Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/171/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Vladimíra Pribulu a JUDr. Olivera Kolenčíka, v spore žalobcu: Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra, so sídlom Nitra, Jána Pavla II č. 7, P. O. Box 46A, IČO: 35 593 008, zastúpený: Petruška & Partners, s.r.o., so sídlom Nitra, Kupecká 18, IČO: 47 254 882, proti žalovanému: Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Banská Bystrica, Námestie SNP 8, IČO: 36 038 351, zastúpený: Advokátska kancelária HMG LEGAL, s.r.o., so sídlom Bratislava, Červeňova 14, IČO: 35 885 459, o vydanie nehnuteľností, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. -1276 z 11. októbra 2018, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Levice (súd prvej inštancie podľa , ďalej len „CSP“) rozsudkom č. k. -1276 z 11. októbra 2018, uložil žalovanému povinnosť vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX, kat. územie W., vedeným Okresným úradom Levice, katastrálnym odborom, parcely reg. E:

- parc. č. 1040/2, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 1263 m2,

- parc. č. 1044/4, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 115 m2,

- parc. č. 1047/2, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 3009 m2,

- parc. č. 1049/2, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 312 m2,

- parc. č. 1050, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 4935 m2, spolu s nasledovnou dokumentáciou:

- plán starostlivosti o lesy,

- všeobecná časť plánu starostlivosti o lesy,

- opis porastov,

- plán hospodárskych opatrení,

- plochová tabuľka,

- prehľadové tabuľky,

- obrysová a porastová mapa,

- ťažbová mapa,

- evidenčná časť programu starostlivosti o lesy,

- prieskum a plán lesnej dopravnej siete,

- prieskum a plán zahrádzania bystrín v lesoch,

- plán lesno-technických meliorácií,

- ekonomický prieskum vrátane vyčíslenia dosahov osobitného spôsobu hospodárenia a ocenenie lesného majetku, všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Ďalším výrokom rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na , , , , , , a o navrátení vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam cirkvám.

3. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 17. 07. 2006 domáhal vydania nehnuteľností špecifikovaných v žalobe. Žalobu odôvodnil tým, že Ostrihomské arcibiskupstvo bolo výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. 436 v katastrálnom území W.. Podľa článku I. prvá veta Modusu vivendi medzi Československou republikou a Svätou Stolicou z 02. 02. 1928 a Pápežskej konštitúcie Slovenskosti z 30.12. 1977 bola na základe konštitúcií „ Praescriptionum sacrosacti“ a „Qui Divino“ zriadená samostatná Slovenská provincia. Na základe týchto konštitúcií boli zosúladené hranice cirkevnej jurisdikcie štátnym hraniciam a potvrdená úprava právneho nástupníctva cirkevnému majetku na území Slovenskej republiky. V zmysle Modusu vivendi a uvedených konštitúcií vyplýva, že žalobca je právnym nástupcom Ostrihomského arcibiskupstva na území Slovenskej republiky. Žalobca dňa 18. 07. 2005 vyzval žalovaného podľa o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam a na ich vydanie nachádzajúcich sa v katastrálnom území Keť vedených v pozemnoknižnej vložke č. 436. O výzve upovedomil odštepný závod Palárikovo, pretože predmetná nehnuteľnosť sa nachádza v jeho územnom obvode. Vlastníctvo k nehnuteľným veciam bolo žalobcovi odňaté bez náhrady úpravou pozemkového vlastníctva v zmysle pozemkovej reformy, alebo bez právneho dôvodu. O tom svedčí zápis v pozemnoknižnej vložke č. 436 z 30. 06. 1948. Žalobca preto oprávnene podal uvedenú výzvu na navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam u žalovaného, teda voči povinnej osobe. Keďže žalovaný nevyhovel písomnej výzve, podal žalobou na súd, aby súd uložil žalovanému povinnosť navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam tak, ako špecifikoval v žalobe, a to spolu s prislúchajúcou dokumentáciou, ktorá k nehnuteľnostiam prislúcha, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobu žiada zamietnuť z dôvodu, že žalobca predložil súdu písomnosť z 08. 07. 2005 označenú ako výzva na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam a na vydanie nehnuteľných vecí v katastrálnom území W. - PK vložka č. 436 spolu s predmetnou písomnosťou z 08. 07. 2005 predložil aj poštovú doručenku z 18. 07. 2005. Za dôvod navrátenia vlastníctva žalobca alternatívne označil , resp. . Žalobu žiadal zamietnuť z dôvodu, že žalobca v hmotnoprávnej lehote končiacej dňom 30. 04. 2006 nepreukázal dôvod navrátenia vlastníctva podľa , status oprávnenej osoby predložený listín (dokladov) osvedčujúcich neprerušenú líniu právneho nástupníctva, a tým, že iba odkaz na záznam v PKV vložke nemožno hodnotiť ako naplnenie povinnosti uloženej žalobcovi , keďže zákon nepripúšťa alternatívne uplatnenie dôvodov navrátenie vlastníctva, a keďže oprávnená osoba je povinná v hmotnoprávnej lehote predpísanou formou nezameniteľne preukázať osobe povinnej dôvod navrátenia vlastníctva a kombinácia viacerých dôvodov je tak neurčitá a nezrozumiteľná. Žalovaný namietol preklúziu práva ako aj nedostatok aktívnej vecnej legitimácie.

5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že 08. 07. 2005 vyzval žalovaného na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam vedených v KP vložke č. 436 v katastrálnom území W., pričom pri spracovaní tejto reštitučnej výzvy vychádzal z PK vložky, identifikácie parciel z 24. 03. 2004 a výpisov z katastra nehnuteľností, z ktorých jednoznačne vyplynulo, že žalovaný je držiteľom nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania, čím si riadne a včas splnil len po formálnej stránke, nie obsahovej stránke, pričom požiadavka písomnej výzvy podľa reštitučného zákona nie je obsahom práva na vydanie nehnuteľných vecí ale len podmienkou vzniku nároku na vydanie vecí, ktorou sa tento nárok zakladá. Skutočnosť, že žalobca nepreukázal právne nástupníctvo po Ostrihomskom arcibiskupstve považoval za účelovú, keďže na základe rovnakého právneho základu a obdobných skutkových okolností žalovaný uzavrel dňa 12. 09. 2005 so žalobcom v zmysle reštitučného zákona dohodu o vydaní veci, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti pôvodne patriace Ostrihomskej kapitule. Žalovaný uznal formálnu aj materiálnu správnosť uplatneného reštitučného nároku ako aj aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Žalobca uviedol k námietke žalovaného, t. j. nepreukázanie reštitučného titulu, že žalobca pri podávaní

