Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 21/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Jána Mazáka

a členov Juraja Babjaka, Eduarda Báránya, Alexandra Bröstla, Ľubomíra Dobríka,

Jána Klučku, Lajosa Mészárosa, Štefana Ogurčáka a Daniela Švábyho o návrhu

skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej poslankyňou

Národnej rady Slovenskej republiky prof. JUDr. Katarínou Tóthovou, DrSc., na

vyslovenie nesúladu ustanovení § 41 ods. 3 a § 235 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

s , a , za účasti

Národnej rady Slovenskej republiky, na ústnom pojednávaní 15. novembra 2000 takto

rozhodol:

1. Ustanovenie § 41 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a

o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e j e

v s ú l a d e s a .

2. Ustanovenie § 235 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e j e

v s ú l a d e s a .

3. Návrhu na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 235 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov s n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Návrh na začatie konania a stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky

Na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol

10. júla 2000 podaný návrh skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

na vyslovenie nesúladu ustanovení § 41 ods. 3 a § 235 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) s , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Návrh na začatie konania bol 19. júla 2000 ústavným súdom prijatý na ďalšie

konanie po zistení, že má všetky zákonné náležitosti a sú splnené aj ostatné

podmienky, za splnenia ktorých ústavný súd môže konať a rozhodovať.

Národná rada Slovenskej republiky nezaujala procesné stanovisko k návrhu a

k veci samej. Pripojila len vyjadrenia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

a Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky. Predseda Národnej rady Slovenskej

republiky oznámil, že odporučí začatie legislatívneho procesu o novelizácii

napadnutých ustanovení Exekučného poriadku. Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej

republiky uviedlo, že podľa jeho názoru ustanovenie § 235 Exekučného poriadku nie

je v rozpore s , pretože ide o dočasnú výnimku účinnú len do konca roka 2001,

ktorá má zabezpečiť realizáciu bezplatnej zdravotníckej starostlivosti. Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky upozornilo, že napadnuté ustanovenia

Exekučného poriadku sa doplnili až v legislatívnom procese pred národnou radou bez

pričinenia tohto ministerstva. Preto nepovažuje za potrebné zaujímať k nemu zásadné

stanovisko.

Na ústnom pojednávaní navrhovateľ upresnil návrh na začatie konania tak, že

žiadal vysloviť nesúlad ustanovenia § 41 ods. 3 Exekučného poriadku aj s čl. 46 ods. 1

. Súčasne obmedzil návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia

Exekučného poriadku s tak, že navrhol vysloviť nesúlad citovaného

ustanovenia Exekučného poriadku len s .

II.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu a zákaz diskriminácie

1. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom citovaného článku je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane,

k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Právo zaručené

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd

jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými

procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú.

Takto vymedzený obsah základného práva na súdnu ochranu sa uplatňuje aj

v nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia. Aj vo výkone rozhodnutia alebo

v súdnej exekúcii sa musí zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, ak splní

predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane

v zmysle citovaného článku dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je

efektívne vykonané. Otázku, či ochrana poskytovaná súdnymi exekútormi podľa

Exekučného poriadku je súdnou alebo inou právnou ochranou, treba zodpovedať

v prospech záveru, že táto ochrana je súdnou ochranou. Tento záver vychádza z toho,

že súdny exekútor je iba štátom určenou a splnomocnenou osobou na nútený výkon

súdnych a iných rozhodnutí (ustanovenie § 2 Exekučného poriadku). Jeho činnosť

závisí od toho, či mu súd vydá poverenie na vykonanie exekúcie (ustanovenie § 29

a nasl. Exekučného poriadku), a v celom rozsahu je viazaný rozhodnutiami

exekučného súdu (ustanovenie § 3 citovaného poriadku). Z toho vyplýva, že súdny

exekútor by bez exekučného súdu nemohol začať a vykonávať exekučnú činnosť,

pričom za jeho úkony nesie zákonnú zodpovednosť exekučný súd od vydania

poverenia na vykonanie exekúcie až do jej skončenia niektorým zákonom dovoleným

alebo prikázaným spôsobom (ustanovenie § 44 a nasl. Exekučného poriadku). Ďalšie

potvrdenie toho, že exekučnoprávna ochrana tvorí súčasť súdnej ochrany, vyplýva zo

systému opravných prostriedkov v exekúcii podľa Exekučného poriadku. O opravných

prostriedkoch, námietkach a ďalších obranách povinného i oprávneného rozhoduje

výlučne exekučný súd, a to podľa pravidiel o funkčnej príslušnosti.

