Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/208/2009

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu

JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Viery Petríkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna v právnej

veci ţalobkyne : R., H., zastúpenej JUDr. Mag. J. Č., advokátom, Advokátska kancelária

U. s.r.o., T. a Advokátskou kanceláriou S., s.r.o., Š., proti ţalovanému : L., štátny podnik,

N., zastúpenému JUDr. P. H., advokátom, R., o vydanie veci a navrátenie vlastníctva

k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp.zn. , o dovolaní

ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. marca 2009 sp.zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania 71,92 €

na účet jej právneho zástupcu JUDr. Mag. J. Č., advokáta v B. do 3 dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Zvolen rozsudkom z 2. októbra 2008 č.k. -554 zamietol

ţalobu ţalobkyne, ktorou sa domáhala, aby bola ţalovanému uloţená povinnosť vydať

a navrátiť jej vlastníctvo k nehnuteľnostiam parcela č. X. a parcela č. X., druh pozemku hora

22

s výmerou X. m, parcela č. X., druh pozemku pastva s výmerou X. m, parcela č. X., druh

22

pozemku hora s výmerou X. m, parcela č. X., druh pozemku hora s výmerou X. m,

vedených v pozemnokniţnej vloţke č. X. v katastrálnom území R., ktoré sú vedené

Katastrálnym úradom v B., Správa katastra K. v obci H. v katastrálnom území R., zapísané

v katastri nehnuteľností v registri X., na LV č. X. ako parcela č. X., lesné pozemky s výmerou

22

X. m, parcela č. X., lesné pozemky s výmerou X. m, parcela č. X., lesné pozemky

22

s výmerou X. m, parcela č. X., lesné pozemky s výmerou X. m, parcela č. X., zastavané

2

plochy a nádvoria s výmerou X. ms tým, ţe ţalobkyňa spolu s vydaním nehnuteľností

ţiadala aj vydanie dokumentácie, ktorá k nim prislúcha. Súd ţalobkyni uloţil povinnosť

nahradiť ţalovanému trovy konania v sume 190 214,-- Sk na účet právneho zástupcu

ţalovaného. Dospel k záveru, ţe ako vlastník predmetných nehnuteľností je zapísaný

ţalovaný, titulom nadobudnutia vlastníctva je delimitačný protokol a ţalovaný sa stal

vlastníkom nehnuteľností dňom zápisu delimitačného protokolu Správou katastra K. dňa

31.5.2006. Do doby, kým nedošlo k tomuto zápisu, bola ako vlastník predmetných

nehnuteľností zapísaná Slovenská republika a správu vykonával Slovenský pozemkový fond

Bratislava. Ţalobkyňa si mala v lehote stanovenej v uplatniť právo

na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam výzvou u povinnej osoby do 30. apríla 2006.

Keďţe v tomto čase ţalovaný nebol správcom predmetných nehnuteľností, ţalobkyňa si mala

uplatniť svoje právo na inom subjekte a to na Slovenskom pozemkovom fonde. Ustanovenie

§ 4 ods. 1 citovaného zákona je potrebné vykladať tak, ţe povinnou osobou nemôţu byť dva

subjekty, teda buď správca alebo drţiteľ, ale iba právnická osoba ktorá spravuje predmetné

nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, teda správca. Iba v prípade, ak takého niet, je povinnou

osobou právnická osoba, ktorá nehnuteľnosť drţí. V rozhodnom období predmetné

nehnuteľností boli v správe Slovenského pozemkového fondu Bratislava, no ţalobkyňa

podala výzvu na navrátenie nehnuteľností u ţalovaného, preto jej právo zaniklo

v dôsledku neuplatnenia v prekluzívnej lehote u povinnej osoby do 30. apríla 2006.

Okresný súd taktieţ poukázal na to, ţe v zmysle § 2 ods. 2 citovaného zákona právo

na navrátenie vlastníctva bolo moţné uplatniť iba u nehnuteľnej veci, ktorej vlastníctvo prešlo

na štát alebo obec v období od 8. mája 1945 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3.

Ţalobkyňa nepreukázala kedy a akým spôsobom prešli nehnuteľnosti do vlastníctva štátu,

resp. nepreukázala, ţe by došlo k prechodu vlastníctva na štát v rozhodnom období spôsobom

uvedeným v § 3 citovaného zákona, čo je základnou podmienkou navrátenia vlastníctva

k nehnuteľnostiam.

Na odvolanie ţalobkyne Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 12. marca 2009

sp.zn. zmenil rozsudok okresného súdu tak, ţe ţalovanému uloţil povinnosť

vydať a navrátiť ţalobkyni vlastníctvo k nehnuteľnostiam parcela č. X. druh pozemku lesné

22

pozemky o výmere X. m, parcela č. X., druh pozemku lesné pozemky o výmere X. m,

3

2

parcela č. X., druh pozemku lesné pozemky o výmere X. m, parcela č. X., druh pozemku

2

lesné pozemky o výmere X. m, parcela č. X., druh pozemku zastavané plochy a nádvoria

2

o výmere X. m, ktoré sú vedené Katastrálnym úradom v B., Správou katastra K. v Obci H.,

v k.ú. R., v katastri nehnuteľností v registri X. na katastrálnej mape, na LV č. X., spolu

s nasledovnou dokumentáciou : lesný hospodársky plán, evidencia ťaţby dreva, evidencia

plochy po ťaţbe dreva, evidencia plochy na zalesnenie, evidencia zalesňovania prirodzeného

zmladenia, evidencia pestebnej činnosti, výkaz bilancie zalesňovacích povinností podľa

jednotiek priestorového rozdelenia lesa, výkaz porastovej evidencie ťaţieb, výkaz porastovej

evidencie zalesnenia, výkaz porastovej evidencie pestovnej činnosti, výkaz evidencie

úhrnných ročných výsledkov za kategóriu lesa, bilančný výkaz lesnej hospodárskej evidencie,

výkaz vykonaných hospodárskych opatrení podľa jednotiek priestorového rozdelenia lesa

za príslušný rok, grafická evidencia, plochové tabuľky, porastové mapy, ťaţbové mapy,

projekty pestebnej ťaţobnej a ostatnej činnosti, číselníky, karty pôvodu porastu, hlásenia

na obvodný lesný úrad, bilancia holín, priemerkovací manuál, súhlas na ťaţbu dreva,

evidencia poţiarov a poţiarna ochrana, evidencia škôd spôsobených zverou, evidencia

sadbového materiálu, záznamy priestupkového konania, ktorá k nim prislúcha. Taktieţ uloţil

ţalovanému nahradiť ţalobkyni trovy konania vo výške 7 782,37 € JUDr. Mag. J. Č.,

advokátovi v B.. Uviedol, ţe na základe riadne zisteného skutkového stavu dospel okresný

súd k nesprávnemu právnemu záveru. Otázka aktívnej legitimácie ţalobkyne bola vyriešená

okresným súdom správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa skutočne vo svojom

rozhodnutí zaoberal otázkou cirkevného majetku v kontexte s otázkou oprávnenej osoby tak,

ţe oprávnenou osobou je tá cirkevná právnická osoba, v obvode ktorej (územne) sa tento

majetok nachádzal ku dňu účinnosti reštitučného a to aj k majetku,

ktorý bol pôvodne zapísaný na zahraničné cirkevné právnické osoby. Vo svojom rozhodnutí

sp.zn. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na ustanovenie § 2 zák.

č. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám

a náboţenským spoločenstvám v znení , podľa ktorých oprávnenými

osobami sú štátom registrované cirkvi a náboţenské spoločnosti, so sídlom na území

Slovenskej republiky, vrátane ich častí s právnou subjektivitou, ktorých vec prešla do

vlastníctva štátu alebo obce v rozhodujúcom období. Uvedené ustanovenie v otázke právnej

subjektivity jednotlivých cirkví a náboţenských spoločností odkazuje na

o slobode náboţenskej viery a postavení cirkvi a náboţenských spoločností, ktorý priznáva

právnu subjektivitu všetkým cirkvám a náboţenským spoločnostiam registrovaným

štátom. Uvedeným subjektom ponecháva právo spravovať svoje záleţitosti, najmä

rozhodovať o organizačnej štruktúre, ustanovovať svoje orgány a svojich duchovných, riadiť

sa svojimi vnútornými predpismi, zriaďovať rehole a iné inštitúcie nezávislé

od štátnych orgánov a na plnenie svojho poslania vykonávať činnosti fakultatívne uvedené

v ustanovení § 6 ods. 1 uvedeného zákona. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky odkazuje aj na vzťahy medzi Československou republikou a Svätou stolicou

upravené medzinárodnou zmluvou „Modus Vivendi“ uzavretou 17. decembra 1927, ktorá

nadobudla platnosť 2. februára 1928. Československá republika v článku 1 tejto zmluvy

uznala, ţe len Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy a Svätá stolica sa zaviazala, ţe

