Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 24 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)IV. ÚS 216/2011
PDF · 337.71 KB
No categories available
IV. ÚS 216/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť štátneho podniku L., B., zastúpeného advokátom JUDr. P.
H., R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo
208/2009-740 z 30. novembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
12 Co 348/2008 z 12. marca 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť štátneho podniku L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2011
doručená sťažnosť štátneho podniku L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 2 Cdo 208/2009-740 z 30. novembra
2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v
Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co 348/2008 z 12. marca 2009 (ďalej
aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že predmetom konania vedeného Okresným
súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 53/2007 „bolo vydanie
a navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. 825 Správy katastra K.
nachádzajúcim sa v k. ú. R.,... ktorých sa domáhal žalobca - Rímskokatolícka cirkev,
Bratislavsko-trnavská arcidiecéza (po zmene názvu Rímskokatolícka cirkev, Trnavská
arcidiecéza) žalobou podanou voči sťažovateľovi ako žalovanému, a to podľa zákona
č. 161/2005 Z. z.“.
Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 9 C 53/2007 z 2. októbra 2008, ktorý žalobu
v celom rozsahu zamietol, podal žalobca odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom sp. zn.
12 Co 348/2008 z 12. marca 2009 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu zmenil
a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Dovolanie sťažovateľa proti namietanému rozsudku
krajského súdu najvyšší súd rozsudkom č. k. 2 Cdo 208/2009-740 z 30. novembra 2010
zamietol.
Sťažovateľ namieta arbitrárnosť rozsudku krajského súdu a najvyššieho súdu ako
súdu dovolacieho vo vzťahu k námietkam uplatneným v priebehu konania, s ktorými sa
krajský súd ani najvyšší súd podľa jeho tvrdenia náležite nevysporiadali. Námietky
sťažovateľa sa týkajú nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie žalovaného (sťažovateľa, pozn.), nepreukázania splnenia podmienky
odňatia sporných nehnuteľností v rozhodnom období niektorým zo spôsobov uvedených
v zákone, nedostatku výzvy a zániku reštitučného nároku v dôsledku nepreukázania
reštitučného titulu.
K námietke aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľ uvádza:
«Rešpektujúc tento text zákona [§ 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení
vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode
vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon č. 161/2005 Z. z.“), pozn.]
podľa právneho názoru sťažovateľa oprávnenou osobou podľa zákona č. 161/2005 Z. z. je
buď cirkev samotná, alebo jej útvar majúci právnu subjektivitu, ktorý bol pôvodným
vlastníkom nehnuteľností a ktorému bolo vlastníctvo štátom odňaté v rozhodnom období.
Pripustiac rozširujúci výklad zákona inú osobu možno považovať za oprávnenú osobu len
v prípade, že ide o právneho nástupcu pôvodného pozemkovoknižného vlastníka, ktorý
zanikol... .
Pôvodným vlastníkom nehnuteľností, ktorých vydania sa žalobca domáhal, bol útvar
Rímskokatolíckej cirkvi s právnou subjektivitou - Ostrihomská kapitula na Slovensku, teda
osoba odlišná od žalobcu.
Bolo preto povinnosťou žalobcu najneskôr do uznesenia, ktorým súd prvého stupňa
vyhlásil dokazovanie za skončené, preukázať, že je buď pôvodným pozemnoknižným
vlastníkom dotknutých nehnuteľností, alebo jeho právnym nástupcom. Žalobca si túto
dôkaznú povinnosť nesplnil.
... Žalobca v konaní nepreukázal a ani netvrdil, že Ostrihomská kapitula na
Slovensku ako cirkevná právnická osoba zanikla a kedy sa tak stalo. Je pravdepodobné, že
tento útvar Rímskokatolíckej cirkvi naďalej existuje, a to vzhľadom k ust. Kánonu 120 CIC
1983: § 1. Právnická osoba je svojou povahou trvalá, zaniká však, ak ju kompetentná
vrchnosť zákonne zruší alebo ak počas sto rokov nevyvíja činnosť; súkromná právnická
osoba okrem toho zaniká, ak sa združenie samo podľa normy štatútu rozpustí alebo ak
podľa úsudku kompetentnej vrchnosti fundácia sama podľa normy štatútu prestala
existovať. § 2. Ak z kolégiovej právnickej osoby zostane čo i len jeden člen a zoskupenie
osôb podľa štatútu neprestalo existovať, vykonávanie všetkých práv zoskupenia prislúcha
tomuto členovi.
Správu majetku však Rímskokatolícka cirkev nemôže vykonávať v rozpore
s predpismi sekulárneho práva a v rozpore s týmito predpismi nemôže so svojím majetkom
ani nakladať.
Z pohľadu svetského práva platného v SR je vlastníkom nehnuteľného majetku tá
osoba majúca právnu subjektivitu, ktorej svedčí zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností
(predtým v pozemkovej knihe).
Svetské právo rešpektuje prechod vlastníckeho práva z jednej cirkevnej právnickej
osoby na druhú, ku ktorému dôjde v dôsledku rozdelenia, zlúčenia alebo zrušenia tejto
cirkevnej právnickej osoby podľa vnútorných predpisov cirkvi.
Žalobca opiera svoje tvrdenie o právnom nástupníctve po Ostrihomskej kapitule
o apoštolské konštitúcie „Ad ecclesiastici regiminis incrementum“, „Praeskriptionum
sacrosancti“ a „Qui divino“. Tieto apoštolské konštitúcie však nemajú žiadne ustanovenia
vzťahujúce sa k zmene vlastníctva k hnuteľnému či nehnuteľnému majetku Ostrihomskej
kapituly na Slovensku...
V súdnom konaní nebolo preukázané, že by pápež, alebo ním poverená osoba,
rozhodol o rozdelení majetku Ostrihomského arcibiskupstva.
Navyše, v predmetnej veci nedošlo apoštolskými konštitúciami „Ad ecclesiastici
regiminis incrementum“, „Praeskriptionum sacrosancti“ a „Qui divino“ k zániku,
rozdeleniu a ani k zlúčeniu Ostrihomskej kapituly na Slovensku.»
V rámci námietky aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľ poukazuje
na „bezprecedentné stotožnenie subjektov“ Rímskokatolíckej cirkvi v Slovenskej republike
s Rímskokatolíckou cirkvou, Bratislavsko-trnavskou arcidiecézou (resp. v súčasnosti
Trnavskou arcidiecézou), ktoré vyvodzuje z namietaného rozsudku najvyššieho súdu.
Vo vzťahu k námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie sťažovateľ poukazuje
na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, v ktorom tento „jasne a presvedčivo odôvodnil,
prečo nebolo možné považovať za správcu dotknutých nehnuteľností pred 31. 05. 2006
žalovaného. V čase doručenia výzvy na navrátenie vlastníctva žalovanému tento nebol
v katastri nehnuteľností zapísaný ako ich správca. Preto nebol a ani nemohol byť povinnou
osobou.“.
Sťažovateľ v tejto súvislosti ďalej uvádza:
„Z dôvodu právnej istoty je neprípustné vykladať ustanovenie § 4 ods. 1 zák.
č. 161/2005 Z. z. tak, že vo vzťahu k tej istej nehnuteľnosti môže byť povinných osôb
niekoľko.
Žalobca preto nemohol opierať svoj nárok na uzavretie dohody o navrátení
vlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam o výzvu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným
veciam zo dňa 01. 04. 2006, doručenú dňa 06. 04. 2006 sťažovateľovi...
Žalovaným je štátny podnik, ktorý nie je vlastníkom, ale len správcom majetku vo
vlastníctve štátu - Slovenskej republiky. Žalovaný ako nevlastník nie je spôsobilý vydať
žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré nevlastní, a zo zákona ani vlastniť nemôže.
