Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)II. ÚS 210/09
PDF · 266.78 KB
No categories available
II. ÚS 210/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2009
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta o sťažnosti M. F., N., t. č. vo výkone trestu L., zastúpeného advokátom Mgr. A. Š.,
B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na právnu pomoc zaručeného v čl. 47
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na obhajobu zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. c)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tdo 32/2007 a jeho uznesením zo
7. júla 2008 takto
rozhodol:
1. Základné právo M. F. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo na právnu pomoc zaručené v čl. 47 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo na obhajobu zaručené v čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na obhajobu zaručené v čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tdo 32/2007 a jeho uznesením zo 7. júla 2008
p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 32/2007 zo 7. júla
2008 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. M. F. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 346,38 € (slovom
tristoštyridsaťšesť eur a tridsaťosem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky
p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu Mgr. A. Š. do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti M. F. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 210/09-36 z 27. mája 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť M. F., N., t. č. vo
výkone trestu L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na právnu pomoc zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na
obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na obhajobu zaručeného v čl. 6 ods. 3
písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Tdo 32/2007 a jeho uznesením zo 7. júla 2008.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu
č. k. 5 T 16/2006-994 z 5. decembra 2006 uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho
trestného činu krádeže formou spolupáchateľstva sčasti v štádiu pokusu, trestného činu
porušovania domovej slobody vo forme spolupáchateľstva a trestného činu lúpeže vo forme
spolupáchateľstva v jednočinnom súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody
vo forme spolupáchateľstva. Za to bol sťažovateľovi uložený úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 13 rokov, na výkon ktorého bol zaradený do III. nápravnovýchovnej skupiny.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré Krajský súd
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 3 To 1/07-1038 z 8. februára 2007
zamietol ako nedôvodné.
Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 10. apríla 2007 (podaním z 2. apríla
2007) dovolanie najvyššiemu súdu a požiadal o ustanovenie obhajcu z dôvodu povinnej
obhajoby. Okresný súd, ktorému bola vec postúpená, vyzval sťažovateľa na podanie
dovolania prostredníctvom obhajcu, a to v lehote 30 dní. Na túto výzvu reagoval sťažovateľ
podaním zo 7. mája 2007, v ktorom oznámil, že si obhajcu nemôže zvoliť z dôvodu
nedostatku finančných prostriedkov, preto požiadal o ustanovenie obhajcu súdom. Okresný
súd následne vec predložil najvyššiemu súdu.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Tdo 32/2007 zo 7. júla 2008 dovolanie odmietol,
pretože sťažovateľ nepodal dovolanie prostredníctvom obhajcu.
Podľa názoru sťažovateľa postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu došlo
k porušeniu ním označených základných práv, a to z dôvodov, že „Najvyšší súd SR(...)
použil mimoriadne reštriktívny výklad predmetných ustanovení, ktorý spojil s dikciou
ustanovení Trestného poriadku o dovolaní a odmietnutie dovolania odôvodnil tým, že nebol
naplnený predpoklad podania dovolania prostredníctvom obhajcu. Zároveň uviedol, že § 38
odsek 2 písmeno a) sa vzťahuje iba na prípady, keď dovolanie podá Generálny prokurátor
SR alebo Minister spravodlivosti SR.
Domnievam sa, že ide o výklad nesprávny, ktorý je primárne v neprospech
obvineného a takýto výklad nesleduje systém a účel ustanovenia o povinnej obhajobe. (...)
Okresný súd Trenčín vôbec neskúmal skutočnosť, či podaným dovolaním ide o zrejme
bezúspešné uplatňovanie práva, či je v mojom prípade splnená podmienka nemajetnosti a
podobne. Okresný súd Trenčín vec bez akéhokoľvek skúmania predložil na Najvyšší súd SR
s tým, že som si v súdom určenej lehote nezvolil obhajcu.
Najvyšší súd SR ďalej argumentoval tým, že dovolanie musí byť podané advokátom a
pokiaľ sa tak nestane, nemôže vôbec rozhodovať o pridelení zástupcu z radov advokátov.
Domnievam sa, že ide o ústavne neprípustný postup, ktorý mal za následok odmietnutie
meritórneho rozhodnutia vo veci - denegatio iustitie. (...)
Ak by sme abstrahovali od napádaného uznesenia Najvyššieho súdu SR došli by sme
k záveru, že mimoriadny opravný prostriedok dovolanie môže podať iba skupina osôb, ktorá
má dostatok finančných prostriedkov na to, aby si zaplatila advokáta, prostredníctvom
ktorého takéto dovolanie podá. Domnievam sa, že ide o priamy a výrazný zásah do jednej
zo základných ústavných zásad a tou je zásada rovnosti. Tým by bola z práva na podanie
mimoriadneho opravného prostriedku vylúčená dosť veľká skupina osôb, ktorá nemá
dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie advokáta, t. j. právo na podanie dovolania
by mali iba majetní, čo by vytváralo nebezpečný majetkový cenzus v prístupe
k spravodlivosti.
Právo na podanie iného mimoriadneho opravného prostriedku - návrhu na obnovu
konania - majú všetci obvinení bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú zastúpení advokátom a
v prípade, že takýto návrh podá obvinený sám, má právo požiadať o pridelenie zástupcu
z radov advokátov. Uplatneným výkladom Najvyššieho súdu SR dochádza tiež k vytvoreniu
neprimeraného rozdielu medzi mimoriadnymi opravnými prostriedkami v systéme trestného
konania.
Zo strany Najvyššieho súdu SR neobstojí ani argument, že advokát môže poskytnúť
právnu službu aj za zníženú odmenu alebo bezplatne. Ide tu len o možnosť zo strany
advokáta, ak sú na to splnené podmienky a nie o jeho povinnosť, to znamená, že zo strany
obvineného ide o nenárokovateľný postup.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tdo 32/2007 porušil základné
právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
právo na právnu pomoc zaručené v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na
obhajobu zaručené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 3 písmeno c)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Sťažovateľovi Ústavný súd SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
200 000,- Sk(...), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet právneho zástupcu
sťažovateľa podľa záverečného vyčíslenia a to do tridsiatich dní od právoplatnosti tohto
nálezu.“
Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 3. novembra 2008 doplnil svoju
sťažnosť, ktorú rozšíril o sťažnostný návrh v znení:
„Uznesenie Najvyššieho súdu SR spisová značka 4 Tdo 32/2007 zo dňa 7. júla 2008
sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: podpredsedníčka najvyššieho súdu listom č. k. KP 8/2009-59 z 2. júla 2009 a
právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu listom z 3. augusta
2009.
2.1 Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedla:
„Odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. júla 2008,
sp. zn. 4 Tdo 32/2007 obsahuje v dostatočne širokom rozsahu argumentáciu senátu vo
vzťahu k výroku o odmietnutí dovolania obvineného na základe § 382 písm. d/ Tr. por.
O správnosti právneho záveru obsiahnutého v tomto uznesení svedčí skutočnosť, že
toto rozhodnutie bolo schválené na zasadnutí trestnoprávneho kolégia dňa 1. decembra
2008 pod sp. zn. Tpj 46/2008-11 a bude uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Právne vety tohto judikátu sú nasledovné:
I. Konanie o dovolaní v zmysle ôsmej hlavy Trestného poriadku je jedným
z mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré je možné podať iba proti rozhodnutiu súdu,
ktorým bola vec právoplatne skončená (§ 368 Tr. por.). Dovolacie konanie je výlučne
návrhovým konaním, a preto sa najvyšší súd stáva dovolacím súdom až podaním dovolania.
Z týchto dôvodov, najvyšší súd nie je oprávnený pred podaním dovolania robiť
akékoľvek úkony súvisiace s dovolacím konaním; preto ani nemôže v tomto čase ustanoviť
obvinenému obhajcu.
II. Ustanovenie § 373 ods. 1 Tr. por. je lex specialis vo vzťahu k ustanoveniu § 40
ods. 1 Tr. por., a preto je povinnosťou obvineného v prípade ak chce dovolanie podať, aby
si na tento procesný úkon obhajcu zvolil.
Z tohto dôvodu považujeme sťažnosť obvineného za neopodstatnenú, a preto
navrhujeme, aby ju ústavný súd odmietol.
Zároveň súhlasíme s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej
sťažnosti.“
2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu
uviedol:
«Napádané uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Tdo 32/2007 zo dňa 7. júla 2008
považujeme naďalej za protiústavné z dôvodov, ktoré sme podrobne rozviedli v ústavnej
sťažnosti. Na tejto skutočnosti nemení nič ani fakt, že správnosť právnych záverov bola
schválená na zasadnutí trestnoprávneho kolégia dňa 1. decembra 2008 pod spisovou
značkou Tpj 46/2008-11. Ani právna veta pod číslom I. ani právna veta pod číslom II.
neodôvodňuje postup Najvyššieho súdu SR v tom zmysle, že odmieta rozhodovať o dovolaní
podaným inou osobou, ako zvoleným obhajcom.
Žiadne z ustanovení Trestného poriadku nevylučuje, aby bol po podaní dovolania
obvineným tomuto obvinenému ustanovený obhajca súdom, na ktoré bolo dovolanie
podané. V zmysle § 370 odsek 1 Trestného poriadku je to súd, ktorý vo veci rozhodoval v
prvom stupni. Aj keď pripustíme záver, že ustanovenie § 373 odsek 1 je špeciálnym
ustanovením vo vzťahu k § 40 odsek 1 Trestného poriadku, postup podľa § 40 odsek 1
Trestného poriadku môže uskutočniť práve súd, na ktorý bolo dovolanie podané. Vyjadrenie
Najvyššieho súdu sa však vôbec nezaoberá ustanoveniami o povinnej obhajobe. (...)
Komentár k Trestnému poriadku (Štefan Minárik a kolektív, Iura Edition 2006) ako
aj dôvodová správa k Trestnému poriadku uvádzajú, že dôvod, prečo má byť obvinený
v dovolacom konaní zastúpený advokátom, je právna náročnosť konania, resp. podania a
poskytnutie dostatočnej právnej pomoci s podaním dovolania, pretože podanie celkom
bezvýsledného dovolania by malo za následok riziko znášania trov konania štátu podľa
§ 556 odsek 1.
Z uvedeného vyplýva, že dovolanie je inštitút, ktorý má prispieť k naplneniu atribútu
„rovnosti zbraní“ (in favor- defensionis) medzi stranami aj v trestnom konaní a povinnosť
dovolateľa byť zastúpený advokátom je ustanovená na prospech dovolateľa, aby predišiel
podaniu celkom bezvýsledného dovolania a tým si zmaril realizáciu mimoriadneho
opravného prostriedku.
Analogicky je možné tiež poukázať na ustanovenie § 20 odsek 2 zákona číslo 38/1993
Zb. o organizácii Ústavného súdu SR a o konaní pred ním, ktoré tiež predpokladá povinné
zastúpenie advokátom, avšak pokiaľ sťažovateľ nemá dostatok finančných prostriedkov,
môže mu byť právny zástupca ustanovený. Obdobne je to aj pri dovolaní v občianskom
súdnom konaní.
Aj keď sú ustanovenia Trestného poriadku ohľadne dovolania, ako nového
opravného prostriedku, trochu nejednoznačné, tieto nedostatky musí nahradiť interpretácia
orgánu, ktorý právne normy aplikuje. Akýkoľvek výklad musí byť jednoznačne ústavne
konformný, čo sa však v prípade napádaného uznesenia Najvyššieho súdu SR nestalo.
S poukazom na všetky vyššie skutočnosti navrhujeme, aby Ústavný súd SR rozhodol
v zmysle nami navrhovaného petitu. Zároveň oznamujeme, že súhlasíme, aby Ústavný súd
SR upustil od ústneho pojednávania, nakoľko od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie
veci.»
3. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, pretože tak sťažovateľ, ako aj najvyšší súd
vo svojich vyjadreniach vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný
súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.
II.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 32/2007 zo 7. júla 2008, ktorým bolo
dovolanie sťažovateľa odmietnuté pre nesplnenie podmienky dovolania, vyplýva:
„Proti(...) uzneseniu krajského súdu podal obvinený M. F. dovolanie vlastným
písomným podaním z 2. apríla 2007(...) na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý
následne toto podanie postúpil Okresnému súdu Trenčín(...)
Predsedníčka senátu Okresného súdu Trenčín (ako súdu prvého stupňa v zmysle
§ 370 Tr. por.) obvineného M. F. písomne vyzvala (prípisom z 30. apríla 2007), aby podal
dovolanie prostredníctvom obhajcu, s poučením, že ide o nevyhnutnú náležitosť dovolania,
ktorej nesplnenie je dôvodom na odmietnutie dovolania, pričom na odstránenie uvedenej
chyby mu určila lehotu 30 dní. (...)
Na výzvu obvinený reagoval písomným podaním zo 7. mája 2007, v ktorom súdu
oznámil, že obhajcu si v určenej lehote nezvolí, nakoľko na neho nemá dostatok finančných
prostriedkov. Súčasne uviedol, že s názorom uvedeným v písomnej výzve, podľa ktorého
nepodanie dovolania prostredníctvom obhajcu je dôvodom na jeho odmietnutie sa
nestotožňuje, pričom s poukazom na zákonné ustanovenia § 38 ods. 2 psím. a), § 40 ods. 1,
ods. 2 Tr. por. vyjadril názor, že ak si obhajcu v určenej lehote nezvolí, je povinnosťou
predsedu senátu v dovolacom konaní mu obhajcu ustanoviť.
Ďalšími písomnými podaniami, ktoré sú obsahom spisového materiálu, neskôr
obvinený, s použitím už uvedenej argumentácie, opakovane žiadal, aby mu bol obhajca za
účelom podania dovolania ustanovený.
Súd prvého stupňa následne predložil dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky.
Dovolací súd preskúmal spisový materiál a dospel k záveru, že dovolanie je
nevyhnutné odmietnuť podľa § 382 písm. d) Tr. por., nakoľko nebola splnená podmienka
dovolania podľa § 373 Tr. por. ani po postupe podľa § 279 ods. 1 Tr. por.
Podľa § 373 ods. 1 Tr. por. obvinený alebo osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať
dovolanie len prostredníctvom obhajcu.
Podľa § 379 ods. 1 Tr. por. ak podanie nie je úplné alebo má iné odstrániteľné
chyby, predseda senátu vyzve osobu oprávnenú podať dovolanie alebo obhajcu obvineného,
aby tieto nedostatky odstránil. Predseda senátu zároveň určí primeranú lehotu na ich
odstránenie. Ustanovenie § 311 ods. 3 platí primerane.
Podľa § 382 písm. d) Tr. por. dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez
preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak nie sú splnené podmienky dovolania podľa § 372
alebo 373 ani po postupe podľa § 379 ods. 1.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia je potrebné
konštatovať, že obvinený si nesplnil základnú procesnú podmienku dovolania, ktorou je
podanie dovolania prostredníctvom obhajcu, hoci na to bol súdom riadne vyzvaný a bola
mu na to určená primeraná lehota. Argumentácia obvineného, podľa ktorej má právo na to,
aby mu bol za účelom podania dovolania obhajca ustanovený je neopodstatnená.
Ustanovenie § 40 ods. 1 Tr. por. nie je možné v dovolacom konaní vo vzťahu k podaniu
dovolania obvineným aplikovať, nakoľko ustanovenie § 373 ods. 1 Tr. por. je lex specialis
k ustanoveniu § 40 ods. 1 Tr. por., čo vyplýva z dikcie ustanovenia § 373 ods. 1 Tr. por.,
podľa ktorého obvinený môže podať dovolanie len „prostredníctvom“ obhajcu. Uvedené
ustanovenie (s dôrazom na slovo „prostredníctvom“) totiž predpokladá, že dovolanie
obvineného bude už v čase podania na súd písomne vyhotovené obhajcom, z čoho vyplýva,
že obvinený musí mať obhajcu (advokáta) na podanie dovolania ešte pred jeho podaním.
Vzhľadom na to, že dovolacie konanie je konaním výlučne návrhovým (nikdy sa nezačína ex
offo, ale vždy len na základe podaného dovolania), Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je
pred podaním dovolania oprávnený robiť akékoľvek úkony súvisiace s dovolacím konaním
(dovolacím súdom sa totiž stáva až po podaní dovolania) a teda ani nemôže v čase pred
podaním dovolania obvinenému obhajcu ustanoviť, čomu zodpovedá povinnosť obvineného
si na podanie dovolania obhajcu zvoliť. Obvinený si preto na podanie dovolania musí
obhajcu zvoliť a tento mu nemôže byť za účelom podania dovolania ustanovený.
Nakoľko obvinený nepodal dovolanie prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1
Tr. por.), a to ani po postupe podľa § 379 ods. 1 Tr. por., Najvyšší súd Slovenskej republiky
na neverejnom zasadnutí, uznesením, bez preskúmania veci jeho dovolanie podľa § 382
písm. d) Tr. por. odmietol.»
Pred samotným podaním dovolania (10. apríla 2007) sťažovateľ požiadal najvyšší
súd podaním z 23. februára 2007 o ustanovenie obhajcu pre dovolacie konanie z úradnej
moci. Najvyšší súd na žiadosť sťažovateľa reagoval listom sp. zn. Nt 88/07 zo 6. marca
2007, v ktorom uviedol, že „ustanovenie obhajcu z úradnej moci (ex offo) pre konanie
o dovolaní, čoho sa domáhate, prichádza do úvahy len vtedy, ak dovolanie podáva minister
spravodlivosti SR alebo generálny prokurátor SR za predpokladu, že si obvinený v takomto
prípade na konanie o dovolaní obhajcu v súdom určenej lehote nezvolil. So zreteľom na
platnú právnu úpravu si musíte obhajcu zvoliť sám.“.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto
minimálne práva(...) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného
výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,
ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú(...).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ je presvedčený, že najvyšší súd, tým že odmietol jeho dovolanie
z dôvodu, že nebolo podané prostredníctvom obhajcu, porušil jeho základné právo na súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), základné právo na právnu pomoc (čl. 47 ods. 2 ústavy), ako
aj právo na obhajobu [čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru].
Podľa § 369 ods. 2 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) právoplatné rozhodnutie odvolacieho
súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený vo svoj
prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.
Podľa § 373 ods. 1 Trestného poriadku obvinený alebo osoby uvedené v § 369 ods. 5
môžu podať dovolanie len prostredníctvom obhajcu.
Podľa § 373 ods. 2 Trestného poriadku obvinený musí byť v konaní o dovolaní
zastúpený obhajcom.
Podľa § 379 ods. 1 Trestného poriadku ak podanie nie je úplné alebo má iné
odstrániteľné chyby, predseda senátu vyzve osobu oprávnenú podať dovolanie alebo
obhajcu obvineného, aby tieto nedostatky odstránil.
Podľa § 382 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom
zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak nie sú splnené
podmienky dovolania podľa § 372 alebo § 373 ani po postupe podľa § 379 ods. 1.
Podľa § 37 ods. 1 Trestného poriadku po vznesení obvinenia musí mať obvinený
obhajcu už v prípravnom konaní, ak
a) je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní
v zdravotníckom ústave,
b) je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo jeho spôsobilosť na právne
úkony je obmedzená,
c) ide o konanie o obzvlášť závažnom zločine(...)
Podľa § 38 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku v konaní o mimoriadnych opravných
prostriedkoch musí mať odsúdený obhajcu, ak ide o prípady uvedené v § 37 ods. 1 písm. a),
b) alebo c)(...)
Podľa § 40 ods. 1 Trestného poriadku ak obvinený nemá obhajcu v prípade, v ktorom
ho musí mať, určí sa mu lehota na zvolenie obhajcu. Ak v tejto lehote nebude obhajca
zvolený, musí mu byť obhajca bez meškania ustanovený. Obhajcu ustanoví v prípravnom
konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom predseda senátu.
Podľa § 40 ods. 2 Trestného poriadku obvinenému, ktorý nemá dostatočné
prostriedky na úhradu trov obhajoby a požiada o ustanovenie obhajcu, je povinný
v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom predseda senátu
ustanoviť obhajcu z advokátov aj v prípade, že neexistujú dôvody povinnej obhajoby.
Skutočnosť, že nemá dostatočné prostriedky, musí obvinený preukázať.
Z citovanej právnej úpravy, ktorá sa dotýka problematiky dovolania a povinnej
obhajoby, ako aj z obsahu odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 32/2007
zo 7. júla 2008 vyplýva, že postup najvyššieho súdu v súvislosti s vybavením podania
sťažovateľa označeného ako dovolanie by sa mohol javiť ako správny.
Najvyšší súd sa podrobným spôsobom venoval otázke potreby splnenia základnej
procesnej podmienky dovolania ustanovenej v § 373 ods. 1 Trestného poriadku (t. j. podanie
dovolania prostredníctvom obhajcu) a výkladom aplikovaných ustanovení trestnoprávneho
predpisu dospel k záveru, že táto podmienka zo strany sťažovateľa splnená nebola. Navyše
zdôvodnil, prečo sťažovateľovi neumožnil túto podmienku splniť ani na základe jeho
žiadosti, a teda prečo mu v konaní o podanom dovolaní nemohol byť zo strany najvyššieho
súdu obhajca ustanovený. Svoju argumentáciu najvyšší súd oprel o platné znenie Trestného
poriadku, konkrétne o § 40 ods. 1 a § 373 ods. 1 Trestného poriadku a o ich vzájomný vzťah
ustanovenia lex generalis (§ 40 ods. 1) k ustanoveniu lex specialis (§ 373 ods. 1).
V ustanovení § 40 ods. 1 Trestného poriadku je upravená povinná obhajoba, zatiaľ čo
v ustanovení § 40 ods. 2 je upravené zastúpenie obhajcom na základe žiadosti obvineného
(v danom prípade odsúdeného). S podaním dovolania, ak odsúdený nemá obhajcu,
prostredníctvom ktorého by mohol dovolanie podať, súvisí práve druhé uvedené
ustanovenie.
Ak obvinený nemá dostatok prostriedkov na náhradu odmeny obhajcu a svojej
obhajoby, môže požiadať, aby mu súd v zmysle § 40 ods. 2 Trestného poriadku obhajcu
ustanovil aj v prípade, ak ide o podanie dovolania (pozri napr.: Šámal P. a kol., Trestní řád
komentář - díl II, 6 vydání, C. H. Beck 2008, str. 2128, ods. 2). Je preto úlohou súdu, bez
toho, aby ústavný súd určoval, či okresného alebo najvyššieho, aby náležitým spôsobom
zistil pomery žiadateľa o ustanovenie obhajcu a na základe týchto zistení aj rozhodol.
Z tohto pohľadu ústavný súd upozorňuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva v súvislosti s rozhodovacou činnosťou týkajúcou sa práva na prístup k súdu (čl. 6
dohovoru), najmä na závery, že právo na prístup k súdu musí byť účinné a musí byť
zaručené nielen právne, ale za určitých okolností tiež fakticky. Ak obvinený musí mať
obhajcu alebo ak účinné uplatnenie opravného prostriedku si vyžaduje pomoc obhajcu
a obvinený nemá prostriedky na jeho zaplatenie, musí mu byť poskytnutá bezplatná právna
pomoc (obdobne napríklad rozsudok Airey v. Írsko z 9. októbra 1979, A, č. 32).
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti musel skúmať, či najvyšší
súd svojím postupom a napokon aj napadnutým rozhodnutím sp. zn. 4 Tdo 32/2007 zo
7. júla 2008 poskytol dostatočnú ochranu základným právam sťažovateľa na súdnu ochranu
zaručeným ústavou a právam garantovaným v čl. 6 dohovoru.
V tomto smere je potrebné konštatovať, a to najmä s prihliadnutím na už uvedenú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, že najvyšší súd túto ochranu základným
právam sťažovateľa neposkytol. Jeho pochybenie spočíva podľa názoru ústavného súdu
v tom, že najvyšší súd akceptoval skutočnosť, že napriek požiadavke sťažovateľa
o ustanovenie obhajcu pre podanie dovolania okresný súd, vykonávajúci úkony súvisiace
s dovolaním, o jeho požiadavke (o ustanovenie obhajcu) nerozhodoval ani nerozhodol
a v konečnom dôsledku iba predložil spis najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ktorý
„dovolanie“ odmietol z dôvodu nesplnenia podmienky povinného zastúpenia obhajcom
a podania dovolania jeho prostredníctvom. Takýto postup odporuje povinnosti poskytnúť
nemajetnému obvinenému bezplatnú právu pomoc v prípadoch, v ktorých ju musí mať.
Napokon ústavný súd k tejto časti problematiky uvádza, že záver vyplývajúci
z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu, podľa ktorého „obvinený si(...) na podanie
dovolania musí obhajcu zvoliť a tento mu nemôže byť za účelom podania dovolania
ustanovený“, t. j. ani prvostupňovým súdom, nie je presvedčivý a ústavný súd ho
s prihliadnutím na všetky už uvedené skutočnosti považuje za ústavne nesúladný.
Takýto výklad nevykazuje známky ústavnej konformity ani z dôvodu, že za jeho
použitia by dochádzalo k vylúčeniu nemajetných osôb z možnosti domáhania sa ochrany
svojich práv prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je dovolanie.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd
svojím rozhodnutím znemožnil sťažovateľovi domáhať sa svojho práva na súde a rovnako
mu neumožnil domáhať sa ochrany svojich práv prostredníctvom obhajcu, preto porušil
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a súčasne aj
základné právo na právnu pomoc zaručené v čl. 47 ods. 2 ústavy a základné právo na
obhajobu zaručené v čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru (bod 1 výroku
nálezu).
2. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Ústavný súd berúc do úvahy citované ustanovenia zrušil uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Tdo 32/2007 zo 7. júla 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu). Účelom zrušenia uznesenia najvyššieho súdu je otvoriť možnosť rozhodnúť
o ustanovení obhajcu podľa § 40 ods. 2 Trestného poriadku buď okresným súdom, alebo
najvyšším súdom. V ďalšom bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym
názorom ústavného súdu.
3. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu
trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich
náhradu.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny
za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2008 je 3 176 Sk (105,42 €) a hodnota režijného
paušálu je 191 Sk (6,34 €). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený
v roku 2009 je 115,90 € a hodnota režijného paušálu je 6,95 €.
S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov
konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2008 (prevzatie a príprava
zastúpenia 15. augusta 2008 a podanie ústavnému súdu z 12. septembra 2008) v sume
6 734 Sk (223,53 €) vrátane režijného paušálu a za jeden úkon právnej služby uskutočnený
v roku 2009 (stanovisko z 3. augusta 2009) v sume 122,85 € vrátane režijného paušálu.
„Doplnenie ústavnej sťažnosti“ z 30. októbra 2008 ústavný súd nepovažoval za efektívny
úkon právnej služby, za ktorý by mu patrila odmena. Celkovo tak trovy právneho zastúpenia
sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom predstavujú sumu 346,38 €, ktorú ústavný súd
priznal sťažovateľovi tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
4. Sťažovateľ napokon požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 200 000 Sk.
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy
prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo
slobody už nemožno napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia
či opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02,
V danom prípade porušenie základného práva sťažovateľa je v plnej miere
kompenzované (popri vyslovení porušenia základného práva) zrušením uznesenia
najvyššieho súdu a vrátením veci na ďalšie konanie. Preto nebolo možné vyhovieť
požiadavke sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 4 výroku
nálezu).
5. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2009