Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 150/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť R., T., zastúpenej JUDr. J. Č., B., vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -314 z 12. novembra 2008

a rozsudkom Okresného súdu Topoľčany č. k. -232 z 28. apríla 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I .

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2009

doručená sťažnosť R., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. J. Č., B., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -314

z 12. novembra 2008 a rozsudkom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -232 z 28. apríla 2008.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

«Sťažovateľ dňa 28. 4. 2006 vyzval podľa o navrátení

vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode

vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej ako „“) povinnú

osobu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, pôvodne zapísaných a vedených

vo všetkých pozemkovoknižných vložkách, v ktorých je uvedený ako pôvodný vlastník orgán,

zložka alebo inštitúcia Rímskokatolíckej cirkvi vo všetkých katastrálnych územiach na území

Slovenskej republiky.

Nakoľko povinná osoba v zákonnej lehote 60 dní od doručenia písomnej výzvy

neuzavrela so sťažovateľom dohodu o vydaní nehnuteľností, neposkytla sťažovateľovi pri

uplatňovaní práva podľa tohto zákona spoluprácu a pomoc ani na výzvu nereagovala,

sťažovateľ bol nútený podať žalobu v záujme ochrany vlastných práv, keďže po uplynutí

prekluzívnej lehoty, by sa nemohol úspešne domáhať svojich práv na súde. Práve z tohto

dôvodu podal žalobca žalobu o navrátenie nehnuteľností. Predmetom žaloby boli

nehnuteľnosti pôvodne vedené v pozemkovoknižnej vložke č. 918 pre katastrálne územie P.,

dnes zapísané na liste vlastníctva č. 1476 v katastrálnom území P., vedenom Katastrálnym

úradom v N., Správou katastra T., v obci P., v registri E na mape určeného operátu ako

2

parcela č. 2293/2, druh pozemku orná pôda o výmere 53 259 ma parcela č. 2293/4, druh

2

pozemku orná pôda o výmere 118 877 m. ...

Okresný súd Topoľčany rozsudkom č. k.: -232 zo dňa 28. 04. 2008

zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa voči Slovenskému pozemkovému fondu ako

žalovanému domáhal vydania a navrátenia vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam.

Svoje rozhodnutie právne odôvodnil tým, že napriek vykonanému dokazovaniu,

nemohol žalobe vyhovieť a to pre nedostatok kvalifikovanej výzvy na uplatnenie

reštitučného nároku v prekluzívnej lehote do 30. 4. 2006. Podľa názoru Okresného súdu

v Topoľčanoch reštitučná výzva, ako jednostranný právny úkon, nespĺňala náležitostí podľa

a 37 ods. 1 v znení jeho neskorších

predpisov.

Sťažovateľ sa nestotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu, preto v zákonnej

lehote podal proti rozhodnutiu o zamietnutí žaloby odvolanie.

Krajský súd v Nitre Rozsudkom č. k.: -314 napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, Vo svojom rozhodnutí poukázal, že napriek

samotnému charakteru reštitučného zákona, ktorý zakladá výnimočnosť takéhoto konania,

žalobca/sťažovateľ si v zákonnej lehote neuplatnil právo na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam spôsobom, ktorý by vyvolával účinky riadneho uplatnenia si

práva. ...

Okresný súd Topoľčany aj Krajský súd v Nitre vo svojich rozhodnutiach konštatovali,

že sťažovateľ v konaní preukázal svoj reštitučný nárok na vydanie žalovaných

nehnuteľností, avšak podľa názoru tak okresného ako aj krajského súdu nebolo možné

žalobe vyhovieť len pre nedostatok riadnej kvalifikovanej výzvy v zmysle § 5 zákon

č.

Rešitučný zákon v § 5 ods. 1 druhá veta výslovne hovorí, že neuplatnením práva

v lehote právo zaniká. Podľa výkladu okresného a krajského súdu však nárok oprávnenej

osoby zaniká nielen neuplatnením práva v lehote, ale aj nepreukázaním práva v lehote.

Takýto extenzívny výklad právnej normy je však v neprospech oprávnených osôb

a v absolútnom rozpore s účelom a cieľom reštitučného zákona.

Náležitosti výzvy k vydaniu nehnuteľných vecí vymedzuje len

po formálnoprávnej stránke (písomná forma) a nie po stránke obsahovej. Podľa § 34 Obč.

zák. právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv

alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. V tejto súvislosti je

potrebné uviesť, že požiadavka písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona nie je

obsahom práva na vydanie nehnuteľných vecí, ale len podmienkou vzniku nároku na

vydanie vecí, ktorou sa tento nárok zakladá. ...

Sťažovateľ vyzval povinnú osobu, pričom z obsahu výzvy jednoznačne vyplýva

sťažovateľov jasný a zrozumiteľný prejav vôle, smerujúci k tomu, aby mu povinná osoba

vydala nehnuteľnosti v zmysle Takáto výzva spĺňa všetky náležitosti

právneho úkonu podľa a . Povinnosťou sťažovateľa bolo

len osvedčiť oprávnenosť svojho nároku, a keď by povinná osoba nebola s obsahom výzvy

uzrozumená, mala sťažovateľa vyzvať na doplnenie dokladov, ako je to bežné pri

reštitúciách fyzických osôb pred pozemkovými úradmi.

Rešpektujúc účel nie je možné pri jeho aplikácii vykladať ho

takým spôsobom, že priznanie nároku sa viaže na splnenie podmienok, ktoré by boli

neprimerané možnostiam oprávnených osôb, resp. ktorých splnenie by bolo zo strany

dotknutých osôb objektívne nemožné. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na skutočnosť,

že v minulosti viedol svoj vlastný archív, ktorý mu však bol v období komunizmu

skonfiškovaný, a preto každú pozemkovoknižnú vložku si musel vyžiadať písomnou

objednávkou od príslušnej správy katastra a rovnako, každý archívny dokument si musel

osobne vyhľadať v štátnom archíve. Takéto vyhľadávanie je časovo náročné a zdĺhavé a nie

vždy úspešné (na Slovensku je viac ako 3.000 katastrálnych území), vzhľadom na to, že

mnohé pozemkovoknižné vložky a archívne dokumenty boli zničené alebo sa v archívoch

nezachovali. Je tiež potrebné poukázať na to, že už samotný reštitučný zákon predpokladal,

že podávanie výziev bude problematické a v mnohých prípadoch pre oprávnené osoby

sťažené, preto v § 8 ods. 3 zakotvil povinnosť povinných osôb spolupracovať a poskytnúť

pomoc oprávneným osobám pri uplatňovaní ich práva na navrátenie nehnuteľností.

Povinná osoba si však svoju povinnosť nesplnila a na výzvu vôbec nereagovala.

Súdy neprihliadajúc na tieto skutočnosti rozhodovali na základe reštriktívneho

výkladu , nerešpektujúc jeho podstatu a zmysel, pričom takýmto

spôsobom interpretácie a aplikácie zákonného predpisu zásadne popreli účel a význam

reštitučného zákona. K danej veci pristupovali príliš formalistický, čím ochranu práv

zakotvených Ústave SR ako aj v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd

urobili iluzúrnou a nerealizovateľnou. S ohľadom na okolnosti daného prípadu, povinnosť,

aby sťažovateľ už vo výzve presne špecifikoval nehnuteľnosti, kladie na sťažovateľa

neprimerané bremeno v rozpore s čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. (porovnaj: Kopecký v. Slovensko, rozsudok

zo 7. januára 2003, ods. 33., sťažnosť č. 44912/98) ...

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že

účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite dostane

bez toho, aby sa mu ukladali - v spojitosti s jej uplatnením - povinnosti, ktoré od účastníka

nevyžaduje zákon - t. j. nepredpisuje žiadne náležitosti reštitučnej

výzvy, napriek tomu okresný aj krajský súd sťažovateľa za náležitosti reštitučnej výzvy

sankcionovali (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

Z uvedeného vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany sťažovateľa by došlo

až vtedy, ak by sa na zistený stav veci použila ústavne súladne interpretovaná, platná

a účinná právna norma, ktorú však okresný aj krajský súd vykladali protiústavne. ...

Sťažovateľ touto sťažnosťou poukazuje hlavne na zásadný problém v tom, že

rozhodnutia súdov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže

uprednostňujú reštriktívny výklad zákona pred inštitútom „spravodlivosti“. To znamená, že

podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé prejednanie veci

súdmi tým, že výsledok konania nezodpovedá jeho skutkovej a právnej predstave a účelu

sledovanému prijatím .

Výklad súdov k ohľadom reštitučnej výzvy oprávnenej osoby

v neprospech sťažovateľa je tak v rozpore s článkom 46 ods. 1

a článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Postup súdov v rozpore s platným a účinným zákonom možno hodnotiť ako

porušovanie základných práv a slobôd sťažovateľa.

... Porušenie práva sťažovateľa podľa súvisí s jeho

diskriminovaním voči povinným osobám pri súdnom uplatňovaní si svojich práv a rovnako

aj s jeho diskriminovaním voči fyzickým osobám.

Podľa vyššie uvedeného okresný aj krajský súd porušil zásadu rovnosti účastníkov

konania, keďže žalobcu sankcionovali zamietnutím žaloby za nedodržanie požadovaných

náležitostí výzvy (aj keď podľa výzva vôbec špecifikovaná nie je)

a žalovanému priznali úspech v konaní napriek tomu, že podľa § 8 ods. 3 zákona

č. mal poskytnúť žalobcovi pri uplatňovaní práva podľa tohto zákona

spoluprácu a pomoc, ktorú však vôbec neposkytol. ...

Žiadne ustanovenie zákona nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak,

aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv

alebo mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní vecí. Jednou

z požiadaviek kladených na konania pred súdmi preto je, aby sa v ich rámci a ich

prostredníctvom zabezpečoval reálny výkon, resp. ochrana niektorého zo základných práv

alebo slobôd občanov. Žiadne ustanovenie zákona nemožno vykladať a uplatňovať v konaní

pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní

a rozhodovaní vecí.

Dôvodom prijatia bolo poskytnúť rovnakú ochranu

vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva cirkvám a náboženským spoločnostiam. Zákon

č. vychádza z Článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a z Článku

20 SR, ktoré garantujú rovnaký zákonný obsah a ochranu vlastníckych práv

všetkých vlastníkov. V prospech fyzických osôb bol totiž ešte v roku 2003 prijatý zákon č.

, ktorý zakladal reštitučné nároky fyzických osôb na vydanie nehnuteľností

(pozemkov) vo vlastníctve štátu. ...

Subjektom reštitučných právnych noriem boli rôzne kategórie osôb, či už právnické

alebo fyzické. Účelom reštitučných noriem bolo skúmať reštitučný titul, t. j. dôvod, ktorý

oprávňoval dotknuté osoby na odškodnenie, pričom tento právny nárok im vznikol bez

ďalšieho priamo zo zákona. Reštitučné zákony bolí teda vždy prijaté s cieľom vykonať

nápravu a vytvoriť predpoklady pre odškodnenie dotknutých osôb. ...

V súlade so zákonným právom, ktoré dal sťažovateľovi ,

vzhľadom na porušenie základného práva sťažovateľa na vlastníctvo upravené v čl. 20

SR, porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a zároveň aj porušenia Článku 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských

právach a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, navrhujeme

ústavnému súdu, aby vyniesol nález:

Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozhodnutím Okresného súdu Topoľčany

Rozsudok č. k.: -232 zo dňa 28. 04. 2008 a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre

Rozsudok č. k.: -314 zo dňa 28. 04. 2008 boli porušené základné ľudské

práva sťažovateľa podľa , podľa

Slovenskej Republiky a podľa Článku 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských

právach a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd

Slovenskej republiky Rozsudok Okresného súdu Topoľčany č. k.: -232 zo dňa

28. 04. 2008 a Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k.: -314 zo dňa 28. 04.

2008 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Topoľčany na nové konanie.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa

ustanovenia až vrátane okolností, ktoré by mohli byť

dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, ako to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení označených základných

práv zaručených rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 12. novembra

2008 a rozsudkom okresného súdu č. k. -232 z 28. apríla 2008.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov uvedených v tomto zákone.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu rozsudkom

krajského súdu a rozsudkom okresného súdu argumentujúc účelom reštitučného zákona

č. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkví a náboženským

spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon

č. “).

V súvislosti s namietaním svojho základného práva na súdnu ochranu a práva na

spravodlivé súdne konanie sťažovateľka argumentuje možnosťou ich reálneho uplatnenia

v zákonom predpokladanej kvalite a v súlade s ich legitímnym cieľom. V danom prípade

podľa sťažovateľky to tak nebolo, pretože okresný súd aj krajský súd porušili zásadu

rovnosti účastníkov konania, keď sťažovateľku „sankcionovali“ zamietnutím jej žaloby pre

nedodržanie požadovaných náležitostí výzvy, hoci podľa táto

výzva, čo sa týka jej náležitostí špecifikovaná nie je.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok, okrem majetku

uvedeného v , nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti rozvoja

národného hospodárstva a verejného záujmu môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo

určených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba

vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

Podľa vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv

iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonov. Výkon vlastníckeho

práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie

nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na spravodlivé súdne konanie.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Podľa právo na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej

osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3 tohto zákona.

Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom

okresného súdu č. k. -232 z 28. apríla 2008

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich

označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. -2007-232 z 28. apríla 2008,

ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa . Toto ustanovenie

limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má

právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto

ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127

ods. 1 , nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože

jeho rozhodnutie preskúmal krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľky. Z tohto

dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k rozsudku okresného súdu

č. k. -232 z 28. apríla 2008) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného

súdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom krajského

súdu č. k. -314 z 12. novembra 2008

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, teda boli v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými

zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii nevyplývali, prípadne ak by boli

skutkové zistenia v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (napr. , ).

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

, ).

2.1 Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie čl. 46 ods. 1

a dohovoru v súvislosti s jej diskriminovaním voči povinným osobám pri

súdnom uplatnení si svojich práv. Konkrétne tým, že krajský súd porušil v jej prípade

zásadu rovnosti účastníkov konania tým, že potvrdil zamietnutie žaloby sťažovateľky za

nedodržanie požadovaných náležitostí výzvy, aj keď podľa výzva

vôbec v zákone špecifikovaná nie je. Naopak, žalovaný mal úspech v konaní napriek tomu,

že podľa mal poskytnúť sťažovateľke pri uplatňovaní jej

práva podľa tohto zákona spoluprácu a pomoc, ktorú však vôbec neposkytol.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k tejto skutočnosti uviedol:

«Je nesporné, že predmetný zákon, ako aj všetky ostatné reštitučné zákony, sú voči

všeobecnej úprave obsiahnutej v predpismi špeciálnymi. Príslušné

ustanovenia lex generalis sa použijú subsidiárne, pokiaľ v týchto osobitných predpisoch nie

je obsiahnutá vlastná špeciálna právna úprava.

Keďže v zákonodarca vymedzil časovo, vecne a personálne

okruh vzťahov, na ktoré sa reštitučné oprávnenie vzťahuje, je zrejmé, že mal vôľu zasiahnuť

do existujúcich majetkových pomerov len v obmedzenej miere a len u tých vzťahov,

u ktorých nápravu považoval za žiaducu a možnú, Tým, že realizoval túto svoju právomoc,

stanovil zákonodarca súčasne i rámec rozhodovania o týchto nárokoch, keďže platí, že

o rozsahu a podmienkach reštitúcie môžu súdy rozhodovať len v rámci prejavu vôle štátu

k reštitúcii, teda v medziach reštitučných zákonov. Tým je daná špeciálna povaha tohto

zákona, z ktorej vyplýva, že pre subjekty, na ktoré sa zákon vzťahuje, platí vo vymedzenom

rozsahu osobitný režim, ktorý sa premietol v stanovení základných predpokladov pre

navrátenie vlastníctva v zmysle citovaného zákona. Týmto základným predpokladom je

písomná výzva oprávnenej osoby povinnej osobe a preukázanie jedného z dôvodov

navrátenia vlastníctva uvedeného v § 3 zákona. Aby nezaniklo právo oprávnenej osoby na

navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, musela svoj nárok u povinnej osoby uplatniť

najneskôr v lehote do 30. 4. 2006.

Ustanovenie bližšie nevymedzuje obsah pojmu „výzva“.

Za písomnú výzvu však treba považovať jednostranný právny úkon, ktorý spĺňa náležitosti

predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon, a to najmä náležitosti uvedené

v ust. a nasl. a ktorým oprávnená osoba vyzýva povinnú

osobu, aby jej navrátila vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu

alebo obce z dôvodu uvedeného v ust. § 3 tohto zákona.

Pri viazanosti odvolacieho súdu dôvodmi odvolania v danej veci treba predovšetkým

zodpovedať otázku, či výzvou zo dňa 25. 4. 2006 došlo k riadnemu uplatneniu práva

žalobcom v zmysle Aj s prihliadnutím na existujúcu judikatúru

Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemožno

výzve žalobcu priznať účinky kvalifikovanej výzvy, spĺňajúcej zákonné náležitosti. Je

potrebné si totiž uvedomiť, že nárok na navrátenie vlastníckeho práva bol uvedeným

zákonom priznaný oprávneným osobám, a nie vlastníkom. Až do uzavretia dohody o vydaní

nehnuteľnej veci, resp. vydania rozhodnutia o navrátení vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, je ich vlastníkom doterajší vlastník, ktorému prislúchajú všetky práva

vlastníka. Pôvodný vlastník, ktorého nehnuteľnosti prešli na štát alebo na inú právnickú

osobou v rozhodnom období, je len oprávnenou osobou, ktorej prislúcha právo na

uplatnenie nároku. Oprávnené osoby takto v každom reštitučnom konaní nie sú v pozícii

vlastníkov ale len žiadateľov domáhajúcich sa vydania ich bývalého vlastníctva. Prináleží

im preto právo dispozície so svojou „žiadosťou“, t. j. v akom rozsahu a ku ktorým veciam si

vlastníctvo uplatnia.

V nadväznosti na túto skutočnosť, ako i ust. zakotvujúce

pre platnosť právneho úkonu podmienku jeho určitosti, nemožno preto ani pri výzve

oprávnenej osoby o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam ustúpiť od požiadavky

minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatňuje svoj

reštitučný nárok a uvedenia dôvodu, o ktorý ho opiera. Za použitia širšieho výkladu zákona

na splnenie požiadavky určitosti výzvy, okrem presnej špecifikácie nehnuteľností by

postačoval i samotný odkaz na katastrálne územie a pozemnoknižnú vložku, príp. i bez

takéhoto označenia len pripojenie listín. Rovnako tak ku výzve neskôr predložená

špecifikácia nehnuteľnosti a predloženie listinných dokladov (najneskôr do 30. 4. 2006), by

nedostatok určitosti zhojili, keďže z obsahu výzvy posudzovanom v kontexte s ostatnými

listinami by bol zrejmý rozsah uplatňovaného reštitučného nároku. Za takúto však nemožno

považovať výzvu žalobcu, ktorou vyzval odporcu na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľnostiam (okrem tých, na vrátenie ktorých ho už vyzval), pôvodne zapísaných

a vedených vo všetkých pozemnoknižných vložkách, v ktorých je uvedený ako pôvodný

vlastník, orgán, zložka alebo inštitúcia rímskokatolíckej cirkvi vo všetkých katastrálnych

územiach na území Slovenskej republiky. Naviac za situácie, že pri akceptácii argumentácie

žalobcu, že zákonodarca za kvalifikovanú výzvu považuje i takto všeobecne koncipovanú

výzvu, by zákonodarca bremeno preukazovania splnenia predpokladov u oprávnenej osoby

presunul práve na osobu povinnú, čo by v zásade bolo popretím i dispozitívneho práva

oprávnenej osoby na uplatnenie si svojich nárokov. Vychádzajúc však z dikcie zákona

č. je dôvodný záver, že preukazná povinnosť na splnenie podmienok na

navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam zaťažuje práve oprávnenú osobu.

Posudzujúc výzvu žalobcu v zmysle vyššie uvedených záverov, odvolací súd v zhode

s právnym názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že tento právny úkon žalobcu

nebol určitý a nekonkretizoval ani dôvod navrátenia vlastníctva, keď poukaz na ust. § 3

ods. 1 cit. zák. v tomto smere, pri existencii viacerých skutkových podstát, nie je

postačujúci. Preto nespĺňal zákonom požadované náležitosti výzvy. Keďže žalobca si v

zákonnej lehote neuplatnil právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam právne

aprobovaným spôsobom, vyvolávajúcim účinky uplatnenia si práva, jeho právo v zmysle § 5

ods. 1 zaniklo. Pokiaľ súd prvého stupňa jeho nárok ako nedôvodný

zamietol, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa §

219 potvrdil a to v celom jeho rozsahu. Odvolací súd si totiž osvojil i záver súdu

prvého stupňa o tom, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania je v danom prípade dôvod

pre aplikáciu ust. . Dôvody hodné osobitného zreteľa, majúce za následok

nepriznanie náhrady trov konania žalovanému, i napriek jeho plnému úspechu v konaní,

spočívajú v okolnostiach danej veci. Už samotný charakter reštitučných zákonov zakladá

výnimočnosť týchto konaní, keďže nimi demokratická spoločnosť len naprávala krivdy

spáchané minulým režimom na pôvodných vlastníkoch. V tomto smere je preto bez

významu, koľko súdnych sporov ich aplikácia vyvolala. Podstatným je v tomto konaní, že si

žalobca uplatnil ako oprávnená osoba zákonné právo na navrátenie vlastníctva

prezumpované mu »

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu

nevychádza, čo sa týka ustanovenia náležitosti výzvy na vydanie nehnuteľných vecí,

z extenzívneho výkladu , ale ústavne akceptovateľným spôsobom

vysvetľuje, aké náležitosti vzhľadom na predmet sporu a právne dôsledky rozhodnutia

takáto výzva musí obsahovať. Ústavný súd nepovažuje preto rozhodnutie krajského súdu za

svojvoľné a arbitrárne.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti,

v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

() odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

2.2 Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa

a podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou

judikatúrou (napr. , ) poukazuje na svoj právny názor, podľa

ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj označené práva, ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení základných práv

podľa a práv podľa dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať

v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením.

Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2009