Právo na súdnu ochranu však nemá a ani nemôže mať absolútnu povahu.

Zákon môže ustanoviť postup, ktorým sa toto základné právo obmedzí, zúži alebo

iným spôsobom modifikuje. Na takýto postup však musí existovať legitímny,

všeobecne akceptovateľný a spoločensky prospešný cieľ, ktorého dosiahnutie

odôvodňuje zásah do základného práva na súdnu ochranu. I pri takomto obmedzení

však musí zostať zachovaná podstata práva na prístup k súdu, ktorý je jedným zo

závažných aspektov spravodlivého konania pred súdom.

O obmedzení samotnej podstaty práva na prístup k súdu môže ísť aj vtedy, ak

zákonodarca upraví predpoklady efektívneho prístupu k súdnej ochrane určitej skupiny

subjektov inak (užšie alebo vylučujúcim spôsobom) iba z dôvodu, že ich nárok na

súdnu ochranu sa uplatňuje voči určitej skupine iných subjektov bez toho, aby mal

k takému postupu objektívne a primerané dôvody. Zákonodarca totiž pri obmedzovaní

efektívneho prístupu k súdu u porovnateľnej skupiny subjektov práva musí sledovať

legitímny cieľ a musí na jeho dosiahnutie použiť také právne prostriedky, ktoré sú

k sledovanému cieľu v primeranom vzťahu proporcionality s osobitným zreteľom na

podstatu ústavne zaručeného práva na súdnu ochranu.

2. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho

nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Nakoľko v tomto svojom článku upravuje zákaz diskriminácie pri

používaní základných práv a slobôd, ktoré sú obsiahnuté v jej druhej hlave, možno

konštatovať, že zákaz diskriminácie sa vzťahuje aj na využívanie základného práva na

súdnu ochranu podľa .

Národná rada Slovenskej republiky je preto povinná prijímať také zákony,

ktoré zásadne nikoho nediskriminujú pri uplatňovaní práva na prístup k súdnej

ochrane. Treba však pripustiť, že nie každý rozdiel, ktorý sa vyskytne v zákonoch

upravujúcich výkon práva na súdnu ochranu, musí byť v rozpore s ,

pretože v určitých situáciách sa na prvý pohľad diskriminujúca úprava používa na

odstránenie alebo zmiernenie faktickej nerovnosti účastníkov konania (napríklad

účastník konajúci v duševnej poruche, maloleté dieťa).

Za diskriminačnú úpravu však možno považovať takú úpravu prístupu k súdnej

ochrane, ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom

takýto postup zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym

cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením.

III.

Exekučná notárska zápisnica a právo na súdnu ochranu

1. Podľa navrhovateľa ustanovenie § 41 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov nie je v súlade s a .

Notárska zápisnica podľa ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku (ďalej

len „exekučná notárska zápisnica“) je však podľa navrhovateľa všeobecným

exekučným titulom. Preto sa nemôže obmedzovať len na oprávneného, ktorým je

banka. Takýmto spôsobom sa diskriminujú ostatní oprávnení veritelia a príčinou tejto

diskriminácie je len to, že ostatní veritelia nemajú postavenie banky, t. j. osobitne

vymedzeného subjektu. V nadväznosti na uvedené je táto diskriminácia v rozpore

s tým, že základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky

všetkým aj bez ohľadu na iné postavenie tej-ktorej osoby. Nikoho pre iné postavenie

nemožno poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

2. Ustanovenie § 41 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku vymedzuje právomoc

exekučných orgánov podľa tohto poriadku. Toto vymedzenie právomoci ako práv

a povinností exekučného súdu, ktorý pôsobí v súčinnosti so súdnymi exekútormi,

obsahuje aj oprávnenie a povinnosť nútene vykonať okrem iných exekučných titulov

aj exekučné notárske zápisnice, ktoré obsahujú náležitosti uvedené v ustanovení § 41

ods. 2 Exekučného poriadku.