výzvy vchádzal zo zápisov PKV č. 436, kde posledný relevantný zápis bol jednoznačne uvedený deň 30. 06. 1948, na základe ktorého sa poznamenalo, že predmetné nehnuteľnosti sa zamýšľajú štátom prevziať a že podliehajú revízii v zmysle pozemkovej reformy. Uvedený zápis bol vykonaný v zmysle § 3 ods. 2 druhá veta citovaného zákona. Týmto úkonom neprešlo vlastnícke právo od pôvodného vlastníctva na štát, ale titulom nadobudnutia vlastníckeho práva mala byť až prídelová listina, ktorá by určila, akým spôsobom sa naloží s majetkom, ktorý podlieha revízii pozemkovej reformy. Vzhľadom k tomu, že uvedenú listinu sa nepodarilo zadovážiť, žalobca tak označil ako titul nadobudnutia vlastníckeho práva štátom v zmysle § 3 ods. 1 písm. h/ - prevzatie majetku bez právneho dôvodu. Prídelová listina, ktorú žalobca doručil žalovanému sa týka iných nehnuteľností. Označenie dôvodu navrátenie vlastníckeho práva v zmysle § 3 ods. 1 písm. c/ reštitučného zákona použil z opatrnosti pre prípad, že by sa preukázalo, že odňatie vlastníckeho práva k predmetných nehnuteľnostiam štátom sa uskutočnilo v rámci pozemkovej reformy, nie bez právneho dôvodu.

6. Žalobca ďalšími podaniami poukázal v súvislosti s právnym nástupníctvom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Uviedol, že predmetné nehnuteľnosti neprešli do vlastníctva štátu účinnosťou záborového zákona z dôvodu článku 250 trianonskej zmluvy uverejnenej pod číslom 102/1922 Sb. článku II. Dohody Modus vivendi z 02. 02. 1928 a ďalších súvisiacich právnych predpisov. Najvyšší súd Slovenskej republiky ustálil, že reštitučné zákony majú vo vzťahu k povahu legis specialis za podmienky, že sú dané všetky podmienky pre ich použitie. V prípade, keď zábor vlastníckeho práva pôvodného vlastníka preukázaný nebol a vec bola štátom alebo právnickou osobou prevzatá len fakticky, nemožno vylúčiť uplatnenie nárokov podľa vrátane jeho ustanovení o ochrane vlastníckeho práva.

7. Podaním z 18. 06. 2007 žalobca spresnil žalobný návrh v časti, v ktorej požadoval od žalovaného dokumentáciu prislúchajúcu k predmetným nehnuteľnostiam. Žalovaný vo vyjadrení (čl. 310) uviedol, že povinnosťou žalovaného bolo, ktorú skutočnosť opätovne zdôraznil v hmotnoprávnej lehote do 30. 04. 2006 preukázať nezameniteľný dôvod navrátenia vlastníckeho práva podľa § 3 zákona, preukázať status, s tým, že žalobca do uvedenej lehoty nepredložil listiny, ktoré by osvedčovali dôvod navrátenia podľa § 3 ods. 1 písm. c/, resp. podľa § 3 ods. 1 písm. h/ reštitučného zákona, prípadne ďalšie doklady preukazujúce reštitučný nárok. Zároveň uviedol, že prílohy predložené žalobcom, a teda iba predloženie PK vložky č. 436 nenahradzuje povinnosť žalobcu preukázať dôvod navrátenia vlastníckeho práva a taktiež potvrdenie právnej subjektivity zo dňa 15. 07. 2005 a potvrdenie o pridelení IČO nenahradzujú povinnosť žalobcu preukázať status oprávnenej osoby. Ďalej dal do pozornosti súdu, že žalobca v podaní z 12. 04. 2007 označil za dôvod navrátenia vlastníctva už iba reštitučného zákona, čo odôvodnil tým, že o uvedenom svedčí absencia relevantného zápisu v pozemnoknižnej vložke č. 436. Žalobca nemal objasnené, či došlo k naplneniu dôvodov, ktoré uvádza . Žalovaný trval na námietke preklúzie práva a námietke nedostatku aktívnej legitimácie.

8. Žalobca vo vyjadrení (čl. 361-365) uviedol, že v zmysle pozemnoknižnej vložky a identifikácie parciel žalovaného vyzval na vydanie nehnuteľností, opätovne zdôraznil, že náležitosti výzvy k vydaniu nehnuteľností vymedzuje len po formálnej stránke, nie stránke obsahovej, zároveň poukázal na judikatúru zaoberajúcu sa náležitosťami reštitučnej výzvy, ktorú sudu priložil k vyjadreniu z 21. 03. 2007. Nestotožnil sa s vyjadrením žalovaného, že nepreukázal právne nástupníctvo po Ostrihomskom arcibiskupstve, toto preukázal potvrdením Štátneho sekretariátu Svätej Stolice z 11. 03. 1996, potvrdením o právnom nástupníctve Ministerstva kultúry SR z 17. 01. 2006 Interným predpisom Úradu geodézie, kartografie a katastra SR z 18. 06. 1998 a rozhodnutím NS SR sp. zn. 119/2002 z 28. 02. 2003. Zároveň predložil rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, ktoré sa v obdobných veciach s aktívnou legitimáciou žalobcu vysporiadali.

9. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 12C/139/2006- 865 vyhovel návrhu žalobcu, aby vstúpil do konania namiesto doterajšieho žalobcu Rímskokatolícka cirkev, Bratislavsko-trnavská arcidiecéza spolu s opravným uznesením čl. 875, voči predmetnému uzneseniu podal odvolanie žalovaný, o ktorom odvolací súd rozhodol uznesením č. k. - 876 tak, že odvolanie odmietol.

10. Dňa 29. 09. 2011 podal žalovaný návrh na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedenom Ústavným súdom SR pod č. k. . Súd konanie vedené pod sp. zn. prerušil, proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalobca. Odvolací súd uznesením č. k. -1092 uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil.

11. Dňa 03. 04. 2018 doručil žalobca návrh na zmenu žaloby, ktorým žiadal, aby bola uložená žalovanému povinnosť vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam a to parcele č. 1040/2 druh pozemku - lesný pozemok o výmere 1263 m2, parc. č. 1044/4 druh pozemku lesný pozemok o výmere 115 m2, parcela č. 1047/2 druh pozemku lesný pozemok o výmere 3009 m2, parcela č. 1049/2 druh pozemku lesný pozemok o výmere 312 m2, parcela č. 1050 druh pozemku lesný pozemok o výmere 4935m2, zapísané na LV č. XXXX pre kat. územie W. vedeným Okresným úradom Levice, katastrálnym odborom ako parcely registra E spolu s dokumentáciou: plán starostlivosti o lesy, všeobecná časť plánu starostlivosti o lesy, opis porastov, plán hospodárskych opatrení, plochová tabuľka, prehľadové tabuľky, obrysový a porastová mapa, ťažbová mapa, evidenčná časť programu starostlivosti o lesy, prieskum a plán lesnej dopravnej siete, prieskum a plán zahrádzania bystrín v lesoch, plán lesno-technických meliorácií, ekonomický prieskum vrátanie vyčíslenia dosahov osobitného spôsobu hospodárenia a ocenenia lesného majetku, s poukazom na predloženú geodetickú dokumentáciu čl. 1208. Prvoinštančný súd uznesením č. k. -1252 pripustil zmenu žaloby.

12. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie, pričom uviedol, že v prvom rade sa zaoberal námietkou nedostatku aktívnej vecnej legitimácie a zistil, že v pozemno-knižnej vložke č. 436 je ako vlastník zapísané Ostrihomské arcibiskupstvo, s tým, že na PK vložke je uvedená poznámka, že podľa návrhu a oznámenia povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy z 26. 06. 1948 sa poznamenáva, že nehnuteľnosti uvedené na tejto PK vložke povereníctvo pôdohospodárstva zamýšľa prevziať, teda tieto nehnuteľnosti zamýšľa prevziať štát. K zmene vlastníckeho práva teda nedošlo, pretože by sa to premietlo aj do pozemno-knižnej vložky č. 436, resp. pozemkovej knihy. Čo sa týka ostatných správ, nebolo presne špecifikované, o aké nehnuteľnosti ide, preto neobstojí námietka žalovaného týkajúca sa záborového zákona. Vychádzajúc z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. v zmysle ktorého, ak v rozhodnom období prešla do vlastníctva štátu alebo obce spôsobom uvedeným v § 3 ods. 1 Reštitučného zákona, nehnuteľnosť evidovaná v pozemkovej knihe ako vlastníctvo právneho subjektu Rímskokatolíckej cirkvi sídliaceho mimo územia Slovenska, má sa za to, že išlo prechod vlastníctva k tejto nehnuteľnosti z vlastníctva právneho subjektu Rímskokatolíckej cirkvi sídliaceho v SR.

13. Vzťahy medzi Československou republikou a Svätou stolicou boli upravené medzinárodnou zmluvou Modus vivendi z 17. decembra 1927, ktorá nadobudla platnosť 2. februára 1928. Touto zmluvou bol stanovený spôsob a zásady nového ohraničenia diecéz na území Československej republiky. Podľa čl. I tejto zmluvy Československá republika uznala, že len Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy a súčasne sa Svätá stolica zaviazala, že žiadna časť Československej republiky nebude podriadená ordinárovi so sídlom za hranicami Československej republiky a že žiadna československá diecéza nebude presahovať štátne hranice.

14. V súlade so zmluvou Modus vivendi Svätá stolica Apoštolskou konštitúciou „Ad eclesiastici regiminis incrementum“ z 2. septembra 1937 určila obvody diecéz na území Československej republiky tak, aby sa kryli so štátnymi hranicami. Touto konštitúciou bolo rozhodnuté aj o rozčlenení Ostrihomskej arcidiecézy tak, že územie Ostrihomskej arcidiecézy ležiace na území Československej republiky sa od nej odčlenilo a odčlenená časť prešla na samostatnú cirkevnú jednotku - Trnavskú apoštolskú administratúru. Svätá stolica tým územne zladila hranice diecéz so štátnymi hranicami a rozhodla, že hnuteľný a nehnuteľný majetok na území Československej republiky patriaci pôvodne Ostrihomskej arcidiecéze pripadá Trnavskej apoštolskej administratúre so sídlom v Trnave. Aj ďalšie Apoštolské konštitúcie „Praescriptionum sacrosancti" a „Qui divino“ potvrdili krytie hraníc slovenských diecéz s československými štátnymi hranicami. Tieto konštitúcie sú v plnom súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Rímskokatolícka cirkev mala na území dnešnej Slovenskej republiky status štátom uznanej cirkvi aj v tzv. rozhodnom období vymedzenom v a bola vlastníčkou aj tých nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách ako vlastníctvo Ostrihomskej arcidiecézy alebo iného zahraničného právneho subjektu Rímskokatolíckej cirkvi sídliaceho na území dnešnej Slovenskej republiky. V čase odňatia sporných nehnuteľností štátom už Ostrihomská arcidiecéza nemala k nim žiadne práva ani de facto ani de iure, lebo Svätá stolica jej práva k sporným nehnuteľnostiam odňala 29. mája 1922. Územie so spornými nehnuteľnosťami bolo aj právne odčlenené od Ostrihomskej arcidiecézy a 2. septembra 1937 pripojené k Trnavskej apoštolskej administratúre.

15. V období, ktoré je rozhodujúce pre posúdenie danej veci, boli vzhľadom na uplatnenie uvedeného územného princípu subjekty Rímskokatolíckej cirkvi sídliace na území dnešnej Slovenskej republiky vlastníkmi nehnuteľností, ktoré boli pôvodne zapísané v pozemkových knihách ako vlastníctvo cirkevných subjektov sídliacich mimo tohto územia (vrátane Ostrihomskej arcidiecézy). K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v iných rozhodnutiach (sp. zn. a ). Spôsob, akým bola vo veci sp. zn. Najvyšším súdom Slovenskej republiky riešená otázka prechodu vlastníctva, bol spochybnený v ústavnej sťažnosti, o ktorej rozhodoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý podanú sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (). Obdobne rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti podanej vo veci Krajského súdu v Nitre sp. zn. ().

16. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca má aktívnu vecnú legitimáciu, preto sa ďalšími dôkazmi v tomto smere nezaoberal.

17. Súd prvej inštancie zdôraznil, že z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR vyplýva, že pokiaľ by z kanonického práva vyplývali iné závery, tieto nie sú záväzné, pretože súdy nie sú viazané nielen pod zákonnými normami, ale ani normami, ktoré nie sú súčasťou Slovenského právneho poriadku, teda nie sú viazané kanonickým právom, preto sa súd ani nezaoberal vyjadreniami žalovaného týkajúcimi sa nesprávnej aplikácie kanonického práva, ktorý tvrdil, že nehnuteľnosti na území SR nepatria pod Ostrihomské arcibiskupstvo.

18. Ďalej prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalovaný má pasívnu vecnú legitimáciu, je povinnou osobu v zmysle , keďže žalovaný je právnickou osobou, ktorá ku dňu účinnosti zákona č. 161/12005 Z. z. spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve SR, obce, alebo nehnuteľnú vec drží. Jazykový a aj logický výklad uvedeného ustanovenia nasvedčuje tomu, že tu ide o dve možnosti označenia charakteristiky povinnej osoby, ktoré jej uvedený zákon umožňuje, aby oprávnená osoba uplatnila svoj nárok voči osobe povinnej, ktorá zároveň môže spravovať a držať nehnuteľnú vec, ale môže túto vec len spravovať alebo iba držať. Pred podaním žaloby, v čase podania žaloby a aj po jej podaní predmetné nehnuteľnosti drží, užíva a berie z nich úžitky práve žalovaný, preto tejto námietke súd nevyhovel.

19. Žalobca výzvou z 08. 07. 2005 doručenou žalovanému dňa 18. 07. 2005 vyzval žalovaného na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. území W. špecifikovaným v prílohe k výzve podľa ich zápisu v KP vložke č. 436 identifikácie parciel, listiny zaslal aj príslušnému odštepnému závodu. Vo výzve uviedol, že žalobca ako cirkevná právnická osoba registrovaná na Ministerstve kultúry SR je zákonným nástupcom všetkých nehnuteľných vecí na jej území po zaniknutých alebo zrušených cirkevných organizáciách Rímskokatolíckej cirkvi. Zároveň uviedol, že nehnuteľnosti v PKV č. 436 prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedenom v § 3 ods. 1 písm. c/ alebo z dôvodu uvedenom v § 3 ods. 1 písm. h/ zákona, čo osvedčuje zápis v pozemnoknižnej vložke.

20. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že výzva spĺňa všetky náležitosti požadované zákonom, a to označenie príslušnej pozemnoknižnej vložky ako aj katastrálneho územia. Súčasťou výzvy bola príloha, ktorá presne požadované nehnuteľnosti aj špecifikovala. Čo sa týkalo preukázania prechodu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na štát, alebo obec v rozhodnom období spôsobom uvedeným v mal súd za to, že v danej pozemnoknižnej vložke v časti vlastníctvo je uvedené Ostrihomské arcibiskupstvo a zároveň posledný relevantný zápis, bol vykonaný dňa 30. 06.1948, na základe ktorého sa poznamenalo, že predmetné nehnuteľnosti sa zamýšľajú štátom prevziať a že podliehajú revízii v zmysle pozemkovej reformy. Uvedený zápis bol tak vykonaný v zmysle druhá veta cit. zák., podľa ktorého Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy na Slovensku dalo vyznačiť vo verejnej knihe, že ide o majetok, ktorý je predmetom revízie. Súd prvej inštancie mal za to, že týmto úkonom neprešlo ešte vlastnícke právo od pôvodného vlastníka na štát, ale teda titulom nadobudnutia vlastníckeho práva mala byť až následná prídelová listina, ktorá by určila, akým spôsobom sa naloží s majetkom, ktorý podlieha revízii pozemkovej reformy. Uvedená prílohová listina nebola v rámci konania preukázaná, a teda titulom nadobudnutia vlastníckeho práva bol práve žalobcom aj keď alternatívne uvedený dôvod, a to , teda prevzatie majetku bez právneho dôvodu. Prídelová listina z 11. 12. 1961 sa týka iných nehnuteľností a nie nehnuteľností týkajúcich sa tohto sporu a nehnuteľností, ktoré boli špecifikované vo výzve. Z hľadiska interpretácie reštitučného zákona postačuje pre riadne uplatnenie práva na navrátenie

vlastníctva ak v písomnej výzve doručenej povinnej osobe do 30. 04. 2006 boli nehnuteľnosti, ku ktorým sa uplatnilo právo na navrátenie vlastníctva, označené hoci aj len s odkazom na dokument zapísaný v pozemnoknižných vložkách, z ktorého bol tento dôvod zistiteľný. Žalovanému teda boli dostupné všetky potrebné údaje týkajúce sa uplatneného práva na navrátenie vlastníctva odňatých nehnuteľných vecí. Uvedené nenarúša ani samotná skutočnosť, že nebol zistiteľný právny dôvod prechodu vlastníckeho práva, pretože existovalo veľa prípadov zabratia nehnuteľností bez právneho dôvodu, čo bolo aj v tejto prejednávanej veci. V konaní bolo zároveň preukázané, že právny predchodca žalobcu nemohol svoje vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam riadne vykonávať.

21. Taktiež dospel k záveru, že neobstojí námietka žalovaného ohľadne záborového zákona s poukazom na predložené listiny, najmä pozemnoknižnú vložku, v ktorej sa záznam o takomto konaní ani nenachádzal. Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že námietky žalovaného popierajúce náležitosti výzvy, násl. preklúziu práva tak neobstoja. S poukazom na vykonané dokazovanie mal súd prvej inštancie za to, že žalobca preukázal všetky náležitosti na uplatnenie svojho nároku, preukázal aktívnu vecnú legitimáciu, pasívnu vecnú legitimáciu, uplatnenie nároku v prekluzívnej lehote, doručenie výzvy pred podaním žaloby žalobcovi ako aj skutočnosti, že uvedené nehnuteľnosti boli prevzaté bez právneho dôvodu, preto žalobe ako dôvodne podanej vyhovel.

22. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa v spojení s tak, že úspešnému žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania. Dospel k záveru, že v danej veci sú dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v samotnom predmete konania. Samotný charakter reštitučných zákonov zakladá výnimočnosť konaní, ktorými dochádza k naprávaniu krívd spáchaných minulým režimom na pôvodných vlastníkov v tomto prípade cirkvi. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že žalovaný nevyvinul úsilie a spoluprácu pri vydaní nehnuteľnosti a v prípade dobrovoľného vydania by neboli vznikli náklady spojené s týmto konaním, keďže až následná rozhodovacia prax súdov vyššej inštancie ustálila minimálne náležitosti výzvy, ako aj aktívnu a pasívnu legitimáciu strán sporu, a preto nebolo možné posúdiť neúspech v konaní len konaniu na strane žalovaného. Poukázal aj na to, že žalobca v predmetnom konaní získal sporné nehnuteľnosti, v dôsledku čoho sa môže podieľať na nákladoch konania, v rozsahu svojich nákladov na predmetnom konaní vynaložených.

23. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, žiadajúc odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne alebo alternatívne, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Úvodom odvolania poukázal na to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nie je v súlade s , pretože prvoinštančný súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie v časti aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, čo spôsobuje nezákonnosť a arbitrárnosť rozsudku. V súvislosti s uvedeným poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS/115/03 a sp. zn. III.ÚS/60/04. Prvoinštančný súd sa nevysporiadal s dôkazmi a skutkovými tvrdeniami žalovaného, ktoré preukazujú absenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Pri posudzovaní aktívnej vecnej legitimácie súd bral do úvahy výlučne dôkazy predkladané žalobcom, a to Modus vivendi, Apoštolskú konštitúciu „Ad eclesiastici regiminis incrementum“ a Apoštolské konštitúcie „Praescriptorium sacrosancti“ a „Qui divino“, pričom neprihliadol na dôkazy žalovaného, ktorými bolo spochybnené právne nástupníctvo žalobcu po Ostrihomskom arcibiskupstve. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, na základe čoho dospel súd k záveru, že Modus vivendi preukazuje aktívnu vecnú legitimáciu a právne nástupníctvo žalobcu po Ostrihomskej kapitule. Žalovaný opakovane v konaní uvádzal, že v texte Modus vivendi sa nenachádza žiadne ustanovenie o právnom nástupníctve a ani o prevode alebo prechode nehnuteľných vecí na žalobcu z Ostrihomskej kapituly. Modus vivendi nie je medzinárodnou zmluvou, je výsledkom procesu výmeny nót medzi československou vládou a Svätou Stolicou. Nebol ratifikovaný, prejednaný a schválený zákonodarcom, nebol zverejnený v Zbierke zákonov a nariadení vo forme štátnej zmluvy nebol ani vyhlásený. Ďalej dodal, že žalobca odvodzuje svoje právne nástupníctvo od existujúceho subjektu, t. j. Ostrihomskej arcidiecézy, ktorý právne nezanikol, pričom uvedeným sa prvoinštančný súd nezaoberal.

24. V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, pričom nezohľadnil, že Slovenská republika má rovnaké práva ako ktorýkoľvek iný vlastník a jej vlastnícke právo požíva rovnakú právnu ochranu. Reštitučným zákonom

štát zmocnil správcu svojho majetku za neho konať vydaním nehnuteľných vecí, ale len vo forme dohody o vydaní nehnuteľných vecí v zmysle § 5 ods. 2 Reštitučného zákona. Reštitučným zákonom však nebola založená pasívna vecná legitimácia žalovaného. Skutočnosť, že žalovaný nehnuteľnosti drží, užíva a berie z nich úžitky, nemá pre existenciu pasívnej vecnej legitimácie žiadnu relevanciu. Poukázal na znenie § 7 Reštitučného zákona. Nesprávne právne posúdenie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného spočíva v tom, že žalobca sa v predmetnom konaní nedomáha navrátenia vlastníckeho práva od vlastníka sporných nehnuteľností (Slovenskej republiky), ale domáha sa navrátenia vlastníckeho práva od žalovaného, ktorý nie je vlastníkom a nie je ani ex lege oprávnený konať za vlastníka v predmetnom konaní. Nie je preto možné, aby povinnosť vydať a navrátiť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam zaťažovala žalovaného. Takýmto posúdením sa dopustil prvoinštančný súd porušenia zásady, že nikto nemôže na druhého preniesť viac práva, ako sám má.

25. Prvoinštančný súd uviedol, že k odňatiu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam došlo v rozhodnom období podľa § 2 ods. 2 Reštitučného zákona z dôvodu podľa § 3 ods. 1 písm. h/ Reštitučného zákona, teda prevzatím majetku bez právneho dôvodu. Žalovaný poukazoval na poznámku o zabraní nehnuteľností štátom a poznámku zamýšľaného prevzatia vyznačenú v PKV č. 436, k. ú. W. a na obsahový rámec pojmu zábor ako úkonu prevzatia pôdy štátom, resp. vyvlastnenie v zmysle zákona č. 215/1919 Sb. z. a. n. o zabráni velkého majetku pozemkového a zákona č. 329/1920 Sb. z. a n. a aj na dobovú judikatúru a literatúry, na základe ktorých prešlo vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na právneho predchodcu žalovaného - Československú republiku na základe záboru týchto pozemkov, ku ktorému došlo konštitutívne ex lege účinnosťou Záborového zákona. Prvoinštančný súd mal za to, že zábor neznamenal vyvlastnenie, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým záverom ohľadom okamihu prechodu vlastníckeho práva na štát.

26. V súvislosti s výzvou na vydanie nehnuteľností uviedol, že prvoinštančný súd nesprávne interpretoval ustanovenia Reštitučného zákona, keďže zákonné podmienky na navrátenie vlastníckeho práva v rozsudku nie sú úplným výpočtom zákonných podmienok v súlade s Reštitučným zákonom a ustálenou súdnou praxou. Poukázal na zákonnú dikciu § 5 ods. 1 Reštitučného zákona. Vzhľadom k tomu mal za to, že neobstojí právny záver súdu, že na riadne a včasné uplatnenie reštitučného nároku postačuje predloženie výzvy, v ktorej sú identifikované nehnuteľnosti označením katastrálneho územia a pozemkovoknižnej vložky, keďže nevyhnutným predpokladom pre riadne a včasné uplatnenie reštitučného nároku je aj preukázanie dôvodu navrátenia vlastníckeho práva v hmotnoprávnej lehote končiacej dňom 30. 04. 2007. Poukázal aj na potrebu preukazovania dôvodu na navrátenie vlastníckeho práva v prekluzívnej lehote ako zákonnú podmienku pre navrátenie vlastníckeho práva v zmysle Reštitučného zákona. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. -23, z ktorého vyplýva, že povinnosť preukázať ako prišlo k odňatiu veci zaťažuje oprávnenú osobu. Ďalej poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 29. Septembra 2010, vychádzajúc z ktorého musí byť do 30. 04. 2006 preukázaný prechod vlastníctva k nehnuteľným veciam na štát alebo na obec z niektorého reštitučného dôvodu vymedzené v § 3, pričom následkom neuplatnenia práva v stanovenej lehote je jeho zánik. Vychádzajúc z uvedeného žalobca nielenže nepreukázal dôvod na navrátenie vlastníckeho práva v zmysle § 3 Reštitučného zákona, ale dôvod navrátenia uviedol alternatívne. Žalobca v čase podania výzvy a ani v čase podania žaloby netušil, z akého titulu žiada o navrátenie vlastníckeho práva, čo je v priamom rozpore so zákonnými požiadavkami Reštitučného zákona. Tieto nedostatky nemožno zhojiť ani dodatočným predkladaním dokladov pred súdom. S poukazom na uvedené skutočnosti právo žalobcu na navrátenie vlastníckeho práva pre preklúziu zaniklo.

27. Krajský súd ako súd odvolací podľa (ďalej len „“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario ) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa a potvrdil.

28. Podľa ( účinný od 01. 07. 2016), odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

29. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

30. Podľa vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria a/ poľnohospodársku pôdu, b/ hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, c/ lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, d/ podiely spoločnej nehnuteľnosti.

31. Podľa , právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v .

32. Podľa , oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady postupom podľa o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde).

33. Podľa , oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe prevzatia bez právneho dôvodu.

34. Podľa s lesnými pozemkami sa vydajú aj investičné lesné cesty alebo ich časti podľa osobitného predpisu vybudované z prostriedkov štátu. Nehnuteľná vec sa vydá oprávnenej osobe s dokumentáciou, ktorá k tejto prislúcha.

35. Podľa , povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží.

36. Podľa , právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa . Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

37. Podľa , vlastníctvo sa nenavracia k a/ pozemku, na ktorom bol po prevode alebo prechode do vlastníctva štátu zriadený cintorín, b/ pozemku, ktorý bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný; ak bol pozemok zastavaný stavbou, ktorá slúži zariadeniam telesnej kultúry, zdravotníctva, kultúry, na poskytnutie služieb sociálnej starostlivosti alebo sociálnych služieb na pracovnú rehabilitáciu a zamestnávanie telesne postihnutých osôb a na školské účely, nemožno vydať ani priľahlé pozemky slúžiace na tieto účely, c/ pozemku, na ktorom bola zriadená záhradková alebo chatová osada, d/ pozemku, na ktorom sú telovýchovné a športové zariadenia, e/ pozemku, ktorý slúži na účely obrany štátu, ťažbu vyhradených nerastov, chráneného areálu, národnej prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo ich ochranného pásma s tretím stupňom alebo štvrtým stupňom ochrany.

38. Ak má odvolací súd za to, že prvoinštančný súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa (úplne) správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa , ale sa len obmedzí na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, správne vec posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v merite veci ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto v zmysle sa obmedzuje len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a nebude ich opakovať. V ďalšom odvolací súd poznamenáva, že, sa stotožňuje aj s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku, na ktoré aj poukazuje ( ). Súd prvej inštancie v súvislosti s rozhodovaním o uplatnenom nároku žalobcu, v prejednávanej veci dostatočným spôsobom zistil skutkový stav, ktorý

pri dodržaní myšlienkového postupu v spise sa nachádzajúcich listinných dôkazov podľa , t. j. jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti aj následne správne posúdil podľa ním odcitovaných ustanovení špeciálneho právneho predpisu (, o navrátení vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam cirkvám). Úvahy prvoinštančného súdu je potrebné považovať za legitímne a právne akceptovateľné.

39. Z výsledkov dokazovania, ktoré v danej veci realizoval prvoinštančný súd a z obsahu spisu vyplýva, že aktívne vecne legitimovaným subjektom v tomto konaní je žalobca ako právnická osoba (v zmysle , o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností) s tým, že je registrovaná Ministerstvom kultúry SR podľa , o registrácii cirkví a náboženských spoločností. V tejto súvislosti žalobca do spisu doložil doklad cirkevného odboru citovaného ministerstva v tom smere, že je nositeľom samostatnej právnej subjektivity s pridelením príslušného čísla IČO. Žalovaného je zasa na druhej strane potrebné vnímať ako nositeľa pasívnej vecnej legitimácie v tomto konaní, pričom ide o právnickú osobu, ktorá ako štátny podnik vznikla v dôsledku rozhodnutia vtedajšieho Ministerstva pôdohospodárstva SR č. -420 z 20. 04. 1999 a na základe Zakladacej listiny č. 5063/1999 z 23. 06. 1999. Žalovaný má zavedený trojstupňový systém riadenia, pričom prvý stupeň tvoria lesné správy, strediská alebo iné správy. Druhý stupeň riadenia predstavujú odštepné závody, ktoré sú vytvárané v rámci organizačnej štruktúry podniku. Tretí stupeň riadenia predstavuje generálne riaditeľstvo, ako ústredie tohto štátneho podniku.

40. Pokiaľ ide o pozemky (nehnuteľnosti) tvoriace predmet tohto konania, tak u všetkých z nich je možné konštatovať, že tvorili výlučné vlastníctvo Ostrihomskej kapituly. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na obsah čl. I. veta prvá Modus Vivendi medzi bývalou ČSR a Svätou stolicou z 02. 02. 1928 a Pápežskej konštitúcie slovenskosti z 30. 12. 1977 bola na základe konštitúcií Praescriptorium sacrosancti a Qui divino zriadená samostatná slovenská provincia. Na základe tejto konštitúcie došlo potom k zosúladeniu hraníc cirkevnej jurisdikcie so štátnymi hranicami a zároveň bola potvrdená i úprava právneho nástupníctva k cirkevnému majetku na území SR. Vychádzajúc z vpredu menovaných konštitúcií a samotného Modus Vivendi je potrebné brať žalobcu v danej veci za právneho nástupcu Ostrihomského arcibiskupstva, prípadne Ostrihomskej kapituly na Slovensku. Rímskokatolícku cirkev je potrebné vnímať v intenciách ustanovení , o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností za štátom uznanú a registrovanú cirkev.

41. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku zo dňa 27. 02. 2012 sp. zn. v jeho odôvodnení okrem iného uvádza, že ak v rozhodnom období prešla do vlastníctva štátu alebo obce spôsobom uvedeným v ust. , nehnuteľnosť evidovaná v pozemkovej knihe alebo vlastníctvo právneho subjektu Rímskokatolíckej cirkvi sídliaceho mimo územia Slovenska, je potrebné mať za to, že išlo o prechod vlastníctva takejto nehnuteľnosti z vlastníctva právneho subjektu Rímskokatolíckej cirkvi sídliaceho v SR.

42. V odôvodnení tohto rozsudku, ktorý je publikovaný aj v Zbierke súdnych rozhodnutí s prideleným číslom 38/2013, Najvyšší súd SR ďalej uviedol, že vzťahy medzi ČSR a Svätou stolicou boli upravené medzinárodnou zmluvou Modus Vivendi zo dňa 17. 12. 1927 (platnosť nadobudla 02. 02. 1928), pričom v rámci čl. I. tejto zmluvy ČSR uznala, že iba Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy. Súčasne sa Svätá stolica zaviazala, že žiadna časť ČSR nebude podriadená ordinárovi so sídlom za hranicami ČSR a že žiadna československá diecéza nebude presahovať štátne hranice. V súlade s touto zmluvou (Modus Vivendi) Svätá stolica Apoštolskou konštitúciou „Ad eclesiastici regiminis incrementum z 02. 09. 1937 určila obvody diecéz na území ČSR tak, aby sa kryli so štátnymi hranicami. Touto konštitúciou sa zároveň rozhodlo aj o začlenení Ostrihomskej arcidiecézy tak, že územie tejto arcidiecézy ležiace na území ČSR sa odčlenilo a odčlenená časť prešla na Trnavskú apoštolskú administratívu, ako samostatný cirkevný útvar. Svätá stolica týmto spôsobom zladila hranice diecéz so štátnymi hranicami a rozhodla o tom, že hnuteľný a nehnuteľný majetok na území ČSR pôvodne patriaci Ostrihomskej arcidiecéze pripadá Trnavskej apoštolskej administratúre so sídlom v Trnave. Aj ďalšie Apoštolské konštitúcie „Praescriptorium sacrosancti“ a „Qui divino“ potvrdili krytie hraníc slovenských diecéz s hranicami ČSR. Rímskokatolícka cirkev mala na území dnešnej SR status štátu uznanej cirkvi aj v rozhodnom období podľa , pričom bola vlastníčkou aj tých nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené ako vlastníctvo Ostrihomskej arcidiecézy, resp. iného zahraničného právneho subjektu Rímskokatolíckej cirkvi sídliaceho na území dnešnej SR v príslušných pozemkových knihách. V čase odňatia týchto nehnuteľností už Ostrihomská arcidiecéza totiž nemala k týmto nehnuteľnostiam žiadne

právo ani de facto a ani de iure, pretože Svätá stolica jej tieto práva dňa 29. 05. 1922 odňala. V období dôležitom pre posúdenie danej veci boli vzhľadom na uplatnenie tohto územného princípu subjekty Rímskokatolíckej cirkvi sídliace na území dnešnej SR vlastníkmi nehnuteľností, ktoré boli pôvodne v pozemkových knihách zapísaného ako vlastníctvo cirkevných subjektov sídliacich mimo tohto územia a to aj vrátane Ostrihomskej arcidiecézy. K rovnakému právnemu záveru dospel aj NS SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. a . Proti rozhodnutiu NS SR vo veci vedenej pod sp. zn. , v ktorej bola riešená otázka prechodu vlastníctva, bola podaná ústavná sťažnosť, ktorú ÚS SR odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (k tomu pozri ).

43. Na margo vznesenej námietky žalovaného ohľadne nedostatkov jeho pasívnej legitimácie v tomto konaní je potrebné uviesť, že predmetom je navrátenie vlastníctva k tým nehnuteľným veciam, ktoré neboli vydané podľa osobitného zákona, ktorým Za povinnú osobu v zmysle sa považuje osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľnosti vo vlastníctve SR (nie právnickú osobu, ktorá ju vlastní alebo štát), obce, alebo nehnuteľnú vec drží. Za rozhodné kritérium o povinnej osobe predmetný zákon nepovažuje vlastníctvo k nehnuteľnosti, ale spravovanie alebo držbu nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie pri posudzovaní pasívnej vecnej legitimácie v žalobe označeného subjektu správne postupoval, keď vychádzal z ust. daného reštitučného zákona, ktoré jednoznačne stanovuje, kto je povinnou osobou a to tak, že je ňou právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti , t. j. 01. 05. 2005 spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve SR, obce alebo nehnuteľnú vec drží. V prejednávanej veci nebolo sporným to, že vydať sa majúce nehnuteľnosti boli aj v čase rozhodovania prvoinštančného súdu vo vlastníctve SR a že ich správcom je evidovaný žalovaný. Žalovaný potom ako správca a držiteľ predmetných nehnuteľností je podľa , ako zákona reštitučného povinnou osobou. Vychádzajúc z uvedeného ako aj s poukazom na ust. reštitučného zákona, žalobca v podanej žalobe správne označil žalovaného ako subjektu, ktorému prináleží pasívna vecná legitimácia v tomto konaní. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie ÚS SR z 01. 03. 2012 sp. zn. .

44. Ďalej žalovaný namietal nedostatok výzvy na vrátenie vlastníckeho práva neobsahujúcej zákonné náležitosti v dôsledku čoho takáto výzva nebola spôsobilá vyvolať účinky ňou sledované. V tejto súvislosti poukázal najmä na absenciu uvedenia dôvodu odňatia vlastníckeho práva podľa § 3 reštitučného zákona. Takisto poukázal aj na zákonnú dikciu ust. § 5 ods. 1 reštitučného zákona. Žalobca nielenže nepreukázal dôvod na navrátenie vlastníckeho práva podľa § 3 cit. zák., ale aj dôvod požadovaného navrátenia uviedol alternatívne.

Odvolací súd k uvedenému poznamenáva, že základným účelom je zmiernenie následkov majetkových a iných krívd spôsobených cirkvám, pričom samotné ust. tohto zákona bližšie nevymedzuje obsah výzvy, a preto za písomnú výzvu je potrebné považovať každý jednostranný úkon právneho charakteru, prostredníctvom ktorého oprávnená osoba vyzýva povinnú osobu, aby jej navrátila vlastnícke právo k nehnuteľným veciam prešlým v rozhodnom období do vlastníctva štátu alebo obce z dôvodu obsiahnutého v ust. reštitučného zákona. Nesplnenie požiadavky písomnej formy, jej nedoručenie povinnej osobe do 30. 04. 2006 a nepreukázanie skutočností podľa v stanovenej lehote vyvoláva účinky neuplatnenia práva, ktorého dôsledkom je samotný zánik práva. Za pripustenia širšieho výkladu platí, že k splneniu požiadavky určitosti výzvy postačuje už samotný odkaz na katastrálne územie a príslušnú pozemnoknižnú vložku, čo v danom prípade žalobca podľa názoru odvolacieho súdu splnil, keď uviedol kat. úz. W. a číslo 436 pozemnoknižnej vložky. Žalobca dňa 08. 07. 2005 vyzval žalovaného podľa na vydanie predmetných nehnuteľností a dodať, že vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam mu bolo odňaté bez náhrady úpravou pozemkového vlastníctva v zmysle pozemkovej reformy, alebo bez právneho dôvodu.

45. Práve uvedenie dôvodov pre navrátenie vlastníctva vo výzve žalovaný považuje za neprípustné majúc za to, že takto sformulovaná výzva je neurčitá a nejasná. S poukazom na takto zaujatý názor žalovaný výzvu žalobcu považuje za neplatný právny úkon, v dôsledku ktorého je možné hovoriť o tom, že žalobca si svoj nárok riadne a včas neuplatnil. V tejto súvislosti je zo strany odvolacieho súdu potrebné opätovne poukázať na jeho už zmienenú argumentáciu v tom smere, že účelom daného reštitučného zákona je predovšetkým zmiernenie následkov majetkových a iných krívd spôsobených cirkvám, t. j. umožniť oprávneným osobám znovu nadobudnutie majetku, ktorý im bol v rozhodnom období odňatý na základe rozhodnutí orgánov štátu, urobených v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti takejto

výzvy, pre splnenie požiadavky určitosti postačuje, ak výzva na vrátenie nehnuteľností obsahuje odkaz na príslušné kat. územie a pozemnoknižnú vložku. Otázkou určitosti takejto výzvy sa už viackrát zaoberal aj ÚS SR, ktorý napr. vo svojom rozhodnutí sp. zn. zo dňa 23. 08. 2012 uviedol, že zmyslom reštitučného zákona je vo všeobecnosti dosiahnutie oprávneným osobám uľahčenému ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v prípadoch, keď štát pri zneužití svojho postavenia v čase neslobody nedbal ani na platné právo. Zmyslom tohto zákona však nemôže byť samotné znemožnenie nadobudnutia (navrátenia) vlastníckeho práva registrovaným cirkvám a náboženským spoločnostiam na území dnešnej SR k tomu nehnuteľnému majetku, ktorý prešiel do vlastníctva štátu v dobe neslobody spôsobom uvedeným v § 3 reštitučného zákona, ale ide o dosiahnutie takého stavu právneho usporiadania majetkových práv k týmto nehnuteľnostiam, ktorý by nepochybne existoval, ak by zavŕšeniu procesov vyporiadania a správy nehnuteľných majetkov v rámci zmien organizačných útvarov rímskokatolíckej cirkvi nezabránilo obdobie neslobody, ktorého následky majú byť práve týmto reštitučným zákonom odstránené. Rovnako aj súd prvej inštancie pri posudzovaní náležitosti výzvy na vydanie nehnuteľností vychádzal z ustálenej rozhodovacej činnosti ÚS SR, keď poukázal na jeho nález sp. zn. . ÚS SR v tomto náleze okrem iného uviedol aj to, že v ust. nie je bližšie vymedzený obsah pojmu „výzva“ a jej náležitosti, potom je potrebné pre stanovenie minimálnych kritérií pre určitosť a platnosť takejto výzvy spravovať sa tým výkladovým pravidlom, ktoré sleduje naplnenie účelu zákona. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie ÚS SR č. k. -21 zo dňa 30. 04. 2009. S poukazom na uvedené a citovanú judikatúru je odvolací súd toho názoru, že nekonkretizáciu jedného z dôvodov spomedzi viacerých dôvodov uvedených v , o ktoré oprávnený svoj návrh opiera, nie je možné považovať za nesplnenie určitosti výzvy na vydanie nehnuteľností.

46. Na margo námietky žalovaného ohľadne poznámky o zabraní nehnuteľnosti štátom a poznámky zamýšľaného prevzatia vyznačenej v pozemnoknižnej vložke č. 436 pre kat. úz. W. a na obsahový rámec pojmu zábor ako úkonu prevzatia pôdy štátom, resp. vyvlastnenia podľa zák. č. 215/1919 Sb. z., odvolací súd poukazuje na obsah rozhodnutia bývalého Najvyššieho správneho súdu ČSR z 15. 11. 1938 sp. zn. SJS 3438/35, z ktorého vyplýva, že samotným zabraním nehnuteľností podľa zákona č. 215/1919 Sb. z., je už ich právny prevod (nadobudnutie titulu podľa § 424 o.z.o.) v prospech štátu. Vychádzajúc zo samotného Záborového zákona vyplýva, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva nemôže dôjsť výlučne zápisom poznámok do príslušnej pozemnoknižnej vložky, ale sa predpokladá určitý procesný postup smerujúci k prechodu vlastníctva majetku zabraného štátom podľa Záborového zákona. K právnemu prevzatiu, teda k nadobudnutiu vlastníctva k zabranému majetku štátu dochádza až následne po zapísaní poznámky do pozamenoknižnej vložky, keď na návrh pozemkového úradu by súd vykonal vklad jeho vlastníckeho práva do pozemkovej knihy ako to vyplýva z § 26 Záborového zákona. Vzhľadom na neexistenciu takéhoto zápisu v pozemnoknižnej vložke č. 436 pre kat. úz. W., prvoinštančný súd správne skonštatoval, že uvedená poznámka nemohla mať a ani nemala právne účinky prechodu vlastníctva na štát.

47. V kontexte uvedených dôvodov, odvolací súd ako vecne správny podľa v spojení s potvrdil napadnutý prvoinštančný rozsudok, pričom odvolacie dôvody žalovaného obsiahnuté v jeho odvolaní nepovažoval za dôvodné a zároveň aj spôsobilé privodiť zmenu ( ) alebo zrušenie napadnutého rozsudku ( až c/ ).

48. Ako vecne správny podľa , potvrdil odvolací súd aj súvisiaci výrok o náhrade trov konania, o ktorom prvoinštančný súd rozhodol za použitia ust. a tak, že s prihliadnutím na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa úspešnému žalobcovi v tomto konaní nárok na náhradu trov konania nepriznal. V danom prípade súd vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa v samotnom predmete konania, pretože samotný charakter reštitučných zákonov zakladá výnimočnosť konaní, ktorými dochádza k naprávaniu krívd spáchaných minulým režimom na pôvodných vlastníkoch, t. j. v danom prípade cirkvi. Na uvedenom závere nič nemení ani to, že žalovaný nevyvinul úsilie a ani spoluprácu pri vydaní požadovaných nehnuteľností, pričom v prípade dobrovoľného vydania nehnuteľností by neboli vznikli náklady spojené s týmto konaním. V tejto súvislosti súd poukázal aj na to, že žalobca v tomto konaní získal sporné nehnuteľnosti, v dôsledku čoho sa tak môže podieľať na nákladoch konania, v rozsahu vlastných nákladov na predmetné konanie vynaložených.

49. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd za aplikácie ust. , a tak, že s poukazom na tie isté dôvody ako v prípade náhrady trov prvoinštančného konania

rozhodol aj o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania žalobcovi, inak majúcemu v odvolacom konaní plný úspech.

50. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).