Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 371 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (382)I. ÚS 24/00
PDF · 176.79 KB
No categories available
I. ÚS 24/00
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu predbežne
prerokoval podnet Istrochemu, a. s., Nobelova ul. č. 34, Bratislava na začatia konania
vo veci porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky, v čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a vo veci porušenia čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. septembra 1999 sp. zn. 2 Obdo 7/99
a takto
rozhodol:
Podnet akciovej spoločnosti Istrochem na začatie konania o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Dňa 7. januára 2000 Istrochem, a. s., Nobelova ul. č. 34, Bratislava (ďalej len
„navrhovateľ“) podal na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
podnet na začatie konania vo veci porušenia jeho práva na súdnu ochranu zaručeného
Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a Listinou základných práv
a slobôd („ďalej len „listina“) v čl. 46 a nasl. ústavy, resp. v čl. 36 a nasl. listiny
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23 septembra 1999 sp. zn.
2 Obdo 7/99. Ďalej namietal, že týmto rozhodnutím došlo tiež k porušeniu čl. 2 ods. 2
ústavy, resp. čl. 2 ods. 2 listiny.
Konkrétne navrhovateľ namietal, že týmto uznesením Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolacie konanie zastavil bez toho, aby k takémuto rozhodnutiu našiel
oporu v platných a účinných ustanoveniach právneho poriadku Slovenskej republiky,
keď ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku uvádzané dovolacím súdom
v odôvodnení rozhodnutia sú pre tento prípad zjavne neaplikovateľné.
Navrhovateľ výslovne uviedol, že sa nedomáha vyslovenia porušenia ústavných
práv rozhodnutiami súdu prvého a druhého stupňa a ich nesprávnym (nezákonným)
postupom.
K svojmu podnetu navrhovateľ pripojil všetky s podnetom súvisiace
rozhodnutia všeobecných súdov.
II.
Ústavný súd môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických
osôb, ak namietajú porušenie svojich práv (čl. 130 ods. 3 ústavy). Ustanovenie § 20
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktoré sa týka
návrhu na začatie konania, platí aj pre podanie podnetu (§ 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde).
Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ustanovuje niekoľko
podmienok, ktoré musia byť pri predbežnom prerokovaní návrhu splnené na jeho
prijatie na ďalšie konanie. Jednou z nich je aj požiadavka, aby návrh nebol zjavne
neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS
66/98). Teda úloha ústavného súdu na predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva
v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu
porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom,
aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto
porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť
taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Navrhovateľ v podnete na začatie konania pred ústavným súdom napadol
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
z 23. septembra 1999 sp. zn. 2 Obdo 7/99, ktorým bolo zastavené dovolacie konanie
začaté na základe dovolania navrhovateľa podaného proti uzneseniu Krajského súdu
v Bratislave z 29. 10. 1998 sp. zn. 15 Co 277/98.
Krajský súd týmto uznesením zmenil uznesenie Okresného súdu Bratislava III
zo 17. 6. 1998 sp. zn. Rob 1007/98 tak, že navrhovateľovi (v predmetnom konaní
v postavení odporcu) uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odpor vo výške
264 Sk. Krajský súd tak rozhodol o odvolaní navrhovateľa, ktorý napadol rozhodnutie
súdu prvého stupňa z dvoch dôvodov. Jednak namietal, že ho vydal orgán, ktorý na to
nebol zákonom splnomocnený, v dôsledku čoho takéto konanie odporuje ustanoveniu
čl. 2 ods. 2 ústavy, resp. čl. 2 ods. 2 listiny, jednak namietal, že okresný súd vyrubil
súdny poplatok v sume 500 Sk, t. j. vo vyššej sume, ako vyplýva zo zákona. Krajský
súd opierajúc sa o položku 1 písm. a) a poznámku 7 sadzobníka súdnych poplatkov
prílohy zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov
uvedenú poslednú námietku navrhovateľa uznal za odôvodnenú a znížil výšku
súdneho poplatku na sumu, ktorá sa rovná 4 % z 6 600 Sk, t. j. z ceny predmetu
podaného odporu.
V dovolaní, ktoré navrhovateľ proti tomuto právoplatnému uzneseniu krajského
súdu podal na najvyšší súd, uviedol len jeden dovolací dôvod, a to dôvod uvedený
v § 237 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný. Navrhovateľ konkretizoval tento
dôvod tak, že vo veci súdneho poplatku za odpor nebol podaný návrh na začatie
konania v zmysle § 79 ods. 1 OSP a že nejde o žiadny z prípadov, kedy možno začať
konanie aj bez návrhu v zmysle § 81 ods. 1 OSP, teda je dôvodný záver, že tu ide
o nedostatok uvedený v ustanovení § 237 písm. e) OSP.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že pred preskúmaním
rozhodnutia odvolacieho súdu skúmal najprv, či sú splnené podmienky, za ktorých
dovolací súd môže konať. V tejto súvislosti uviedol, že účelom dovolania je
preskúmať rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok
napadnutý (§ 242 ods. 1 OSP), a že tomu musí zodpovedať aj obsah a náležitosti
dovolania (§ 241 ods. 1 OSP). Po konštatovaní, že napadnutým rozhodnutím krajský
súd vyhovel odvolaniu navrhovateľa čo do výšky povinnosti platenia súdneho
poplatku, že jeho subjektívne nároky boli uspokojené a že dovolací súd skúma svoju
právomoc z úradnej povinnosti, dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre
dovolacie konanie. Preto toto konanie s poukazom na § 103, § 104 ods. 1 v spojení
s § 243c OSP zastavil. K tomu ešte konštatoval, že právny názor navrhovateľa je
v zjavnom rozpore so zákonom, nemá oporu v právnej teórii ani v súdnej praxi, ktorá
je tu ustálená.
V súvislosti s týmto uznesením najvyššieho súdu navrhovateľ namietal
porušenie viacerých článkov ústavy a listiny. Nakoľko v obsahu čl. 46 ods. 1, resp. čl.
2 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1, resp. čl. 2 ods. 2 listiny nie sú z hľadiska obsahu
predmetného podnetu podstatné významové rozdiely, ústavný súd sa pri jeho
posudzovaní obmedzil len na príslušné články ústavy v relevantnom znení.
Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde (...) (čl. 46 ods. 1 ústavy).
Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy).
Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že nejde o prvý prípad, kedy
navrhovateľ na ústavnom súde namietal v rôznych modifikáciách porušenie práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti s rozhodnutiami
všeobecných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odpor, ktorý
podal v postavení odporcu proti platobnému rozkazu vydanému súdom v občianskom
súdnom konaní. Napr. vo veci I. ÚS 18/95 navrhovateľ namietal porušenie tohto
článku ústavy v dôsledku porušenia § 212 ods. 1 OSP, ktorého sa mal odvolací súd
dopustiť pri rozhodovaní o jeho odvolaniach v 12 veciach, a porušenie čl. 13 ods. 1
ústavy, pretože všeobecné súdy neakceptovali dôvody ním uplatnené proti sporným
uzneseniam o uložení poplatkovej povinnosti za odpor proti platobnému rozkazu
a uložil mu povinnosť konať niečo, čo neukladá zákon, resp. povinnosť nebola uložená
na základe zákona a v jeho medziach; porušenie rovnakých článkov namietal aj vo
veci I. ÚS 50/97, tentoraz v dôsledku toho, že odvolací súd sa v rozhodnutí o odvolaní
nezaoberal jeho návrhom týkajúcim sa vyriešenia otázky, či odpor proti platobnému
rozkazu je návrhom na konanie súdu, prípadne či je žiadosťou o vykonanie úkonu
súdu, ktorý je v Sadzobníku súdnych poplatkov a v ustanovení § 1 zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov označený ako
poplatkový úkon; vo veci I. ÚS 54/97 videl porušenie svojho základného práva na
súdnu ochranu v tom, že odvolací súd sa nezaoberal všetkými jeho námietkami
uvedenými v odvolaní, najmä aby preskúmal rozhodnutie z toho hľadiska, že podľa
zákona sa súdne poplatky vyberajú iba za konanie a úkony súdov, čo odpor proti
platobnému rozkazu nie je, ďalej z toho hľadiska, že sa ukladá poplatková povinnosť
niekomu, koho zákon neuvádza ako poplatníka. Vo všetkých týchto veciach ústavný
súd podnety navrhovateľa po ich prijatí zamietol ako neopodstatnené.
Pokiaľ išlo o námietku navrhovateľa týkajúcu sa porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu, ústavný súd vtedy uviedol, že podstata tohto práva spočíva
v prvom rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že
tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať
tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré
ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú (čl. 46 ústavy v spojitosti s čl. 51 ústavy),
a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej
ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať.
Ďalej uviedol, že postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je
vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1
ústavy. Nakoniec zdôraznil, že ochranu základným právam a slobodám poskytujú
predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu v konaní o podnete
poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených
zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) je súčasne aj porušením základného
práva alebo slobody upravených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11
ústavy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).
V podnete, ktorý je predmetom tohto rozhodnutia, navrhovateľ vyčítal
najvyššiemu súdu, že svojím rozhodnutím porušil jeho právo na súdnu ochranu a konal
v rozpore s požiadavkou uvedenou v čl. 2 ods. 2 ústavy, ak zastavil dovolacie konanie,
pretože podľa názoru navrhovateľa k takémuto rozhodnutiu nemal oporu v platných
a účinných ustanoveniach právneho poriadku Slovenskej republiky, keď ustanovenia
OSP uvádzané dovolacím súdom v odôvodnení rozhodnutia sú pre tento prípad zjavne
neaplikovateľné.
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že navrhovateľ nenapadol porušenie
uvedených ústavných práv rozhodnutiami súdu prvého a druhého stupňa, ktoré
predchádzali namietanému rozhodnutiu dovolacieho súdu. Teda navrhovateľ netvrdí,
že jeho vec nebola vôbec prejednaná všeobecným súdom, ale namieta len jej
neprejednanie dovolacím súdom. Inými slovami, navrhovateľ vidí porušenie práva na
súdnu ochranu zaručeného ústavou len v porušení jeho práva na dovolací súd.
V dovolaní, ktorým sa navrhovateľ obrátil na dovolací súd, navrhovateľ
netvrdil, že odvolací súd jeho vec riadne neprejednal, netvrdil ani, že rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ ide o uloženú povinnosť zaplatiť súdny poplatok v určenej
výške, je nesprávne, tak ako to tvrdil v odvolaní v prípade rozhodnutia súdu prvého
stupňa. Svoje dovolanie založil na jedinom dôvode, a to na nedostatku návrhu na
začatie konania, ktorý podľa názoru navrhovateľa bol podľa zákona potrebný. Tento
dôvod však nevznikol až rozhodnutím odvolacieho súdu, pretože ak by bol
opodstatnený, zakladal by už vážny nedostatok rozhodnutia súdu prvého stupňa
a nepochybne by ním boli postihnuté aj všetky predchádzajúce prípady rozhodnutí,
v ktorých všeobecné súdy zaviazali navrhovateľa alebo iného účastníka občianskeho
súdneho konania v procesnom postavení odporcu na povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za odpor proti platobnému rozkazu vydanému v občianskom súdnom konaní
podľa § 172 až 175 OSP vrátane tých prípadov, ktoré boli predmetom
predchádzajúcich podnetov navrhovateľa na začatie konania pred ústavným súdom,
v ktorých sa navrhovateľ takéhoto nedostatku v konaní pred všeobecnými súdmi
nedovolal na spochybnenie ich rozhodnutí o tejto poplatkovej povinnosti. Ústavný súd
pripúšťa, že účastníkom konania dlhodobo akceptovaná rozhodovacia súdna prax,
prípadne len niektorý jej dôležitý prvok, vo veciach rovnakej povahy sama osebe
nemôže byť na prekážku tomu, aby ju tento účastník nemohol kedykoľvek neskôr
spochybniť a vyvolať konanie na jej zmenu, ale na druhej strane nemôže prehliadnuť,
že takýto postup účastníka opierajúceho sa konštantne o pomoc svojich právnikov
obsahuje v sebe prvky, ktoré poukazujú na jeho vlastnú pochybnosť o jednoznačnosti
a opodstatnenosti takéhoto konania.
Dovolací súd posúdil dovolanie navrhovateľa ako dovolanie, ktoré nespĺňa
podmienky dovolacieho konania, a preto ho zastavil. Navrhovateľ svoju kritiku
zameral predovšetkým na dôvody, o ktoré oprel dovolací súd zastavenie dovolacieho
konania. Navrhovateľ však v podnete bližšie neuviedol, prečo považuje ustanovenia
OSP, na ktoré sa odvolal dovolací súd, za zjavne neaplikovateľné. Jeho tvrdenie
o nedostatku opory v právnom poriadku pre zastavenie dovolacieho konania je
všeobecné.
V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné k vyššie uvedenej
judikatúre, ktorá je relevantná aj pre danú vec, dodať, že otázka posúdenia, či sú alebo
nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do
výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný
súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje Najvyšší súd Slovenskej republiky
(mutatis mutandis, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému
ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné
za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich
z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00). Len výnimočne by otázka splnenia podmienok
konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne
a zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody.
S poukazom na vyššie uvedené ústavný súd konštatuje, že v danej veci o takýto
prípad nejde. K tomu treba dodať, že všeobecný súd, a tým viac to platí, ak ide
o najvyšší súd, nemôže porušiť čl. 2 ods. 2 ústavy, ak prípadný nejasný legislatívny
text vyloží a uplatní spôsobom, ktorý je v súlade s ústavou. Totiž nejasnosť
akéhokoľvek legislatívneho textu možno odstrániť iba výkladom, ktorému sa súdy
v prípade konkrétneho sporu o právo nemôžu dosť dobre vyhnúť, pretože každý
predložený spor musia v konečnom dôsledku rozhodnúť. Pri jeho výklade však musia
rešpektovať požiadavku vyplývajúcu z čl. 152 ods. 4 ústavy.
Okrem toho aj ústavný súd považuje dôvod použitý navrhovateľom za
nespôsobilý na pripustenie dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
rozhodlo o povinnosti dovolateľa zaplatiť súdny poplatok. Navrhovateľ založil svoje
tvrdenie o potrebe podať návrh na začatie konania vo veci rozhodnutia súdu
o vyrubení súdneho poplatku za odpor proti platobnému rozkazu na ustanovení § 79
ods. 1 OSP, ktoré ustanovuje, že občianske súdne konanie sa začína na návrh.
Navrhovateľ netvrdil, že občianske súdne konanie, v ktorom mu bola uložená
povinnosť zaplatiť súdny poplatok, sa riadne nezačalo. Netvrdil ani, že nepodal odpor
proti platobnému rozkazu, za ktorý mu poplatok bol uložený. Dovolával sa použitia
tohto ustanovenia výlučne v súvislosti s činnosťou súdu vo veciach poplatkov. Avšak
činnosť súdov vo veciach súdnych poplatkov treba odlišovať od občianskeho súdneho
konania, ktorému je určené uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku. Ak
súdy rozhodujú o právach a povinnostiach účastníkov podľa zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, rozhodujú ako samostatný orgán
oprávnený vykonať poplatkový úkon a pre konanie v týchto prípadoch iba primerane
súčasne použijú Občiansky súdny poriadok i predpisy o konaní vo veciach daní
a poplatkov (§ 14 zákona o súdnych poplatkoch). Súd v týchto prípadoch priamo
aplikuje Občiansky súdny poriadok iba v ojedinelých prípadoch, napr. pri rozhodovaní
podľa § 138 o oslobodení od súdnych poplatkov, pri rozhodovaní o odvolaní proti
uzneseniu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok podľa § 210a OSP. Ustanovenie § 79
ods. 1 OSP medzi prípady priameho použitia vo veciach súdnych poplatkov nepatrí
a z povahy veci vyplýva, že toto ustanovenie, tak ako to tvrdil navrhovateľ, nemožno
použiť na rozhodovanie súdu o právach a povinnostiach účastníkov podľa zákona
o súdnych poplatkoch ani primerane.
