Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 113 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (118)IV. ÚS 331/09
PDF · 253.6 KB
No categories available
IV. ÚS 331/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co 81/2009 z 3. júna 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra
2009 doručená sťažnosť J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.
M. B., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co
81/2009 z 3. júna 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi v postavení
žalovaného v 3. rade sa žalobkyňa A. P. (ďalej len „žalobkyňa“) domáhala určenia, že je
vlastníčkou sporných nehnuteľností vedených v registri „C“ katastra nehnuteľností na liste
vlastníctva č. 5119 v katastrálnom území B., a tiež určenia, že žalovaní v 1., 2. a 3. rade nie
sú vlastníkmi týchto sporných nehnuteľností. Žalobkyňa je síce zapísaná ako vlastníčka
sporných pozemkov v katastri nehnuteľností, konkrétne v registri „C“, avšak zároveň sú ako
vlastníci identických pozemkov zapísaní aj žalovaní, konkrétne v registri „E“. Sťažovateľ
bol toho názoru, že žalobkyňa nemá na požadovanom určení vlastníckeho práva naliehavý
právny záujem, keďže je v katastri nehnuteľností vedená ako vlastníčka sporných pozemkov
a požadovaným určením sa jej postavenie v ničom nezlepší. Konanie bolo vedené
Okresným súdom Brezno (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C 111/2007.
Sťažovateľ v tomto konaní vzniesol vzájomný návrh, ktorým sa domáhal určenia, že
je vlastníkom časti pozemku, ktorý je pôvodne evidovaný Správou katastra v Brezne,
katastrálne územie B., na liste vlastníctva č. 5119 ako parcela registra „C“ č. 6575, pričom
jeho predmetná časť je označená v geometrickom pláne vyhotovenom spoločnosťou G., s. r.
o., B., pod č. 36041459-240/2007, pre katastrálne územie B. ako novovytvorená parcela č.
2
C – KN 6575/3, zastavané plochy o výmere 147 m. Svoj vzájomný návrh sťažovateľ
odôvodnil tým, že kúpnou zmluvou z 30. decembra 1963 nedošlo medzi právnymi
2
predchodcami účastníkov k prevodu uvedenej plochy o výmere 147 m. Okresný súd
rozsudkom sp. zn. 6 C 111/2007 z 10. februára 2009 žalobe, pokiaľ ide o určenie
vlastníckeho práva žalobkyne, vyhovel. Žalobu v časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala
určenia, že žalovaní nie sú vlastníkmi sporných nehnuteľností, zamietol. Rovnako okresný
súd zamietol vzájomný návrh sťažovateľa.
Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie sťažovateľ, ako aj žalovaná v 2. rade.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 17 Co 81/2009 z 3. júna 2009 rozsudok okresného súdu
v odvolaním napadnutých častiach potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd označeným rozsudkom porušil jeho základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základné právo vlastniť majetok podľa
Sťažovateľ vo vzťahu k časti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený
výrok rozsudku okresného súdu o určení vlastníckeho práva v prospech žalobkyne, tvrdí, že
žalobkyňa nemala naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, keďže
„... takýmto výrokom súdu navrhovateľka neodstraňuje žiaden právny stav neistoty
a takýmto výrokom súdu sa nedocieli zmena zápisu vlastníckeho práva na liste vlastníctva,
ale sa len potvrdí súčasný stav, ktorý vo svojej evidencii obsahuje kataster.
... My teda uznávame vlastnícke právo navrhovateľky okrem tej časti pozemku, ktorá
je špecifikovaná a uplatnená v našom vzájomnom návrhu zo dňa 13. 12. 2007... Teda okrem
2
výmery 147 mvlastnícke právo k ostatným pozemkom uznávame a nerobíme si žiadne
nároky.“.
