Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 78 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (83)I. ÚS 82/04
PDF · 124.7 KB
No categories available
I. ÚS 82/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 82/04-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2004
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rannila Slovakia, s. r. o., K.,
zastúpenej advokátkou JUDr. M. Š., F., K., ktorou namietala porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 33 Cb
55/2003 a na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 20 Cob 156/03, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rannila Slovakia, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Podaním z 31. marca 2004 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „ústavný súd“) 2. apríla 2004, označeným ako „Sťažnosť proti porušeniu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v súlade s čl. 127 Ústavy Slovenskej
republiky“ obchodná spoločnosť Rannila Slovakia, s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpená advokátkou JUDr. M. Š., K., namieta porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 33 Cb 55/2003 a na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) pod sp. zn. 20 Cob 156/03.
Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46
ods. 1 ústavy rozsudkami okresného súdu č. k. 33 Cb 55/2003-59 z 5. novembra 2003
a krajského súdu č. k. 20 Cob 156/03-83 z 19. januára 2004. Žiada tiež, aby ústavný súd oba
rozsudky zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. Napokon požaduje aj
náhradu trov právneho zastúpenia.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka požiadala na okresnom súde o vydanie
platobného rozkazu. Platobný rozkaz bol vydaný 26. augusta 2002 a keďže nebolo možné
doručiť ho druhému účastníkovi konania, uznesením okresného súdu z 5. decembra 2002
bol platobný rozkaz v zmysle ustanovenia § 173 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
zrušený. Podaním zo 6. októbra 2003 vzala sťažovateľka svoj návrh na začatie konania
v celom rozsahu späť bez uvedenia dôvodu, pričom navrhla konanie zastaviť, účastníkom
nepriznať náhradu trov konania a rozhodnúť o vrátení súdneho poplatku zaplateného
z návrhu. To znamená, že ku späťvzatiu návrhu došlo po vydaní platobného rozkazu a pred
prvým pojednávaním vo veci.
Uznesením okresného súdu č. k. 33 Cb 55/2003-59 z 5. novembra 2003 bolo konanie
zastavené, žiadnemu z účastníkov nebolo priznané právo na náhradu trov a zároveň sa
rozhodlo, že sťažovateľke sa súdny poplatok za podanie návrhu nevracia.
Proti uzneseniu okresného súdu, a to proti výroku o nevrátení súdneho poplatku,
podala sťažovateľka 12. decembra 2003 odvolanie.
Uznesením krajského súdu č. k. 20 Cob 156/03-83 z 19. januára 2004, ktoré bolo
právnej zástupkyni sťažovateľky doručené 5. februára 2004, bolo uznesenie okresného súdu
v napadnutom výroku potvrdené.
Podľa názoru sťažovateľky súdy nesprávne vyložili ustanovenie § 11 ods. 3 zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“),
keď dospeli k záveru, že poplatok možno vrátiť iba vtedy, ak sa návrh vzal späť pred
vydaním platobného rozkazu. Sťažovateľka je toho právneho názoru, že pri správnom
výklade citovaného ustanovenia je potrebné vychádzať z prvej vety § 11 ods. 3 zákona
o súdnych poplatkoch, a preto pre posúdenie veci je podstatná tá skutočnosť, či ku
späťvzatiu návrhu došlo pred prvým pojednávaním alebo až po ňom. Právny názor
všeobecných súdov je porušením čl. 46 ods. 1 ústavy.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 2 Cob 156/03-83 z 19. januára 2004, ktorým bolo
potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 33 Cb 55/2003-59 z 5. novembra 2003 ohľadom
výroku o nevrátení súdneho poplatku, vyplýva, že rozhodujúca pre posúdenie veci je tretia
veta § 11 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorej poplatok sa vráti, ak sa návrh
vzal späť pred vydaním platobného rozkazu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným , ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa názoru ústavného súdu vo vzťahu k okresnému súdu nie je daná právomoc
ústavného súdu konať a rozhodnúť o podanej sťažnosti. Ako to vyplýva z citovaného čl.
127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu rozhodovať o porušení základných práv
a slobôd je iba subsidiárna, lebo je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. V danom prípade proti uzneseniu okresného súdu je prípustné
odvolanie, o ktorom rozhoduje krajský súd. To znamená, že ochranu proti porušovaniu
základných práv a slobôd zo strany okresného súdu má poskytnúť krajský súd ako odvolací
súd. Preto v tejto časti nie je daná právomoc ústavného súdu.
Vo vzťahu voči krajskému súdu treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto
možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť,
že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Podstatou námietky sťažovateľky je odlišné právne posúdenie veci krajským súdom
oproti právnemu názoru, ktorý zastáva sťažovateľka. Túto skutočnosť vníma sťažovateľka
ako porušenie práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa názoru ústavného súdu právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté
v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno
povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné bez ďalšieho považovať za porušenie
základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ
tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň
zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2004