Nakoniec ústavný súd poznamenáva, že v predchádzajúcej veci navrhovateľa už
konštatoval, že povinnosť zaplatiť súdny poplatok z odporu proti platobnému rozkazu
je uložená zákonom a že poznámky k položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov
upravujú platenie poplatkov vo všetkých procesných situáciách, ktoré sa vyskytujú
v občianskom súdnom konaní (I. ÚS 18/95).
Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa týkajúcu sa zastavenia dovolacieho
konania, ústavný súd poznamenáva, že právo na súdnu ochranu, tak ako ho garantuje
čl. 46 ods. 1 ústavy, nie je absolútne. Uvedený článok odkazuje na zákon, pokiaľ ide
o vymedzenie súdnej ochrany subjektívnemu právu. Preto len na základe tohto článku
ústavy nemožno vyvodiť ústavné právo na súdnu ochranu dovolacím súdom. Tým viac
potom platí, že sa ho nemožno dovolávať bez splnenia zákonom stanovených
podmienok, ktoré v prípade dovolacieho súdu ako tretej inštancie všeobecného
súdnictva môžu byť prísnejšie ako v prípade súdu prvého a druhého stupňa. Je to dané
samotnou povahou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.
V danej veci dovolací súd konštatoval, že navrhovateľ nesplnil stanovené
podmienky dovolacieho konania. Ústavný súd už konštatoval, že toto rozhodnutie
nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Predmetom porušenia
práva na súdnu ochranu mala byť povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odpor proti
platobnému rozkazu, ktorú navrhovateľovi uznesením uložil súd prvého stupňa.
Navrhovateľ využil právo podať proti nemu odvolanie, ktoré odvolací súd riadne
prejednal. Inak povinnosť zaplatiť súdny poplatok nemožno v princípe podriadiť pod
„spory o občianskych právach a záväzkoch“ podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), tak ako sú tieto spory
interpretované Európskym súdom pre ľudské práva, preto priame uplatnenie záruk
práva na spravodlivý proces, ktoré tento článok ustanovuje, tu neprichádza do úvahy.
Okrem toho súdny poplatok vyrubený navrhovateľovi vo výške 264 Sk za odpor proti
platobnému rozkazu nezabránil vecnému prejednaniu tohto odporu, ktorým sa bránil
v konečnom dôsledku proti žalobe Slovenskej poisťovni, a. s., o zaplatenie sumy 6 600
Sk, ktorou sa začalo občianske súdne konanie, inak podliehajúce pod v čl. 6 ods. 1
Dohovoru, v rámci ktorého sa uvedený súdny poplatok navrhovateľovi vyrubil.
Nakoniec navrhovateľ nič také netvrdil ani v spornom dovolaní pred Najvyšším súdom
Slovenskej republiky, ani vo svojom podnete na začatie konania pred ústavným
súdom.
S prihliadnutím na všetky uvedené dôvody, podľa názoru ústavného súdu
navrhovateľ v danej veci nemôže s úspechom namietať porušenie ústavného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy ani porušenie jej čl. 2 ods. 2
uvedeným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Z týchto dôvodov ústavný súd jeho podnet na začatie konania po jeho
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako
zjavne neopodstatnený.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. mája 2000