Táto právomoc exekučných orgánov je obmedzená v ustanovení § 41 ods. 3

Exekučného poriadku tak, že pri skúmaní právomoci musí exekučný súd a súdny

exekútor vziať do úvahy aj osobu oprávneného. Pri notárskych zápisniciach majúcich

náležitosti uvedené v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučného poriadku vzniká po

9. novembri 1999 (t. j. po účinnosti novely Exekučného poriadku vykonanej zákonom

č. ) právomoc na nútený výkon podľa Exekučného poriadku len

v prípade, ak súdnu exekúciu navrhne oprávnený, ktorý je bankou.

U ostatných oprávnených, ktorí nie sú bankami, táto právomoc nie je daná. Ak

by takíto oprávnení predložili notársku zápisnicu majúcu náležitosti uvedené

v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ale vyhotovenú po 9. novembri 1999

a navrhli jej nútený výkon, súdna exekúcia by bola absolútne neprípustná pre

nedostatok právomoci exekučných orgánov pôsobiacich podľa Exekučného poriadku.

Ústavný súd v tejto spojitosti vyslovuje názor, že táto zákonná konštrukcia odníma bez

legitímneho cieľa a dôvodu veľkej časti oprávnených (veriteľov) právo na jeden zo

všeobecne uznaných a efektívnych exekučných titulov, ktorým je notárska zápisnica.

Z toho vyplýva, že oprávnení z notárskych zápisníc vyhotovených podľa

ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorí nie sú bankami, sú znevýhodnení

oproti bankám, pretože ich notárske zápisnice, inak zákonom uznané ako všeobecné

exekučné tituly (potvrdzuje to aj znenie ustanovenia § 274 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku), nezakladajú právomoc exekučných orgánov na ich nútené

vykonanie iba z dôvodu iného postavenia týchto oprávnených.

Právomoc exekučných orgánov sa pri exekučných notárskych zápisniciach

obmedzuje spôsobom, ktorý súčasne znamená aj obmedzenie práva na súdnu a inú

právnu ochranu zaručeného v pre oprávnených, s výnimkou

oprávnených, ktorí majú postavenie banky.

Toto obmedzenie právomoci exekučných orgánov v prospech jedinej skupiny

oprávnených, ktorými sú banky, vyplýva z toho, že na základe tej istej právnej

skutočnosti – exekučnej notárskej zápisnice – sa banky domôžu súdnej

(exekučnoprávnej) ochrany podľa Exekučného poriadku. Ostatní veritelia, ktorí sú

oprávnenými z takejto zápisnice, sa exekučnoprávnej ochrany podľa Exekučného

poriadku nedomôžu pre zákonnú prekážku uvedenú v ustanovení § 41 ods. 3

Exekučného poriadku.

Diskriminačné dôsledky ustanovenia § 41 ods. 3 Exekučného poriadku

vo vzťahu k základnému právu na súdnu ochranu spočívajú aj v tom, že iba jedna

skupina oprávnených (banky) môže využiť ustanovenie § 251 Občianskeho súdneho

poriadku, kde sa ustanovuje: „Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá

vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia

alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu“. Týmto osobitným

predpisom je Exekučný poriadok.

Oprávnený, ktorý nie je bankou a chcel by po 9. novembri 1999 nútene vymôcť

svoje právo na základe exekučnej notárskej zápisnice (spísanej po tomto dátume), by

nemohol využiť výber systému, v ktorom chce dosiahnuť uspokojenie svojej

vykonateľnej pohľadávky, ale bol by odkázaný len na výkon rozhodnutia podľa

VI. časti . Právo na výber núteného výkonu

vykonateľného rozhodnutia podľa ustanovenia

pre takého oprávneného po 9. novembri 1999 zaniklo a zostala len možnosť navrhnúť

výkon rozhodnutia podľa VI. časti .

Z koncepcie ustanovenia § 41 ods. 3 Exekučného poriadku súčasne nevyplýva

žiadny legitímny cieľ, ktorý by ospravedlnil rozdielnosť koncipovania právomoci

exekučných orgánov v nútenom výkone exekučných notárskych zápisníc. Ani

Národná rada Slovenskej republiky v tomto konaní netvrdila, že by prijatím tohto

ustanovenia sledovala nejaký legitímny cieľ, ktorým by sa nerovnaké postavenie

subjektov mohlo odôvodniť. Ústavný súd takýto cieľ nezistil ani z iných ústavne

významných okolností, ktoré súvisia s citovaným ustanovením Exekučného poriadku.

Treba preto uzavrieť, že na takéto rozdielne postavenie oprávnených z exekučných

notárskych zápisníc, okrem bánk, ústavný súd nezistil žiaden ústavne akceptovateľný

dôvod.

Týmto dôvodom nemôže byť podľa názoru ústavného súdu ani iné postavenie

oprávneného - banky, ktoré vyplýva z osobitného spôsobu jeho vzniku ako právnickej

osoby podľa osobitného zákona ( o bankách v znení neskorších

predpisov). Toto postavenie totiž nezakladá nejakú faktickú alebo inú nerovnosť bánk

proti iným oprávneným subjektom, ktorú by bolo treba vyrovnať takýmto

zvýhodnením pri určovaní právomoci exekučných orgánov, ako sa stalo obsahom

ustanovenia § 41 ods. 3 Exekučného poriadku.

IV.

Vylúčenie pohľadávok zo zabezpečenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti

z exekúcie podľa Exekučného poriadku

a základné právo na súdnu ochranu

1. Ustanovenie § 235 Exekučného poriadku je podľa navrhovateľa v rozpore

s , a , pretože toto ustanovenie svojím

znením vylučuje nielen určitú skupinu pohľadávok, ale aj určitú skupinu oprávnených

veriteľov zo súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku. Táto skupina veriteľov má

v dôsledku toho oslabené postavenie, ustanovenie § 235 Exekučného poriadku ju

diskriminuje a nevytvára jej rovnaké právne prostredie ako ostatným veriteľom.

2. Vo všeobecnosti treba uviesť, že obmedzenia súdnej exekúcie sú prípustným

prostriedkom uplatňovaným pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí. Tieto

obmedzenia majú rozmanitý účel. Základným účelom obmedzenia súdnej exekúcie je

však zabezpečiť neexekvovateľnosť určitej časti majetku povinného tak, aby povinný

mohol existovať (prežiť) napriek exekúcii, prípadne aby mohol plniť úlohy, na ktoré je

určený alebo zriadený zákonným spôsobom.

Obmedzenia súdnej exekúcie sú prípustné aj vtedy, ak treba vylúčiť zo súdnej

exekúcie také majetkové hodnoty, ktoré slúžia všeobecne prospešným účelom alebo

predstavujú hodnoty uvedené v .

Právo pozná aj vymedzenie okruhu osôb, ktoré požívajú exekučnoprávnu

imunitu so zreteľom na ich postavenie, pričom sem patria orgány verejnej moci

a cudzie štáty.

V žiadnom právnom poriadku však nie sú zo súdnej exekúcie vylúčené

pohľadávky, ktoré sú už vykonateľné, t. j. boli právoplatne judikované spôsobom,

ktorý predpisuje procesné právo. Z podstaty exekúcie súčasne vyplýva, že nemôže byť

obmedzená vo vzťahu k veriteľom (oprávneným). Na to neexistuje žiadny relevantný

dôvod, pretože veriteľ nemá byť kvôli čomu obmedzovaný. Veriteľ uplatňuje nárok na

exekučnoprávnu ochranu a táto ochrana sa mu musí poskytnúť ako súčasť práva na

súdnu ochranu za podmienok ustanovených zákonom. Tieto podmienky nesmú byť

koncipované tak, aby znamenali pre veriteľa vylúčenie práva na súdnu ochranu kvôli

právnej povahe nútene vymáhanej pohľadávky alebo kvôli právnemu dôvodu jej

vzniku.

Z ustanovenia § 235 Exekučného poriadku nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá

by objektívne a rozumne odôvodnila rozdiel medzi postavením veriteľa

(oprávneného), ktorý má pohľadávku vzniknutú zo zabezpečenia a poskytovania

zdravotnej starostlivosti, a veriteľom (oprávneným), ktorý má inú vykonateľnú

pohľadávku. Za takú skutočnosť nemožno považovať právny dôvod vzniku

pohľadávky a to, že pohľadávka by bola vymáhaná od subjektu, ktorý poskytuje

zdravotnú starostlivosť.

Toto ustanovenie určilo vzťah medzi vykonateľnou pohľadávkou a judikovanou

povinnosťou splniť túto pohľadávku tak, že odstránilo, hoci len na dobu dvoch rokov,

vykonateľnosť pohľadávky v exekučnom konaní. To nemožno podľa názoru

ústavného súdu považovať za legitímny prostriedok dosiahnutia zamýšľaného cieľa,

ktorým bola podľa odôvodnenia návrhu novely Exekučného poriadku ochrana

zadĺženého zdravotníctva. Legitímnym prostriedkom totiž nemôže byť zásah do

právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia, ktorým sa taká pohľadávka judikovala,

pretože takýto zásah je v právnom štáte akceptovateľný len ako dôsledok a výsledok

riadneho alebo mimoriadneho opravného postupu upraveného zákonom, ktorý patrí do

kompetencie súdu.

Vzniká totiž oprávnená otázka, či možno takto ako je to uvedené v ustanovení

§ 235 Exekučného poriadku, odstraňovať vykonateľnosť pohľadávky, t. j. pohľadávky,

ktorá bola už priznaná v riadne uskutočnenom procesnom postupe nezávislého súdu

(iného orgánu právnej ochrany), a teda bola štátnou mocou uznaná za existujúcu,

splatnú a nútene vymáhateľnú. Pripustiť takýto prostriedok ochrany dlžníkov

(povinných) by totiž v konečnom dôsledku mohlo viesť k tomu, že by sa legislatívne

mohol ľubovoľne rozširovať rozsah pohľadávok, a tým aj veriteľov, ktorí by nemohli

požiadať o exekučnoprávnu ochranu podľa Exekučného poriadku.

Takéto legislatívne úpravy v právnom štáte podľa názoru ústavného súdu nie

sú vôbec prípustné. Napokon, ústavný súd dodáva, že žiaden iný veriteľ už nie je

obmedzený v prístupe k exekučnoprávnej ochrane len z dôvodu zlej finančnej situácie

povinného (dlžníka) a súčasne z dôvodu, že pohľadávka vznikla z dôvodu

obsiahnutého v osobitnom predpise (právna úprava zabezpečenia a poskytovania

zdravotníckej starostlivosti).

3. Na týchto názoroch ústavného súdu nemení nič ani to, že pohľadávky

uvedené v ustanovení § 235 Exekučného poriadku sa môžu nútene vykonať podľa

VI. časti . V prvom rade treba povedať, že veritelia

(oprávnení) takto strácajú právo na výber systému núteného výkonu, ktoré sa zaručuje

všetkým oprávneným ustanovením , tak ako sa

to už uviedlo. Po ďalšie, výkon rozhodnutia nemôže byť v prípade týchto pohľadávok

dostatočne efektívny oproti súdnej exekúcii podľa Exekučného poriadku, čo je

všeobecne známy poznatok z vykonávania exekúcií podľa Exekučného poriadku.

V.

Závery

1. Ústavný súd vyhovel návrhu skupiny poslancov na vyslovenie nesúladu

ustanovenia

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 12 ods. 2 a čl. 46

ods. 1 .

Takýto záver ústavného súdu sa opiera o to, že vymedzenie právomoci

exekučnoprávnych orgánov v civilnej exekúcii takým spôsobom, že oprávnenie

a povinnosť nútene vykonať obsah notárskej zápisnice uvedenej v ustanovení § 41

ods. 2 Exekučného poriadku sa vzťahuje iba na oprávnených - veriteľov, ktorými sú

banky, obmedzuje bez legitímneho cieľa a dôvodov exekučnoprávnu (súdnu) ochranu

u iných veriteľov, ktorých dlžníci (povinní) sú ochotní bez súdneho sporu súhlasiť

s núteným vykonaním takejto zápisnice a podrobiť sa nútenému výkonu tejto zápisnice

aj podľa Exekučného poriadku.

Vytvorenie tohto stavu je tiež nepochybným porušením ústavného princípu

rovnosti. Banky ako veritelia majú – oproti iným veriteľom - k dispozícii jeden

exekučný titul navyše, a to bez primeraného dôvodu, za ktorý nemožno považovať len

iné postavenie oprávneného vyplývajúce zo spôsobu jeho vzniku a právneho statusu

upraveného osobitným zákonom. Súčasne ostatní oprávnení z exekučnej notárskej

zápisnice nemajú možnosť výberu podľa ustanovenia § 251 Občianskeho súdneho

poriadku, ale sú odkázaní len na výkon rozhodnutia podľa VI. časti Občianskeho

súdneho poriadku.

2. Ustanovenie § 235 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov podľa

predchádzajúcich úvah a záverov ústavného súdu:

a) porušuje právo skupiny veriteľov (oprávnených) na súdnu ochranu

v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí bez primeraných a legitímne

odôvodnených cieľov, ktoré by sa dali zovšeobecniť a chápať ako

spoločensky akceptovateľné relativizovanie prístupu k súdnej ochrane, tak,

že zrušuje vykonateľnosť ich pohľadávok len pre právny dôvod ich vzniku,

a v spojení s tým

b) porušuje ústavný princíp rovnosti veriteľov pri poskytovaní súdnej ochrany

v exekučnom konaní, pretože veritelia, ktorí sú oprávnení z pohľadávok zo

zabezpečenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti, sú veriteľmi ako

ostatní veritelia a napriek tomu vo vzťahu k súdnej exekúcii sa im odopiera

možnosť núteného výkonu podľa Exekučného poriadku po dobu dvoch

rokov, čo nemožno hodnotiť inak ako diskrimináciu, ktorá nie je rozumne

a objektívne odôvodniteľná, čo potvrdil aj postoj Národnej rady Slovenskej

republiky v tomto konaní.

Preto je opodstatnený záver o rozpore citovaného ustanovenia Exekučného

poriadku s a .

3. Ústavný súd návrhu na vyslovenie porušenia

ustanovením § 235 Exekučného poriadku nevyhovel.

Zákonné obmedzenie základného práva na súdnu ochranu citovaným

ustanovením platí podľa názoru ústavného súdu rovnako pre všetky prípady, ktoré

spĺňajú ustanovené podmienky. Tento režim sa totiž uplatňuje alebo sa uplatňoval na

všetkých veriteľov, ktorí mali pohľadávku vzniknutú zo zabezpečenia a poskytovania

zdravotnej starostlivosti. U všetkých týchto pohľadávok došlo k ich vylúčeniu

z núteného výkonu podľa Exekučného poriadku na dobu dvoch rokov. Preto nemožno

prijať názor o porušení .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2000

Ján Mazák

predseda pléna Ústavného súdu

Slovenskej republiky

Kanc: opíš 6x

1x - zašli práv. zást. navrhovateľa

prof. JUDr. Kataríne Tóthovej, DrSc.

1x – zašli účastníkovi konania NR SR

1x – podpredseda

4x - (Klučka, Ogurčák, Šváby, Dobrík)

1x – založ do spisu

1x – register (p. Bačovej)

po dôjdení doručeniek na internet