Systematickým a logickým výkladom týchto ustanovení možno dospieť k záveru, že
žaloba o vydanie (a navrátenie) vlastníctva má smerovať voči štátu ako vlastníkovi
predmetných nehnuteľností...“
Námietku nesplnenia podmienok ustanovených zákonom č. 161/2005 Z. z.
odôvodňuje sťažovateľ predovšetkým takto:
„Žalobca, na ktorého pleciach leží dôkazné bremeno do 30. 04. 2006 ani do
ukončenia dokazovania pred súdom prvého stupňa nepreukázal, že vlastníctvo
nehnuteľností, ohľadne ktorých sa domáha vydania, vôbec prešlo na štát a že sa tak stalo
v rozhodnom období, a to niektorým zo spôsobov uvedených v § 3 reštitučného zákona, čo je
základným predpokladom pre vznik práva na vydanie nehnuteľných vecí podľa tohto
zákona..
Podľa § 1 bod 10 Nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR
o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako
aj zradcov a nepriateľov slovenského národa zo dňa 23. augusta 1945, ktoré nadobudlo
účinnosť dňa 07. 09. 1945: Rozhodnutím Komisie alebo Sboru povereníkov považuje sa
majetok za skonfiškovaný podľa ods. 1, 2, 3 alebo 3a dňom 1. marca 1945. Proti tomuto
rozhodnutiu sťažnosť na Najvyšší správny súd sa nepripúšťa.
Samotným nariadením č. 104/1945 Zb. SNR sa vlastnícke právo neodnímalo. Pre
konfiškáciu sa vyžadovalo vydanie konfiškačného rozhodnutia príslušným orgánom.
V súdnom spise sa dôkaz o vydaní takéhoto (ani iného) konfiškačného rozhodnutia
nenachádza.“
Nedostatok výzvy na vydanie sporných nehnuteľností spočíva podľa sťažovateľa
v tom, že „Žalobca sa podanou výzvou domáhal uzavretia dohody o navrátení vlastníctva
k dotknutým pozemkom voči subjektu, ktorý nebol v katastri nehnuteľností zapísaný ako ich
správca. Táto výzva preto nebola spôsobilá privodiť vznik nároku žalobcu na uzavretie
dohody o navrátení vlastníctva a nebola spôsobilá privodiť ani vznik jeho práva podať voči
sťažovateľovi žalobu.“, ako aj tým, že ako taká nespĺňala požiadavky určitosti, keďže podľa
sťažovateľa „Výzva na vydanie nehnuteľností by mala obsahovať identifikáciu
nehnuteľností podľa ich zápisu v stave katastra nehnuteľností, pretože táto výzva by mala
byť podkladom pre uzavretie dohody o vydaní nehnuteľností...
Pokiaľ žalobca nedoplnil výzvu o špecifikáciu nehnuteľností, ohľadne ktorých sa
domáha navrátenia vlastníctva, podľa stavu v katastri nehnuteľností, jeho výzva nie je
platným právnym úkonom a preto žalovanému nemohla vzniknúť povinnosť uzavrieť s ním
dohodu o navrátení vlastníctva ani v prípade, že by inak boli všetky ostatné podmienky pre
reštitúciu splnené.“.
V záverečnej časti sťažnosti sťažovateľ namieta preklúziu reštitučného nároku
žalobcu, keď uvádza: „Keďže žalobca do 30. 04. 2006 (a ani doposiaľ) nepreukázal
reštitučný titul, jeho právo na navrátenie vlastníctva zaniklo.“
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj jeho právo podľa článku 36 ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa
uvádza Listina základných práv a slobôd a právo podľa článku 6 bod 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo/208/2009-740 zo dňa 30. 11. 2010 a rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co/348/2008 zo dňa 12. 03. 2009 porušené
boli.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo/208/2009-740 zo dňa
30. 11. 2010 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co/348/2008 zo dňa
12. 03. 2009 sa rušia a vracajú na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia
sťažovateľa... v celkovej sume 314,18 €... v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 49 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť (podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, pozn.) môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva
alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či
nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že krajský súd namietaným
rozsudkom zmenil rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 53/2007-554 z 2. októbra 2008 tak, že
„žalovaný (sťažovateľ, pozn.) je povinný vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo
k nehnuteľnostiam... a nahradiť žalobcovi trovy konania...“.
