Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 34/99

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jána

Drgonca a zo sudcov JUDr. Júliusa Černáka a JUDr. Anny Danielčákovej na verejnom

zasadnutí 14. apríla 1999 prerokoval podnet , , bytom

, zastúpeného JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, advokátom,

vo veci porušenia práv priznaných , a

Slovenskej republiky a 28. apríla 1999 takto

rozhodol:

Právo zaručené , a

Slovenskej republiky v konaní pred Krajským súdom Bratislava vo veci

porušené n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky bol 22. decembra 1998 doručený podnet

, , bytom , zastúpeného

JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, advokátom, Bratislava, Klemensova 15, ktorým

namietol porušenie práv priznaných , a

Slovenskej republiky v konaní na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. .

Z predmetného podnetu vyplýva, že Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn.

zamietol odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Pezinok

sp. zn. , ktorým bol menovaný uznaný vinným z trestného činu

nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 1 a 2 písm. b) Trestného

zákona.

sa domáhal, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal uznesenie,

v ktorom by konštatoval, že „konaním Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

došlo k porušeniu ústavného práva podnecovateľa na právnu pomoc v konaní pred

súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a za podmienok ustanovených zákonom, ďalej k porušeniu ústavného práva, aby

podnecovateľovi bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol

obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu a k porušeniu ústavného práva domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, to všetko

v zmysle , a “.

Nerešpektovanie zaručeného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podnecovateľ prostredníctvom svojho advokáta odôvodnil:

a) konaním orgánov činných v trestnom konaní v etape vyšetrovania trestného

činu došlo k porušeniu ,

b) podnecovateľovi mala byť poskytnutá možnosť prípravy obhajoby, a to

predovšetkým čas na jej prípravu,

c) Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd sa mal zaoberať všetkými

nedostatkami konania, ktoré predchádzalo vyneseniu rozsudku, mal preskúmať

zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže odvolateľ

podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku,

prihliadnuc pritom i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,

d) odvolací súd porušil právo na obhajobu a právo na súdnu a inú ochranu tým,

že nezrušil napadnutý rozsudok pre podstatné chyby konania, ktoré rozsudku

predchádzalo, najmä preto, že v tomto konaní boli porušené ustanovenia, ktorými sa

má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby a nevrátil vec súdu prvého

stupňa.

Podľa názoru zastupujúceho advokáta podnecovateľ vyčerpal všetky

vnútroštátne právne prostriedky na dosiahnutie nápravy porušenia zaručených

práv, ktoré boli konaním súdov porušené, teda v zmysle rozsudkov Európskeho súdu

pre ľudské práva tie, využitím ktorých je efektívne možné odstrániť namietané

porušenie práva.

I.

ZISTENÝ SKUTKOVÝ STAV

Z predloženého odpisu vyšetrovacieho spisu Okresného úradu vyšetrovania

Policajného zboru (ďalej len „PZ“) Pezinok ČVS: OUV-239/1997 vyplynulo, že na

základe príkazu Okresného súdu v Pezinku zo dňa 21. júla 1997 č. p. bolo

podľa s použitím a

nariadené vykonať domovú prehliadku u , , bytom

nakoľko v uvedenom objekte by sa mohli nachádzať

veci dôležité pre trestné konanie. Vykonanie domovej prehliadky bolo odôvodnené

skutočnosťou, že menovaný bol podozrivý z páchania organizovanej trestnej činnosti

s medzinárodným prepojením. Domová prehliadka bola vykonaná dňa 22. júla 1997

o 08.30 hod. policajným orgánom Obvodného oddelenia PZ Pezinok.

bol po vykonaní domovej prehliadky o 09.45 hod. pracovníkmi

odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva PZ Bratislava predvedený za účelom

podania vysvetlenia. S menovaným pracovníci odboru kriminálnej polície Krajského

riaditeľstva PZ Bratislava spísali zápisnicu o podanom vysvetlení. do

zápisnice uviedol, že poučeniu v plnom rozsahu porozumel a k veci uviedol, že bez

právneho zástupcu sa k veci odmieta vyjadriť a podať akékoľvek vysvetlenie.

Zápisnica bola ukončená o 10.50 hod. Podľa záznamu vyšetrovateľa zo dňa 22. júla

1997 uvedeného dňa o 15.45 hod. sa vyšetrovateľ telefonicky spojil s advokátom

JUDr. Františkom Sanákom z Trnavy, ktorého si chcel zvoliť za obhajcu.

Advokát sa však pre zaneprázdnenosť nemohol uvedeného dňa výsluchu zúčastniť.

Dňa 22. júla 1997 bolo voči vznesené obvinenie za pokračovací

trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 1 a 2 písm. b),

c) na tom skutkovom základe, že menovaný v Pezinku-Griňave,

ul. Orešie č. 18, priebežne, od presne nezistenej doby do 22. júla 1997, za odplatu ako

člen organizovanej skupiny pomáhal nedovolene prekročiť štátnu hranicu presne

nezistenému počtu osôb cudzích štátnych príslušností tak, že im po dohode s bližšie

nezistenými osobami menami a , príslušníkmi bývalej Juhoslávie,

poskytoval ubytovanie a stravu vo svojom rodinnom dome. Uznesenie bolo

doručené dňa 22. júla 1997.

Vyšetrovateľka uvedeného dňa o 17.45 hod. s menovaným začala spisovať

zápisnicu o výsluchu obvineného. V zápisnici je uvedené, že bol riadne poučený podľa

zákonných ustanovení a poučeniu v plnej miere porozumel, rovnako aj uzneseniu,

ktoré mu bolo doručené pred začiatkom výsluchu. Po poučení o práve sťažnosti proti

vznesenému obvineniu toto právo využil a sťažnosť podal priamo do zápisnice.

Súčasne uviedol, že využíva svoje právo odoprieť vypovedať a vypovedať nebude bez

prítomnosti obhajcu. Prehlásil, že plnú moc pre obhajcu doručí do 09.00 hod. dňa

24. júla 1997. Po zaprotokolovaní uvedených vyjadrení vyšetrovateľka zápisnicu

ukončila.

Z vyšetrovacieho spisu ďalej vyplynulo, že dňa 22. júla 1997 boli podľa § 17

o Policajnom zbore predvedené na Miestne oddelenie PZ

Nové Mesto i , manželka, a , dcéra, ktoré boli po

poučení taktiež vypočuté do zápisnice o podanom vysvetlení.

uviedla, že je chorá a nič si nepamätá. v zápisnici o podanom

vysvetlení riadne vypovedala. Obidve boli potom následne vypočuté aj

vyšetrovateľom ako svedkovia. po poučení uviedla, že využíva právo

odmietnuť vypovedať podľa , keďže v osobe obvineného ide

o jej manžela. po poučení prehlásila, že právo odmietnuť vypovedať

podľa nevyužíva, tohto sa výslovne vzdáva a vypovedať

bude dobrovoľne, a potom riadne vypovedala. Právo odmietnuť vypovedať ako svedok

využil podľa dňa 11. septembra 1997 aj ,

syn.

V spisovom materiáli je založené plnomocenstvo s dátumom 23. júl 1997,

ktorým splnomocnil advokáta JUDr. Stanislava Jakubčíka, aby ho

obhajoval, resp. zastupoval vo veci trestného stíhania. JUDr. Stanislav Jakubčík zaslal

písomné oznámenie na Okresný úrad vyšetrovania PZ Pezinok s dátumom 25. júl

1997, v ktorom oznámil, že bol splnomocnený , aby ho obhajoval,

zastupoval vo veci trestného stíhania, a súčasne uviedol, že ako obhajca sa chce

zúčastniť všetkých vyšetrovacích úkonov, a žiadal, aby bol včas vyrozumievaný

o mieste a čase konania jednotlivých úkonov. Na základe tejto žiadosti vyšetrovateľ

obhajcu prizýval k vyšetrovacím úkonom.

Sťažnosť obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia námestníčka

okresného prokurátora v Pezinku uznesením -7 zo dňa 29. júla 1997 ako

nedôvodnú zamietla.

Pod tým istým číslom vyšetrovacieho spisu bolo dňa 18. augusta 1997 vznesené

obvinenie pre pokračujúci trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa

a , proti macedónskemu štátnemu

občanovi , ktorý bol vyšetrovaný vo väzbne.

Obvinený bol ku skutku opätovne vypočutý za prítomnosti obhajcu

dňa 18. septembra 1997, kedy už právo odmietnuť vypovedať nevyužil. Obhajca pri

výsluchu žiadal založiť do spisu žiadosť o vrátenie zaistených valút. Ďalej žiadal

zaprotokolovať otázku týkajúcu sa zdravotného stavu pred

výsluchom svedka a po ňom. Záverom výsluchu žiadal zaprotokolovať, že on

i obvinený majú pochybnosti o tom, že dcéra obvineného je schopná správne vnímať

a vypovedať o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie, a preto podľa § 118

žiadajú vyšetriť duševný stav svedka. JUDr. Jakubčík sa zúčastnil

ešte výsluchu obv. dňa 21. augusta 1997 a svedkyne dňa

28. júla 1997.

Listom zo dňa 26. septembra 1997 vyšetrovateľka oznámila obvinenému i jeho

obhajcovi, že peniaze, ktoré boli dňa 22. júla 1997 v zmysle § 78 ods. 1 Trestného

poriadku dobrovoľne vydané , zotrvávajú k ďalšej dispozícii

prokuratúry a súdu pre trestné konanie. K návrhu na vyšetrenie duševného stavu

svedka v zmysle sa nevyjadrila, pretože

tento návrh nebol návrhom podaným v zmysle s tým, že

tento návrh si mohli uplatniť pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu dňa 9. októbra

1997. Advokát dňa 3. októbra 1997 zaslal na Okresnú prokuratúru žiadosť

o preskúmanie postupu vyšetrovateľa podľa . V uvedenej

žiadosti uviedol, že ako obhajca obvineného dňa 18. septembra 1997 v zápisnici

o výsluchu žiadal, podľa jeho názoru oprávnene, vyšetriť duševný stav

svedkyne . Dňa 28. septembra 1997 obdržal vyjadrenie

vyšetrovateľa. Bol toho názoru, že uplatnený postup bol nesprávny. Uviedol, že ako

obhajca je podľa oprávnený už za prípravného konania

robiť za obvineného návrhy, podávať za neho žiadosti a opravné prostriedky.

K oboznámeniu s výsledkami vyšetrovania dňa 9. októbra 1997 sa obvinený

nedostavil, dostavil sa iba jeho obhajca. JUDr. Jakubčík do záznamu o preštudovaní

vyšetrovacieho spisu uviedol, že trvá na tom, aby obvinenému boli vrátené zadržané

peniaze a tiež na tom, aby bol v zmysle vyšetrený duševný

stav svedkyne . Uvedený návrh vyšetrovateľka zamietla, proti čomu

obhajca podal sťažnosť.

Rozsudkom Okresného súdu v Pezinku č. zo dňa 25. júna 1998 bol

obvinený uznaný vinným z trestného činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice

podľa a . V odôvodnení sa okrem iného

uvádza, že súd nemal dôvod spochybniť hodnovernosť výpovede svedkyne

, a poukazuje na znalecký posudok znalkyne z oboru psychológie, ktorá bola

na hlavnom pojednávaní aj vypočutá. Súd mal skutkový stav preukázaný aj

výpoveďami ďalších svedkov, listinnými dôkazmi, predovšetkým zápisnicou

o vykonanej domovej prehliadke, fotodokumentáciou a zápisnicou o vydaní veci.

Obžalovaný proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie. Uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. bolo odvolanie podľa § 256

zamietnuté. Z odôvodnenia vyplýva, že obvinený v odvolaní, ktoré

písomne zdôvodnil jeho obhajca, namietol rozsudok okresného súdu vo výroku o vine

a treste, kde poukázal, na to, že bolo porušené právo jeho obhajoby predovšetkým

v tom, že vyšetrovateľka Okresného úradu vyšetrovania PZ Pezinok vykonala

výsluchy svedkov pred vznesením obvinenia a bez prítomnosti zvoleného obhajcu.

Súčasne namietol znalecký posudok vypracovaný .

Rovnako za nezákonný dôkaz označil výpoveď svedkyne . Celé

obvinenie kategoricky odmietol.

Krajský súd v Bratislave v zmysle preskúmal

napadnutý rozsudok i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo,

a skonštatoval, že odvolanie nie je dôvodné. Krajský súd konštatoval, že okresný súd

vykonal dokazovanie v náležitom rozsahu a z výsledkov dokazovania vyvodil správne

skutkové a právne závery. Aj krajský súd po vyhodnotení dôkazného materiálu mal za

preukázané, že sa dopustil uvedeného konania. Krajský súd nezistil vady,

pre ktoré by nebolo možné posudok znalca akceptovať. Súd konštatoval, že nie je

dôvodná ani námietka obhajoby, že svedkyňa bola vypočúvaná pred vznesením

obvinenia. Konštatoval, že výsluch bol vykonaný až po tom, čo obvinenému bolo

oznámené uznesenie o začatí trestného stíhania. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku

obhajoby, že jej výsluch bol vykonaný bez prítomnosti obhajcu obžalovaného, krajský

súd poznamenal, že v danej veci sa nejednalo o prípad nutnej obhajoby, a tak jej

výsluch nebol vykonaný v rozpore so zákonom. Krajský súd súdu prvého stupňa

vytkol iba nepresnosť formulácie výrokovej vety, ktoré konanie po právnej stránke tiež

naplňuje znaky skutkovej podstaty uvedeného trestného činu. Keďže nezistil dôvody

pre zmenu ktoréhokoľvek z výrokov, odvolanie obžalovaného ako nedôvodné

v zmysle zamietol.

Ústavný súd Slovenskej republiky listom zo dňa 9. marca 1999 požiadal

predsedu Krajského súdu v Bratislave o stanovisko k podnetu , bytom

.

Predsedníčka Krajského súdu v Bratislave JUDr. Ivetta Marušáková vo svojom

stanovisku Spr 3197/99 doručenom ústavnému súdu 6. apríla 1999 uviedla:

«Podnet podnecovateľa namieta porušenie práva na obhajobu a právo na súdnu

ochranu vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu, napriek tomu, že základom je

rozhodnutie okresného súdu (rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. zo

dňa 25. 6. 1998).

Po oboznámení so spisovým materiálom okresného súdu (sp. zn. )

nebolo preukázané, že by podnecovateľ využil všetky vnútroštátne prostriedky na

dosiahnutie nápravy porušenia zaručených práv, keďže v spise okresného

súdu sa nenachádza žiadne písomné podanie, ktoré by smerovalo k podaniu podnetu

sťažnosti pre porušenie zákona vo vzťahu k prvostupňovému, príp. druhostupňovému

rozhodnutiu.

Pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že došlo k porušeniu práva na obhajobu, je potrebné

poukázať na to, že proti bolo vznesené obvinenie dňa 22. 7. 1997. Pri

výsluchu dňa 22. 7. 1997 podnecovateľ využil svoje právo nevypovedať s tým, že si

chce zvoliť obhajcu. Dňa 23. 7. 1997 predkladá do spisu plnomocenstvo advokát

JUDr. Stanislav Jakubčík (čl. 38 trestného spisu) a od tohto dňa sa obhajca zúčastňuje

na vyšetrovacích úkonoch nielen ale i spoluobvineného a svedkov.

V tomto smere treba pripomenúť, že nešlo o prípad nutnej obhajoby a práva

obvineného boli v prípravnom konaní v plnom rozsahu zachované.

Z uvedeného vyplýva, že zo strany orgánov činných v trestnom konaní nedošlo

v časovom okamžiku začatia trestného stíhania k porušeniu práva na právnu pomoc

, pričom túto okolnosť obvinený, ani jeho obhajca, pri oboznamovaní

s výsledkami vyšetrovania nenamietal (čl. 170 tr. spisu).

Pokiaľ podnecovateľ zameriava svoj podnet na svedeckú výpoveď jeho dcéry

vypočutej dňa 22. 7. 1997, na ktorej nebol obhajca prítomný, ani táto

okolnosť nepreukazuje dôvodnosť podnetu, keďže ústavný súd nemá právomoc

preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov. Z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn.

z 1. 6. 1994 vyplýva, že Ústavný súd „nie je oprávnený skúmať postupy

všeobecných súdov pri objasňovaní skutočného stavu veci, rozhodnutia o vine a treste

a o výške spôsobenej škody.“

Aj pri diskutabilnosti, či vyšetrovateľka nemala dcéru podnecovateľa vypočuť

až vtedy, keď si zvoli právneho zástupcu, (na hlavnom pojednávaní využila

svoje právo podľa ) prvostupňový i druhostupňový súd rozviedol ďalšie

priame i nepriame dôkazy, ktoré presvedčivo preukazovali vinu obvineného. Dokonca

u dcéry podnecovateľa bol vykonaný dôkaz znaleckým posudkom znalca psychológa.

Z obidvoch rozhodnutí súdov vyplýva, že obvinený svojím konaním umožnil

a pomáhal cudzincom k nedovolenému prekročeniu štátnej hranice, čím naplnil znaky

skutkovej podstaty činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 1,

ods. 2 písm. b) Tr. zák.

S poukazom na uvedené okolnosti, krajský súd sa nestotožňuje s navrhnutým

petitom, podľa ktorého konaním odvolacieho senátu vo veci podnecovateľa malo dôjsť

k porušeniu jeho Ústavného práva.»

Ústavný súd vytýčil verejné pojednávanie vo veci na 14. apríl 1999.

Krajský súd v Bratislave listom Spr. 3263/99 predsedníčky súdu JUDr. Ivetty

Marušákovej z 13. 4. 1999 požiadal o ospravedlnenie neúčasti na verejnom

pojednávaní. Zástupca predkladateľa podnetu na verejnom pojednávaní potvrdil, že

zotrváva na pôvodnom návrhu a jeho odôvodnení.

II.

PRÁVOMOC ÚSTAVNÉHO SÚDU ROZHODNÚŤ

O PREDLOŽENOM PODNETE

Krajský súd namietol neexistenciu právomoci ústavného súdu preskúmať

rozhodnutia všeobecných súdov s odkazom na právny názor ústavného súdu, podľa

ktorého ústavný súd „nie je oprávnený skúmať postupy všeobecných súdov pri

objasňovaní skutočného stavu veci, rozhodnutia o vine a treste a o výške spôsobenej

škody.“ ()

Krajský súd pri uplatnení tejto námietky neprihliadol na to, že citovaný právny

názor ústavného súdu sa vzťahuje len na tie postupy všeobecných súdov, ktoré

predkladateľ podnetu spochybní z hľadiska zákonnosti. Ústavný súd je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124), a preto o ochrane zákonnosti môže

rozhodovať jedine vtedy, ak má výslovnú ústavnú právomoc konať aj o ochrane

zákonnosti (napr. vo veciach volieb podľa čl. 129 ods. 2). však nepožiadal

ústavný súd o preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska zákonnosti, ale

namietol, že v konaní pred krajským súdom došlo k porušeniu jeho

zaručených práv. V záujme ochrany ústavnosti v činnosti všeobecných súdov ústavný

súd rozhodol, že: „V konaní o podnete Ústavný súd Slovenskej republiky nie je

príslušný preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, ale preskúmava, či v konaní

pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu práva, ak fyzická alebo právnická osoba

podnetom namieta jeho porušenie v konaní pred všeobecnými súdmi“ ().

V súlade s týmto právnym názorom ústavný súd podnet neodmietol.

Krajský súd vo svojom vyjadrení uplatnil aj námietku, že predkladateľ podnetu

nevyčerpal všetky opravné prostriedky, ktoré môže uplatniť na ochranu svojich práv,

a to tým, že nevyužil podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona.

Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach opakovane vyslovil právny názor,

podľa ktorého v konaní o každom podnete pred ústavným súdom, v ktorom

navrhovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (inú právnu

ochranu), ako aj práva na spravodlivý proces z toho dôvodu, že všeobecný súd nekonal

spôsobom ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najprv vyčerpané všetky

právne prostriedky ich ochrany, ktoré sú navrhovateľovi dostupné (;

).

Ústavný súd vyslovil aj ďalší právny názor, podľa ktorého v právnom štáte

musí existovať možnosť spoliehať sa na to, že štát poskytne občanom efektívnu

ochranu ich práv v súlade s platnou právnou úpravou (). Požiadavka

efektívnej ochrany práv občanov v súlade s platnou právnou úpravou je právne

významná aj pre voľbu opravných prostriedkov, ktoré musí osoba uplatniť pred

uplatnením svojho práva na ústavnom súde.

Sťažnosť pre porušenie zákona predstavuje mimoriadny opravný prostriedok.

Podľa ju môže podať len generálny prokurátor

Slovenskej republiky alebo minister spravodlivosti Slovenskej republiky. Sťažnosťou

pre porušenie zákona nemožno priamo odstrániť namietnuté porušenie ani

vtedy, ak je námietka opodstatnená. Mimoriadny opravný prostriedok, ktorý

predkladateľ podnetu nemôže uplatniť osobne a s ktorým sa ako právny účinok

nespája priame odstránenie opodstatnene namietnutého porušenia ústavného

práva alebo slobody, nemá povahu takého právneho prostriedku, ktorý

predkladateľ podnetu musí vyčerpať skôr, ako sa v konaní pred ústavným súdom

môže uchádzať o ochranu svojich práv podľa alebo .

Preto ústavný súd aj túto námietku krajského súdu odmietol.

III.

NAMIETANÉ PORUŠENIE PRÁVA ZARUČENÉHO ČL. 46 ODS. 1 SR

podnetom namietol porušenie svojho práva zaručeného čl. 46 ods. 1

.

Podľa sa môže každý domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Článkom 46 ods. 1 sa zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len

v takom prípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu ochranu

oprávnenou osobou. Článok 46 ods. 1 upravuje prístup k súdu ako možnosť predložiť

súdu na rozhodnutie spor o tie práva, ktoré sa podľa rozhodnutia zákonodarcu môžu

predkladať súdu. Článkom 46 ods. 1 sa teda zaručuje právo stať sa účastníkom

súdneho konania z vlastnej iniciatívy (). Rovnaké právo sa čl. 46 ods. 1

zaručuje aj v rozsahu zákonom ustanoveného prístupu k iným štátnym orgánom.

V okolnostiach prípadu mohlo ísť o orgány Policajného zboru, ale predkladateľ

podnetu nenamietol porušenie zmarením svojho prístupu k tejto

časti štátneho mechanizmu Slovenskej republiky. Prístup k orgánom Policajného zboru

mal umožnený proti svojej vôli z dôvodu podozrenia zo spáchania trestného činu, teda

za okolností, ktoré nie sú predmetom ochrany zaručenej .

Predkladateľ podnetu tiež nemal zmarenú možnosť uchádzať sa o ochranu svojich

práv pred Krajským súdom Bratislava. Vzhľadom na okolnosti prípadu svoje právo na

prístup k súdu uplatnil. V rozsahu práva na prístup k súdu alebo inému štátnemu

orgánu v jeho veci čl. 46 ods. 1 porušený nebol.

Ochrana podľa nezahŕňa len právo na prístup k súdu. Súd

musí mať výslovne určenú kvalitu. Musí byť nezávislý a nestranný.

Súčasťou nezávislosti súdu je aj výkon súdnej moci osobami (sudcami), ktoré

nie sú podriadené iným zložkám štátnej moci. Ak o práve osoby rozhodol súd

nepodriadený iným zložkám štátnej moci a na súde konal sudca, ktorý tiež nebol

podriadený iným zložkám štátnej moci, zaručené právo na prerokovanie veci

nezávislým súdom nebolo porušené.

Z povahy veci, v ktorej namietol porušenie svojho práva, a zo

skutočností zistených ústavným súdom v konaní o jeho podnete vyplynulo, že v konaní

pred Krajským súdom Bratislava nemohlo dôjsť k porušeniu tej časti práva zaručenej

, ktorá sa vzťahuje na nezávislosť súdu. Preto sa ústavný súd zameral

na otázku, či o veci konal a rozhodol súd v súlade s jeho právom na

nestranný súd.

Obsahom práva na nestranný súd je, že súd musí každú vec prerokovať

a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu

z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo

veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti pre

uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc

o takomto práve rozhodnúť. Ústavný súd nezistil ani porušenie tejto časti čl. 46 ods. 1

v konaní o podnete .

IV.

NAMIETANÉ PORUŠENIE ČL. 47 ODS. 2 A ČL. 50 ODS. 3 SR

Predkladateľ podnetu ďalej namietol porušenie svojich práv zaručených čl. 47

ods. 2 a .

Podľa má každý právo na právnu

pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy

od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa má obvinený právo, aby mu

bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám

alebo prostredníctvom obhajcu.

Predkladateľ podnetu namietol porušenie čl. 47 ods. 2 s odôvodnením, že právo

na obhajobu je treba chápať tak, že občan má na ňu právo aj v čase pred vznesením

obvinenia.

predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo

vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem (). Ustanovenie čl. 47

ods. 2 v okolnostiach prípadu treba uplatňovať v spojení s čl. 50 ods. 3.

Podľa právneho názoru ústavného súdu zaručuje rozdielnu intenzitu

a rozsah ochrany pre jednotlivé štádiá trestného konania. Článkom 50 ods. 3 sa

zaručujú práva obvineného, teda osoby, voči ktorej sa vznieslo obvinenie podľa

ustanovení . Ústavný súd vyslovil právny názor: „Ústavou

zaručenú ochranu nemožno interpretovať tak, že práva podľa čl. 50 ods. 3 sa

priznávajú iba v tej fáze trestného konania, ktorá sa začína vznesením obvinenia

a ktorá sa končí podaním obžaloby. Formuláciou čl. 50 ods. 3 sa kladie dôraz na

zaručenie práv od okamihu vznesenia obvinenia. Práva zaručené čl. 50 ods. 3 sa

v nezmenenom rozsahu priznávajú aj obžalovanému a odsúdenému, a to až do

právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Všetkým oprávneným osobám sa článkom 50

odsek 3 zaručuje, že budú mať čas na prípravu obhajoby, ďalej že budú mať možnosť

pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne významným

spôsobom, buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie práva na

obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré

sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného je

poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu“ ().

Právo na obhajobu do okamihu nadobudnutia právneho postavenia

obvineného sa nezaručuje podľa čl. 50 ods. 3. Je implikované v ochrane podľa

. Zákonom ustanovené podmienky ochrany v okolnostiach prípadu

predstavuje ustanovenie a .

Podľa : „Zadržaná osoba má právo zvoliť si

obhajcu a radiť sa s ním už v priebehu zadržania; má právo požadovať, aby obhajca

bol prítomný pri jej výsluchu podľa odseku 4, ibaže je obhajca v lehote tam uvedenej

nedosiahnuteľný.“

Z textu uvedeného ustanovenia vyplýva, že prítomnosť obhajcu a možnosť

radiť sa s ním už v priebehu zadržania môže zadržaná osoba uplatniť v prípade, že

v lehote stanovenej zákonom (24 hodín), po ktorú je možné osobu zadržiavať, sa

obhajca dostaví k výsluchu. Skutočnosť, že obhajca je nedosiahnuteľný, neznamená,

že orgány vyšetrovania nemôžu pokračovať v objasňovaní spáchaného činu a s tým

súvisiacimi úkonmi.

Podľa : „Obhajca je už od vznesenia obvinenia

oprávnený byť prítomný pri vyšetrovacích úkonoch; môže obvinenému aj iným

vyslúchaným klásť otázky, avšak až vtedy, keď orgán výsluch skončí a udelí mu na to

slovo.

Prítomnosť obhajcu pri vyšetrovacích úkonoch a poskytovanie právnych rád

obvinenému je potrebné odlišovať od aktívneho vstupu obhajcu do priebehu

vyšetrovacích úkonov.

V prípade, ktorý je predmetom konania o podnete , nešlo o prípad

nutnej obhajoby. Dňa 22. júla 1997 sa vyšetrovateľ telefonicky spojil s advokátom

JUDr. Františkom Sanákom z Trnavy, ktorého si chcel zvoliť za obhajcu.

Advokát sa pre svoju zaneprázdnenosť nemohol uvedeného dňa výsluchu zúčastniť.

podpísal plnomocenstvo inému zvolenému advokátovi až dňa 23. júla 1997.

Tento 25. júla 1997 oznámil vyšetrovateľovi, že bol splnomocnený ,

aby ho obhajoval. Vyšetrovateľ neporušil právo na obhajobu obvineného, keď vykonal

výsluchy svedkov dňa 22. júla 1997 bez prítomnosti obhajcu. Povinnosť vyrozumievať

a prizývať obhajcu k vyšetrovacím úkonom v prípade, ak nejde o nutnú obhajobu,

zaväzuje orgán činný v trestnom konaní až po doručení plnomocenstva, v ktorom je

uvedené, že ako obhajca sa chce zúčastniť všetkých vyšetrovacích úkonov a žiada, aby

bol včas vyrozumievaný o mieste a čase konania jednotlivých úkonov. Vyšetrovateľ

dňa 22. júla 1997 rešpektoval právo obvineného odmietnuť vypovedať bez prítomnosti

obhajcu a obvineného opätovne vypočul dňa 18. septembra 1997 už za jeho

prítomnosti.

Od dátumu doručenia plnomocenstva až do oboznamovania s výsledkami

vyšetrovania dňa 9. októbra 1997 mali obvinený aj obhajca možnosť navrhnúť, aby

boli vyšetrovacie úkony, ktoré boli vykonané bez prítomnosti obhajcu, zopakované za

jeho prítomnosti. Takýto návrh však ani v jednom prípade nepodali, a to ani pri

opakovanom výsluchu obvineného, ani pri oboznámení s výsledkami vyšetrovania,

kedy obhajca žiadal iba vyšetrenie duševného stavu svedkyne .

Odkaz predkladateľa podnetu na ustanovenie

„Ak obvinený nemá obhajcu v prípade, v ktorom ho musí mať, určí sa mu lehota na

zvolenie obhajcu.“ a následne na judikát 1/79, Rt 25/90 per analogiam, „že v dobe,

kedy ešte obvinený nemá obhajcu a oznámil, že obhajcu si zvoliť chce, môže

vyšetrovateľ vykonať len také vyšetrovacie úkony, ktoré vzhľadom k nebezpečenstvu

ich zmarenia, straty alebo podstatného oslabenia ich dôkaznej hodnoty, teda z hľadiska

ich účelu neznesú odklad na dobu, než obvinený bude mať obhajcu, a vykonanie iného

vyšetrovacieho úkonu v naznačenej dobe je porušením práva na obhajobu“, bol

neprimeraný. Zákonodarca prísne ustanovil podmienky nutnej obhajoby spolu

s nástrojmi na kontrolu ich dodržiavania a odlíšil ich od podmienok zvolenej

obhajoby. Okrem toho, ako už bolo uvedené, obhajca v priebehu prípravného konania

nenamietal výsluch svedkyne bez jeho prítomnosti, nenavrhol

zopakovanie tohto vyšetrovacieho úkonu, dožadoval sa len skúmania jej duševného

stavu. Argumentácia o porušení práva na obhajobu sa objavila prvýkrát až v odvolaní

proti rozsudku Okresného súdu Pezinok, z ktorého vyplýva, že už bola pribratá aj

znalkyňa na posúdenie výpovede svedkyne , ktorá v posudku aj pri

výpovedi uviedla, že u svedkyne nezistila tendenciu konfabulovať.

Podľa trestné stíhanie začína vydaním

uznesenia o vznesení obvinenia. Toto sa obvinenému oznámi do troch dní alebo

najneskôr na začiatku prvého výsluchu. Argumentácia obhajoby, že výsluch svedkov

bol vykonaný pred vznesením obvinenia, neobstojí, pretože podľa zákona trestné

stíhanie sa začína už pred tým, ako je obvinenému oznámené uznesenie o vznesení

obvinenia. Zákon teda predpokladá, že moment začatia trestného stíhania nie je

totožný s momentom oznámenia uznesenia, viaže ho len na vydanie uznesenia

o vznesení obvinenia. S tvrdením, že výsluchy vykonané pred prvým výsluchom

obvineného boli vykonané pred vznesením obvinenia, nemožno súhlasiť už aj z toho

dôvodu, že zákon ani neurčuje poradie, v akom majú byť vypočutí obvinení

a svedkovia. Taktika postupu závisí od uváženia vyšetrovateľa. Bez ohľadu na

uvedené vyšetrovateľka vo svojej výpovedi pred Okresným súdom v Pezinku uviedla,

že výsluch svedkyne bol vykonaný až po tom, ako bolo obvinenému oznámené

uznesenie o začatí trestného stíhania. Rovnako neobstojí tvrdenie, že výsluchy

svedkov boli vykonané v neprítomnosti zvoleného obhajcu, pretože v čase ich

vykonania obvinený nedoručil vyšetrovateľovi žiadne plnomocenstvo na obhajobu.

Ako už bolo uvedené, toto plnomocenstvo bolo doručené na Okresný úrad

vyšetrovania PZ v Pezinku až s dátumom 25. júl 1997.

Do vznesenia obvinenia 22. júla 1997 sa právne postavenie

v trestnom konaní chránilo v rámci ochrany zaručenej pre

zadržaného. V tomto čase sa konal aj výsluch svedkov. Podľa § 76 ods. 6 Trestného

poriadku sa právo na obhajobu zaručuje len pre výsluch zadržanej osoby. Výsluch

a v neprítomnosti obhajcu

nemal povahu porušenia , pretože súčasťou

zaručeného práva na obhajobu zadržanej osoby nie je aj právo na účasť obhajcu

pri výsluchu svedkov.

Rozsah a intenzita zaručeného práva na obhajobu sa mení v okamihu

zmeny právneho postavenia oprávnenej osoby zo zadržaného na obvineného. Po

vznesení obvinenia získal právo na ochranu zaručenú .

Predkladateľ podnetu namietol: „...konaním orgánov činných v trestnom konaní

v etape vyšetrovania spáchania trestného činu došlo k porušeniu ust. § 38 ods. 1 prvá

veta citujem: „Ak obvinený nemá obhajcu v prípade, v ktorom ho musí mať,

určí sa mu lehota na zvolenie obhajcu.“ V súlade s judikátom 1/79, Rt 25/90 per

analogiam, som toho názoru, že v dobe, kedy ešte obvinený nemá obhajcu a oznámil,

že obhajcu si zvoliť chce, môže vyšetrovateľ vykonať len také vyšetrovacie úkony,

ktoré vzhľadom k nebezpečenstvu ich zmarenia, straty alebo podstatného oslabenia ich

dôkaznej hodnoty, teda z hľadiska ich účelu neznesú odklad na dobu, než obvinený

bude mať obhajcu. Vykonanie iného vyšetrovacieho úkonu v naznačenej dobe je

porušením práva na obhajobu.“

Vo svojej argumentácii predkladateľ podnetu nevzal do úvahy celé ustanovenie

čl. 50 ods. 3, keď uviedol: „Obhajoba a teda právna pomoc v trestnom konaní

predstavuje právo využiť služby obhajcu ako náležitého a kvalifikovaného partnera

orgánov činných v trestnom konaní, ktorého úlohou je objasniť skutočnosti, ktoré

obvineného zbavujú viny alebo vinu aspoň zmierňujú.“ Článkom 50 ods. 3 sa

obvinenému nezaručuje len právo obhajovať sa prostredníctvom obhajcu.

Obvinený sa v súlade s môže obhajovať sám. Výnimku z možnosti

rozhodnúť sa o tom, kým sa nechá obvinený zastupovať, predstavuje nutná obhajoba

v prípadoch určených zákonom. Vo veciach, kde má obvinený právo voľby podľa

čl. 50 ods. 3, záleží na jeho rozhodnutí, či sa bude obhajovať prostredníctvom obhajcu

a od ktorého momentu sa bude takto obhajovať.

Právo obvineného obhajovať sa prostredníctvom obhajcu je zaručené

s rozdielnou intenzitou v závislosti od toho, či sa obvinenému zaručuje právo na nutnú

obhajobu, alebo či sa upravuje ako právo na zvoleného obhajcu. Nutná obhajoba

predstavuje osobitnú ochranu v trestnom konaní. Jej základom je štátom zaručená

právna pomoc poskytovaná obhajcom ustanoveným bez zreteľa na želanie obvineného

mať obhajcu. Obhajoba zvoleným obhajcom predstavuje všeobecnú formu právnej

pomoci v trestnom konaní. Štát nemá povinnosť ju zabezpečiť. Má len povinnosť

rešpektovať rozhodnutie oprávnenej osoby dať sa zastupovať zvoleným obhajcom.

Táto povinnosť vzniká štátu od okamihu uplatnenia práva na zvoleného obhajcu.

Právo na zvoleného obhajcu oprávnená osoba uplatňuje zákonom ustanoveným

postupom.

namietol porušenie svojho práva podľa na

základe analogickej aplikácie práva, prostredníctvom ktorej zo zákonom ustanovených

práv pre prípad nutnej obhajoby odvodil rovnaké práva aj pre obhajobu uskutočňovanú

v právnom režime zvolenej obhajoby.

Účelom nutnej obrany je poskytnúť zvýšenú právnu ochranu osobám, ktorým

zákonodarca priznal právo na nutnú obranu. Analogickým výkladom, ktorý ponúkol

predkladateľ podnetu, sa odstraňuje účel nutnej obhajoby zaručenej v rámci práva na

obhajobu. Preto ústavný súd odmietol výklad práva na obhajobu, ktorý uplatnil

predkladateľ podnetu na odôvodnenie námietky porušenia jeho práva podľa čl. 50

ods. 3 v rozsahu práva obhajovať sa prostredníctvom obhajcu.

Vo vzťahu k ochrane zaručenej namietol nielen

porušenie práva obhajovať sa prostredníctvom obhajcu. Namietol porušenie ochrany

podľa čl. 50 ods. 3 aj z dôvodu, že mu nebol poskytnutý čas a možnosť na prípravu

obhajoby. Uviedol, že doba jedného pracovného dňa, počas ktorého si mal nájsť

obhajcu, nie je primeraným časom na dosiahnutie účelu zaručeného čl. 50 ods. 3. Ďalej

uviedol, že jeden pracovný deň nie je dostatočný ani na to, aby sa advokát

kvalifikovane pripravil na obhajobu.

Podľa právneho názoru ústavného súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako

základné právo fyzickej osoby. Podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri

ochrane základných práv a slobôd. Základným pravidlom ochrany týchto práv je

princíp nastolenia spravodlivej rovnováhy medzi verejnými záujmami, ktoré sú

predmetom ústavnej ochrany. V prípade konfliktu medzi chránenými verejnými

záujmami sa jeden zo záujmov nemôže nadradiť nad iný tak, aby sa poprel účel

ochrany priznanej inému chránenému verejnému záujmu. V okolnostiach prípadu ide

o právne riešenie konfliktu medzi verejným záujmom na odhalení a potrestaní

páchateľa trestného činu s tými verejnými záujmami, kvôli ktorým sa priznáva

právo na obhajobu.

zaručuje obvinenému právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby. nezaručuje obvinenému právo rozhodnúť

o tom, v ktorom okamihu uplatnil právo na čas a možnosť pripraviť si obhajobu

v takom trvaní a rozsahu, ktorý umožňuje pokračovať v trestnom konaní. Také

oprávnenie by marilo vytvorenie spravodlivej rovnováhy medzi verejným záujmom na

odhalení a potrestaní páchateľa a právami obvineného.

ustanovuje lehotu na zvolenie obhajcu: „Ak obvinený nemá

obhajcu v prípade, v ktorom ho musí mať (§ 36 a 36a), určí sa mu lehota na zvolenie

obhajcu. Pokiaľ v tejto lehote nebude obhajca zvolený, obhajca sa mu na dobu, po

ktorú trvajú dôvody nutnej obhajoby, bez meškania ustanoví“ (§ 38 ods. 1). Táto

lehota sa vzťahuje iba na nutnú obhajobu. Lehota na zvolenie obhajcu pri nutnej

obhajobe sa spája so zákonom ustanovenými právnymi účinkami. Určenie lehoty pre

zvolenie zástupcu nemá zákonom ustanovený právny význam. Po uplynutí lehoty si

obvinený môže kedykoľvek zvoliť zástupcu. Nijaký štátny orgán po uplynutí tejto

lehoty nemá povinnosť ustanoviť obvinenému zástupcu. Zákon neustanovuje lehotu

pre uplatnenie práva zvoliť si zástupcu. Neustanovenie lehoty pre uplatnenie práva

obhajovať sa prostredníctvom obhajcu vo veciach, v ktorých sa nezaručuje nutná

obhajoba, nemožno hodnotiť ako porušenie zákona ani ako porušenie ochrany

zaručenej obvinenému podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Nález vyhlásený v Košiciach 28. apríla 1999

JUDr. Ján D r g o n e c

predseda senátu