Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 217/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Marianny Mochnáčovej

prerokoval prijatú sťažnosť Š. G., zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Legerským,

Námestie sv. Anny 15/25, Trenčín, pre namietané porušenie jeho základných práv na súdnu

ochranu a obhajobu podľa a podľa

v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie a obhajobu podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b)

a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 25. septembra 2012 a takto

rozhodol:

1. Základné právo Š. G. na súdnu ochranu zaručené v

Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom na

obhajobu podľa a podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 25. septembra 2012 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. septembra 2012 sa z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -19 zo 17. apríla 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Š. G. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. septembra 2012 (ďalej

aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu

Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 7. decembra 2007 (ďalej len

„napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) bol uznaný vinným z trestného činu lúpeže

formou spolupáchateľstva podľa k Trestný

zákon účinného do 31. decembra 2005, za spáchanie ktorého mu bol uložený súhrny trest

odňatia slobody v trvaní 5 rokov nepodmienečne. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) na odvolanie sťažovateľa zrušil napadnuté rozhodnutie okresného súdu

v celom výroku o treste a svojím rozsudkom sp. zn. z 2. apríla 2009 (ďalej len

„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) vo vzťahu k sťažovateľovi rozhodol o uložení

súhrnného trestu odňatia slobody v trvaní 5 rokov nepodmienečne so zaradením do druhej

nápravnovýchovnej skupiny. Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podal

sťažovateľ prostredníctvom obhajcu dovolanie, ktoré následne písomným podaním

doručeným okresnému súdu 25. januára 2010 zobral späť. Okresný súd vzal túto skutočnosť

na vedomie svojím uznesením č. k. -634 z 20. októbra 2010. Sťažovateľ

ďalším podaním z 1. apríla 2012 doručeným okresnému súdu 10. apríla 2012 podal

opätovne dovolanie. Následne mu okresný súd (na žiadosť sťažovateľa, pozn.) ustanovil

advokáta pre účely dovolacieho konania, ktorý 11. júna 2012 doručil okresnému súdu

dovolanie. Najvyšší súd svojím napadnutým rozhodnutím sťažovateľom podané dovolanie

odmietol z dôvodu oneskorenosti jeho podania. V ostatnom podal sťažovateľ ústavnému

súdu sťažnosť.

3. V podanej sťažnosti sťažovateľ nepovažoval za správny postup najvyššieho súdu,

ktorým ním podané dovolanie doručené okresnému súdu 10. apríla 2012, teda podané

v zákonnom rámci plynutia trojročnej lehoty na podanie dovolania v prospech odsúdeného

a podané prostredníctvom ustanoveného právneho zástupcu 11. júna 2012, teda po uplynutí

spomínanej lehoty, odmietol ako podané oneskorene z dôvodu, že „Z hľadiska posúdenia

včasnosti podania dovolania je... rozhodujúcou skutočnosťou to, že osobou oprávnenou na

podanie dovolania je vždy obvinený a nie jeho obhajca a preto len obvinený sa môže

v rámci celej zákonnej 3-ročnej lehoty, teda až do jej posledného dňa, rozhodnúť, či jemu zo

zákona vyplývajúce právo (a nie jeho obhajcovi) napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu

druhého stupňa (odvolacieho súdu) využije alebo či tak neurobí“. Podľa názoru sťažovateľa

„... využil zákonné právo podať dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré mu

zákon ako obvinenému v ustanovení v znení účinnom do 31. 8.

2011 priznával, toto dovolanie podal včas v lehote vyplývajúcej z ustanovenia § 370 ods. 2

tohto zákona a toto dovolanie spĺňalo všetky obsahove náležitosti v zmysle § 374 tohto

zákona. Ak z ustanovenia v znení účinnom do 31. 8. 2011

výslovne vyplývalo, že osobou oprávnenou napadnúť dovolaním právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu je obvinený a nie obhajca obvineného, tak v nadväznosti na to včasnosť

podania dovolania v zmysle § 370 ods. 2 tohto zákona treba posudzovať z hľadiska

procesného úkonu obvineného a niet žiadneho dôvodu dovolanie... majúce inak všetky

obsahové náležitosti dovolania vyžadované zákonom, nepovažovať za včas podané

dovolanie.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Š. G. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a ... a na prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným

súdom a právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby a obhajovať sa

osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu alebo pokiaľ nemá prostriedky na

zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú

podľa článku 6 ods. 1, ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, uznesením Najvyššieho súdu... č. zo dňa 25. 9. 2012, porušené polo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu slovenskej republiky č. zo dňa 25. 9.

2012, ktorým bolo podľa odmietnuté dovolanie... proti rozsudku

Krajského súdu v Trenčíne č. -523 zo dňa 2. 4. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia

Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.“

5. V rámci predbežného šetrenia veci si ústavný súd vyžiadal od okresného súdu

kompletný spisový materiál týkajúci sa trestnej veci sťažovateľa vedený na tomto súde

pod sp. zn. , ako aj písomné stanovisko predsedu najvyššieho súdu.

6. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili všetci účastníci

konania.

6.1 Predseda najvyššieho súdu v písomnom stanovisku zo 7. mája 2013 v podstatnom

uviedol:

«Stotožňujeme sa s právnym názorom, ktorý k namietanej problematike

posudzovania podania dovolania obvineným v zákonnej lehote vyslovil príslušný senát.

Ak by sme pripustili argumentáciu uvedenú v ústavnej sťažnosti, potom by stačilo,

aby obvinený podal v posledný deň zákonnej lehoty blanketárne dovolanie, o ktorom by

musel rozhodovať Najvyšší súd... ako dovolací súd. Tento postup by bol v rozpore s cieľom

sledovaným ustanovením § 370 ods. 2, (v znení účinnom do 31. augusta 2011 – teraz § 370

ods. 1 ), ako aj s príkazom jednoznačne uvedeným v i Tr.

por. a znamenalo by nezákonné predĺženie lehoty na podanie kvalifikovaného dovolania

prostredníctvom obhajcu.»

6.2 Právny zástupca sťažovateľa k vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu uviedol, že

„... nepovažujem za potrebné zaujať stanovisko, pretože všetky skutočnosti, ktoré sú z môjho

pohľadu pre posúdenie podanej sťažnosti dôležité, som uviedol už v písomnom vyhotovení

sťažnosti zo dňa 20. 12. 2012 a v kontexte týchto skutočností nepovažujem právny názor

obsiahnutý v tomto vyjadrení k sťažnosti za správny“.

7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci v súvislosti s namietaným

porušením označených práv.

II.

8. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ bol (odvolacím) rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 2. apríla 2009 právoplatne odsúdený pre trestný čin

lúpeže formou spolupáchateľstva podľa k

účinného do 31. decembra 2005. Sťažovateľ v priebehu zákonom

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) ustanovenej lehoty troch rokov na podanie dovolania ako mimoriadneho

opravného prostriedku tento využil už 11. decembra 2009 a podané dovolanie svojím

podaním doručeným okresnému súdu 25. januára 2010 vzal späť. Túto skutočnosť vzal

okresný súd na vedomie uznesením č. k. -634 z 20. októbra 2010. V ďalšom

sťažovateľ opätovne využil tento mimoriadny opravný prostriedok, a to vlastným podaním

z 1. apríla 2012, ktoré bolo okresnému súdu doručené 10. apríla 2012 a v ktorom zároveň

požiadal o ustanovenie obhajcu z dôvodu, že od 15. apríla 2009 sa nachádza vo výkone

trestu odňatia slobody, a preto nemá finančné prostriedky na zvolenie obhajcu. Okresný súd

tejto žiadosti sťažovateľa z dôvodu uvedeného v § 38 ods. 2 písm. a) s poukazom na § 37

ods. 1 písm. a) vyhovel a podľa

rozhodol opatrením sp. zn. z 13. apríla 2012 o ustanovení JUDr. Legerského

za právneho zástupcu sťažovateľa v dovolacom konaní. Okresným súdom ustanovený

advokát mu 11. júna 2012 doručil dovolanie podané prostredníctvom právneho zástupcu.

Zo zistení ústavného súdu ďalej vyplýva, že okresným súdom ustanovený obhajca prevzal

predmetné opatrenie okresného súdu 25. apríla 2012 a 14. mája 2012 požiadal

o vyhotovenie fotokópií zo súdneho spisu. V ďalšom okresný súd zabezpečil vyjadrenie

Okresnej prokuratúry Trenčín k sťažovateľom podanému dovolaniu, ktoré mu bolo

doručené 11. júla 2012. Spisový materiál bol predložený najvyššiemu súdu 30. júla 2012,

ktorý na neverejnom zasadnutí 25. septembra 2012 rozhodol o odmietnutí sťažovateľom

podaného dovolania z dôvodu oneskorenosti jeho podania podľa § 382 písm. a) Trestného

poriadku. Zo zistení ústavného súdu ďalej vyplýva, že v nadväznosti na právoplatné

odsúdenie sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 2. apríla 2009

lehota na podanie dovolania v neprospech sťažovateľa uplynula 29. júla 2009 a v prospech

sťažovateľa uplynula 29. apríla 2012.

10. Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že si bol dostatočne vedomý tej skutočnosti,

že využitie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 368 a nasl.

v znení účinnom do 31. augusta 2011 je podmienené uplatnením tohto

opravného prostriedku v prípade jeho podania v prospech obvineného najneskôr do

uplynutia trojročnej lehoty vyplývajúcej z . Sťažovateľ v tejto

súvislosti uvádza, že „Z hľadiska posúdenia včasnosti podania dovolania je... rozhodujúcou

skutočnosťou to, že osobou oprávnenou na podanie dovolania je vždy obvinený a nie jeho

obhajca a preto len obvinený sa môže v rámci celej zákonnej 3-ročnej lehoty, teda až do jej

posledného dňa, rozhodnúť, či jemu zo zákona vyplývajúce právo (a nie jeho obhajcovi)

napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu druhého stupňa (odvolacieho súdu) využije alebo

či tak neurobí“. Argumentujúc proti názoru najvyššieho súdu ďalej dôvodí, že jeho

pripustenie by „... znamenalo... to, že lehota na podanie dovolania daná zákonom

obvinenému ako oprávnenej osobe na tento mimoriadny opravný prostriedok, by sa vždy

skracovala o dobu, po ktorú by sa obvinený alebo iné oprávnené osoby snažili zvoliť

obhajcu na zastupovanie obvineného v dovolacom konaní, alebo po ktorú by súd

posudzoval žiadosť obvineného o ustanovenie obhajcu za týmto účelom a dokonca by to

znamenalo, že ak by sa obvinenému nepodarilo samostatne alebo prostredníctvom iných na

to oprávnených osôb obhajcu v lehote na podanie dovolania zvoliť vôbec alebo dosiahnuť

v tejto lehote ustanovenie obhajcu, bol by obvinený z možnosti využitia a podania tohto

mimoriadneho opravného prostriedku celkom vylúčený, a to napriek tomu, že on sám by bol

oprávnenou osobou na jeho podanie. Takýto výklad práva by podľa sťažovateľa

jednoznačne ukracoval jeho práva dané mu zákonom a bol by tak v rozpore nielen

s ustanoveniami ale aj s Čl. 46 ods. 1 a Čl. 50 ods. 3 ... ako aj

s Článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru...“.

11. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 25. septembra 2012

v podstatnom dôvodil, že «Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací skúmal, či sú

splnené zákonné podmienky dovolania v zmysle až a dospel

k záveru, že procesná podmienka dovolania v zmysle (v znení účinnom

do 31. augusta 2011) v spojení s v posudzovanom prípade splnená

nebola.

Podľa súdne konanie, okrem konania o mimoriadnych

opravných prostriedkoch, začaté pred 1. septembrom 2011 sa dokončí podľa doterajších

predpisov; to neplatí, ak súd vrátil vec prokurátorovi alebo ak prokurátor vzal obžalobu

späť po 1. septembri 2011.

Podľa ak rozhodnutie súdu bolo doručené pred 1. septembrom

2011, použije sa ustanovenie § 370 v znení účinnom do 31. augusta 2011.

Podľa (v znení účinnom do 31. augusta 2011) ak sa dovolanie

podáva v prospech obvineného, dovolanie sa podáva najneskôr do troch rokov od

doručenia rozhodnutia súdu.

Podľa obvinený alebo osoby uvedené v môžu podať

dovolanie len prostredníctvom obhajcu.

Podľa obvinený musí byt' v konaní o dovolaní zastúpený

obhajcom.

Podľa ak obvinený alebo osoby uvedené v podali

dovolanie inak ako prostredníctvom obhajcu, súd, ktorý rozhodol vo veci v prvom stupni,

poučí dovolateľa podľa odsekov 1 a 2 a nasledujúcej vety a určí primeranú lehotu na

odstránenie tohto nedostatku s tým, že ak táto lehota márne uplynie, predloží vec na ďalšie

konanie dovolaciemu súdu. Ak však obvinený v lehote podľa predchádzajúcej vety preukáže,

že nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby, ustanoví mu obhajcu predseda

senátu súdu, ktorý vo veci rozhodoval v prvom stupni.

Z obsahu predloženého procesného spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že

trestná vec obvineného Š. G. bola právoplatne skončená 2. apríla 2009, rozhodnutie

krajského súdu bolo obvinenému doručené 29. apríla 2009 a jeho obhajkyni JUDr. Danici

Okruckej 28. apríla 2009, z čoho vyplýva, že posledným dňom na podanie dovolania v

prospech obvineného bol 29. apríl 2012.

Obvinený Š. G. podal dovolanie vlastným písomným podaním z 1. apríla 2012, ktoré

bolo doručené súdu prvého stupňa 10. apríla 2012. Zároveň požiadal o ustanovenie

obhajcu z dôvodu, že od 15. apríla 2009 sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody, je

insolventný a nemá finančné prostriedky na jeho zvolenie.

Okresný súd Trenčín opatrením z 13. apríla 2012, sp. zn. , podľa § 373

ods. 3 s použitím z dôvodu uvedeného v Tr.

por. s poukazom na ustanovil obvinenému Š. G. za obhajcu

JUDr. Jána Legerského (č. l. 671), pričom toto opatrenie bolo obvinenému doručené 24.

apríla 2012 a obhajcovi 25. apríla 2012.

Dovolací súd tiež zistil, že predseda senátu okresného súdu nepostupoval v súlade

s vyššie citovaným ustanovením a v konaní o dovolaní obvinenému

ustanovil obhajcu len na základe jeho tvrdenia, že „od 15. apríla 2009 sa nachádza vo

výkone trestu odňatia slobody, je insolventný a nemá finančné prostriedky na jeho

zvolenie,“ pričom vôbec neskúmal, či toto tvrdenie je pravdivé. Pred ustanovením obhajcu

mal obvineného poučiť v zmysle a a určiť mu primeranú lehotu

na odstránenie nedostatku s tým, že ak táto lehota márne uplynie, predloží vec na ďalšie

konanie dovolaciemu súdu.

Iba samotné tvrdenie obvineného spočívajúce v tom, že nemá finančné prostriedky

na zvolenie obhajcu, nie je postačujúce na to, aby mu bol obhajca ustanovený. Povinnosťou

súdu pred jeho ustanovením bolo zistiť, či obvinený má alebo nemá dostatočné prostriedky

na úhradu trov obhajoby.

Ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na ustanovenie § 370 ods. 2 Tr.

por. (v znení účinnom do 31. augusta 2011) v spojení , kde sú upravené

podmienky dovolania, ktoré musia byť splnené kumulatívne, samozrejme pri splnení aj

ostatných zákonných podmienok na podanie dovolania uvedených v až

Vzhľadom na to, že obvinený Š. G. podal dovolanie v zákonnej lehote sám, nie

prostredníctvom obhajcu a v zmysle vyššie citovaného ustanovenia

môže podať dovolanie len prostredníctvom obhajcu, bol opatrením okresného súdu

z 13. apríla 2012 (č. 1. 671) za obhajcu ustanovený JUDr. Ján Legerský (opatrenie prevzal

25. apríla 2012), ktorý 14. mája 2012 požiadal o vyhotovenie fotokópií zo súdneho spisu,

pričom dovolanie v prospech obvineného doručil okresnému súdu až 11. júna 2012 (takmer

dva mesiace po tom, čo bol za obhajca ustanovený), teda po uplynutí 3- ročnej zákonnej

lehoty na podanie dovolania prostredníctvom obhajcu v prospech obvineného.

Z nesprávneho postupu predsedu senátu okresného súdu, keď obvineného

po doručení vlastného písomného podania nevyzval na odstránenie jeho nedostatkov a hneď

mu ustanovil obhajcu, možno vyvodiť, že mal v úmysle zabrániť márnemu uplynutiu

zákonnom ustanovenej lehoty na podanie dovolania.

Povinnosťou obhajcu JUDr. Jána Legerského, ktorý bol za obhajcu ustanovený

v zákonnej lehote a opatrenie o jeho ustanovení mu bolo spolu s vlastným písomným

podaním obvineného doručené tiež v zákonnej lehote, bolo podať dovolanie v prospech

obvineného do 29. apríla 2012, čo sa však v posudzovanom prípade nestalo.

Dovolací súd považuje 3-ročnú lehotu na podanie dovolania za dostatočne dlhú

na uplatnenie práva na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku, a preto

v prípade, že by išlo o podanie, ktoré síce nebolo spísané priamo obhajcom, avšak

z konkrétnych okolností prípadu by vyplývalo, že obhajca sa s týmto písomným podaním

obvineného riadne oboznámil a s jeho obsahom stotožnil, dovolací súd by bol povinný sa

ním zaoberať iba za predpokladu, že by takéto podanie bolo doručené v zákonnom

ustanovenej lehote.

Navyše dovolací súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že obvinený v priebehu

zákonnom ustanovenej 3-ročnej lehoty dovolanie podal už 11. decembra 2009 (č. l. 606),

ktoré následne písomným podaním doručenom súdu prvého stupňa 25. januára 2010 vzal

späť z osobných dôvodov (č. 1. 619), čo predseda senátu okresného súdu vzal na vedomie

uznesením z 20. októbra 2010, sp. zn. (č. 1. 634).

Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení

dovolací súd rozhodol na neverejnom zasadnutí bez meritórneho preskúmania veci tak, ako

je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.».

12. Východiskom úvah a postupu ústavného súdu v posudzovanej veci v konaní

o ústavnej sťažnosti prijatej uznesením ústavného súdu č. k. -19

zo 17. apríla 2013 na ďalšie konanie bol postup najvyššieho súdu v konaní o sťažovateľom

podanom dovolaní, ktoré najvyšší súd odmietol ako oneskorené podané v dôsledku

skutočnosti, že sťažovateľ síce podal dovolanie v rámci zákonnej trojročnej lehoty, teda do

29. apríla 2012, ale súdom ustanovený obhajca túto lehotu nerešpektoval, resp. nestihol, keď

dovolanie podal/doručil na okresnom súde 11. júna 2012. K postupu obhajcu sťažovateľa

v dovolacom konaní najvyšší súd dôvodil okrem iného aj tým, že „Povinnosťou obhajcu...

ktorý bol za obhajcu ustanovený v zákonnej lehote a opatrenie o jeho ustanovení mu bolo

spolu s vlastným písomným podaním obvineného doručené tiež v zákonnej lehote, bolo

podať dovolanie v prospech obvineného do 29. apríla 2012, čo sa však v posudzovanom

prípade nestalo.“. Navyše, postupu okresného súdu vytkol aj to, že „... predseda senátu

okresného súdu nepostupoval v súlade s... ustanovením a v konaní o

dovolaní obvinenému ustanovil obhajcu len na základe jeho tvrdenia... pričom vôbec

neskúmal, či toto tvrdenie je pravdivé. Pred ustanovením obhajcu mal obvineného poučiť v

zmysle a a určiť mu primeranú lehotu na odstránenie

nedostatku s tým, že ak táto lehota márne uplynie, predloží vec na ďalšie konanie

dovolaciemu súdu.“.

III.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa

obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa

mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru

každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva... b) mať primeraný čas

a možnosti na prípravu svojej obhajoby, c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu

podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu

poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú...

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , , , ).

17. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, )

každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho

vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav

veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

18. Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých

nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie

základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,

v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých

noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých

sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady

svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (m. m. , ). Inými

slovami, v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa nie

je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale

obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia,

či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol

k porušeniu a príslušných medzinárodných zmlúv.

19. Zo znenia účinného do 31. augusta 2011 vyplýva, že podľa

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu môže

dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený vo svoj prospech proti

výroku, ktorý sa ho priamo týka. Podľa dovolanie sa

podáva na súde, ktorý rozhodol vo veci v prvom stupni, do troch mesiacov od doručenia

rozhodnutia súdu, ak sa podáva dovolanie v neprospech obvineného. Podľa § 370 ods. 2

ak sa dovolanie podáva v prospech obvineného, dovolanie sa podáva

najneskôr do troch rokov od doručenia rozhodnutia súdu. Podľa § 373 ods. 1 Trestného

poriadku obvinený alebo osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať dovolanie len

prostredníctvom obhajcu. Podľa obvinený musí byť

v konaní o dovolaní zastúpený obhajcom. Podľa ak

podanie nie je úplné alebo má iné odstrániteľné chyby, predseda senátu vyzve osobu

oprávnenú podať dovolanie alebo obhajcu obvineného, aby tieto nedostatky odstránil. Podľa

dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,

bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene..., d) nie sú

splnené podmienky dovolania podľa § 372 alebo § 373 ani po postupe podľa § 379 ods. 1.

20. V súčasnom období platného znenia

vyplýva, že podľa právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu môže dovolaním napadnúť

z dôvodu uvedeného v obvinený vo svoj prospech proti

výroku, ktorý sa ho priamo týka. Podľa ak sa dovolanie

podáva v neprospech obvineného, možno ho podať do šiestich mesiacov od doručenia

rozhodnutia súdu prokurátorovi. Ak sa dovolanie podáva v prospech obvineného, možno ho

podať do troch rokov od doručenia rozhodnutia obvinenému... Podľa § 373 ods. 1 Trestného

poriadku obvinený alebo osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať dovolanie len

prostredníctvom obhajcu. Podľa obvinený musí byť

v konaní o dovolaní zastúpený obhajcom. Podľa ak

obvinený alebo osoby uvedené v § 369 ods. 5 podali dovolanie inak ako prostredníctvom

obhajcu, súd, ktorý rozhodol vo veci v prvom stupni, poučí dovolateľa podľa odsekov 1 a 2

a nasledujúcej vety a určí primeranú lehotu na odstránenie tohto nedostatku s tým, že ak táto

lehota márne uplynie, predloží vec na ďalšie konanie dovolaciemu súdu. Ak však obvinený

v lehote podľa predchádzajúcej vety preukáže, že nemá dostatočné prostriedky na úhradu

trov obhajoby, ustanoví mu obhajcu predseda senátu súdu, ktorý vo veci rozhodoval

v prvom stupni. Podľa ak podanie nie je úplné alebo má iné

odstrániteľné chyby, predseda senátu vyzve osobu oprávnenú podať dovolanie alebo

obhajcu obvineného, aby tieto nedostatky odstránil. Podľa § 382 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením bez preskúmania veci odmietne

dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene..., d) nie sú splnené podmienky dovolania podľa

§ 372 alebo § 373 ani po postupe podľa § 379 ods. 1.

21. Podľa po vznesení obvinenia musí mať obvinený

obhajcu už v prípravnom konaní, ak a) je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo

na pozorovaní v zdravotníckom ústave, b) je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo

jeho spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, c) ide o konanie o obzvlášť závažnom

zločine... Podľa v konaní o mimoriadnych

opravných prostriedkoch musí mať odsúdený obhajcu, ak ide o prípady uvedené v § 37

ods. 1 písm. a), b) alebo c).

22. Podľa ak obvinený nemá obhajcu v prípade,

v ktorom ho musí mať, určí sa mu lehota na zvolenie obhajcu. Ak v tejto lehote nebude

obhajca zvolený, musí mu byť obhajca bez meškania ustanovený. Obhajcu ustanoví

v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom predseda senátu.

Podľa obvinenému, ktorý nemá dostatočné prostriedky

na úhradu trov obhajoby a požiada o ustanovenie obhajcu, je povinný v prípravnom konaní

sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom predseda senátu ustanoviť obhajcu

z advokátov aj v prípade, že neexistujú dôvody povinnej obhajoby. Skutočnosť, že nemá

dostatočné prostriedky, musí obvinený preukázať.

23. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa

ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu

ochranu vykonávajú ( v spojení s ). Reálne uplatnenie

základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto

ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie

príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo

účastníkov na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

24. K sťažovateľom namietanému porušeniu práva na obhajobu garantovaného čl. 50

ods. 3 a a dohovoru ústavný súd predostiera, že zásada „právo

na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv

a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutným prostriedkom

úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne

vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom

procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen

v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože

toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy.

Podľa názoru ústavného súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej

osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv

a slobôd (m. m. ), a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci

spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.

25. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne

konformného výkladu (napr. , , ), z ktorej okrem

iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú

do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý

zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných

práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej

moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie

(a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“

(, ). Ústavný súd pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych

prípadov nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj

z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , ,

, , ).

26. Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký

výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti

alebo ho urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne

akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie

niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie,

ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť

do označených základných práv sťažovateľa.

27. V úvode svojej argumentácie ústavný súd konštatuje, že vníma dovolanie ako

jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania, ktoré je spôsobilé

privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno

aplikovať iba v prípadoch, ak to je odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého

rozhodnutia súdu. Požadovaný jeden opravný prostriedok predstavuje v trestnom súdnom

procese v Slovenskej republike inštitút odvolania. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal urobiť

z najvyššieho súdu tretí stupeň s plnou jurisdikciou, nestanovil by katalóg dovolacích

dôvodov.

28. Reagujúc na právne závery najvyššieho súdu vyplývajúce z napadnutého

rozhodnutia „Z nesprávneho postupu predsedu senátu okresného súdu, keď obvineného po

doručení vlastného písomného podania nevyzval na odstránenie jeho nedostatkov a hneď

mu ustanovil obhajcu, možno vyvodiť, že mal v úmysle zabrániť márnemu uplynutiu

zákonnom ustanovenej lehoty na podanie dovolania.“, ústavný súd poukazuje

na skutočnosť, že už vo veci sp. zn. judikoval názor, podľa ktorého pozitívny

záväzok Slovenskej republiky pri realizácii práv obvineného v trestnom konaní je

zabezpečený prostredníctvom , ktorý je právnym predpisom

upravujúcim postup v trestnom konaní. v jednotlivých fázach trestného

konania zaručuje garantované právo obhajoby. Taktiež ústavný súd vo veci sp. zn.

judikoval povinnosť všeobecných súdov ústavne súladným spôsobom sa

vysporiadať s otázkou ustanovenia právneho zástupcu pre konanie o dovolaní ako

mimoriadnom opravnom prostriedku. Zároveň pripomína právne závery vyplývajúce

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej ak obvinený musí mať

obhajcu alebo ak účinné uplatnenie opravného prostriedku si vyžaduje pomoc obhajcu a

obvinený nemá prostriedky na jeho zaplatenie, musí mu byť poskytnutá bezplatná právna

pomoc (obdobne napríklad rozsudok Airey v. Írsko z 9. októbra 1979, A, č. 32). Taktiež

poukazuje aj na názor trestnoprávnej teórie, podľa ktorého ak obvinený nemá dostatok

prostriedkov na náhradu odmeny obhajcu a svojej obhajoby, môže požiadať, aby mu súd

v zmysle obhajcu ustanovil aj v prípade, ak ide o podanie

dovolania (pozri napr.: Šámal P. a kol., Trestní řád komentář – díl II, 6. vydání, C. H. Beck

2008, s. 2128, ods. 2). Je preto úlohou súdu bez toho, aby ústavný súd určoval, či okresného

alebo najvyššieho, aby náležitým spôsobom zistil pomery žiadateľa o ustanovenie obhajcu

a na základe týchto zistení aj rozhodol.

29. Ústavný súd predovšetkým poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ podal sporné

dovolanie včas, teda v lehote 3 rokov od doručenia ostatného rozhodnutia v jeho trestnej

veci, a jeho postup nebol v rozpore napr. s .

Následný postup okresného súdu pri ustanovení mu advokáta pre účely dovolacieho konania

(ktorý bol predmetom kritiky dovolacieho súdu, pozn.) decíznym spôsobom určil ďalší

procesný priebeh, ktorý „a priori“ nemôže byť na ujmu odsúdeného (sťažovateľa). Inak

povedané, okresný súd (orgán verejnej moci) 19 dní pred uplynutím 3-ročnej lehoty na

podanie dovolania sťažovateľovi svojím opatrením ustanovil advokáta „na účely

dovolacieho konania“ z dôvodu, že sťažovateľ podal dovolanie inak ako prostredníctvom

obhajcu (pozri odôvodnenie opatrenia okresného súdu z 13. apríla 2012, pozn.). Aj keď

v tomto opatrení okresný súd explicitne neurčil ustanovenému advokátovi povinnosť

predložiť kvalifikované podanie (dovolanie) a ani mu neurčil lehotu, v ktorej to má učiniť

(čo aj podľa názoru ústavného súdu okresný súd urobiť mal, pozn.), advokát reagoval

primeraným spôsobom (opatrenie okresného súdu prevzal 25. apríla 2012, 14. mája 2012

požiadal o vyhotovenie fotokópií zo súdneho spisu a dovolanie v prospech obvineného

doručil okresnému súdu 11. júna 2012). Samotný dovolací súd k tomu uvádza:

„Z nesprávneho postupu predsedu senátu okresného súdu, keď obvineného po doručení

vlastného písomného podania nevyzval na odstránenie jeho nedostatkov a hneď mu

ustanovil obhajcu, možno vyvodiť, že mal v úmysle zabrániť márnemu uplynutiu zákonnom

ustanovenej lehoty na podanie dovolania.“ Za týchto okolností bol postup najvyššieho súdu

neprimerane formalistický, ak odmietol podané dovolanie sťažovateľa ako oneskorene

podané.

30. Tomuto záveru korešponduje aj zistenie ústavného súdu plynúce z porovnania

samotným sťažovateľom podaného dovolania a dovolania podaného prostredníctvom

okresným súdom ustanoveného obhajcu, z ktorých vyplýva, že sú postavené na totožných

skutkových východiskách a v niekoľkých rovinách sa prekrývajú aj v argumentačnej línii.

Dovolanie podané obhajcom, samozrejme, lepšie postihuje príslušné právne kategórie,

precizuje dovolacie dôvody a právnu argumentáciu.

31. V neposlednom rade ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že pôvodný, skôr

formalistický prístup pri súdnej kontrole podávania dovolania inak ako prostredníctvom

obhajcu ( do 31. augusta 2011) bol v prospech obvineného/odsúdeného

následne novelizovaný (pozri ostatné znenie a najmä a )

a okresný súd svojím opatrením z 13. apríla 2012 už (správne) v danej veci vychádzal

z v znení od 1. septembra 2011. Aj podľa dôvodovej

správy k v súvislosti s novo koncipovaným až 5

súvisel tento s nálezom ústavného súdu sp. zn.

z 20. apríla 2010, ktorého závery sú použiteľné aj v danom prípade:

„Podľa názoru najvyššieho súdu treba ustanovenie

vykladať tak, že najvyšší súd je povinný prejednať len dovolanie spísané obhajcom, ktorého

si obvinený zvolí ešte pred podaním dovolania. Keďže podľa názoru najvyššieho súdu je

ustanovenie § 373 ods. 1 vo vzťahu lex specialis k ustanoveniu § 40 ods. 1 Trestného

poriadku, ktoré upravuje ustanovenie obhajcu v trestnom konaní, nemôže byť toto

v dovolacom konaní aplikované. Tento výklad najvyššieho súdu je nesúladný s ,

lebo opomína realizáciu jedného zo základných ústavných princípov, a to práva na obhajobu

počas celého trestného konania.

Základné práva a slobody treba vykladať a uplatňovať tak, aby bola zachovaná ich

podstata a zmysel. Preto aj výklad a následná aplikácia

musí v celom rozsahu rešpektovať právo sťažovateľa ako strany dovolacieho konania

na spravodlivé súdne konanie podľa a dohovoru

a rešpektovať jeho podstatu a zmysel, t. j. tak, aby jeho prostredníctvom bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov dovolateľa. V tejto súvislosti je podstatné

a určujúce to, že v dovolacom konaní sa rozhoduje predovšetkým o právach a povinnostiach

dovolateľa ako strany dovolacieho konania, pričom dovolateľ je oprávnený nielen iniciovať

dovolacie konanie, ale mu garantuje aj ďalšie procesné práva, ktoré mu

nemožno odňať formalistickým a reštriktívnym výkladom niektorého ustanovenia Trestného

poriadku (v danom prípade § 373 ods. 1).

Základným a primárnym zmyslom a účelom inštitútu obligatórneho zastúpenia

dovolateľa advokátom (obhajcom) v dovolacom konaní je poskytnúť dovolateľovi

kvalifikovanú právnu pomoc v záujme efektívnej a účinnej ochrany jeho práv v súvislosti

s jeho oprávnením podať dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, a to aj a najmä

vzhľadom na skutočnosť, že predmetom dovolacieho konania sú spravidla obzvlášť závažné

a zložité odborné právne otázky, ktorých kvalifikované odborné zvládnutie osoba bez

právnického vzdelania nemusí a spravidla ani nevie dostatočne zvládnuť sama, pričom

hrozí, že v dôsledku toho by mohla byť ukrátená na svojich právach. Zároveň právna

konštrukcia obligatórneho právneho zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní vychádza

zo skutočnosti, že jediným (všeobecným) súdom oprávneným rozhodovať o dovolaní je

najvyšší súd. Na to, aby najvyšší súd mohol dovolacie konanie uskutočniť a o dovolaní

rozhodnúť v primeranej dobe, treba eliminovať nekvalifikované dovolania, ktoré by

neprimeraným spôsobom zaťažovali dovolací súd. Možno teda ustáliť, že zmyslom

a účelom obligatórneho zastúpenia advokátom – obhajcom v dovolacom konaní je

poskytnutie kvalifikovanej právnej pomoci a ochrany práv dovolateľa v organickom spojení

s vytvorením podmienok na poskytnutie tejto pomoci v primeranej dobe zodpovedajúcej

požiadavkám spravodlivého procesu. V posudzovanom prípade najvyšší súd odmietol

podanie navrhovateľa pre nesplnenie požiadavky povinného zastúpenia v dovolacom konaní

za okolností, že sťažovateľ v dôsledku odlišného výkladu prvostupňového súdu bol

zastúpený ustanoveným kvalifikovaným odborníkom, ktorý v jeho mene vypracoval a podal

dovolanie na príslušný súd a naplnil tým účel obligatórneho zastúpenia dovolateľa

advokátom.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd v tomto konaní posudzoval, či bol výklad

(a následná aplikácia) , ktorý v sťažovateľom namietanom

uznesení uplatnil najvyšší súd, z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný. Ústavný

súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej základnému právu

na súdnu ochranu podľa , ako aj právu na spravodlivé súdne konanie

môže zodpovedať len ústavne konformný výklad a tiež ústavne súladná aplikácia

príslušných právnych noriem (m. m. alebo ). V tejto súvislosti

považoval ústavný súd za potrebné poukázať tiež na svoj ustálený právny názor, podľa

ktorého zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva aj požiadavka, aby v prípadoch,

ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady

súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp.

plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.

Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy

v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných

základných práv a slobôd (, m. m. tiež , ).

Výklad vo vzťahu k požiadavke obligatórneho

zastúpenia v dovolacom konaní, ktorý v danom prípade uplatnil najvyšší súd, považuje

ústavný súd za neprimerane formalistický a neopodstatnene reštriktívny. V konkrétnych

okolnostiach prípadu, z ktorých vyplýva, že sťažovateľ bol v dovolacom konaní zastúpený

advokátom, nemožno pripustiť, aby najvyšší súd ako dovolací súd v namietanom rozhodnutí

neakceptoval podanie dovolania advokátom, ktorý bol ustanovený opatrením

prvostupňového súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že formalistická a v konkrétnych

okolnostiach prípadu reštriktívna interpretácia uplatnená

najvyšším súdom vo vzťahu k dovolaniu sťažovateľa nie je vzhľadom na požiadavky, ktoré

garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, z ústavného hľadiska akceptovateľná.

Sťažovateľ splnil podmienku povinného právneho zastúpenia pre dovolacie konanie

sp. zn. , a preto nebol dôvod na odmietnutie dovolacieho konania pre

nesplnenie tejto podmienky konania o dovolaní v nesúlade s a dohovorom a došlo

k porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50

ods. 3 a práva zaručeného dohovoru postupom a rozhodnutím

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. augusta 2009...“.

32. Pokiaľ v zmysle uvedených záverov ústavného súdu ()

a predovšetkým v jeho novom znení je nepochybné, že

dovolanie v trestnom konaní môže okrem advokáta všeobecnému súdu doručiť/podať aj

obvinený, resp. iné bližšie uvedené osoby (s potrebou následnej reparácie nedostatku

„kvalifikovanosti“, pozn.), potom už nijako nemôže obstáť názor tvoriaci jadro

argumentácie najvyššieho (dovolacieho) súdu v napadnutom rozhodnutí, že ani zákonom

poznaná a súdom ustanovená lehota na odstránenie nedostatkov dovolania nesmie

presiahnuť celkovú lehotu na podanie dovolania (v okolnostiach danej veci 3 roky). Tento

názor by obstál iba v prípade, ak by naďalej platil názor (čo nie je pravda), že samotný

obvinený nemôže napísať a podať dovolanie v jeho prospech, ale môže to urobiť iba

advokát. Zo zákonnej dikcie ustanovenia § 370 ods. 1 druhej vety po bodkočiarku Trestného

poriadku v aktuálnom znení vyplýva, že „[a]k sa dovolanie podáva v prospech obvineného,

možno ho podať do troch rokov od doručenia rozhodnutia obvinenému“. Inak povedané,

ústavno konformný výklad citovaného ustanovenia nemôže byť iný ako ten, že dovolanie je

podané včas aj v prípade, ak ho v lehote 3 rokov od doručenia rozhodnutia obvinenému

napíše a k súdu podá hoci i sám obvinený, resp. osoba uvedená v § 369 ods. 5 Trestného

poriadku v aktuálnom znení.

33. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné

uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení takej

právnej úpravy príslušného konania, ktorá v čo najširšom možnom rámci prihliadne aj na

požiadavku účinnej ochrany základných práv a slobôd. V prípade, ak zákonodarca prejavil

vôľu poskytnúť v dovolacom konaní korekciu nielen vymedzených

hmotnoprávnych a procesnoprávnych chýb pri realizácii trestnoprávnej represie, ale aj na to

nadväzujúcej požiadavky ochrany tých základných práv a slobôd, ktoré môžu byť takýmito

chybami dotknuté, je potrebné takúto požiadavku rešpektovať a aj cestou prednosti ústavne

konformného výkladu zohľadniť v rozhodovacej činnosti príslušného orgánu verejnej moci

v posudzovanom prípade najvyšším súdom. Ústavný súd teda uzatvára, že v posudzovanom

prípade sa mal najvyšší súd s takouto požiadavkou zákonodarcu stotožniť a pri naplnení

príslušných formálnych kategórií a súčasnom uplatnení tohto mimoriadneho opravného

prostriedku sťažovateľom v rámci danej trojročnej lehoty pristúpiť

k jeho posúdeniu, a to nielen cez prizmu sťažovateľovho podania (dovolania), ale tiež jeho

kvalifikovanej (advokátovej) verzie.

34. Tým, že tak najvyšší súd v posudzovanom prípade nepostupoval, dopustil sa

svojvoľnej interpretácie predovšetkým ustanovení a

(aj v predošlom, aj v súčasnom období platnej právnej úpravy, pozn.) za súčasnej rezignácie

aj k požiadavke ochrany základných práv a slobôd. Ústavnému súdu preto neostalo iné, ako

vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s právom na obhajobu podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právom na obhajobu

podľa a (bod 1 výroku).

35. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže

vrátiť vec na ďalšie konanie.

36. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. septembra 2012 a zároveň vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie. Ústavný súd berúc do úvahy citované ustanovenia zrušil uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 25. septembra 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2

výroku nálezu). V ďalšom postupe bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym

názorom ústavného súdu.

37. Ústavný súd nerozhodol podľa o náhrade

trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním

advokátom v konaní pred ústavným súdom, keďže sťažovateľ si nárok na ich náhradu

v konaní pred ústavným súdom neuplatnil.

38. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014