Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 111/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť R., T., zastúpenej Mgr. J. N., ktorou namietala porušenie

svojich základných práv podľa , a Slovenskej

republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. z 13. januára

2010 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 26. januára 2011, a

takto

rozhodol:

Sťažnosť R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2011

faxom a 20. apríla 2011 poštou doručená sťažnosť R., T. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej Mgr. J. N., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods.

1, a (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [ďalej len „dohovor“ (zo sťažnosti

vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)] a

práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Galanta

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 13. januára 2010 a rozsudkom Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. januára 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vyzvala S., B. (ďalej aj

„žalovaný v 1. rade“), L., B. (ďalej aj „žalovaný v 2. rade“), a Mesto S. (ďalej aj „žalovaný

v 3. rade“; spolu len „žalovaní“) podľa o navrátení

vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode

vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „“) na

navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam nachádzajúcich sa v katastrálnom území S.,

vedených v PKV č. 823, 1, 812, 815, 816, 813, 814 a na ich vydanie. Sťažovateľka vo

svojej sťažnosti uvádza:

„Vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam bolo sťažovateľovi odňaté bez náhrady

úpravou pozemkového vlastníctva v zmysle pozemkových reforiem. Poukázal pritom na ust.

, , a Predmetné

nehnuteľnosti boli v čase odňatia vo vlastníctve útvaru R., ktorá je v súčasnosti

registrovanou cirkvou so sídlom na území Slovenskej republiky. Dňa 25. 6. 1946

konfiškačná komisia v sídle Okresného národného výboru v G., č. 247/220-1946 rozhodla,

že predmetné nehnuteľnosti podliehajú Nariadeniu č. 104/1945 Sb. SNR, nakoľko Študijnú

základinu je potrebné považovať za osobu maďarskej národnosti. Proti tomuto rozhodnutiu

dňa 8. 11. 1946 podalo námietky Prezídium Povereníctva školstva a osvety v B., v ktorom

poukázalo, že Nariadenie č. 104/1945 Sb. na majetok Študijnej základy nie je možné použiť.

Tejto výhrade bolo vyhovené, o čom svedčí aj Súpis pozemkového majetku podliehajúceho

revízii podľa z. č. 142/1947 Sb. na nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tejto žaloby.

Vlastníctvo k nehnuteľnostiam bolo odňaté sťažovateľovi na základe rozhodnutia

Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy B. č. 35395/49-V/B zo dňa 28. 10.

1949 podľa zákona č. 142/1947 Sb. Na základe vyššie uvedeného preto jednoznačne

vyplýva, že nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu v rozhodnom období. ...

Nakoľko povinná osoba v zákonnej lehote 60 dní od doručenia písomnej výzvy

neuzavrela so sťažovateľom dohodu o vydaní nehnuteľností, neposkytla sťažovateľovi pri

uplatňovaní práva podľa spoluprácu a pomoc ani na výzvu

nereagovala, sťažovateľ bol nútený podať žalobu v záujme ochrany vlastných práv, keďže

po uplynutí prekluzívnej lehoty, by sa nemohol úspešne domáhať svojich práv na súde.

Práve z tohto dôvodu podal žalobca žalobu o navrátenie nehnuteľností. Predmetom žaloby

boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území S., pôvodne vedených v PKV č.

823, 1, 812, 815, 816, 813, 814, v ktorých je uvedený ako pôvodný vlastník orgán, zložka

alebo inštitúcia R., ktorých právnym nástupcom je R.

Pre úplnosť je potrebné uviesť, že sťažovateľ pred príslušnými súdmi vedie niekoľko

stoviek reštitučných sporov, pričom vo viacerých konaniach už bol úspešný, napr. pred

NS SR ako aj ÚS SR.“

Žalobu o vydanie a navrátenie vlastníctva k označeným nehnuteľnostiam spolu

s dokumentáciou sťažovateľka doručila okresnému súdu 20. apríla 2007 a doplnila ju

11. marca 2008; konanie bolo vedené pod sp. zn. . Odporcami v označenom

konaní boli S., L. a Mesto S.

Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. -778 z 13. januára 2010 tak, že

žalobu zamietol, a to pre „nedostatok aktívnej legitimácie, pasívnej legitimácie

a kvalifikovanej výzvy na uplatnenie reštitučného nároku v prekluzívnej lehote do dňa 30. 4.

2006“.

Sťažovateľka podala proti tomuto rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -873 z 26. januára 2011 tak, že

predmetný rozsudok potvrdil. V odôvodnení svojho rozsudku konštatoval, že sťažovateľka

si v zákonnej lehote uplatnila právo na navrátenie vlastníctva zákonom predpokladaným

spôsobom, ale „stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa v odôvodnení aktívnej a pasívnej

legitimácie“.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na osobitnú ochranu majetku katolíckej cirkvi

z historického hľadiska. V tejto súvislosti uvádza:

„Prvý relevantný zápis v pozemno-knižných vložkách bol vykonaný dňa 15. 11. 1939

na základe ktorého sa poznamenalo, že predmetné nehnuteľnosti podliehajú súpisu podľa

vládneho nariadenia č. 147/1939 Sl. z. o súpise poľnohospodárskych nehnuteľností

vo vlastníctve židov.

Podľa § 150 ods. 1 nariadenia č. 198/1941 Sl. z. o právnom postavení Židov

poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve Židov a židovských sdružení stanú sa dňom,

ktorý určí Štátny pozemkový úrad vyhláškou v Úradných novinách, vlastníctvom

slovenského štátu.

Vyhláškou Štátneho pozemkového úradu č. 231/1942 Ú. n. o prechode

poľnohospodárskych nehnuteľností na území Slovenskej republiky, na ktoré sa vzťahuje

§ 150 nariadenia č. 198/1941, sa určilo, že všetky poľnohospodárske nehnuteľnosti na

území Slovenskej republiky, pokiaľ sa ešte nestali vlastníctvom slovenského štátu, stanú sa

vlastníctvom slovenského štátu dňom 15. 5. 1942.