ţiadna časť Československej republiky nebude podriadená ordinárovi, ktorého sídlo je

za hranicami Československej republiky a ţe zároveň ţiadna československá diecéza nebude

presahovať štátne hranice. V súlade so zmluvou „Modus Vivendi“ Svätá stolica Apoštolskou

konštitúciou z 2. septembra 1937 určila obvody diecéz na území Československej republiky

tak, aby sa kryli so štátnymi hranicami a uvedenou konštitúciou bolo rozhodnuté aj

o rozčlenení Ostrihomskej arcidiecézy a ostatných diecéz Maďarskej republiky, ktoré

zasahovali aj na územie Slovenska. Pokiaľ by z kanonického práva vyplývali iné závery, tieto

nie sú záväzné, lebo sudcovia pri rozhodovaní nie sú viazaní nielen podzákonnými normami,

ale ani normami, ktoré nie sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, teda nie sú

viazané kanonickým právom. S poukazom na uvedené je vyriešená aktívna legitimácia

ţalobkyne vo veci. Taktieţ je daná pasívna legitimácia ţalovaného, pretoţe podľa § 4 ods. 1

povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto

zákona spravuje nehnuteľnú vec vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo ju drţí.

Jazykový aj logický výklad uvedeného ustanovenia nasvedčuje tomu, ţe tu ide o dve

moţnosti označenia povinnej osoby a charakteristiky, ktoré jej uvedený zákon dáva

a umoţňuje, aby oprávnená osoba uplatnila svoj nárok proti povinnej osobe, ktorá zároveň

môţe spravovať a drţať nehnuteľnú vec, alebo môţe túto vec len spravovať alebo len drţať.

Pred podaním ţaloby, v čase podania ţaloby aj po jej podaní predmetné nehnuteľnosti drţí,

uţíva a berie z nich úţitky práve ţalovaný. Slovenský pozemkový fond bol síce zapísaný

do mája 2006 ako správca sporných nehnuteľností, no sám sa vyjadril, ţe tieto nikdy

nespravoval, nedrţal a ţe takéto povinnosti mu ani zo zákona nevyplývajú, lebo ide o lesné

pozemky, ktoré môţu na území Slovenskej republiky spravovať iba štátne lesy. Napokon

výzvu na vydanie nehnuteľností podala ţalobkyňa v stanovenej lehote aj na Slovenskom

pozemkovom fonde a táto skutočnosť je uvedená vo viacerých podaniach ţalobcu. Krajský

súd ďalej poukázal na nesprávnosť záveru okresného súdu, ţe ţalobkyňa nepreukázala

prechod vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na štát alebo obec v rozhodnom období –

t.j. od 8. mája 1945 do 1. januára 1990 spôsobom, uvedeným v

Jedným z týchto spôsobov je aj prevzatie veci štátom alebo obcou bez právneho dôvodu.

Existovalo mnoţstvo majetku, ktorý bol takto odňatý, prípadne odňatý na základe citácie

konkrétneho predpisu, ktorý však nebolo moţné na danú vec aplikovať. Pri nehnuteľnostiach,

ktoré sú predmetom tohto konania, bol v zmysle schváleného ROEP-u uvedený ako titul

nadobudnutia vlastníctva štátom SNR o konfiškovaní

a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov ako aj zradcov

a nepriateľov slovenského národa zo dňa 23. augusta 1945, ktoré nadobudlo účinnosť

7. septembra 1945. Toto konštatovanie však nemá oporu v skutočnom stave. Nariadenie

č. SNR sa na katolícku cirkev nemohlo vzťahovať, pretoţe tomu bránila

mierová zmluva s Maďarskom zo dňa 10. februára 1947, ktorá je súčasťou nášho právneho

poriadku. Reštitučným titulom je titul obsiahnutý v ustanovení § 3 ods. 1 písm.h/ zákona

č. a je to odňatie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bez právneho dôvodu.

