Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
37a/872479.6255c0.pdf
PDF · 94.47 KB
No categories available
3Tdo/65/2025
Identifikačné číslo spisu: 3220010239 Dátum vydania rozhodnutia: 24.06.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Petr Kaňa Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:3220010239.1
UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kaňu a členov senátu JUDr. Jozefa Šutku a JUDr. Emila Dubňanského na neverejnom zasadnutí konanom 24. júna 2026 v Bratislave, v trestnej veci obvineného L. W. pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) Trestného zákona, o dovolaní obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 10. mája 2022, sp. zn. 23To/31/2022, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku sa dovolanie obvineného L. W. o d m i e t a.
Odôvodnenie
Okresný súd Bánovce nad Bebravou (ďalej tiež „súd I. stupňa") rozsudkom z 30. júna 2021, sp. zn. 3T/85/2020, uznal obvineného L. W. (ďalej tiež „obvinený") za vinného pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že:
od presne nezistenej doby minimálne od februára 2019 do presne nezisteného dňa minimálne v mesiaci december 2019 si od presne nestotožnenej osoby opakovane zadovažoval, následne prechovával psychotropnú látku pervitín - metamfetamín, ktorý následne užíval pre vlastnú potrebu, prípadne, dával alebo predával iným osobám, konkrétne:
- M. J., ktorej psychotropnú látku pervitín (metamfetamín) predával opakovane po dobu jedného mesiaca v presne nezistenom čase v mesiacoch február až apríl 2019, v Q. M. Q., na ulici U. č. XXXX/XX pred bytovkou, ako aj v byte č. XX, ktorý mal obvinený v podnájme, pričom za uvedené obdobie jej pervitín dal, alebo predal asi dva alebo trikrát do týždňa v bližšie nezistenom množstve, avšak v rozsahu, ktorý bol spôsobilý ovplyvniť jej psychiku, ktorý M. J. užila pre vlastnú potrebu,
- L. Y., ktorej psychotropnú látku pervitín (metamfetamín) predal celkovo dvakrát v oboch prípadoch
jednu dávku pervitínu v priesvitnom uzatvárateľnom sáčku za sumu 10 € a to počas jedného mesiaca, v presne nezistenej dobe v lete, respektíve začiatkom jesene 2019 na presne nezistenom mieste v Q. M. Q., ktorý pervitín L. Y. užila pre vlastnú potrebu a to v rozsahu, ktorý bol spôsobilý ovplyvniť jej psychiku,
pričom metamfetamín je v zmysle zákona Národnej rady SR č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov zaradený do II. skupiny psychotropných látok.
Za to súd I. stupňa obvinenému uložil podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, § 37 písm. m), § 38 ods. 5 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 72 mesiacov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Krajský súd v Trenčíne (ďalej tiež „odvolací súd") odvolanie obvineného proti tomuto prvostupňovému rozsudku uznesením z 10. mája 2022, sp. zn. 23To/31/2022 (ďalej tiež ,,napadnuté uznesenie"), podľa § 319 Trestného poriadku (ako nedôvodné) zamietol.
* * *
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal obvinený dovolanie prostredníctvom obhajcu JUDr. Ericha Loja (ustanoveného opatrením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou z 20. apríla 2023, sp. zn. 3T/85/2020), ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením z 22. novembra 2023, sp. zn. 5Tdo/70/2023, odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal obvinený opätovne dovolanie 15. marca 2025, v ktorom zároveň žiadal o ustanovenie obhajcu. Vzhľadom na to, že obvinenému nebol obhajca ustanovený, písomným podaním z 11. mája 2025 z obavy, že márne uplynie lehota na podanie dovolania, upovedomil Okresný súd Prievidza na skutočnosť, že mu nebol obhajca ustanovený. Následne podaním zo 6. júla 2025 znova upovedomil Okresný súd Prievidza na to, že v jeho veci nedošlo k ustanoveniu obhajcu. Opatrením z 11. júla 2025, sp. zn. BN-3T/85/2020, bol obvinenému ustanovený obhajca JUDr. Viliam Vaňko, ktoré bolo obhajcovi doručené 18. júla 2025 spolu s výzvou, aby v lehote 20 dní od doručenia doplnil podané dovolanie. Uvedená lehota bola na žiadosť obhajcu predĺžená do 31. augusta 2025. Ustanovený obhajca doručil súdu I. stupňa 1. septembra 2025 doplnenie dovolania, v ktorom uplatnil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. i) a písm. h) Trestného poriadku.
V prvom rade poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. marca 2025, sp. zn. 2Tdo/62/2024, podľa ktorého sa posudzuje napadnuté rozhodnutie z hľadiska súladu so zákonom účinným v čase vyhlásenia tohto rozhodnutia. Rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie z 1. augusta 2025, C-544/23 došlo k prelomovému hodnoteniu použitia čl. 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie. Je zrejmé, že uvedené rozhodnutie sa má aplikovať nielen na oblasť administratívneho, ale aj na oblasť trestného práva. Samotným rozhodnutím napadnutého odvolacieho súdu síce došlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného, ale v duchu ustanovenia čl. 49 ods. 1 posledná veta Charty základných práv Európskej únie, treba voči odsúdenej osobe uplatniť priaznivejšiu právnu úpravu, ktorá nadobudla účinnosť po vyhlásení tohto rozhodnutia bez ohľadu na to, že vo vnútroštátnom práve sa toto rozhodnutie považuje za právoplatné. Vzhľadom na uvedené preto nemožno podľa obvineného považovať dovolanie v zmysle § 368 Trestného poriadku na účely čl. 49 ods. 1, posledná veta Charty základných práv Európskej únie za „mimoriadny opravný prostriedok", ale ako opravný prostriedok, ktorý je súčasťou riadneho trestného procesu, a teda dovolací trestný súd je povinný v rámci dovolacieho konania pri posudzovaní druhu a výmery trestu na princíp lex posterior mitius obligatórne prihliadať.
V rámci Slovenskej republiky došlo v roku 2024 k rozsiahlej zmene Trestného zákona zákonom č. 40/2024 Z. z. a súvisiacim rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky, dôsledkom ktorého bola
zmena trestnej politiky, a to aj na úseku drogovej činnosti, kde sa závažným spôsobom zasiahlo do posudzovania podmienok trestnej činnosti a následne aj do trestania drogových trestných činov. Novelizovaný Trestný zákon predpokladá, že na odsúdenie páchateľa drogovej trestnej činnosti je potrebné poznať presné množstvo drogy aj s množstvom jej účinnej látky, a stanovil podmienky pre objektívne stanovenie množstva omamných a psychotropných látok. Bol zrušený samotný § 172 Trestného zákona, podľa ktorého bola posudzovaná trestnosť v prejednávanom prípade a bol podľa neho uložený trest. Novelou boli stanovené nové podmienky pre uloženie trestu. V odsudzujúcom rozhodnutí súdu I. stupňa v spojení s uznesením odvolacieho súdu sa nielenže neuvádza množstvo drogy, ale v prípade údajného poskytnutia drogy M. J. sa výslovne uvádza, že sa jednalo „o bližšie nezistené množstvo". Z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že súdom určené množstvá omamných a psychotropných látok by nepresahovali nepatrné množstvo uvedené v príslušných ustanoveniach aktuálne účinného Trestného zákona. Z tohto dôvodu, zohľadňujúc vyššie označené rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie je zrejmé, že v prípade, ak by súd dovolaniu vyhovel, po zrušení napadnutého uznesenia by mu bol v dôsledku aplikácie lex mitior v novom konaní určite uložený iný (nižší) trest, resp. by niektoré konania neboli ani len posúdené ako trestné činy.
Obvinený následne poukázal na to, že mu stále plynie lehota na podanie dovolania a o ním podanom dovolaní sa môže rozhodnúť. Skutočnosť, že jeho predchádzajúce dovolanie bolo odmietnuté iba z formálnych dôvodov ešte neznamená, že nemôže v zákonnej lehote podať dovolanie založené na iných dovolacích dôvodoch.
Obvinený opakovane upozornil, že svedkyňa M. J. bola súdená za prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, keď sa zistila prítomnosť metamfetamínu, amfetamínu a extázy, avšak v uvedenom konaní nebolo vyšetrovateľom zisťované odkiaľ mala psychotropnú látku. Neskôr svedkyňa uviedla, že drogu jej dal svedok L. L., ktorý ju mal od obvineného, pritom ona sama nebola pri údajnom prevzatí drogy zo strany L.. Svedok vôbec nepotvrdil prevzatie drogy od obvineného, ani skutočnosť, že mal drogu odovzdať svedkyni. Naopak uviedol, že obvinený by svedkyni drogy vôbec nepredal. Napriek tomu v konaní bola táto časť výpovede svedkyne prijatá ako kľúčová. V tejto súvislosti namietal, že v konaní nebol prijatý jeho návrh na vypracovanie psychologického a psychiatrického posudku na túto svedkyňu. Zo strany príslušného súdu o tom nebolo žiadnym spôsobom rozhodnuté. Súd sa uspokojil v oboznámením sa so znaleckým posudkom z 11. decembra 2019, č. XXX/XXXX, ktorý bol vypracovaný znaleckou organizáciou Centrum duševného zdravia. V posudku sa uvádzalo, že ku dňu jeho vyhotovenia a pre účely uvedeného trestného konania išlo o osobu závislú na pervitíne a znalec konštatoval ako prejav disociability aj luhanie. Obdobne konštatoval, že v konaní sa súd nezaoberal ani jeho návrhom na vypracovanie psychologického a psychiatrického posudku na svedkyňu L. Y., pričom zo strany príslušného súdu o tom tiež nebolo žiadnym spôsobom rozhodnuté. Prijatím návrhu sa v rámci vypracovania znaleckého posudku mohlo zistiť to, čo už je známe a to, že táto svedkyňa trpí schizofréniou. Obvinený sa domnieval, že diagnóza schizofrénie zakladá dôvod na pochybnosti o pravdivosti svedeckej výpovede L. Y., najmä keď jedným z príznakov tohto ochorenia je, že pacient robí neobvyklé a neobjektívne závery. Uvedená svedkyňa v prvostupňovom konaní uvádzala rozdielny počet odovzdaní drogy, ako aj čas - rok odovzdania drogy, keď uvádzala rok 2020, kedy už bol obvinený vo väzbe. Súd to síce považoval za nesprávnosť, ale odôvodnil to časovým odstupom. Po získaní nových informácií o zdravotnom stave svedkyne je dôvod sa domnievať, že príčinou uvedených nezrovnalostí vo výpovediach môže byť práve tento stav.
Obvinený videl aj ďalšie pochybenie vo vzťahu k svedeckým výpovediam M. J. a L. Y., keď orgány činné v trestnom konaní postupovali v rozpore s článkom 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady EÚ 2016//169 z 26. októbra 2016. Z obsahu trestného spisu je zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní nepostupovali v súlade s uvedenou smernicou, hoci je zrejmé, že svedkyňa M. J. vo svojich výpovediach z 19. decembra 2019 a 10. júna 2020 vypovedala o zadovažovaní si drogy a rovnako tak urobila aj svedkyňa L. Y. vo svojich výpovediach z 20. augusta 2020 a 30. októbra 2020. Obidve sa stali podozrivými, a je možné sa iba domnievať prečo sa voči nim nepostupovalo rovnako ako pri obvinenom. Porušenie smernice v danom prípade znamená, že svedecké výpovede boli nezákonné a v konaní sa na tieto výpovede nemalo prihliadať - keďže sa tak stalo, tak jeho práva boli porušené.
Z uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhovel dovolaniu a rozhodol o tom, že napadnutým uznesením a konaním, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v jeho neprospech, a aby súčasne zrušil uznesenie odvolacieho súdu a príslušnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
Obvinený vlastným písomným podaním z 1. mája 2026 doplnil dovolanie, v ktorom priložil viacero príloh. Príloha č. 1 predstavuje vyjadrenie ošetrujúceho psychiatra k svedkyni L. Y., príloha č. 2 dokument ohľadom paranoidnej schizofrénie, príloha č. 3 uznesenie Okresného súdu Prievidza, ktorým bol zamietnutý návrh na povolenie obnovy konania, príloha č. 4 uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bola zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza, ktorým bol zamietnutý návrh na povolenie obnovy konania a príloha č. 5 ústavnú sťažnosť podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky.
* * *
Prokurátor Okresnej prokuratúry Bánovce nad Bebravou (ďalej tiež ,,prokurátor") v písomnom vyjadrení k dovolaniu obvineného uviedol, že rozsudok súdu I. stupňa v spojení s uznesením odvolacieho súdu je vo všetkých svojich výrokoch zákonný, opodstatnený a ani konanie predchádzajúce vydaniu rozhodnutí netrpelo žiadnymi takými vadami, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ktoréhokoľvek z dovolacích dôvodov. Zdôraznil, že pokiaľ ide o procesné východiská a rámec dovolacieho prieskumu, dovolanie nie je tretí stupeň vo veci samej. Skutkové námietky a polemika s hodnotením dôkazov sú mimo dovolacieho rámca. Rovnako neskoršia právna úprava (vrátane legislatívnych zmien po právoplatnosti) nie je dovolacím dôvodom. V dovolacom konaní sa zásadne posudzuje zákonnosť rozhodnutia podľa právnej úpravy účinnej v čase rozhodovania odvolacieho súdu. Princíp aplikácie priaznivejšieho zákona má vlastné mechanizmy, nie však v rámci postupu prostredníctvom nového dovolania.
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku konštatoval, že súd nie je povinný vykonať každý navrhnutý dôkaz, je povinný vykonať potrebné dôkazy a racionálne odôvodniť, prečo ďalšie návrhy považuje za nadbytočné a irelevantné. Z odôvodnenia rozsudku súdu I. stupňa a uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, že návrhy obhajoby boli vyhodnotené a súd sa s nimi fakticky zaoberal. Obvinený bol vo všetkých štádiách konania riadne zastúpený obhajcom, mohol sa vyjadrovať k vykonaným dôkazom a klásť svedkom otázky. Tvrdenia obhajoby smerujú v jadre k dodatkovému hodnoteniu vierohodnosti svedkov, čo je skutková polemika, ktorá predmetný dovolací dôvod nenapĺňa. Okrem toho námietka nevyhovenia návrhu na doplnenie dokazovania, respektíve nevysporiadanie sa s návrhmi na doplnenie dokazovania, už bolo predmetom predchádzajúceho dovolacieho konania.
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku obhajoba v podstate tvrdí nezákonnosť výpovedí svedkýň J. a Y., lebo mali mať (neskôr) odlišné procesné postavenie, resp. právo nevypovedať podľa práva Európskej únie. Zo spisu vyplýva riadne poučenie svedkýň podľa § 130 Trestného poriadku o práve odoprieť vypovedať, a to aj v procesnom štádiu konania pred súdom, výsluchy prebehli bez akéhokoľvek nátlaku a na hlavnom pojednávaní boli svedkyne vypočuté kontradiktórne. Odvolanie sa na právo Európskej únie nemení záver, že vnútroštátna úprava práva nevypovedať je transponovaná, a v tejto veci nebolo preukázané konkrétne porušenie upravujúce zákonný postup pre výsluch svedka.
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku uviedol, že dovolací prieskum vychádza zo stavu práva účinného v čase napadnutého rozhodnutia. Neskoršia novela Trestného zákona nie je dovolacím dôvodom. Prípadne priaznivejšia úprava sa uplatňuje mechanizmami, ktoré zákon výslovne ustanovuje mimo dovolania. Odvolanie sa na čl. 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie je v tejto čisto vnútroštátnej trestnej veci neaplikovateľná, pôsobnosť Charty predpokladá uplatňovanie práva Európskej únie, čo v tejto veci nenastalo. Vo vzťahu ku skutkovým námietkam (neurčitosť času, množstva návykovej látky,
vierohodnosť svedkov) dodal, že tieto napádajú skutkové zistenia a hodnotenie dôkazov. Takéto výhrady nie sú dovolacími dôvodmi podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Obvinený nepreukázal žiadne z tvrdených dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. h), písm. i) Trestného poriadku, naopak z podania je zrejmé, že nejde o porušenia pokrývané týmito ustanoveniami.
Podľa prokurátora nebol splnený žiadny z dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku, a preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podané dovolanie podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.
* * *
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej tiež „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") primárne skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na súde na to určenom (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), že dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku), a že boli splnené podmienky uvedené v § 372 ods. 1 Trestného poriadku.
Pripomína, že v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku je ako dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v dovolaní uvedené, pričom táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb vytýkaných napadnutému rozhodnutiu a konaniu, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), a nie právnych dôvodov dovolania v ňom uvedených v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku. Podstatné sú teda vecné argumenty (vytýkané chyby) uplatnené dovolateľom a nie správnosť ich subsumpcie (podradenia) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku (R 120/2012).
Poznamenáva tiež, že dovolanie je jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania, ktorý je spôsobilý privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak to je odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu.
S ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca v mene obvineného, najvyšší súd je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti nemôže ísť nad rámec návrhu a v ňom špecifikovaných dôvodov dovolania (§ 385 Trestného poriadku).
* * *
Prednostne k otázke včasnosti dovolania obvineného sa žiada uviesť, že z obsahu spisového materiálu vyplýva, že 15. marca 2025 podal obvinený na súde I. stupňa dovolanie a zároveň žiadal o ustanovenie obhajcu, ktorý obvineným podané dovolanie odôvodní. Vzhľadom na to, že obvinenému nebol obhajca ustanovený, písomným podaním z 11. mája 2025 (z obavy, že márne uplynie lehota na podanie dovolania) upovedomil Okresný súd Prievidza na skutočnosť, že mu nebol obhajca ustanovený. Následne podaním zo 6. júla 2025 znova upovedomil tento súd na to, že v jeho veci nedošlo k ustanoveniu obhajcu. Opatrením z 11. júla 2025, sp. zn. BN-3T/85/2020 bol obvinenému ustanovený obhajca JUDr. Viliam Vaňko. Opatrenie bolo obhajcovi doručené 18. júla 2025 spolu s výzvou, aby v lehote 20 dní od doručenia doplnil podané dovolanie. Uvedená lehota bola na žiadosť obhajcu predĺžená do 31. augusta 2025. Ustanovený obhajca doručil súdu I. stupňa 1. septembra 2025 „doplnenie dovolania", ktoré je nevyhnutné hodnotiť ako dovolanie obvineného podané prostredníctvom obhajcu, v ktorom uplatnil už vyššie konkretizované dovolacie dôvody.
Uznesenie odvolacieho súdu z 10. mája 2022, sp. zn. 23To/31/2022 bolo obvinenému doručené 20. júla
2022 a jeho obhajkyni 24. júla 2022 (doručenky na č. l. 1005 spisu), a teda lehota na podanie dovolania uplynula 24. júla 2025.
V kontexte posudzovania otázky, či možno dovolanie považovať za podané včas v zmysle požiadavky ustanovenej v § 370 ods. 1 Trestného poriadku v prípade, pokiaľ bolo v zákonom stanovenej lehote spísané a podané na súd výlučne samotným obvineným (a následne, po uplynutí lehoty podľa § 370 ods. 1 Trestného poriadku, doplnené kvalifikovaným podaním spísaným obhajcom), najvyšší súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd") z 5. februára 2014, č. k. I. ÚS 217/2013-33, v ktorom zaujal k predmetnej otázke nasledujúce stanovisko: „Pokiaľ v zmysle uvedených záverov ústavného súdu (III. ÚS 79/2010) a predovšetkým § 373 ods. 3 Trestného poriadku v jeho novom znení je nepochybné, že dovolanie v trestnom konaní môže okrem advokáta všeobecnému súdu doručiť/podať aj obvinený, resp. iné bližšie uvedené osoby (s potrebou následnej reparácie nedostatku „kvalifikovanosti„, pozn.), potom už nijako nemôže obstáť názor tvoriaci jadro argumentácie najvyššieho (dovolacieho) súdu v napadnutom rozhodnutí, že ani zákonom poznaná a súdom ustanovená lehota na odstránenie nedostatkov dovolania nesmie presiahnuť celkovú lehotu na podanie dovolania (v okolnostiach danej veci 3 roky). Tento názor by obstál iba v prípade, ak by naďalej platil názor (čo nie je pravda), že samotný obvinený nemôže napísať a podať dovolanie v jeho prospech, ale môže to urobiť iba advokát".
Zohľadniac všetky vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd konštatuje, že rozhodujúcim z hľadiska posúdenia včasnosti podania dovolania v prejednávanej veci je skutočnosť, že podanie vyjadrujúce vôľu obvineného podať dovolanie, bolo súdu I. stupňa doručené v zákonom stanovenej trojročnej lehote na podanie dovolania, bez ohľadu na to, že až po uplynutí zákonnej lehoty podľa § 370 ods. 1 Trestného poriadku bolo doplnené kvalifikovaným podaním spísaným ustanoveným obhajcom.
Najvyšší súd dospel preto k záveru o splnení predmetnej procesnej podmienky a pristúpil k posúdeniu tohto mimoriadneho opravného prostriedku, a to nielen cez prizmu podania obvineného, ale tiež jeho kvalifikovanej verzie vypracovanej ustanoveným obhajcom.
* * *
Dovolací súd posudzujúc dovolanie obvineného vo vyššie uvedených intenciách konštatuje, že obvinený v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. h) a písm. i) Trestného poriadku.
Nemožno prehliadať, že argumentácia obvineného k dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. g) Trestného poriadku je takmer totožná (okrem nižšie uvedených námietok) s argumentáciou obvineného z predchádzajúceho dovolania z 23. júna 2023, pričom tomuto skôr podanému dovolaniu v identickej trestnej veci najvyšší súd nevyhovel, keď uznesením z 22. novembra 2023, sp. zn. 5Tdo/70/2023 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného odmietol.
Najvyšší súd zdôrazňuje, že obvinený síce má právo aj opakovane podať dovolanie proti identickému rozhodnutiu, voči ktorému už skôr podal dovolanie, ktoré bolo odmietnuté, avšak z vecne iných dôvodov (pre iné vytýkané chyby), než ktoré uplatnil v skoršom odmietnutom dovolaní, a len takéto nové dôvody môžu opakovane podliehať vecnému prieskumu identického rozhodnutia dovolacím súdom v ďalšom dovolacom konaní.
V opačnom prípade by nanovo podané dovolanie malo fakticky charakter opravného prostriedku proti skoršiemu rozhodnutiu dovolacieho súdu v tej istej veci, ktorý však § 392 ods. 2 Trestného poriadku nepripúšťa (proti rozhodnutiu o dovolaní opravný prostriedok nie je prípustný).
V súvislosti s opakujúcou sa argumentáciou dovolateľa z predošlého dovolania najvyšší súd poukazuje na rozhodnutie (R) zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 51/2021, podľa ktorého:
„Ak je podané dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu vydanému v novom konaní potom, ako bolo skoršie rozhodnutie v danej veci v dovolacom konaní zrušené, je dovolací súd povinný sa vecne vysporiadať len s takými námietkami, ktoré neboli predmetom predchádzajúceho dovolacieho konania, a teda ktoré nanovo vyvstali po jeho predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí v novom konaní a rozhodnutí, a tiež s takými, ktoré síce boli predložené dovolaciemu súdu už skôr, ale tento sa s nimi vecne nevysporiadal, nie však z dôvodu, že by ich opomenul, ale preto, že bude potrebné sa s nimi vysporiadať v rámci novootvoreného konania, a napadnuté rozhodnutie zrušil pri konštatovaní opodstatnenosti inej námietky, ktorá primárne odôvodňovala nezákonnosť rozhodnutia a vylučovala prieskum ostatných námietok (napr. rozhodnutie nepríslušného súdu alebo súdu v nezákonnom zložení). Je tomu tak z dôvodu, že dovolací súd nemôže preskúmavať zákonnosť a odôvodnenosť svojho skoršieho rozhodnutia, keďže proti nemu nie je opravný prostriedok prípustný (§ 392 ods. 2 Trestného poriadku)".
Pokiaľ je rozsah prieskumnej povinnosti dovolacieho súdu obmedzený vyššie označeným spôsobom v procesnej situácii predpokladanej v tomto publikovanom rozhodnutí (t. j. ak je podané dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu vydanému v novom konaní potom, ako bolo skoršie rozhodnutie v danej veci v dovolacom konaní zrušené), tým skôr sa toto obmedzenie v prieskumnej povinnosti dovolacieho súdu nevyhnutne dotýka aj dovolania podaného v tej istej veci identickým dovolateľom proti identickému rozhodnutiu.
Opakujúca sa argumentácia obvineného pozostáva zo spochybňovania dôveryhodnosti svedkýň M. J. a L. Y., najmä ich schopnosti správne vnímať alebo vypovedať, a z tvrdenia, že súd I. stupňa sa nezaoberal jeho návrhom na vypracovanie psychologického a psychiatrického posudku na menované svedkyne. S uvedenými námietkami sa najvyšší súd v predchádzajúcom dovolacom konaní vysporiadal v bodoch 17 až 47. Vo vzťahu k opakovane vytýkaným chybám dovolací súd opätovne zdôrazňuje, že ich nie je oprávnený posudzovať, pretože sa s nimi najvyšší súd už vysporiadal v predchádzajúcom dovolacom konaní, pričom konštatoval, že tieto vytýkané chyby nezakladajú dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ani podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.
Len na pripomenutie najvyšší súd z predmetného uznesenia cituje: „Okresný súd Bánovce nad Bebravou preto porušil právo obvineného na jeho obhajobu tým, že o jeho návrhu na vykonanie dokazovania zabezpečením znaleckých psychiatrických a psychologických posudkov na svedkyne M. J. a L. Y. formálne nerozhodol, avšak podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedené porušenie práva na obhajobu nebolo takého charakteru, aby sa zásadným spôsobom prejavilo na postavení obvineného v trestnom konaní".
* * *
K uplatneným dovolacím dôvodom obvinený, okrem uvádzania čiastočne opakujúcej sa argumentácie z predchádzajúceho dovolania, namieta aj nové skutočnosti, ktorými argumentuje prelínajúco dovolacími dôvodmi podľa § 371 ods. 1 písm. h) a písm. i) Trestného poriadku.
Vecnú opodstatnenosť dovolania obvinený odvíja primárne z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej tiež „SD EÚ") vo veci BAJI Trans s.r.o., C-544/23 z 1. augusta 2025, k čomu je potrebné v prvom rade uviesť, že touto argumentáciou sa najvyšší súd opakovane zaoberal (viď napr. uznesenie najvyššieho súdu z 26. novembra 2025, sp. zn. 4Tdo/44/2024) a dospel k záveru, že v prejednávanej veci nie je dotknuté rozhodnutie použiteľné.
V prvom rade je potrebné uviesť, že „podľa článku 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta") ustanovenia tejto Charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami...".
Predmetom konania v prejednávanej trestnej veci bolo rozhodnutie o vine/nevine obvineného zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi. Vzhľadom na to, že daná drogová trestná činnosť bez ďalšieho nie je predmetom úpravy práva Únie, súdy rozhodujúce v prejednávanej veci o trestnej veci obvineného nevykonávali právo Únie, a preto ustanovenia Charty vrátane článku 49 ods. 1 im v súlade s článkom 51 ods. 1 Charty neboli pri ich postupe určené.
Už len z tohto dôvodu nebolo možné dospieť k záveru, opierajúc sa o argumentáciu obsiahnutú v obvineným namietanom rozhodnutí (C-544/23), o povinnosti použitia novelizovaného znenia Trestného zákona v prejednávanej veci, keď vo veci obvineného bolo právoplatne rozhodnuté pred nadobudnutím účinnosti dotknutej novely. Navyše aj v prípade, že by o aplikáciu práva Únie v prejednávanej veci išlo, závery dotknutého rozhodnutia SD EÚ, vzťahujúce sa na kasačnú sťažnosť v správnom konaní, nie je možné, nie len podľa názoru najvyššieho súdu, ale rovnako aj ústavného súdu (viď uznesenie z 25. septembra 2025, sp. zn. I. ÚS 549/2025), bez ďalšieho na dovolanie v trestnom konaní použiť.
V zmysle spomínaného rozhodnutia SD EÚ odsúdenie nie je možné považovať za právoplatné v zmysle čl. 49 ods. 1 poslednej vety Charty, ak ho možno napadnúť riadnym opravným prostriedkom, teda akýmkoľvek opravným prostriedkom, ktorý je súčasťou riadneho priebehu konania, a ktorý ako taký predstavuje procesný vývoj, s ktorým musí každý účastník konania rozumne rátať (bod 102), pričom tak je to v prípade, ak odsúdená osoba alebo orgán verejnej moci, ktorý vedie trestné stíhanie, môžu v lehote stanovenej zákonom a bez toho, aby museli odôvodniť výnimočné okolnosti, podať súdny prostriedok nápravy s cieľom dosiahnuť zrušenie alebo zmenu odsudzujúceho rozsudku alebo uloženého trestu, a to bez ohľadu na skutočnosť, že takýto opravný prostriedok sa vo vnútroštátnom práve považuje za mimoriadny opravný prostriedok, čo by v súlade s informáciami, ktoré poskytol predkladajúci vnútroštátny súd, bol v prejednávanej veci prípad slovenského práva s tým, že pokiaľ lehota na podanie takéhoto opravného prostriedku neuplynula alebo o ňom nebolo rozhodnuté, rozhodnutie o tomto odsúdení a treste nemožno na účely uplatnenia čl. 49 ods. 1 poslednej vety Charty považovať za rozhodnutie, ktoré s konečnou platnosťou ukončilo trestné stíhanie (bod 103).
Vychádzajúc z citovaného rozhodnutia, ale aj zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „SSP") kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu (§ 438 ods. 1 SSP), teda v zásade každé rozhodnutie s tým, že rozsudok správneho súdu nadobúda právoplatnosť uplynutím jedného mesiaca od jeho doručenia alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote (§ 145 ods. 2 SSP), pričom sám Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (iniciujúci prejudiciálne konanie) považuje kasačné dôvody pre podanie kasačnej sťažnosti ako široko vymedzené, v zásade pokrývajúce všetky právne a procesné vady s tým, že konanie o kasačnej sťažnosti pravidelne a priamo nasleduje po konaní pred správnym súdom nižšej inštancie.
Dovolanie v trestom konaní však možno podať len proti konkrétne vymedzeným rozhodnutiam (§ 368 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku), teda nie proti každému rozhodnutiu súdu, navyše obvinený a generálny prokurátor môžu dovolanie podať len proti rozhodnutiu súdu druhého stupňa [§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku v spojení s § 369 ods. 2 písm. a) písm. b) Trestného poriadku] s tým, že proti prvostupňovému rozhodnutiu môže dovolanie podať len minister spravodlivosti (§ 369 ods. 1 Trestného poriadku).
V trestnom konaní, vychádzajúc z § 183 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, je rozsudok právoplatný, a ak neustanovuje tento zákon niečo iné, aj vykonateľný, ak zákon proti nemu nepripúšťa odvolanie. Podľa § 306 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, nazvaného „Prípustnosť a účinok (odvolania)", opravným prostriedkom proti rozsudku súdu I. stupňa je odvolanie s tým, že odvolanie má odkladný účinok. Obdobne tak vychádzajúc z § 184 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku uznesenie je právoplatné, a ak neustanovuje tento zákon niečo iné, aj vykonateľné, ak zákon proti nemu nepripúšťa sťažnosť. Podľa § 185 ods. 2 veta druhá Trestného poriadku, uznesenie súdu alebo prokurátora možno sťažnosťou
napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni. Z uvedeného je potom zrejmé (výkladom z opaku - argumentum a contrario), že proti rozhodnutiu súdu druhého stupňa v trestnom konaní odvolanie prípustné nie je, čo znamená, že nadobúda právoplatnosť okamihom jeho vyhlásenia.
Vychádzajúc z § 370 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie je možné podať (či už v prospech alebo neprospech obvineného) síce v lehote (až) troch rokov, avšak len z úzko vymedzených dovolacích dôvodov vyplývajúcich z § 371 Trestného poriadku, vzhľadom na to, že, ako to už bolo vyššie uvedené, dovolanie je, vychádzajúc z dlhodobo ustálenej súdnej praxe najvyššieho súdu, ktorú najvyšší súd v zásade opakuje vo svojich rozhodnutiach o dovolaní, mimoriadny opravný prostriedok určený na nápravu len tých najzávažnejších a najzásadnejších právnych chýb, aby sa jeho príliš širokým uplatnením nenarúšala právna istota a stabilita právnych vzťahov založených právoplatným rozhodnutím (vydaným v dvojstupňovom konaní), pričom ani ústavný súd takýto výklad použitia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku nespochybnil, keď napríklad vo svojom rozhodnutí vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 24/00 (publikovanom aj v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky) vyslovil, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, keďže zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru; len výnimočne by otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu, a to vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.
Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že konaniu pred správnym súdom - ktorého v zásade každé rozhodnutie je možné napadnúť podľa vyjadrenia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zo široko vymedzených dôvodov kasačnou sťažnosťou s tým, že rozhodnutie správneho súdu nenadobúda právoplatnosť jeho vyhlásením, ale až uplynutím jednomesačnej lehoty od jeho doručenia alebo podaním kasačnej sťažnosti v tejto lehote - nepredchádza iné súdne konanie, ktoré by bolo súčasťou riadneho priebehu konania, a ktoré ako také by predstavovalo procesný vývoj, z ktorého musí každý účastník konania rozumne rátať (z čoho potom vyplýva), že takýmto riadnym opravným prostriedkom môže byť práve spomínaná kasačná sťažnosť, aj keď je označovaná ako mimoriadny opravný prostriedok.
Zjednodušene povedané, správne konanie, a kasačná sťažnosť ako prostriedok na dosiahnutie súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, sú tak organicky prepojené, že až rozhodnutie o kasačnej sťažnosti možno pokladať za rozhodnutie v zmysle čl. 49 ods. 1 poslednej vety Charty, ktoré s konečnou platnosťou ukončilo správne konanie (viď primerane bod 103 rozsudku C-544/23).
To však nie je prípad trestného konania a dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podľa Trestného poriadku. Konaniu (na súde druhého stupňa), výsledkom ktorého je rozhodnutie napadnuteľné dovolaním, predchádza konanie na súde I. stupňa, proti ktorému je prípustné odvolanie v lehote pätnástich dní od oznámenia rozsudku zo široko vymedzených dôvodov. Toto odvolanie je súčasťou riadneho priebehu konania a ako také predstavuje procesný vývoj, s ktorým musí každý účastník konania rozumne rátať. O odvolaní rozhoduje súd druhého stupňa, proti ktorému rozhodnutiu už riadny opravný prostriedok prípustný nie je, jeho rozhodnutie nadobúda právoplatnosť okamihom jeho vyhlásenia, pričom dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je vymedzený, ako to už bolo uvedené, len z úzkych dôvodov, a nepredstavuje súčasť riadneho priebehu konania, ani taký procesný vývoj, s ktorým musí každý účastník konania rozumne rátať.
Vzhľadom na to, že obvinený v trestnom konaní má k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorým sa môže vždy účinne brániť proti rozhodnutiu súdu I. stupňa proti uznaniu viny za trestný čin a uloženiu trestu, a to odvolanie, niet dôvodu za účelom ochrany práv obvineného zakotvovať ďalší riadny opravný prostriedok (čo zákonodarca ani nemal na mysli), pritom ani Charta nezakotvuje právo obvineného na trojstupňové konanie, k čomu by nepochybne došlo, ak by dovolanie v trestnom konaní bolo vnímané ako riadny opravný prostriedok.
Navyše kasačnú sťažnosť je možné podať v lehote jedného mesiaca, čo už samé osebe naznačuje, že ide o opravný prostriedok, ktorý môže byť vnímaný ako súčasť riadneho procesu, keďže bezprostredne v krátkej časovej súvislosti nadväzuje na rozhodnutie správneho súdu. Dovolanie v trestnom konaní je však možné podať v lehote troch rokov. Okamihom vyhlásenia právoplatného druhostupňového rozhodnutia, keďže ide o konečné rozhodnutie, proti ktorému riadny opravný prostriedok prípustný nie je, v zásade dochádza k nastoleniu právnej istoty, k zmiereniu spoločnosti a poškodených s obvineným, ktorý spáchaním trestného činu narušil riadne fungujúce právne, spoločenské, sociálne a iné vzťahy, teda rovnováhu v spoločnosti, ktorá (rovnováha) je opätovne dosiahnutá potrestaním páchateľa. Za takejto situácie potom, podľa názoru najvyššieho súdu, zásada použitia v čase rozhodovania pre páchateľa priaznivejšieho právneho predpisu nemá miesto, pretože je určená na použitie v rámci riadneho procesu do momentu právoplatnosti rozhodnutia, v rozpore s čím by bol záver, podľa ktorého by boli súdy povinné aplikovať nový právny predpis v priebehu, resp. hoci aj po uplynutí troch rokov od právoplatného rozhodnutia v trestnej veci dotknutého páchateľa. Bez významu nezostáva ani skutočnosť, že počas doby troch rokov môže dôjsť k zásadnej zmene spoločenských vzťahov v tom zmysle, že napríklad škoda, ktorá bola spôsobená pred troma rokmi, sa po troch rokoch môže javiť ako menej významná, hoci v čase spáchania trestného činu jej výška plne zodpovedala uloženému trestu, a po uplynutí troch rokov by bola menej významná len s ohľadom na spoločenské a ekonomické zmeny (napr. vysoká inflácia), a nie právnej kvalifikácie.
Zároveň je nevyhnutné si uvedomiť, že okamihom vyhlásenia druhostupňového rozhodnutia sa toto rozhodnutie stáva právoplatným, na jeho podklade odsúdený v krátkej časovej súvislosti nastúpi nepodmienečný výkon trestu, prípadne je podrobený obmedzeniam, ktoré vyplývajú z podmienečného trestu a podobne.
Akceptovanie charakteru dovolania v Trestnom poriadku Slovenskej republiky ako (v jeho akomsi autonómnom ponímaní v medziach práva Európskej únie) riadneho (nie mimoriadneho) opravného prostriedku by znamenalo, že druhostupňové rozhodnutia vydané v trestnom konaní by po dobu troch rokov od ich vyhlásenia (pri akejsi fikcii) nenadobudli právoplatnosť, čoho logickým dôsledkom by potom mala byť nemožnosť výkon trestu uloženého takým rozhodnutím, čo je už vo svojej podstate absurdný, a teda neakceptovateľný a nesprávny záver („argumentum ad absurdum").
Taktiež bez významu nezostáva ani skutočnosť, že dovolanie nie je určené všetkým obvineným, čo taktiež podčiarkuje jeho charakter ako mimoriadneho opravného prostriedku. Dovolanie môže podať len ten obvinený, ktorý v základnom konaní (proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa) využil riadny opravný prostriedok, teda podal odvolanie (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku). Ak obvinený v základnom konaní (proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa) odvolanie nepodal, najvyšší súd sa jeho dovolaním z vecnej stránky zaoberať nebude, ale odmietne ho podľa § 382 písm. d) Trestného poriadku (okrem výnimky sprísnenia prvostupňového rozhodnutia na podklade odvolania prokurátora podaného v neprospech obvineného). To potom znamená, že ak obvinený prijme zodpovednosť za svoje konanie po rozhodnutí súdu I. stupňa a odvolanie nepodá, aby nepredlžoval stav nerovnováhy, ktorý nastal spáchaním trestného činu z jeho strany, nebude mať možnosť, aby v lehote troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia súdu I. stupňa sa domohol aplikácie pre neho priaznivejšej právnej úpravy v dovolacom konaní, oproti obvinenému, ktorý odvolanie z akéhokoľvek, hoci aj úplne bezúspešného dôvodu podá.
Zároveň sa žiada uviesť, že Trestný poriadok dovolací dôvod, ktorý by zohľadňoval zmenu hmotnoprávneho právneho predpisu po právoplatnosti rozhodnutia o vine a treste, nepozná.
V súhrne vyššie uvedeného, s ohľadom na to, že dovolanie smeruje proti druhostupňovému rozhodnutiu, jeho použitiu predchádza odvolacie konanie, je ho možné podať v dlhej lehote troch rokov, dôvody jeho podania sú úzko vymedzené za konkrétnych špecifických podmienok (nie je určené všetkým obvineným) a na podklade právoplatného rozhodnutia, proti ktorému smeruje, sa už 3 roky právoplatne vykonávajú tresty (ak majú takéto dlhé trvanie), je možné dospieť k spoľahlivému záveru, že dovolanie je svojou povahou mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu súdu
druhého stupňa, a preto aplikácia čl. 49 ods. 1 posledná veta Charty v jeho prípade neprichádza do úvahy.
Vzhľadom na to, že Súdny dvor Európskej únie vo vyššie rozvedených súvislostiach neuvažoval a ani nemohol, pretože otázka „lex mitior" v podmienkach dovolania v trestnom konaní nebola predmetom jeho rozhodovania, nie je jeho rozhodnutie (C-544/23) z dôvodu zásadnej odlišnosti dovolania v trestnom konaní od kasačnej sťažnosti v správnom konaní, v trestnom konaní použiteľné.
Pokiaľ sa obvinený dovolával použitia neskoršieho, pre neho priaznivejšieho znenia Trestného zákona (lat. zásady lex mitior) bez ohľadu na skoršiu právoplatnosť rozsudku v jeho trestnej veci, tak ním uvádzaná interpretácia čl. 50 ods. 6 ústavy, ako právnej úpravy (podľa neho) poskytujúcej širšie uplatnenie zásady lex mitior v porovnaní s § 2 ods. 1 Trestného zákona je nesprávna, pretože zásadu použitia neskoršieho, priaznivejšieho zákona pre obvineného sú súdy povinné aplikovať, keď rozhodujú o vine a treste na hlavnom pojednávaní, v odvolacom konaní, ale nie však už v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch, vedených kasačným princípom (viď primerane rozhodnutia ústavného súdu III. ÚS 587/2024, resp. I. ÚS 63/2025) a len do právoplatnosti rozhodnutia v konkrétnej trestnej veci (bod 10/ uznesenia ústavného súdu z 25. septembra 2025, sp. zn. I. ÚS 549/2025).
Najvyšší súd ďalej zdôrazňuje, že dovolanie nie je ďalším riadnym opravným prostriedkom, ale súdny prieskum v dovolacom konaní je Trestným poriadkom vymedzený užšie než v odvolacom konaní. Významné obmedzenie súdneho prieskumu v dovolacom konaní vyplýva z § 371 ods. 1 písm. i), vety za bodkočiarkou Trestného poriadku, ktoré dovolaciemu súdu zakazuje skúmať správnosť zisteného skutku vyjadreného v tzv. skutkovej vete rozsudku (dikcia „správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací nemôže skúmať a meniť"). Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ak dovolací súd nesmie skúmať správnosť a úplnosť zisteného skutku, rovnako ani obvinený ako dovolateľ nemôže s úspechom namietať, že skutkový stav tak, ako bol zistený súdmi v pôvodnom konaní, mal byť zistený nesprávne alebo neúplne. Preto ak obvinený namietal nesprávny postup pri hodnotení svedeckých výpovedí M. J. a L. Y., tak ide o námietku nespôsobilú naplniť akýkoľvek z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku, pretože presahuje rámec prieskumu v dovolacom konaní. Namietanie nesprávnosti skutkových zistení alebo nesprávneho hodnotenia dôkazov nenapĺňa žiadny dovolací dôvod (primerane viď R 57/2007, S 3/2011, R 7/2011).
Najvyšší súd k obvineným namietanému výroku o uloženom treste uvádza, že v zmysle už ustálenej rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu (napr. 2Tdo/29/2012), ak obvinený namieta uloženie neprimerane prísneho trestu, táto námietka nenapĺňa žiaden dovolací dôvod podľa § 371 Trestného poriadku. Zákon vo vzťahu k výroku o treste upravuje v ustanovení § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku dva dovolacie dôvody (pokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku chybného výroku o vine). Podľa uvedeného ustanovenia možno dovolanie podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.
Uložením trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby sa rozumie uloženie trestu odňatia slobody obvinenému mimo trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom za trestný čin, zo spáchania ktorého bol uznaný za vinného, ako aj prekročenie maximálnej zákonom stanovenej výmery trestu (napr. domáceho väzenia, povinnej práce, peňažného trestu, zákazu činnosti, zákazu pobytu a vyhostenia).
Dovolanie možno podať aj vtedy, ak súd uložil obvinenému taký druh trestu, ktorý Trestný zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Tento dovolací dôvod možno použiť aj v prípadoch, pri ktorých boli súčasne (popri sebe) uložené viaceré tresty, hoci Trestný zákon uloženie takýchto trestov súčasne nepripúšťa - § 34 ods. 7 Trestného zákona.
V posudzovanej veci, pokiaľ ide o uložený trest odňatia slobody, ide o taký druh trestu, ktorého uloženie zákon v tom čase účinný za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, pripúšťal a rovnako tak výmera tohto trestu bola určená v rámci zákonnej trestnej sadzby (3 až 10 rokov).
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku nie je naplnený tým, že obvinenému uložený trest odňatia slobody nezodpovedá jeho predstave, v dôsledku čoho uložený trest vníma ako neprimeraný. Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nie je pritom oprávnený skúmať otázku ne/primeranosti trestu, a to ani z pohľadu neskoršej zmeny trestnej sadzby v prospech obvineného, ktorá nastala až po právoplatnosti konečného rozhodnutia odvolacieho súdu (ktorým právoplatne skončilo trestné stíhanie).
Najvyšší súd dáva do pozornosti obvinenému, reagujúc na jeho dovolaciu argumentáciu, že pri časovej konkurencii viacerých zákonov v čase od spáchania trestného činu dovtedy, kým sa o ňom rozhoduje, § 2 Trestného zákona zakotvuje (v súlade s ústavnou zásadou vyjadrenou v čl. 50 ods. 6 ústavy) zákaz retroaktivity hmotnoprávnych noriem v neprospech páchateľa, pričom však retroaktívne pôsobenie Trestného zákona v jeho prospech je časovo obmedzené len do právoplatného skončenia trestného stíhania. Takýto záver napokon korešponduje so zákonnou dikciou časovej pôsobnosti Trestného zákona v § 2 ods. 1, podľa ktorého „Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší", pričom v zmysle § 10 ods. 14 Trestného poriadku je „trestné stíhanie úsek od začatia trestného stíhania až do právoplatnosti rozsudku, prípadne iného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu vo veci samej" (rozhodnutia vo veci samej je potom potrebné vnímať v intenciách výpočtu § 368 ods. 2 Trestného poriadku).
U obvineného v období medzi spáchaním trestného činu (od februára 2019 do presne nezisteného dňa minimálne v mesiaci december 2019, čo je moment ukončenia protiprávnosti konania) a vyhlásením uznesenia odvolacieho súdu (10. mája 2022) nedošlo k zmene zákonných ustanovení vo vzťahu k trestnosti spáchaného trestného činu a ukladaniu trestu obvinenému, preto nejde o situáciu upravenú v § 2 ods. 1 druhá veta Trestného zákona. Argumentácia obvineného novelou Trestného zákona účinnou (až) od 6. augusta 2024, ktorá sa dotkla aj úpravy drogových trestných činov nemá oporu v Trestnom zákone a nemožno ju ako právne relevantnú akceptovať.
Obvinený namietal aj porušenie článku 10 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2016/169 z 26. októbra 2016. Z námietky obvineného však nie je zjavné, akým spôsobom mala byť uvedená smernica porušená, prípadne aké právo svedkýň boli porušené, či ako sa uvedené pochybenie malo prejaviť v porušení práva obvineného. Zároveň nie je zjavné ani to, akú smernicu mal obvinený na mysli, keďže smernica Európskeho parlamentu a Rady 2016/169 z 26. októbra 2016 neexistuje, ani neexistuje smernica, ktorá by obsahovala obvineným citovaný článok 10 v takomto znení.
Najvyšší súd v tejto súvislosti dáva obvinenému osobitne na vedomie, že dovolanie, z hľadiska systematiky trestného konania, patrí medzi mimoriadne opravné prostriedky, čomu okrem iného zodpovedá aj viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi podaného dovolania v zmysle ustanovenia § 374 Trestného poriadku, ktorá sa netýka formálno-právneho uplatnenia niektorého (či viacerých) z dovolacích dôvodov upravených v § 371 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku, ale vecných chýb, ktoré dovolateľ vo svojom podaní namietol (viď R 120/2020). Zodpovednosť za kvalitu podaného dovolania teda znáša výlučne dovolateľ, ktorý svojím podaním určuje mantinely prieskumnej povinnosti dovolacieho súdu. Inými slovami, najvyšší súd nebude preberať vlastnú aktivitu dovolateľa a iniciatívne zisťovať (v dovolaní neoznačené) chyby napadnutého rozhodnutia alebo aj jemu predchádzajúceho konania, ktoré by zodpovedali niektorému z prípustných dovolacích dôvodov.
* * *
Obvinený vlastným písomným podaním z 1. mája 2026 doplnil dovolanie a ako už bolo uvedené vyššie, lehota na podanie dovolania uplynula 24. júla 2025.
V tejto súvislosti dáva najvyšší súd obvinenému do pozornosti rozhodnutie (R) zverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 96/2018, podľa ktorého
„Námietky chýb rozhodnutia a konania v zmysle § 374 ods. 1 (ods. 3) Trestného poriadku, s označením dôvodu dovolania podľa požiadavky odseku 2 naposledy označeného ustanovenia (teda uplatnené riadne), sú obligatórnou náležitosťou dovolania - ak je v dovolaní uvedená aspoň jedna taká námietka, bude sa ňou dovolací súd zaoberať (pokiaľ sú splnené ostatné zákonné podmienky dovolacieho konania). Dovolací súd sa však nebude zaoberať námietkami uplatnenými po uplynutí lehoty na podanie dovolania uvedenej v § 370 ods. 1, 2 Trestného poriadku (teda nie včas), okrem konštatácie ich oneskoreného uplatnenia; to sa netýka ďalšej argumentácie k včas a riadne uplatneným dovolacím námietkam".
Obvinený bol v súlade s vyššie uvedeným rozhodnutím (R 96/2018) oprávnený uplatňovať námietky chýb rozhodnutia a konania do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Keďže uvedené doplnenie podal obvinený po lehote na podanie dovolania, nemôže sa najvyšší súd jeho námietkami zaoberať.
* * *
Z pohľadu obvineným vytýkaných chýb tak napadnutým rozhodnutím ani konaním, ktoré mu predchádzalo, nebol naplnený akýkoľvek dovolací dôvod, ani zo spektra dôvodov, ktoré obvinený priamo uplatnil, ale ani z iných dovolacích dôvodov, pod ktoré by ním uvedené námietky inak bolo možné podradiť (subsumovať).
Dovolací súd preto na neverejnom zasadnutí uznesením podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného odmietol, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.
Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.