Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 127 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (139)IV. ÚS 342/2010
PDF · 263.1 KB
No categories available
IV. ÚS 342/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M., Ž., právne zastúpeného Advokátskou
kanceláriou JUDr. J. M. JUDr. M. K., s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom konateľky
a advokátky JUDr. M. K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46
ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžso/19/2009 z 27. januára 2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2010
doručená sťažnosť JUDr. J. M., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou JUDr. J. M. JUDr. M. K., s. r. o ., Ž., konajúcou
prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. M. K., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Sžso/19/2009 z 27. januára 2010.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky
Žilina, „... ktorým rozhodla, že navrhovateľovi JUDr. J. M. ... dňa 31.12.2007 nezaniklo
povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie ako samostatne zárobkovo
činnej osobe z dôvodu, že navrhovateľovi na základe zmeny činnosti výkonu advokácie
(navrhovateľ zmenil formu výkonu advokácie na výkon advokácie podľa § 12 písm. e) zák.
č. 586/2003 Z. z. o advokácii v platnom znení) nezaniká účasť na sociálnom poistení ako
samostatne zárobkovo činnej osobe, keďže podľa názoru Sociálnej poisťovne zmenou formy
výkonu advokácie nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby
podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení a ani povinné nemocenské poistenie a
povinné dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení,
pretože advokátovi nezaniklo oprávnenie na výkon činnosti.“.
Na základe odvolania sťažovateľa Sociálna poisťovňa, ústredie, potvrdila napadnuté
rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Žilina.
Krajský súd v Žiline (ďalej aj „súd prvého stupňa“) rozsudkom sp. zn. 21 Sn/7/2008
z 2. decembra 2008 potvrdil na základe žaloby sťažovateľa rozhodnutie Sociálnej
poisťovne, ústredie, pričom napadnuté rozhodnutie správnych orgánov považoval „za vecne
správne, stotožnil sa s právnym názorom správnych orgánov, že advokát bez ohľadu na to,
ako výkon advokácie vykonáva, je považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa
§ 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení.“
V poslednom stupni rozhodol na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 4 Sžso/19/2009 z 27. januára 2010, ktorým napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil ako vecne správny. „Najvyšší súd SR stručne a stroho vo svojom
odôvodnení skonštatoval, že dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu (navrhovateľa) nie je
možné vyhovieť. Stručne zdôraznil, že správne orgány, ako aj krajský súd podrobne
odôvodnili, prečo žalobcovi, ktorý sa stal spoločníkom a zároveň konateľom v spoločnosti s
ručením obmedzeným poskytujúcej advokátske služby podľa § 15 zákona o advokácii,
nezaniklo zákonné povinné sociálne poistenie ako SZČO podľa § 21 zákona o sociálnom
poistení. Najvyšší súd SR ako odvolací súd stručne vyjadril svoj názor, že existencia
oprávnenia advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti podmienená jeho zápisom v
Zozname advokátov vedenom SAK až do času, kedy advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto
zoznamu, má za následok, že musí byť považovaný za SZČO pre potreby zákona o
sociálnom poistení. Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12
zákona o advokácii...
Podľa názoru navrhovateľa Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, č. k. 4Sžso/19/2009
zo dňa 27.01.2010 bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces tak, ako je toto
deklarované v Ústave, článok 46 ods. 1, článok 48 ods. 2, a tak ako je jeho základný rámec
koncipovaný v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a
to konkrétne čiastkové právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorým
dochádza ku skutočnej realizácii práva na súdnu ochranu a ku garancii základnej právnej
istoty.“
V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje ďalej na judikatúru ústavného súdu (nálezy
II. ÚS 78/05, I. ÚS 222/03, II. ÚS 9/00, I. ÚS 35/01, I. ÚS 26/94, IV. ÚS 156/03) a na
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Helle v. Fínsko.
