Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (21)IV. ÚS 150/09
PDF · 267.29 KB
No categories available
IV. ÚS 150/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť R., T., zastúpenej JUDr. J. Č., B., vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 25 Co/70/2008-314 z 12. novembra 2008
a rozsudkom Okresného súdu Topoľčany č. k. 6 C/96/2007-232 z 28. apríla 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I .
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2009
doručená sťažnosť R., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. J. Č., B., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 25 Co/70/2008-314
z 12. novembra 2008 a rozsudkom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 6 C/96/2007-232 z 28. apríla 2008.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:
«Sťažovateľ dňa 28. 4. 2006 vyzval podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení
vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode
vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej ako „zákon č. 161/2005 Z. z.“) povinnú
osobu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, pôvodne zapísaných a vedených
vo všetkých pozemkovoknižných vložkách, v ktorých je uvedený ako pôvodný vlastník orgán,
zložka alebo inštitúcia Rímskokatolíckej cirkvi vo všetkých katastrálnych územiach na území
Slovenskej republiky.
Nakoľko povinná osoba v zákonnej lehote 60 dní od doručenia písomnej výzvy
neuzavrela so sťažovateľom dohodu o vydaní nehnuteľností, neposkytla sťažovateľovi pri
uplatňovaní práva podľa tohto zákona spoluprácu a pomoc ani na výzvu nereagovala,
sťažovateľ bol nútený podať žalobu v záujme ochrany vlastných práv, keďže po uplynutí
prekluzívnej lehoty, by sa nemohol úspešne domáhať svojich práv na súde. Práve z tohto
dôvodu podal žalobca žalobu o navrátenie nehnuteľností. Predmetom žaloby boli
nehnuteľnosti pôvodne vedené v pozemkovoknižnej vložke č. 918 pre katastrálne územie P.,
dnes zapísané na liste vlastníctva č. 1476 v katastrálnom území P., vedenom Katastrálnym
úradom v N., Správou katastra T., v obci P., v registri E na mape určeného operátu ako
2
parcela č. 2293/2, druh pozemku orná pôda o výmere 53 259 ma parcela č. 2293/4, druh
2
pozemku orná pôda o výmere 118 877 m. ...
Okresný súd Topoľčany rozsudkom č. k.: 6 C/96/2007-232 zo dňa 28. 04. 2008
zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa voči Slovenskému pozemkovému fondu ako
žalovanému domáhal vydania a navrátenia vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam.
Svoje rozhodnutie právne odôvodnil tým, že napriek vykonanému dokazovaniu,
nemohol žalobe vyhovieť a to pre nedostatok kvalifikovanej výzvy na uplatnenie
reštitučného nároku v prekluzívnej lehote do 30. 4. 2006. Podľa názoru Okresného súdu
v Topoľčanoch reštitučná výzva, ako jednostranný právny úkon, nespĺňala náležitostí podľa
§ 34 a 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení jeho neskorších
predpisov.
Sťažovateľ sa nestotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu, preto v zákonnej
lehote podal proti rozhodnutiu o zamietnutí žaloby odvolanie.
Krajský súd v Nitre Rozsudkom č. k.: 25 Co/7072008-314 napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, Vo svojom rozhodnutí poukázal, že napriek
samotnému charakteru reštitučného zákona, ktorý zakladá výnimočnosť takéhoto konania,
žalobca/sťažovateľ si v zákonnej lehote neuplatnil právo na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam spôsobom, ktorý by vyvolával účinky riadneho uplatnenia si
práva. ...
Okresný súd Topoľčany aj Krajský súd v Nitre vo svojich rozhodnutiach konštatovali,
že sťažovateľ v konaní preukázal svoj reštitučný nárok na vydanie žalovaných
nehnuteľností, avšak podľa názoru tak okresného ako aj krajského súdu nebolo možné
žalobe vyhovieť len pre nedostatok riadnej kvalifikovanej výzvy v zmysle § 5 zákon
Rešitučný zákon v § 5 ods. 1 druhá veta výslovne hovorí, že neuplatnením práva
v lehote právo zaniká. Podľa výkladu okresného a krajského súdu však nárok oprávnenej
osoby zaniká nielen neuplatnením práva v lehote, ale aj nepreukázaním práva v lehote.
