Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 32 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (40)35b/384520.589dd7.pdf
PDF · 159.63 KB
No categories available
3Cdo/200/2010
Legal thesis Official
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Daniely Sučanskej a členov senátu JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny
Siebenstichovej, v právnej veci žalobkyne R. c. T. a., so sídlom v T., H. č. X, IČO: X,
zastúpenej S., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanému LESY Slovenskej republiky,
štátny podnik, so sídlom v Banskej Bystrici, Námestie SNP č. 8, IČO: 36 038 351,
zastúpenému JUDr. E. M., advokátkou so sídlom v Z., o vydanie nehnuteľnosti, vedenej na
Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 8 C 66/2007, o dovolaní žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Nitre z 29. apríla 2010 sp. zn. 8 Co 145/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Komárno rozsudkom zo 4. februára 2009 č.k. 8 C 66/2007-439 uložil
žalovanému v lehote 30 dní vydať a navrátiť žalobkyni vlastníctvo k nehnuteľnostiam
zapísaným Katastrálnym úradom v Nitre, Správou katastra Komárno na liste vlastníctva
2
č. X., pre katastrálne územie X ako parcela č. X. – lesné pozemky o výmere X. m, parcela č.
2 2
X. – lesné pozemky o výmere X. ma parcela č. X. – lesné pozemky o výmere X. mspolu
s dokumentáciou špecifikovanou vo výroku rozsudku (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“).
Žalobkyni nepriznal náhradu trov konania. Žalobkyňu považoval za oprávnenú osobu
v zmysle § 2 zákona č. 165/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľnostiam cirkvám
(ďalej len „zákon č. 161/2005 Z.z.“), vychádzajúc aj zo zákona č. 308/1991 Zb. o slobode
náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 308/1991 Zb.“), podľa ktorého je Rímskokatolícka cirkev
v Slovenskej republike štátom registrovaná cirkev. Vo veci podávala žalobu R. c. B.-t. a,
ktorá mala právnu subjektivitu a v priebehu konania došlo k zmene názvu z R. c. B.-t. a. na R.
c. T. a. s tým istým sídlom. Táto arcidiecéza má na základe Slovachiae sacrorum Antistites
zo 14. februára 2008 kontinuitu po B.-t. a., ktorá bola zriadená apoštolskou konštitúciou Qui
divino Pápeža Pavla VI. z 30. decembra 1977 ako T. a. a premenovaná dekrétom Kongregácie
pre biskupov z 1. marca 2005 na B.-t. a. Z pozemnoknižnej vložky č. X. pre katastrálne
územie CH. zistil, že ako vlastník sporných nehnuteľností bolo zapísané O. a. (zahraničný
právny subjekt) a že pod čd. X. je zápis, z ktorého vyplýva, že podľa prídelovej listiny
Okresného národného výboru v Hurbanove z 15. marca 1955 bolo vložené vlastnícke právo
titulom prídelu pre Českoskovenský štát – štátny majetok, národný podnik v Bajči. Pokiaľ ide
o cirkevný majetok uviedol, že tento bol upravovaný osobitne a nebol riešený po vzniku
Československej republiky. Podľa zmluvy Modus Vivendi uzatvorenej medzi
Československou republikou a Svätou stolicou 17. decembra 1927, ktorá nadobudla platnosť
2. februára 1929, a ďalšími cirkevnými konštitúciami Praescriptonium sacricanti a Qui divino,
bola zriadená samostatná Slovenská provincia. Svätá stolica v súlade s Modus vivendi
rozhodla, že nehnuteľný a hnuteľný majetok na území Československej republiky patriaci
pôvodne O. a. pripadá T. a. ., ktorá mala sídlo v T.a vláda Československej republiky toto
rozhodnutie uznala. Svätá stolica územne zladila hranice diecéz so štátnymi hranicami
a neponechala diecézam mimo územia Československej republiky žiadnu časť nehnuteľného
alebo hnuteľného majetku nachádzajúceho sa území Československa. Apoštolská konštitúcia
Praescriptonium sacricanti a Qui divino sú v plnom súlade aj so Základnou zmluvou
Slovenskej republiky so Svätou stolicou z 24. novembra 2000, ako aj so zákonom č. 308/1991
Zb. Vzhľadom na to uzavrel, že Rímskokatolická cirkev so sídlom na Slovensku je na
základe právneho nástupníctva vlastníčkou všetkých nehnuteľností pôvodne zapísaných
v pozemkových knihách na zahraničné právne subjekty, teda ja na O. a.. Vlastnícke právo
k uvedeným nehnuteľnostiam nemohla vykonávať, lebo na tieto bola štátom uvalená dočasná
správa a následne ich štát cirkvi odňal niektorým zo spôsobov uvedených v § 3 zákona č.
161/2005 Z.z. Keďže žalobkyňa svoje právo uplatnila výzvou zo 7. apríla 2006 včas
v zákonom stanovenej lehote (§ 5 zákona č. 161/2005 Z.z.) a predmet, vydania ktorého sa
domáhala, nebol sporný, a k odňatiu vlastníctva došlo spôsobom uvedeným v § 3 zákona č.
161/2005 Z.z., žalobe v celom rozsahu vyhovel. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil §
150 O.s.p.
Krajský súd v Nitre na odvolanie oboch účastníkov rozsudkom z 29. apríla 2010
sp. zn. 8 Co 145/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil
a v časti náhrady trov konania ho zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie. Odvolací súd s poukazom na § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu
stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej. Zároveň samostatným
výrokom vyslovil, že proti rozsudku je prípustné dovolanie (§ 238 ods. 3 O.s.p.) a za otázku
zásadného právneho významu považoval otázku právneho nástupníctva žalobkyne
po O. a. ako v pozemnoknižnej vložke č. X. pre katastrálne územie CH. evidovanom
vlastníkovi. Výrok o náhrade trov konania zrušil pre jeho nepreskúmateľnosť (§ 221 ods. l
písm. f/ O.s.p.).
Proti potvrdzujúcemu výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie
žalovaný a žiadal, aby dovolací súd rozsudky odvolacieho ako i prvostupňového súdu
v dovolaním napadnutej časti zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Dovolateľ nesúhlasil s právnym názorom súdov o právnom nástupníctve
žalobkyne a uviedol, že Svätá stolica mohla a môže nakladať s majetkom jednotlivých
samostatných cirkevných právnických osôb len za podmienok stanovených kanonickým
právom, pričom žalobkyňa nepredložila dôkaz o tom, že akákoľvek cirkevná vrchnosť alebo
samotný pôvodný pozemnoknižný vlastník, by na ňu previedli majetok O. a. Poukázal na to,
že zmluva Modus vivendi nemala a ani nemá charakter medzinárodnej zmluvy, bola
výsledkom len diplomatických nót medzi československou vládou a Svätou stolicou a snahy
Svätej stolice o vytvorenie samostatnej cirkevnej provincie, pričom z jej obsahu nevyplýva
riešenie právneho nástupníctva v majetkových veciach na žiadnu cirkevnú právnickú osobu.
Právne nástupníctvo žalobkyne v majetkových veciach po pôvodnom pozemnoknižnom
vlastníkovi nevyplýva ani zo Základnej zmluvy uzavretej medzi Slovenskou republikou
a Svätou stolicou v roku 2000. Ďalej uviedol, že žalobkyňa „nedisponuje“ žiadnym
dokumentom, ktorý by podľa vnútorných predpisov Rímskokatolickej cirkvi, Apoštolských
konštitúcií z roku 1937 a 1977, uznesenia Konferencie biskupov Slovenska zo 14. septembra
1995 a súčasne aj podľa všeobecne záväzných právnych predpisov Slovenskej republiky
alebo aj Československej republiky dokazoval, že bola v minulosti, resp. v rozhodnom období
v dôsledku rozdelenia územia, v ktorom sa nachádzal majetok O. a, ich vlastníčkou, nakoľko
cirkevná vrchnosť ani samotné O. a. z príležitosti členenia diecéznych hraníc nevydali žiadny
dokument o súčasnej zmene vlastníctva k pozemkom; iba O. a., ktoré doteraz právne
nezaniklo, mohlo o svojom majetku rozhodnúť v prospech iného subjektu, a to tak v súlade
s cirkevným ako i svetským právom. Zmluva Modus vivendi ako i Apoštolské konštitúcie
riešili iba usporiadanie hraníc jednotlivých diecéz, pričom takáto úprava neznamenala
automaticky aj zmenu vlastníckych vzťahov k majetku, ktorý sa nachádzal na území
zmenených diecéz. Pokiaľ ide o záver súdov, podľa ktorého sa vlastníkom nehnuteľností
pôvodne patriacich Ostrihomu, stala A. a. v T., poukázal na to, že A. a. v T. nemala
samostatnú právnu subjektivitu, túto nadobudla až apoštolskou konštitúciou Qui divino,
ktorou bola povýšená na T. a. a v tom čase jej už nemohlo byť odňaté vlastníctvo k predmetu
sporu, nakoľko v roku 1977 nehnuteľnosti už vlastnil štát.
Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie zamietnuť vzhľadom na vecnú
správnosť napadnutého rozsudku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátkou
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 3 O.s.p.), preskúmal rozsudok v napadnutej časti bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného nie je
dôvodné.
V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť
výrokom jeho rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného
právneho významu. V prípade dovolania pripusteného odvolacím súdom v zmysle § 238
ods. 3 O.s.p. je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), a to práve len
v konkrétne vymedzenej otázke. V dovolacom konaní môžu byť v takom prípade predmetom
súdneho posudzovania iba právne otázky, pre ktoré bolo pripustené dovolanie.
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom
dovolania a dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia
dovolateľom. Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v § 237 O.s.p. a tzv. inými
vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; existenciu vád tejto povahy
však dovolací súd nezistil.
Uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. možno
odvolaciemu súdu vytknúť, že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho
súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť,
či odvolací súd na zistený skutkový stav použil správny právny predpis a či ho aj správne
interpretoval.
V danej veci je predmetom preskúmania dovolacím súdom právna otázka, pre ktorú
odvolací súd pripustil dovolanie, a to otázka právneho nástupníctva žalobkyne
po O.a. ako v pozemnoknižnej vložke č. X. pre katastrálne územie Ch. evidovanom
vlastníkovi. Dovolací súd posúdenie uvedenej právnej otázky odvolacím súdom považuje za
správne.
Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z.z. právo na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je
registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky
vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla
do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam
od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3. Toto ustanovenie
v otázke právnej subjektivity jednotlivých cirkví a náboženských spoločností odkazuje
na zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských
spoločností, ktorý priznáva právnu subjektivitu všetkým cirkvám a náboženským
spoločnostiam registrovaných štátom (§ 4 ods. 3).
Rímskokatolícka cirkev bola na území Slovenska štátom uznaná cirkev aj v období,
ktoré je podľa zákona č. 161/2005 Z.z. rozhodné pre zmiernenie následkov niektorých
majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam a bola vlastníkom
aj tých nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách
na O. a. alebo iný zahraničný právny subjekt rímskokatolíckej cirkvi. O. a. nemala k týmto
majetkom v období odňatia štátom už žiadne práva ani de facto ani de iure. Svätá stolica im
právo spravovať tieto majetky odňala 29. mája 1922 a právne toto územie aj odčlenila od O.
a. a pripojila k T. a. a. dňa 2. septembra 1937.
Vzťahy medzi Československou republikou a Svätou stolicou boli upravené
medzinárodnou zmluvou Modus vivendi, uzavretou 17. decembra 1927, ktorá nadobudla
platnosť 2. februára 1928. Touto zmluvou bol stanovený spôsob a zásady nového ohraničenia
československých diecéz. Podľa článku I tejto zmluvy Československá republika uznala, že
len Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy a súčasne sa Svätá stolica zaviazala, že
žiadna časť Československej republiky nebude podriadená ordinárovi, ktorého sídlo je za
hranicami Československej republiky a že žiadna československá diecéza nebude presahovať
štátne hranice. V článku II tejto zmluvy sa strany dohodli, že nútená správa nehnuteľných
a hnuteľných cirkevných majetkov v Československu je dočasná, až do uzatvorenia dohody
určenej v článku I a zveruje sa komisii pod predsedníctvom episkopátu príslušného územia.
V súlade so zmluvou Modus vivendi Svätá stolica Apoštolskou konštitúciou
„Ad ecclesiastici regiminis incrementum“ z 2. septembra 1937 určila obvody diecéz na území
Československej republiky tak, aby sa kryli so štátnymi hranicami. Touto Apoštolskou
konštitúciou bolo rozhodnuté aj o rozčlenení O. a. tak, že územie O. a. ležiace na území
Československej republiky sa od nej odčlenilo a táto časť prešla na samostatnú cirkevnú
jednotku – T. a. a. Svätá stolica tým územne zladila hranice diecéz so štátnymi hranicami
a rozhodla o tom, že hnuteľný a nehnuteľný majetok na území Československej republiky
patriaci pôvodne O. a. pripadá T. a. a, ktorá mala sídlo v T.
Aj ďalšie Apoštolské konštitúcie „Praescriptionum sacrosancti“ a „Qui divino“
potvrdili krytie hraníc slovenských diecéz s československými štátnymi hranicami a sú
v plnom súlade aj so Základnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou
z 24. novembra 2000 (článok 3 ods. 2 a článok 19), Ústavou Slovenskej republiky (článok 20
a článok 24), ako aj so zákonom č. 308/1991 Zb. (§ 6 ods. 1 písm. g/).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, právne normy a historické relevantné dokumenty
je nepochybné, že v období rozhodnom pre zmiernenie niektorých majetkových krívd
spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, bola Rímskokatolícka cirkev so sídlom
na Slovensku na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom
všetkých nehnuteľností, pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné
právne subjekty, teda aj na O. a. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej
republiky a v iných rozhodnutiach, napr. vo veci sp. zn. 3 Cdo 119/2002, sp. zn. 2 Cdo
208/2009, pričom vo veci sp. zn. 2 Cdo 208/2009 v dôsledku ústavnej sťažnosti žalovaného
rozhodoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý uznesením z 25. mája 2011 sp. zn. IV.
ÚS 216/2011 sťažnosť, v ktorej žalovaný namietal porušenie jeho základných práv,
spočívajúce okrem iného v nesprávnosti riešenia otázky právneho nástupníctva žalobkyne po
pôvodnom vlastníkovi nehnuteľnosti O. a. dovolacím a odvolacím súdom, odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti. Rovnako rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením
z 21. mája 2009 sp. zn. III. ÚS 142/2009 o ústavnej sťažnosti žalovaného vo veci Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 9 Co 232/2007.
Z uvedeného vyplýva, že v rámci, ktorý bol vymedzený nastolením otázky zásadného
právneho významu, sa žalovanému v dovolacom konaní nepodarilo spochybniť správnosť
právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolací súd vzhľadom na uvedené dospel
k záveru, že v dovolaní je neopodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.
Nakoľko dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nie je daný a keďže neboli
zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali za následok
nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej, Najvyšší
súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní (procesne) úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalobkyni náhradu trov
dovolacieho konania, lebo v zákonom určenej lehote nevyčíslila požadovanú náhradu trov
dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 a 2 O.s.p.) a zo spisu okrem trov právneho zastúpenia iné
trovy žalobkyne nevyplývajú.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. februára 2012
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková