Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 24/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu predbežne

prerokoval podnet Istrochemu, a. s., Nobelova ul. č. 34, Bratislava na začatia konania

vo veci porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky, v čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a vo veci porušenia čl. 2 ods. 2

, Listiny základných práv a slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. septembra 1999 sp. zn.

a takto

rozhodol:

Podnet akciovej spoločnosti Istrochem na začatie konania o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Dňa 7. januára 2000 Istrochem, a. s., Nobelova ul. č. 34, Bratislava (ďalej len

„navrhovateľ“) podal na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

podnet na začatie konania vo veci porušenia jeho práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „“) a Listinou základných práv

a slobôd („ďalej len „listina“) v a nasl. , resp. v a nasl. listiny

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23 septembra 1999 sp. zn.

. Ďalej namietal, že týmto rozhodnutím došlo tiež k porušeniu čl. 2 ods. 2

, resp. listiny.

Konkrétne navrhovateľ namietal, že týmto uznesením Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolacie konanie zastavil bez toho, aby k takémuto rozhodnutiu našiel

oporu v platných a účinných ustanoveniach právneho poriadku Slovenskej republiky,

keď ustanovenia uvádzané dovolacím súdom

v odôvodnení rozhodnutia sú pre tento prípad zjavne neaplikovateľné.

Navrhovateľ výslovne uviedol, že sa nedomáha vyslovenia porušenia ústavných

práv rozhodnutiami súdu prvého a druhého stupňa a ich nesprávnym (nezákonným)

postupom.

K svojmu podnetu navrhovateľ pripojil všetky s podnetom súvisiace

rozhodnutia všeobecných súdov.

II.

Ústavný súd môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických

osôb, ak namietajú porušenie svojich práv ( ). Ustanovenie

ods. 1 o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktoré sa týka

návrhu na začatie konania, platí aj pre podanie podnetu (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde).

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa ( ).

Ustanovenia ustanovuje niekoľko

podmienok, ktoré musia byť pri predbežnom prerokovaní návrhu splnené na jeho

prijatie na ďalšie konanie. Jednou z nich je aj požiadavka, aby návrh nebol zjavne

neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS

66/98). Teda úloha ústavného súdu na predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva

v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu

porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom,

aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto

porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť

taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Navrhovateľ v podnete na začatie konania pred ústavným súdom napadol

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

z 23. septembra 1999 sp. zn. , ktorým bolo zastavené dovolacie konanie

začaté na základe dovolania navrhovateľa podaného proti uzneseniu Krajského súdu

v Bratislave z 29. 10. 1998 sp. zn. .

Krajský súd týmto uznesením zmenil uznesenie Okresného súdu Bratislava III

zo 17. 6. 1998 sp. zn. Rob 1007/98 tak, že navrhovateľovi (v predmetnom konaní

v postavení odporcu) uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odpor vo výške

264 Sk. Krajský súd tak rozhodol o odvolaní navrhovateľa, ktorý napadol rozhodnutie

súdu prvého stupňa z dvoch dôvodov. Jednak namietal, že ho vydal orgán, ktorý na to

nebol zákonom splnomocnený, v dôsledku čoho takéto konanie odporuje ustanoveniu

, resp. listiny, jednak namietal, že okresný súd vyrubil

súdny poplatok v sume 500 Sk, t. j. vo vyššej sume, ako vyplýva zo zákona. Krajský

súd opierajúc sa o položku 1 písm. a) a poznámku 7 sadzobníka súdnych poplatkov

prílohy o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov

uvedenú poslednú námietku navrhovateľa uznal za odôvodnenú a znížil výšku

súdneho poplatku na sumu, ktorá sa rovná 4 % z 6 600 Sk, t. j. z ceny predmetu

podaného odporu.

V dovolaní, ktoré navrhovateľ proti tomuto právoplatnému uzneseniu krajského

súdu podal na najvyšší súd, uviedol len jeden dovolací dôvod, a to dôvod uvedený

v (ďalej len „OSP“), podľa ktorého je

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný. Navrhovateľ konkretizoval tento

dôvod tak, že vo veci súdneho poplatku za odpor nebol podaný návrh na začatie

konania v zmysle a že nejde o žiadny z prípadov, kedy možno začať

konanie aj bez návrhu v zmysle , teda je dôvodný záver, že tu ide

o nedostatok uvedený v ustanovení .

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že pred preskúmaním

rozhodnutia odvolacieho súdu skúmal najprv, či sú splnené podmienky, za ktorých

dovolací súd môže konať. V tejto súvislosti uviedol, že účelom dovolania je

preskúmať rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok

napadnutý ( ), a že tomu musí zodpovedať aj obsah a náležitosti

dovolania ( ). Po konštatovaní, že napadnutým rozhodnutím krajský

súd vyhovel odvolaniu navrhovateľa čo do výšky povinnosti platenia súdneho

poplatku, že jeho subjektívne nároky boli uspokojené a že dovolací súd skúma svoju

právomoc z úradnej povinnosti, dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre

dovolacie konanie. Preto toto konanie s poukazom na § 103, § 104 ods. 1 v spojení

s zastavil. K tomu ešte konštatoval, že právny názor navrhovateľa je

v zjavnom rozpore so zákonom, nemá oporu v právnej teórii ani v súdnej praxi, ktorá

je tu ustálená.

V súvislosti s týmto uznesením najvyššieho súdu navrhovateľ namietal

porušenie viacerých článkov a listiny. Nakoľko v obsahu , resp. čl.

2 ods. 2 a , resp. listiny nie sú z hľadiska obsahu

predmetného podnetu podstatné významové rozdiely, ústavný súd sa pri jeho

posudzovaní obmedzil len na príslušné články v relevantnom znení.

Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde (...) ( ).

Štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon ( ).

Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že nejde o prvý prípad, kedy

navrhovateľ na ústavnom súde namietal v rôznych modifikáciách porušenie práva na

súdnu ochranu zaručeného v v súvislosti s rozhodnutiami

všeobecných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odpor, ktorý

podal v postavení odporcu proti platobnému rozkazu vydanému súdom v občianskom

súdnom konaní. Napr. vo veci navrhovateľ namietal porušenie tohto

článku v dôsledku porušenia , ktorého sa mal odvolací súd

dopustiť pri rozhodovaní o jeho odvolaniach v 12 veciach, a porušenie čl. 13 ods. 1

, pretože všeobecné súdy neakceptovali dôvody ním uplatnené proti sporným

uzneseniam o uložení poplatkovej povinnosti za odpor proti platobnému rozkazu

a uložil mu povinnosť konať niečo, čo neukladá zákon, resp. povinnosť nebola uložená

na základe zákona a v jeho medziach; porušenie rovnakých článkov namietal aj vo

veci , tentoraz v dôsledku toho, že odvolací súd sa v rozhodnutí o odvolaní

nezaoberal jeho návrhom týkajúcim sa vyriešenia otázky, či odpor proti platobnému

rozkazu je návrhom na konanie súdu, prípadne či je žiadosťou o vykonanie úkonu

súdu, ktorý je v Sadzobníku súdnych poplatkov a v ustanovení § 1 zákona

č. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov označený ako

poplatkový úkon; vo veci videl porušenie svojho základného práva na

súdnu ochranu v tom, že odvolací súd sa nezaoberal všetkými jeho námietkami

uvedenými v odvolaní, najmä aby preskúmal rozhodnutie z toho hľadiska, že podľa

zákona sa súdne poplatky vyberajú iba za konanie a úkony súdov, čo odpor proti

platobnému rozkazu nie je, ďalej z toho hľadiska, že sa ukladá poplatková povinnosť

niekomu, koho zákon neuvádza ako poplatníka. Vo všetkých týchto veciach ústavný

súd podnety navrhovateľa po ich prijatí zamietol ako neopodstatnené.

Pokiaľ išlo o námietku navrhovateľa týkajúcu sa porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu, ústavný súd vtedy uviedol, že podstata tohto práva spočíva

v prvom rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že

tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré

ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú ( v spojitosti s ),

a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej

ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať.

Ďalej uviedol, že postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je

vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1

. Nakoniec zdôraznil, že ochranu základným právam a slobodám poskytujú

predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu v konaní o podnete

poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených

zákonmi (napr. ) je súčasne aj porušením základného

práva alebo slobody upravených alebo medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

V podnete, ktorý je predmetom tohto rozhodnutia, navrhovateľ vyčítal

najvyššiemu súdu, že svojím rozhodnutím porušil jeho právo na súdnu ochranu a konal

v rozpore s požiadavkou uvedenou v , ak zastavil dovolacie konanie,

pretože podľa názoru navrhovateľa k takémuto rozhodnutiu nemal oporu v platných

a účinných ustanoveniach právneho poriadku Slovenskej republiky, keď ustanovenia

uvádzané dovolacím súdom v odôvodnení rozhodnutia sú pre tento prípad zjavne

neaplikovateľné.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že navrhovateľ nenapadol porušenie

uvedených ústavných práv rozhodnutiami súdu prvého a druhého stupňa, ktoré

predchádzali namietanému rozhodnutiu dovolacieho súdu. Teda navrhovateľ netvrdí,

že jeho vec nebola vôbec prejednaná všeobecným súdom, ale namieta len jej

neprejednanie dovolacím súdom. Inými slovami, navrhovateľ vidí porušenie práva na

súdnu ochranu zaručeného len v porušení jeho práva na dovolací súd.

V dovolaní, ktorým sa navrhovateľ obrátil na dovolací súd, navrhovateľ

netvrdil, že odvolací súd jeho vec riadne neprejednal, netvrdil ani, že rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ ide o uloženú povinnosť zaplatiť súdny poplatok v určenej

výške, je nesprávne, tak ako to tvrdil v odvolaní v prípade rozhodnutia súdu prvého

stupňa. Svoje dovolanie založil na jedinom dôvode, a to na nedostatku návrhu na

začatie konania, ktorý podľa názoru navrhovateľa bol podľa zákona potrebný. Tento

dôvod však nevznikol až rozhodnutím odvolacieho súdu, pretože ak by bol

opodstatnený, zakladal by už vážny nedostatok rozhodnutia súdu prvého stupňa

a nepochybne by ním boli postihnuté aj všetky predchádzajúce prípady rozhodnutí,

v ktorých všeobecné súdy zaviazali navrhovateľa alebo iného účastníka občianskeho

súdneho konania v procesnom postavení odporcu na povinnosť zaplatiť súdny

poplatok za odpor proti platobnému rozkazu vydanému v občianskom súdnom konaní

podľa až 175 vrátane tých prípadov, ktoré boli predmetom

predchádzajúcich podnetov navrhovateľa na začatie konania pred ústavným súdom,

v ktorých sa navrhovateľ takéhoto nedostatku v konaní pred všeobecnými súdmi

nedovolal na spochybnenie ich rozhodnutí o tejto poplatkovej povinnosti. Ústavný súd

pripúšťa, že účastníkom konania dlhodobo akceptovaná rozhodovacia súdna prax,

prípadne len niektorý jej dôležitý prvok, vo veciach rovnakej povahy sama osebe

nemôže byť na prekážku tomu, aby ju tento účastník nemohol kedykoľvek neskôr

spochybniť a vyvolať konanie na jej zmenu, ale na druhej strane nemôže prehliadnuť,

že takýto postup účastníka opierajúceho sa konštantne o pomoc svojich právnikov

obsahuje v sebe prvky, ktoré poukazujú na jeho vlastnú pochybnosť o jednoznačnosti

a opodstatnenosti takéhoto konania.

Dovolací súd posúdil dovolanie navrhovateľa ako dovolanie, ktoré nespĺňa

podmienky dovolacieho konania, a preto ho zastavil. Navrhovateľ svoju kritiku

zameral predovšetkým na dôvody, o ktoré oprel dovolací súd zastavenie dovolacieho

konania. Navrhovateľ však v podnete bližšie neuviedol, prečo považuje ustanovenia

, na ktoré sa odvolal dovolací súd, za zjavne neaplikovateľné. Jeho tvrdenie

o nedostatku opory v právnom poriadku pre zastavenie dovolacieho konania je

všeobecné.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné k vyššie uvedenej

judikatúre, ktorá je relevantná aj pre danú vec, dodať, že otázka posúdenia, či sú alebo

nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do

výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje Najvyšší súd Slovenskej republiky

(mutatis mutandis, , ). Zo subsidiárnej štruktúry systému

ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné

za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich

z alebo dohovoru (). Len výnimočne by otázka splnenia podmienok

konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne

a zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody.

S poukazom na vyššie uvedené ústavný súd konštatuje, že v danej veci o takýto

prípad nejde. K tomu treba dodať, že všeobecný súd, a tým viac to platí, ak ide

o najvyšší súd, nemôže porušiť , ak prípadný nejasný legislatívny

text vyloží a uplatní spôsobom, ktorý je v súlade s . Totiž nejasnosť

akéhokoľvek legislatívneho textu možno odstrániť iba výkladom, ktorému sa súdy

v prípade konkrétneho sporu o právo nemôžu dosť dobre vyhnúť, pretože každý

predložený spor musia v konečnom dôsledku rozhodnúť. Pri jeho výklade však musia

rešpektovať požiadavku vyplývajúcu z .

Okrem toho aj ústavný súd považuje dôvod použitý navrhovateľom za

nespôsobilý na pripustenie dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

rozhodlo o povinnosti dovolateľa zaplatiť súdny poplatok. Navrhovateľ založil svoje

tvrdenie o potrebe podať návrh na začatie konania vo veci rozhodnutia súdu

o vyrubení súdneho poplatku za odpor proti platobnému rozkazu na ustanovení § 79

ods. 1 , ktoré ustanovuje, že občianske súdne konanie sa začína na návrh.

Navrhovateľ netvrdil, že občianske súdne konanie, v ktorom mu bola uložená

povinnosť zaplatiť súdny poplatok, sa riadne nezačalo. Netvrdil ani, že nepodal odpor

proti platobnému rozkazu, za ktorý mu poplatok bol uložený. Dovolával sa použitia

tohto ustanovenia výlučne v súvislosti s činnosťou súdu vo veciach poplatkov. Avšak

činnosť súdov vo veciach súdnych poplatkov treba odlišovať od občianskeho súdneho

konania, ktorému je určené uvedené ustanovenie . Ak

súdy rozhodujú o právach a povinnostiach účastníkov podľa

o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, rozhodujú ako samostatný orgán

oprávnený vykonať poplatkový úkon a pre konanie v týchto prípadoch iba primerane

súčasne použijú i predpisy o konaní vo veciach daní

a poplatkov ( ). Súd v týchto prípadoch priamo

aplikuje iba v ojedinelých prípadoch, napr. pri rozhodovaní

podľa § 138 o oslobodení od súdnych poplatkov, pri rozhodovaní o odvolaní proti

uzneseniu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok podľa . Ustanovenie

ods. 1 medzi prípady priameho použitia vo veciach súdnych poplatkov nepatrí

a z povahy veci vyplýva, že toto ustanovenie, tak ako to tvrdil navrhovateľ, nemožno

použiť na rozhodovanie súdu o právach a povinnostiach účastníkov podľa zákona

o súdnych poplatkoch ani primerane.

Nakoniec ústavný súd poznamenáva, že v predchádzajúcej veci navrhovateľa už

konštatoval, že povinnosť zaplatiť súdny poplatok z odporu proti platobnému rozkazu

je uložená zákonom a že poznámky k položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov

upravujú platenie poplatkov vo všetkých procesných situáciách, ktoré sa vyskytujú

v občianskom súdnom konaní ().

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa týkajúcu sa zastavenia dovolacieho

konania, ústavný súd poznamenáva, že právo na súdnu ochranu, tak ako ho garantuje

, nie je absolútne. Uvedený článok odkazuje na zákon, pokiaľ ide

o vymedzenie súdnej ochrany subjektívnemu právu. Preto len na základe tohto článku

nemožno vyvodiť ústavné právo na súdnu ochranu dovolacím súdom. Tým viac

potom platí, že sa ho nemožno dovolávať bez splnenia zákonom stanovených

podmienok, ktoré v prípade dovolacieho súdu ako tretej inštancie všeobecného

súdnictva môžu byť prísnejšie ako v prípade súdu prvého a druhého stupňa. Je to dané

samotnou povahou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

V danej veci dovolací súd konštatoval, že navrhovateľ nesplnil stanovené

podmienky dovolacieho konania. Ústavný súd už konštatoval, že toto rozhodnutie

nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Predmetom porušenia

práva na súdnu ochranu mala byť povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odpor proti

platobnému rozkazu, ktorú navrhovateľovi uznesením uložil súd prvého stupňa.

Navrhovateľ využil právo podať proti nemu odvolanie, ktoré odvolací súd riadne

prejednal. Inak povinnosť zaplatiť súdny poplatok nemožno v princípe podriadiť pod

„spory o občianskych právach a záväzkoch“ podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), tak ako sú tieto spory

interpretované Európskym súdom pre ľudské práva, preto priame uplatnenie záruk

práva na spravodlivý proces, ktoré tento článok ustanovuje, tu neprichádza do úvahy.

Okrem toho súdny poplatok vyrubený navrhovateľovi vo výške 264 Sk za odpor proti

platobnému rozkazu nezabránil vecnému prejednaniu tohto odporu, ktorým sa bránil

v konečnom dôsledku proti žalobe Slovenskej poisťovni, a. s., o zaplatenie sumy 6 600

Sk, ktorou sa začalo občianske súdne konanie, inak podliehajúce pod v čl. 6 ods. 1

Dohovoru, v rámci ktorého sa uvedený súdny poplatok navrhovateľovi vyrubil.

Nakoniec navrhovateľ nič také netvrdil ani v spornom dovolaní pred Najvyšším súdom

Slovenskej republiky, ani vo svojom podnete na začatie konania pred ústavným

súdom.

S prihliadnutím na všetky uvedené dôvody, podľa názoru ústavného súdu

navrhovateľ v danej veci nemôže s úspechom namietať porušenie ústavného práva na

súdnu ochranu zaručeného v ani porušenie jej

uvedeným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Z týchto dôvodov ústavný súd jeho podnet na začatie konania po jeho

predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako

zjavne neopodstatnený.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. mája 2000