Proti namietanému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 10. júna 2009
dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol namietaným rozsudkom tak, že dovolanie
sťažovateľa zamietol ako nedôvodné podľa § 243b ods. 1 OSP, keďže dospel k záveru, že
nie sú dané dôvody dovolania, a zároveň nezistil ani vady konania, pre ktoré by bolo
potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť.
Z uvedeného vyplýva, že proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Co 348/2008
z 12. marca 2009 mohol sťažovateľ podať dovolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený
a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd zamietol
dovolanie ako nedôvodné, zaoberal sa teda námietkami sťažovateľa, ktoré smerovali proti
namietanému rozsudku krajského súdu, a teda uplatnil svoju právomoc; uvedená skutočnosť
v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa
v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 12 Co 348/2008 z 12. marca 2009, odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 208/2009-740 z 30. novembra
2010
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd svojím rozsudkom
č. k. 2 Cdo 208/2009-740 z 30. novembra 2010 dovolanie sťažovateľa proti rozsudku
krajského súdu sp. zn. 12 Co 348/2008 z 12. marca 2009 zamietol.
Ako vyplýva zo sťažnosti, k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom najvyššieho súdu malo
dôjsť najmä tým, že podľa názoru sťažovateľa právo žalobcu bolo prekludované,
sťažovateľovi nebola doručená kvalifikovaná, zrozumiteľná a určitá výzva v zmysle zákona
č. 161/2005 Z. z., žalobca nepreukázal skutočnosti (podmienky) požadované zákonom
č. 161/2005 Z. z. v zákonnej lehote, najmä nepreukázal dôvod navrátenia vlastníctva podľa
§ 3 zákona č. 161/2005 Z. z. (reštitučný dôvod) a nepreukázal status oprávnenej osoby.
Návrh žalobcu trpel aj nedostatkom pasívnej procesnej legitimácie, sťažovateľ nepreukázal
tzv. rozhodné obdobie.
Namietané porušenie svojich práv zaručených ústavou, listinou a dohovorom vidí
sťažovateľ v tom, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny a nepreskúmateľný,
a to vo vzťahu k už uvedeným námietkam.
Po preskúmaní namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd zastáva názor,
že najvyšší súd sa v ňom zaoberal všetkými námietkami, na ktoré sťažovateľ poukazuje aj
v sťažnosti. Najvyšší súd zvýraznil túto skutočnosť už pri sumarizácii námietok
sťažovateľa, keď uviedol:
„Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci v otázke aktívnej legitimácie
žalobkyne, pasívnej legitimácie žalovaného, taktiež to, že nehnuteľnosti, vydania ktorých sa
žalobkyňa domáha neboli cirkvi odňaté, resp. jej neboli odňaté v rozhodnom období,
nesúlad výzvy na vydanie nehnuteľností so zákonom a preklúziu nároku žalobkyne.
Dovolací súd sa vzhľadom na uvedené zaoberal dovolacími námietkami.“
Vo vzťahu k námietke nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu najvyšší súd
v namietanom rozsudku najmä uviedol:
«Podľa § 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam
cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam
(ďalej len zákon č. 161/2005 Z. z.) tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu 1) a prechod
vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam.
Podľa 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. právo na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je
registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky
vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do
vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od
2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3. Toto ustanovenie v otázke
právnej subjektivity jednotlivých cirkví a náboženských spoločností odkazuje na zákon
č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností,
ktorý priznáva právnu subjektivitu všetkým cirkvám a náboženským spoločnostiam
registrovaných štátom (§4 ods. 3).
Rímskokatolícka cirkev bola na území Slovenska štátom uznaná cirkev aj v období,
ktoré je podľa zákona č. 161/2005 Z. z. rozhodné pre zmiernenie následkov niektorých
majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam a bola vlastníkom aj
tých nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách na
Ostrihomskú, Rábsku či Jágerskú arcidiecézu, či diecézu alebo iný zahraničný právny
subjekt Rímskokatolíckej cirkvi. Uvedené arcidiecézy a diecézy alebo cirkevné základiny, či
iné útvary mimo územia SR nemali k týmto majetkom v období odňatia štátom už žiadne
práva ani de facto ani de iure. Svätá stolica im právo spravovať tieto majetky odňala dňa
29. mája 1922 a právne toto územie aj odčlenila od týchto cirkevných útvarov a pripojila
k Trnavskej apoštolskej administratúre Košickej a Rožňavskej diecéze dňa 2. septembra
1937.
