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
V prípade písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. nemožno
ustúpiť od požiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu ako podmienky jej
platnosti v súlade s § 37 Občianskeho zákonníka, ako to správne konštatoval aj krajský súd.
Avšak vzhľadom na to, že v § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. nie je bližšie vymedzený
obsah pojmu „výzva“ a jej náležitosti, potom sa stanovenie minimálnych kritérií pre jej
určitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým pravidlom, ktorý sleduje naplnenie
účelu zákona. Stanovenie minimálnych kritérií pre určitosť a platnosť výzvy nesmie
opomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky,
a rovnako je namieste neopomenúť a prihliadať na konkrétne okolnosti veci vrátane
subjektu oprávnenej a povinnej osoby.
Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na už uvedené nemožno pri výzve
oprávnenej osoby podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. ustúpiť od požiadavky
minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatňuje reštitučný
nárok a uvedenia dôvodu, o ktorý ho opiera.
Podľa ústavného súdu na splnenie požiadavky určitosti výzvy požiadavka minimálnej
konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si sťažovateľka ako oprávnená osoba
v posudzovanom prípade uplatnila reštitučný nárok, bola splnená označením príslušnej
pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia. Ústavný súd zároveň dodáva, že
označenie nehnuteľností v menšom rozsahu, ako to učinila sťažovateľka vo svojej výzve,
teda bez označenia pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia, by už nemohlo spĺňať
požiadavku minimálnej konkretizácie nehnuteľností a poukazuje na to, že takýto záver
vyplýva aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu v iných prípadoch, predmetom ktorých
bolo posúdenie obdobnej právnej otázky (pozri uznesenie ústavného súdu č. k.
IV. ÚS 150/09-21 z 30. apríla 2009).
Podľa názoru ústavného súdu sa hodnotenie skutočnosti, že sťažovateľka vo svojej
výzve nekonkretizovala dôvod, o ktorý svoj nárok opiera, spomedzi viacerých dôvodov
uvedených v § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., ako nesplnenie požiadavky určitosti
výzvy, javí ako formalistická a neprípustná aplikácia zákona, ktorá opomína jeho účel.
Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu,
pokiaľ ide o ním požadované náležitostí výzvy pre jej určitosť a platnosť, vychádza
z reštriktívneho a formalistického výkladu zákona č. 161/2005 Z. z., ktorým opomína
naplnenie účelu reštitúcií cirkevného majetku. Preto je nutné konštatovať, že právne závery
krajského súdu o nesplnení podmienky kvalifikovanej výzvy zo strany sťažovateľky ako
základného predpokladu úspešného si uplatnenia reštitučných nárokov v súdnom konaní sú
ústavne nesúladné a porušujúce už označené základné a iné práva sťažovateľky.
Keďže napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd
tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b)
Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti sťažovateľky, v ktorej namietala porušenie
základných práv podľa čl. 20 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, nevyhovel, a to jednak z dôvodu neexistencie priamej príčinnej súvislosti medzi
označenými základnými právami a slobodami a namietaným konaním a rozhodnutím
orgánu štátu, ako aj z dôvodu, že niektorým sťažovateľkou označeným právam poskytujú
ochranu všeobecné súdy (bod 4 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky. Úhradu
priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2009 v súlade s § 1 ods. 3, § 11
ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov spolu v sume 292,38 €, čo zodpovedá
tarifnej odmene za 2 úkony právnej pomoci po 115,90 € (prevzatie a príprava a spísanie
sťažnosti) a 2-krát paušálna náhrada hotových výdavkov po 6,95 €, t. j spolu € 245,70 €,
a 19 % daň z pridanej hodnoty 46,68 €.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2010