Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 342/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M., Ž., právne zastúpeného Advokátskou

kanceláriou JUDr. J. M.  JUDr. M. K., s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom konateľky

a advokátky JUDr. M. K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a a práva podľa

a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. z 27. januára 2010

a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2010

doručená sťažnosť JUDr. J. M., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), právne zastúpeného

Advokátskou kanceláriou JUDr. J. M.  JUDr. M. K., s. r. o ., Ž., konajúcou

prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. M. K., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

4 z 27. januára 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky

Žilina, „... ktorým rozhodla, že navrhovateľovi JUDr. J. M. ... dňa 31.12.2007 nezaniklo

povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie ako samostatne zárobkovo

činnej osobe z dôvodu, že navrhovateľovi na základe zmeny činnosti výkonu advokácie

(navrhovateľ zmenil formu výkonu advokácie na výkon advokácie podľa § 12 písm. e) zák.

č. o advokácii v platnom znení) nezaniká účasť na sociálnom poistení ako

samostatne zárobkovo činnej osobe, keďže podľa názoru Sociálnej poisťovne zmenou formy

výkonu advokácie nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby

podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení a ani povinné nemocenské poistenie a

povinné dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení,

pretože advokátovi nezaniklo oprávnenie na výkon činnosti.“.

Na základe odvolania sťažovateľa Sociálna poisťovňa, ústredie, potvrdila napadnuté

rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Žilina.

Krajský súd v Žiline (ďalej aj „súd prvého stupňa“) rozsudkom sp. zn.

z 2. decembra 2008 potvrdil na základe žaloby sťažovateľa rozhodnutie Sociálnej

poisťovne, ústredie, pričom napadnuté rozhodnutie správnych orgánov považoval „za vecne

správne, stotožnil sa s právnym názorom správnych orgánov, že advokát bez ohľadu na to,

ako výkon advokácie vykonáva, je považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa

§ 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení.“

V poslednom stupni rozhodol na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 27. januára 2010, ktorým napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil ako vecne správny. „Najvyšší súd SR stručne a stroho vo svojom

odôvodnení skonštatoval, že dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu (navrhovateľa) nie je

možné vyhovieť. Stručne zdôraznil, že správne orgány, ako aj krajský súd podrobne

odôvodnili, prečo žalobcovi, ktorý sa stal spoločníkom a zároveň konateľom v spoločnosti s

ručením obmedzeným poskytujúcej advokátske služby podľa § 15 zákona o advokácii,

nezaniklo zákonné povinné sociálne poistenie ako SZČO podľa § 21 zákona o sociálnom

poistení. Najvyšší súd SR ako odvolací súd stručne vyjadril svoj názor, že existencia

oprávnenia advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti podmienená jeho zápisom v

Zozname advokátov vedenom SAK až do času, kedy advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto

zoznamu, má za následok, že musí byť považovaný za SZČO pre potreby zákona o

sociálnom poistení. Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12

zákona o advokácii...

Podľa názoru navrhovateľa Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, č. k.

zo dňa 27.01.2010 bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces tak, ako je toto

deklarované v Ústave, článok 46 ods. 1, článok 48 ods. 2, a tak ako je jeho základný rámec

koncipovaný v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a

to konkrétne čiastkové právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorým

dochádza ku skutočnej realizácii práva na súdnu ochranu a ku garancii základnej právnej

istoty.“

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje ďalej na judikatúru ústavného súdu (nálezy

, , , , , ) a na

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Helle v. Fínsko.

Za porušenie základného práva na súdnu ochranu považuje sťažovateľ skutočnosť, že

z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu „... nie je zrejmý obraz obsahu základného sporu

medzi účastníkmi konania...“, odôvodnenie „.... je nedostatočné a v rozpore s právom na

spravodlivý' proces, absentujú v ňom elementárne prvky pri tvorbe súdneho odôvodnenia,

teda presvedčivosť, zrozumiteľnosť a jasnosť.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako čiastkové právo práva na spravodlivý súdny

proces je jednak základný nástroj pre objasnenie toho, prečo súd rozhodol tak, ako

rozhodol, ale zároveň má významný výchovný charakter, čím citované rozhodnutie

Najvyššieho súdu, ktorým podľa názoru navrhovateľa boli porušené jeho základné práva,

nie je charakteristický a keďže ide o rozhodnutie súdu vyššej inštancie, ktoré by malo mať

vplyv na ďalšiu súdnu prax a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí v obdobných veciach, ako

aj informáciu pre zákonodarcu o možných problémoch spätých s právom de lége lata,

absencia týchto charakteristických čŕt je zásadným porušením článku 46 ods.1, článku 48

ods. 2 SR.

síce priznáva odvolaciemu súdu možnosť vyhotoviť akési

skrátené odôvodnenie, ak potvrdzuje prvostupňový rozsudok, keď sa v plnom rozsahu s ním

stotožňuje, ale ani v tomto prípade by sa podľa názoru navrhovateľa odvolací súd nemal

uchyľovať k arbitrárnosti vlastného odôvodnenia.“.

Sťažovateľ „vytkol“ najvyššiemu súdu, že sa nezaoberal dôvodmi jeho odvolania.

Sťažovateľ ďalej namieta, že rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jeho

základné právo podľa a dohovoru, pretože najvyšší súd v dvoch

obdobných veciach rozhodol rozdielne.

„Najvyšší súd SR Rozsudkom, č. k. zo dňa 30.03.2010 v konaní o

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne Ústredie na odvolanie žalobcu

JUDr. J.J. proti Rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 10.09.2009, č. k.

rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu zmenil a rozhodnutie žalovanej Sociálnej

poisťovne Ústredie v spojitosti s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu zrušil a vec

vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Sám Najvyšší súd SR sa v závere svojho rozhodnutia, v

ktorom rozhodol inak, ako v prípade navrhovateľa, napriek obdobnému skutkovému

základu, konštatoval zánik poistenia SZCO u konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným

poskytujúcej právne služby i v prípade, ak nedošlo k vyčiarknutiu zo Zoznamu advokátov

vedenom SAK v Bratislave.“

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie ESĽP Beian v. Rumunsko

a na judikatúru ústavného súdu (nálezy , , ,

, , , , , mutatis mutandis

, , ).

„Podľa názoru navrhovateľa Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa

27.01.2010, ktorým bolo porušené právo navrhovateľa na spravodlivý súdny proces a na

súdnu ochranu, neuniesol bremeno argumentácie, teda neuviedol dostatočné a presvedčivé

dôvody pre odklon od inej judikatúry.“.

Na základe týchto dôvodov sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil nálezom:

„Najvyšší súd SR Rozsudkom, č. k. zo dňa 27.01.2010, právoplatným

dňa 06.04.2010 porušil právo JUDr. J. M., bytom Ž., na súdnu a inú ochranu a právo na

spravodlivý súdny proces zaručené v článku 46 ods. 1, 48 ods. 2 SR a v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zákaz diskriminácie podľa čl. 47

ods. ods. 3 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd zrušuje Rozsudok Najvyššieho súdu SR, č. k. zo dňa

27.01.2010, právoplatný dňa 06.04.2010 a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Zároveň ukladá Najvyššiemu súdu SR trovy právneho zastúpenia JUDr. J. M. na účet

jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. J. M. & JUDr. M. K., s. r. o. ...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom a rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých

porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu

štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia

základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ,

).

1. Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd

aplikujúc judikatúru ESĽP vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj judikatúru vo vzťahu

k skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade

oprávnený a povinný preskúmavať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (). Do obsahu základného práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať

sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ). Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

, ).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru

súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje,

aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju

povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov

ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci

Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že

odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo

návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo na odôvodnenie

zodpovedajúce zákonu, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní

v rozsahu, ak tento zákon neustanovuje inak ( ). Odlišnú úpravu k

ods. 2 pre odvolacie konanie obsahuje podľa ktorého, ak sa odvolací

súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda nemá odpovedať na

každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na

doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Uvedené ustanovenie zamedzuje, aby v odôvodnení

rozhodnutia odvolacieho súdu dochádzalo k zbytočnému kopírovaniu obsahu podaní

a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré je účastníkom už známe a umožňuje,

aby sa odvolací súd sústredil len na podstatnú argumentáciu aj prostredníctvom odbornej

literatúry a judikatúry (pozri dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení

a dopĺňa v znení neskorších predpisov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov – parlamentná tlač č. 642 z 21. mája 2008 k bodu

120 osobitnej časti dôvodovej správy). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju

konštantnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok.

Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozsudku podrobne zaoberal otázkou, či

advokát, ktorý vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným podľa §

12 ods. 1 písm. e) o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov, má status samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona

č. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o sociálnom poistení“). V druhej rovine sa zaoberal otázkou, či osobe, ktorá vykonáva

činnosť advokáta, zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie

podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení.

Najvyšší súd sa v plnej miere stotožnil s dôvodmi, ktoré uviedol v rozsudku súd

prvého stupňa a aplikujúc odkazuje vo svojom rozsudku na tieto dôvody.

Na zdôraznenie správnosti týchto dôvodov doplnil ďalšie dôvody týkajúce sa vymedzenia

pojmu samostatne zárobkovo činnej osoby a tiež postavenia advokáta, ktorý má oprávnenie

na vykonávanie advokátskej činnosti.

V tejto súvislosti najvyšší súd konštatoval:

„Podľa názoru odvolacieho súdu existencia oprávnenie advokáta na vykonávanie

advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou

advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, má

za následok, že musí byť považovaný za SZČO pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z

uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b/ a povinne

dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b/ a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na

podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení.

Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava, obsiahnutá v § 12 zákona o

advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo

základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou

osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda

oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská

advokátska komora. A práve vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom

poistení je. odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.

Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti

môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spol. s r. o. a účasť advokáta v takejto spoločnosti

je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých

spoločníkov ä konateľov, ktorým -môžu byť len advokáti, a ktorých účasť v spoločnosti

zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na

vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského

súdu odvolací sud dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil

skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými právne významnými námietkami navrhovateľa.“

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno považovať

za akt svojvôle, a nie je zjavne neodôvodnené, poskytnutý výklad relevantných ustanovení

právnych predpisov je logický. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu v spojení

s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa dáva odpoveď na všetky podstatné prvky

predmetu konania, pričom najvyšší súd sa zaoberal aj námietkami sťažovateľa v odvolaní

(„.... v zásade boli zhodné s námietkami, ktoré navrhovateľ uplatňoval už v konaní na súde

prvého stupňa....“). Postup najvyššieho súdu pri odôvodnení svojho rozhodnutia neindikuje

porušenie základného práva sťažovateľa podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ ide o odkaz sťažovateľa na rozhodnutie ESĽP vo veci Helle proti Fínsku

z 19. decembra 1997 č. 157/1996/776/977, ústavný súd poukazuje na to, že predmetné

rozhodnutie vychádza z rozhodnutia vo veci Ruiz Torija proti Španielsku v tom, že okolnosti

prípadu rozhodujú o tom, či súd v konkrétnej veci splnil povinnosť riadne odôvodniť svoje

rozhodnutie, ktorá je súčasťou práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V predmetnej veci Helle

proti Fínsku ESĽP prihliadnuc na okolnosti prípadu konštatoval, že všeobecný súd, ktorý

poskytol stručné dôvody, a to len odkazom na dôvody orgánov, ktorých rozhodnutia

preskúmaval, neporušil povinnosť spravodlivého konania, pretože z postupu súdu

vyplynulo, že preskúmaniu odvolania venoval plnú pozornosť (čo bolo zrejmé napr. z toho,

že pred rozhodnutím vyzval účastníkov, aby sa k veci písomne vyjadrili).

Aplikujúc uvedené závery ESĽP, ústavný súd konštatuje, že ani vzhľadom na tieto

okolnosti sa nejaví, že by najvyšší súd svojím postupom porušil základné práva sťažovateľa

podľa a a právo podľa dohovoru. Najvyšší súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že odvolacie dôvody sťažovateľa boli tie isté,

ako v konaní pred súdom prvého stupňa, ktorými sa tento súd zaoberal, okrem toho pridal

ďalšie relevantné dôvody na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia a tiež

odporkyňu vyzval na vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa. Z týchto okolností je zrejmé, že

najvyšší súd napriek stručným dôvodom aplikujúc preskúmaniu odvolania

sťažovateľa venoval patričnú pozornosť.

Relevantná judikatúra ústavného súdu, ktorú sťažovateľ v sťažnosti uvádza, nie je

v rozpore so záverom ústavného súdu v tejto veci.

Okrem toho ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie

súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé konanie podľa

dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným

súdom za porušenie týchto práv ().

2. Sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta, že došlo k porušeniu jeho základných práv

podľa a a dohovoru tým, že najvyšší súd v dvoch

obdobných veciach rozhodol odlišne. Sťažovateľ namieta rozpor sťažnosťou napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 27. januára 2010 s rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2010.

V tejto súvislosti ústavný súd už rozhodol, že právne závery všeobecných súdov

obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných

sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu

protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu

hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne

napr. , ).

Ústavný súd konštatuje, že námietka sťažovateľa v tomto bode je neopodstatnená

z dôvodu, že sťažnosťou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. je

časovo skorším rozsudkom ako rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. . Najvyšší

súd vo veci sp. zn. rozhodol rozsudkom 27. januára 2010, zatiaľ čo vo veci

sp. zn. rozhodol 30. marca 2010. Z toho dôvodu najvyšší súd v konaní

sp. zn. nemohol prihliadnuť na časovo neskorší rozsudok v konaní sp. zn.

a nemohol sa ani argumentačne vysporiadať s prípadne odlišnými právnymi

závermi. Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 27. januára 2010 nemohol porušiť označené základné právo sťažovateľa podľa čl. 47

ods. 3 a právo podľa a dohovoru.

Pokiaľ ide o rozsudok ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007, ESĽP

konštatoval, že k rozdielnej judikatúre najvyššej súdnej inštancie došlo z dôvodu, že

„neexistoval mechanizmus spôsobilý zaistiť koherentnosť judikatúry...“ (odsek 36).

Poukázal tiež na to, že rozdiely v judikatúre „sú inherentným dôsledkom každého súdneho

systému...“ (odsek 63), pričom úlohou najvyššej súdnej inštancie je odstrániť vzniknuté

protirečenia (odsek 37). V tejto veci európsky súd rozhodol, že došlo k porušeniu čl. 6 ods.

1 dohovoru, avšak zdôraznil, že „problém, ktorý sa vyskytuje v tomto prípade, spočíva

nielen v judikatúrnych rozporoch, ... ale najmä v zlyhaní najvyššieho kasačného súdu ako

regulátora konfliktov.“ (odsek 63).

Z rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že

rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých prípadne podobných veciach je prirodzenou

súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je

založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene

dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale

dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby

uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo

rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej

súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či

vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný

orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva.

Právny poriadok Slovenskej republiky upravuje mechanizmus zabezpečujúci

koherentnosť judikatúry v o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Tento

mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu

najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo

príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Hodnotenie toho, či najvyšší súd mechanizmus podľa § 22 zákona o súdoch fakticky

a riadne využíva, bude v každej skupine prípadov rozdielnej judikatúry závislé

od konkrétnych okolností, spravidla bude potrebné zohľadniť predmet konkrétnych konaní,

ich skutkovú a právnu náročnosť a z toho vyplývajúce primerané časové obdobie na

uplatnenie mechanizmu podľa § 22 zákona o súdoch.

V tomto konkrétnom prípade ústavný súd nehodnotil, či rozdielnou judikatúrou

najvyššieho súdu došlo k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda v zásade

nehodnotil, či najvyšší súd fakticky a riadne využil mechanizmus zabezpečujúci

koherentnosť judikatúry z dôvodu, že sťažovateľ namieta konflikt sťažnosťou napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. s časovo neskorším rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. .

V tejto súvislosti ústavný súd tiež poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa

ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov

a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,

§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m. , ,

, , ).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

namietaným rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv

sťažovateľa podľa , a a práva podľa

dohovoru a čl. 14 dohovoru. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010