Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/200/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Daniely Sučanskej a členov senátu JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny

Siebenstichovej, v právnej veci žalobkyne R. c. T. a., so sídlom v T., H. č. X, IČO: X,

zastúpenej S., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanému LESY Slovenskej republiky,

štátny podnik, so sídlom v Banskej Bystrici, Námestie SNP č. 8, IČO: 36 038 351,

zastúpenému JUDr. E. M., advokátkou so sídlom v Z., o vydanie nehnuteľnosti, vedenej na

Okresnom súde Komárno pod sp. zn. , o dovolaní žalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Nitre z 29. apríla 2010 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Komárno rozsudkom zo 4. februára 2009 č.k. -439 uložil

žalovanému v lehote 30 dní vydať a navrátiť žalobkyni vlastníctvo k nehnuteľnostiam

zapísaným Katastrálnym úradom v Nitre, Správou katastra Komárno na liste vlastníctva

2

č. X., pre katastrálne územie X ako parcela č. X. – lesné pozemky o výmere X. m, parcela č.

2 2

X. – lesné pozemky o výmere X. ma parcela č. X. – lesné pozemky o výmere X. mspolu

s dokumentáciou špecifikovanou vo výroku rozsudku (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“).

Žalobkyni nepriznal náhradu trov konania. Žalobkyňu považoval za oprávnenú osobu

2

v zmysle o navrátení vlastníctva k nehnuteľnostiam cirkvám

(ďalej len „“), vychádzajúc aj zo o slobode

náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), podľa ktorého je Rímskokatolícka cirkev

v Slovenskej republike štátom registrovaná cirkev. Vo veci podávala žalobu R. c. B.-t. a,

ktorá mala právnu subjektivitu a v priebehu konania došlo k zmene názvu z R. c. B.-t. a. na R.

c. T. a. s tým istým sídlom. Táto arcidiecéza má na základe Slovachiae sacrorum Antistites

zo 14. februára 2008 kontinuitu po B.-t. a., ktorá bola zriadená apoštolskou konštitúciou Qui

divino Pápeža Pavla VI. z 30. decembra 1977 ako T. a. a premenovaná dekrétom Kongregácie

pre biskupov z 1. marca 2005 na B.-t. a. Z pozemnoknižnej vložky č. X. pre katastrálne

územie CH. zistil, že ako vlastník sporných nehnuteľností bolo zapísané O. a. (zahraničný

právny subjekt) a že pod čd. X. je zápis, z ktorého vyplýva, že podľa prídelovej listiny

Okresného národného výboru v Hurbanove z 15. marca 1955 bolo vložené vlastnícke právo

titulom prídelu pre Českoskovenský štát – štátny majetok, národný podnik v Bajči. Pokiaľ ide

o cirkevný majetok uviedol, že tento bol upravovaný osobitne a nebol riešený po vzniku

Československej republiky. Podľa zmluvy Modus Vivendi uzatvorenej medzi

Československou republikou a Svätou stolicou 17. decembra 1927, ktorá nadobudla platnosť

2. februára 1929, a ďalšími cirkevnými konštitúciami Praescriptonium sacricanti a Qui divino,

bola zriadená samostatná Slovenská provincia. Svätá stolica v súlade s Modus vivendi

rozhodla, že nehnuteľný a hnuteľný majetok na území Československej republiky patriaci

pôvodne O. a. pripadá T. a. ., ktorá mala sídlo v T.a vláda Československej republiky toto

rozhodnutie uznala. Svätá stolica územne zladila hranice diecéz so štátnymi hranicami

a neponechala diecézam mimo územia Československej republiky žiadnu časť nehnuteľného

alebo hnuteľného majetku nachádzajúceho sa území Československa. Apoštolská konštitúcia

Praescriptonium sacricanti a Qui divino sú v plnom súlade aj so Základnou zmluvou

Slovenskej republiky so Svätou stolicou z 24. novembra 2000, ako aj so

Zb. Vzhľadom na to uzavrel, že Rímskokatolická cirkev so sídlom na Slovensku je na

základe právneho nástupníctva vlastníčkou všetkých nehnuteľností pôvodne zapísaných

v pozemkových knihách na zahraničné právne subjekty, teda ja na O. a.. Vlastnícke právo

k uvedeným nehnuteľnostiam nemohla vykonávať, lebo na tieto bola štátom uvalená dočasná

správa a následne ich štát cirkvi odňal niektorým zo spôsobov uvedených v § 3 zákona č.

Keďže žalobkyňa svoje právo uplatnila výzvou zo 7. apríla 2006 včas

3

v zákonom stanovenej lehote ( ) a predmet, vydania ktorého sa

domáhala, nebol sporný, a k odňatiu vlastníctva došlo spôsobom uvedeným v § 3 zákona č.

, žalobe v celom rozsahu vyhovel. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil §

150

Krajský súd v Nitre na odvolanie oboch účastníkov rozsudkom z 29. apríla 2010

sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil

a v časti náhrady trov konania ho zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil prvostupňovému súdu

na ďalšie konanie. Odvolací súd s poukazom na sa v celom rozsahu

stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej. Zároveň samostatným

výrokom vyslovil, že proti rozsudku je prípustné dovolanie ( ) a za otázku

zásadného právneho významu považoval otázku právneho nástupníctva žalobkyne

po O. a. ako v pozemnoknižnej vložke č. X. pre katastrálne územie CH. evidovanom

vlastníkovi. Výrok o náhrade trov konania zrušil pre jeho nepreskúmateľnosť (§ 221 ods. l

písm. f/ ).

Proti potvrdzujúcemu výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie

žalovaný a žiadal, aby dovolací súd rozsudky odvolacieho ako i prvostupňového súdu

v dovolaním napadnutej časti zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Dovolateľ nesúhlasil s právnym názorom súdov o právnom nástupníctve

žalobkyne a uviedol, že Svätá stolica mohla a môže nakladať s majetkom jednotlivých

samostatných cirkevných právnických osôb len za podmienok stanovených kanonickým

právom, pričom žalobkyňa nepredložila dôkaz o tom, že akákoľvek cirkevná vrchnosť alebo

samotný pôvodný pozemnoknižný vlastník, by na ňu previedli majetok O. a. Poukázal na to,

že zmluva Modus vivendi nemala a ani nemá charakter medzinárodnej zmluvy, bola

výsledkom len diplomatických nót medzi československou vládou a Svätou stolicou a snahy

Svätej stolice o vytvorenie samostatnej cirkevnej provincie, pričom z jej obsahu nevyplýva

riešenie právneho nástupníctva v majetkových veciach na žiadnu cirkevnú právnickú osobu.

Právne nástupníctvo žalobkyne v majetkových veciach po pôvodnom pozemnoknižnom

vlastníkovi nevyplýva ani zo Základnej zmluvy uzavretej medzi Slovenskou republikou

a Svätou stolicou v roku 2000. Ďalej uviedol, že žalobkyňa „nedisponuje“ žiadnym

dokumentom, ktorý by podľa vnútorných predpisov Rímskokatolickej cirkvi, Apoštolských

konštitúcií z roku 1937 a 1977, uznesenia Konferencie biskupov Slovenska zo 14. septembra

1995 a súčasne aj podľa všeobecne záväzných právnych predpisov Slovenskej republiky

alebo aj Československej republiky dokazoval, že bola v minulosti, resp. v rozhodnom období

v dôsledku rozdelenia územia, v ktorom sa nachádzal majetok O. a, ich vlastníčkou, nakoľko

cirkevná vrchnosť ani samotné O. a. z príležitosti členenia diecéznych hraníc nevydali žiadny

dokument o súčasnej zmene vlastníctva k pozemkom; iba O. a., ktoré doteraz právne

nezaniklo, mohlo o svojom majetku rozhodnúť v prospech iného subjektu, a to tak v súlade

s cirkevným ako i svetským právom. Zmluva Modus vivendi ako i Apoštolské konštitúcie

riešili iba usporiadanie hraníc jednotlivých diecéz, pričom takáto úprava neznamenala

automaticky aj zmenu vlastníckych vzťahov k majetku, ktorý sa nachádzal na území

zmenených diecéz. Pokiaľ ide o záver súdov, podľa ktorého sa vlastníkom nehnuteľností

pôvodne patriacich Ostrihomu, stala A. a. v T., poukázal na to, že A. a. v T. nemala

samostatnú právnu subjektivitu, túto nadobudla až apoštolskou konštitúciou Qui divino,

ktorou bola povýšená na T. a. a v tom čase jej už nemohlo byť odňaté vlastníctvo k predmetu

sporu, nakoľko v roku 1977 nehnuteľnosti už vlastnil štát.

Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie zamietnuť vzhľadom na vecnú

správnosť napadnutého rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátkou

( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( ), preskúmal rozsudok v napadnutej časti bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného nie je

dôvodné.

V ustanovení je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť

výrokom jeho rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného

právneho významu. V prípade dovolania pripusteného odvolacím súdom v zmysle § 238

ods. 3 je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ), a to práve len

v konkrétne vymedzenej otázke. V dovolacom konaní môžu byť v takom prípade predmetom

súdneho posudzovania iba právne otázky, pre ktoré bolo pripustené dovolanie.

Z ustanovenia vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom

dovolania a dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia

dovolateľom. Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v a tzv. inými

vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; existenciu vád tejto povahy

však dovolací súd nezistil.

Uplatnením dovolacieho dôvodu podľa možno

odvolaciemu súdu vytknúť, že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho

súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť,

či odvolací súd na zistený skutkový stav použil správny právny predpis a či ho aj správne

interpretoval.

V danej veci je predmetom preskúmania dovolacím súdom právna otázka, pre ktorú

odvolací súd pripustil dovolanie, a to otázka právneho nástupníctva žalobkyne

po O.a. ako v pozemnoknižnej vložke č. X. pre katastrálne územie Ch. evidovanom

vlastníkovi. Dovolací súd posúdenie uvedenej právnej otázky odvolacím súdom považuje za

správne.

Podľa právo na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je

registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky

vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla

do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam

od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3. Toto ustanovenie

v otázke právnej subjektivity jednotlivých cirkví a náboženských spoločností odkazuje

na o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských

spoločností, ktorý priznáva právnu subjektivitu všetkým cirkvám a náboženským

spoločnostiam registrovaných štátom (§ 4 ods. 3).

Rímskokatolícka cirkev bola na území Slovenska štátom uznaná cirkev aj v období,

ktoré je podľa rozhodné pre zmiernenie následkov niektorých

majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam a bola vlastníkom

6

aj tých nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách

na O. a. alebo iný zahraničný právny subjekt rímskokatolíckej cirkvi. O. a. nemala k týmto

majetkom v období odňatia štátom už žiadne práva ani de facto ani de iure. Svätá stolica im

právo spravovať tieto majetky odňala 29. mája 1922 a právne toto územie aj odčlenila od O.

a. a pripojila k T. a. a. dňa 2. septembra 1937.

Vzťahy medzi Československou republikou a Svätou stolicou boli upravené

medzinárodnou zmluvou Modus vivendi, uzavretou 17. decembra 1927, ktorá nadobudla

platnosť 2. februára 1928. Touto zmluvou bol stanovený spôsob a zásady nového ohraničenia

československých diecéz. Podľa článku I tejto zmluvy Československá republika uznala, že

len Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy a súčasne sa Svätá stolica zaviazala, že

žiadna časť Československej republiky nebude podriadená ordinárovi, ktorého sídlo je za

hranicami Československej republiky a že žiadna československá diecéza nebude presahovať

štátne hranice. V článku II tejto zmluvy sa strany dohodli, že nútená správa nehnuteľných

a hnuteľných cirkevných majetkov v Československu je dočasná, až do uzatvorenia dohody

určenej v článku I a zveruje sa komisii pod predsedníctvom episkopátu príslušného územia.

V súlade so zmluvou Modus vivendi Svätá stolica Apoštolskou konštitúciou

„Ad ecclesiastici regiminis incrementum“ z 2. septembra 1937 určila obvody diecéz na území

Československej republiky tak, aby sa kryli so štátnymi hranicami. Touto Apoštolskou

konštitúciou bolo rozhodnuté aj o rozčlenení O. a. tak, že územie O. a. ležiace na území

Československej republiky sa od nej odčlenilo a táto časť prešla na samostatnú cirkevnú

jednotku – T. a. a. Svätá stolica tým územne zladila hranice diecéz so štátnymi hranicami

a rozhodla o tom, že hnuteľný a nehnuteľný majetok na území Československej republiky

patriaci pôvodne O. a. pripadá T. a. a, ktorá mala sídlo v T.

Aj ďalšie Apoštolské konštitúcie „Praescriptionum sacrosancti“ a „Qui divino“

potvrdili krytie hraníc slovenských diecéz s československými štátnymi hranicami a sú

v plnom súlade aj so Základnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou

z 24. novembra 2000 ( a ), (

a ), ako aj so ().

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, právne normy a historické relevantné dokumenty

je nepochybné, že v období rozhodnom pre zmiernenie niektorých majetkových krívd

spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, bola Rímskokatolícka cirkev so sídlom

na Slovensku na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom

všetkých nehnuteľností, pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné

právne subjekty, teda aj na O. a. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej

republiky a v iných rozhodnutiach, napr. vo veci sp. zn. , sp. zn. 2 Cdo

208/2009, pričom vo veci sp. zn. v dôsledku ústavnej sťažnosti žalovaného

rozhodoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý uznesením z 25. mája 2011 sp. zn. IV.

ÚS 216/2011 sťažnosť, v ktorej žalovaný namietal porušenie jeho základných práv,

spočívajúce okrem iného v nesprávnosti riešenia otázky právneho nástupníctva žalobkyne po

pôvodnom vlastníkovi nehnuteľnosti O. a. dovolacím a odvolacím súdom, odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti. Rovnako rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením

z 21. mája 2009 sp. zn. o ústavnej sťažnosti žalovaného vo veci Krajského

súdu v Nitre sp. zn. .

Z uvedeného vyplýva, že v rámci, ktorý bol vymedzený nastolením otázky zásadného

právneho významu, sa žalovanému v dovolacom konaní nepodarilo spochybniť správnosť

právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolací súd vzhľadom na uvedené dospel

k záveru, že v dovolaní je neopodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2

písm. c/

Nakoľko dovolací dôvod podľa nie je daný a keďže neboli

zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré by mali za následok

nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej, Najvyšší

súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného podľa zamietol.

V dovolacom konaní (procesne) úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal ( v spojení

s a ). Dovolací súd nepriznal žalobkyni náhradu trov

dovolacieho konania, lebo v zákonom určenej lehote nevyčíslila požadovanú náhradu trov

dovolacieho konania ( a ) a zo spisu okrem trov právneho zastúpenia iné

trovy žalobkyne nevyplývajú.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. februára 2012

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková