Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 210/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2009

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta o sťažnosti M. F., N., t. č. vo výkone trestu L., zastúpeného advokátom Mgr. A. Š.,

B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 , základného práva na právnu pomoc zaručeného v

ods. 2 , základného práva na obhajobu zaručeného v

ods. 3 a práva na obhajobu zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo

7. júla 2008 takto

rozhodol:

1. Základné právo M. F. na súdnu ochranu zaručené v

Slovenskej republiky, základné právo na právnu pomoc zaručené v

Slovenskej republiky, základné právo na obhajobu zaručené v

Slovenskej republiky a právo na obhajobu zaručené v čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 7. júla 2008

p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 7. júla

2008 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. M. F. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 346,38 € (slovom

tristoštyridsaťšesť eur a tridsaťosem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky

p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu Mgr. A. Š. do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti M. F. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-36 z 27. mája 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť M. F., N., t. č. vo

výkone trestu L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v (ďalej len „“),

základného práva na právnu pomoc zaručeného v , základného práva na

obhajobu zaručeného v a práva na obhajobu zaručeného v

písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 7. júla 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

č. k. -994 z 5. decembra 2006 uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho

trestného činu krádeže formou spolupáchateľstva sčasti v štádiu pokusu, trestného činu

porušovania domovej slobody vo forme spolupáchateľstva a trestného činu lúpeže vo forme

spolupáchateľstva v jednočinnom súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody

vo forme spolupáchateľstva. Za to bol sťažovateľovi uložený úhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 13 rokov, na výkon ktorého bol zaradený do III. nápravnovýchovnej skupiny.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré Krajský súd

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. -1038 z 8. februára 2007

zamietol ako nedôvodné.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 10. apríla 2007 (podaním z 2. apríla

2007) dovolanie najvyššiemu súdu a požiadal o ustanovenie obhajcu z dôvodu povinnej

obhajoby. Okresný súd, ktorému bola vec postúpená, vyzval sťažovateľa na podanie

dovolania prostredníctvom obhajcu, a to v lehote 30 dní. Na túto výzvu reagoval sťažovateľ

podaním zo 7. mája 2007, v ktorom oznámil, že si obhajcu nemôže zvoliť z dôvodu

nedostatku finančných prostriedkov, preto požiadal o ustanovenie obhajcu súdom. Okresný

súd následne vec predložil najvyššiemu súdu.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 7. júla 2008 dovolanie odmietol,

pretože sťažovateľ nepodal dovolanie prostredníctvom obhajcu.

Podľa názoru sťažovateľa postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu došlo

k porušeniu ním označených základných práv, a to z dôvodov, že „Najvyšší súd SR(...)

použil mimoriadne reštriktívny výklad predmetných ustanovení, ktorý spojil s dikciou

ustanovení o dovolaní a odmietnutie dovolania odôvodnil tým, že nebol

naplnený predpoklad podania dovolania prostredníctvom obhajcu. Zároveň uviedol, že § 38

odsek 2 písmeno a) sa vzťahuje iba na prípady, keď dovolanie podá Generálny prokurátor

SR alebo Minister spravodlivosti SR.

Domnievam sa, že ide o výklad nesprávny, ktorý je primárne v neprospech

obvineného a takýto výklad nesleduje systém a účel ustanovenia o povinnej obhajobe. (...)

Okresný súd Trenčín vôbec neskúmal skutočnosť, či podaným dovolaním ide o zrejme

bezúspešné uplatňovanie práva, či je v mojom prípade splnená podmienka nemajetnosti a

podobne. Okresný súd Trenčín vec bez akéhokoľvek skúmania predložil na Najvyšší súd SR

s tým, že som si v súdom určenej lehote nezvolil obhajcu.

Najvyšší súd SR ďalej argumentoval tým, že dovolanie musí byť podané advokátom a

pokiaľ sa tak nestane, nemôže vôbec rozhodovať o pridelení zástupcu z radov advokátov.

Domnievam sa, že ide o ústavne neprípustný postup, ktorý mal za následok odmietnutie

meritórneho rozhodnutia vo veci - denegatio iustitie. (...)

Ak by sme abstrahovali od napádaného uznesenia Najvyššieho súdu SR došli by sme

k záveru, že mimoriadny opravný prostriedok dovolanie môže podať iba skupina osôb, ktorá

má dostatok finančných prostriedkov na to, aby si zaplatila advokáta, prostredníctvom

ktorého takéto dovolanie podá. Domnievam sa, že ide o priamy a výrazný zásah do jednej

zo základných ústavných zásad a tou je zásada rovnosti. Tým by bola z práva na podanie

mimoriadneho opravného prostriedku vylúčená dosť veľká skupina osôb, ktorá nemá

dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie advokáta, t. j. právo na podanie dovolania

by mali iba majetní, čo by vytváralo nebezpečný majetkový cenzus v prístupe

k spravodlivosti.

Právo na podanie iného mimoriadneho opravného prostriedku - návrhu na obnovu

konania - majú všetci obvinení bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú zastúpení advokátom a

v prípade, že takýto návrh podá obvinený sám, má právo požiadať o pridelenie zástupcu

z radov advokátov. Uplatneným výkladom Najvyššieho súdu SR dochádza tiež k vytvoreniu

neprimeraného rozdielu medzi mimoriadnymi opravnými prostriedkami v systéme trestného

konania.

Zo strany Najvyššieho súdu SR neobstojí ani argument, že advokát môže poskytnúť

právnu službu aj za zníženú odmenu alebo bezplatne. Ide tu len o možnosť zo strany

advokáta, ak sú na to splnené podmienky a nie o jeho povinnosť, to znamená, že zo strany

obvineného ide o nenárokovateľný postup.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné

právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v ,

právo na právnu pomoc zaručené v , právo na

obhajobu zaručené v a v písmeno c)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľovi Ústavný súd SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

200 000,- Sk(...), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet právneho zástupcu

sťažovateľa podľa záverečného vyčíslenia a to do tridsiatich dní od právoplatnosti tohto

nálezu.“

Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 3. novembra 2008 doplnil svoju

sťažnosť, ktorú rozšíril o sťažnostný návrh v znení:

„Uznesenie Najvyššieho súdu SR spisová značka zo dňa 7. júla 2008

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: podpredsedníčka najvyššieho súdu listom č. k. -59 z 2. júla 2009 a

právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu listom z 3. augusta

2009.

2.1 Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedla:

„Odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. júla 2008,

sp. zn. obsahuje v dostatočne širokom rozsahu argumentáciu senátu vo

vzťahu k výroku o odmietnutí dovolania obvineného na základe

O správnosti právneho záveru obsiahnutého v tomto uznesení svedčí skutočnosť, že

toto rozhodnutie bolo schválené na zasadnutí trestnoprávneho kolégia dňa 1. decembra

2008 pod sp. zn. Tpj 46/2008-11 a bude uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a

rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Právne vety tohto judikátu sú nasledovné:

I. Konanie o dovolaní v zmysle ôsmej hlavy je jedným

z mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré je možné podať iba proti rozhodnutiu súdu,

ktorým bola vec právoplatne skončená ( ). Dovolacie konanie je výlučne

návrhovým konaním, a preto sa najvyšší súd stáva dovolacím súdom až podaním dovolania.

Z týchto dôvodov, najvyšší súd nie je oprávnený pred podaním dovolania robiť

akékoľvek úkony súvisiace s dovolacím konaním; preto ani nemôže v tomto čase ustanoviť

obvinenému obhajcu.

II. Ustanovenie je lex specialis vo vzťahu k ustanoveniu

ods. 1 , a preto je povinnosťou obvineného v prípade ak chce dovolanie podať, aby

si na tento procesný úkon obhajcu zvolil.

Z tohto dôvodu považujeme sťažnosť obvineného za neopodstatnenú, a preto

navrhujeme, aby ju ústavný súd odmietol.

Zároveň súhlasíme s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej

sťažnosti.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu

uviedol:

«Napádané uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 7. júla 2008

považujeme naďalej za protiústavné z dôvodov, ktoré sme podrobne rozviedli v ústavnej

sťažnosti. Na tejto skutočnosti nemení nič ani fakt, že správnosť právnych záverov bola

schválená na zasadnutí trestnoprávneho kolégia dňa 1. decembra 2008 pod spisovou

značkou Tpj 46/2008-11. Ani právna veta pod číslom I. ani právna veta pod číslom II.

neodôvodňuje postup Najvyššieho súdu SR v tom zmysle, že odmieta rozhodovať o dovolaní

podaným inou osobou, ako zvoleným obhajcom.

Žiadne z ustanovení nevylučuje, aby bol po podaní dovolania

obvineným tomuto obvinenému ustanovený obhajca súdom, na ktoré bolo dovolanie

podané. V zmysle je to súd, ktorý vo veci rozhodoval v

prvom stupni. Aj keď pripustíme záver, že ustanovenie § 373 odsek 1 je špeciálnym

ustanovením vo vzťahu k , postup podľa

môže uskutočniť práve súd, na ktorý bolo dovolanie podané. Vyjadrenie

Najvyššieho súdu sa však vôbec nezaoberá ustanoveniami o povinnej obhajobe. (...)

Komentár k (Štefan Minárik a kolektív, Iura Edition 2006) ako

aj dôvodová správa k uvádzajú, že dôvod, prečo má byť obvinený

v dovolacom konaní zastúpený advokátom, je právna náročnosť konania, resp. podania a

poskytnutie dostatočnej právnej pomoci s podaním dovolania, pretože podanie celkom

bezvýsledného dovolania by malo za následok riziko znášania trov konania štátu podľa

§ 556 odsek 1.

Z uvedeného vyplýva, že dovolanie je inštitút, ktorý má prispieť k naplneniu atribútu

„rovnosti zbraní“ (in favor- defensionis) medzi stranami aj v trestnom konaní a povinnosť

dovolateľa byť zastúpený advokátom je ustanovená na prospech dovolateľa, aby predišiel

podaniu celkom bezvýsledného dovolania a tým si zmaril realizáciu mimoriadneho

opravného prostriedku.

Analogicky je možné tiež poukázať na ustanovenie § 20 odsek 2 zákona číslo 38/1993

Zb. o organizácii Ústavného súdu SR a o konaní pred ním, ktoré tiež predpokladá povinné

zastúpenie advokátom, avšak pokiaľ sťažovateľ nemá dostatok finančných prostriedkov,

môže mu byť právny zástupca ustanovený. Obdobne je to aj pri dovolaní v občianskom

súdnom konaní.

Aj keď sú ustanovenia ohľadne dovolania, ako nového

opravného prostriedku, trochu nejednoznačné, tieto nedostatky musí nahradiť interpretácia

orgánu, ktorý právne normy aplikuje. Akýkoľvek výklad musí byť jednoznačne ústavne

konformný, čo sa však v prípade napádaného uznesenia Najvyššieho súdu SR nestalo.

S poukazom na všetky vyššie skutočnosti navrhujeme, aby Ústavný súd SR rozhodol

v zmysle nami navrhovaného petitu. Zároveň oznamujeme, že súhlasíme, aby Ústavný súd

SR upustil od ústneho pojednávania, nakoľko od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci.»

3. Podľa o

organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, pretože tak sťažovateľ, ako aj najvyšší súd

vo svojich vyjadreniach vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný

súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. júla 2008, ktorým bolo

dovolanie sťažovateľa odmietnuté pre nesplnenie podmienky dovolania, vyplýva:

„Proti(...) uzneseniu krajského súdu podal obvinený M. F. dovolanie vlastným

písomným podaním z 2. apríla 2007(...) na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý

následne toto podanie postúpil Okresnému súdu Trenčín(...)

Predsedníčka senátu Okresného súdu Trenčín (ako súdu prvého stupňa v zmysle

) obvineného M. F. písomne vyzvala (prípisom z 30. apríla 2007), aby podal

dovolanie prostredníctvom obhajcu, s poučením, že ide o nevyhnutnú náležitosť dovolania,

ktorej nesplnenie je dôvodom na odmietnutie dovolania, pričom na odstránenie uvedenej

chyby mu určila lehotu 30 dní. (...)

Na výzvu obvinený reagoval písomným podaním zo 7. mája 2007, v ktorom súdu

oznámil, že obhajcu si v určenej lehote nezvolí, nakoľko na neho nemá dostatok finančných

prostriedkov. Súčasne uviedol, že s názorom uvedeným v písomnej výzve, podľa ktorého

nepodanie dovolania prostredníctvom obhajcu je dôvodom na jeho odmietnutie sa

nestotožňuje, pričom s poukazom na zákonné ustanovenia § 38 ods. 2 psím. a), § 40 ods. 1,

ods. 2 vyjadril názor, že ak si obhajcu v určenej lehote nezvolí, je povinnosťou

predsedu senátu v dovolacom konaní mu obhajcu ustanoviť.

Ďalšími písomnými podaniami, ktoré sú obsahom spisového materiálu, neskôr

obvinený, s použitím už uvedenej argumentácie, opakovane žiadal, aby mu bol obhajca za

účelom podania dovolania ustanovený.

Súd prvého stupňa následne predložil dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky.

Dovolací súd preskúmal spisový materiál a dospel k záveru, že dovolanie je

nevyhnutné odmietnuť podľa , nakoľko nebola splnená podmienka

dovolania podľa ani po postupe podľa

Podľa obvinený alebo osoby uvedené v môžu podať

dovolanie len prostredníctvom obhajcu.

Podľa ak podanie nie je úplné alebo má iné odstrániteľné

chyby, predseda senátu vyzve osobu oprávnenú podať dovolanie alebo obhajcu obvineného,

aby tieto nedostatky odstránil. Predseda senátu zároveň určí primeranú lehotu na ich

odstránenie. Ustanovenie § 311 ods. 3 platí primerane.

Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez

preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak nie sú splnené podmienky dovolania podľa § 372

alebo 373 ani po postupe podľa § 379 ods. 1.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia je potrebné

konštatovať, že obvinený si nesplnil základnú procesnú podmienku dovolania, ktorou je

podanie dovolania prostredníctvom obhajcu, hoci na to bol súdom riadne vyzvaný a bola

mu na to určená primeraná lehota. Argumentácia obvineného, podľa ktorej má právo na to,

aby mu bol za účelom podania dovolania obhajca ustanovený je neopodstatnená.

Ustanovenie nie je možné v dovolacom konaní vo vzťahu k podaniu

dovolania obvineným aplikovať, nakoľko ustanovenie je lex specialis

k ustanoveniu , čo vyplýva z dikcie ustanovenia ,

podľa ktorého obvinený môže podať dovolanie len „prostredníctvom“ obhajcu. Uvedené

ustanovenie (s dôrazom na slovo „prostredníctvom“) totiž predpokladá, že dovolanie

obvineného bude už v čase podania na súd písomne vyhotovené obhajcom, z čoho vyplýva,

že obvinený musí mať obhajcu (advokáta) na podanie dovolania ešte pred jeho podaním.

Vzhľadom na to, že dovolacie konanie je konaním výlučne návrhovým (nikdy sa nezačína ex

offo, ale vždy len na základe podaného dovolania), Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je

pred podaním dovolania oprávnený robiť akékoľvek úkony súvisiace s dovolacím konaním

(dovolacím súdom sa totiž stáva až po podaní dovolania) a teda ani nemôže v čase pred

podaním dovolania obvinenému obhajcu ustanoviť, čomu zodpovedá povinnosť obvineného

si na podanie dovolania obhajcu zvoliť. Obvinený si preto na podanie dovolania musí

obhajcu zvoliť a tento mu nemôže byť za účelom podania dovolania ustanovený.

Nakoľko obvinený nepodal dovolanie prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1

), a to ani po postupe podľa , Najvyšší súd Slovenskej republiky

na neverejnom zasadnutí, uznesením, bez preskúmania veci jeho dovolanie podľa § 382

písm. d) odmietol.»

Pred samotným podaním dovolania (10. apríla 2007) sťažovateľ požiadal najvyšší

súd podaním z 23. februára 2007 o ustanovenie obhajcu pre dovolacie konanie z úradnej

moci. Najvyšší súd na žiadosť sťažovateľa reagoval listom sp. zn. Nt 88/07 zo 6. marca

2007, v ktorom uviedol, že „ustanovenie obhajcu z úradnej moci (ex offo) pre konanie

o dovolaní, čoho sa domáhate, prichádza do úvahy len vtedy, ak dovolanie podáva minister

spravodlivosti SR alebo generálny prokurátor SR za predpokladu, že si obvinený v takomto

prípade na konanie o dovolaní obhajcu v súdom určenej lehote nezvolil. So zreteľom na

platnú právnu úpravu si musíte obhajcu zvoliť sám.“.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva(...) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného

výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,

ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú(...).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Sťažovateľ je presvedčený, že najvyšší súd, tým že odmietol jeho dovolanie

z dôvodu, že nebolo podané prostredníctvom obhajcu, porušil jeho základné právo na súdnu

ochranu ( ), základné právo na právnu pomoc ( ), ako

aj právo na obhajobu [ a dohovoru].

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) právoplatné rozhodnutie odvolacieho

súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený vo svoj

prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa obvinený alebo osoby uvedené v

môžu podať dovolanie len prostredníctvom obhajcu.

Podľa obvinený musí byť v konaní o dovolaní

zastúpený obhajcom.

Podľa ak podanie nie je úplné alebo má iné

odstrániteľné chyby, predseda senátu vyzve osobu oprávnenú podať dovolanie alebo

obhajcu obvineného, aby tieto nedostatky odstránil.

Podľa dovolací súd na neverejnom

zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak nie sú splnené

podmienky dovolania podľa § 372 alebo § 373 ani po postupe podľa § 379 ods. 1.

Podľa po vznesení obvinenia musí mať obvinený

obhajcu už v prípravnom konaní, ak

a) je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní

v zdravotníckom ústave,

b) je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo jeho spôsobilosť na právne

úkony je obmedzená,

c) ide o konanie o obzvlášť závažnom zločine(...)

Podľa v konaní o mimoriadnych opravných

prostriedkoch musí mať odsúdený obhajcu, ak ide o prípady uvedené v § 37 ods. 1 písm. a),

b) alebo c)(...)

Podľa ak obvinený nemá obhajcu v prípade, v ktorom

ho musí mať, určí sa mu lehota na zvolenie obhajcu. Ak v tejto lehote nebude obhajca

zvolený, musí mu byť obhajca bez meškania ustanovený. Obhajcu ustanoví v prípravnom

konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom predseda senátu.

Podľa obvinenému, ktorý nemá dostatočné

prostriedky na úhradu trov obhajoby a požiada o ustanovenie obhajcu, je povinný

v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom predseda senátu

ustanoviť obhajcu z advokátov aj v prípade, že neexistujú dôvody povinnej obhajoby.

Skutočnosť, že nemá dostatočné prostriedky, musí obvinený preukázať.

Z citovanej právnej úpravy, ktorá sa dotýka problematiky dovolania a povinnej

obhajoby, ako aj z obsahu odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 7. júla 2008 vyplýva, že postup najvyššieho súdu v súvislosti s vybavením podania

sťažovateľa označeného ako dovolanie by sa mohol javiť ako správny.

Najvyšší súd sa podrobným spôsobom venoval otázke potreby splnenia základnej

procesnej podmienky dovolania ustanovenej v (t. j. podanie

dovolania prostredníctvom obhajcu) a výkladom aplikovaných ustanovení trestnoprávneho

predpisu dospel k záveru, že táto podmienka zo strany sťažovateľa splnená nebola. Navyše

zdôvodnil, prečo sťažovateľovi neumožnil túto podmienku splniť ani na základe jeho

žiadosti, a teda prečo mu v konaní o podanom dovolaní nemohol byť zo strany najvyššieho

súdu obhajca ustanovený. Svoju argumentáciu najvyšší súd oprel o platné znenie Trestného

poriadku, konkrétne o a a o ich vzájomný vzťah

ustanovenia lex generalis (§ 40 ods. 1) k ustanoveniu lex specialis (§ 373 ods. 1).

V ustanovení je upravená povinná obhajoba, zatiaľ čo

v ustanovení § 40 ods. 2 je upravené zastúpenie obhajcom na základe žiadosti obvineného

(v danom prípade odsúdeného). S podaním dovolania, ak odsúdený nemá obhajcu,

prostredníctvom ktorého by mohol dovolanie podať, súvisí práve druhé uvedené

ustanovenie.

Ak obvinený nemá dostatok prostriedkov na náhradu odmeny obhajcu a svojej

obhajoby, môže požiadať, aby mu súd v zmysle obhajcu

ustanovil aj v prípade, ak ide o podanie dovolania (pozri napr.: Šámal P. a kol., Trestní řád

komentář - díl II, 6 vydání, C. H. Beck 2008, str. 2128, ods. 2). Je preto úlohou súdu, bez

toho, aby ústavný súd určoval, či okresného alebo najvyššieho, aby náležitým spôsobom

zistil pomery žiadateľa o ustanovenie obhajcu a na základe týchto zistení aj rozhodol.

Z tohto pohľadu ústavný súd upozorňuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva v súvislosti s rozhodovacou činnosťou týkajúcou sa práva na prístup k súdu (čl. 6

dohovoru), najmä na závery, že právo na prístup k súdu musí byť účinné a musí byť

zaručené nielen právne, ale za určitých okolností tiež fakticky. Ak obvinený musí mať

obhajcu alebo ak účinné uplatnenie opravného prostriedku si vyžaduje pomoc obhajcu

a obvinený nemá prostriedky na jeho zaplatenie, musí mu byť poskytnutá bezplatná právna

pomoc (obdobne napríklad rozsudok Airey v. Írsko z 9. októbra 1979, A, č. 32).

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti musel skúmať, či najvyšší

súd svojím postupom a napokon aj napadnutým rozhodnutím sp. zn. zo

7. júla 2008 poskytol dostatočnú ochranu základným právam sťažovateľa na súdnu ochranu

zaručeným a právam garantovaným v dohovoru.

V tomto smere je potrebné konštatovať, a to najmä s prihliadnutím na už uvedenú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, že najvyšší súd túto ochranu základným

právam sťažovateľa neposkytol. Jeho pochybenie spočíva podľa názoru ústavného súdu

v tom, že najvyšší súd akceptoval skutočnosť, že napriek požiadavke sťažovateľa

o ustanovenie obhajcu pre podanie dovolania okresný súd, vykonávajúci úkony súvisiace

s dovolaním, o jeho požiadavke (o ustanovenie obhajcu) nerozhodoval ani nerozhodol

a v konečnom dôsledku iba predložil spis najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ktorý

„dovolanie“ odmietol z dôvodu nesplnenia podmienky povinného zastúpenia obhajcom

a podania dovolania jeho prostredníctvom. Takýto postup odporuje povinnosti poskytnúť

nemajetnému obvinenému bezplatnú právu pomoc v prípadoch, v ktorých ju musí mať.

Napokon ústavný súd k tejto časti problematiky uvádza, že záver vyplývajúci

z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu, podľa ktorého „obvinený si(...) na podanie

dovolania musí obhajcu zvoliť a tento mu nemôže byť za účelom podania dovolania

ustanovený“, t. j. ani prvostupňovým súdom, nie je presvedčivý a ústavný súd ho

s prihliadnutím na všetky už uvedené skutočnosti považuje za ústavne nesúladný.

Takýto výklad nevykazuje známky ústavnej konformity ani z dôvodu, že za jeho

použitia by dochádzalo k vylúčeniu nemajetných osôb z možnosti domáhania sa ochrany

svojich práv prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je dovolanie.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd

svojím rozhodnutím znemožnil sťažovateľovi domáhať sa svojho práva na súde a rovnako

mu neumožnil domáhať sa ochrany svojich práv prostredníctvom obhajcu, preto porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v a súčasne aj

základné právo na právnu pomoc zaručené v a základné právo na

obhajobu zaručené v a dohovoru (bod 1 výroku

nálezu).

2. Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd berúc do úvahy citované ustanovenia zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. zo 7. júla 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu). Účelom zrušenia uznesenia najvyššieho súdu je otvoriť možnosť rozhodnúť

o ustanovení obhajcu podľa buď okresným súdom, alebo

najvyšším súdom. V ďalšom bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym

názorom ústavného súdu.

3. Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( ) úhradu

trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich

náhradu.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny

za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2008 je 3 176 Sk (105,42 €) a hodnota režijného

paušálu je 191 Sk (6,34 €). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený

v roku 2009 je 115,90 € a hodnota režijného paušálu je 6,95 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov

konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2008 (prevzatie a príprava

zastúpenia 15. augusta 2008 a podanie ústavnému súdu z 12. septembra 2008) v sume

6 734 Sk (223,53 €) vrátane režijného paušálu a za jeden úkon právnej služby uskutočnený

v roku 2009 (stanovisko z 3. augusta 2009) v sume 122,85 € vrátane režijného paušálu.

„Doplnenie ústavnej sťažnosti“ z 30. októbra 2008 ústavný súd nepovažoval za efektívny

úkon právnej služby, za ktorý by mu patrila odmena. Celkovo tak trovy právneho zastúpenia

sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom predstavujú sumu 346,38 €, ktorú ústavný súd

priznal sťažovateľovi tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

4. Sťažovateľ napokon požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 200 000 Sk.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy

prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo

slobody už nemožno napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia

či opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. , ,

).

V danom prípade porušenie základného práva sťažovateľa je v plnej miere

kompenzované (popri vyslovení porušenia základného práva) zrušením uznesenia

najvyššieho súdu a vrátením veci na ďalšie konanie. Preto nebolo možné vyhovieť

požiadavke sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 4 výroku

nálezu).

5. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2009