Ďalšia argumentácia sťažovateľa sa týka tej časti rozsudku krajského súdu, ktorou
bol potvrdený výrok rozsudku okresného súdu o zamietnutí vzájomného návrhu
sťažovateľa. Sťažovateľ zastáva názor, že jeho vzájomný návrh bol dôvodný, keďže je
dedičom tohto pozemku po svojej matke. Podľa názoru sťažovateľa bolo v konaní
2
preukázané, že časť pozemku o výmere 147 mjeho nebohý otec kúpnopredajnou zmluvou
z 30. decembra 1963 nepreviedol. Sťažovateľ nesúhlasí so závermi súdov oboch stupňov,
podľa ktorých možno z kúpnopredajnej zmluvy z 30. decembra 1963 vyvodiť, že právni
predchodcovia účastníkov mali v úmysle previesť aj spornú časť pozemku o výmere
2
147 m. Takýto záver podľa neho nevyplýva z vykonaného dokazovania. Sťažovateľ
uvádza, že „V tomto smere sme prostredníctvom nášho práv. zástupcu predložili súdu na
oboznámenie obdobné konanie, ktoré bolo vedené pred KS B. Bystrica, pod
č. k. 12 Co/149/2006, v ktorom konaní bola riešená obdobná problematika a kde Krajský
súd v Banskej Bystrici rozhodol rozsudkom zo dňa 9. 11. 2006. V tomto rozhodnutí zaujal
ten istý Krajský súd v Banskej Bystrici celkom opačný názor ako v tomto konaní, keď zaujal
názor, že ak pozemky, ktoré boli predmetom konania neboli v kúpnej zmluve výslovne
uvedené, nemohli byť následne ani predmetom takéhoto prevodu, pričom táto skutočnosť
podľa názoru odvolacieho súdu tiež vylučovala dobromyseľnosť na strane kupujúceho
a jeho právnych nástupcov. V našom konaní dokonca je situácia o to jednoduchšia, že
v predmete zmluvy sú konkrétne špecifikované pozemky a stavby na základe technického
podkladu – GO plánu a teda nie je predmet zmluvy riešený len popisným spôsobom.“.
Sťažovateľ je toho názoru, že rozsudok krajského súdu je arbitrárny a nedostatočne
odôvodnený, „aj pokiaľ ide o zdôvodnenie toho, čo bolo predmetom zmluvy o prevode
nehnuteľností z 30. 12. 1963.“ V tejto súvislosti v sťažnosti ďalej uvádza „Je nepochybné,
že aj podľa vtedajšej právnej úpravy sa k platnosti zmluvy vyžadovalo, aby bola v písomnej
forme a bol predmet tejto zmluvy vymedzený dostatočne určite a zrozumiteľne. Odvolací súd
však všetky tieto skutočnosti nerešpektoval a svojvoľne nahradil prejav vôle predávajúceho
aj k parcele, ktorá vôbec nebola v písomnej zmluve uvedená ako predmet prevodu, pričom
tento svoj názor odôvodnil len tým, že zámerom predávajúceho bolo previesť aj túto plochu
a len omyl v uvedení výmery spôsobil, že sa to nedostalo do písomného vyhotovenia
zmluvy.“. Sťažovateľ tiež namieta, že „Vzhľadom na to, že sa odvolací súd pri rozhodovaní
v otázke určenia vlastníctva s odlišným právnym názorom v inom rozhodnutí toho istého
súdu v odôvodnení svojho rozsudku nevyrovnal, porušil moje základné právo podľa 20
ods. 1 ústavy v spojení čl. 12 ods. 1, 2 ústavy, ako aj moje základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
o nej nálezom takto rozhodol:
„Ústavný súd SR vyslovuje, že rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
3. 6. 2009, č. k. 17 Co/81/2009 došlo k porušeniu Ústavy Slovenskej republiky v čl. 12
ods. 1, 2 20 ods. 1 a 46 ods. 1.
Ústavný súd rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 3. 6. 2009, pod
č. k. 17 Co/81/2009, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
Súčasne si uplatňujem trovy práv. zastupovania pre prípad úspechu, ktoré žiadam
uhradiť na účet môjho práv. zástupcu...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenej sťažnosti
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva a slobody, reálnosť ktorej by
mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00,
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01 atď.).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00 atď.).
Sťažovateľ považuje rozsudok krajského súdu sp. zn. 17 Co 81/2009 z 3. júna 2009
za arbitrárny a nedostatočne odôvodnený, v dôsledku čoho ním došlo k porušeniu jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nedostatku právneho záujmu
žalobkyne na požadovanom určení vlastníckeho práva sa v relevantnej časti odôvodnenia
namietaného rozsudku krajského súdu uvádza:
«Určovacia žaloba je prípustná v prípade spornosti v právnych vzťahoch
evidovaných katastrom nehnuteľností. Stav spornosti môže byť okrem iného vyvolaný tiež
omylom katastra nehnuteľností pri identifikácii nehnuteľností, prípadne existenciou
duplicitného zápisu, t. j., že určitá nehnuteľnosť resp. jej časť je zapísaná v prospech dvoch
odlišných vlastníkov. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že prvostupňový
súd správne vyhodnotil danosť naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiach špecifikovaným v petite tejto žaloby, nakoľko duplicitným zápisom
vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností vznikol v právnych vzťahoch evidovaných
v katastri nehnuteľností sporný stav, ktorý musí byť napravený, pretože v opačnom prípade
by vo sfére vlastníckych vzťahov dotknutých účastníkov pretrvával stav právnej neistoty.
Naliehavý právny záujem na tejto určovacej žalobe napriek tomu, že žalobkyňa je zapísaná
ako vlastníčka spornej parcely v registry „C“ katastra nehnuteľností je preukázaný aj tým,
že žalovaní 2), 3) podali odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa o určení vlastníctva
k parceliam C KN 6575, 6577 a 6578, kat. úz. B. a naďalej spochybňujú správnosť zápisu
na katastri nehnuteľností.»
Z citovaného vyplýva, že krajský súd v otázke naliehavého právneho záujmu na
určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vyhodnotil právne závery okresného súdu
vyjadrené v odôvodnení rozsudku sp. zn. 6 C 111/2007 z 10. februára 2009 ako správne.
V odôvodnení označeného rozsudku okresného súdu sa v tejto súvislosti uvádza:
«Podľa názoru súdu vzhľadom k existencii plomby a obmedzujúcej poznámky na LV
č. 5119 a teda vzhľadom k skutočnosti, že vlastníctvo k predmetným parcelám na tomto liste
vlastníctva bola spochybnená, je tu naliehavý právny záujem na určení, že žalobkyňa je
vlastníčkou parciel, ktoré sú takto zapísané na liste vlastníctva tak, aby boli odstránené
pochybnosti a zároveň odstránená duplicita vlastníctva plôch, vedených ako parcely
registra „E“ a parcely registra „C“.»
Podľa názoru ústavného súdu sú citované právne názory okresného súdu a krajského
súdu k otázke naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam z ústavného hľadiska akceptovateľné, a preto nemôžu zakladať dôvod na
vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že ak by sa stotožnil s názorom sťažovateľa,
že v danom prípade žalobkyňa nemala naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho
práva, a teda sa nemohla úspešne domáhať na súde ochrany svojho práva, došlo by
k situácii, keď by prípady duplicitného zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností
boli neriešiteľné a vo vlastníckych vzťahoch by pretrvávala neistota.
Druhá námietka sťažovateľa smerovala k tej časti výroku namietaného rozsudku
krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu prvého stupňa v časti, ktorou bol
zamietnutý jeho vzájomný návrh. Podľa sťažovateľa je totiž arbitrárna a nedostatočne
odôvodnená aj časť rozsudku krajského súdu, „pokiaľ ide o zdôvodnenie toho, čo bolo
predmetom zmluvy o prevode nehnuteľností z 30. 12. 1963“. V odôvodnení namietaného
rozsudku krajského súdu sa v tejto súvislosti okrem iného uvádza:
„V konaní bolo preukázané, že E. Z. a M. Z. užívali nehnuteľnosti, ktoré nadobudli
na základe kúpnej zmluvy zo dňa 30. 12. 1963 dobromyseľne a nerušene po celý čas, pričom
2
skutočnosť, že plocha o výmere 147 mim bola pridelená od JRD ako záhumienok, nebola
v konaní preukázaná. Pri posúdení dôvodnosti nároku navrhovateľky vychádzal správne
okresný súd z obsahu kúpnej zmluvy zo dňa 30. 12. 1963. Manželia Z. na jej základe
predmetné nehnuteľnosti vrátane oplotenej časti časť okolo rodinného domu nepretržite až
2 2
do smrti E. Z. v roku 1999 užívali (tak plochu o výmere 933 ma 2093 mako aj plochu
2
o výmere 147 m), ktorá bola priľahlá ku kúpenému rodinnému domu. Vzhľadom na vyššie
uvedené okolnosti okresný súd správne vyvodil záver, že boli nepochybne dobromyseľní
v tom, že tieto plochy im patria. Nerušené užívanie a držba bola podľa názoru
prvostupňového aj odvolacieho súdu dobromyseľnou držbou u manželov Z.“
Aj vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa krajský súd v namietanom rozsudku
poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 C 111/2007 z 10. februára
2009, s ktorým sa stotožnil. Okresný súd sa otázke vlastníctva spornej plochy o výmere
2
147 mvenoval v odôvodnení svojho rozsudku veľmi podrobne, pričom uviedol, že
„Subjektívne presvedčenie kupujúcich o tom, akú plochu od predávajúceho J. M. kupujú, je
dôležité pre stanovenie toho, či mohli byť oprávnenými držiteľmi spornej plochy, ktorú
neskôr nepretržite užívali určitý čas. Ako argumentoval žalovaný v 3) rade, v citovanej vete
kúpnej zmluvy bola v zátvorkách presne uvedená plocha, ktorá sa prevádza, t. j. dom a dvor
2 2
o výmere 933 ma záhrada o výmere 2093 m, nebola do toho zahrnutá plocha o výmere
2
147 m, ktorá je sporná.
Pre subjektívne presvedčenie účastníka právneho úkonu o rozsahu prevádzaného
pozemku je podľa názoru súdu podstatné, ako je v prírode ohraničená predmetná plocha.
Vyjadrené inak, skutočne lapidárnym spôsobom vymedzenia určitého pozemku pre človeka
bez ohľadu na jeho vedomosti, vzdelanie či intelekt, je jeho označenie v prírode. Bez ohľadu
na údaje, ktoré boli zapísané v listinách, a to jednak v kúpnej zmluve, ako aj v popisnej
časti geometrického plánu z r. 1963, pre účastníkov právneho úkonu bola rozhodujúcou
skutočnosťou pre vymedzenie prevádzanej veci hranica pozemkov vytvorená oplotením,
ktoré malo podľa textu zmluvy korešpondovať s vyhotoveným geometrickým plánom.
Oplotenie je výrazným a viditeľným vyznačením hranice pozemku v prírode a je prvotným
prostriedkom vymedzenia toho, o akú plochu sa jedná pri právnom úkone. Na základe
oplotenia a takto vymedzeného priestoru potom boli vyhotovené písomnosti, teda kúpna
zmluva aj geometrický plán. Z formulácie o predmete predaja je zrejmé, že J. M. mal
v úmysle predať dom s priľahlými pozemkami tak, ako boli ohraničené oplotením, išlo teda
o jasné vymedzenie plochy s jej hranicami, na základe toho bol aj vyhotovovaný
geometrický plán, ktorým boli oddelené tri jednotlivé parcelné plochy ako novovytvorené
2 2 2
parcely, vrátane plochy o výmere 147 ms tým, že tak plochy o výmere 933 ma 2093 m,
2
ako aj plocha o výmere 147 mboli geometrickým plánom jednak oddelené a jednak
v popisnej časti označené ako plochy, ktoré majú pripadnúť novým vlastníkom, teda
manželom Z. Ako uvádza geometrický (polohopisný) plán, nové hranice sú označené
plotom. Jediný údaj, ktorý takejto úvahe nezodpovedá, je vymedzenie plochy, ktorá je
prevádzaná kúpnou zmluvou, teda výmera uvedená v zátvorke v kúpnej zmluve, v ktorej
2
plocha o výmere 147 mspomínaná nie je. Napriek takémuto údaju, ktorý mohol vzniknúť
omylom, či z iného popudu účastníkov kúpnej zmluvy (čo už v súčasnosti nie je možné
2
zistiť), však nemôže samo osebe vyvolať záver o tom, že plocha 147 mnemala byť
predmetom kúpy a predaja. Všetky ostatné okolnosti, ktoré sú uvedené vyššie, svedčili
opačnému záveru.
2
Ohľadne toho, či aj plocha 147 mpri prevádzanom rodinnom dome bola v čase
prevodu oplotená, súd vypočul vyššie uvedené svedkyne, z ktorých najmä svedkyňa H. a
svedkyňa A. vypovedali jednoznačne, že už M. mali oplotený pozemok okolo rodinného
domu tak, že približne od južného rohu rodinného domu (ku ktorému je vydelená plocha
2
o výmere 147 mpriľahlá) viedol plot smerom dole k bráne a teda, že táto plocha pod
domom, ktorá bola neskôr ako predzáhradka užívaná Z. bola už aj vtedy oplotená...
Z vykonaného dokazovania vo veci pred súdom vyplynulo, že M. Z. a E. Z. ako
2
kupujúci, na základe kúpnej zmluvy z 30. 12. 1963, užívali tak plochu o výmere 933 m
22
a 2093 m, ako aj plochu o výmere 147 m, ktoré boli priľahlé ku kúpenému rodinnému
domu. Vzhľadom k vyššieuvedeným okolnostiam bolo možné uzavrieť aj to, že boli
nepochybne dobromyseľní v tom, že tieto plochy im patria. Svedčili o tom jednak okolnosti
vymedzenia predmetu kúpy kúpnou zmluvou a geometrickým plánom, ďalej dlhé obdobie
nerušeného užívania spornej plochy, ako aj ich konanie vo vzťahu k spornej ploche –
správali sa ako jej vlastníci.“.
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že odôvodnenie okresného súdu
v spojení s odôvodnením krajského súdu je dostatočné a zrozumiteľné a nemožno ho
v nijakom prípade označiť za svojvoľné. Okresný súd aj krajský súd podľa názoru
ústavného súdu zrozumiteľne vysvetlili, čo bolo predmetom prevodu podľa zmluvy
z 30. decembra 1963, pričom ich závery možno považovať z ústavného hľadiska za
akceptovateľné a udržateľné. V nadväznosti na tento záver ústavný súd poukázal aj na
svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok.
Ústavný súd považoval za potrebné zaujať stanovisko aj k námietke sťažovateľa, že
krajský súd v inom konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 149/2006 zaujal „celkom opačný
názor ako v tomto konaní, keď zaujal názor, že ak pozemky, ktoré boli predmetom konania
neboli v kúpnej zmluve výslovne uvedené, nemohli byť následne ani predmetom takéhoto
prevodu, pričom táto skutočnosť podľa názoru odvolacieho súdu tiež vylučovala
dobromyseľnosť na strane kupujúceho a jeho právnych nástupcov“. Ústavný súd v tejto
súvislosti poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej mu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré
podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8
ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (m. m. I. ÚS 17/01).
Bez ohľadu na túto skutočnosť ústavný súd konštatoval, že z rozsudku krajského
súdu sp. zn. 12 Co 149/2006 z 9. novembra 2006 vyplýva, že aj v tomto konaní sa súdy
zaoberali otázkou, čo presne bolo predmetom prevodu medzi právnymi predchodcami
účastníkov tohto konania. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 12 Co 149/2006 z 9. novembra
2006 okrem iného uviedol, že „Z obsahu zmluvy jednoznačne vyplýva, čo je jej predmetom.
Zo žiadneho slovného spojenia nemožno vyvodiť, že by predmetom kúpnopredajnej zmluvy
zo dňa 17. júna 1938 bol aj sporný pozemok... Z ničoho nebolo preukázané, že by došlo aj
k predaju parcely č. 656, ktorá bola vo vlastníctve J. K. zapísaná v pozemnoknižnej
zápisnici č. 7. Ničím nebolo preukázané, že by tento pozemok nadobudnutý rodičmi
navrhovateľov ako súčasť jedného telesa nadobudli rodičia odporcov.“.
Krajský súd teda v konaní sp. zn. 12 Co 149/2006 dospel na základe vykonaného
dokazovania k záveru, že právni predchodcovia navrhovateľov spornou kúpnou zmluvou
nikdy nepreviedli na právnych predchodcov odporcov spornú nehnuteľnosť, zatiaľ čo
v právnej veci sťažovateľa krajský súd dospel k záveru, že právni predchodcovia
sťažovateľa spornou kúpnou zmluvou previedli na právnych predchodcov žalobkyne okrem
2
iného aj spornú nehnuteľnosť o výmere 147 m. Za týchto okolností vyhodnotil ústavný súd
aj námietku sťažovateľa poukazujúcu na nekonzistentnosť judikatúry krajského súdu za
neodôvodnenú.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
právne názory, na ktorých je založený namietaný rozsudok krajského súdu, sú z ústavného
hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto nim nemohlo dôjsť k porušeniu základných
práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2
ústavy. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. októbra 2009