Vzťahy medzi Československou republikou a Svätou stolicou sa upravili
medzinárodnou zmluvou Modus vivendi, uzavretou dňa 17. decembra 1927, ktorá
nadobudla platnosť dňa 2. februára 1928. Československá republika v tejto zmluve v článku
I uznala, že len Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy a súčasne Svätá stolica sa
zaviazala, že žiadna čiastka Československej republiky nebude podriadená ordinárovi,
ktorého sídlo je za hranicami Československej republiky a že zároveň žiadna
československá diecéza nebude presahovať štátne hranice. V článku II tejto zmluvy sa
strany dohodli, že nútená správa cirkevných majetkov nehnuteľných a hnuteľných
v Československu je dočasná, až do dohody určenej v článku I a zveruje sa komisii pod
predsedníctvom episkopátu príslušného územia.
V súlade so zmluvou Modus vivendi Svätá stolica Apoštolskou konštitúciou „Ad
ecclesiastici regiminis incrementum“ zo dňa 2. septembra 1937, určila obvody diecéz na
území Československej republiky tak, aby sa kryli so štátnymi hranicami. Touto Apoštolskou
konštitúciou bolo rozhodnuté aj o rozčlenení Ostrihomskej arcidiecézy a ostatných diecéz
Maďarskej republiky, ktoré zasahovali aj na územie Slovenskej republiky. Apoštolská
konštitúcia „Praescriptionum sacrosanti“ opätovne oddeľuje územie Trnavskej apoštolskej
administratúry konštituovanej na arcidiecézu od Ostrihomskej arcidiecézy. Natrvalo ďalej
prisudzuje Trnavskej arcidiecéze tri farnosti Rábskej diecézy nachádzajúce sa na území
Slovenska, ktoré boli dovtedy spravované Trnavskou apoštolskou administratúrou. Taktiež
odčleňuje a pripája k Trnavskej arcidiecéze dve farnosti patriace k Opátstvu sv. Martina na
Panónskej hore, ktoré sa nachádzajú na území Slovenska. Okrem toho trinásť farností
Satmárskej diecézy, ktoré boli na území Slovenska, oddeľuje od tejto diecézy a pričleňuje ku
Košickej diecéze. Nakoniec, Košickú diecézu a Rožňavskú diecézu oddeľuje od Jágerskej
cirkevnej provincie a natrvalo ich pripája ku konštituovanej Trnavskej cirkevnej provincii.
Apoštolská konštitúcia ,,Qui divino“ prideľuje Trnavskej arcidiecéze ako sufragánne
diecézy Nitriansku, Banskobystrickú a Spišskú, ktoré boli dovtedy priamo podriadené Svätej
stolici a tiež diecézy Košickú a Rožňavskú.
Svätá stolica oboma týmito Apoštolskými konštitúciami potvrdila krytie hraníc
slovenských diecéz s československými štátnymi hranicami. Apoštolská konštitúcia
„Praescriptionum sacrosancti“ a Apoštolská konštitúcia „Qui divino“ sú v plnom súlade aj
so Základnou zmluvou medzi Slovensko republikou a Svätou stolicou z 24. novembra 2000
(článok 3 ods. 2 a článok 19), Ústavou Slovenskej republiky (článok 20 a článok 24), ako aj
so zákonom č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských
spoločností (§ 6 ods. 1 písm. g/), takže sa z nich musí aj v súčasnosti vychádzať.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, právne normy a historické relevantné dokumenty
je nepochybné, že v období rozhodnom pre zmiernenie niektorých majetkových krívd
spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam bola Rímskokatolícka cirkev so sídlom
na Slovensku, na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom
všetkých nehnuteľností, pôvodné zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné
právne subjekty, teda aj na Ostrihomskú kapitulu na Slovensku.
A podľa dobovej predprevratovej judikatúry (viď nález Najvyššieho správneho súdu
zo dňa 25. júna 1925. č. 9720/26 atď.) platilo, že cirkevným majetkom (bona ecclesiastica)
rímskokatolíckej cirkvi sa rozumel súbor vecí a práv majúcich majetkovú cenu, ktoré patrili
cirkvi, trvale boli spojené s niektorým cirkevným ústavom a slúžili účelom cirkvi. I keď sa
uznávalo, že sú právnym predmetom jednotlivých majetkových podstát cirkevného majetku
jednotlivé cirkevné zariadenia a ústavy (kostoly, korporácie, benefíria, základiny a pod.)
a že i platné právo priznávalo týmto ústavom právnu subjektivitu, nebolo možné
prehliadnuť, že tieto ústavy, resp. majetkové podstaty im patriace, neprestávali medzi sebou
právne súvisieť a že nestrácali preto svoj osobitný charakter a vlastnosť ako článok celého
veľkého organizmu cirkvi a že zostávali preto tiež v majetkovoprávnom pomere vo svojej
organizmom cirkvi náboženskej podriadenosti. Na tomto závere a ustálenej judikatúre
najvyšších súdnych orgánov z minulosti nič nemení ani dovolací súd v súčasnosti,
a stotožňuje sa s ňou, lebo nie je v rozpore s platnými právnymi predpismi, vzťahujúcimi sa
na subjekty vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nesporne patriacim cirkevným útvarom,
ako jeho účelovým organizáciám, a je i v súčasnosti naplnením idey spravodlivosti
v prejednávanej veci, ako imanentnej kategórie daného reštitučného práva (čl. 6 ods. 1
Dohovoru, ale tiež i § 1, § 117 O.s.p. a pod.) k pôvodným cirkevným majetkom.
Porovnateľné stanovisko, od ktorého nebol dôvod sa odchýliť, zaujal už v podobnej
právnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 28. februára 2003 sp. zn.
Dovolací súd preto považuje v súlade s účelom a zmyslom zákona č. 161/2005 Z. z.,
aby v prejednávanej veci za oprávnenú osobu bola považovaná Rímskokatolícka cirkev
v Slovenskej republike (žalobkyňa).»
V súvislosti s námietkou aktívnej legitimácie sa ústavný súd zaoberal aj argumentom
sťažovateľa, že najvyšší súd „bez akéhokoľvek odôvodnenia bezprecedentne stotožnil dva
rôzne subjekty práva - Rímskokatolícku cirkev v Slovenskej republike a Rímskokatolícku
cirkev, Bratislavsko-trnavskú arcidiecézu (resp. v súčasnosti po zmene názvu
Rímskokatolícku cirkev, Trnavskú arcidiecézu)“.
Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. je oprávnenou osobou „registrovaná cirkev
a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov,
ktoré majú právnu subjektivitu“, pričom v poznámke pod čiarou sa odkazuje na zákon
č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností
v znení neskorších predpisov, z ktorého vyplýva oprávnenie cirkvi zakladať útvary
s právnou subjektivitou a rozhodovať o tom, kto je oprávnený v mene týchto útvarov konať.
Vzhľadom na uvedené, ako aj na samotnú argumentáciu najvyššieho súdu už citovanú je
preto nepochybné, že tento považoval za oprávnenú osobu Rímskokatolícku cirkev
v Slovenskej republike, teda jej útvar s právnou subjektivitou Trnavskú arcidiecézu.
V ďalšom sa najvyšší súd zaoberal námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa jeho
pasívnej legitimácie, ako aj splnenia náležitostí výzvy oprávnenej osoby:
«K ďalšej námietke dovolateľa dovolací súd uvádza, že žalovaný je v spore aktívne
legitimovaný a že výzva oprávnenej osoby – žalobkyne spĺňala všetky náležitosti vyžadované
zákonom.
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. povinnou osobou je právnická osoba, ktorá
ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky,
obce alebo nehnuteľnú vec drží.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. právo na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej
osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením
práva v tejto lehote právo zaniká.
Je nepochybné, ako to odvolací súd správne konštatoval, že nehnuteľnosti, ktoré sú
predmetom tohto konania v čase podania výzvy, podania žaloby, po podaní žaloby užíval
a bral z nich úžitky žalovaný. Naopak, samotný Slovenský pozemkový fond, ktorý bol
v evidencii nehnuteľností zapísaný ako správca sporných nehnuteľností tieto nikdy
nespravoval ani nedržal, pretože tieto podľa zákona ako lesné pozemky mohli spravovať iba
štátne lesy. Zistenie práva správy k sporným pozemkom, a to bez ohľadu na stav zápisu
v evidencii nehnuteľností, ovplyvňujú postavenie účastníkov v tomto konaní. Nadväzujúc na
uvedené žalovaný ako správca a držiteľ sporných nehnuteľností je v zmysle reštitučného
zákona osobou povinnou a zo strany dovolacieho súdu nie sú pochybnosti o jeho pasívnej
legitimácii v tomto konaní.
Žalobkyňa výzvou z 1. apríla 2006 doručenou žalovanému 6. apríla 2006 sa
domáhala navrátenia nehnuteľností, ktoré špecifikovala pozemnoknižným stavom.
Zákon č. 161/2005 Z. z. je podľa predmetu v ňom obsiahnutej právnej úpravy
reštitučným predpisom, ktorého účelom je zmierniť následky minulých majetkových, a iných
krívd. Orgány štátu sú pri aplikácii a interpretácii tohto predpisu povinné postupovať
v súlade so zákonnými záujmami subjektov, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne
kompenzovaná. K splneniu jeho účelu a cieľa je preto nutné, aby súdy interpretovali tento
predpis vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie v duchu snahy o zmiernenie
niektorých majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku došlo (Uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2010 sp. zn. 4 Cdo 247/2009).
V prípade písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. nemožno ustúpiť
od požiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu a podmienky jej platnosti
v súlade s § 37 Občianskeho zákonníka. Avšak vzhľadom na to, že v § 5 ods. 1 zákona
č. 161/2005 Z. z nie je bližšie vymedzený obsah pojmu „výzva“ a jej náležitosti, potom sa
stanovenie minimálnych kritérií pre jej určitosť a platnosť musí spravovať takým
výkladovým pravidlom, ktorý sleduje naplnenie účelu zákona. Stanovenie minimálnych
kritérií pre určitosť a platnosť výzvy nesmie opomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý
vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky, a rovnako je namieste neopomenúť a prihliadať
na konkrétne okolnosti veci vrátané subjektu oprávnenej a povinnej osoby. Vzhľadom na už
uvedené nemožno pri výzve oprávnenej osoby podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z.
ustúpiť od požiadavky minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená
osoba uplatňuje reštitučný nárok a uvedenie dôvodu, o ktorý ho opiera. Na splnenie
požiadavky určitosti výzvy požiadavka minimálnej konkretizácie nehnuteľností bola splnená
označením príslušnej pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia (Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo 7. júla 2010 sp. zn. I. ÚS 12/2010).
Na základe uvedeného sa dovolací súd stotožnil s názorom odvolacieho súdu, že
výzva spĺňala všetky náležitosti vyžadované zákonom, pokiaľ ide o uvedenú parcelu.»
V nadväznosti na argumentáciu najvyššieho súdu ústavný súd považoval za potrebné
zdôrazniť, že označenie nehnuteľností v menšom rozsahu, ako to učinila žalobkyňa
vo svojej výzve, teda bez označenia pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia, by
už nemohlo spĺňať požiadavku minimálnej konkretizácie nehnuteľností a poukázať na to, že
takýto záver vyplýva aj z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu v iných
prípadoch, predmetom ktorých bolo posúdenie obdobnej právnej otázky (m. m.
V súvislosti s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa reštitučného titulu a rozhodného
obdobia sa najvyšší súd stotožnil so záverom krajského súdu ako odvolacieho súdu, že
vlastníctvo k nehnuteľnostiam bolo odňaté bez právneho dôvodu. V ďalšom preto ústavný
súd poukazuje na odôvodnenie krajského súdu v namietanom rozsudku, podľa ktorého:
„Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalobcu, že v zmysle schváleného ROEP-u
bolo uvedené ako titul nadobudnutia štátom ku všetkým nehnuteľnostiam nariadenie
č. 104/45 Zb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku
Nemcov, Maďarov ako aj zradcov a nepriateľov Slovenského národa zo dňa 23. 08. 1945,
ktoré nadobudlo účinnosť 07. 09. 1945. Toto konštatovanie nemalo oporu v skutočnom
stave, ktorý by bol zrejmý z predložených dôkazov. Nariadenie č. 104/1945 Zb. SNR sa na
katolícku cirkev nemohlo vzťahovať, pretože tomu bránila mierová zmluva s Maďarskom zo
dňa 10. 02. 1947, ktorá je súčasťou nášho právneho poriadku a je možné uzavrieť, že
reštitučným titulom je skutočne odňatie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bez právneho
dôvodu. Ide teda o reštitučný titul obsiahnutý v ust. § 3 ods. 1, písm. h/ zákona č. 161/2005
Z. z.“
Vzhľadom na už uvádzané skutočnosti a záver o nepochybnom splnení zákonom
požadovaných podmienok nevyhnutných na uplatnenie práva na navrátenie vlastníctva
v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. najvyšší súd vo vzťahu k námietke preklúzie dospel
k záveru, že táto je nedôvodná, keďže „žalobkyňa ako oprávnená osoba uplatnila
v zákonom stanovenej lehote svoj reštitučný nárok u žalovaného ako povinnej osoby“.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia
všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho
odôvodnenia. Výklad príslušných ustanovení zákona č. 161/2005 Z. z. patrí do výlučnej
právomoci všeobecného súdu. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od
znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 48/02).
Ústavný súd rešpektuje, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd preto preskúmal dôvody sťažnosti v naznačenom smere a zistil, že
rozsudok najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 208/2009-740 z 30. novembra 2010 spĺňa všetky
zákonné náležitosti, zrozumiteľne a jasne dáva odpoveď na všetky podstatné otázky
nastolené v dovolaní sťažovateľom.
Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v odôvodnení rozsudku
č. k. 2 Cdo 208/2009-740 z 30. novembra 2011 riadne a ústavne konformným spôsobom
vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho
posúdenia veci podstatné. K tomuto záveru dospel ústavný súd vo vzťahu k jednotlivým
namietaným skutočnostiam.
Vzhľadom na už uvedené preto k porušeniu práv označených sťažovateľom nemohlo
dôjsť ani tým spôsobom, že najvyšší súd sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa
uvedenou v dovolaní týkajúcou sa „možnosti“ oprávnenej osoby domáhať sa „vydania
a navrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam voči štátu“ ako vlastníkovi nehnuteľností, príp.
žalobou o nahradení prejavu vôle. Sťažovateľ pri uplatnení tejto námietky vychádzal zo
skutočnosti, že žalobca žaloval „o vydanie nehnuteľností nevlastníka“, pričom však
argumenty najvyššieho súdu odôvodňujú v súlade so zákonnou úpravou záver, podľa
ktorého je nepochybné, že osobou povinnou vydať nehnuteľnosti je aj osoba, ktorá drží
a spravuje nehnuteľnosti. Bolo preto bez právneho dôvodu, aby sa uvedenou argumentáciou
najvyšší súd vôbec zaoberal.
Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu základných práv sťažovateľa
ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky
(dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody
(II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06).
Ústavný súd nepovažuje preto odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu
č. k. 2 Cdo 208/2009-740 z 30. novembra 2010 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, resp. neudržateľné do tej miery, aby malo za
následok porušenie označených ústavnoprocesných práv sťažovateľa. Samotná skutočnosť,
že sa sťažovateľ s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia.
Ústavný súd je preto toho názoru, že rozsudkom najvyššieho súdu
č. k. 2 Cdo 208/2009-740 z 30. novembra 2010 nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie
je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.
právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť v časti, v ktorej
sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právoplatným rozsudkom
najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 208/2009-740 z 30. novembra 2010, odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľ uplatnil.
Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. mája 2011