Za porušenie základného práva na súdnu ochranu považuje sťažovateľ skutočnosť, že
z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu „... nie je zrejmý obraz obsahu základného sporu
medzi účastníkmi konania...“, odôvodnenie „.... je nedostatočné a v rozpore s právom na
spravodlivý' proces, absentujú v ňom elementárne prvky pri tvorbe súdneho odôvodnenia,
teda presvedčivosť, zrozumiteľnosť a jasnosť.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako čiastkové právo práva na spravodlivý súdny
proces je jednak základný nástroj pre objasnenie toho, prečo súd rozhodol tak, ako
rozhodol, ale zároveň má významný výchovný charakter, čím citované rozhodnutie
Najvyššieho súdu, ktorým podľa názoru navrhovateľa boli porušené jeho základné práva,
nie je charakteristický a keďže ide o rozhodnutie súdu vyššej inštancie, ktoré by malo mať
vplyv na ďalšiu súdnu prax a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí v obdobných veciach, ako
aj informáciu pre zákonodarcu o možných problémoch spätých s právom de lége lata,
absencia týchto charakteristických čŕt je zásadným porušením článku 46 ods.1, článku 48
ods. 2 Ústavy SR.
Občiansky súdny poriadok síce priznáva odvolaciemu súdu možnosť vyhotoviť akési
skrátené odôvodnenie, ak potvrdzuje prvostupňový rozsudok, keď sa v plnom rozsahu s ním
stotožňuje, ale ani v tomto prípade by sa podľa názoru navrhovateľa odvolací súd nemal
uchyľovať k arbitrárnosti vlastného odôvodnenia.“.
Sťažovateľ „vytkol“ najvyššiemu súdu, že sa nezaoberal dôvodmi jeho odvolania.
Sťažovateľ ďalej namieta, že rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jeho
základné právo podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 14 dohovoru, pretože najvyšší súd v dvoch
obdobných veciach rozhodol rozdielne.
„Najvyšší súd SR Rozsudkom, č. k. 1 Sžso/7/2009 zo dňa 30.03.2010 v konaní o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne Ústredie na odvolanie žalobcu
JUDr. J.J. proti Rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 10.09.2009, č. k. 26S/4/2009
rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu zmenil a rozhodnutie žalovanej Sociálnej
poisťovne Ústredie v spojitosti s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu zrušil a vec
vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Sám Najvyšší súd SR sa v závere svojho rozhodnutia, v
ktorom rozhodol inak, ako v prípade navrhovateľa, napriek obdobnému skutkovému
základu, konštatoval zánik poistenia SZCO u konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným
poskytujúcej právne služby i v prípade, ak nedošlo k vyčiarknutiu zo Zoznamu advokátov
vedenom SAK v Bratislave.“
V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie ESĽP Beian v. Rumunsko
a na judikatúru ústavného súdu (nálezy II. ÚS 159/07, III. ÚS 320/05, IV. ÚS 88/07,
IV. ÚS 14/07, PL. ÚS 36/95, I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, mutatis mutandis
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 192/06).
„Podľa názoru navrhovateľa Najvyšší súd SR v rozsudku 4Sžso/19/2009 zo dňa
27.01.2010, ktorým bolo porušené právo navrhovateľa na spravodlivý súdny proces a na
súdnu ochranu, neuniesol bremeno argumentácie, teda neuviedol dostatočné a presvedčivé
dôvody pre odklon od inej judikatúry.“.
Na základe týchto dôvodov sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil nálezom:
„Najvyšší súd SR Rozsudkom, č. k. 4Sžso/19/2009 zo dňa 27.01.2010, právoplatným
dňa 06.04.2010 porušil právo JUDr. J. M., bytom Ž., na súdnu a inú ochranu a právo na
spravodlivý súdny proces zaručené v článku 46 ods. 1, 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zákaz diskriminácie podľa čl. 47
ods. ods. 3 Ústavy SR a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd zrušuje Rozsudok Najvyššieho súdu SR, č. k. 4Sžso/19/2009 zo dňa
27.01.2010, právoplatný dňa 06.04.2010 a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
Zároveň ukladá Najvyššiemu súdu SR trovy právneho zastúpenia JUDr. J. M. na účet
jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. J. M. & JUDr. M. K., s. r. o. ...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím
orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom a rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých
porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu
štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia
základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04,
1. Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd
aplikujúc judikatúru ESĽP vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj judikatúru vo vzťahu
k čl. 46 ods. 1 ústavy skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade
oprávnený a povinný preskúmavať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať
sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru
súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje,
aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju
povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov
ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci
Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že
odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo
návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo na odôvodnenie
zodpovedajúce zákonu, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní
v rozsahu, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 211 ods. 2 OSP). Odlišnú úpravu k § 157
ods. 2 OSP pre odvolacie konanie obsahuje § 219 ods. 2 OSP podľa ktorého, ak sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na
doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku zamedzuje, aby v odôvodnení
rozhodnutia odvolacieho súdu dochádzalo k zbytočnému kopírovaniu obsahu podaní
a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré je účastníkom už známe a umožňuje,
aby sa odvolací súd sústredil len na podstatnú argumentáciu aj prostredníctvom odbornej
literatúry a judikatúry (pozri dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov – parlamentná tlač č. 642 z 21. mája 2008 k bodu
120 osobitnej časti dôvodovej správy). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju
konštantnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 331/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok.
Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozsudku podrobne zaoberal otázkou, či
advokát, ktorý vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným podľa §
12 ods. 1 písm. e) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov, má status samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o sociálnom poistení“). V druhej rovine sa zaoberal otázkou, či osobe, ktorá vykonáva
činnosť advokáta, zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie
podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení.
Najvyšší súd sa v plnej miere stotožnil s dôvodmi, ktoré uviedol v rozsudku súd
prvého stupňa a aplikujúc § 219 ods. 2 OSP odkazuje vo svojom rozsudku na tieto dôvody.
Na zdôraznenie správnosti týchto dôvodov doplnil ďalšie dôvody týkajúce sa vymedzenia
pojmu samostatne zárobkovo činnej osoby a tiež postavenia advokáta, ktorý má oprávnenie
na vykonávanie advokátskej činnosti.
V tejto súvislosti najvyšší súd konštatoval:
„Podľa názoru odvolacieho súdu existencia oprávnenie advokáta na vykonávanie
advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou
advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, má
za následok, že musí byť považovaný za SZČO pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z
uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b/ a povinne
dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b/ a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na
podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení.
Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava, obsiahnutá v § 12 zákona o
advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo
základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou
osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda
oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská
advokátska komora. A práve vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom
poistení je. odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.
Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti
môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spol. s r. o. a účasť advokáta v takejto spoločnosti
je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých
spoločníkov ä konateľov, ktorým -môžu byť len advokáti, a ktorých účasť v spoločnosti
zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na
vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského
súdu odvolací sud dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil
skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými právne významnými námietkami navrhovateľa.“
Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno považovať
za akt svojvôle, a nie je zjavne neodôvodnené, poskytnutý výklad relevantných ustanovení
právnych predpisov je logický. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu v spojení
s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa dáva odpoveď na všetky podstatné prvky
predmetu konania, pričom najvyšší súd sa zaoberal aj námietkami sťažovateľa v odvolaní
(„.... v zásade boli zhodné s námietkami, ktoré navrhovateľ uplatňoval už v konaní na súde
prvého stupňa....“). Postup najvyššieho súdu pri odôvodnení svojho rozhodnutia neindikuje
porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pokiaľ ide o odkaz sťažovateľa na rozhodnutie ESĽP vo veci Helle proti Fínsku
z 19. decembra 1997 č. 157/1996/776/977, ústavný súd poukazuje na to, že predmetné
rozhodnutie vychádza z rozhodnutia vo veci Ruiz Torija proti Španielsku v tom, že okolnosti
prípadu rozhodujú o tom, či súd v konkrétnej veci splnil povinnosť riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie, ktorá je súčasťou práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V predmetnej veci Helle
proti Fínsku ESĽP prihliadnuc na okolnosti prípadu konštatoval, že všeobecný súd, ktorý
poskytol stručné dôvody, a to len odkazom na dôvody orgánov, ktorých rozhodnutia
preskúmaval, neporušil povinnosť spravodlivého konania, pretože z postupu súdu
vyplynulo, že preskúmaniu odvolania venoval plnú pozornosť (čo bolo zrejmé napr. z toho,
že pred rozhodnutím vyzval účastníkov, aby sa k veci písomne vyjadrili).
Aplikujúc uvedené závery ESĽP, ústavný súd konštatuje, že ani vzhľadom na tieto
okolnosti sa nejaví, že by najvyšší súd svojím postupom porušil základné práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že odvolacie dôvody sťažovateľa boli tie isté,
ako v konaní pred súdom prvého stupňa, ktorými sa tento súd zaoberal, okrem toho pridal
ďalšie relevantné dôvody na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia a tiež
odporkyňu vyzval na vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa. Z týchto okolností je zrejmé, že
najvyšší súd napriek stručným dôvodom aplikujúc § 219 ods. 2 OSP preskúmaniu odvolania
sťažovateľa venoval patričnú pozornosť.
Relevantná judikatúra ústavného súdu, ktorú sťažovateľ v sťažnosti uvádza, nie je
v rozpore so záverom ústavného súdu v tejto veci.
Okrem toho ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie
súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie
základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, resp. práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6
dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným
súdom za porušenie týchto práv (I. ÚS 3/97).
2. Sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta, že došlo k porušeniu jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 14 dohovoru tým, že najvyšší súd v dvoch
obdobných veciach rozhodol odlišne. Sťažovateľ namieta rozpor sťažnosťou napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžso/19/2009 z 27. januára 2010 s rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso/7/2009 z 30. marca 2010.
V tejto súvislosti ústavný súd už rozhodol, že právne závery všeobecných súdov
obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných
sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu
hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne
napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd konštatuje, že námietka sťažovateľa v tomto bode je neopodstatnená
z dôvodu, že sťažnosťou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžso/19/2009 je
časovo skorším rozsudkom ako rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžso/7/2009. Najvyšší
súd vo veci sp. zn. 4Sžso/19/2009 rozhodol rozsudkom 27. januára 2010, zatiaľ čo vo veci
sp. zn. 1 Sžso/7/2009 rozhodol 30. marca 2010. Z toho dôvodu najvyšší súd v konaní
sp. zn. 4 Sžso/19/2009 nemohol prihliadnuť na časovo neskorší rozsudok v konaní sp. zn.
1 Sžso/7/2009 a nemohol sa ani argumentačne vysporiadať s prípadne odlišnými právnymi
závermi. Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Sžso/19/2009
z 27. januára 2010 nemohol porušiť označené základné právo sťažovateľa podľa čl. 47
ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru.
Pokiaľ ide o rozsudok ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007, ESĽP
konštatoval, že k rozdielnej judikatúre najvyššej súdnej inštancie došlo z dôvodu, že
„neexistoval mechanizmus spôsobilý zaistiť koherentnosť judikatúry...“ (odsek 36).
Poukázal tiež na to, že rozdiely v judikatúre „sú inherentným dôsledkom každého súdneho
systému...“ (odsek 63), pričom úlohou najvyššej súdnej inštancie je odstrániť vzniknuté
protirečenia (odsek 37). V tejto veci európsky súd rozhodol, že došlo k porušeniu čl. 6 ods.
1 dohovoru, avšak zdôraznil, že „problém, ktorý sa vyskytuje v tomto prípade, spočíva
nielen v judikatúrnych rozporoch, ... ale najmä v zlyhaní najvyššieho kasačného súdu ako
regulátora konfliktov.“ (odsek 63).
Z rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že
rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých prípadne podobných veciach je prirodzenou
súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je
založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene
dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale
dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby
uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo
rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej
súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či
vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný
orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva.
Právny poriadok Slovenskej republiky upravuje mechanizmus zabezpečujúci
koherentnosť judikatúry v § 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Tento
mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu
najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo
príslušným kolégiom najvyššieho súdu.
Hodnotenie toho, či najvyšší súd mechanizmus podľa § 22 zákona o súdoch fakticky
a riadne využíva, bude v každej skupine prípadov rozdielnej judikatúry závislé
od konkrétnych okolností, spravidla bude potrebné zohľadniť predmet konkrétnych konaní,
ich skutkovú a právnu náročnosť a z toho vyplývajúce primerané časové obdobie na
uplatnenie mechanizmu podľa § 22 zákona o súdoch.
V tomto konkrétnom prípade ústavný súd nehodnotil, či rozdielnou judikatúrou
najvyššieho súdu došlo k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda v zásade
nehodnotil, či najvyšší súd fakticky a riadne využil mechanizmus zabezpečujúci
koherentnosť judikatúry z dôvodu, že sťažovateľ namieta konflikt sťažnosťou napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžso/19/2009 s časovo neskorším rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso/7/2009.
V tejto súvislosti ústavný súd tiež poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa
ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov
a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,
§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07,
I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09).
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
namietaným rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 14 dohovoru. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími
návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2010