Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 216/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť štátneho podniku L., B., zastúpeného advokátom JUDr. P.

H., R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo

208/2009-740 z 30. novembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 12. marca 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť štátneho podniku L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2011

doručená sťažnosť štátneho podniku L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -740 z 30. novembra

2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v

Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12. marca 2009 (ďalej

aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že predmetom konania vedeného Okresným

súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. „bolo vydanie

a navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. 825 Správy katastra K.

nachádzajúcim sa v k. ú. R.,... ktorých sa domáhal žalobca - Rímskokatolícka cirkev,

Bratislavsko-trnavská arcidiecéza (po zmene názvu Rímskokatolícka cirkev, Trnavská

arcidiecéza) žalobou podanou voči sťažovateľovi ako žalovanému, a to podľa zákona

č. “.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 2. októbra 2008, ktorý žalobu

v celom rozsahu zamietol, podal žalobca odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 12. marca 2009 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu zmenil

a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Dovolanie sťažovateľa proti namietanému rozsudku

krajského súdu najvyšší súd rozsudkom č. k. -740 z 30. novembra 2010

zamietol.

Sťažovateľ namieta arbitrárnosť rozsudku krajského súdu a najvyššieho súdu ako

súdu dovolacieho vo vzťahu k námietkam uplatneným v priebehu konania, s ktorými sa

krajský súd ani najvyšší súd podľa jeho tvrdenia náležite nevysporiadali. Námietky

sťažovateľa sa týkajú nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, nedostatku pasívnej

vecnej legitimácie žalovaného (sťažovateľa, pozn.), nepreukázania splnenia podmienky

odňatia sporných nehnuteľností v rozhodnom období niektorým zo spôsobov uvedených

v zákone, nedostatku výzvy a zániku reštitučného nároku v dôsledku nepreukázania

reštitučného titulu.

K námietke aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľ uvádza:

«Rešpektujúc tento text zákona [ o navrátení

vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode

vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „“), pozn.]

podľa právneho názoru sťažovateľa oprávnenou osobou podľa je

buď cirkev samotná, alebo jej útvar majúci právnu subjektivitu, ktorý bol pôvodným

vlastníkom nehnuteľností a ktorému bolo vlastníctvo štátom odňaté v rozhodnom období.

Pripustiac rozširujúci výklad zákona inú osobu možno považovať za oprávnenú osobu len

v prípade, že ide o právneho nástupcu pôvodného pozemkovoknižného vlastníka, ktorý

zanikol... .

Pôvodným vlastníkom nehnuteľností, ktorých vydania sa žalobca domáhal, bol útvar

Rímskokatolíckej cirkvi s právnou subjektivitou - Ostrihomská kapitula na Slovensku, teda

osoba odlišná od žalobcu.

Bolo preto povinnosťou žalobcu najneskôr do uznesenia, ktorým súd prvého stupňa

vyhlásil dokazovanie za skončené, preukázať, že je buď pôvodným pozemnoknižným

vlastníkom dotknutých nehnuteľností, alebo jeho právnym nástupcom. Žalobca si túto

dôkaznú povinnosť nesplnil.

... Žalobca v konaní nepreukázal a ani netvrdil, že Ostrihomská kapitula na

Slovensku ako cirkevná právnická osoba zanikla a kedy sa tak stalo. Je pravdepodobné, že

tento útvar Rímskokatolíckej cirkvi naďalej existuje, a to vzhľadom k ust. Kánonu 120 CIC

1983: § 1. Právnická osoba je svojou povahou trvalá, zaniká však, ak ju kompetentná

vrchnosť zákonne zruší alebo ak počas sto rokov nevyvíja činnosť; súkromná právnická

osoba okrem toho zaniká, ak sa združenie samo podľa normy štatútu rozpustí alebo ak

podľa úsudku kompetentnej vrchnosti fundácia sama podľa normy štatútu prestala

existovať. § 2. Ak z kolégiovej právnickej osoby zostane čo i len jeden člen a zoskupenie

osôb podľa štatútu neprestalo existovať, vykonávanie všetkých práv zoskupenia prislúcha

tomuto členovi.

Správu majetku však Rímskokatolícka cirkev nemôže vykonávať v rozpore

s predpismi sekulárneho práva a v rozpore s týmito predpismi nemôže so svojím majetkom

ani nakladať.

Z pohľadu svetského práva platného v SR je vlastníkom nehnuteľného majetku tá

osoba majúca právnu subjektivitu, ktorej svedčí zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností

(predtým v pozemkovej knihe).

Svetské právo rešpektuje prechod vlastníckeho práva z jednej cirkevnej právnickej

osoby na druhú, ku ktorému dôjde v dôsledku rozdelenia, zlúčenia alebo zrušenia tejto

cirkevnej právnickej osoby podľa vnútorných predpisov cirkvi.

Žalobca opiera svoje tvrdenie o právnom nástupníctve po Ostrihomskej kapitule

o apoštolské konštitúcie „Ad ecclesiastici regiminis incrementum“, „Praeskriptionum

sacrosancti“ a „Qui divino“. Tieto apoštolské konštitúcie však nemajú žiadne ustanovenia

vzťahujúce sa k zmene vlastníctva k hnuteľnému či nehnuteľnému majetku Ostrihomskej

kapituly na Slovensku...

V súdnom konaní nebolo preukázané, že by pápež, alebo ním poverená osoba,

rozhodol o rozdelení majetku Ostrihomského arcibiskupstva.

Navyše, v predmetnej veci nedošlo apoštolskými konštitúciami „Ad ecclesiastici

regiminis incrementum“, „Praeskriptionum sacrosancti“ a „Qui divino“ k zániku,

rozdeleniu a ani k zlúčeniu Ostrihomskej kapituly na Slovensku.»

V rámci námietky aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľ poukazuje

na „bezprecedentné stotožnenie subjektov“ Rímskokatolíckej cirkvi v Slovenskej republike

s Rímskokatolíckou cirkvou, Bratislavsko-trnavskou arcidiecézou (resp. v súčasnosti

Trnavskou arcidiecézou), ktoré vyvodzuje z namietaného rozsudku najvyššieho súdu.

Vo vzťahu k námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie sťažovateľ poukazuje

na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, v ktorom tento „jasne a presvedčivo odôvodnil,

prečo nebolo možné považovať za správcu dotknutých nehnuteľností pred 31. 05. 2006

žalovaného. V čase doručenia výzvy na navrátenie vlastníctva žalovanému tento nebol

v katastri nehnuteľností zapísaný ako ich správca. Preto nebol a ani nemohol byť povinnou

osobou.“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti ďalej uvádza:

„Z dôvodu právnej istoty je neprípustné vykladať ustanovenie § 4 ods. 1 zák.

č. tak, že vo vzťahu k tej istej nehnuteľnosti môže byť povinných osôb

niekoľko.

Žalobca preto nemohol opierať svoj nárok na uzavretie dohody o navrátení

vlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam o výzvu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným

veciam zo dňa 01. 04. 2006, doručenú dňa 06. 04. 2006 sťažovateľovi...

Žalovaným je štátny podnik, ktorý nie je vlastníkom, ale len správcom majetku vo

vlastníctve štátu - Slovenskej republiky. Žalovaný ako nevlastník nie je spôsobilý vydať

žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré nevlastní, a zo zákona ani vlastniť nemôže.

Systematickým a logickým výkladom týchto ustanovení možno dospieť k záveru, že

žaloba o vydanie (a navrátenie) vlastníctva má smerovať voči štátu ako vlastníkovi

predmetných nehnuteľností...“

Námietku nesplnenia podmienok ustanovených

odôvodňuje sťažovateľ predovšetkým takto:

„Žalobca, na ktorého pleciach leží dôkazné bremeno do 30. 04. 2006 ani do

ukončenia dokazovania pred súdom prvého stupňa nepreukázal, že vlastníctvo

nehnuteľností, ohľadne ktorých sa domáha vydania, vôbec prešlo na štát a že sa tak stalo

v rozhodnom období, a to niektorým zo spôsobov uvedených v § 3 reštitučného zákona, čo je

základným predpokladom pre vznik práva na vydanie nehnuteľných vecí podľa tohto

zákona..

Podľa § 1 bod 10 Nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR

o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako

aj zradcov a nepriateľov slovenského národa zo dňa 23. augusta 1945, ktoré nadobudlo

účinnosť dňa 07. 09. 1945: Rozhodnutím Komisie alebo Sboru povereníkov považuje sa

majetok za skonfiškovaný podľa ods. 1, 2, 3 alebo 3a dňom 1. marca 1945. Proti tomuto

rozhodnutiu sťažnosť na Najvyšší správny súd sa nepripúšťa.

Samotným nariadením č. SNR sa vlastnícke právo neodnímalo. Pre

konfiškáciu sa vyžadovalo vydanie konfiškačného rozhodnutia príslušným orgánom.

V súdnom spise sa dôkaz o vydaní takéhoto (ani iného) konfiškačného rozhodnutia

nenachádza.“

Nedostatok výzvy na vydanie sporných nehnuteľností spočíva podľa sťažovateľa

v tom, že „Žalobca sa podanou výzvou domáhal uzavretia dohody o navrátení vlastníctva

k dotknutým pozemkom voči subjektu, ktorý nebol v katastri nehnuteľností zapísaný ako ich

správca. Táto výzva preto nebola spôsobilá privodiť vznik nároku žalobcu na uzavretie

dohody o navrátení vlastníctva a nebola spôsobilá privodiť ani vznik jeho práva podať voči

sťažovateľovi žalobu.“, ako aj tým, že ako taká nespĺňala požiadavky určitosti, keďže podľa

sťažovateľa „Výzva na vydanie nehnuteľností by mala obsahovať identifikáciu

nehnuteľností podľa ich zápisu v stave katastra nehnuteľností, pretože táto výzva by mala

byť podkladom pre uzavretie dohody o vydaní nehnuteľností...

Pokiaľ žalobca nedoplnil výzvu o špecifikáciu nehnuteľností, ohľadne ktorých sa

domáha navrátenia vlastníctva, podľa stavu v katastri nehnuteľností, jeho výzva nie je

platným právnym úkonom a preto žalovanému nemohla vzniknúť povinnosť uzavrieť s ním

dohodu o navrátení vlastníctva ani v prípade, že by inak boli všetky ostatné podmienky pre

reštitúciu splnené.“.

V záverečnej časti sťažnosti sťažovateľ namieta preklúziu reštitučného nároku

žalobcu, keď uvádza: „Keďže žalobca do 30. 04. 2006 (a ani doposiaľ) nepreukázal

reštitučný titul, jeho právo na navrátenie vlastníctva zaniklo.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 ,

ako aj jeho právo podľa článku 36 ods. 1 Ústavného , ktorým sa

uvádza Listina základných práv a slobôd a právo podľa článku 6 bod 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. -740 zo dňa 30. 11. 2010 a rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 12. 03. 2009 porušené

boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. -740 zo dňa

30. 11. 2010 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa

12. 03. 2009 sa rušia a vracajú na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľa... v celkovej sume 314,18 €... v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažnosť (podľa

, pozn.) môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva

alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či

nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že krajský súd namietaným

rozsudkom zmenil rozsudok okresného súdu č. k. -554 z 2. októbra 2008 tak, že

„žalovaný (sťažovateľ, pozn.) je povinný vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo

k nehnuteľnostiam... a nahradiť žalobcovi trovy konania...“.