Z uvedeného vyplýva, že nedošlo k porušeniu zásady nemo plus iuris, pretože Štátny

pozemkový úrad pridelil predmetné nehnuteľnosti Študijnej základine. Podobne by nedošlo

k zásahu do vlastníckeho práva rodiny O., ktorí sú v súčasnosti v katastri nehnuteľností

vedení na príslušných listov vlastníctva v katastrálnom území S. (LV č. 4961, č. 5067 a č.

5098), ak by sa predmetné nehnuteľnosti v tomto konaní vydali žalobcovi (poz. § 7 písm. c),

§ 70 ods. 1 Katastrálneho zákona).

Žalobca (Študijná základina) nadobudol nehnuteľnosti zapísané v Pozemno-knižných

vložkách č. 823, 1, 812, 815, 816, 813 a 814 v katastrálnom území S. na základe

Kúpnopredajnej zmluvy uzatvorenej medzi Slovenským štátom - Štátnym pozemkovým

úradom v B. ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim a na základe úradného

rozhodnutia Štátneho pozemkového úradu zo dňa 5. 10. 1942 č. C 698/1942. Žalobca bol

skutočným držiteľom predmetných nehnuteľností odo dňa 16. 10. 1942. Dňa 25. 6. 1946

Konfiškačná komisia v sídle Okresného národného výboru v G. č. 247/220-1946 rozhodla,

že predmetné nehnuteľnosti podliehajú nariadeniu č. 104/1945 Sb. SNR, nakoľko Študijnú

základinu je potrebné považovať za osobu maďarskej národnosti (dôkaz doložený

žalovaným v 1. rade). Proti tomuto rozhodnutiu dňa 8. 11. 1946 podalo námietky Prezídium

Povereníctva školstva a osvety v B., v ktorom poukázalo, že nariadenie č. 104/1945 Sb. na

majetok Študijnej základiny nie je možné použiť. Tejto výhrade bolo vyhovené, o čom svedčí

aj Súpis pozemkového majetku podliehajúceho revízií podľa zákona č. 142/1947 Sb. o

revízii prvej pozemkovej reformy zo dňa 26. 2. 1948 na nehnuteľností, ktoré sú predmetom

tejto žaloby (dôkaz doložený žalobcom).

Súvisiace dokumenty, kúpnopredajná zmluva, vyplatenie časti kúpnej ceny vo výške

4.000.000,- Sk, oznámenie o započítaní zvyšnej kúpnej ceny z dôvodu predchádzajúceho

zhodnotenia pridelených nehnuteľností, vzájomná korešpondencia, sú len potvrdzujúcimi

dokumentmi, ktoré svedčia v prospech žalobcu, že nehnuteľnosti nadobudol v súlade s vtedy

platnými predpismi. Okrem toho žalobca nikdy netvrdil, že má všetky archívne a relevantné

dokumenty k dispozícií, preto nie je možné akceptovať záver prvostupňového súdu, že napr.

kúpnopredajná zmluva nebola podpísaná, alebo že nebol dodržaný akýkoľvek úradný

postup zo strany orgánov verejnej moci.“

K nedostatku intabulácie právnej predchodkyne sťažovateľky do pozemkovej knihy

a k nedostatku vydržania sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

«Čo sa týka absencie zápisu Študijnej základiny do Pozemkovej knihy, je potrebné

uviesť, že žalobca sa stal vlastníkom (skutočným držiteľom) na základe úradného postupu

-prídelu predmetných nehnuteľností podľa § 155 nariadenia č. 198/1941 Sl. z. a zákona

č. 46/1940 Sl. z. o pozemkovej reforme a k tejto skutočnosti nebol potrebný ani zápis do

Pozemkovej knihy (por. § 19 zákonného článku XXIX. z roku 1866). Na podporu svojich

tvrdení poukazujeme na rozhodnutie Najvyššieho súdu R I 282/28 zo dňa 13. 4. 1928,

z ktorého citujeme: „Prídelca nadobúda vlastníctvo k pridelenému majetku právoplatným

prídelom i bez zápisu do pozemkovej knihy.“ (rozhodnutie je súčasťou súdneho spisu). ...

Podľa právneho názoru žalobcu, v prípade použitia tohto inštitútu, žalobca sa stal

vlastníkom predmetným nehnuteľností z titulu vydržania ku dňu 1. 10. 1945, ak by neboli

uznané podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva z titulu prídelového konania.

Z tohto obdobia sme doložili do súdneho spisu Súpis pozemkového majetku

podliehajúceho revízií podľa zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy

zo dňa 26. 2. 1948, v ktorom je ako vlastník vedená Študijná základina. ...

Ak by sme teda aj teoreticky pripustili potrebu preukazovať vlastnícke právo žalobcu

k predmetným nehnuteľnostiam v súvislosti s vedením pozemkových kníh, je potrebné uviesť,

že žalobca na základe Kúpnopredajnej zmluvy uzatvorenej medzi Slovenským štátom -

Štátnym pozemkovým úradom v B. a Študijnou základinou a úradným opatrením Štátneho

pozemkového úradu č. C 698/1942 zo dňa 05. 10. 1942, potvrdené úradným Povereníctva

pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. B-47100/48-II/1 zo dňa 4. 9. 1948 (dôkaz

doložený žalovaným v 1. rade) sa stal skutočným držiteľom - vlastníkom predmetných

nehnuteľností a k tejto skutočnosti nebol potrebný ani zápis do pozemkovej knihy.»

Sťažovateľka v sťažnosti tiež preukazuje svoje právne nástupníctvo k majetku

Študijnej základiny na území Slovenska, pričom v tejto súvislosti poukazuje na „rozsudok

Okresného súdu v Martine sp. zn.: zo dňa 15. 08. 1995 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.: , alebo rozsudok Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn.: zo dňa 24. 10. 2002, v ktorých v obdobných veciach bolo

nárokom R. vyhovené v plnom rozsahu“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľka konštatuje:

„Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ podaním reštitučnej výzvy

a následne žaloby legitímne očakával uspokojenie svojho reštitučného nároku, ale súdy

pristupovali k danej veci príliš formalisticky, aplikovaný právny predpis interpretovali

reštriktívne v rozpore s jeho účelom a významom. Rozhodnutia okresného a krajského súdu

tak jednostranným a ústavne nekonformným výkladom vybočili z medzí ústavnosti, čím

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa

SR.“

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru sa

sťažovateľka domnieva, že rozsudky krajského súdu a okresného súdu sú «založené na

interpretácii nezlučiteľnej s účelom reštitučného zákona majú za následok porušenie

základného práva sťažovateľa.

Reštriktívny výklad reštitučného zákona zo strany všeobecných súdov má za následok

porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, keďže sťažovateľ si svoj nárok na navrátenie majetku uplatnil

kvalifikovanou výzvou v zmysle . Z. z. a preukázal, že sťažovateľ je

oprávnenou osobou v zmysle ust. ...

Sťažovateľ touto sťažnosťou poukazuje hlavne na zásadný problém v tom, že

rozhodnutia súdov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže

uprednostňujú reštriktívny výklad zákona pred inštitútom „spravodlivosti“. To znamená, že

podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé prejednanie veci

súdmi tým, že výsledok konania nezodpovedá jeho skutkovej a právnej predstave a účelu

sledovanému prijatím

Výklad súdov k ohľadom aktívnej legitimácie oprávnenej

osoby v neprospech sťažovateľa (napriek tomu, že sťažovateľ vo výzve uviedol konkrétne

právne nástupníctvo po Študijnom fonde) je tak v rozpore s článkom 46 ods. 1

Slovenskej republiky a článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Postup súdov v rozpore s platným a účinným zákonom možno hodnotiť ako

porušovanie základných práv a slobôd sťažovateľa.».

V súvislosti s nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie žalovaných sťažovateľka na

podklade uvádza:

«K označeniu žalovaného je možné konštatovať, že povinná osoby je definovaná ako

právnická osoba, ktorá spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce

alebo nehnuteľnú vec drží. Výsledkom použitia metódy gramatického výkladu je záver, že

povinnou osobou nie je Slovenská republika (expressis verbis), v mene ktorej by mala konať

konkrétna právnická osoba, ale samotná právnická osoba, ktorá spravuje alebo drží

nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky. Opačný výklad z hľadiska

gramatického výkladu nie je možný, pretože jazykový text právnej normy by musel znieť

iným spôsobom a to nasledovne: „Povinnou osobou je obec, štát alebo právnická osoba

zriadená podľa osobitného predpisu, ktorá koná v mene Slovenskej republiky“.

Historický výklad právnej normy je potrebné odvíjať od predchádzajúcich

reštitučných zákonov, ktoré definovali povinnú osobu v zásade ako držiteľa odňatých

nehnuteľností.

Túto zásadu a označovanie žalovaného prevzala aj súdna prax pri svojej

rozhodovacej činnosti, o čom sme doložili viaceré súdne rozhodnutia. Zámer zákonodarcu

je možné zistiť aj zo samotného účelu reštitučných zákonov, ktorých zmyslom bola najmä

náprava majetkových krívd spôsobených v predchádzajúcom režime, počas ktorého sa

nerešpektovali základné práva a slobody, zaručené medzinárodnými dohovormi. Preto

východiská, na základe ktorých sa prijímali reštitučné zákony, sa nesporne prejavili už pri

formulácii vykladanej právnej normy.»

Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje tiež na zákon Slovenskej národnej rady

č. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,

obvodných pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách

v znení neskorších predpisov a na (ďalej len

„OSP“), pričom uvádza, že na «základe vyššie uvedenej zákonnej úpravy máme za to, že

sme označili žalovaného správne, bez uvedenia „SR-“, pretože osobitný predpis v tomto

prípade je práve , ktorý zakladá vecnú pasívnu legitimáciu

žalovaného.

Uvedený právny názor potvrdzuje aj Dôvodová správa k novele Občianskeho

súdneho poriadku č. , ktorá považuje v tomto prípade označenie „SR- LESY

Slovenskej republiky, štátny podnik“ za nadbytočné. ...

Reštitučný zákon vychádza z dvoch nevyhnutných definícií pri posudzovaní vecnej

legitimácie:

a) označenie oprávnenej osoby,

b) označenie povinnej osoby.

Ostatné ustanovenia reštitučného zákona upravujú postup povinných a oprávnených

osôb pri vydávaní nehnuteľností, bez akýchkoľvek zásadných výnimiek. Bolo by nelogické

a právne neisté, ak by počas reštitučného procesu malo dochádzať k zámene povinnej osoby

a to počas plynutia lehoty na dobrovoľné vydávanie nehnuteľností a počas domáhania sa

svojich práv v konaní pred súdom. ...

Výklad súdov k ohľadom pasívnej legitimácie povinnej

osoby v neprospech sťažovateľa je tak v rozpore s článkom 46 ods. 1 Slovenskej

republiky a článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.».

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

„Podľa vyššie uvedeného okresný aj krajský súd porušil zásadu rovnosti účastníkov

konania, keďže žalobcu sankcionovali zamietnutím žaloby za nedodržanie označenia

žalovaných - pasívna legitimácia žalovaných (aj keď podľa

povinná osoba je kto vec spravuje alebo drží) a žalovaným priznali úspech v konaní. ...

Keďže oba vyššie uvedené reštitučné zákony sledovali rovnaký účel, pri príprave

bola prevzatá právna úprava skôr prijatého

Z. z., a preto je koncepcia oboch zákonov takmer totožná. V praxi sa bolo možné stretnúť

s prípadmi, kedy fyzické osoby v posledný deň lehoty podali reštitučnú výzvu, v ktorej

jednou vetou konštatovali, že si uplatňujú svoj reštitučný nárok podľa

Z. z. Obvodný pozemkový úrad ako povinná osoba takéto reštitučné výzvy nespochybnil

a reštitučný nárok fyzických osôb uznal. Ako dôkaz bola do súdneho spisu doložená

reštitučná výzva Ing. J. T. zo dňa 20. 12. 2004 a rozhodnutie Obvodného pozemkového

úradu v B. o priznaní reštitučného nároku č. j. 5784/04, Zn.: R-2087/787/2007/IHO zo dňa

23. 7. 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 09. 09. 2007 o priznaní reštitučného

nároku.

V uvedenej výzve zo strany fyzickej osoby nebol uvedený ani odkaz na

pozemkovoknižnú vložku či katastrálne územie a naproti tomu, sťažovateľ uviedol vo výzve

všetky potrebné náležitosti na navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Navyše v samotnej dôvodovej správe k reštitučnému sa

uvádza, že účelom zákona je poskytnúť rovnakú ochranu vlastníctva fyzickým osobám

a vlastníctva cirkvám a náboženským spoločnostiam. To znamená, že fyzické osoby a cirkvi

majú rovnaké postavenie a má byť garantovaný rovnaký zákonný obsah a ochrana ich

vlastníckych práv. Ak by sa reštitučný vykladal v neprospech

oprávnených osôb a reštitučné výzvy cirkví, resp. náboženských spoločností by sa

posudzovali podľa prísnejších kritérií, máme za to, že by došlo k porušeniu ústavného

princípu rovnosti účastníkov konania a k porušeniu ... a článku 6

Dohovoru...

Pre úplnosť je potrebne uviesť, že na jednej strane súdy považovali reštitučnú výzvu

za neperfektný právny úkon, na druhej strane pri výpočte trov konania považovali predmet

konania za dostatočne určitý a zrozumiteľný, ak by mali vychádzať z hodnoty nehnuteľností

iba z pozemnoknižného stavu. Aj v tomto je možné označiť postup súdov za neprimeraný,

ktorý porušuje zásadu proporcionality a rovnosti.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozhodnutím Okresného súdu v

Galante Rozsudkom č. k.: -778 zo dňa 13. 1. 2010 a rozhodnutím Krajského

súdu v Trnave Rozsudkom č. k.: -873 zo dňa 26. 1. 2011 boli porušené

základné ľudské práva sťažovateľa podľa čl. 20..., podľa čl. 46 ods. 1... , podľa čl. 47 ods. 3

a podľa Článku 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o

ľudských právach a článku 6 Dohovoru... Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok

Okresného súdu v Galante č. k.: -778 zo dňa 13. 1. 2010 a Rozsudok

Krajského súdu v Trnave č. k.: -873 zo dňa 26. 1. 2011 zrušuje a vec vracia

Okresnému súdu Galanta na nové konanie.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a , práva podľa dohovoru a práva podľa dodatkového

protokolu rozsudkom okresného súdu č. k. -778 z 13. januára 2010

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom, že

k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva

aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného

súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým

všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy

prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 20

, práva podľa dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu

rozsudkom okresného súdu č. k. -778 z 13. januára 2010 ústavný súd

poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v , z ktorého vyplýva, že

právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať

napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. -778 z 13. januára 2010, pretože ho

preskúmal na základe odvolania sťažovateľky podľa a nasl. krajský súd.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie podľa .

Preto v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

a , práva podľa dohovoru a práva podľa

dodatkového protokolu je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len

preskúmanie rozsudku krajského súdu č. k. -873 z 26. januára 2011

(obdobne napr. m. m. , , ).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a , práva podľa dohovoru a práva podľa dodatkového

protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. -873 z 26. januára 2011

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie

je aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej pokiaľ ide o požiadavky na

odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch dohovoru a ,

ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“). Podľa tejto judikatúry (k čl. 6 ods. 1 dohovoru) súd síce zaväzuje, aby odôvodnil

svoje rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola

daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie,

ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku

z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať

odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je

relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

V sťažnosti sťažovateľka namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

a , práva podľa dohovoru a práva podľa

dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. -873 z 26. januára

2011.

Krajský súd sa v odôvodnení namietaného rozsudku z 26. januára 2011, ktorým

potvrdil rozsudok okresného súdu, zaoberal formálnymi náležitosťami výzvy podľa § 5

ods. 1 , aktívnou legitimáciou sťažovateľky a pasívnou

legitimáciou žalovaných. Nesúhlasil so záverom okresného súdu o nezrozumiteľnosti výzvy

sťažovateľky, pričom v tejto súvislosti uviedol:

„Posúdenie náležitosti výzvy v zmysle ustanovenia Z.

z. už bolo predmetom rozhodovania tak Ústavného súdu SR (nález zo dňa 7.

7. 2010), ako aj Najvyššieho súdu SR (uznesenie sp. zn. zo dňa 28. 9. 2010).

Z hľadiska podstaty vzniku subjektívneho práva na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam je právnou skutočnosťou zakladajúcou toto

právo pri splnení podmienok stanovených v tomto zákone. Vznik tohto práva je zároveň

sprevádzaný vznikom povinnosti vydať nehnuteľné veci, ku ktorým sa žiada navrátiť

vlastníctvo. Podmienkami vzniku práva na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam sú

existencia oprávnenej osoby, prechod vlastníckeho práva tejto osoby k nehnuteľným veciam

vymedzeným v zákone na štát alebo na obec v rozhodnom období z dôvodu určeného

zákonom (reštitučného dôvodu) a existencia povinnej osoby. Ustanovenie § 5 ods. 1

uvedeného zákona sa netýka podmienok vzniku práva na navrátenie vlastníctva, ale

upravuje len spôsob jeho uplatnenia, a to tak, že ho treba uplatniť výzvou, že táto výzva

musí mať písomnú formu, že musí byť urobená do 30. apríla 2006 a že v tejto lehote musí

byť preukázaný prechod vlastníctva k nehnuteľným veciam na štát alebo na obec

z niektorého reštitučného dôvodu vymedzeného v § 3 tohto zákona, pričom následkom

neuplatnenia práva v stanovenej lehote je jeho zánik. Bolo vecou oprávnenej osoby, či

právo na navrátenie vlastníctva v určenej lehote uplatní, alebo či ho neuplatní a nechá

uplynutím lehoty zaniknúť. K zániku práva by však došlo aj v prípade, ak by nebola

dodržaná písomná forma výzvy alebo ak by z výzvy nebolo zrejmé, resp. zistiteľné,

ku ktorým nehnuteľnostiam má byť prinavrátené vlastníctvo alebo ak by nebol preukázaný

dôvod prechodu vlastníctva na štát alebo na obec v zmysle

Samotnú výzvu však nebolo možné považovať za právny úkon, pretože s ňou nebol spojený

vznik práva na navrátenie vlastníctva, pretože, ako už bolo uvedené, vznik tohto práva bol

podmienený splnením iných podmienok. Výzvou sa len malo uplatniť existujúce právo. Ak

by vznik práva bol spojený až s doručením písomnej výzvy v zákonom určenej lehote, potom

by sa nemohlo uplatniť ustanovenie o zániku tohto práva jeho neuplatnením, lebo by

nemalo čo zaniknúť (zaniknúť môže len existujúce právo). Na takúto výzvu preto nebolo

možné klásť prísne formálne a obsahové požiadavky vyžadované zákonom pre platnosť

právnych úkonov.

je podľa predmetu v ňom obsiahnutej právnej úpravy

reštitučným predpisom, ktorého účelom je zmierniť následky minulých majetkových a iných

krívd. Orgány štátu sú pri aplikácii a interpretácii tohto predpisu povinné postupovať

v súlade so zákonnými záujmami subjektov, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne

kompenzovaná. K splneniu jeho účelu a cieľa je preto nutné, aby súdy interpretovali tento

predpis vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie v duchu snahy o zmiernenie

niektorých majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku došlo. Z hľadiska

interpretácie § 5 ods. 1 uvedeného zákona to potom znamená, že pre riadne uplatnenie

práva na navrátenie vlastníctva bolo postačujúce, ak v písomnej výzve doručenej povinnej

osobe do 30. apríla 2006, bolí nehnuteľnosti, ku ktorým sa uplatnilo právo na navrátenie

vlastníctva, označené hoci aj len odkazom na konkrétne pozemnoknižné vložky v

konkrétnom katastrálnom území, a rovnako bolo postačujúce, ak reštitučný dôvod v zmysle

§ 3 zákona bol preukázaný hoci aj len odkazom na dokument zapísaný v pozemnoknižných

vložkách, z ktorého bol tento dôvod zistiteľný. Podľa o

katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny

zákon) v znení platnom v čase doručenia výzvy žalovaným bol totiž katastrálny operát

(súbor dokumentačných materiálov obsahujúcich údaje katastra z jedného katastrálneho

územia) verejný, každý mal právo doň nahliadať a robiť si z neho výpisy, odpisy alebo

náčrty. V zmysle § 69 tohto zákona správa katastra bola povinná na požiadanie vyhotoviť

potvrdený výpis alebo potvrdenú kópiu z pozemkových kníh, pričom tieto listiny boli

označené za verejné listiny. Verejne dostupnou listinou s možnosťou jej vyžiadania

z príslušného archívu bol aj dokument zistiteľný z pozemnoknižných vložiek, na základe

ktorého bolo zapísané vlastnícke právo štátu. Žalovaným preto boli dostupné všetky

potrebné údaje týkajúce sa uplatneného práva na navrátenie vlastníctva vydaním

nehnuteľných vecí.

Uvedené nesprávne posúdenie veci zo strany súdu prvého stupňa však nemalo podľa

názoru odvolacieho súdu vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia, keď súd prvého stupňa sa

správne zaoberal otázkou aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie.“

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd hodnotil právny záver

okresného súdu o aktívnej legitimácii a pasívnej legitimácii účastníkov konania, pričom

uviedol:

„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa

ohľadne nedostatku tak aktívnej, ako aj pasívnej vecnej legitimácie účastníkov, pričom

prvostupňový súd svoje rozhodnutie v tejto časti dostatočným spôsobom odôvodnil, odvolací

súd poukazuje na dôvody obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí a nepovažuje za potrebné

k nim niečo doplniť.“

Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno posudzovať izolovane

a je potrebné ho skúmať vo vzájomnej súvislosti s odôvodnením rozsudku okresného súdu

(m. m. , , , , ),

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Z toho dôvodu je pre ústavný súd relevantné skúmať aj odôvodnenie rozsudku okresného

súdu.

Okresný súd návrh sťažovateľky zamietol rozsudkom č. k. -778

z 13. januára 2010, pričom v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že po vykonanom

dokazovaní zistil tento skutkový stav:

«V pôvodnej PKV č. 823 boli ako vlastníci zapísaní členovia rodiny O., pričom

následne v r. 1949 bola urobená poznámka o tom, že nehnuteľností sú predmetom revízie a

zamýšľa ich štát prevziať v zmysle zák. č. 142/1947 Sb. Z PKV č. 1 je zrejmé, že vlastníkom

tam uvedených nehnuteľností bol H. O. a neskôr J. O. Podľa PKV č. 812 bola vlastníkom

nehnuteľností K. O., vlastníkom nehnuteľností zapísaných na PKV č. 815 bola M. O.,

nehnuteľností zapísaných v PKV č. 816 bola V. O., nehnuteľností zapísaných v PKV č. 813

bol J. O. a v PKV č. 814 pôvodný vlastník uvedený nie je.

Navrhovateľ zaslal odporcom v 1. až 3. rade list zo dňa 19. 4. 2006, ktorým ich

vyzýva podľa o navrátenie vlastníctva nehnuteľným

veciam nachádzajúcim sa v katastrálnom území S., s tým, že nehnuteľnosti sú špecifikované

v PKV č. 1, 823, 812, 815, 816, 813, 814. Výzva sa vzťahuje aj na tie hospodárske stavby a

ostatné stavby súvisiace s lesnými pozemkami a na investičné lesné cesty a ich časti, ktoré

neboli zapísané v pozemkovej knihe, ani v katastri nehnuteľností. Vo výzve uviedli, že

pôvodným vlastníkom nehnuteľností zapísaných v PKV v k. ú. S., je cirkevná právnická

osoba „študijný fond“. Nehnuteľnosti z PKV č. 1, 823, 812, 815, 816, 813, 814 prešli do

vlastníctva štátu z dôvodu uvedenom v § 3 ods. 1 písm. c/ zákona (odňatím bez náhrady v

zmysle o revízii prvej pozemkovej reformy). K danej výzve ako

príloha bola zaslaná potvrdenie právnej subjektivity, potvrdenie o pridelení IČO, kópia

rozsudku NS SR č. . Odporca v 1. rade uvedenú výzvu prevzal dňa 21. 4. 2006,

odporca v 2. rade výzvu prevzal dňa 21. 4. 2006 a odporca v 3. rade výzvu prevzal dňa 24.

4. 2006.

Podľa návrhu kúpnopredajnej zmluvy z roku 1944 mal zmluvu uzavrieť Slovenský

štát zastúpený Štátnym pozemkový úradom v B. ako odpredávateľom a Študijný fond

(základina) zastúpený a spravovaný Centrálnou správou verejnozákladinných majetkov v B.

ako kupiteľom, ohľadom nehnuteľností zapísaný vložke č. 1, 812, 813, 814, 816 823

nachádzajúce sa v kat. území S. (ale i ďalšie nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. území S.

a Š.). Predmetom kúpy boli všetky poľnohospodárske a domové majetky, ktoré boli v

pozemkovoknižnom alebo nepozemkovoknižnom vlastníctve J. O., K. O., M. G., rod. O. a V.

H., rod. O. Kupiteľ do držby a úžitku kupovaných nehnuteľností vstúpil dňa 1. 11. 1942 a od

tohto dňa znáša všetky štátne a obecné dane, dávky a poplatky. Predmetná zmluva však

nebola podpísaná.

Konfiškačná komisia v sídle ONV v G. dňa 25. 7. 1946 rozhodla, že študijnú

základinu (bývalý vlastník J. O.) treba považovať podľa § 1 ods. 1 písm. d/ Nariadenia č.

104/1945 v znení čl. 1 nariadenia č. 64/1946 za osobu maďarskej

národnosti a na základe tohto rozhodnutia sa považuje pôdohospodársky majetok v rozsahu

§ 2 Nariadenia č. 104/1945 za skonfiškovaný ku dňu 1. 3. 1945 a to bez ohľadu

na to, v ktorom k. ú., či v ktorej obci na celom území SR sa tento majetok nachádza.

Podľa oznámenia Povereníctva Školstva a osvety v B. zo dňa 8. 11. 1946 bol majetok

Študijnej základiny (predtým majetok rodiny O.) v S. skonfiškovaný a všetok majetok, v kat.

území S., S. a Š., svojho času patril vlastníctvom rodiny O., maďarským štátnym

príslušníkom. Tento majetok pridelil býv. Štátny pozemkový úrad rozhodnutím zo dňa 5. 10.

1942, č. C 698/1942 v rámci pozemkovej reformy Študijné základine, podliehajúcej

najvyššiemu dozoru a správe Povereníctva školstva a osvety, resp. jeho výkonnému orgánu

Centrálnej správe verejnozákladinných majetkov v B. Študijná. základina zložila Štátnemu

pozemkovému úradu ako prvú splátku kúpnej ceny sumu 4.000.000 Kčs. Dňa 16. 10. 1942

Štátny pozemkový úrad zápisnične odovzdal celý uvedený majetok Študijnej základine do

držby a správy a od uvedeného dňa Študijná základina prevzala a znáša všetky

verejnoprávne dane a dávky od toho majetku a patronátne bremená viaznuce na majetku.»

Z odôvodnenia namietaného rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný súd

v prvom rade zamietol návrh z dôvodu, že sťažovateľka nepredložila kvalifikované výzvy

podľa , a nesplnila tým zákonom ustanovené podmienky.

Ďalšími dôvodmi na zamietnutie návrhu bol nedostatok aktívnej legitimácie a pasívnej

legitimácie účastníkov konania.

Okresný súd k aktívnej legitimácii sťažovateľky uviedol:

„K otázke aktívnej legitimácie súd uvádza, že z vyššie uvedeného súd nemá

preukázané, že vlastníkom nehnuteľností bol Študijný fond (o ktorom navrhovateľ tvrdí, že

je jeho právnym nástupcom.)

Súd sa stotožňuje s právnym názorom odporcov v 1. až 3. rade. V zákone uznaným

právnym spôsobom nadobúdania vlastníctva bol pri prevode nehnuteľných vecí zápis do

pozemkovej knihy (intabulácia), t. j. pozemnoknižné odovzdanie, ktoré spočívalo v tom, že

dovtedajší pozemnoknižný vlastník vydal vkladné povolenie; toto povolenie bolo

samostatným, od právneho titulu formálne oddeleným aktom. Zmluvný prevod nehnuteľnosti

sa teda uskutočňoval nielen vlastnou zmluvou, ale musel byť nevyhnutne zavŕšený

odovzdaním, a to tzv. intabuláciou alebo zápisom (vkladom) do verejných kníh k tomu

určených (porov. Úr.zb. rozh. č. 230).

Je pravdou, že na území Slovenska sa do 31. 12. 1950 uplatňovalo uhorské

obyčajové právo, v ktorom bol pre zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zakotvený

obligatórny intabulačný princíp. Pre nadobúdanie vlastníctva k nehnuteľnostiam bol

smerodajný Pozemnoknižný poriadok z roku 1885 upravujúci pozemkové knihy. Podľa vtedy

platného práva sa vlastníctvo k nehnuteľnostiam nadobúdalo až zápisom do pozemkovej

knihy, ktorý zápis mal konštitutívne účinky. Zo zásady, že vlastníkom nehnuteľnosti vpísanej

do pozemkovej knihy môže byť len ten, kto je v nej ako vlastník uvedený, boli dve výnimky,

kedy vlastníctvo niekto mohol nadobudnúť bez pozemnoknižného vpisu, a to dedenie a

vydržanie vlastníctva.

Preto z vyššie uvedeného vyplýva, že pre platný a účinný zápis zmeny vlastníka bol

nevyhnutný zápis v pozemkovej knihe, ktorý mal nielen deklaratórny ale i konštitutívny

charakter, a teda bez takéhoto zápisu nemohlo dôjsť k zmene evidovaného vlastníka.

Podľa uhorského obyčajového práva platného na Slovensku do 31. 12. 1950 bolo

možné nadobudnúť vlastnícke právo i vydržaním za predpokladu existencie kvalifikovanej

držby a uplynutia stanoveného času - 32 rokov. Nepostačovala samotná faktická držba ale

aj vedomie držiteľa, že veci mu patrí vlastníckym právom.

Vydržanie bolo prípustné voči každému, aj voči spoluvlastníkovi ak došlo k udalosti,

ktorá dôvodne mohla v užívateľovi vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom aj ostatných

spoluvlastníckych podielov. Podobné podmienky vydržania vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti určoval aj z roku 1950 ()

v ustanoveniach § 115, 116 ods. 1 a ust. § 145. Ustanovoval pre vydržanie nehnuteľnosti 10

ročnú vydržaciu lehotu s tým, že bola potrebná dobromyseľnosť počas celého priebehu

vydržacej lehoty. Podľa z roku 1950 vydržacia doba, ktorá

začala plynúť pred 1. 1. 1951 sa skončí najneskôr uplynutím kratšej vydržacej doby

stanovenej z roku 1950, počítanej od 1. 1. 1951.

Z vyššie uvedených listinných dôkazov je preukázané, že predmetné nehnuteľnosti

boli Študijnej základine odovzdané do držby a úžitku s účinnosťou od 16. 10. 1942 (podľa

návrhu kúpnopredajnej zmluvy od 1. 11. 1942), s tým, že k týmto nehnuteľnostiam mala byť

podpísaná kúpna zmluva, ktorá však predložená nebola a zrejme ani podpísaná nebola (je

tu iba návrh zmluvy, ktorý účastníkmi podpísaný nebol). Študijná základina teda vo vzťahu

k predmetným nehnuteľnostiam mohla vystupovať len v pozícii držiteľa a nie v pozícii

vlastníka. Ako už bolo konštatované vyššie, vlastníkom by sa mohla stať až na základe

zápisu v pozemkovej knihe, pričom pozemková kniha vo vložkách č. 1, 823, 812, 813, 814,

815 a 816 žiaden takýto zápis neobsahuje.

Ak teda Študijná základina vstúpila do držby predmetných nehnuteľností

s účinnosťou od 16. 10. 1942, od tohto dátumu jej mohla začať plynúť 32 - ročná vydržacia

doba podľa uhorského obyčajového práva platného na Slovensku do 31. 12. 1950, za

predpokladu splnenia ostaných podmienok vydržania, Predmetné nehnuteľnosti boli

Študijnej základine odňaté z držby ešte pred nadobudnutím účinnosti Občianskeho

dňa 01. 01. 1951, a teda aj pred uplynutím 32 - ročnej vydržacej

doby, z čoho jednoznačne vyplýva, že Študijná základina sa nemohla stať vlastníkom

predmetných nehnuteľností ani na základe vydržania.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd považoval za jednoznačne a spoľahlivo

preukázané, že Študijná základina nebola vlastníkom predmetných nehnuteľností pôvodne

evidovaných na PKV č. 1, 823, 812, 813, 814, 815, a 816 v k. ú. S., a teda ani navrhovateľ

ako prípadný právny nástupca po Študijnej základine nemôže byť v zmysle § 2 ods. 1 a 2

reštitučného zákona považovaný za oprávnenú osobu, a teda jeho reštitučnému nároku

uplatnenému týmto návrhom nemožno priznať úspech.“

K pasívnej legitimácii žalovaných okresný súd uviedol:

„Podľa Z. č. v citovaného zákona za povinnú osobu označuje

zákon výslovne právnickú osobu, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné

veci vo vlastníctve SR , obce alebo nehnuteľnú vec drží. Na rozhodné kritérium u povinnej

osoby teda zákon nepovažuje vlastníctvo nehnuteľností, ale držbu nehnuteľností. Povinná

osoba však bola splnomocnená konať za vlastníka (SR) iba na uzavretie dohody na vydanie

vecí. Ak povinná osoba výzve nevyhovela, potom navrhovateľ sa v súdnom konaní mohol

domáhať vydania veci voči vlastníkom. V návrhu však navrhovateľ nerozlišoval medzi

právnou subjektivitou Slovenskej republiky, za ktorú koná zákonom určený subjekt

a právnou subjektivitou právnickej osoby.“

Základom argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom krajského

súdu ako odvolacieho súdu a okresného súdu ako súdu prvého stupňa, predovšetkým čo sa

týka posúdenia jej aktívnej legitimácie a pasívnej legitimácie žalovaných.

Krajský súd ako odvolací súd sa v namietanom rozsudku stotožnil s právnym

názorom okresného súdu ako súdu prvého stupňa o nedostatku aktívnej legitimácie

sťažovateľky a pasívnej legitimácie žalovaných, pričom v súlade s

konštatoval správnosť odôvodnenia rozsudku okresného súdu v tejto časti a v plnej miere sa

stotožnil s uvedenými dôvodmi. Okresný súd konštatoval, že sťažovateľka nepreukázala, že

vlastníkom predmetných nehnuteľností bol Študijný fond, ktorý bol právnym predchodcom

sťažovateľky. Poukázal na to, že v pôvodnej pozemkovoknižnej vložke boli ako vlastníci

predmetných nehnuteľností zapísaní jednotliví členovia rodiny O., pričom Študijná

základina mala tieto nehnuteľnosti nadobudnúť na základe kúpnopredajnej zmluvy medzi

Slovenským štátom zastúpeným Štátnym pozemkovým úradom v B. a Študijným fondom

(základinou). Okresný súd v tejto súvislosti uviedol, že sťažovateľka nepredložila podpísanú

kúpnopredajnú zmluvu, ale len jej návrh, a poukázal tiež na to, že v prospech Študijnej

základiny nedošlo k pozemnoknižnému odovzdaniu, teda zápisu do pozemkovej knihy

(intabulácii).

Čo sa týka možného nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, okresný súd

uviedol, že Študijná základina vstúpila do držby predmetných nehnuteľností 16. októbra

1942, pričom k uplynutiu 32-ročnej vydržacej lehoty podľa uhorského obyčajového práva

platného na území Slovenskej republiky do 31. decembra 1950 nedošlo, pretože

nehnuteľnosti boli Študijnej základine odňaté „ešte pred nadobudnutím účinnosti

dňa 01. 01. 1951, a teda aj pred uplynutím 32-

ročnej vydržacej doby...“.

Na základe týchto skutočností okresný súd konštatoval, že Študijná základina nebola

vlastníkom predmetných nehnuteľností, a v nadväznosti na uvedené ani sťažovateľka ako

jej právny nástupca nemôže byť považovaná za oprávnenú osobu podľa § 2 ods. 1 a 2

Ústavný súd konštatuje, že tento právny záver vyplýva zo zisteného skutkového

stavu, je logický a krajský súd v napadnutom rozsudku v spojení s rozsudkom okresného

súdu č. k. -778 z 13. januára 2010 ho primeraným spôsobom odôvodnili, nemá

znaky svojvôle, t. j. arbitrárnosti, preto je ústavne udržateľný.

Pokiaľ ide o záver o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaných, okresný súd

v odôvodnení svojho rozsudku poukazuje na to, že povinná osoba ako osoba, ktorá

nehnuteľnosti drží, je zákonom splnomocnená uzavrieť za vlastníka len dohodu na vydanie

vecí. V súdnom konaní, v ktorom sa navrhovateľ domáha vydania vecí, je navrhovateľ

povinný žalovať priamo vlastníka, teda Slovenskú republiku, čo sťažovateľka vo svojom

návrhu dôsledne neurobila, keďže nerozlišovala medzi právnou subjektivitou žalovaných

a právnou subjektivitu Slovenskej republiky. V súvislosti s týmto právnym názorom ústavný

súd poukazuje na to, že sú mu známe obdobné prípady, v ktorých všeobecné súdy túto

právnu otázku posúdili odlišným spôsobom s tým, že nevyslovili nedostatok pasívnej

legitimácie. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu rozhodovaciu činnosť, podľa ktorej

rozdielna judikatúra je prirodzeným (inherentným) prejavom každého súdneho systému,

pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) je povinný

zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (pozri napr. , ,

, , , ); ústavnému súdu nie je známe

zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu k tejto otázke. Z týchto dôvodov je potrebné

právny názor okresného súdu a krajského súdu týkajúci sa pasívnej legitimácie žalovaných

považovať za jeden z možných záverov, ktorý tieto všeobecné súdy primerane odôvodnili.

Tento právny záver nevykazuje znaky arbitrárnosti, a preto je ústavne udržateľný.

Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť

porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 26. januára 2011. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu a okresného súdu ako súdu

prvého stupňa nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor týchto všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení

relevantných právnych predpisov krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje sťažnosť v tejto časti vo vzťahu

k namietanému porušeniu a dohovoru za zjavne

neopodstatnenú.

Ústavný súd v napadnutom rozsudku krajského súdu nezistil žiadne skutočnosti,

ktoré by indikovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľky na

rovnosť v konaní podľa , a preto dospel k záveru, že aj v tejto časti je

sťažnosť zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho

rozsudkom z 26. januára 2011 ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej absencia porušenia ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa

hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné právo garantujúce ochranu

majetku (m. m. ). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr.

) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

, prípadne z dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Pretože ústavný súd postup krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudok

z 26. januára 2011 nepovažoval za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, dospel k záveru,

že postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom nemohlo dôjsť ani

k porušeniu základného práva podľa a práva podľa dodatkového

protokolu a sťažnosť je v tejto časti tiež zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa

, a , práva podľa dohovoru a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, sťažnosť sťažovateľky ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012