Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 87/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného obchodnou spoločnosťou JÁNSKY & PARTNERS s. r. o., Štúrova 13, Nitra,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Martin Jánsky, ktorou namieta porušenie

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím

Pozemkového úradu Nitra č. 107/91-R.-I. z 12. októbra 1994, rozsudkom Okresného súdu

Nitra sp. zn. zo 4. decembra 2012, rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.

zo 16. mája 2013, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. septembra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

doplnená podaním doručeným 10. marca 2016, ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“), základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Pozemkového úradu Nitra (ďalej

len „pozemkový úrad“) č. 107/91-R.-I. z 12. októbra 1994 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

pozemkového úradu“), rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 4. decembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“),

rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 16. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako aj uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že sa na okresnom súde domáhal proti

a (ďalej len „odporcovia“) vrátenia pozemku

p. č. , orná pôda o výmere , evidovaného na , k. ú. (ďalej

len „sporná parcela“). Konanie bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. ako

konanie o vydanie veci, pričom napadnutým rozsudkom okresného súdu bola jeho žaloba

zamietnutá.

Sťažovateľ sa následne v podanom odvolaní dožadoval nápravy a žiadal odvolací

súd, aby „rozhodnutie prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobe na odňatie anektovanej

veci... v celom rozsahu vyhovie“. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol však

odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený.

Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré však bolo

napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté.

3. Ďalej sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že v návrhu na začatie konania deklaroval

„... protizákonné odňatie vlastníckeho práva. Súd prvého a druhého stupňa sa však

s otázkou faktického vlastníctva nevysporiadal, keď nebral do úvahy argumenty a dôkazy

sťažovateľa, ktorými opakovane deklaroval riadne nadobudnutie vlastníckeho práva

k spornému pozemku a jeho nepretržité trvanie až do dnešného dňa. Okresný súd Nitra sa

v konaní o odňatie anektovanej veci () riadil jedine zápisom na liste

vlastníctva, ktorý bol vykonaný na základe súdneho rozhodnutia o určení vlastníckeho

práva - Rozhodnutie OS Nitra, sp. zn. č. -254 v spojení s Rozsudkom KS Nitra,

sp. zn. .“.

4. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukazuje na to, že „hlavným dôvodom pre určenie

vlastníckeho práva odporcom ( .) bola najmä existencia Rozhodnutia

Pozemkového úradu Nitra č. 107/91-R.-I. zo dňa 12.10.1994 [napadnuté rozhodnutie

pozemkového úradu, pozn.]. Uvedená listina však nemohla byť nikdy nadobudnutá/vydaná

v dobrej viere (resp. v súlade s faktickým stavom vlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam),

nakoľko odporcovia (ako úspešní nepraví reštituenti) mali od úplného počiatku vedomosť

o tom, že nehnuteľnosť označená ako p. č. , nikdy nebola vo vlastníctve štátu, ako

ani ich právnych predchodcov, tzn. že táto vec sa nikdy nemohla stať predmetom reštitúcie

podľa o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku, pričom odporcovia predstieraním reštitúcie nadobudli

titulom vyššie uvedeného rozhodnutia Pozemkového úradu Nitra č. 107/91-R.-I. zo dňa

12.10.1994 okrem parcely, ktorú anektovali sťažovateľovi, aj ďalšie dve parcely (

ktoré nikdy neboli vo vlastníctve osoby, ktorú odporcovia označili za svojho

právneho predchodcu.“.

5. Ďalej sťažovateľ konštatuje, že krajský súd mal v tomto konaní k dispozícii

rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 28. februára 2013 o určení vlastníckeho

práva k inej parcele (p. č. ), ktorá je taktiež dotknutá napadnutým rozhodnutím

pozemkového úradu, „pričom práve toto rozhodnutie bolo v tomto ďalšom konaní označené

za neplatné s tým, že nemožno naň prihliadať. Predmetom tohto ďalšieho konania, je

určenie vlastníctva k parcele č. a to v konaní OS Nitra, sp. zn.

v spojení s konaním na KS Nitra, sp. zn. , ktoré z hľadiska

predmetu, ako aj skutkového stavu je nutné považovať za totožné s konaním o určenie

vlastníckeho práva v konaní OS Nitra. sp. zn. v spojení s konaním na KS Nitra

sp. zn. “.

6. Za zásadnú skutočnosť v otázke upierania svojich ústavných práv sťažovateľ

považuje, že „v dovolacom konaní proti rozhodnutiu KS Nitra. sp. zn. ,

konanie vedené na NS SR pod sp. zn. , bolo dovolanie odporcov odmietnuté,

pričom s poukazom na potvrdzujúci rozsudok KS NR je potrebné skonštatovať úplne opačne

zistený skutkový stav, ako aj z neho prameniace právne posúdenie otázky vlastníctva

navrhovateľov“.

7. Sťažovateľ ďalej uvádza, že „stav, v akom sa praví vlastníci vinou rozhodnutia

súdov nachádzajú je s poukazom na základné zásady právneho štátu neprípustný! Súdy

svojimi rozhodnutiami založili stav absolútnej právnej neistoty, keď vyhodnotili rozhodnutie

( I.), ktoré pojednáva o rovnakom predmete (spolu 3 parcely), rozhodli

o vlastníctve ku každej z nich s iným výsledkom! Konaním súdov tak bolo nadovšetku

pochybnosť porušené právo dovolateľa na súdnu ochranu ( Slovenskej

republiky) najmä však s poukazom na to, že v nadväznosti na uvedené naliehavý právny

záujem navrhovateľa nemôže byť sporný! Rozhodnutia súdov sa tak z pohľadu dovolateľa

stávajú okrem uvedeného aj nedostatočne odôvodnenými a teda nepreskúmateľnými.“.

8. Pre zachovanie zásad spravodlivého súdneho konania je podľa sťažovateľa

„nepochybne potrebné vysporiadať sa s otázkou faktického vlastníctva sťažovateľa“.

Zjednodušený postup okresného súdu zisťovaním zápisu v príslušnom liste vlastníctva

nemôže podľa sťažovateľa „obstáť, najmä s poukazom na to, keď sťažovateľ v podanom

návrhu na odňatie anektovanej veci deklaroval nezákonné odňatie veci v jeho vlastníctve

rozhodnutím, ktoré je založené na dôkazoch/listinách, ktoré boli vydané v rozpore so

zákonom, čo bolo v inom konaní (toho istého senátu) nadovšetku pochybnosť preukázané.

Takýto postup súdov vo všetkých inštanciách, ktorých rozhodnutia sú touto

sťažnosťou napádané, je neprípustný.“.

9. V poslednom rade je pre posúdenie porušenia ústavných práv sťažovateľa podľa

jeho názoru potrebné, aby sa ústavný súd vysporiadal aj s napadnutým rozhodnutím

pozemkového úradu „na základe ktorého bolo sťažovateľovi v prvotnom rozhodnutí

o určení vlastníckeho práva (konanie OS NR, Č. -254). S poukazom na... § 56

ods. 2 druhá veta o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky... je potrebné uvedené rozhodnutie zrušiť, nakoľko je zrejmé, že týmto zjavne

nezákonným rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľa. Uvedené napokon

skonštatoval s odstupom času... aj KS NR v rozhodnutí . Sťažovateľ sa okrem

uvedeného domáhal preskúmania uvedeného rozhodnutia podaním zo dňa 22.11.1996...,

avšak odvolací orgán o jeho podaní do dnešného dňa nerozhodol. List Krajského úradu

v Nitre zo dňa 7.5.1997, č. k. ... nemožno považovať za rozhodnutie vo veci...

Zrušenie Rozhodnutia Pozemkového úradu Nitra č. 107/91-R.-I. zo dňa 12.10.1994

spolu s napádanými rozhodnutiami súdov je s poukazom na uvedené nutné pre zachovanie

základných práv sťažovateľa.“.

10. Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho veci

na ďalšie konanie rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie jeho základných práv podľa

a , ako aj práva podľa dohovoru napadnutým

rozhodnutím pozemkového úradu, napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým

rozsudkom krajského súdu a napokon aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Ďalej sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prikázal „vyššie uvedeným orgánom verejnej

správy ako i súdnictva, ktoré svojimi rozhodnutiami, zrušenými týmto nálezom Ústavného

súdu, porušili základné práva sťažovateľa, aby tieto obnovili stav pred porušením

základných práv sťažovateľa“.

A napokon sťažovateľ žiada priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

„vo výške hodnoty nehnuteľnosti na základe určenia hodnoty znaleckým posudkom, ako aj...

vo výške pohľadávky, ktorá bola zabezpečená zriadením záložného práva na nehnuteľnosti -

p. č. Orná pôda o výmere evidovaných na , pre k. ú.

ako aj o náhradu trov konania.

II.

11. Notárskou zápisnicou notárky č. N 31/94, z 22. júna

1994 bolo osvedčené vlastnícke právo sťažovateľa a ďalších dvoch spoluvlastníkov

k spornej parcele vydržaním.

Napadnutým rozhodnutím pozemkového úradu (právoplatným 1. novembra 1994)

bola podľa a v spojení s

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení

neskorších predpisov schválená dohoda odporcov ako oprávnených osôb a Štátneho majetku

ako povinnou osobou o vydanie nehnuteľností (spornej parcely, parcely

a napokon parcely č. , ktorá bola neskôr predmetom určenia vlastníckeho

práva v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. ), pričom odporcom

bolo týmto rozhodnutím priznané vlastnícke právo k nim.

Podaním sťažovateľa a ďalších osôb z 22. novembra 1996 adresovaným Okresnému

úradu Nitra, odboru pozemkovému, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva títo

požiadali o preskúmanie napadnutého rozhodnutia pozemkového úradu „mimo odvolacieho

konania podľa a 66 “. Toto podanie bolo odstúpené Krajskému

úradu v Nitre, odboru pozemkovému, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva

na zaujatie stanoviska (ktorý toto rozhodnutie pozemkového úradu preskúmal a konštatoval,

že nezistil porušenie zákona) a následne Ministerstvu pôdohospodárstva Slovenskej

republiky na prešetrenie, ktoré pripustilo, že pozemkový úrad mal konať tak, aby

jednoznačne určil oprávnené osoby – účastníkov, keďže v podaní, ktorým bol uplatnený

reštitučný nárok, nebolo toto jednoznačné. Preto ministerstvo odkázalo sťažovateľa na

podanie podnetu na podanie protestu prokurátora.

Sťažovateľ (spolu s ďalšími osobami) 18. októbra 1998 podali proti odporcom

na okresnom súde návrh, ktorým žiadali, aby vyslovil „relatívnu neplatnosť rozhodnutia

č. 107/94-R. I. s príslušenstvom“. Toto konanie bolo na základe späťvzatia sťažovateľa

právoplatne zastavené 14. decembra 1998.

Dňa 29. januára 1999 podal sťažovateľ (spolu s ďalšími osobami) na okresnom súde

návrh na určenie vlastníckeho práva aj k spornej parcele smerujúci taktiež proti odporcom.

Toto konanie bolo opäť na základe späťvzatia sťažovateľa uznesením okresného súdu

sp. zn. z 11. marca 1999 právoplatne zastavené.

Taktiež žalobou doručenou okresnému súdu 15. novembra 1999 smerujúcou proti

odporcom sa sťažovateľ (spolu s ďalšími osobami) domáhal „vydania pôdy (spornej

parcely, pozn.) s príslušenstvom“. Konanie bolo opäť (z tých istých dôvodov ako obe

predchádzajúce) uznesením okresného súdu sp. zn. z 3. októbra 2000 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 23. januára 2001 právoplatne zastavené.

Na základe návrhu sťažovateľa na opravu chyby v katastrálnom operáte Okresný

úrad v Nitre, odbor katastrálny prešetril zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností

k spornej parcele. Po prešetrení veci bolo zistené, že sporná parcela je evidovaná duplicitne

v dvoch rôznych listoch vlastníctva, a to a . V bol

vykonaný zápis 25. augusta 1994 na podklade osvedčenia spísaného do notárskej zápisnice

č. N 31/94, Nz 66/94 22. júna 1994 v prospech sťažovateľa a ďalších dvoch

spoluvlastníkov. V bol 22. februára 1995 vykonaný zápis na podklade

napadnutého rozhodnutia pozemkového úradu v prospech odporcov. Okresný úrad v Nitre,

katastrálny odbor rozhodnutím č. X 205/2001-5 z 31. júla 2001 zrušil zápis spornej parcely

v poznámke (teda toho zápisu, ktorý bol v prospech odporcov) a zároveň zapísal

poznámku v časti „B-vlastníci“ v v znení „postavenie oprávnených držiteľov

podľa od 25.8.1994“. Katastrálny úrad v Nitre

rozhodnutím č. 2001/00246/F z 28. septembra 2001 toto rozhodnutie potvrdil.

Žalobou o určenie vlastníckeho práva k spornej parcele podanej na okresnom súde

19. augusta 2004 sa odporcovia domáhali proti sťažovateľovi a ďalším dvom účastníkom

určenia, že vlastníkom spornej parcely sú odporcovia v rovnakých podieloch. Okresný súd

rozsudkom sp. zn. zo 14. augusta 2006 (právoplatne potvrdeným rozsudkom

sp. zn. , z 13. februára 2007) určil, že vlastníkmi spornej

parcely sú odporcovia, a to každý v podiele 1/2.

Napokon sťažovateľ podal 11. apríla 2012 proti odporcom žalobu o vydanie spornej

parcely (pričom sťažnosť, ktorá je predmetom tohto prerokovania pred ústavným súdom,

smeruje proti rozhodnutiam všeobecných súdov vydaných v tejto jeho právnej veci, pozn.).

Okresný súd napadnutým rozsudkom (potvrdeným napadnutým rozsudkom krajského súdu)

žalobu sťažovateľa o vydanie spornej parcely zamietol.

V inom konaní (o určenie vlastníckeho práva k parcele ktorá taktiež bola

predmetom dohody schválenej napadnutým rozhodnutím pozemkového úradu; v ktorom sa

žalobcovia domáhali určenia, že parcela patrí do dedičstva po ich právnych

predchodcoch) iných účastníkov ako je sťažovateľ a odporcovia, v ktorom však odporcovia

vystupovali ako vedľajší účastníci na strane odporcu v tomto konaní (keďže na neho

previedli kúpnou zmluvou vlastnícke právo k parcele č. 277/2), krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 28. februára 2013 potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn.

zo 4. apríla 2012. Predmetnými rozhodnutiami bolo určené, že parcela

patrí v jednej polovici do dedičstva po nebohej a v druhej polovici do

dedičstva po nebohej ako právnych predchodcov navrhovateľov v tomto konaní.

III.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa

návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

15. Podľa každý má právo vlastniť majetok... Podľa

každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

16. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozhodnutím

pozemkového úradu č. 107/91- R.- I. z 12. októbra 1994, rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 4. decembra 2012, rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 16. mája 2013, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. septembra 2015 boli porušené jeho v sťažnosti označené základné práva podľa ,

ako aj právo podľa dohovoru.

III.1 K napadnutému rozhodnutiu pozemkového úradu

17. Pri predbežnom prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta

porušenie v petite označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru

napadnutým rozhodnutím pozemkového úradu, ústavný súd prihliadal na vymedzenie svojej

právomoci v . Označené ustanovenie limituje právomoc

ústavného súdu vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity, podľa

ktorého ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Uvedený princíp sa nepochybne týka aj prípadov, v ktorých sa sťažovatelia ako

účastníci konania pred orgánom verejnej správy môžu domáhať ochrany svojich základných

práv alebo slobôd využitím právnych prostriedkov nápravy, ktoré im na tento účel dáva

k dispozícii zákon.

19. Napadnuté (reštitučné) rozhodnutie pozemkového úradu bolo vydané 12. októbra

1994 a nadobudlo právoplatnosť 1. novembra 1994. Sťažovateľ konštantne v konaní pred

všeobecnými súdmi tvrdí, že okrem odporcov (resp. ich matky) si uplatnili reštitučný nárok

okrem iného aj na spornú parcelu aj on a ďalšie tri osoby, avšak dohoda o vydaní

nehnuteľností bola spísaná len s odporcami ako oprávnenými osobami a následne táto bola

napadnutým rozhodnutím pozemkového úradu schválená.

20. V tom čase účinný (ďalej aj „OSP“) ako

procesnoprávny predpis upravujúci preskúmavanie rozhodnutí správnych orgánov súdmi

upravoval aj situáciu, ak fyzická alebo právnická osoba tvrdila, že sa s ňou v správnom

konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou konať malo (inštitút tzv. opomenutého

účastníka). Takáto osoba mala podľa procesnú legitimáciu na podanie

žaloby proti rozhodnutiu správneho orgánu ( a nasl. ).

21. V danom prípade sa sťažovateľ mohol ochrany svojich práv vo vzťahu

k napadnutému rozhodnutiu pozemkového úradu domáhať využitím právnych prostriedkov

umožňujúcich preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu súdom podľa piatej časti

( a nasl. ).

22. Krajský súd by bol oprávnený preskúmať nielen zákonnosť napadnutého

rozhodnutia orgánu, na ktorý sa vzťahovala ich prieskumná právomoc, ale aj procesný

postup príslušného orgánu, ktorý vydaniu preskúmavaného rozhodnutia predchádzal.

23. Z prípisu sťažovateľa a ďalších troch osôb z 22. novembra 1996 adresovaného

Okresnému úradu v Nitre, v ktorom žiadajú o preskúmanie napadnutého rozhodnutia

pozemkového úradu „mimo odvolacieho konania podľa a 66 “,

vyplýva, že sťažovateľ už v tomto čase týmto rozhodnutím disponoval.

24. Zo sťažnosti ani z jej príloh nevyplýva, že by sťažovateľ podal takúto žalobu.

Namiesto toho uplatňoval svoje práva podaním rôznych žalobných návrhov (návrh

na vyslovenie relatívnej neplatnosti napadnutého rozhodnutia pozemkového úradu, návrh

na určenie vlastníctva atď.), ktoré avšak následne (poväčšine) vzal späť.

25. Na základe už uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní

podľa sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

III.2 K napadnutému rozsudku okresného súdu

26. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý, ako už bolo uvedené, vyplýva z čl. 127

ods. 1 , ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý rozsudok okresného

súdu, keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil,

a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn.

zo 16. mája 2013.

27. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu podľa .

III.3 K napadnutému rozsudku krajského súdu

28. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, možno zo sťažnosti vyvodiť, že

sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv rozsudkom krajského

súdu, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a v zásade aj

s právnymi názormi a závermi tohto súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľa vyplývali

z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nesprávnych právnych záverov.

29. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

30. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru označeným rozhodnutím krajského

súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa

rozsudkom sp. zn. zo 16. mája 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom

, resp. dohovoru.

31. Vzhľadom na to, že krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s podrobnými

dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku okresného súdu, považoval ústavný súd

za dôvodné oboznámiť najprv podstatné časti prvostupňového rozsudku: „Podľa § 126

ods. 1 ... vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho

vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže-domáhať vydania veci od toho,

kto mu ju neprávom zadržuje.

Predmetom konania v danej veci je vydanie spoluvlastníckeho podielu 1/3

k nehnuteľnosti, zapísanej na pre katastrálne územie

parcelné číslo orná pôda o výmere [sporná parcela, pozn.]. Žalobca žiada,

aby súd zaviazal žalovaných v prvom a v druhom rade, aby mu spoluvlastnícky podiel

v pomere 1/3 k tejto nehnuteľnosti vydali. V pre katastrálne

územie sú ako podieloví spoluvlastníci k citovanej nehnuteľnosti zapísaní žalovaní

v prvom a v druhom rade, každý v podiele 1/2.

Ochrana vlastníckeho práva je subjektívnym právom vlastníka veci. Subjektom

na podanie vlastníckej žaloby je predovšetkým vlastník veci a žaloba smeruje voči tomu, kto

tuto vec neoprávnene zadržiava. V prípade nehnuteľnej veci sa musí uplatniť osobitná

vindikačná žaloba, ktorá má právnu formu žaloby na vypratanie alebo odstránenie stavby.

Žaloba na vydanie veci (vindikačná, resp. reivindikačná žaloba) je žaloba, ktorou sa

vlastník hmotnej veci domáha ochrany proti tomu, kto mu ju neprávom, t.j. bez právneho

dôvodu zadržiava, zbavuje tak vlastníka možnosti výkonu vlastníckeho práva a zároveň mu

odmieta vydať vec. Pre úspešnosť tejto žaloby je potrebné, aby vlastník preukázal existenciu

vlastníckeho práva, ďalej musí preukázať, že vec sa nenachádza v jeho faktickej moci, ale

v moci inej osoby, ktorá predmetnú vec odmieta vydať, ďalej, že žalovaný vec protiprávne

zadržiava, bez existencie záväzkového právneho vzťahu a má vec v čase vyhlásenia

rozsudku stále u seba a preto má možnosť vydať vec vlastníkovi, ďalej, že predmetom

žaloby je vec, o vydanie ktorej sa žiada. Žalobca je povinný preukázať, že mu žalovaný

neoprávnene vec aj ku dnu rozhodovania súdu zadržiava.

Vlastnícke právo k nehnuteľnosti sa obvykle preukazuje zápisom vlastníctva

v evidencii nehnuteľnosti, ktorú vedie príslušný katastrálny úrad v listoch vlastníctva

k jednotlivým nehnuteľnostiam. Vo výnimočných prípadoch sa môže vlastnícke pravo

preukázať aj inými listinami, z ktorých jednoznačne vyplýva nadobudnutie vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti (rozsudok súdu, rozhodnutie správneho orgánu, dedičské rozhodnutie

a pod.). V danej veci bolo v priebehu konania preukázané, že žalobca v súčasnej dobe nie je

zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti, vydania ktorej sa domáha a to ani spoluvlastníckeho

podielu. Z tohto dôvodu, keďže sa žalobca domáha vydania veci, ktorá nie je v jeho

vlastníctve, súd nemohol jeho žalobe vyhovieť. Podľa...

jedným zo základných predpokladov úspešnosti vindikačnej žaloby je preukázanie

vlastníckeho práva žalobcu, ktorý sa vydania nehnuteľnosti, resp. spoluvlastníckeho

podielu, domáha. V rámci dokazovania žalobca nepreukázal, že je v súčasnej dobe

vlastníkom, resp. spoluvlastníkom podielu 1/3 k predmetnej nehnuteľnosti, keďže v liste

vlastníctva číslo pre katastrálne územie sú ako podieloví spoluvlastníci

k citovanej nehnuteľnosti zapísaní práve žalovaní, a to každý v podiele 1/2. Žalovaní

v prvom a v druhom rade svoj spoluvlastnícky podiel k týmto nehnuteľnostiam nadobudli na

základe právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.

254 zo dňa 14. 8. 2006. Napriek tomu, že žalobca s týmto rozhodnutím súdu nesúhlasí,

rozsudok je právoplatný a vykonateľný a preto nemôže byť spochybnený a je listinou,

na základe ktorej sa zapisuje vlastnícke právo v katastri nehnuteľnosti. Žalobca v priebehu

konania nepreukázal vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti inými listinami,

predkladal súdu listinné dôkazy, ktoré však nenasvedčujú tomu, že je v súčasnej dobe

spoluvlastníkom nehnuteľnosti, vydania podielu ktorej sa domáha.

Druhým základným predpokladom úspešnosti tejto žaloby je, že žalovaný musí vec

-nehnuteľnosť - bezdôvodne užívať a odmieta ju vydať vlastníkovi. V danej veci nebola

splnená ani táto podmienka vydania veci, keďže žalobca svoje vlastnícke, resp.

spoluvlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nepreukázal žiadnym právne relevantným

spôsobom a z tohto dôvodu ani žalovaní nemôžu bezdôvodne užívať vec, nakoľko táto im

vlastnícky patrí,

V predmetnej veci bolo nespochybniteľne vlastnícke právo žalovaných k spornej

nehnuteľnosti určené súdom, žalobca prato nie je osobou oprávnenou domáhať sa vydania

spoluvlastníckeho podielu k spornej nehnuteľnosti, nakoľko takéhoto rozhodnutia sa môže

domáhať iba vlastník veci, ktorým Žalobca nie je.

Súd záverom poznamenáva, že v konaní o vydanie veci (spoluvlastníckeho podielu,

pričom správne by mala žaloba znieť o vypratanie), nemôže ako prejudiciálnu otázku riešiť

otázku kto je vlastníkom, resp. spoluvlastníkom dotknutej nehnuteľnosti, vydania ktorej sa

žalobca domáha, ale môže riešiť iba otázku, či žalobca je vlastníkom veci, vydania ktorej sa

domáha. Žalobca túto skutočnosť, t.j. skutočnosť, že je vlastníkom spoluvlastníckeho

podielu 1/3 k spornej nehnuteľnosti, nepreukázal...“

32. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol podstatu odôvodnenia

prvostupňového rozhodnutia a oboznámil odvolaciu argumentáciu sťažovateľa. Na vlastné

odôvodnenie rozsudku, ktorým krajský súd vo veci samej potvrdil napadnutý rozsudok

okresného súdu, uviedol: „Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie návrhu žalobcu

na vydanie nehnuteľnosti a zaplatenie nájomného. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel

k záveru, že súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne

posúdil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ako vecne správny

potvrdil, a keďže sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožňuje, na tieto dôvody

podľa odkazuje. Odvolací súd dodáva, že zákon zabezpečuje ochranu

vlastníckeho práva, ktorého obsahom je oprávnenie vlastníka predmet vlastníctva držať,

užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s mm pomocou vlastníckych žalôb. Vlastnícke

žaloby uvedené v ustanovení sú hmotnoprávnym inštitútom,

na základe ktorého sa realizuje subjektívny nárok vlastníka veci na ochranu. Žaloba na

vydanie veci (vindikačná) má miesto tam, kde k porušeniu vlastníckeho práva dochádza

neoprávneným zadržiavaním veci. Zmyslom tejto žaloby je dosiahnuť faktický výkon

vlastníckeho práva k vlastnej veci. t. i. aby vlastník mohol s vecou nielen právne, ale aj

fakticky disponovať (aby mal vec vo svojej moci). Z toho dôvodu sa môže domáhať žalobou

na vydanie veci od toho, kto mu ju neprávom zadržiava. Podmienkou úspešnosti vindikačnej

žaloby je, že vec sa nenachádza vo faktickej moci vlastníka, ale v moci inej osoby, ktorá

predmetnú vec odmieta vydať a žalovaný má vec u seba, a preto má možnosť vec vydať

vlastníkovi, predmetom žaloby je vec, o vydanie ktorej sa žiada, žalovaný musí vec

zadržiavať protiprávne a vlastník musí preukázať existenciu vlastníckeho práva, oprávnenej

držby alebo detencie k veci, o vydanie ktorej žiada.“

Aktívnu legitimáciu mal podľa názoru krajského súdu „vlastník protiprávne

zadržiavanej veci, pričom vec sa nenachádza v jeho faktickej moci a zadržiavanie veci

niekým iným je porušením jeho subjektívneho vlastníckeho práva. Základným

predpokladom úspešnosti vlastníckej žaloby je preukázanie vlastníckeho práva žalobcu.

Preto skúmanie platnosti právneho úkonu, o ktorý žalobca opiera tvrdenie o svojom

vlastníckom práve, je prirodzenou súčasťou postupu súdu v konaní o takej Žalobe.

Vlastnícke právo musí existovať v dobe vydania rozhodnutia v konaní o vydanie veci.

Pasívnu legitimáciu má ten, kto má spornú vec fakticky vo svojej moci. a hoci ju môže

vydať, neprávom to však odopiera urobiť. Žalovaný sa v konaní môže brániť tým, že žalobca

nie je vlastníkom veci alebo že právom odopiera vydanie veci. Predpokladom úspešnosti

žaloby na vydanie veci je tiež okolnosť, že žalovaný má spornú vec ku dňu podania žaloby

neoprávnene u seba.

Podľa obdobné právo na ochranu ako vlastník

má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba. Nositeľom tohto oprávnenia je jednak

oprávnený držiteľ a jednak oprávnený detentor. Je ním osoba, ktorá má vec u seba

na základe obligačného práva alebo vecného práva. Právne prostriedky ochrany

oprávneného držiteľa alebo detentora spočívajú v jeho práve uplatniť voči narušiteľovi ako

negatórnu, tak aj reivindikačnú žalobu s tým rozdielom, že žalobca nepreukazuje vlastnícke

právo, ale iné právo mať vec u seba.“

Súd prvého stupňa podľa názoru krajského súdu po vykonanom dokazovaní dospel

k správnemu záveru, a to že „vzhľadom k tomu, že žalobca nie je vlastníkom nehnuteľnosti,

ktorej vydania sa podaným návrhom domáha a nieje ani držiteľom, ktorého oprávnenie by

vyplývalo z obligačného alebo vecného práva, nie je aktívne legitimovaný na podanie

takejto žaloby, preto, ak súd prvého stupňa jeho návrh zamietol, jeho rozhodnutie je vecne

správne, preto ho odvolací súd podľa potvrdil. V konaní bolo preukázané,

že žalovaní sú vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti, sú ako vlastníci zapísaní v katastri

nehnuteľností, teda nejde o domnelých vlastníkov, ako tvrdil žalobca. Žalovaní boli ako

vlastníci zapísaní na základe rozhodnutia Okresného súdu Nitra sp. zn. ,

právoplatného dňa 31. 03. 2007 a žalobca nemôže rovnakými argumentmi, aké použil

v tomto konaní a ktoré už boli zohľadnené, zmeniť právoplatné rozhodnutie súdu, z ktorého

aj odvolací súd pri svojom rozhodnutí podľa vychádzal.“.

33. Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

34. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, II.

ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s

procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so

skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V

zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,

ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so

zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

35. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku (v spojení s odôvodnením

prvostupňového rozhodnutia) presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal

v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že v tomto konaní dostal odpoveď na všetky

podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

36. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody napadnutého rozsudku krajského

súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu

a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle,

nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav,

k čomu krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj ,

). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

37. Ďalej ústavný súd k veci uvádza, že krajský súd (a rovnako tak okresný súd) už

rozhodovali o vlastníckom práve k spornej parcele (a to v inom konaní vedenom

na okresnom súde pod sp. zn. , ktoré iniciovali odporcovia a napokon v ňom aj

boli úspešní). Odporcovia sa v tomto konaní na základe právoplatného reštitučného

rozhodnutia (napadnutého rozhodnutia pozemkového úradu) domáhali súdneho určenia

vlastníckeho práva k spornej parcele. O určení vlastníckeho práva k spornej parcele teda

rozhodovali a rozhodli všeobecné súdy, pričom v rámci tohto konania boli poskytnuté

relevantné zákonné procesné záruky na ochranu tvrdeného vlastníckeho práva aj

sťažovateľovi.

38. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoje rozhodnutie vo veci vedenej

pod sp. zn. , kde okrem iného uviedol, že „po uplynutí reštitučných lehôt

už nie je možné uplatniť si všeobecnou vlastníckou žalobou určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti. Reštitučné predpisy majú povahu lex specialis vo vzťahu k Občianskemu

zákonníku, ktorý predstavuje lex generalis. Ak oprávnená osoba zmeškala lehotu

na uplatnenie reštitučného nároku, nemôže sa brániť žalobou o vydanie veci (vypratanie

nehnuteľnosti), resp. určenie vlastníckeho práva podľa

s odvolaním sa na nepremlčateľnosť vlastníckeho práva (§ 100 ods. 2 Občianskeho

zákonníka) a na to, že ak niečo nie je upravené v reštitučnom predpise (špeciálny predpis),

potom je možné subsidiárne použiť ustanovenia , ktoré

vo všeobecnosti upravujú ochranu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Z povahy

reštitučných zákonov ako predpisov špeciálnych vyplýva, že nároky nimi upravené nie je

možné riešiť inak než podľa ich ustanovení v zmysle všeobecnej zásady o zákone

všeobecnom a osobitnom (lex specialis derogat legi generali). Ak stanoví reštitučný predpis

určité podmienky na uplatnenie reštitučného nároku, nie je možné ten istý nárok uplatňovať

podľa iného predpisu.“.

39. Pokiaľ by i naďalej bolo možné domáhať sa vydania veci (vypratania

nehnuteľnosti) podľa , ktoré bolo možné uplatniť si podľa

reštitučného predpisu, prípadne požadovať určenie vlastníctva k tejto veci, bola by podľa

názoru ústavného súdu vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. „hromadne

narušená právna istota osôb, ktoré až potom, ako bolo zrejmé, že k vydaniu nehnuteľnosti

podľa reštitučného predpisu už nedôjde, na základe riadnych právnych skutočností túto

nehnuteľnosť získali od povinnej osoby (od štátu alebo jeho právnych nástupcov), ako aj

právna istota budúcich nadobúdateľov tohto majetku. Vzhľadom na rozsah socializácie

majetku v rokoch 1948 – 1989 by išlo už o neistotu v značnom rozsahu a takýto stav by bol

v rozpore s požiadavkou právneho štátu.“.

40. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného

súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu, dospel ústavný

súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ako

aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

41. V nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť

aj námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia , ktorý garantuje ochranu

vlastníckemu právu, pretože absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje

založenie sekundárnej zodpovednosti orgánu verejnej moci za porušenie práv sťažovateľa

hmotnoprávneho charakteru (obdobne napr. , , ,

).

42. Ústavný súd, vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov, odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

II.3 K napadnutému uznesenie najvyššieho súdu

43. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ani právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m.

, , ). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľa Občiansky

súdny poriadok.

44. Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravuje a nasl. . V rámci

všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa

v výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené

v písmene a) až písmene g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti

rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

45. Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ). Zo subsidiárnej

štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu pri

ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

46. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, m. m. , ).

47. Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 29. septembra

2015, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1

písm. c) .

48. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv citoval podstatné časti

rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa a ďalej uviedol:

„Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je nim napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 0.s.p.), alebo rozsudok,

v ktorom sa odvolací sud odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci ( ), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak

odvolací súd v jeho výroku vysloví, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide

o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 ( )

Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok sudu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania

nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky)je nepochybné, že

prípustnosť dovolania žalobcu z až 3 nemožno vyvodiť.

Prípustnosť dovolania žalobcu by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len ak

by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu)

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal

procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania

podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté

niektorou z vád vymenovaných v , možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti

ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež

rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod Č. 38/1998

a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný

subjektívnv názor účastníka konaní tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto

ustanovení: rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Procesné vady konania v zmysle až e/ a dovolateľ nenamietal

a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.“

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či sťažovateľovi bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať, a uviedol, že „Odňatím možnosti konať pred súdom

( ) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok

znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje

. O procesnú vadu v zmysle ide najmä vtedy,

ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, pripadne ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva

[v zmysle majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd

je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo

vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu

a robiť si z neho výpisy ( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým

vykonaným dôkazom, ( ), byť predvolaní na súdne pojednávanie ( )

na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk ( )].

Na posúdenie prípustnosti dovolania - aj z aspektov - je zásadne

príslušný dovolací súd (viď ).

Podľa obsahu dovolania dovolateľ zastáva názor, v zmysle ktorého mu súdy odňali

možnosť pred súdmi konať tým, že vec nesprávne právne posúdili. Pokiaľ ide o námietku

nesprávneho právneho posúdenia veci, treba preto uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/

odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou

súdu (s jeho procesným postupom v konaní, so samou procedúrou prejednania veci súdom)

a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym

posúdením veci súdom, ktoré spočíva v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného

predpisu na zistený skutkový stav a ktoré je vyjadrené vo finálnom produkte občianskeho

súdneho konania - v rozhodnutí, sa vo všeobecnosti účastníkovi tohto konania neodníma

možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle (viď aj uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. uverejnené

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod

č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov je v rozhodovacej praxi senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky všeobecne

považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť iba procesné

prípustné dovolanie (viď ), zároveň je ale zhodne zastavaný

názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo osebe nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia a procesnú vadu konania v zmysle

(viď R 54/2012 a tiež napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. ,

., , , , ).

Nesprávnym právnym posúdením veci súd totiž neznemožňuje účastníkovi konania

realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu možnosť pred súdom

konať.

Pokiaľ dovolateľ uplatňuje aj dovolacie dôvody podľa ,

tieto sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi (ktoré možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie

prípustné) samotné tieto dôvody ale prípustnosť dovolania nezakladajú (por. vyššie

uvedené). Dovolanie je v ustanoveniach upravené ako

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,

nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a ani zohľadniť

prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia alebo vady konania, ktoré mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.“.

49. Keďže prípustnosť dovolania nebolo možné vyvodiť z a dovolacím

súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle , najvyšší súd dovolanie

sťažovateľa v súlade s v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal

sa napadnutým rozsudkom krajského súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

50. Ústavný súd k citovanému uvádza, že dovolanie je mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom výslovne určeným právoplatným

rozhodnutiam odvolacieho súdu ( ). Ústavný súd považuje za potrebné

poukázať na skutočnosť, že dovolanie sťažovateľky smerovalo proti rozsudku krajského

súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu. Prípustnosť dovolania proti takému

rozhodnutiu odvolacieho súdu je obmedzená podľa iba na také

rozhodnutie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo na potvrdzujúce

rozhodnutie, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

podľa a . V prípade sťažovateľa však dovolaním napadnutý rozsudok

krajského súdu nespĺňal uvedené kritérium prípustnosti dovolania. Najvyšší súd následne

osobitne posudzoval otázku, či dovolanie nie je prípustné podľa , a to konkrétne

sťažovateľom uplatneným dôvodom podľa ; t. j. že mu postupom súdu

bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd v závere zhrnul, že prípustnosť

dovolania vo veci sťažovateľa nebolo možné vyvodiť z , existencia sťažovateľom

namietanej vady konania podľa nebola preukázaná a zároveň neboli

zistené a ani tvrdené iné vady podľa . Najvyšší súd preto dovolanie sťažovateľa

ako neprípustné odmietol a nezaoberal sa napadnutým rozsudkom krajského súdu

z hľadiska jeho vecnej správnosti.

51. Ústavný súd nezistil v sťažnosťou napadnutom uznesení najvyššieho súdu nič, čo

by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda si vyžadovalo zásah zo strany ústavného

súdu. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je nepochybne dostatočne a zrozumiteľne

odôvodnené. Najvyšší súd na zdôraznenie správnosti v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia vhodne využil aj judikatúru ústavného súdu a najvyššieho súdu. Napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu preto nepochybne nemožno považovať za svojvoľné či

arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.

, , ). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle

však ústavný súd v napadnutom uznesení najvyššieho súdu rozhodne nezistil. Nesúhlas

sťažovateľa s napadnutým uznesením najvyššieho súdu nie je dôkazom jeho neústavnosti

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím

vlastným. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že zaručené základné právo

na súdnu ochranu vyplývajúce z , ako aj právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným

(občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len

víťazstvo v občianskoprávnom spore (, ).

52. Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho

súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , resp.

právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú. Uvedené platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa , a to z dôvodov uvedených v bode

41 tohto rozhodnutia.

53. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku už pri jej predbežnom prerokovaní

ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že

sťažnosti by bolo vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2017