Takýto extenzívny výklad právnej normy je však v neprospech oprávnených osôb
a v absolútnom rozpore s účelom a cieľom reštitučného zákona.
Náležitosti výzvy k vydaniu nehnuteľných vecí vymedzuje zákon č. 161/2005 Z. z. len
po formálnoprávnej stránke (písomná forma) a nie po stránke obsahovej. Podľa § 34 Obč.
zák. právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv
alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. V tejto súvislosti je
potrebné uviesť, že požiadavka písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona nie je
obsahom práva na vydanie nehnuteľných vecí, ale len podmienkou vzniku nároku na
vydanie vecí, ktorou sa tento nárok zakladá. ...
Sťažovateľ vyzval povinnú osobu, pričom z obsahu výzvy jednoznačne vyplýva
sťažovateľov jasný a zrozumiteľný prejav vôle, smerujúci k tomu, aby mu povinná osoba
vydala nehnuteľnosti v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. Takáto výzva spĺňa všetky náležitosti
právneho úkonu podľa § 34 a § 37 Občianskeho zákonníka. Povinnosťou sťažovateľa bolo
len osvedčiť oprávnenosť svojho nároku, a keď by povinná osoba nebola s obsahom výzvy
uzrozumená, mala sťažovateľa vyzvať na doplnenie dokladov, ako je to bežné pri
reštitúciách fyzických osôb pred pozemkovými úradmi.
Rešpektujúc účel zákona č. 161/2005 Z. z. nie je možné pri jeho aplikácii vykladať ho
takým spôsobom, že priznanie nároku sa viaže na splnenie podmienok, ktoré by boli
neprimerané možnostiam oprávnených osôb, resp. ktorých splnenie by bolo zo strany
dotknutých osôb objektívne nemožné. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na skutočnosť,
že v minulosti viedol svoj vlastný archív, ktorý mu však bol v období komunizmu
skonfiškovaný, a preto každú pozemkovoknižnú vložku si musel vyžiadať písomnou
objednávkou od príslušnej správy katastra a rovnako, každý archívny dokument si musel
osobne vyhľadať v štátnom archíve. Takéto vyhľadávanie je časovo náročné a zdĺhavé a nie
vždy úspešné (na Slovensku je viac ako 3.000 katastrálnych území), vzhľadom na to, že
mnohé pozemkovoknižné vložky a archívne dokumenty boli zničené alebo sa v archívoch
nezachovali. Je tiež potrebné poukázať na to, že už samotný reštitučný zákon predpokladal,
že podávanie výziev bude problematické a v mnohých prípadoch pre oprávnené osoby
sťažené, preto v § 8 ods. 3 zakotvil povinnosť povinných osôb spolupracovať a poskytnúť
pomoc oprávneným osobám pri uplatňovaní ich práva na navrátenie nehnuteľností.
Povinná osoba si však svoju povinnosť nesplnila a na výzvu vôbec nereagovala.
Súdy neprihliadajúc na tieto skutočnosti rozhodovali na základe reštriktívneho
výkladu zákona č. 161/2005 Z. z., nerešpektujúc jeho podstatu a zmysel, pričom takýmto
spôsobom interpretácie a aplikácie zákonného predpisu zásadne popreli účel a význam
reštitučného zákona. K danej veci pristupovali príliš formalistický, čím ochranu práv
zakotvených Ústave SR ako aj v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd
urobili iluzúrnou a nerealizovateľnou. S ohľadom na okolnosti daného prípadu, povinnosť,
aby sťažovateľ už vo výzve presne špecifikoval nehnuteľnosti, kladie na sťažovateľa
neprimerané bremeno v rozpore s čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. (porovnaj: Kopecký v. Slovensko, rozsudok
zo 7. januára 2003, ods. 33., sťažnosť č. 44912/98) ...
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že
účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite dostane
bez toho, aby sa mu ukladali - v spojitosti s jej uplatnením - povinnosti, ktoré od účastníka
nevyžaduje zákon - t. j. zákon č. 161/2005 Z. z. nepredpisuje žiadne náležitosti reštitučnej
výzvy, napriek tomu okresný aj krajský súd sťažovateľa za náležitosti reštitučnej výzvy
sankcionovali (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 1/02).
Z uvedeného vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany sťažovateľa by došlo
až vtedy, ak by sa na zistený stav veci použila ústavne súladne interpretovaná, platná
a účinná právna norma, ktorú však okresný aj krajský súd vykladali protiústavne. ...
Sťažovateľ touto sťažnosťou poukazuje hlavne na zásadný problém v tom, že
rozhodnutia súdov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže
uprednostňujú reštriktívny výklad zákona pred inštitútom „spravodlivosti“. To znamená, že
podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé prejednanie veci
súdmi tým, že výsledok konania nezodpovedá jeho skutkovej a právnej predstave a účelu
sledovanému prijatím zákona č. 161/2005 Z. z..
Výklad súdov k zákonu č. 161/2005 Z. z. ohľadom reštitučnej výzvy oprávnenej osoby
v neprospech sťažovateľa je tak v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Postup súdov v rozpore s platným a účinným zákonom možno hodnotiť ako
porušovanie základných práv a slobôd sťažovateľa.
... Porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy súvisí s jeho
diskriminovaním voči povinným osobám pri súdnom uplatňovaní si svojich práv a rovnako
aj s jeho diskriminovaním voči fyzickým osobám.
Podľa vyššie uvedeného okresný aj krajský súd porušil zásadu rovnosti účastníkov
konania, keďže žalobcu sankcionovali zamietnutím žaloby za nedodržanie požadovaných
náležitostí výzvy (aj keď podľa zákona č. 161/2005 Z. z. výzva vôbec špecifikovaná nie je)
a žalovanému priznali úspech v konaní napriek tomu, že podľa § 8 ods. 3 zákona
č. 161/2005 Z. z. mal poskytnúť žalobcovi pri uplatňovaní práva podľa tohto zákona
spoluprácu a pomoc, ktorú však vôbec neposkytol. ...
Žiadne ustanovenie zákona nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak,
aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv
alebo mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní vecí. Jednou
z požiadaviek kladených na konania pred súdmi preto je, aby sa v ich rámci a ich
prostredníctvom zabezpečoval reálny výkon, resp. ochrana niektorého zo základných práv
alebo slobôd občanov. Žiadne ustanovenie zákona nemožno vykladať a uplatňovať v konaní
pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní
a rozhodovaní vecí.
Dôvodom prijatia zákona č. 161/2005 Z. z. bolo poskytnúť rovnakú ochranu
vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva cirkvám a náboženským spoločnostiam. Zákon
č. 161/2005 Z. z. vychádza z Článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a z Článku
20 Ústavy SR, ktoré garantujú rovnaký zákonný obsah a ochranu vlastníckych práv
všetkých vlastníkov. V prospech fyzických osôb bol totiž ešte v roku 2003 prijatý zákon č.
503/2003 Z. z., ktorý zakladal reštitučné nároky fyzických osôb na vydanie nehnuteľností
(pozemkov) vo vlastníctve štátu. ...
Subjektom reštitučných právnych noriem boli rôzne kategórie osôb, či už právnické
alebo fyzické. Účelom reštitučných noriem bolo skúmať reštitučný titul, t. j. dôvod, ktorý
oprávňoval dotknuté osoby na odškodnenie, pričom tento právny nárok im vznikol bez
ďalšieho priamo zo zákona. Reštitučné zákony bolí teda vždy prijaté s cieľom vykonať
nápravu a vytvoriť predpoklady pre odškodnenie dotknutých osôb. ...
V súlade so zákonným právom, ktoré dal sťažovateľovi zákon č. 161/2005 Z. z.,
vzhľadom na porušenie základného práva sťažovateľa na vlastníctvo upravené v čl. 20
Ústavy SR, porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a zároveň aj porušenia Článku 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských
právach a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, navrhujeme
ústavnému súdu, aby vyniesol nález:
Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozhodnutím Okresného súdu Topoľčany
Rozsudok č. k.: 6 C/96/2007-232 zo dňa 28. 04. 2008 a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre
Rozsudok č. k.: 25 Co/70/2008-314 zo dňa 28. 04. 2008 boli porušené základné ľudské
práva sťažovateľa podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej Republiky, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej Republiky a podľa Článku 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských
právach a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd
Slovenskej republiky Rozsudok Okresného súdu Topoľčany č. k.: 6 C/96/2007-232 zo dňa
28. 04. 2008 a Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k.: 25 Co/70/2008-314 zo dňa 28. 04.
2008 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Topoľčany na nové konanie.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa
ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť
dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, ako to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení označených základných
práv zaručených ústavou rozsudkom krajského súdu sp. zn. 25 Co/70/2008 z 12. novembra
2008 a rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C/96/2007-232 z 28. apríla 2008.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov uvedených v tomto zákone.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom
krajského súdu a rozsudkom okresného súdu argumentujúc účelom reštitučného zákona
č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkví a náboženským
spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon
č. 161/2005 Z. z.“).
V súvislosti s namietaním svojho základného práva na súdnu ochranu a práva na
spravodlivé súdne konanie sťažovateľka argumentuje možnosťou ich reálneho uplatnenia
v zákonom predpokladanej kvalite a v súlade s ich legitímnym cieľom. V danom prípade
podľa sťažovateľky to tak nebolo, pretože okresný súd aj krajský súd porušili zásadu
rovnosti účastníkov konania, keď sťažovateľku „sankcionovali“ zamietnutím jej žaloby pre
nedodržanie požadovaných náležitostí výzvy, hoci podľa zákona č. 161/2005 Z. z. táto
výzva, čo sa týka jej náležitostí špecifikovaná nie je.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 2 ústavy zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok, okrem majetku
uvedeného v čl. 4 ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti rozvoja
národného hospodárstva a verejného záujmu môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo
určených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba
vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.
Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv
iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonov. Výkon vlastníckeho
práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie
nad mieru ustanovenú zákonom.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za
primeranú náhradu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na spravodlivé súdne konanie.
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. právo na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej
osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3 tohto zákona.
Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.
1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom
okresného súdu č. k. 6 C/96/2007-232 z 28. apríla 2008
Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich
označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C/96-2007-232 z 28. apríla 2008,
ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie
limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich
v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má
právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto
ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127
ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože
jeho rozhodnutie preskúmal krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľky. Z tohto
dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k rozsudku okresného súdu
č. k. 6 C/96/2007-232 z 28. apríla 2008) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného
súdu na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom krajského
súdu č. k. 25 Co/70/2008-314 z 12. novembra 2008
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, teda boli v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými
zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii nevyplývali, prípadne ak by boli
skutkové zistenia v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,
2.1 Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s jej diskriminovaním voči povinným osobám pri
súdnom uplatnení si svojich práv. Konkrétne tým, že krajský súd porušil v jej prípade
zásadu rovnosti účastníkov konania tým, že potvrdil zamietnutie žaloby sťažovateľky za
nedodržanie požadovaných náležitostí výzvy, aj keď podľa zákona č. 161/2005 Z. z. výzva
vôbec v zákone špecifikovaná nie je. Naopak, žalovaný mal úspech v konaní napriek tomu,
že podľa § 8 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z. z. mal poskytnúť sťažovateľke pri uplatňovaní jej
práva podľa tohto zákona spoluprácu a pomoc, ktorú však vôbec neposkytol.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k tejto skutočnosti uviedol:
«Je nesporné, že predmetný zákon, ako aj všetky ostatné reštitučné zákony, sú voči
všeobecnej úprave obsiahnutej v Občianskom zákonníku predpismi špeciálnymi. Príslušné
ustanovenia lex generalis sa použijú subsidiárne, pokiaľ v týchto osobitných predpisoch nie
je obsiahnutá vlastná špeciálna právna úprava.
Keďže v zák. č. 161/2005 Z. z. zákonodarca vymedzil časovo, vecne a personálne
okruh vzťahov, na ktoré sa reštitučné oprávnenie vzťahuje, je zrejmé, že mal vôľu zasiahnuť
do existujúcich majetkových pomerov len v obmedzenej miere a len u tých vzťahov,
u ktorých nápravu považoval za žiaducu a možnú, Tým, že realizoval túto svoju právomoc,
stanovil zákonodarca súčasne i rámec rozhodovania o týchto nárokoch, keďže platí, že
o rozsahu a podmienkach reštitúcie môžu súdy rozhodovať len v rámci prejavu vôle štátu
k reštitúcii, teda v medziach reštitučných zákonov. Tým je daná špeciálna povaha tohto
zákona, z ktorej vyplýva, že pre subjekty, na ktoré sa zákon vzťahuje, platí vo vymedzenom
rozsahu osobitný režim, ktorý sa premietol v stanovení základných predpokladov pre
navrátenie vlastníctva v zmysle citovaného zákona. Týmto základným predpokladom je
písomná výzva oprávnenej osoby povinnej osobe a preukázanie jedného z dôvodov
navrátenia vlastníctva uvedeného v § 3 zákona. Aby nezaniklo právo oprávnenej osoby na
navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, musela svoj nárok u povinnej osoby uplatniť
najneskôr v lehote do 30. 4. 2006.
Ustanovenie § 5 zákona č. 161/2005 Z. z. bližšie nevymedzuje obsah pojmu „výzva“.
Za písomnú výzvu však treba považovať jednostranný právny úkon, ktorý spĺňa náležitosti
predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon, a to najmä náležitosti uvedené
v ust. § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka a ktorým oprávnená osoba vyzýva povinnú
osobu, aby jej navrátila vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu
alebo obce z dôvodu uvedeného v ust. § 3 tohto zákona.
Pri viazanosti odvolacieho súdu dôvodmi odvolania v danej veci treba predovšetkým
zodpovedať otázku, či výzvou zo dňa 25. 4. 2006 došlo k riadnemu uplatneniu práva
žalobcom v zmysle zák. č. 161/2005 Z. z. Aj s prihliadnutím na existujúcu judikatúru
Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemožno
výzve žalobcu priznať účinky kvalifikovanej výzvy, spĺňajúcej zákonné náležitosti. Je
potrebné si totiž uvedomiť, že nárok na navrátenie vlastníckeho práva bol uvedeným
zákonom priznaný oprávneným osobám, a nie vlastníkom. Až do uzavretia dohody o vydaní
nehnuteľnej veci, resp. vydania rozhodnutia o navrátení vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, je ich vlastníkom doterajší vlastník, ktorému prislúchajú všetky práva
vlastníka. Pôvodný vlastník, ktorého nehnuteľnosti prešli na štát alebo na inú právnickú
osobou v rozhodnom období, je len oprávnenou osobou, ktorej prislúcha právo na
uplatnenie nároku. Oprávnené osoby takto v každom reštitučnom konaní nie sú v pozícii
vlastníkov ale len žiadateľov domáhajúcich sa vydania ich bývalého vlastníctva. Prináleží
im preto právo dispozície so svojou „žiadosťou“, t. j. v akom rozsahu a ku ktorým veciam si
vlastníctvo uplatnia.
