Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 165 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (172)IV. ÚS 116/05
PDF · 211.16 KB
No categories available
IV. ÚS 116/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2005
predbežne prerokoval sťažnosť P. G., bytom V., Z. K., bytom B., L. K., bytom V., M. Š.,
bytom V., B. K., bytom V. a Z. J., bytom S., zastúpených advokátom JUDr. B. S., B., ktorou
namietali porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 76 Cb 147/99 z 11. októbra 2002 v spojení
s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 16/03 z 24. marca 2004,
a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť P. G., Z. K., L. K., M. Š., B. K. a Z. J. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta
2004 doručená sťažnosť P. G., Z. K., L. K., M. G., M. Š., B. K. a Z. J. (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 141
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 76 Cb 147/99 z 11. októbra 2002 v spojení
s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
6 Obo 16/03 z 24. marca 2004.
Skutkový stav, ktorý viedol k podaniu sťažnosti ústavnému súdu, je v sťažnosti
opísaný od 12. septembra 1995, keď bola sťažovateľom na základe ich písomných žiadostí
vydaná pôda Roľníckym družstvom V. (ďalej len „roľnícke družstvo“) s tým, že ostatný
majetok pozostávajúci z ich majetkových podielov a vneseného majetku im bude vydaný
do 90 dní. Medzičasom však bol na majetok roľníckeho družstva vyhlásený konkurz,
v dôsledku čoho sťažovatelia požiadali o vydanie ich majetku „... správcu konkurznej
podstaty a dozorujúceho sudcu“.
Keďže ich majetok im vydaný nebol, podali krajskému súdu incidenčnú žalobu,
ktorou sa domáhali vylúčenia ich majetku z konkurznej podstaty úpadcu. Krajský súd
rozsudkom sp. zn. 76 Cb 147/99 z 9. apríla 1999 žalobu sťažovateľov zamietol. Proti
tomuto rozsudku podali sťažovatelia odvolanie, na základe ktorého ho najvyšší súd
uznesením sp. zn. 6 Obo 29/01 z 20. decembra 2001 zrušil a vrátil mu vec na nové konanie.
Krajský súd v novom konaní skúmal, či sťažovatelia uplatnili svoj nárok podľa zákona
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“) a či ich majetok bol
neoprávnene zahrnutý do konkurznej podstaty úpadcu. Krajský súd zistil, že všetci
sťažovatelia prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu, správca konkurznej podstaty ich
nároky uznal a zaradil ich podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení
účinnom v relevantnom čase (ďalej len „ZKV“) do tretej triedy pre účely rozvrhu. Napriek
tejto skutočnosti sťažovatelia požiadali v stanovenej lehote konkurzný súd o vylúčenie nimi
uplatnených pohľadávok z konkurzu podľa § 19 ZKV. Podľa ďalšieho zistenia krajského
súdu sťažovatelia uplatnili svoje nároky na základe rozhodnutia úpadcu a výška ich
majetkových podielov bola vypočítaná v súlade s § 2 zák. č. 42/1992 Zb. o úprave
majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách v znení neskorších
predpisov (ďalej len „transformačný zákon“) a vzhľadom na to v ich prípade nejde o nároky
podľa zákona o pôde. Na základe toho krajský súd dospel k záveru, že majetkový podiel
sťažovateľov tvorí súčasť majetkovej podstaty úpadcu, a preto ho nie je možné vylúčiť
z konkurznej podstaty. Z uvedeného krajský súd ďalej vyvodil, že nárok na vyplatenie
pohľadávok sťažovateľov predstavujúci podiel na majetku úpadcu im vznikne až
po skončení konkurzu, keď dôjde k uspokojeniu všetkých pohľadávok veriteľov
uplatnených v konkurze podľa rozvrhového uznesenia, a v nadväznosti na uvedené žalobu
sťažovateľov zamietol.
Proti citovanému rozsudku krajského súdu sa sťažovatelia opäť odvolali. Najvyšší
súd rozsudkom sp. zn. 6 Obo 16/03 z 24. marca 2004 napadnutý rozsudok krajského súdu
ako vecne správny potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že v predmetnom
prípade ide o majetkové podiely vypočítané úpadcom podľa § 17 transformačného zákona
na základe schváleného transformačného projektu. Vychádzal tiež z toho, že majetkové
podiely vyčíslené vo finančnom objeme neboli sťažovateľom vydané v zmysle § 13 ods. 2
transformačného zákona a ani vo forme podielnických listov postupom podľa § 17b tohto
zákona. Konštatoval, že sťažovatelia sa domáhajú nároku podľa § 68 ods. 1 ZKV, v zmysle
ktorého sa veci, ktoré majú byť vydané oprávneným osobám podľa zákonov upravujúcich
zmiernenie niektorých majetkových krívd, zahrňujú do podstaty len vtedy, ak neboli
v zákonom ustanovených lehotách uplatnené alebo boli zamietnuté. Za rozhodujúce
považoval najvyšší súd to, že „Predmetné majetkové podiely vyjadrené vo finančnom
objeme sú dlhom úpadcu a nie je to majetok podstaty, a preto sa nejedná o vydanie veci
z podstaty (§ 68 ods. 1 ZKV). Je nesporné, že navrhovatelia sú nositelia pohľadávok
na náhradu podľa osobitných predpisov (zák. č. 42/92 Zb.) a sú prednostnými veriteľmi
[§ 32 ods. 2 písm. a) ZKV] s poukazom na § 68 ods. 2 ZKV. Navrhovatelia si však takýto
nárok v zmysle uvedených ustanovení neuplatnili, a preto o tom súd nemohol rozhodovať“.
Sťažovatelia sa nestotožňujú s namietanými rozhodnutiami prvostupňového
a odvolacieho súdu, ktoré si podľa nich „... zákonnosť vysvetľujú po svojom a nerešpektujú
právny stav, ktorý tu bol a je“.
Poukazujú najmä na to, že oba súdy „... nesprávne prekvalifikovali požadovaný
majetok len na majetkové podiely, a preto nesprávne rozhodli, že majetky ako také
nespĺňajú náležitosti ust. § 19 ods. 2 a § 68 ods. 1 Zák. č. 328/91 Zb. - ZKV“.
Ďalej tvrdia, že ako krajský súd, tak aj najvyšší súd napriek oznámeniu „... výšky
našich majetkov ako formu inventára, a aj samotnú čiastku nášho majetkového podielu“
tieto dva pojmy nerozlíšili a ich zlúčenie nezdôvodnili. Zdôrazňujú tiež, že ich majetok bol
uznaný a ako taký mal byť vydaný, že vnesené veci sa nikdy nestali majetkom úpadcu a aj
keď majetkové podiely tvoria základný podiel na majetku družstva, podľa platného
právneho stavu „... sa pre určenie majetkového podielu nezapočítavajú...“. V nadväznosti
na uvedené sa považujú za oprávnené osoby, a teda vlastníkov ostatného majetku užívaného
družstvom. Nesúhlasia ani s názorom, že ako oprávnené osoby sa stali veriteľmi
v konkurze, pretože konkurz sa nemôže týkať majetku, ktorý úpadcovi nikdy nepatril.
Keďže sťažovatelia nepripojili k ich sťažnosti splnomocnenie pre advokáta na ich
zastupovanie v konaní pred ústavným súdom vyžadované v zmysle § 20 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), vyzval ich ústavný súd 10. septembra 2004
na jeho predloženie v stanovenej lehote. Na základe výzvy boli 1. októbra 2004 ústavnému
súdu doručené splnomocnenia, ktorými sťažovatelia poverili zastupovaním v konaní o ich
sťažnosti advokáta JUDr. B. S., B. Pokiaľ ide o sťažovateľku M. G., jej syn P. G.
ústavnému súdu oznámil, že jeho matka 28. júna 2004 zomrela. Zároveň predložil
potvrdenie Notárskeho úradu JUDr. F. K., podľa ktorého zo závetu zanechaného
poručiteľkou okrem iného vyplýva, že „.. ostatný majetok v celosti preberá jej syn P. G.,
bytom V., čo značí, že aj reštitučný a iný hnuteľný majetok (...)“.
Právny zástupca sťažovateľov na základe výzvy ústavného súdu zo 14. októbra 2004
doplnil ich pôvodnú sťažnosť a upresnil návrh na rozhodnutie vo veci samej, v zmysle
ktorého sa sťažovatelia domáhajú vydania tohto nálezu:
„Rozsudkom KS v Bratislave č. k. 76 Cb 147/99 zo dňa 11. 10. 2002 a v spojení
s rozsudkom NS Slovenskej republiky v Bratislave č. k. 6 Obo 16/03 zo dňa 24. marca 2004
bolo porušené právo občanov na spravodlivý súdny proces podľa Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Bolo porušené aj právo sťažovateľov – navrhovateľov garantované čl. 12, ods. 1,
čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 Ústavy SR.
Sťažovatelia – navrhovatelia majú právo na náhradu trov právneho zastúpenia voči
KS v Bratislave, ktorý je povinný tieto uhradiť na účet právneho zástupcu.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd sťažnosť sťažovateľov
predbežne prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí, pričom zisťoval, či neexistujú
dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona. Sťažnosti vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako
aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť,
ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu vôbec nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným rozhodnutím (postupom) orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV.
ÚS 66/02, II. ÚS 17/05).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov v súlade so svojou
judikatúrou konštatoval, že „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu,
ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov“
(I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, I. ÚS 34/03).
Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.
rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu
ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu
však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory
všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov,
ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy
(II. ÚS 54/02), ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o
ľudských právach a základných slobodách.
Sťažovatelia predovšetkým namietajú porušenie ich práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postavenie
v konaní pred súdom každému, kto žiada o ochranu tých svojich záujmov chránených
právnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96).
Ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len v takom
prípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu ochranu oprávnenou
osobou. Súd musí mať ústavou výslovne určenú kvalitu. To znamená, že musí byť nezávislý
a nestranný.
Právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená nárok na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný a aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,
že neúspech v súdnom konaní nie je možné bez ďalšieho považovať za porušenie
základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.
Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu
doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 82/04).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou námietok sťažovateľov je odlišné právne
posúdenie veci krajským súdom a najvyšším súdom (teda nesúhlas s ich interpretáciou
príslušných zákonných ustanovení) oproti právnemu názoru, ktorý zastávajú sťažovatelia
v ich právnej veci.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by napadnuté rozsudky
krajského súdu a najvyššieho súdu bolo možné považovať za zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne. Krajský súd, ako aj najvyšší súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedli
skutkové zistenia, o ktoré opreli svoje rozhodnutie, akými úvahami sa spravovali pri svojom
rozhodovaní, ako aj ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený
skutkový stav posúdili.
Bolo nepochybne v právomoci týchto súdov príslušné zákonné ustanovenia vyložiť
a rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by bol ich výklad z ústavného hľadiska
neospravedlniteľný a neudržateľný.
Z napadnutých rozhodnutí súdu prvého a druhého stupňa vyplýva, že dôvody v nich
uvedené sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností
prípadu a relevantných procesných noriem. Rozhodnutia krajského súdu aj najvyššieho súdu
nevykazujú znaky svojvôle, neobsahujú odlišné hodnotenia dôkazov a právne závery, oba
súdy svoje rozhodnutia odôvodnili na základe vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS
21/98, III. ÚS 209/04). Ústavný súd nemá za tejto situácie dôvod zasiahnuť do právneho
názoru všeobecných súdov. Nie je totiž úlohou ústavného súdu vykladať zákony vo vzťahu
k zásadnej otázke danej veci, ktorá spočíva v tom, ako treba právne kvalifikovať nároky,
ktoré sťažovatelia pred všeobecnými súdmi uplatnili (I. ÚS 28/05).
Ústavný súd nie je taktiež zásadne oprávnený ani povinný opätovne sa venovať
námietkam, ktoré sťažovatelia uplatnili v konaní pred všeobecnými súdmi, ak boli
prejednané a tieto súdy o nich rozhodli.
Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že sťažovatelia namietajú porušenie
svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
takými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré zjavne nemožno dávať
do súvislosti s obsahom označených práv, a preto neprichádza do úvahy, aby mohli byť
predmetom posudzovania ústavnosti v konaní o veci samej.
Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predložených
rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu, z právnych východísk a záverov odmietol
sťažnosť sťažovateľov v časti, v ktorej namietali porušenie ich práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú a v nadväznosti na to aj v rozsahu tvrdení o porušení práv podľa čl. 12
ods. 1 ústavy.
Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej
zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľov
hmotnoprávneho charakteru, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť aj v časti, v ktorej
sťažovatelia namietali porušenie ich základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy. Ústavný súd totiž v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS
78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,
že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z l. 46 až 48
ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným
súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127
ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných
súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
Sťažovatelia napokon namietli aj porušenie čl. 141 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy „V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé
a nestranné súdy“.
Podľa názoru ústavného súdu toto ustanovenie ústavy vyjadruje princíp právneho
štátu, resp. určuje právny základ rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a nemožno ho
samostatne aplikovať (a teda ani namietať jeho porušenie) v konaní o porušení
individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb
prostredníctvom a na základe sťažnosti pred ústavným súdom (m. m. II. ÚS 810/00).
Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. apríla 2005