Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 116/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2005

predbežne prerokoval sťažnosť P. G., bytom V., Z. K., bytom B., L. K., bytom V., M. Š.,

bytom V., B. K., bytom V. a Z. J., bytom S., zastúpených advokátom JUDr. B. S., B., ktorou

namietali porušenie , , a

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 11. októbra 2002 v spojení

s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. marca 2004,

a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. G., Z. K., L. K., M. Š., B. K. a Z. J. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta

2004 doručená sťažnosť P. G., Z. K., L. K., M. G., M. Š., B. K. a Z. J. (ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 141

ods. 1 (ďalej len „“) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. októbra 2002 v spojení

s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. marca 2004.

Skutkový stav, ktorý viedol k podaniu sťažnosti ústavnému súdu, je v sťažnosti

opísaný od 12. septembra 1995, keď bola sťažovateľom na základe ich písomných žiadostí

vydaná pôda Roľníckym družstvom V. (ďalej len „roľnícke družstvo“) s tým, že ostatný

majetok pozostávajúci z ich majetkových podielov a vneseného majetku im bude vydaný

do 90 dní. Medzičasom však bol na majetok roľníckeho družstva vyhlásený konkurz,

v dôsledku čoho sťažovatelia požiadali o vydanie ich majetku „... správcu konkurznej

podstaty a dozorujúceho sudcu“.

Keďže ich majetok im vydaný nebol, podali krajskému súdu incidenčnú žalobu,

ktorou sa domáhali vylúčenia ich majetku z konkurznej podstaty úpadcu. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 9. apríla 1999 žalobu sťažovateľov zamietol. Proti

tomuto rozsudku podali sťažovatelia odvolanie, na základe ktorého ho najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 20. decembra 2001 zrušil a vrátil mu vec na nové konanie.

Krajský súd v novom konaní skúmal, či sťažovatelia uplatnili svoj nárok podľa zákona

č. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“) a či ich majetok bol

neoprávnene zahrnutý do konkurznej podstaty úpadcu. Krajský súd zistil, že všetci

sťažovatelia prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu, správca konkurznej podstaty ich

nároky uznal a zaradil ich podľa o konkurze a vyrovnaní v znení

účinnom v relevantnom čase (ďalej len „ZKV“) do tretej triedy pre účely rozvrhu. Napriek

tejto skutočnosti sťažovatelia požiadali v stanovenej lehote konkurzný súd o vylúčenie nimi

uplatnených pohľadávok z konkurzu podľa § 19 ZKV. Podľa ďalšieho zistenia krajského

súdu sťažovatelia uplatnili svoje nároky na základe rozhodnutia úpadcu a výška ich

majetkových podielov bola vypočítaná v súlade s o úprave

majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách v znení neskorších

predpisov (ďalej len „transformačný zákon“) a vzhľadom na to v ich prípade nejde o nároky

podľa zákona o pôde. Na základe toho krajský súd dospel k záveru, že majetkový podiel

sťažovateľov tvorí súčasť majetkovej podstaty úpadcu, a preto ho nie je možné vylúčiť

z konkurznej podstaty. Z uvedeného krajský súd ďalej vyvodil, že nárok na vyplatenie

pohľadávok sťažovateľov predstavujúci podiel na majetku úpadcu im vznikne až

po skončení konkurzu, keď dôjde k uspokojeniu všetkých pohľadávok veriteľov

uplatnených v konkurze podľa rozvrhového uznesenia, a v nadväznosti na uvedené žalobu

sťažovateľov zamietol.

Proti citovanému rozsudku krajského súdu sa sťažovatelia opäť odvolali. Najvyšší

súd rozsudkom sp. zn. z 24. marca 2004 napadnutý rozsudok krajského súdu

ako vecne správny potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že v predmetnom

prípade ide o majetkové podiely vypočítané úpadcom podľa § 17 transformačného zákona

na základe schváleného transformačného projektu. Vychádzal tiež z toho, že majetkové

podiely vyčíslené vo finančnom objeme neboli sťažovateľom vydané v zmysle § 13 ods. 2

transformačného zákona a ani vo forme podielnických listov postupom podľa § 17b tohto

zákona. Konštatoval, že sťažovatelia sa domáhajú nároku podľa § 68 ods. 1 ZKV, v zmysle

ktorého sa veci, ktoré majú byť vydané oprávneným osobám podľa zákonov upravujúcich

zmiernenie niektorých majetkových krívd, zahrňujú do podstaty len vtedy, ak neboli

v zákonom ustanovených lehotách uplatnené alebo boli zamietnuté. Za rozhodujúce

považoval najvyšší súd to, že „Predmetné majetkové podiely vyjadrené vo finančnom

objeme sú dlhom úpadcu a nie je to majetok podstaty, a preto sa nejedná o vydanie veci

z podstaty (§ 68 ods. 1 ZKV). Je nesporné, že navrhovatelia sú nositelia pohľadávok

na náhradu podľa osobitných predpisov (zák. č. 42/92 Zb.) a sú prednostnými veriteľmi

[§ 32 ods. 2 písm. a) ZKV] s poukazom na § 68 ods. 2 ZKV. Navrhovatelia si však takýto

nárok v zmysle uvedených ustanovení neuplatnili, a preto o tom súd nemohol rozhodovať“.

Sťažovatelia sa nestotožňujú s namietanými rozhodnutiami prvostupňového

a odvolacieho súdu, ktoré si podľa nich „... zákonnosť vysvetľujú po svojom a nerešpektujú

právny stav, ktorý tu bol a je“.

Poukazujú najmä na to, že oba súdy „... nesprávne prekvalifikovali požadovaný

majetok len na majetkové podiely, a preto nesprávne rozhodli, že majetky ako také

nespĺňajú náležitosti ust. § 19 ods. 2 a § 68 ods. 1 Zák. č. 328/91 Zb. - ZKV“.

Ďalej tvrdia, že ako krajský súd, tak aj najvyšší súd napriek oznámeniu „... výšky

našich majetkov ako formu inventára, a aj samotnú čiastku nášho majetkového podielu“

tieto dva pojmy nerozlíšili a ich zlúčenie nezdôvodnili. Zdôrazňujú tiež, že ich majetok bol

uznaný a ako taký mal byť vydaný, že vnesené veci sa nikdy nestali majetkom úpadcu a aj

keď majetkové podiely tvoria základný podiel na majetku družstva, podľa platného

právneho stavu „... sa pre určenie majetkového podielu nezapočítavajú...“. V nadväznosti

na uvedené sa považujú za oprávnené osoby, a teda vlastníkov ostatného majetku užívaného

družstvom. Nesúhlasia ani s názorom, že ako oprávnené osoby sa stali veriteľmi

v konkurze, pretože konkurz sa nemôže týkať majetku, ktorý úpadcovi nikdy nepatril.

Keďže sťažovatelia nepripojili k ich sťažnosti splnomocnenie pre advokáta na ich

zastupovanie v konaní pred ústavným súdom vyžadované v zmysle § 20 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), vyzval ich ústavný súd 10. septembra 2004

na jeho predloženie v stanovenej lehote. Na základe výzvy boli 1. októbra 2004 ústavnému

súdu doručené splnomocnenia, ktorými sťažovatelia poverili zastupovaním v konaní o ich

sťažnosti advokáta JUDr. B. S., B. Pokiaľ ide o sťažovateľku M. G., jej syn P. G.

ústavnému súdu oznámil, že jeho matka 28. júna 2004 zomrela. Zároveň predložil

potvrdenie Notárskeho úradu JUDr. F. K., podľa ktorého zo závetu zanechaného

poručiteľkou okrem iného vyplýva, že „.. ostatný majetok v celosti preberá jej syn P. G.,

bytom V., čo značí, že aj reštitučný a iný hnuteľný majetok (...)“.

Právny zástupca sťažovateľov na základe výzvy ústavného súdu zo 14. októbra 2004

doplnil ich pôvodnú sťažnosť a upresnil návrh na rozhodnutie vo veci samej, v zmysle

ktorého sa sťažovatelia domáhajú vydania tohto nálezu:

„Rozsudkom KS v Bratislave č. k. zo dňa 11. 10. 2002 a v spojení

s rozsudkom NS Slovenskej republiky v Bratislave č. k. zo dňa 24. marca 2004

bolo porušené právo občanov na spravodlivý súdny proces podľa Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Bolo porušené aj právo sťažovateľov – navrhovateľov garantované čl. 12, ods. 1,

, , SR.

Sťažovatelia – navrhovatelia majú právo na náhradu trov právneho zastúpenia voči

KS v Bratislave, ktorý je povinný tieto uhradiť na účet právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený rozhodovať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd sťažnosť sťažovateľov

predbežne prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí, pričom zisťoval, či neexistujú

dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona. Sťažnosti vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako

aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť,

ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu vôbec nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným rozhodnutím (postupom) orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, IV.

ÚS 66/02, ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov v súlade so svojou

judikatúrou konštatoval, že „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu,

ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov“

(, , ).

Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.

rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu

ústavnoprávnych princípov konania ( až 50 ). Táto právomoc ústavného súdu

však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory

všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov,

ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy

(), ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o

ľudských právach a základných slobodách.

Sťažovatelia predovšetkým namietajú porušenie ich práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa .

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...“.

Podľa „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.

Účelom je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postavenie

v konaní pred súdom každému, kto žiada o ochranu tých svojich záujmov chránených

právnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci ().

Ustanovenie zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len v takom

prípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu ochranu oprávnenou

osobou. Súd musí mať výslovne určenú kvalitu. To znamená, že musí byť nezávislý

a nestranný.

Právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo na súdnu

a inú právnu ochranu podľa neznamená nárok na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný a aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,

že neúspech v súdnom konaní nie je možné bez ďalšieho považovať za porušenie

základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.

Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu

doň zasahovať (, , ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou námietok sťažovateľov je odlišné právne

posúdenie veci krajským súdom a najvyšším súdom (teda nesúhlas s ich interpretáciou

príslušných zákonných ustanovení) oproti právnemu názoru, ktorý zastávajú sťažovatelia

v ich právnej veci.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by napadnuté rozsudky

krajského súdu a najvyššieho súdu bolo možné považovať za zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne. Krajský súd, ako aj najvyšší súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedli

skutkové zistenia, o ktoré opreli svoje rozhodnutie, akými úvahami sa spravovali pri svojom

rozhodovaní, ako aj ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený

skutkový stav posúdili.

Bolo nepochybne v právomoci týchto súdov príslušné zákonné ustanovenia vyložiť

a rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by bol ich výklad z ústavného hľadiska

neospravedlniteľný a neudržateľný.

Z napadnutých rozhodnutí súdu prvého a druhého stupňa vyplýva, že dôvody v nich

uvedené sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností

prípadu a relevantných procesných noriem. Rozhodnutia krajského súdu aj najvyššieho súdu

nevykazujú znaky svojvôle, neobsahujú odlišné hodnotenia dôkazov a právne závery, oba

súdy svoje rozhodnutia odôvodnili na základe vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS

21/98, ). Ústavný súd nemá za tejto situácie dôvod zasiahnuť do právneho

názoru všeobecných súdov. Nie je totiž úlohou ústavného súdu vykladať zákony vo vzťahu

k zásadnej otázke danej veci, ktorá spočíva v tom, ako treba právne kvalifikovať nároky,

ktoré sťažovatelia pred všeobecnými súdmi uplatnili ().

Ústavný súd nie je taktiež zásadne oprávnený ani povinný opätovne sa venovať

námietkam, ktoré sťažovatelia uplatnili v konaní pred všeobecnými súdmi, ak boli

prejednané a tieto súdy o nich rozhodli.

Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že sťažovatelia namietajú porušenie

svojho práva podľa dohovoru a základného práva podľa

takými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré zjavne nemožno dávať

do súvislosti s obsahom označených práv, a preto neprichádza do úvahy, aby mohli byť

predmetom posudzovania ústavnosti v konaní o veci samej.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predložených

rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu, z právnych východísk a záverov odmietol

sťažnosť sťažovateľov v časti, v ktorej namietali porušenie ich práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa podľa ako zjavne

neopodstatnenú a v nadväznosti na to aj v rozsahu tvrdení o porušení práv podľa čl. 12

ods. 1 .

Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľov

hmotnoprávneho charakteru, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť aj v časti, v ktorej

sťažovatelia namietali porušenie ich základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20

ods. 1 . Ústavný súd totiž v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS

78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z l. 46 až 48

. V opačnom prípade by sa ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Sťažovatelia napokon namietli aj porušenie .

Podľa „V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy“.

Podľa názoru ústavného súdu toto ustanovenie vyjadruje princíp právneho

štátu, resp. určuje právny základ rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a nemožno ho

samostatne aplikovať (a teda ani namietať jeho porušenie) v konaní o porušení

individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb

prostredníctvom a na základe sťažnosti pred ústavným súdom (m. m. ).

Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2005