Proti namietanému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 10. júna 2009

dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol namietaným rozsudkom tak, že dovolanie

sťažovateľa zamietol ako nedôvodné podľa , keďže dospel k záveru, že

nie sú dané dôvody dovolania, a zároveň nezistil ani vady konania, pre ktoré by bolo

potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť.

Z uvedeného vyplýva, že proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 12. marca 2009 mohol sťažovateľ podať dovolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd zamietol

dovolanie ako nedôvodné, zaoberal sa teda námietkami sťažovateľa, ktoré smerovali proti

namietanému rozsudku krajského súdu, a teda uplatnil svoju právomoc; uvedená skutočnosť

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 12. marca 2009, odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu č. k. -740 z 30. novembra

2010

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd svojím rozsudkom

č. k. -740 z 30. novembra 2010 dovolanie sťažovateľa proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 12. marca 2009 zamietol.

Ako vyplýva zo sťažnosti, k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom najvyššieho súdu malo

dôjsť najmä tým, že podľa názoru sťažovateľa právo žalobcu bolo prekludované,

sťažovateľovi nebola doručená kvalifikovaná, zrozumiteľná a určitá výzva v zmysle zákona

č. , žalobca nepreukázal skutočnosti (podmienky) požadované zákonom

č. v zákonnej lehote, najmä nepreukázal dôvod navrátenia vlastníctva podľa

(reštitučný dôvod) a nepreukázal status oprávnenej osoby.

Návrh žalobcu trpel aj nedostatkom pasívnej procesnej legitimácie, sťažovateľ nepreukázal

tzv. rozhodné obdobie.

Namietané porušenie svojich práv zaručených , listinou a dohovorom vidí

sťažovateľ v tom, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny a nepreskúmateľný,

a to vo vzťahu k už uvedeným námietkam.

Po preskúmaní namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd zastáva názor,

že najvyšší súd sa v ňom zaoberal všetkými námietkami, na ktoré sťažovateľ poukazuje aj

v sťažnosti. Najvyšší súd zvýraznil túto skutočnosť už pri sumarizácii námietok

sťažovateľa, keď uviedol:

„Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci v otázke aktívnej legitimácie

žalobkyne, pasívnej legitimácie žalovaného, taktiež to, že nehnuteľnosti, vydania ktorých sa

žalobkyňa domáha neboli cirkvi odňaté, resp. jej neboli odňaté v rozhodnom období,

nesúlad výzvy na vydanie nehnuteľností so zákonom a preklúziu nároku žalobkyne.

Dovolací súd sa vzhľadom na uvedené zaoberal dovolacími námietkami.“

Vo vzťahu k námietke nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu najvyšší súd

v namietanom rozsudku najmä uviedol:

«Podľa o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam

cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam

(ďalej len ) tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu 1) a prechod

vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam.

Podľa 2 ods. 2 právo na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je

registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky

vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do

vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od

2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3. Toto ustanovenie v otázke

právnej subjektivity jednotlivých cirkví a náboženských spoločností odkazuje na zákon

č. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností,

ktorý priznáva právnu subjektivitu všetkým cirkvám a náboženským spoločnostiam

registrovaných štátom (§4 ods. 3).

Rímskokatolícka cirkev bola na území Slovenska štátom uznaná cirkev aj v období,

ktoré je podľa rozhodné pre zmiernenie následkov niektorých

majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam a bola vlastníkom aj

tých nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách na

Ostrihomskú, Rábsku či Jágerskú arcidiecézu, či diecézu alebo iný zahraničný právny

subjekt Rímskokatolíckej cirkvi. Uvedené arcidiecézy a diecézy alebo cirkevné základiny, či

iné útvary mimo územia SR nemali k týmto majetkom v období odňatia štátom už žiadne

práva ani de facto ani de iure. Svätá stolica im právo spravovať tieto majetky odňala dňa

29. mája 1922 a právne toto územie aj odčlenila od týchto cirkevných útvarov a pripojila

k Trnavskej apoštolskej administratúre Košickej a Rožňavskej diecéze dňa 2. septembra

1937.

Vzťahy medzi Československou republikou a Svätou stolicou sa upravili

medzinárodnou zmluvou Modus vivendi, uzavretou dňa 17. decembra 1927, ktorá

nadobudla platnosť dňa 2. februára 1928. Československá republika v tejto zmluve v článku

I uznala, že len Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy a súčasne Svätá stolica sa

zaviazala, že žiadna čiastka Československej republiky nebude podriadená ordinárovi,

ktorého sídlo je za hranicami Československej republiky a že zároveň žiadna

československá diecéza nebude presahovať štátne hranice. V článku II tejto zmluvy sa

strany dohodli, že nútená správa cirkevných majetkov nehnuteľných a hnuteľných

v Československu je dočasná, až do dohody určenej v článku I a zveruje sa komisii pod

predsedníctvom episkopátu príslušného územia.

V súlade so zmluvou Modus vivendi Svätá stolica Apoštolskou konštitúciou „Ad

ecclesiastici regiminis incrementum“ zo dňa 2. septembra 1937, určila obvody diecéz na

území Československej republiky tak, aby sa kryli so štátnymi hranicami. Touto Apoštolskou

konštitúciou bolo rozhodnuté aj o rozčlenení Ostrihomskej arcidiecézy a ostatných diecéz

Maďarskej republiky, ktoré zasahovali aj na územie Slovenskej republiky. Apoštolská

konštitúcia „Praescriptionum sacrosanti“ opätovne oddeľuje územie Trnavskej apoštolskej

administratúry konštituovanej na arcidiecézu od Ostrihomskej arcidiecézy. Natrvalo ďalej

prisudzuje Trnavskej arcidiecéze tri farnosti Rábskej diecézy nachádzajúce sa na území

Slovenska, ktoré boli dovtedy spravované Trnavskou apoštolskou administratúrou. Taktiež

odčleňuje a pripája k Trnavskej arcidiecéze dve farnosti patriace k Opátstvu sv. Martina na

Panónskej hore, ktoré sa nachádzajú na území Slovenska. Okrem toho trinásť farností

Satmárskej diecézy, ktoré boli na území Slovenska, oddeľuje od tejto diecézy a pričleňuje ku

Košickej diecéze. Nakoniec, Košickú diecézu a Rožňavskú diecézu oddeľuje od Jágerskej

cirkevnej provincie a natrvalo ich pripája ku konštituovanej Trnavskej cirkevnej provincii.

Apoštolská konštitúcia ,,Qui divino“ prideľuje Trnavskej arcidiecéze ako sufragánne

diecézy Nitriansku, Banskobystrickú a Spišskú, ktoré boli dovtedy priamo podriadené Svätej

stolici a tiež diecézy Košickú a Rožňavskú.

Svätá stolica oboma týmito Apoštolskými konštitúciami potvrdila krytie hraníc

slovenských diecéz s československými štátnymi hranicami. Apoštolská konštitúcia

„Praescriptionum sacrosancti“ a Apoštolská konštitúcia „Qui divino“ sú v plnom súlade aj

so Základnou zmluvou medzi Slovensko republikou a Svätou stolicou z 24. novembra 2000

( a ), ( a ), ako aj

so o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských

spoločností (§ 6 ods. 1 písm. g/), takže sa z nich musí aj v súčasnosti vychádzať.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, právne normy a historické relevantné dokumenty

je nepochybné, že v období rozhodnom pre zmiernenie niektorých majetkových krívd

spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam bola Rímskokatolícka cirkev so sídlom

na Slovensku, na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom

všetkých nehnuteľností, pôvodné zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné

právne subjekty, teda aj na Ostrihomskú kapitulu na Slovensku.

A podľa dobovej predprevratovej judikatúry (viď nález Najvyššieho správneho súdu

zo dňa 25. júna 1925. č. 9720/26 atď.) platilo, že cirkevným majetkom (bona ecclesiastica)

rímskokatolíckej cirkvi sa rozumel súbor vecí a práv majúcich majetkovú cenu, ktoré patrili

cirkvi, trvale boli spojené s niektorým cirkevným a slúžili účelom cirkvi. I keď sa

uznávalo, že sú právnym predmetom jednotlivých majetkových podstát cirkevného majetku

jednotlivé cirkevné zariadenia a (kostoly, korporácie, benefíria, základiny a pod.)

a že i platné právo priznávalo týmto právnu subjektivitu, nebolo možné

prehliadnuť, že tieto , resp. majetkové podstaty im patriace, neprestávali medzi sebou

právne súvisieť a že nestrácali preto svoj osobitný charakter a vlastnosť ako článok celého

veľkého organizmu cirkvi a že zostávali preto tiež v majetkovoprávnom pomere vo svojej

organizmom cirkvi náboženskej podriadenosti. Na tomto závere a ustálenej judikatúre

najvyšších súdnych orgánov z minulosti nič nemení ani dovolací súd v súčasnosti,

a stotožňuje sa s ňou, lebo nie je v rozpore s platnými právnymi predpismi, vzťahujúcimi sa

na subjekty vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nesporne patriacim cirkevným útvarom,

ako jeho účelovým organizáciám, a je i v súčasnosti naplnením idey spravodlivosti

v prejednávanej veci, ako imanentnej kategórie daného reštitučného práva (čl. 6 ods. 1

Dohovoru, ale tiež i , a pod.) k pôvodným cirkevným majetkom.

Porovnateľné stanovisko, od ktorého nebol dôvod sa odchýliť, zaujal už v podobnej

právnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 28. februára 2003 sp. zn.

.

Dovolací súd preto považuje v súlade s účelom a zmyslom ,

aby v prejednávanej veci za oprávnenú osobu bola považovaná Rímskokatolícka cirkev

v Slovenskej republike (žalobkyňa).»

V súvislosti s námietkou aktívnej legitimácie sa ústavný súd zaoberal aj argumentom

sťažovateľa, že najvyšší súd „bez akéhokoľvek odôvodnenia bezprecedentne stotožnil dva

rôzne subjekty práva - Rímskokatolícku cirkev v Slovenskej republike a Rímskokatolícku

cirkev, Bratislavsko-trnavskú arcidiecézu (resp. v súčasnosti po zmene názvu

Rímskokatolícku cirkev, Trnavskú arcidiecézu)“.

Podľa je oprávnenou osobou „registrovaná cirkev

a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov,

ktoré majú právnu subjektivitu“, pričom v poznámke pod čiarou sa odkazuje na zákon

č. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností

v znení neskorších predpisov, z ktorého vyplýva oprávnenie cirkvi zakladať útvary

s právnou subjektivitou a rozhodovať o tom, kto je oprávnený v mene týchto útvarov konať.

Vzhľadom na uvedené, ako aj na samotnú argumentáciu najvyššieho súdu už citovanú je

preto nepochybné, že tento považoval za oprávnenú osobu Rímskokatolícku cirkev

v Slovenskej republike, teda jej útvar s právnou subjektivitou Trnavskú arcidiecézu.

V ďalšom sa najvyšší súd zaoberal námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa jeho

pasívnej legitimácie, ako aj splnenia náležitostí výzvy oprávnenej osoby:

«K ďalšej námietke dovolateľa dovolací súd uvádza, že žalovaný je v spore aktívne

legitimovaný a že výzva oprávnenej osoby – žalobkyne spĺňala všetky náležitosti vyžadované

zákonom.

Podľa povinnou osobou je právnická osoba, ktorá

ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky,

obce alebo nehnuteľnú vec drží.

Podľa právo na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej

osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením

práva v tejto lehote právo zaniká.

Je nepochybné, ako to odvolací súd správne konštatoval, že nehnuteľnosti, ktoré sú

predmetom tohto konania v čase podania výzvy, podania žaloby, po podaní žaloby užíval

a bral z nich úžitky žalovaný. Naopak, samotný Slovenský pozemkový fond, ktorý bol

v evidencii nehnuteľností zapísaný ako správca sporných nehnuteľností tieto nikdy

nespravoval ani nedržal, pretože tieto podľa zákona ako lesné pozemky mohli spravovať iba

štátne lesy. Zistenie práva správy k sporným pozemkom, a to bez ohľadu na stav zápisu

v evidencii nehnuteľností, ovplyvňujú postavenie účastníkov v tomto konaní. Nadväzujúc na

uvedené žalovaný ako správca a držiteľ sporných nehnuteľností je v zmysle reštitučného

zákona osobou povinnou a zo strany dovolacieho súdu nie sú pochybnosti o jeho pasívnej

legitimácii v tomto konaní.

Žalobkyňa výzvou z 1. apríla 2006 doručenou žalovanému 6. apríla 2006 sa

domáhala navrátenia nehnuteľností, ktoré špecifikovala pozemnoknižným stavom.

je podľa predmetu v ňom obsiahnutej právnej úpravy

reštitučným predpisom, ktorého účelom je zmierniť následky minulých majetkových, a iných

krívd. Orgány štátu sú pri aplikácii a interpretácii tohto predpisu povinné postupovať

v súlade so zákonnými záujmami subjektov, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne

kompenzovaná. K splneniu jeho účelu a cieľa je preto nutné, aby súdy interpretovali tento

predpis vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie v duchu snahy o zmiernenie

niektorých majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku došlo (Uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2010 sp. zn. ).

V prípade písomnej výzvy podľa nemožno ustúpiť

od požiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu a podmienky jej platnosti

v súlade s . Avšak vzhľadom na to, že v zákona

č. 161/2005 Z. z nie je bližšie vymedzený obsah pojmu „výzva“ a jej náležitosti, potom sa

stanovenie minimálnych kritérií pre jej určitosť a platnosť musí spravovať takým

výkladovým pravidlom, ktorý sleduje naplnenie účelu zákona. Stanovenie minimálnych

kritérií pre určitosť a platnosť výzvy nesmie opomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý

vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky, a rovnako je namieste neopomenúť a prihliadať

na konkrétne okolnosti veci vrátané subjektu oprávnenej a povinnej osoby. Vzhľadom na už

uvedené nemožno pri výzve oprávnenej osoby podľa

ustúpiť od požiadavky minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená

osoba uplatňuje reštitučný nárok a uvedenie dôvodu, o ktorý ho opiera. Na splnenie

požiadavky určitosti výzvy požiadavka minimálnej konkretizácie nehnuteľností bola splnená

označením príslušnej pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia (Nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky zo 7. júla 2010 sp. zn. ).

Na základe uvedeného sa dovolací súd stotožnil s názorom odvolacieho súdu, že

výzva spĺňala všetky náležitosti vyžadované zákonom, pokiaľ ide o uvedenú parcelu.»

V nadväznosti na argumentáciu najvyššieho súdu ústavný súd považoval za potrebné

zdôrazniť, že označenie nehnuteľností v menšom rozsahu, ako to učinila žalobkyňa

vo svojej výzve, teda bez označenia pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia, by

už nemohlo spĺňať požiadavku minimálnej konkretizácie nehnuteľností a poukázať na to, že

takýto záver vyplýva aj z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu v iných

prípadoch, predmetom ktorých bolo posúdenie obdobnej právnej otázky (m. m.

).

V súvislosti s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa reštitučného titulu a rozhodného

obdobia sa najvyšší súd stotožnil so záverom krajského súdu ako odvolacieho súdu, že

vlastníctvo k nehnuteľnostiam bolo odňaté bez právneho dôvodu. V ďalšom preto ústavný

súd poukazuje na odôvodnenie krajského súdu v namietanom rozsudku, podľa ktorého:

„Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalobcu, že v zmysle schváleného ROEP-u

bolo uvedené ako titul nadobudnutia štátom ku všetkým nehnuteľnostiam nariadenie

č. 104/45 Zb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku

Nemcov, Maďarov ako aj zradcov a nepriateľov Slovenského národa zo dňa 23. 08. 1945,

ktoré nadobudlo účinnosť 07. 09. 1945. Toto konštatovanie nemalo oporu v skutočnom

stave, ktorý by bol zrejmý z predložených dôkazov. SNR sa na

katolícku cirkev nemohlo vzťahovať, pretože tomu bránila mierová zmluva s Maďarskom zo

dňa 10. 02. 1947, ktorá je súčasťou nášho právneho poriadku a je možné uzavrieť, že

reštitučným titulom je skutočne odňatie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bez právneho

dôvodu. Ide teda o reštitučný titul obsiahnutý v ust. ,

Z. z.“

Vzhľadom na už uvádzané skutočnosti a záver o nepochybnom splnení zákonom

požadovaných podmienok nevyhnutných na uplatnenie práva na navrátenie vlastníctva

v zmysle najvyšší súd vo vzťahu k námietke preklúzie dospel

k záveru, že táto je nedôvodná, keďže „žalobkyňa ako oprávnená osoba uplatnila

v zákonom stanovenej lehote svoj reštitučný nárok u žalovaného ako povinnej osoby“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. ,

, , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho

odôvodnenia. Výklad príslušných ustanovení patrí do výlučnej

právomoci všeobecného súdu. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od

znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam ().

Ústavný súd rešpektuje, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd preto preskúmal dôvody sťažnosti v naznačenom smere a zistil, že

rozsudok najvyššieho súdu č. k. -740 z 30. novembra 2010 spĺňa všetky

zákonné náležitosti, zrozumiteľne a jasne dáva odpoveď na všetky podstatné otázky

nastolené v dovolaní sťažovateľom.

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v odôvodnení rozsudku

č. k. -740 z 30. novembra 2011 riadne a ústavne konformným spôsobom

vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho

posúdenia veci podstatné. K tomuto záveru dospel ústavný súd vo vzťahu k jednotlivým

namietaným skutočnostiam.

Vzhľadom na už uvedené preto k porušeniu práv označených sťažovateľom nemohlo

dôjsť ani tým spôsobom, že najvyšší súd sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa

uvedenou v dovolaní týkajúcou sa „možnosti“ oprávnenej osoby domáhať sa „vydania

a navrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam voči štátu“ ako vlastníkovi nehnuteľností, príp.

žalobou o nahradení prejavu vôle. Sťažovateľ pri uplatnení tejto námietky vychádzal zo

skutočnosti, že žalobca žaloval „o vydanie nehnuteľností nevlastníka“, pričom však

argumenty najvyššieho súdu odôvodňujú v súlade so zákonnou úpravou záver, podľa

ktorého je nepochybné, že osobou povinnou vydať nehnuteľnosti je aj osoba, ktorá drží

a spravuje nehnuteľnosti. Bolo preto bez právneho dôvodu, aby sa uvedenou argumentáciou

najvyšší súd vôbec zaoberal.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu základných práv sťažovateľa

ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky

(dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody

(, , , ).

Ústavný súd nepovažuje preto odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu

č. k. -740 z 30. novembra 2010 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, resp. neudržateľné do tej miery, aby malo za

následok porušenie označených ústavnoprocesných práv sťažovateľa. Samotná skutočnosť,

že sa sťažovateľ s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia.

Ústavný súd je preto toho názoru, že rozsudkom najvyššieho súdu

č. k. -740 z 30. novembra 2010 nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv

sťažovateľa podľa , práva podľa listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základných

práv podľa , listiny a práva podľa dohovoru nie

je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť v časti, v ktorej

sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa a

ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právoplatným rozsudkom

najvyššieho súdu č. k. -740 z 30. novembra 2010, odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľ uplatnil.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2011