Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 45 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (54)7b0/361442.34db4f.pdf
PDF · 224.84 KB
No categories available
2Cdo/208/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu
JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Viery Petríkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna v právnej
veci ţalobkyne : R., H., zastúpenej JUDr. Mag. J. Č., advokátom, Advokátska kancelária
U. s.r.o., T. a Advokátskou kanceláriou S., s.r.o., Š., proti ţalovanému : L., štátny podnik,
N., zastúpenému JUDr. P. H., advokátom, R., o vydanie veci a navrátenie vlastníctva
k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp.zn. 9 C 53/2007, o dovolaní
ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. marca 2009 sp.zn.
12 Co 348/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania 71,92 €
na účet jej právneho zástupcu JUDr. Mag. J. Č., advokáta v B. do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Zvolen rozsudkom z 2. októbra 2008 č.k. 9 C 53/2007-554 zamietol
ţalobu ţalobkyne, ktorou sa domáhala, aby bola ţalovanému uloţená povinnosť vydať
a navrátiť jej vlastníctvo k nehnuteľnostiam parcela č. X. a parcela č. X., druh pozemku hora
22
s výmerou X. m, parcela č. X., druh pozemku pastva s výmerou X. m, parcela č. X., druh
22
pozemku hora s výmerou X. m, parcela č. X., druh pozemku hora s výmerou X. m,
vedených v pozemnokniţnej vloţke č. X. v katastrálnom území R., ktoré sú vedené
Katastrálnym úradom v B., Správa katastra K. v obci H. v katastrálnom území R., zapísané
v katastri nehnuteľností v registri X., na LV č. X. ako parcela č. X., lesné pozemky s výmerou
22
X. m, parcela č. X., lesné pozemky s výmerou X. m, parcela č. X., lesné pozemky
22
s výmerou X. m, parcela č. X., lesné pozemky s výmerou X. m, parcela č. X., zastavané
2
plochy a nádvoria s výmerou X. ms tým, ţe ţalobkyňa spolu s vydaním nehnuteľností
ţiadala aj vydanie dokumentácie, ktorá k nim prislúcha. Súd ţalobkyni uloţil povinnosť
nahradiť ţalovanému trovy konania v sume 190 214,-- Sk na účet právneho zástupcu
ţalovaného. Dospel k záveru, ţe ako vlastník predmetných nehnuteľností je zapísaný
ţalovaný, titulom nadobudnutia vlastníctva je delimitačný protokol a ţalovaný sa stal
vlastníkom nehnuteľností dňom zápisu delimitačného protokolu Správou katastra K. dňa
31.5.2006. Do doby, kým nedošlo k tomuto zápisu, bola ako vlastník predmetných
nehnuteľností zapísaná Slovenská republika a správu vykonával Slovenský pozemkový fond
Bratislava. Ţalobkyňa si mala v lehote stanovenej v zákone č. 161/2005 Z.z. uplatniť právo
na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam výzvou u povinnej osoby do 30. apríla 2006.
Keďţe v tomto čase ţalovaný nebol správcom predmetných nehnuteľností, ţalobkyňa si mala
uplatniť svoje právo na inom subjekte a to na Slovenskom pozemkovom fonde. Ustanovenie
§ 4 ods. 1 citovaného zákona je potrebné vykladať tak, ţe povinnou osobou nemôţu byť dva
subjekty, teda buď správca alebo drţiteľ, ale iba právnická osoba ktorá spravuje predmetné
nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, teda správca. Iba v prípade, ak takého niet, je povinnou
osobou právnická osoba, ktorá nehnuteľnosť drţí. V rozhodnom období predmetné
nehnuteľností boli v správe Slovenského pozemkového fondu Bratislava, no ţalobkyňa
podala výzvu na navrátenie nehnuteľností u ţalovaného, preto jej právo zaniklo
v dôsledku neuplatnenia v prekluzívnej lehote u povinnej osoby do 30. apríla 2006.
Okresný súd taktieţ poukázal na to, ţe v zmysle § 2 ods. 2 citovaného zákona právo
na navrátenie vlastníctva bolo moţné uplatniť iba u nehnuteľnej veci, ktorej vlastníctvo prešlo
na štát alebo obec v období od 8. mája 1945 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3.
Ţalobkyňa nepreukázala kedy a akým spôsobom prešli nehnuteľnosti do vlastníctva štátu,
resp. nepreukázala, ţe by došlo k prechodu vlastníctva na štát v rozhodnom období spôsobom
uvedeným v § 3 citovaného zákona, čo je základnou podmienkou navrátenia vlastníctva
k nehnuteľnostiam.
Na odvolanie ţalobkyne Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 12. marca 2009
sp.zn. 12 Co 348/2008 zmenil rozsudok okresného súdu tak, ţe ţalovanému uloţil povinnosť
vydať a navrátiť ţalobkyni vlastníctvo k nehnuteľnostiam parcela č. X. druh pozemku lesné
22
pozemky o výmere X. m, parcela č. X., druh pozemku lesné pozemky o výmere X. m,
2
parcela č. X., druh pozemku lesné pozemky o výmere X. m, parcela č. X., druh pozemku
2
lesné pozemky o výmere X. m, parcela č. X., druh pozemku zastavané plochy a nádvoria
2
o výmere X. m, ktoré sú vedené Katastrálnym úradom v B., Správou katastra K. v Obci H.,
v k.ú. R., v katastri nehnuteľností v registri X. na katastrálnej mape, na LV č. X., spolu
s nasledovnou dokumentáciou : lesný hospodársky plán, evidencia ťaţby dreva, evidencia
plochy po ťaţbe dreva, evidencia plochy na zalesnenie, evidencia zalesňovania prirodzeného
zmladenia, evidencia pestebnej činnosti, výkaz bilancie zalesňovacích povinností podľa
jednotiek priestorového rozdelenia lesa, výkaz porastovej evidencie ťaţieb, výkaz porastovej
evidencie zalesnenia, výkaz porastovej evidencie pestovnej činnosti, výkaz evidencie
úhrnných ročných výsledkov za kategóriu lesa, bilančný výkaz lesnej hospodárskej evidencie,
výkaz vykonaných hospodárskych opatrení podľa jednotiek priestorového rozdelenia lesa
za príslušný rok, grafická evidencia, plochové tabuľky, porastové mapy, ťaţbové mapy,
projekty pestebnej ťaţobnej a ostatnej činnosti, číselníky, karty pôvodu porastu, hlásenia
na obvodný lesný úrad, bilancia holín, priemerkovací manuál, súhlas na ťaţbu dreva,
evidencia poţiarov a poţiarna ochrana, evidencia škôd spôsobených zverou, evidencia
sadbového materiálu, záznamy priestupkového konania, ktorá k nim prislúcha. Taktieţ uloţil
ţalovanému nahradiť ţalobkyni trovy konania vo výške 7 782,37 € JUDr. Mag. J. Č.,
advokátovi v B.. Uviedol, ţe na základe riadne zisteného skutkového stavu dospel okresný
súd k nesprávnemu právnemu záveru. Otázka aktívnej legitimácie ţalobkyne bola vyriešená
okresným súdom správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa skutočne vo svojom
rozhodnutí zaoberal otázkou cirkevného majetku v kontexte s otázkou oprávnenej osoby tak,
ţe oprávnenou osobou je tá cirkevná právnická osoba, v obvode ktorej (územne) sa tento
majetok nachádzal ku dňu účinnosti reštitučného zákona č. 282/1993 Z.z. a to aj k majetku,
ktorý bol pôvodne zapísaný na zahraničné cirkevné právnické osoby. Vo svojom rozhodnutí
sp.zn. 3 Cdo 119/2002 Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na ustanovenie § 2 zák.
č. 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám
a náboţenským spoločenstvám v znení zák. č. 97/2002 Z.z., podľa ktorých oprávnenými
osobami sú štátom registrované cirkvi a náboţenské spoločnosti, so sídlom na území
Slovenskej republiky, vrátane ich častí s právnou subjektivitou, ktorých vec prešla do
vlastníctva štátu alebo obce v rozhodujúcom období. Uvedené ustanovenie v otázke právnej
subjektivity jednotlivých cirkví a náboţenských spoločností odkazuje na zák. č. 308/1991 Zb.
o slobode náboţenskej viery a postavení cirkvi a náboţenských spoločností, ktorý priznáva
právnu subjektivitu všetkým cirkvám a náboţenským spoločnostiam registrovaným
štátom. Uvedeným subjektom ponecháva právo spravovať svoje záleţitosti, najmä
rozhodovať o organizačnej štruktúre, ustanovovať svoje orgány a svojich duchovných, riadiť
sa svojimi vnútornými predpismi, zriaďovať rehole a iné inštitúcie nezávislé
od štátnych orgánov a na plnenie svojho poslania vykonávať činnosti fakultatívne uvedené
v ustanovení § 6 ods. 1 uvedeného zákona. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky odkazuje aj na vzťahy medzi Československou republikou a Svätou stolicou
upravené medzinárodnou zmluvou „Modus Vivendi“ uzavretou 17. decembra 1927, ktorá
nadobudla platnosť 2. februára 1928. Československá republika v článku 1 tejto zmluvy
uznala, ţe len Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy a Svätá stolica sa zaviazala, ţe
ţiadna časť Československej republiky nebude podriadená ordinárovi, ktorého sídlo je
za hranicami Československej republiky a ţe zároveň ţiadna československá diecéza nebude
presahovať štátne hranice. V súlade so zmluvou „Modus Vivendi“ Svätá stolica Apoštolskou
konštitúciou z 2. septembra 1937 určila obvody diecéz na území Československej republiky
tak, aby sa kryli so štátnymi hranicami a uvedenou konštitúciou bolo rozhodnuté aj
o rozčlenení Ostrihomskej arcidiecézy a ostatných diecéz Maďarskej republiky, ktoré
zasahovali aj na územie Slovenska. Pokiaľ by z kanonického práva vyplývali iné závery, tieto
nie sú záväzné, lebo sudcovia pri rozhodovaní nie sú viazaní nielen podzákonnými normami,
ale ani normami, ktoré nie sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, teda nie sú
viazané kanonickým právom. S poukazom na uvedené je vyriešená aktívna legitimácia
ţalobkyne vo veci. Taktieţ je daná pasívna legitimácia ţalovaného, pretoţe podľa § 4 ods. 1
zák. č. 161/2005 Z.z. povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto
zákona spravuje nehnuteľnú vec vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo ju drţí.
Jazykový aj logický výklad uvedeného ustanovenia nasvedčuje tomu, ţe tu ide o dve
moţnosti označenia povinnej osoby a charakteristiky, ktoré jej uvedený zákon dáva
a umoţňuje, aby oprávnená osoba uplatnila svoj nárok proti povinnej osobe, ktorá zároveň
môţe spravovať a drţať nehnuteľnú vec, alebo môţe túto vec len spravovať alebo len drţať.
Pred podaním ţaloby, v čase podania ţaloby aj po jej podaní predmetné nehnuteľnosti drţí,
uţíva a berie z nich úţitky práve ţalovaný. Slovenský pozemkový fond bol síce zapísaný
do mája 2006 ako správca sporných nehnuteľností, no sám sa vyjadril, ţe tieto nikdy
nespravoval, nedrţal a ţe takéto povinnosti mu ani zo zákona nevyplývajú, lebo ide o lesné
pozemky, ktoré môţu na území Slovenskej republiky spravovať iba štátne lesy. Napokon
výzvu na vydanie nehnuteľností podala ţalobkyňa v stanovenej lehote aj na Slovenskom
pozemkovom fonde a táto skutočnosť je uvedená vo viacerých podaniach ţalobcu. Krajský
súd ďalej poukázal na nesprávnosť záveru okresného súdu, ţe ţalobkyňa nepreukázala
prechod vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na štát alebo obec v rozhodnom období –
t.j. od 8. mája 1945 do 1. januára 1990 spôsobom, uvedeným v § 3 zákona č. 161/2005 Z.z.
Jedným z týchto spôsobov je aj prevzatie veci štátom alebo obcou bez právneho dôvodu.
Existovalo mnoţstvo majetku, ktorý bol takto odňatý, prípadne odňatý na základe citácie
konkrétneho predpisu, ktorý však nebolo moţné na danú vec aplikovať. Pri nehnuteľnostiach,
ktoré sú predmetom tohto konania, bol v zmysle schváleného ROEP-u uvedený ako titul
nadobudnutia vlastníctva štátom nariadenie č. 104/1945 Zb. SNR o konfiškovaní
a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov ako aj zradcov
a nepriateľov slovenského národa zo dňa 23. augusta 1945, ktoré nadobudlo účinnosť
7. septembra 1945. Toto konštatovanie však nemá oporu v skutočnom stave. Nariadenie
č. 104/1945 Zb. SNR sa na katolícku cirkev nemohlo vzťahovať, pretoţe tomu bránila
mierová zmluva s Maďarskom zo dňa 10. februára 1947, ktorá je súčasťou nášho právneho
poriadku. Reštitučným titulom je titul obsiahnutý v ustanovení § 3 ods. 1 písm.h/ zákona
č. 161/2005 Z.z. a je to odňatie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bez právneho dôvodu.
Krajský súd uzavrel, ţe reštitučná výzva ţalobkyne zo dňa 6. apríla 2006 osvedčila
oprávnenosť jej nároku.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalovaný a ţiadal, aby dovolací
súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil a potvrdil rozsudok Okresného súdu Zvolen
zo dňa 2. októbra 2008 sp.zn. 9 C 53/2007 ako vecne správny, prípadne aby rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podanie dovolania ţalovaný
odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm.b/, c/ O.s.p., pretoţe konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a napadnuté rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolateľ namietal nedostatok aktívnej
legitimácie ţalobcu, pretoţe pôvodným vlastníkom predmetných nehnuteľností bol útvar
Rímskokatolíckej cirkvi s právnou subjektivitou – Ostrihomská kapitula, ktorá ho nadobudla
28. decembra 1939, teda osoba odlišná od ţalobkyne. Poukázal na neexistenciu územného
princípu, spočívajúceho v tom, ţe vlastníkom nehnuteľností, resp. oprávnenou osobou je ten
útvar rímskokatolíckej cirkvi, ktorý spravuje dotknuté územie. Ţalobca v konaní nepreukázal
a ani netvrdil, ţe Ostrihomská kapitula ako cirkevná právnická osoba zanikla, je
pravdepodobné, ţe naďalej existuje a dovolateľ poukazuje na viaceré predpisy cirkevného
práva. Dovolateľ namieta aj nedostatok pasívnej legitimácie ţalovaného, pretoţe z dôvodu
právnej istoty je neprípustné vykladať ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. tak, ţe
vo vzťahu k tej istej nehnuteľnosti môţe byť povinných osôb niekoľko. Zámerom
zákonodarcu nebolo spôsobiť chaos pri posudzovaní toho, kto je, resp. môţe byť povinnou
osobou, ale umoţniť oprávnenej osobe uplatniť reštitučný nárok i v prípade, ţe správca
nehnuteľností nie je v katastri uvedený. Povinnú osobu nemoţno v kaţdom prípade stotoţniť
s osobou, ktorej svedčí pasívna legitimácia. Ţalovaným je štátny podnik, ktorý nie je
vlastníkom, ale len správcom majetku vo vlastníctve štátu – Slovenskej republiky. Ţalovaný
ako nevlastník nie je spôsobilý vydať ţalobkyni vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré
nevlastní. Ţaloba o vydanie a navrátenie vlastníctva má smerovať voči štátu ako vlastníkovi
predmetných nehnuteľností. Druhou alternatívou, ako sa oprávnená osoba môţe domáhať
svojich práv podľa zákona č. 161/2005 Z.z. je ţalovať o nahradenie prejavu vôle,
t.j. o uloţenie povinnosti uzavrieť dohodu o vydaní nehnuteľností. Ţalobkyňou zvolený
postup je nesprávny, pretoţe ţaluje o vydanie vlastníctva nevlastníka. Dovolateľ ďalej
namieta, ţe ţalobkyňa nepreukázala, ţe vlastníctvo predmetných nehnuteľností vôbec prešlo
na štát, ţe sa tak stalo v rozhodnom období, a to niektorým zo spôsobov uvedených v § 3
zákona č. 161/2005 Z.z. Dovolateľ taktieţ namieta nedostatky výzvy na vydanie
nehnuteľností, pretoţe táto neobsahuje identifikáciu nehnuteľností podľa ich zápisu v stave
katastra nehnuteľností, ţalobkyňa nedoplnila výzvu o špecifikáciu nehnuteľností a vo výzve
mal byť reštitučný titul uvedený jednoznačne, nezameniteľným spôsobom a jeho existencia
mala byť preukázaná. Dovolateľ uzatvára, ţe ţalobkyňa nepreukázala, ţe výzvu na navrátenie
vlastníctva doručila do 30. apríla 2006 povinnej osobe, t.j. správcovi majetku zapísaného
v tom čase v katastri nehnuteľností, preto jej nárok zanikol v dôsledku preklúzie.
Ţalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie zamietnuť vzhľadom
na vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je
dôvodné.
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov,
ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto zákonnom
ustanovení (t.j., či nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom, či nesprávne obsadeným súdom). Dovolateľ ţiadnu z vyššie menovaných vád
konania nenamietal a ani dovolací súd existenciu ţiadnej z nich nezistil.
Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci v otázke aktívnej legitimácie
ţalobkyne, pasívnej legitimácie ţalovaného, taktieţ to, ţe nehnuteľnosti, vydania ktorých sa
ţalobkyňa domáha neboli cirkvi odňaté, resp. jej neboli odňaté v rozhodnom období, nesúlad
výzvy na vydanie nehnuteľností so zákonom a preklúziu nároku ţalobkyne.
Dovolací súd sa vzhľadom na uvedené zaoberal dovolacími námietkami.
Podľa § 1 zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam
cirkvám a náboţenským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam
(ďalej len zákon č. 161/2005 Z.z.) tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k nehnuteľným
veciam, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu 1) a prechod vlastníctva k niektorým
nehnuteľným veciam.
Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z.z. právo na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môţe uplatniť oprávnená osoba, ktorou je
registrovaná cirkev a náboţenská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky
vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla
do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, ţidovským náboţenským obciam
od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3. Toto ustanovenie
v otázke právnej subjektivity jednotlivých cirkví a náboţenských spoločností odkazuje
na zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboţenskej viery a postavení cirkví a náboţenských
spoločností, ktorý priznáva právnu subjektivitu všetkým cirkvám a náboţenským
spoločnostiam registrovaných štátom (§ 4 ods. 3).
Rímskokatolícka cirkev bola na území Slovenska štátom uznaná cirkev aj v období,
ktoré je podľa zákona č. 161/2005 Z.z. rozhodné pre zmiernenie následkov niektorých
majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboţenským spoločnostiam a bola vlastníkom aj
tých nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách
na Ostrihomskú, Rábsku či Jágerskú arcidiecézu či diecézu alebo iný zahraničný právny
subjekt Rímskokatolíckej cirkvi. Uvedené arcidiecézy a diecézy alebo cirkevné základiny či
iné útvary mimo územia SR, nemali k týmto majetkom v období odňatia štátom uţ ţiadne
práva ani de facto ani de iure. Svätá stolica im právo spravovať tieto majetky odňala dňa
29. mája 1922 a právne toto územie aj odčlenila od týchto cirkevných útvarov a pripojila
k Trnavskej apoštolskej administratúre Košickej a Roţňavskej diecéze dňa 2. septembra 1937.
Vzťahy medzi Československou republikou a Svätou stolicou na upravili
medzinárodnou zmluvou Modus vivendi, uzavretou dňa 17. decembra 1927, ktorá nadobudla
platnosť dňa 2. februára 1928. Československá republika v tejto zmluve v článku I uznala, ţe
len Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy a súčasne Svätá stolica sa zaviazala, ţe
ţiadna čiastka Československej republiky nebude podriadená ordinárovi, ktorého sídlo je
za hranicami Československej republiky a ţe zároveň ţiadna československá diecéza nebude
presahovať štátne hranice. V článku II tejto zmluvy sa strany dohodli, ţe nútená správa
cirkevných majetkov nehnuteľných a hnuteľných v Československu je dočasná, aţ do dohody
určenej v článku I a zveruje sa komisii pod predsedníctvom episkopátu príslušného územia.
V súlade so zmluvou Modus vivendi Svätá stolica Apoštolskou konštitúciou
„Ad ecclesiastici regiminis incrementum“ zo dňa 2. septembra 1937, určila obvody diecéz
na území Československej republiky tak, aby sa kryli so štátnymi hranicami. Touto
Apoštolskou konštitúciou bolo rozhodnuté aj o rozčlenení Ostrihomskej arcidiecézy
a ostatných diecéz Maďarskej republiky, ktoré zasahovali aj na územie Slovenskej republiky.
Apoštolská konštitúcia „Praescriptionum sacrosancti“ opätovne oddeľuje územie Trnavskej
apoštolskej administratúry konštituovanej na arcidiecézu od Ostrihomskej arcidiecézy.
Natrvalo ďalej prisudzuje Trnavskej arcidiecéze tri farnosti Rábskej diecézy, nachádzajúce sa
na území Slovenska, ktoré boli dovtedy spravované Trnavskou apoštolskou administratúrou.
Taktieţ odčleňuje a pripája k Trnavskej arcidiecéze dve farnosti patriace k Opátstvu
sv. Martina na Panónskej hore, ktoré sa nachádzajú na území Slovenska. Okrem toho trinásť
farností Satmárskej diecézy, ktoré boli na území Slovenska, oddeľuje od tejto diecézy
a pričleňuje ku Košickej diecéze. Nakoniec, Košickú diecézu a Roţňavskú diecézu oddeľuje
od Jágerskej cirkevnej provincie a natrvalo ich pripája ku konštituovanej Trnavskej cirkevnej
provincii.
Apoštolská konštitúcia „Qui divino“ prideľuje Trnavskej arcidiecéze ako sufragánne
diecézy Nitriansku, Banskobystrickú a Spišskú, ktoré boli dovtedy priamo podriadené Svätej
stolici a tieţ diecézy Košickú a Roţňavskú.
Svätá stolica oboma týmito Apoštolskými konštitúciami potvrdila krytie hraníc
slovenských diecéz s československými štátnymi hranicami. Apoštolská konštitúcia
„Praescriptionum sacrosancti“ a Apoštolská konštitúcia „Qui divino“ sú v plnom súlade aj
so Základnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou z 24. novembra 2000
(článok 3 ods. 2 a článok 19), Ústavou Slovenskej republiky (článok 20 a článok24), ako aj
so zákonom č. 308/1991 Zb. o slobode náboţenskej viery a postavení cirkví a náboţenských
spoločností (§ 6 ods. 1 písm.g/), takţe sa z nich musí aj v súčasnosti vychádzať.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, právne normy a historické relevantné dokumenty
je nepochybné, ţe v období rozhodnom pre zmiernenie niektorých majetkových krívd
spôsobených cirkvám a náboţenským spoločnostiam, bola Rímskokatolícka cirkev so sídlom
na Slovensku na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom
všetkých nehnuteľností, pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné
právne subjekty, teda aj na Ostrihomskú kapitulu na Slovensku.
A podľa dobovej predprevratovej judikatúry (viď nález Najvyššieho správneho súdu
zo dňa 25. júna 1925, č. 9720/26 atď.) platilo, ţe cirkevným majetkom (bona ecclesiastica)
rímskokatolíckej cirkvi sa rozumel súbor vecí a práv majúcich majetkovú cenu, ktoré patrili
cirkvi, trvale boli spojené s niektorým cirkevným ústavom a slúţili účelom cirkvi. I keď sa
uznávalo, ţe sú právnym premetom jednotlivých majetkových podstát cirkevného majetku
jednotlivé cirkevné zariadenia a ústavy (kostoly, korporácie, benefíria základiny a pod.) a ţe
i platné právo priznávalo týmto ústavom právnu subjektivitu, nebolo moţné prehliadnuť, ţe
tieto ústavy, resp. majetkové podstaty im patriace, neprestávali medzi sebou právne súvisieť
a ţe nestrácali preto svoj osobitný charakter a vlastnosť, ako článok celého veľkého
organizmu cirkvi a ţe zostávali preto tieţ v majetkovoprávnom pomere vo svojej organizmom
cirkvi náboţenskej podriadenosti. Na tomto závere a ustálenej judikatúre najvyšších súdnych
orgánov z minulosti nič nemení ani dovolací súd v súčasnosti, a stotoţňuje sa s ňou, lebo nie
je v rozpore s platnými právnymi predpismi, vzťahujúcimi sa na subjekty vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, nesporne patriacim cirkevným útvarom, ako jeho účelovým organizáciám,
a je i v súčasnosti naplnením idey spravodlivosti v prejednávanej veci, ako imanentnej
kategórie daného reštitučného práva (čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ale tieţ i § 1, § 117 O.s.p. a pod.)
k pôvodným cirkevným majetkom.
Porovnateľné stanovisko, od ktorého nebol dôvod sa odchýliť, zaujal uţ v podobnej
právnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 28. februára 2003 sp.zn.
Dovolací súd preto povaţuje v súlade s účelom a zmyslom zákona č. 161/2005 Z.z.,
aby v prejednávanej veci za oprávnenú osobu bola povaţovaná Rímskokatolícka cirkev
v Slovenskej republike (ţalobkyňa).
K ďalšej námietke dovolateľa dovolací súd uvádza, ţe ţalovaný je v spore aktívne
legitimovaný a ţe výzva oprávnenej osoby – ţalobkyne spĺňala všetky náleţitosti vyţadované
zákonom.
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. povinnou osobou je právnická osoba, ktorá
ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky,
obce alebo nehnuteľnú vec drţí.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. právo na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam môţe uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe
do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáţe skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva
v tejto lehote právo zaniká.
Je nepochybné, ako to odvolací súd správne konštatoval, ţe nehnuteľnosti, ktoré sú
predmetom tohto konania v čase podania výzvy, podania ţaloby, po podaní ţaloby uţíval
a bral z nich úţitky ţalovaný. Naopak, samotný Slovenský pozemkový fond, ktorý bol
v evidencii nehnuteľností zapísaný ako správca sporných nehnuteľností, tieto nikdy
nespravoval, ani nedrţal, pretoţe tieto podľa zákona ako lesné pozemky mohli spravovať iba
štátne lesy. Zistenie práva správy k sporným pozemkom, a to bez ohľadu na stav zápisu
v evidencii nehnuteľností, ovplyvňujú postavenie účastníkov v tomto konaní. Nadväzujúc
na uvedené ţalovaný ako správca a drţiteľ sporných nehnuteľností je v zmysle reštitučného
zákona osobou povinnou a zo strany dovolacieho súdu nie sú pochybnosti o jeho pasívnej
legitimácii v tomto konaní.
Ţalobkyňa výzvou z 1. apríla 2006 doručenou ţalovanému 6. apríla 2006 sa domáhala
navrátenia nehnuteľností, ktoré špecifikovala pozemnokniţným stavom.
Zákon č. 161/2005 Z.z. je podľa predmetu v ňom obsiahnutej právnej úpravy
reštitučným predpisom, ktorého účelom je zmierniť následky minulých majetkových a iných
krívd. Orgány štátu sú pri aplikácii a interpretácii tohto predpisu povinné postupovať v súlade
so zákonnými záujmami subjektov, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná.
K splneniu jeho účelu a cieľa je preto nutné, aby súdy interpretovali tento predpis vo vzťahu
k oprávneným osobám čo najústretovejšie v duchu snahy o zmiernenie niektorých
majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku došlo (Uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2010 sp.zn. 4 Cdo 247/2009).
V prípade písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. nemoţno ustúpiť
od poţiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu ako podmienky jej platnosti
v súlade s § 37 Občianskeho zákonníka. Avšak vzhľadom na to, ţe v § 5 ods. 1 zákona
č. 161/2005 Z.z. nie je bliţšie vymedzený obsah pojmu „výzva“ a jej náleţitosti, potom sa
stanovenie minimálnych kritérií pre jej určitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým
pravidlom, ktorý sleduje naplnenie účelu zákona. Stanovenie minimálnych kritérií pre
určitosť a platnosť výzvy nesmie opomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať
zákonodarcom zamýšľané účinky, a rovnako je namieste neopomenúť a prihliadať
na konkrétne okolnosti veci vrátane subjektu oprávnenej a povinnej osoby. Vzhľadom na uţ
uvedené nemoţno pri výzve oprávnenej osoby podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z.
ustúpiť od poţiadavky minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba
uplatňuje reštitučný nárok a uvedenia dôvodu, o ktorý ho opiera. Na splnenie poţiadavky
určitosti výzvy poţiadavka minimálnej konkretizácie nehnuteľností bola splnená označením
príslušnej pozemkovokniţnej vloţky a katastrálneho územia (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 7. júla 2010 sp.zn. I. ÚS 12/2010).
Na základe uvedeného sa dovolací súd stotoţnil s názorom odvolacieho súdu, ţe
výzva spĺňala všetky náleţitosti vyţadované zákonom pokiaľ ide o uvedenú parcelu.
Pokiaľ sa týka námietky dovolateľa, ţe sporné nehnuteľnosti neboli cirkvi odňaté,
resp. jej neboli odňaté bez právneho dôvodu, dovolací súd v plnom rozsahu odkazuje
na správne závery odvolacieho súdu uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku, podľa
ktorých bolo vlastníctvo k nehnuteľnostiam odňaté oprávnenej osobe bez právneho dôvodu.
Vzhľadom na uvedené námietka dovolateľa v zmysle preklúzie reštitučného nároku je
nedôvodná. V súlade so zákonom č. 161/2005 Z.z. si ţalobkyňa ako oprávnená osoba
uplatnila v zákonom stanovenej lehote svoj reštitučný nárok u ţalovaného ako povinnej
osoby.
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní dospel
k záveru, ţe nie sú dané dôvody dovolania a zároveň nezistil ani vady konania, pre ktoré by
bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. Preto v súlade s § 243b ods. 1 O.s.p. dovolanie
ako nedôvodné zamietol.
V dovolacom konaní nebol ţalovaný úspešný. Právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo ţalobkyni (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalobkyni právo na náhradu trov dovolacieho konania voči
ţalovanému v sume 71,92 € za jeden úkon právnej sluţby – vyjadrenie k dovolaniu podľa
§ 11 ods. 1, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych sluţieb ako aj s poukazom na § 149 ods. 3 O.s.p.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. novembra 2010
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová