Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 331/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky v spojení s a 2 rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 3. júna 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra

2009 doručená sťažnosť J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

M. B., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20

ods. 1 (ďalej len „“) v spojení s a 2

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co

81/2009 z 3. júna 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi v postavení

žalovaného v 3. rade sa žalobkyňa A. P. (ďalej len „žalobkyňa“) domáhala určenia, že je

vlastníčkou sporných nehnuteľností vedených v registri „C“ katastra nehnuteľností na liste

vlastníctva č. 5119 v katastrálnom území B., a tiež určenia, že žalovaní v 1., 2. a 3. rade nie

sú vlastníkmi týchto sporných nehnuteľností. Žalobkyňa je síce zapísaná ako vlastníčka

sporných pozemkov v katastri nehnuteľností, konkrétne v registri „C“, avšak zároveň sú ako

vlastníci identických pozemkov zapísaní aj žalovaní, konkrétne v registri „E“. Sťažovateľ

bol toho názoru, že žalobkyňa nemá na požadovanom určení vlastníckeho práva naliehavý

právny záujem, keďže je v katastri nehnuteľností vedená ako vlastníčka sporných pozemkov

a požadovaným určením sa jej postavenie v ničom nezlepší. Konanie bolo vedené

Okresným súdom Brezno (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Sťažovateľ v tomto konaní vzniesol vzájomný návrh, ktorým sa domáhal určenia, že

je vlastníkom časti pozemku, ktorý je pôvodne evidovaný Správou katastra v Brezne,

katastrálne územie B., na liste vlastníctva č. 5119 ako parcela registra „C“ č. 6575, pričom

jeho predmetná časť je označená v geometrickom pláne vyhotovenom spoločnosťou G., s. r.

o., B., pod č. 36041459-240/2007, pre katastrálne územie B. ako novovytvorená parcela č.

2

C – KN 6575/3, zastavané plochy o výmere 147 m. Svoj vzájomný návrh sťažovateľ

odôvodnil tým, že kúpnou zmluvou z 30. decembra 1963 nedošlo medzi právnymi

2

predchodcami účastníkov k prevodu uvedenej plochy o výmere 147 m. Okresný súd

rozsudkom sp. zn. z 10. februára 2009 žalobe, pokiaľ ide o určenie

vlastníckeho práva žalobkyne, vyhovel. Žalobu v časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala

určenia, že žalovaní nie sú vlastníkmi sporných nehnuteľností, zamietol. Rovnako okresný

súd zamietol vzájomný návrh sťažovateľa.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie sťažovateľ, ako aj žalovaná v 2. rade.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 3. júna 2009 rozsudok okresného súdu

v odvolaním napadnutých častiach potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd označeným rozsudkom porušil jeho základné

právo na súdnu ochranu podľa a základné právo vlastniť majetok podľa

.

Sťažovateľ vo vzťahu k časti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený

výrok rozsudku okresného súdu o určení vlastníckeho práva v prospech žalobkyne, tvrdí, že

žalobkyňa nemala naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, keďže

„... takýmto výrokom súdu navrhovateľka neodstraňuje žiaden právny stav neistoty

a takýmto výrokom súdu sa nedocieli zmena zápisu vlastníckeho práva na liste vlastníctva,

ale sa len potvrdí súčasný stav, ktorý vo svojej evidencii obsahuje kataster.

... My teda uznávame vlastnícke právo navrhovateľky okrem tej časti pozemku, ktorá

je špecifikovaná a uplatnená v našom vzájomnom návrhu zo dňa 13. 12. 2007... Teda okrem

2

výmery 147 mvlastnícke právo k ostatným pozemkom uznávame a nerobíme si žiadne

nároky.“.

Ďalšia argumentácia sťažovateľa sa týka tej časti rozsudku krajského súdu, ktorou

bol potvrdený výrok rozsudku okresného súdu o zamietnutí vzájomného návrhu

sťažovateľa. Sťažovateľ zastáva názor, že jeho vzájomný návrh bol dôvodný, keďže je

dedičom tohto pozemku po svojej matke. Podľa názoru sťažovateľa bolo v konaní

2

preukázané, že časť pozemku o výmere 147 mjeho nebohý otec kúpnopredajnou zmluvou

z 30. decembra 1963 nepreviedol. Sťažovateľ nesúhlasí so závermi súdov oboch stupňov,

podľa ktorých možno z kúpnopredajnej zmluvy z 30. decembra 1963 vyvodiť, že právni

predchodcovia účastníkov mali v úmysle previesť aj spornú časť pozemku o výmere

2

147 m. Takýto záver podľa neho nevyplýva z vykonaného dokazovania. Sťažovateľ

uvádza, že „V tomto smere sme prostredníctvom nášho práv. zástupcu predložili súdu na

oboznámenie obdobné konanie, ktoré bolo vedené pred KS B. Bystrica, pod

č. k. , v ktorom konaní bola riešená obdobná problematika a kde Krajský

súd v Banskej Bystrici rozhodol rozsudkom zo dňa 9. 11. 2006. V tomto rozhodnutí zaujal

ten istý Krajský súd v Banskej Bystrici celkom opačný názor ako v tomto konaní, keď zaujal

názor, že ak pozemky, ktoré boli predmetom konania neboli v kúpnej zmluve výslovne

uvedené, nemohli byť následne ani predmetom takéhoto prevodu, pričom táto skutočnosť

podľa názoru odvolacieho súdu tiež vylučovala dobromyseľnosť na strane kupujúceho

a jeho právnych nástupcov. V našom konaní dokonca je situácia o to jednoduchšia, že

v predmete zmluvy sú konkrétne špecifikované pozemky a stavby na základe technického

podkladu – GO plánu a teda nie je predmet zmluvy riešený len popisným spôsobom.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že rozsudok krajského súdu je arbitrárny a nedostatočne

odôvodnený, „aj pokiaľ ide o zdôvodnenie toho, čo bolo predmetom zmluvy o prevode

nehnuteľností z 30. 12. 1963.“ V tejto súvislosti v sťažnosti ďalej uvádza „Je nepochybné,

že aj podľa vtedajšej právnej úpravy sa k platnosti zmluvy vyžadovalo, aby bola v písomnej

forme a bol predmet tejto zmluvy vymedzený dostatočne určite a zrozumiteľne. Odvolací súd

však všetky tieto skutočnosti nerešpektoval a svojvoľne nahradil prejav vôle predávajúceho

aj k parcele, ktorá vôbec nebola v písomnej zmluve uvedená ako predmet prevodu, pričom

tento svoj názor odôvodnil len tým, že zámerom predávajúceho bolo previesť aj túto plochu

a len omyl v uvedení výmery spôsobil, že sa to nedostalo do písomného vyhotovenia

zmluvy.“. Sťažovateľ tiež namieta, že „Vzhľadom na to, že sa odvolací súd pri rozhodovaní

v otázke určenia vlastníctva s odlišným právnym názorom v inom rozhodnutí toho istého

súdu v odôvodnení svojho rozsudku nevyrovnal, porušil moje základné právo podľa 20

ods. 1 v spojení , 2 , ako aj moje základné právo podľa

ods. 1 .“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

o nej nálezom takto rozhodol:

„Ústavný súd SR vyslovuje, že rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa

3. 6. 2009, č. k. došlo k porušeniu v

ods. 1, 2 20 ods. 1 a 46 ods. 1.

Ústavný súd rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 3. 6. 2009, pod

č. k. , zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Súčasne si uplatňujem trovy práv. zastupovania pre prípad úspechu, ktoré žiadam

uhradiť na účet môjho práv. zástupcu...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenej sťažnosti

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva a slobody, reálnosť ktorej by

mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , atď.).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , atď.).

Sťažovateľ považuje rozsudok krajského súdu sp. zn. z 3. júna 2009

za arbitrárny a nedostatočne odôvodnený, v dôsledku čoho ním došlo k porušeniu jeho

základných práv podľa a v spojení s a 2

.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nedostatku právneho záujmu

žalobkyne na požadovanom určení vlastníckeho práva sa v relevantnej časti odôvodnenia

namietaného rozsudku krajského súdu uvádza:

«Určovacia žaloba je prípustná v prípade spornosti v právnych vzťahoch

evidovaných katastrom nehnuteľností. Stav spornosti môže byť okrem iného vyvolaný tiež

omylom katastra nehnuteľností pri identifikácii nehnuteľností, prípadne existenciou

duplicitného zápisu, t. j., že určitá nehnuteľnosť resp. jej časť je zapísaná v prospech dvoch

odlišných vlastníkov. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že prvostupňový

súd správne vyhodnotil danosť naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiach špecifikovaným v petite tejto žaloby, nakoľko duplicitným zápisom

vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností vznikol v právnych vzťahoch evidovaných

v katastri nehnuteľností sporný stav, ktorý musí byť napravený, pretože v opačnom prípade

by vo sfére vlastníckych vzťahov dotknutých účastníkov pretrvával stav právnej neistoty.

Naliehavý právny záujem na tejto určovacej žalobe napriek tomu, že žalobkyňa je zapísaná

ako vlastníčka spornej parcely v registry „C“ katastra nehnuteľností je preukázaný aj tým,

že žalovaní 2), 3) podali odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa o určení vlastníctva

k parceliam C KN 6575, 6577 a 6578, kat. úz. B. a naďalej spochybňujú správnosť zápisu

na katastri nehnuteľností.»

Z citovaného vyplýva, že krajský súd v otázke naliehavého právneho záujmu na

určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vyhodnotil právne závery okresného súdu

vyjadrené v odôvodnení rozsudku sp. zn. z 10. februára 2009 ako správne.

V odôvodnení označeného rozsudku okresného súdu sa v tejto súvislosti uvádza:

«Podľa názoru súdu vzhľadom k existencii plomby a obmedzujúcej poznámky na LV

č. 5119 a teda vzhľadom k skutočnosti, že vlastníctvo k predmetným parcelám na tomto liste

vlastníctva bola spochybnená, je tu naliehavý právny záujem na určení, že žalobkyňa je

vlastníčkou parciel, ktoré sú takto zapísané na liste vlastníctva tak, aby boli odstránené

pochybnosti a zároveň odstránená duplicita vlastníctva plôch, vedených ako parcely

registra „E“ a parcely registra „C“.»

Podľa názoru ústavného súdu sú citované právne názory okresného súdu a krajského

súdu k otázke naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam z ústavného hľadiska akceptovateľné, a preto nemôžu zakladať dôvod na

vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa podľa a .

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že ak by sa stotožnil s názorom sťažovateľa,

že v danom prípade žalobkyňa nemala naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho

práva, a teda sa nemohla úspešne domáhať na súde ochrany svojho práva, došlo by

k situácii, keď by prípady duplicitného zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností

boli neriešiteľné a vo vlastníckych vzťahoch by pretrvávala neistota.

Druhá námietka sťažovateľa smerovala k tej časti výroku namietaného rozsudku

krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu prvého stupňa v časti, ktorou bol

zamietnutý jeho vzájomný návrh. Podľa sťažovateľa je totiž arbitrárna a nedostatočne

odôvodnená aj časť rozsudku krajského súdu, „pokiaľ ide o zdôvodnenie toho, čo bolo

predmetom zmluvy o prevode nehnuteľností z 30. 12. 1963“. V odôvodnení namietaného

rozsudku krajského súdu sa v tejto súvislosti okrem iného uvádza:

„V konaní bolo preukázané, že E. Z. a M. Z. užívali nehnuteľnosti, ktoré nadobudli

na základe kúpnej zmluvy zo dňa 30. 12. 1963 dobromyseľne a nerušene po celý čas, pričom

2

skutočnosť, že plocha o výmere 147 mim bola pridelená od JRD ako záhumienok, nebola

v konaní preukázaná. Pri posúdení dôvodnosti nároku navrhovateľky vychádzal správne

okresný súd z obsahu kúpnej zmluvy zo dňa 30. 12. 1963. Manželia Z. na jej základe

predmetné nehnuteľnosti vrátane oplotenej časti časť okolo rodinného domu nepretržite až

2 2

do smrti E. Z. v roku 1999 užívali (tak plochu o výmere 933 ma 2093 mako aj plochu

2

o výmere 147 m), ktorá bola priľahlá ku kúpenému rodinnému domu. Vzhľadom na vyššie

uvedené okolnosti okresný súd správne vyvodil záver, že boli nepochybne dobromyseľní

v tom, že tieto plochy im patria. Nerušené užívanie a držba bola podľa názoru

prvostupňového aj odvolacieho súdu dobromyseľnou držbou u manželov Z.“

Aj vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa krajský súd v namietanom rozsudku

poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu sp. zn. z 10. februára

2009, s ktorým sa stotožnil. Okresný súd sa otázke vlastníctva spornej plochy o výmere

2

147 mvenoval v odôvodnení svojho rozsudku veľmi podrobne, pričom uviedol, že

„Subjektívne presvedčenie kupujúcich o tom, akú plochu od predávajúceho J. M. kupujú, je

dôležité pre stanovenie toho, či mohli byť oprávnenými držiteľmi spornej plochy, ktorú

neskôr nepretržite užívali určitý čas. Ako argumentoval žalovaný v 3) rade, v citovanej vete

kúpnej zmluvy bola v zátvorkách presne uvedená plocha, ktorá sa prevádza, t. j. dom a dvor

2 2

o výmere 933 ma záhrada o výmere 2093 m, nebola do toho zahrnutá plocha o výmere

2

147 m, ktorá je sporná.

Pre subjektívne presvedčenie účastníka právneho úkonu o rozsahu prevádzaného

pozemku je podľa názoru súdu podstatné, ako je v prírode ohraničená predmetná plocha.

Vyjadrené inak, skutočne lapidárnym spôsobom vymedzenia určitého pozemku pre človeka

bez ohľadu na jeho vedomosti, vzdelanie či intelekt, je jeho označenie v prírode. Bez ohľadu

na údaje, ktoré boli zapísané v listinách, a to jednak v kúpnej zmluve, ako aj v popisnej

časti geometrického plánu z r. 1963, pre účastníkov právneho úkonu bola rozhodujúcou

skutočnosťou pre vymedzenie prevádzanej veci hranica pozemkov vytvorená oplotením,

ktoré malo podľa textu zmluvy korešpondovať s vyhotoveným geometrickým plánom.

Oplotenie je výrazným a viditeľným vyznačením hranice pozemku v prírode a je prvotným

prostriedkom vymedzenia toho, o akú plochu sa jedná pri právnom úkone. Na základe

oplotenia a takto vymedzeného priestoru potom boli vyhotovené písomnosti, teda kúpna

zmluva aj geometrický plán. Z formulácie o predmete predaja je zrejmé, že J. M. mal

v úmysle predať dom s priľahlými pozemkami tak, ako boli ohraničené oplotením, išlo teda

o jasné vymedzenie plochy s jej hranicami, na základe toho bol aj vyhotovovaný

geometrický plán, ktorým boli oddelené tri jednotlivé parcelné plochy ako novovytvorené

2 2 2

parcely, vrátane plochy o výmere 147 ms tým, že tak plochy o výmere 933 ma 2093 m,

2

ako aj plocha o výmere 147 mboli geometrickým plánom jednak oddelené a jednak

v popisnej časti označené ako plochy, ktoré majú pripadnúť novým vlastníkom, teda

manželom Z. Ako uvádza geometrický (polohopisný) plán, nové hranice sú označené

plotom. Jediný údaj, ktorý takejto úvahe nezodpovedá, je vymedzenie plochy, ktorá je

prevádzaná kúpnou zmluvou, teda výmera uvedená v zátvorke v kúpnej zmluve, v ktorej

2

plocha o výmere 147 mspomínaná nie je. Napriek takémuto údaju, ktorý mohol vzniknúť

omylom, či z iného popudu účastníkov kúpnej zmluvy (čo už v súčasnosti nie je možné

2

zistiť), však nemôže samo osebe vyvolať záver o tom, že plocha 147 mnemala byť

predmetom kúpy a predaja. Všetky ostatné okolnosti, ktoré sú uvedené vyššie, svedčili

opačnému záveru.

2

Ohľadne toho, či aj plocha 147 mpri prevádzanom rodinnom dome bola v čase

prevodu oplotená, súd vypočul vyššie uvedené svedkyne, z ktorých najmä svedkyňa H. a

svedkyňa A. vypovedali jednoznačne, že už M. mali oplotený pozemok okolo rodinného

domu tak, že približne od južného rohu rodinného domu (ku ktorému je vydelená plocha

2

o výmere 147 mpriľahlá) viedol plot smerom dole k bráne a teda, že táto plocha pod

domom, ktorá bola neskôr ako predzáhradka užívaná Z. bola už aj vtedy oplotená...

Z vykonaného dokazovania vo veci pred súdom vyplynulo, že M. Z. a E. Z. ako

2

kupujúci, na základe kúpnej zmluvy z 30. 12. 1963, užívali tak plochu o výmere 933 m

22

a 2093 m, ako aj plochu o výmere 147 m, ktoré boli priľahlé ku kúpenému rodinnému

domu. Vzhľadom k vyššieuvedeným okolnostiam bolo možné uzavrieť aj to, že boli

nepochybne dobromyseľní v tom, že tieto plochy im patria. Svedčili o tom jednak okolnosti

vymedzenia predmetu kúpy kúpnou zmluvou a geometrickým plánom, ďalej dlhé obdobie

nerušeného užívania spornej plochy, ako aj ich konanie vo vzťahu k spornej ploche –

správali sa ako jej vlastníci.“.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že odôvodnenie okresného súdu

v spojení s odôvodnením krajského súdu je dostatočné a zrozumiteľné a nemožno ho

v nijakom prípade označiť za svojvoľné. Okresný súd aj krajský súd podľa názoru

ústavného súdu zrozumiteľne vysvetlili, čo bolo predmetom prevodu podľa zmluvy

z 30. decembra 1963, pričom ich závery možno považovať z ústavného hľadiska za

akceptovateľné a udržateľné. V nadväznosti na tento záver ústavný súd poukázal aj na

svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok.

Ústavný súd považoval za potrebné zaujať stanovisko aj k námietke sťažovateľa, že

krajský súd v inom konaní vedenom pod sp. zn. zaujal „celkom opačný

názor ako v tomto konaní, keď zaujal názor, že ak pozemky, ktoré boli predmetom konania

neboli v kúpnej zmluve výslovne uvedené, nemohli byť následne ani predmetom takéhoto

prevodu, pričom táto skutočnosť podľa názoru odvolacieho súdu tiež vylučovala

dobromyseľnosť na strane kupujúceho a jeho právnych nástupcov“. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré

podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [

ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (m. m. ).

Bez ohľadu na túto skutočnosť ústavný súd konštatoval, že z rozsudku krajského

súdu sp. zn. z 9. novembra 2006 vyplýva, že aj v tomto konaní sa súdy

zaoberali otázkou, čo presne bolo predmetom prevodu medzi právnymi predchodcami

účastníkov tohto konania. Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 9. novembra

2006 okrem iného uviedol, že „Z obsahu zmluvy jednoznačne vyplýva, čo je jej predmetom.

Zo žiadneho slovného spojenia nemožno vyvodiť, že by predmetom kúpnopredajnej zmluvy

zo dňa 17. júna 1938 bol aj sporný pozemok... Z ničoho nebolo preukázané, že by došlo aj

k predaju parcely č. 656, ktorá bola vo vlastníctve J. K. zapísaná v pozemnoknižnej

zápisnici č. 7. Ničím nebolo preukázané, že by tento pozemok nadobudnutý rodičmi

navrhovateľov ako súčasť jedného telesa nadobudli rodičia odporcov.“.

Krajský súd teda v konaní sp. zn. dospel na základe vykonaného

dokazovania k záveru, že právni predchodcovia navrhovateľov spornou kúpnou zmluvou

nikdy nepreviedli na právnych predchodcov odporcov spornú nehnuteľnosť, zatiaľ čo

v právnej veci sťažovateľa krajský súd dospel k záveru, že právni predchodcovia

sťažovateľa spornou kúpnou zmluvou previedli na právnych predchodcov žalobkyne okrem

2

iného aj spornú nehnuteľnosť o výmere 147 m. Za týchto okolností vyhodnotil ústavný súd

aj námietku sťažovateľa poukazujúcu na nekonzistentnosť judikatúry krajského súdu za

neodôvodnenú.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

právne názory, na ktorých je založený namietaný rozsudok krajského súdu, sú z ústavného

hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto nim nemohlo dôjsť k porušeniu základných

práv sťažovateľa podľa a v spojení s a 2

. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2009