Krajský súd uzavrel, ţe reštitučná výzva ţalobkyne zo dňa 6. apríla 2006 osvedčila

oprávnenosť jej nároku.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalovaný a ţiadal, aby dovolací

súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil a potvrdil rozsudok Okresného súdu Zvolen

zo dňa 2. októbra 2008 sp.zn. ako vecne správny, prípadne aby rozsudok

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podanie dovolania ţalovaný

odôvodnil ustanovením , , pretoţe konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a napadnuté rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolateľ namietal nedostatok aktívnej

legitimácie ţalobcu, pretoţe pôvodným vlastníkom predmetných nehnuteľností bol útvar

Rímskokatolíckej cirkvi s právnou subjektivitou – Ostrihomská kapitula, ktorá ho nadobudla

28. decembra 1939, teda osoba odlišná od ţalobkyne. Poukázal na neexistenciu územného

princípu, spočívajúceho v tom, ţe vlastníkom nehnuteľností, resp. oprávnenou osobou je ten

útvar rímskokatolíckej cirkvi, ktorý spravuje dotknuté územie. Ţalobca v konaní nepreukázal

a ani netvrdil, ţe Ostrihomská kapitula ako cirkevná právnická osoba zanikla, je

pravdepodobné, ţe naďalej existuje a dovolateľ poukazuje na viaceré predpisy cirkevného

práva. Dovolateľ namieta aj nedostatok pasívnej legitimácie ţalovaného, pretoţe z dôvodu

právnej istoty je neprípustné vykladať ustanovenie tak, ţe

vo vzťahu k tej istej nehnuteľnosti môţe byť povinných osôb niekoľko. Zámerom

zákonodarcu nebolo spôsobiť chaos pri posudzovaní toho, kto je, resp. môţe byť povinnou

osobou, ale umoţniť oprávnenej osobe uplatniť reštitučný nárok i v prípade, ţe správca

nehnuteľností nie je v katastri uvedený. Povinnú osobu nemoţno v kaţdom prípade stotoţniť

s osobou, ktorej svedčí pasívna legitimácia. Ţalovaným je štátny podnik, ktorý nie je

vlastníkom, ale len správcom majetku vo vlastníctve štátu – Slovenskej republiky. Ţalovaný

ako nevlastník nie je spôsobilý vydať ţalobkyni vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré

nevlastní. Ţaloba o vydanie a navrátenie vlastníctva má smerovať voči štátu ako vlastníkovi

predmetných nehnuteľností. Druhou alternatívou, ako sa oprávnená osoba môţe domáhať

svojich práv podľa je ţalovať o nahradenie prejavu vôle,

t.j. o uloţenie povinnosti uzavrieť dohodu o vydaní nehnuteľností. Ţalobkyňou zvolený

postup je nesprávny, pretoţe ţaluje o vydanie vlastníctva nevlastníka. Dovolateľ ďalej

namieta, ţe ţalobkyňa nepreukázala, ţe vlastníctvo predmetných nehnuteľností vôbec prešlo

na štát, ţe sa tak stalo v rozhodnom období, a to niektorým zo spôsobov uvedených v § 3

Dovolateľ taktieţ namieta nedostatky výzvy na vydanie

nehnuteľností, pretoţe táto neobsahuje identifikáciu nehnuteľností podľa ich zápisu v stave

katastra nehnuteľností, ţalobkyňa nedoplnila výzvu o špecifikáciu nehnuteľností a vo výzve

mal byť reštitučný titul uvedený jednoznačne, nezameniteľným spôsobom a jeho existencia

mala byť preukázaná. Dovolateľ uzatvára, ţe ţalobkyňa nepreukázala, ţe výzvu na navrátenie

vlastníctva doručila do 30. apríla 2006 povinnej osobe, t.j. správcovi majetku zapísaného

v tom čase v katastri nehnuteľností, preto jej nárok zanikol v dôsledku preklúzie.

Ţalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie zamietnuť vzhľadom

na vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( ), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je

dôvodné.

V zmysle ustanovenia môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov,

ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá ) skúmať vţdy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto zákonnom

ustanovení (t.j., či nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad

nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,

prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom, alebo prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom, či nesprávne obsadeným súdom). Dovolateľ ţiadnu z vyššie menovaných vád

konania nenamietal a ani dovolací súd existenciu ţiadnej z nich nezistil.

Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci v otázke aktívnej legitimácie

ţalobkyne, pasívnej legitimácie ţalovaného, taktieţ to, ţe nehnuteľnosti, vydania ktorých sa

ţalobkyňa domáha neboli cirkvi odňaté, resp. jej neboli odňaté v rozhodnom období, nesúlad

výzvy na vydanie nehnuteľností so zákonom a preklúziu nároku ţalobkyne.

Dovolací súd sa vzhľadom na uvedené zaoberal dovolacími námietkami.

Podľa o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam

cirkvám a náboţenským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam

(ďalej len ) tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k nehnuteľným

veciam, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu 1) a prechod vlastníctva k niektorým

nehnuteľným veciam.

Podľa právo na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môţe uplatniť oprávnená osoba, ktorou je

registrovaná cirkev a náboţenská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky

vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla

do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, ţidovským náboţenským obciam

od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3. Toto ustanovenie

v otázke právnej subjektivity jednotlivých cirkví a náboţenských spoločností odkazuje

na o slobode náboţenskej viery a postavení cirkví a náboţenských

spoločností, ktorý priznáva právnu subjektivitu všetkým cirkvám a náboţenským

spoločnostiam registrovaných štátom (§ 4 ods. 3).

Rímskokatolícka cirkev bola na území Slovenska štátom uznaná cirkev aj v období,

ktoré je podľa rozhodné pre zmiernenie následkov niektorých

majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboţenským spoločnostiam a bola vlastníkom aj

tých nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách

na Ostrihomskú, Rábsku či Jágerskú arcidiecézu či diecézu alebo iný zahraničný právny

subjekt Rímskokatolíckej cirkvi. Uvedené arcidiecézy a diecézy alebo cirkevné základiny či

iné útvary mimo územia SR, nemali k týmto majetkom v období odňatia štátom uţ ţiadne

práva ani de facto ani de iure. Svätá stolica im právo spravovať tieto majetky odňala dňa

29. mája 1922 a právne toto územie aj odčlenila od týchto cirkevných útvarov a pripojila

k Trnavskej apoštolskej administratúre Košickej a Roţňavskej diecéze dňa 2. septembra 1937.

Vzťahy medzi Československou republikou a Svätou stolicou na upravili

medzinárodnou zmluvou Modus vivendi, uzavretou dňa 17. decembra 1927, ktorá nadobudla

platnosť dňa 2. februára 1928. Československá republika v tejto zmluve v článku I uznala, ţe

len Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy a súčasne Svätá stolica sa zaviazala, ţe

ţiadna čiastka Československej republiky nebude podriadená ordinárovi, ktorého sídlo je

za hranicami Československej republiky a ţe zároveň ţiadna československá diecéza nebude

presahovať štátne hranice. V článku II tejto zmluvy sa strany dohodli, ţe nútená správa

cirkevných majetkov nehnuteľných a hnuteľných v Československu je dočasná, aţ do dohody

určenej v článku I a zveruje sa komisii pod predsedníctvom episkopátu príslušného územia.

V súlade so zmluvou Modus vivendi Svätá stolica Apoštolskou konštitúciou

„Ad ecclesiastici regiminis incrementum“ zo dňa 2. septembra 1937, určila obvody diecéz

na území Československej republiky tak, aby sa kryli so štátnymi hranicami. Touto

Apoštolskou konštitúciou bolo rozhodnuté aj o rozčlenení Ostrihomskej arcidiecézy

a ostatných diecéz Maďarskej republiky, ktoré zasahovali aj na územie Slovenskej republiky.

Apoštolská konštitúcia „Praescriptionum sacrosancti“ opätovne oddeľuje územie Trnavskej

apoštolskej administratúry konštituovanej na arcidiecézu od Ostrihomskej arcidiecézy.

Natrvalo ďalej prisudzuje Trnavskej arcidiecéze tri farnosti Rábskej diecézy, nachádzajúce sa

na území Slovenska, ktoré boli dovtedy spravované Trnavskou apoštolskou administratúrou.

Taktieţ odčleňuje a pripája k Trnavskej arcidiecéze dve farnosti patriace k Opátstvu

sv. Martina na Panónskej hore, ktoré sa nachádzajú na území Slovenska. Okrem toho trinásť

farností Satmárskej diecézy, ktoré boli na území Slovenska, oddeľuje od tejto diecézy

a pričleňuje ku Košickej diecéze. Nakoniec, Košickú diecézu a Roţňavskú diecézu oddeľuje

od Jágerskej cirkevnej provincie a natrvalo ich pripája ku konštituovanej Trnavskej cirkevnej

provincii.

Apoštolská konštitúcia „Qui divino“ prideľuje Trnavskej arcidiecéze ako sufragánne

diecézy Nitriansku, Banskobystrickú a Spišskú, ktoré boli dovtedy priamo podriadené Svätej

stolici a tieţ diecézy Košickú a Roţňavskú.

Svätá stolica oboma týmito Apoštolskými konštitúciami potvrdila krytie hraníc

slovenských diecéz s československými štátnymi hranicami. Apoštolská konštitúcia

„Praescriptionum sacrosancti“ a Apoštolská konštitúcia „Qui divino“ sú v plnom súlade aj

so Základnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou z 24. novembra 2000

( a ), ( a ), ako aj

so o slobode náboţenskej viery a postavení cirkví a náboţenských

spoločností (§ 6 ods. 1 písm.g/), takţe sa z nich musí aj v súčasnosti vychádzať.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, právne normy a historické relevantné dokumenty

je nepochybné, ţe v období rozhodnom pre zmiernenie niektorých majetkových krívd

spôsobených cirkvám a náboţenským spoločnostiam, bola Rímskokatolícka cirkev so sídlom

na Slovensku na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom

všetkých nehnuteľností, pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné

právne subjekty, teda aj na Ostrihomskú kapitulu na Slovensku.

A podľa dobovej predprevratovej judikatúry (viď nález Najvyššieho správneho súdu

zo dňa 25. júna 1925, č. 9720/26 atď.) platilo, ţe cirkevným majetkom (bona ecclesiastica)

10

rímskokatolíckej cirkvi sa rozumel súbor vecí a práv majúcich majetkovú cenu, ktoré patrili

cirkvi, trvale boli spojené s niektorým cirkevným a slúţili účelom cirkvi. I keď sa

uznávalo, ţe sú právnym premetom jednotlivých majetkových podstát cirkevného majetku

jednotlivé cirkevné zariadenia a (kostoly, korporácie, benefíria základiny a pod.) a ţe

i platné právo priznávalo týmto právnu subjektivitu, nebolo moţné prehliadnuť, ţe

tieto , resp. majetkové podstaty im patriace, neprestávali medzi sebou právne súvisieť

a ţe nestrácali preto svoj osobitný charakter a vlastnosť, ako článok celého veľkého

organizmu cirkvi a ţe zostávali preto tieţ v majetkovoprávnom pomere vo svojej organizmom

cirkvi náboţenskej podriadenosti. Na tomto závere a ustálenej judikatúre najvyšších súdnych

orgánov z minulosti nič nemení ani dovolací súd v súčasnosti, a stotoţňuje sa s ňou, lebo nie

je v rozpore s platnými právnymi predpismi, vzťahujúcimi sa na subjekty vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, nesporne patriacim cirkevným útvarom, ako jeho účelovým organizáciám,

a je i v súčasnosti naplnením idey spravodlivosti v prejednávanej veci, ako imanentnej

kategórie daného reštitučného práva ( Dohovoru, ale tieţ i , a pod.)

k pôvodným cirkevným majetkom.

Porovnateľné stanovisko, od ktorého nebol dôvod sa odchýliť, zaujal uţ v podobnej

právnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 28. februára 2003 sp.zn.

.

Dovolací súd preto povaţuje v súlade s účelom a zmyslom ,

aby v prejednávanej veci za oprávnenú osobu bola povaţovaná Rímskokatolícka cirkev

v Slovenskej republike (ţalobkyňa).

K ďalšej námietke dovolateľa dovolací súd uvádza, ţe ţalovaný je v spore aktívne

legitimovaný a ţe výzva oprávnenej osoby – ţalobkyne spĺňala všetky náleţitosti vyţadované

zákonom.

Podľa povinnou osobou je právnická osoba, ktorá

ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky,

obce alebo nehnuteľnú vec drţí.

Podľa právo na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam môţe uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe

11

do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáţe skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva

v tejto lehote právo zaniká.

Je nepochybné, ako to odvolací súd správne konštatoval, ţe nehnuteľnosti, ktoré sú

predmetom tohto konania v čase podania výzvy, podania ţaloby, po podaní ţaloby uţíval

a bral z nich úţitky ţalovaný. Naopak, samotný Slovenský pozemkový fond, ktorý bol

v evidencii nehnuteľností zapísaný ako správca sporných nehnuteľností, tieto nikdy

nespravoval, ani nedrţal, pretoţe tieto podľa zákona ako lesné pozemky mohli spravovať iba

štátne lesy. Zistenie práva správy k sporným pozemkom, a to bez ohľadu na stav zápisu

v evidencii nehnuteľností, ovplyvňujú postavenie účastníkov v tomto konaní. Nadväzujúc

na uvedené ţalovaný ako správca a drţiteľ sporných nehnuteľností je v zmysle reštitučného

zákona osobou povinnou a zo strany dovolacieho súdu nie sú pochybnosti o jeho pasívnej

legitimácii v tomto konaní.

Ţalobkyňa výzvou z 1. apríla 2006 doručenou ţalovanému 6. apríla 2006 sa domáhala

navrátenia nehnuteľností, ktoré špecifikovala pozemnokniţným stavom.

je podľa predmetu v ňom obsiahnutej právnej úpravy

reštitučným predpisom, ktorého účelom je zmierniť následky minulých majetkových a iných

krívd. Orgány štátu sú pri aplikácii a interpretácii tohto predpisu povinné postupovať v súlade

so zákonnými záujmami subjektov, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná.

K splneniu jeho účelu a cieľa je preto nutné, aby súdy interpretovali tento predpis vo vzťahu

k oprávneným osobám čo najústretovejšie v duchu snahy o zmiernenie niektorých

majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku došlo (Uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2010 sp.zn. ).

V prípade písomnej výzvy podľa nemoţno ustúpiť

od poţiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu ako podmienky jej platnosti

v súlade s . Avšak vzhľadom na to, ţe v zákona

č. nie je bliţšie vymedzený obsah pojmu „výzva“ a jej náleţitosti, potom sa

stanovenie minimálnych kritérií pre jej určitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým

pravidlom, ktorý sleduje naplnenie účelu zákona. Stanovenie minimálnych kritérií pre

určitosť a platnosť výzvy nesmie opomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať

zákonodarcom zamýšľané účinky, a rovnako je namieste neopomenúť a prihliadať

na konkrétne okolnosti veci vrátane subjektu oprávnenej a povinnej osoby. Vzhľadom na uţ

12

uvedené nemoţno pri výzve oprávnenej osoby podľa

ustúpiť od poţiadavky minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba

uplatňuje reštitučný nárok a uvedenia dôvodu, o ktorý ho opiera. Na splnenie poţiadavky

určitosti výzvy poţiadavka minimálnej konkretizácie nehnuteľností bola splnená označením

príslušnej pozemkovokniţnej vloţky a katastrálneho územia (Nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 7. júla 2010 sp.zn. ).

Na základe uvedeného sa dovolací súd stotoţnil s názorom odvolacieho súdu, ţe

výzva spĺňala všetky náleţitosti vyţadované zákonom pokiaľ ide o uvedenú parcelu.

Pokiaľ sa týka námietky dovolateľa, ţe sporné nehnuteľnosti neboli cirkvi odňaté,

resp. jej neboli odňaté bez právneho dôvodu, dovolací súd v plnom rozsahu odkazuje

na správne závery odvolacieho súdu uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku, podľa

ktorých bolo vlastníctvo k nehnuteľnostiam odňaté oprávnenej osobe bez právneho dôvodu.

Vzhľadom na uvedené námietka dovolateľa v zmysle preklúzie reštitučného nároku je

nedôvodná. V súlade so si ţalobkyňa ako oprávnená osoba

uplatnila v zákonom stanovenej lehote svoj reštitučný nárok u ţalovaného ako povinnej

osoby.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní dospel

k záveru, ţe nie sú dané dôvody dovolania a zároveň nezistil ani vady konania, pre ktoré by

bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. Preto v súlade s dovolanie

ako nedôvodné zamietol.

V dovolacom konaní nebol ţalovaný úspešný. Právo na náhradu trov dovolacieho

konania vzniklo ţalobkyni ( v spojení s a

). Dovolací súd priznal ţalobkyni právo na náhradu trov dovolacieho konania voči

ţalovanému v sume 71,92 € za jeden úkon právnej sluţby – vyjadrenie k dovolaniu podľa

, , vyhlášky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych sluţieb ako aj s poukazom na

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. novembra 2010

JUDr. Martin Vladik, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová