Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 12/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2010 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra

Brňáka o sťažnosti R., S., zastúpenej advokátom Mgr. J. N., B., vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -273 z 19. marca 2009 takto

rozhodol:

1. Základné právo R., S. podľa a právo podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Trnave č. k. -273 z 19. marca 2009 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. -273 z 19. marca 2009

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť R., S. trovy právneho zastúpenia v sume

292,38 € (slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov) na účet jej právneho

zástupcu Mgr. J. N., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2009

doručená sťažnosť R., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Mag. J.

Č., B., a neskôr na základe splnomocnenia doručeného ústavnému súdu 6. apríla 2010

zastúpenej advokátom Mgr. J. N., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa , a (ďalej len „“) a

práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Galanta

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -168 z 3. júna 2008 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9

Co 204/2008-273 z 19. marca 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozhodnutím Okresného súdu

v Galante Rozsudkom č. k.: -168 zo dňa 03. 06. 2008 a rozhodnutím Krajského

súdu v Trnave Rozsudkom č. k.: -273 zo dňa 19. 03. 2009 boli porušené

základné ľudské práva sťažovateľa podľa , podľa

ods. 1 , podľa a

podľa Článku 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských právach a článku 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd Slovenskej republiky

Rozsudok Okresného súdu v Galante č. k.: -168 zo dňa 03. 06. 2008 a Rozsudok

Krajského súdu v Trnave č. k.: -273 zo dňa 19. 03. 2009 zrušuje a vec vracia

Okresnému súdu Galanta na nové konanie.“

Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením č. k.

-20 z 20. januára 2010 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietaného

porušenia základných práv sťažovateľky podľa , a

a práv podľa čl. 6 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského

súdu, vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci.

Na základe žiadosti ústavného súdu z 27. januára 2010 sa k veci vyjadril krajský súd,

zastúpený jeho predsedníčkou, podaním sp. zn. Spr 74/10 z 3. februára 2010.

Predsedníčka krajského súdu v podaní z 3. februára 2010 a právny zástupca

sťažovateľa v podaní z 27. apríla 2010 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na ústnom

pojednávaní.

Ústavný súd preto so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Sťažovateľ dňa 27. 4. 2006 vyzval podľa o navrátení

vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode

vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej ako „“) povinnú

osobu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, pôvodne zapísaných a vedených

v pozemkovoknižných vložkách č. 49, 695, 40, 536 v katastrálnom území S.

a v pozemkovoknižných vložkách č. 134, 525 v katastrálnom území M... určil dôvod

prechodu vlastníctva na štát odkazom na ..

Nakoľko povinná osoba v zákonnej lehote 60 dní od doručenia písomnej výzvy

neuzavrela so sťažovateľom dohodu o vydaní nehnuteľností, neposkytla sťažovateľovi pri

uplatňovaní práva podľa tohto zákona spoluprácu a pomoc ani na výzvu nereagovala,

sťažovateľ... podal… žalobu o navrátenie nehnuteľností. Predmetom žaloby bola

nehnuteľnosť pôvodne vedená v pozemkovoknižnej vložke č. 49 pre katastrálne územie S.,

dnes vedená ako nehnuteľnosť parcela číslo 3449/7, druh pozemku orná pôda o výmere

2

27 328 m...

Okresný súd Galanta rozsudkom č. k.: -168 zo dňa 03. 06. 2008 zamietol

žalobu sťažovateľa, ktorou sa voči Slovenskému pozemkovému fondu ako žalovanému

domáhal vydania a navrátenia vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti.

Svoje rozhodnutie právne odôvodnil tým, že napriek vykonanému dokazovaniu,

nemohol žalobe vyhovieť a to pre nedostatok kvalifikovanej výzvy na uplatnenie

reštitučného nároku v prekluzívnej lehote do 30. 4. 2006.

Sťažovateľ sa nestotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu, preto v zákonnej

lehote podal proti rozhodnutiu o zamietnutí žaloby odvolanie.

Krajský súd v Trnave Rozsudkom č. k.: -273 zo dňa 19. 03. 2009

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Vo svojom rozhodnutí

poukázal, že napriek samotnému charakteru reštitučného zákona, ktorý zakladá

výnimočnosť takéhoto konania, žalobca/sťažovateľ si v zákonnej lehote neuplatnil právo na

navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam spôsobom, ktorý by vyvolával účinky riadneho

uplatnenia si práva...»

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

«Súd prvého stupňa… sa… zaoberal náležitosťami výzvy žalobcu doručenej

žalovanému dňa 27. 04. 2006, obsahom ktorej výzvy bola žiadosť: žalobcu na vrátenie

vlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným v PKV č. 49 a ktoré prešli do vlastníctva štátu na

základe dôvodu uvedeného v z. č. Prílohu výzvy však netvorila ani PKV

č. 4 9 ani iné relevantné dokumenty. Zároveň uviedol, že z. č. obsahuje

pod písm. a) až j) viacero spôsobov prechodu vlastníctva, pričom žalobca v predmetnej

výzve všeobecného charakteru priamo nedefinoval ani jeden konkrétny dôvod. Poukázal na

ustanovenie z. č. , ktorý zakotvil podmienku, aby oprávnená osoba

preukázala existenciu skutočností podľa § 3, teda predloženie dôkazného prostriedku

preukazujúceho relevantné skutočnosti, čo všetko bolo nevyhnutné splniť; do uplynutia

prekluzívnej lehoty do 30. 04. 2006. Žalovaný upovedomil žalobcu výzvou z 10. 07. 2006

o absencii zákonom žiadaných náležitostí, na čo žalobca ale nereagoval. PKV č. 49 ako

i konkrétny dôvod prechodu vlastníckeho práva na štát predložil a špecifikoval až

v priebehu súdneho konania, teda po 30. 04. 2006. Dodatočným preukázaním dôvodu podľa

§ 3 žalobca neovplyvní skutočnosti, že v prekluzívnej lehote uvedenej v ods. 1 § 5 zákona

tento dôvod nepreukázal. Iba v prípade splnení všetkých podmienok prislúchajúcich

žalobcovi súd po splnení ďalších podmienok vo veci rozhodne, avšak nemožno nedostatok

splnenia podmienok odstraňovali v konaní pred súdom, Z uvedeného hľadiska má súd za to,

že konanie žalobcu, ktorý nepostupoval podľa z. č. a nesplnil

podmienky tam uvedené, malo za následok zánik jeho práva podľa § 5 ods. 1 zákona…

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací… preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa…

a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa j e vecne správne.

Predmetom tohto konania je vydanie nehnuteľností v zmysle z. č.

Predmetný zákon sa radí k reštitučným zákonom prijatým na nápravu krívd spôsobených na

majetku oprávnených osôb v predchádzajúcom režime vykonaných v rozpore so zásadami

demokratickej spoločnosti...

Spornou skutočnosťou v predmetnom spore medzi účastníkmi a preto i základnou

požiadavkou na vyriešenie bola otázka splnenia všetkých náležitostí písomnej výzvy zo

strany žalobcu a to v prekluzívnej lehote do 30. 04. 2006.

Písomná výzva v zmysle § 5 ods. 1 zákona, aby vyvolala zákonom sledované účinky,

musí zodpovedať všeobecným podmienkam platnosti právneho úkonu a musí tiež

zodpovedať špeciálnym podmienkam stanoveným v § 5 ods. 1 zákona.

Musí byť teda platným právnym úkonom v zmysle a mala by

byť vybavená náležitosťami uvedenými v špeciálnom právnom predpise.

Podľa (ďalej len ) právny úkon sa musí urobiť

slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.

Písomný právny úkon musí byť určitý a zrozumiteľný. Zrozumiteľnosť právneho

úkonu má značný význam preto, aby z prejavu vôle konajúceho subjektu bol adresát

objektívne schopný pochopiť, čoho sa týmto právnym úkonom konajúci domáha. Právny

úkon pritom musí bytí zrozumiteľný vo všeobecnosti, teda aby bol význam použitých

výrazových prostriedkov všeobecne objasniteľný. Právny úkon musí byť aj určitý, teda ak

nie je vnútorne rozporný.

Písomnú výzvu možno považovať za jednostranný písomný právny úkon, ktorý musí

spĺňať náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon (najmä náležitosti

uvedené v ustanoveniach 34 a nasl.) a ktorým oprávnená osoba vyzýva povinnú osobu, aby

jej vydala veci, ktoré mala v držbe ku dňu účinnosti zákona a ktoré boli odňaté spôsobom

uvedeným v zákone. Bližšie obsahové náležitosti výzvy zákon nepredpisuje.

Podľa právo na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej

osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením

práva v tejto lehote právo zaniká.

Odvolací súd dospel k záveru, že predmetná výzva žalobcu nie je zrozumiteľná,

pretože žalobca v nej neoznačil nehnuteľnosť, ktorej vydania sa domáha a v zmysle § 5

ods. 1 zákona neuviedol tiež, akým spôsobom prešla predmetná nehnuteľnosť do vlastníctva

štátu. Podľa § 5 ods. 1 zákona sa nemožno domáhať vydania veci určenej druhovo, ale iba

určenej individuálne; Musí ísť o vec pôvodnú, t. j. štátom prevzatú a nie inú, napr. aj

druhovo zodpovedajúcu. Povinnosť preukázať, ako k odňatiu veci došlo, zaťažuje

oprávnenú osobu.

V prejednávanej veci právny úkon - výzva nie je zrozumiteľná, pretože čoho sa

žalobca domáha uviedol len všeobecne, bez individualizácie veci. Uviedol len, že žiada

o navrátenie vlastníctva nehnuteľnostiam uviedol katastrálne územie, číslo pozemnoknižnej

vložky - neuviedol ku ktorým nehnuteľnostiam - t. j. ku ktorej parcele, túto neidentifikoval,

individuálne neurčil, nehovoriac o tom, že nestanovil druh nehnuteľnosti a jej výmeru.

Preukázal sa len tým, že ide o nehnuteľnosti vedené vo vl. č. 49 k. ú. Sládkovičovo. Tento

právny úkon nebolo možné považovať za zrozumiteľný ani pomocou výkladového pravidla

uvedeného v ustanovení , pretože chýbajúce údaje v právnom úkone nie je

možné nahradiť (neuvedenie parcely a jej čísla parcely).

Odvolací súd ďalej uvádza, že pochybnosti, ktoré vznikli v súvislosti s obsahom výzvy

žalobcu zo dňa 21. 04. 2006 (č. l. 12) by mohlo odstrániť priloženie pozemno-knižnej vložky

k písomnej výzve, z ktorého podkladu by bolo možné všetky relevantné skutočnosti bez

pochybností zistiť. V súdenom prípade ale vl. č. 49, vlastníctvo nehnuteľnosti ku ktorej sa

žiada, k výzve doložená nebola, nebola doložená ani na základe reakcie žalovaného pred

začatím tohto sporu, bola doložená až v jeho priebehu, teda už v čase, kedy právo žalobcu

na navrátenie nehnuteľností neexistovalo, pretože neuplatnením práva riadne a včas

v prekluzívnej lehote zaniklo.

Preto pokiaľ súd prvého stupňa s prihliadnutím na neurčitú nepodloženú výzvu

žalobcu zo dňa 21. 04. 2006 jeho žalobu zamietol, postupoval vecne správne. Preto

odvolací súd osvojujúc si tieto závery súdu prvého stupňa tento rozsudok vecne správny

potvrdil...»

Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na osobitnú ochranu majetku katolíckej cirkvi

a jej právnu úpravu, na reštitučný o navrátení vlastníctva

k nehnuteľným veciam cirkví a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva

k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „“), ktorého účelom je

zmierniť následky niektorých majetkových a iných krívd, a uviedla dôvody, v ktorých vidí

porušenie ňou označených základných a iných práv rozsudkom krajského súdu (aj

okresného súdu):

«Okresný súd Galanta aj Krajský súd v Trnave vo svojich rozhodnutiach

konštatovali, že sťažovateľ v konaní preukázal svoj reštitučný nárok na vydanie žalovaných

nehnuteľností, avšak podľa názoru tak okresného ako aj krajského súdu nebolo možné

žalobe vyhovieť pre nesplnenie náležitostí výzvy v zmysle

Reštitučný zákon v § 5 ods. 1 druhá veta výslovne hovorí, že neuplatnením práva

v lehote právo zaniká. Podľa výkladu okresného a krajského súdu však nárok oprávnenej

osoby zaniká nielen neuplatnením práva v lehote, ale aj nepreukázaním práva v lehote.

Takýto extenzívny výklad právnej normy je však v neprospech oprávnených osôb

a v absolútnom rozpore s účelom a cieľom reštitučného zákona.

Náležitosti výzvy k vydaniu nehnuteľných vecí vymedzuje len

po formálnoprávnej stránke (písomná forma) a nie po stránke obsahovej. Podľa § 34 Obč.

zák. právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv

alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. V tejto súvislosti je

potrebné uviesť, že požiadavka písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona nie je

obsahom práva na vydanie nehnuteľných vecí, ale len podmienkou vzniku nároku na

vydanie vecí, ktorou sa tento nárok zakladá...

Sťažovateľ vyzval povinnú osobu, pričom z obsahu výzvy jednoznačne vyplýva

sťažovateľov jasný a zrozumiteľný prejav vôle, smerujúci k tomu, aby mu povinná osoba

vydala nehnuteľnosti konkrétne nachádzajúce sa v pozemkovoknižných vložkách č. 49, 695,

40, 536 v katastrálnom území S. a v pozemkovoknižných vložkách č. 134, 525

v katastrálnom území M., okrem tých, na navrátenie ktorých sťažovateľ už vyzval povinnú

osobu v súlade s predchádzajúcim reštitučným zákonom, v zmysle

Takáto výzva spĺňa všetky náležitosti právneho úkonu podľa § 34 a § 37 Občianskeho

zákonníka. Povinnosťou sťažovateľa bolo len osvedčiť oprávnenosť svojho nároku, a keď by

povinná osoba nebola s obsahom výzvy uzrozumená, mala sťažovateľa vyzvať na doplnenie

dokladov, ako je to bežné pri reštitúciách fyzických osôb pred pozemkovými úradmi.

Rešpektujúc účel , nie je možné pri jeho aplikácii vykladať

ho takým spôsobom, že priznanie nároku sa viaže na splnenie podmienok, ktoré by boli

neprimerané možnostiam oprávnených osôb, resp. ktorých splnenie by bolo zo strany

dotknutých osôb objektívne nemožné. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na skutočnosť,

že v minulosti viedol svoj vlastný archív, ktorý mu však bol v období komunizmu

skonfiškovaný, a preto každú pozemkovoknižnú vložku si musel vyžiadať písomnou

objednávkou od príslušnej správy katastra a rovnako, každý archívny dokument si musel

osobne vyhľadať v štátnom archíve. Takéto vyhľadávanie je časovo náročné a zdĺhavé a nie

vždy úspešné (na Slovensku je viac ako 3.000 katastrálnych území), vzhľadom na to, že

mnohé pozemkovoknižné vložky a archívne dokumenty boli zničené alebo sa v archívoch

nezachovali. Je tiež potrebné poukázať na to, že už samotný reštitučný zákon predpokladal,

že podávanie výziev bude problematické a v mnohých prípadoch pre oprávnené osoby

sťažené, preto v § 8 ods. 3 zakotvil povinnosť povinných osôb spolupracovať a poskytnúť

pomoc oprávneným osobám pri uplatňovaní ich práva na navrátenie nehnuteľností.

Povinná osoba si však svoju povinnosť nesplnila a na výzvu vôbec nereagovala.

Súdy neprihliadajúc na tieto skutočnosti rozhodovali na základe reštriktívneho

výkladu , nerešpektujúc jeho podstatu a zmysel, pričom takýmto

spôsobom interpretácie a aplikácie zákonného predpisu zásadne popreli účel a význam

reštitučného zákona. K danej veci pristupovali príliš formalistický, čím ochranu práv

zakotvených Ústave SR ako aj v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd

urobili iluzórnou a nerealizovateľnou. S ohľadom na okolnosti daného prípadu, povinnosť,

aby sťažovateľ už vo výzve okrem uvedeného pôvodného listu vlastníctva a katastrálneho

územia, presne špecifikoval parcely, kladie na sťažovateľa neprimerané bremeno v rozpore

s čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. (porovnaj: Kopecký v. Slovensko, rozsudok zo 7. januára 2003, ods. 33., sťažnosť

č. 44912/98)

Otázkami interpretácie a výkladu reštitučných zákonov sa zaoberal aj Ústavný súd

ČR sp. zn. zo dňa 24. 03. 2004, podľa ktorého „pri aplikaci restitučních

zákonu není možno postupovat príliš restriktivné, resp. formalistický, ale naopak je nutno

používat je velmi citlivé, vždy s ohledem na okolnosti konkrétního prípadu a zejména

citovaný smysl a účel zákona.“ Podobne aj v rozhodnutí Ústavného súdu ČR sp. zn.:

zo dňa 26. 10. 2004 sa konštatuje: „Ústavné konformním výkladem je tedy

zpravidla výklad extenzívni (...) výkon soudní moci musí směřovat k uplatnení ideálu

spravedlnosti, samozrejmé pri dodržovaní procesních pravidel a rozumného výkladu

hmotného práva“...

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite dostane bez toho, aby

sa mu ukladali - v spojitosti s jej uplatnením - povinnosti, ktoré od účastníka nevyžaduje

zákon - t. j. nepredpisuje žiadne náležitosti reštitučnej výzvy,

napriek tomu okresný aj krajský súd sťažovateľa za náležitosti reštitučnej výzvy

sankcionovali (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. )...

Sťažovateľ touto sťažnosťou poukazuje hlavne na zásadný problém v tom, že

rozhodnutia súdov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže

uprednostňujú reštriktívny výklad zákona pred inštitútom „spravodlivosti“...

Výklad súdov k ohľadom reštitučnej výzvy oprávnenej osoby

v neprospech sťažovateľa (napriek tomu, že sťažovateľ vo výzve uviedol konkrétne pôvodné

listy vlastníctva s katastrálnym územím, ktoré mu boli počas totalitného režimu bezprávom

odňaté) je tak v rozpore s článkom 46 ods. 1 a článkom 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Podľa vyššie uvedeného okresný aj krajský súd porušil zásadu rovnosti účastníkov

konania, keďže žalobcu sankcionovali zamietnutím žaloby za nedodržanie požadovaných

náležitostí výzvy (aj keď podľa výzva vôbec špecifikovaná nie je

a napriek tomu sťažovateľ uviedol konkrétne pozemkovoknižné vložky spolu s katastrálnym

územím) a žalovanému priznali úspech v konaní napriek tomu, že podľa § 8 ods. 3 zákona

č. mal poskytnúť žalobcovi pri uplatňovaní práva podľa tohto zákona

spoluprácu a pomoc, ktorú však vôbec neposkytol.

Aj napriek snahe oprávnených osôb doriešiť si vlastné reštitučné nároky

v posledných rokoch dochádza k zníženiu počtu a výmery doriešených žiadostí. Znižovanie

počtu vybavených žiadostí je spôsobené faktom, že povinné osoby napriek výzvam zo strany

oprávnených osôb nespolupracujú tak ako im to ukladá a súdy

napriek účelu tohto zákona k tomu napomáhajú...

Žiadne ustanovenie zákona nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak,

aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv

alebo mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní vecí. Jednou

z požiadaviek kladených na konania pred súdmi preto je, aby sa v ich rámci a ich

prostredníctvom zabezpečoval reálny výkon, resp. ochrana niektorého zo základných práv

alebo slobôd občanov. Žiadne ustanovenie zákona nemožno vykladať a uplatňovať v konaní

pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní

a rozhodovaní vecí.

Dôvodom prijatia bolo poskytnúť rovnakú ochranu

vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva cirkvám a náboženským spoločnostiam. Zákon

č. vychádza z Článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a z Článku

20 SR, ktoré garantujú rovnaký zákonný obsah a ochranu vlastníckych práv

všetkých vlastníkov. V prospech fyzických osôb bol totiž ešte v roku 2003 prijatý zákon

č. , ktorý zakladal reštitučné nároky fyzických osôb na vydanie nehnuteľností

(pozemkov) vo vlastníctve štátu.

Podľa právo na navrátenie vlastníctva k pozemku

môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade,

v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti podľa § 3.

Neuplatnením práva v lehote právo zanikne.

Podľa právo na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej

osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3 zákona.

Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

Subjektom reštitučných právnych noriem boli rôzne kategórie osôb, či už právnické

alebo fyzické. Účelom reštitučných noriem bolo skúmať reštitučný titul, t. j. dôvod, ktorý

oprávňoval dotknuté osoby na odškodnenie, pričom tento právny nárok im vznikol bez

ďalšieho priamo zo zákona. Reštitučné zákony boli teda vždy prijaté s cieľom vykonať

nápravu a vytvoriť predpoklady pre odškodnenie dotknutých osôb.

Keďže oba vyššie uvedené reštitučné zákony sledovali rovnaký účel, pri príprave

bola prevzatá právna úprava skôr prijatého

Z. z., a preto je koncepcia oboch zákonov takmer totožná. V praxi sa bolo možné stretnúť

s prípadmi, kedy fyzické osoby v posledný deň lehoty podali reštitučnú výzvu, v ktorej

jednou vetou konštatovali, že si uplatňujú svoj reštitučný nárok podľa

Z. . Obvodný pozemkový úrad ako povinná osoba takéto reštitučné výzvy nespochybnil

a reštitučný nárok fyzických osôb uznal. Ako dôkaz bola do súdneho spisu doložená

reštitučná výzva Ing. J. T. zo dňa 20. 12. 2004 a rozhodnutie Obvodného pozemkového

úradu v Bratislave o priznaní reštitučného nároku č. j. 5784/04, Zn.: R-2087/787/2007/IHO

zo dňa 23. 07. 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 09. 09. 2007 o priznaní

reštitučného nároku.

V uvedenej výzve zo strany fyzickej osoby nebol uvedený ani odkaz na

pozemkovoknižnú vložku či katastrálne územie a naproti tomu, sťažovateľ uviedol vo výzve

všetky potrebné náležitosti na navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Navyše v samotnej dôvodovej správe k reštitučnému sa

uvádza, že účelom zákona je poskytnúť rovnakú ochranu vlastníctva fyzickým osobám

a vlastníctva cirkvám a náboženským spoločnostiam. To znamená, že fyzické osoby a cirkvi

majú rovnaké postavenie a má byť garantovaný rovnaký zákonný obsah a ochrana ich

vlastníckych práv. Ak by sa reštitučný vykladal v neprospech

oprávnených osôb a reštitučné výzvy cirkví, resp. náboženských spoločností by sa

posudzovali podľa prísnejších kritérií, máme za to, že by došlo k porušeniu ústavného

princípu rovnosti účastníkov konania a k porušeniu Slovenskej

republiky a k porušeniu článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Všeobecné súdy porušili ústavnú zásadu rovnakého postavenia účastníkov konania,

pretože právnické osoby, ktorým sa vlastnícke právo odňalo, nemali oproti iným fyzickým

osobám, inú možnosť chrániť si svoj nárok na navrátenie vlastníckeho práva ako domáhať

sa ho na súde.

Pre úplnosť je potrebne uviesť, že na jednej strane súdy považovali reštitučnú výzvu

za neperfektný právny úkon, na druhej strane pri výpočte trov konania považovali predmet

konania za dostatočne určitý a zrozumiteľný, ak by mali vychádzať z hodnoty nehnuteľností

iba z pozemnoknižného stavu. Aj v tomto je možné označiť postup súdov za neprimeraný,

ktorý porušuje zásadu proporcionality a rovnosti...»

Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení z 3. februára 2010 zhrnula

podstatný obsah odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ako aj odôvodnenia rozsudku

krajského súdu a uviedla, že na záveroch vyslovených krajským súdom v rozsudku „... niet

čo meniť, ani niet čo k tomu doplniť, toto rozhodnutie je v zmysle

právoplatné a k odôvodneniu tohto rozhodnutia nemám čo dodať...

Vyslovujem názor, že v danej veci postupom Krajského súdu v Trnave nedošlo

k porušeniu práva sťažovateľky na súdnu ochranu, pretože všetky veci vzťahujúce sa na

právne predpisy boli zohľadnené a na vedenú právnu vec aplikované, odvolací súd

rozsudok na pojednávaní v prítomnosti účastníkov vyhlásil, riadne odôvodnil, vypracoval

písomne, toto rozhodnutie je v súlade so zákonom, i dohovorom a preto sťažnosť

sťažovateľa nie je dôvodná...“.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa

ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu

ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa a právo na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu [zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o zmiernení niektorých majetkových krívd

spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“), pozn.], a prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným

veciam.

V preambule sa uvádza, že Národná rada Slovenskej

republiky sa uzniesla na tomto zákone „v snahe zmierniť následky niektorých majetkových

krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, vedená úsilím potvrdiť svoju

vôľu, aby k podobným krivdám už nikdy nedošlo“.

Podľa sa zákon vzťahuje na zmiernenie

následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským

spoločnostiam odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam a hnuteľným veciam na

základe rozhodnutí štátnych orgánov, občianskoprávnych a správnych aktov

vydaných v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938

do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodné obdobie“) v rozpore so zásadami demokratickej

spoločnosti, rešpektujúcej práva občanov vyjadrené najmä Chartou Organizácie Spojených

národov, Listinou základných práv a slobôd a príslušnými medzinárodnými paktmi

o občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

Podľa sa oprávnenej osobe navráti vlastníctvo

k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe

a) odňatia bez náhrady postupom podľa nariadenia Slovenskej národnej rady

č. SNR o poštátnení školstva na Slovensku, nariadenia Slovenskej národnej

rady č. SNR o poštátnení majetku pri školách poštátnených nariadením

Slovenskej národnej rady č. SNR a nariadenia Slovenskej národnej rady

č. SNR o poštátnení internátov,

b) odňatia bez náhrady postupom podľa o poštátnení

liečebných a ošetrovacích ústavov a o organizácii štátnej ústavnej liečebnej starostlivosti,

c) odňatia bez náhrady postupom podľa o revízii prvej

pozemkovej reformy alebo podľa o novej pozemkovej reforme

(trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde),

d) darovacích zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých darcom v tiesni,

e) kúpnych zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých v tiesni za nápadne

nevýhodných podmienok,

f) vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na

ktorý bola vyvlastnená,

g) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady,

h) prevzatia bez právneho dôvodu,

i) prevzatia podľa opatrenia Povereníctva financií a Povereníctva školstva a kultúry

z 20. apríla 1960 č. 53/774/60 a rozhodnutia Mestského národného výboru v Bratislave,

finančného odboru z 10. januára 1961 č. 293/1961 v spojení s rozhodnutím Obvodného

národného výboru Bratislava – Staré Mesto z 27. februára 1961,

j) SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku

bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov a

Zb. SNR o úprave pomerov a obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých

urbarialistov, komposesorátov a podobných útvarov.

Podľa právo na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej

osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením

práva v tejto lehote právo zaniká.

Sťažovateľka v lehote do 30. apríla 2006 zaslala povinnej osobe výzvu na navrátenie

vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré vo svojej výzve označila číslom príslušnej

pozemkovoknižnej vložky a katastrálnym územím (pozemkovoknižnú vložku ani iné listiny

k výzve nepripojila a nehnuteľnosti neoznačila parcelným číslom, výmerou ani druhom)

a ako reštitučný dôvod uviedla „ “.

Keďže nedošlo k dobrovoľnému navráteniu vlastníctva k nehnuteľnostiam uzavretím

dohody medzi sťažovateľkou a povinnou osobou, sťažovateľka si uplatnila svoje právo na

navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam podaním návrhu na začatie konania.

Okresný súd ako súd prvostupňový a krajský súd ako súd odvolací vo svojich

rozsudkoch dospeli k zhodnému záveru, že výzva sťažovateľky nespĺňa náležitosti

kvalifikovanej výzvy podľa , a preto jej doručením

povinnému neboli splnené zákonné predpoklady na uplatnenie práva v zákonom

ustanovenej lehote do 30. apríla 2006, čím právo sťažovateľky zaniklo.

Podľa okresného súdu aj krajského súdu vo výzve sťažovateľky absentovalo

dostatočne konkrétne označenie nehnuteľností, ku ktorým sa navrátenia vlastníctva

domáhala. Nedostatok tejto výzvy videli najmä v nedostatočnom označení nehnuteľností

parcelným číslom a výmerou, prípadne aspoň doložením príslušnej pozemkovoknižnej

vložky k podanej výzve. Ďalší nedostatok videli v tom, že zo strany sťažovateľky vo výzve

nebolo uvedené, z ktorého konkrétneho reštitučného dôvodu si uplatňuje svoje nároky

spomedzi rôznych reštitučných dôvodov vymedzených v

Podľa sťažovateľky „súdy pristupovali k danej veci príliš formalisticky, aplikovaný

právny predpis interpretovali reštriktívne v rozpore s jeho účelom a významom“, a tým

porušili jej označené základné a iné práva.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , ).

Ústavný súd pripomína, že jednotlivé ustanovenia jednoduchého práva sú všeobecné

súdy povinné interpretovať a aplikovať v prvom rade vždy z pohľadu účelu a zmyslu

ochrany garantovaných základných práv a slobôd. Totiž aj v prípade hypoteticky

možnej konkurencie viac metodologicky racionálne obhájiteľných interpretačných

alternatív, je nutné zvoliť ako výsledok výkladu tú, ktorá opodstatnene nadobúda prednosť

pred ostatnými, t. j. uprednostniť interpretáciu takú, ktorá je ústavne konformnejšia.

Ratio legis v danom prípade aplikovaného je výslovne

vymedzený v samotnom texte , na ktorý

nadväzuje a spočíva v sledovaní zmiernenia následkov niektorých majetkových krívd (ako

i porušenia základných práv), ku ktorým došlo voči cirkvám a náboženským spoločenstvám

v dobe totality.

Ústavný súd po dôslednom oboznámení sa s odôvodnením rozsudku krajského súdu

dospel k záveru, že krajský súd v posudzovanom prípade nerešpektoval účel reštitúcií

cirkevného majetku a formalistickou interpretáciou

neprihliadajúc na jeho účel zasiahol do základného práva sťažovateľky na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru.

V prípade písomnej výzvy podľa nemožno

ustúpiť od požiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu ako podmienky jej

platnosti v súlade s , ako to správne konštatoval aj krajský súd.

Avšak vzhľadom na to, že v nie je bližšie vymedzený

obsah pojmu „výzva“ a jej náležitosti, potom sa stanovenie minimálnych kritérií pre jej

určitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým pravidlom, ktorý sleduje naplnenie

účelu zákona. Stanovenie minimálnych kritérií pre určitosť a platnosť výzvy nesmie

opomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky,

a rovnako je namieste neopomenúť a prihliadať na konkrétne okolnosti veci vrátane

subjektu oprávnenej a povinnej osoby.

Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na už uvedené nemožno pri výzve

oprávnenej osoby podľa ustúpiť od požiadavky

minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatňuje reštitučný

nárok a uvedenia dôvodu, o ktorý ho opiera.

Podľa ústavného súdu na splnenie požiadavky určitosti výzvy požiadavka minimálnej

konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si sťažovateľka ako oprávnená osoba

v posudzovanom prípade uplatnila reštitučný nárok, bola splnená označením príslušnej

pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia. Ústavný súd zároveň dodáva, že

označenie nehnuteľností v menšom rozsahu, ako to učinila sťažovateľka vo svojej výzve,

teda bez označenia pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia, by už nemohlo spĺňať

požiadavku minimálnej konkretizácie nehnuteľností a poukazuje na to, že takýto záver

vyplýva aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu v iných prípadoch, predmetom ktorých

bolo posúdenie obdobnej právnej otázky (pozri uznesenie ústavného súdu č. k.

-21 z 30. apríla 2009).

Podľa názoru ústavného súdu sa hodnotenie skutočnosti, že sťažovateľka vo svojej

výzve nekonkretizovala dôvod, o ktorý svoj nárok opiera, spomedzi viacerých dôvodov

uvedených v , ako nesplnenie požiadavky určitosti

výzvy, javí ako formalistická a neprípustná aplikácia zákona, ktorá opomína jeho účel.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu,

pokiaľ ide o ním požadované náležitostí výzvy pre jej určitosť a platnosť, vychádza

z reštriktívneho a formalistického výkladu , ktorým opomína

naplnenie účelu reštitúcií cirkevného majetku. Preto je nutné konštatovať, že právne závery

krajského súdu o nesplnení podmienky kvalifikovanej výzvy zo strany sťažovateľky ako

základného predpokladu úspešného si uplatnenia reštitučných nárokov v súdnom konaní sú

ústavne nesúladné a porušujúce už označené základné a iné práva sťažovateľky.

Keďže napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru, ústavný súd

tento rozsudok zrušil ( v spojení s )

a vrátil mu vec na ďalšie konanie [ v spojení s

].

Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti sťažovateľky, v ktorej namietala porušenie

základných práv podľa a , ako aj práva podľa dodatkového

protokolu, nevyhovel, a to jednak z dôvodu neexistencie priamej príčinnej súvislosti medzi

označenými základnými právami a slobodami a namietaným konaním a rozhodnutím

orgánu štátu, ako aj z dôvodu, že niektorým sťažovateľkou označeným právam poskytujú

ochranu všeobecné súdy (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky. Úhradu

priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2009 v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov spolu v sume 292,38 €, čo zodpovedá

tarifnej odmene za 2 úkony právnej pomoci po 115,90 € (prevzatie a príprava a spísanie

sťažnosti) a 2-krát paušálna náhrada hotových výdavkov po 6,95 €, t. j spolu € 245,70 €,

a 19 % daň z pridanej hodnoty 46,68 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s

).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2010