V nadväznosti na túto skutočnosť, ako i ust. § 37 Občianskeho zákonníka zakotvujúce
pre platnosť právneho úkonu podmienku jeho určitosti, nemožno preto ani pri výzve
oprávnenej osoby o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam ustúpiť od požiadavky
minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatňuje svoj
reštitučný nárok a uvedenia dôvodu, o ktorý ho opiera. Za použitia širšieho výkladu zákona
na splnenie požiadavky určitosti výzvy, okrem presnej špecifikácie nehnuteľností by
postačoval i samotný odkaz na katastrálne územie a pozemnoknižnú vložku, príp. i bez
takéhoto označenia len pripojenie listín. Rovnako tak ku výzve neskôr predložená
špecifikácia nehnuteľnosti a predloženie listinných dokladov (najneskôr do 30. 4. 2006), by
nedostatok určitosti zhojili, keďže z obsahu výzvy posudzovanom v kontexte s ostatnými
listinami by bol zrejmý rozsah uplatňovaného reštitučného nároku. Za takúto však nemožno
považovať výzvu žalobcu, ktorou vyzval odporcu na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľnostiam (okrem tých, na vrátenie ktorých ho už vyzval), pôvodne zapísaných
a vedených vo všetkých pozemnoknižných vložkách, v ktorých je uvedený ako pôvodný
vlastník, orgán, zložka alebo inštitúcia rímskokatolíckej cirkvi vo všetkých katastrálnych
územiach na území Slovenskej republiky. Naviac za situácie, že pri akceptácii argumentácie
žalobcu, že zákonodarca za kvalifikovanú výzvu považuje i takto všeobecne koncipovanú
výzvu, by zákonodarca bremeno preukazovania splnenia predpokladov u oprávnenej osoby
presunul práve na osobu povinnú, čo by v zásade bolo popretím i dispozitívneho práva
oprávnenej osoby na uplatnenie si svojich nárokov. Vychádzajúc však z dikcie zákona
č. 161/2005 Z. z. je dôvodný záver, že preukazná povinnosť na splnenie podmienok na
navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam zaťažuje práve oprávnenú osobu.
Posudzujúc výzvu žalobcu v zmysle vyššie uvedených záverov, odvolací súd v zhode
s právnym názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že tento právny úkon žalobcu
nebol určitý a nekonkretizoval ani dôvod navrátenia vlastníctva, keď poukaz na ust. § 3
ods. 1 cit. zák. v tomto smere, pri existencii viacerých skutkových podstát, nie je
postačujúci. Preto nespĺňal zákonom požadované náležitosti výzvy. Keďže žalobca si v
zákonnej lehote neuplatnil právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam právne
aprobovaným spôsobom, vyvolávajúcim účinky uplatnenia si práva, jeho právo v zmysle § 5
ods. 1 zák. č. 161/2005 Z. z. zaniklo. Pokiaľ súd prvého stupňa jeho nárok ako nedôvodný
zamietol, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa §
219 OSP potvrdil a to v celom jeho rozsahu. Odvolací súd si totiž osvojil i záver súdu
prvého stupňa o tom, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania je v danom prípade dôvod
pre aplikáciu ust. § 150 OSP. Dôvody hodné osobitného zreteľa, majúce za následok
nepriznanie náhrady trov konania žalovanému, i napriek jeho plnému úspechu v konaní,
spočívajú v okolnostiach danej veci. Už samotný charakter reštitučných zákonov zakladá
výnimočnosť týchto konaní, keďže nimi demokratická spoločnosť len naprávala krivdy
spáchané minulým režimom na pôvodných vlastníkoch. V tomto smere je preto bez
významu, koľko súdnych sporov ich aplikácia vyvolala. Podstatným je v tomto konaní, že si
žalobca uplatnil ako oprávnená osoba zákonné právo na navrátenie vlastníctva
prezumpované mu zák. č. 161/2005 Z. z.»
Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu
nevychádza, čo sa týka ustanovenia náležitosti výzvy na vydanie nehnuteľných vecí,
z extenzívneho výkladu zákona č. 161/2005 Z. z., ale ústavne akceptovateľným spôsobom
vysvetľuje, aké náležitosti vzhľadom na predmet sporu a právne dôsledky rozhodnutia
takáto výzva musí obsahovať. Ústavný súd nepovažuje preto rozhodnutie krajského súdu za
svojvoľné a arbitrárne.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti,
v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(IV. ÚS 334/08) odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
2.2 Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ústavy
a podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou
judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07) poukazuje na svoj právny názor, podľa
ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj označené práva, ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základných práv
podľa čl. 20 ústavy a práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať
v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať
o ďalších požiadavkách sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2009