Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 36 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (43)III. ÚS 177/2013
PDF · 294.85 KB
No categories available
III. ÚS 177/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. O., T., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., T., pre
namietané porušenie základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práv vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a na
súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Topoľčany v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 C/67/2005 a sp. zn. 6 C/51/2010 a postupom Krajského súdu v
Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/291/2009 a sp. zn. 6 Co/20/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. R. O. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra
2012 doručená sťažnosť Ing. R. O., T. (ďalej len „sťažovateľ), pre namietané porušenie
základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práv vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1
listiny, práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného
súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/67/2005 a
sp. zn. 6 C/51/2010 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Co/291/2009 a sp. zn. 6 Co/20/2012.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«Namietam postup krajského súdu, ako aj okresného súdu, ktorým došlo k porušeniu
mojich vyššie uvedených základných práv na súdnu ochranu a na vlastníctvo, nakoľko
prakticky už od roku 1998, t. j. 14 rokov, sa domáham určenia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, ktoré som nadobudol dedením po mojich právnych predchodcoch a som
toho názoru, že krajský súd spolu s okresným súdom postupovali v rozpore s označenými
ustanoveniami ústavy, listiny a dodatkového protokolu, spôsobom ktorým zásadne popreli
ich účel a význam.
Už návrhom na začatie konania zo 12. 6. 1998, podanom dňa 3. 7. 1998
na Okresnom súde v Topoľčanoch, v spojení s rozšírením návrhu zo dňa 4. 3. 1999, som sa
ako žalobca domáhal proti štyrom žalovaným určenia vlastníckeho práva a neplatnosti
právnych úkonov, a to určenia, že som vlastníkom časti nehnuteľnosti pôvodne zapísanej
v pozemkovej knihe pre kat. úz. T. vo vložke č. 2, pod parcelným číslom 92 - dom č. 9 intr. o
2
výmere 2381 m, vedenej podľa Výmeru o vlastníctve pôdy vydaného Povereníctvom
pôdohospodárstva a poz. reformy v B. č. 1701/48 zo dňa 8. 5. 1948 ako parcela č. 92/4 -
2
dom č. 59 a dvor 1708 m.
Svoj návrh som odôvodnil tým, že tieto nehnuteľnosti som nadobudol dedením
po mojich rodičoch R. O. a manželke A. O., ktorí boli vlastníkmi predmetných nehnuteľností
na základe uvedenej prídelovej listiny - Výmeru o vlastníctve pôdy zo dňa 8. 5. 1948,
vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v B., pod č. 1701/48.
Napriek tomu, že Okresný súd Topoľčany rozsudkom zo dňa 7. 2. 2002
č. k. 4 C/210/98-207 môjmu návrhu na určenie vlastníckeho práva vyhovel, bol som,
v dôsledku odvolania odporcov proti tomuto rozsudku a následného zrušenia rozsudku
a vrátenia veci odvolacím súdom prvostupňovému súdu, v tomto konaní procesne neúspešný
a to len z dôvodu, že odporca v prvom rade previedol vlastníctvo žalovaných nehnuteľností
na svoju dcéru, na čo som ja procesné nereagoval. Preto súd z dôvodu nedostatku pasívnej
legitimácie moju žalobu zamietol, a to rozsudkom zo dňa 17. 3. 2004, č. k. 4 C/210/98-308,
ktorý Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 29. 6. 2005, č. k. 5 Co 136/2004-328 potvrdil.
Vzhľadom na uvedené zamietnutie môjho návrhu, ku ktorému došlo v dôsledku
obštrukcie žalovaného v 1/ rade a mojej následnej procesnej chyby, podal som dňa
30. 9. 2005 novú žalobu proti trom žalovaným o určenie vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam, ktorou som sa s odkazom na vykonané dokazovanie vedené
pod sp. zn. 4 C/210/98 domáhal určenia svojho vlastníckeho práva k uvedeným
nehnuteľnostiam.
Po vykonanom dokazovaní mi Okresný súd Topoľčany rozsudkom zo dňa 10. 4. 2007,
pod č. k. 11 C/67/2005-194 opätovne priznal vlastníctvo k uvedeným nehnuteľnostiam. Toto
rozhodnutie opäť napadli odvolaním žalovaní v 1/ až 3/ rade, na základe čoho Krajský súd
v Nitre rozsudkom zo dňa 27. 11. 2007, sp. zn. 6 Co/126/2007 napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol a rozhodol o mojej povinnosti nahradiť
žalovaným trovy konania. Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel k záveru,
že Výmer o vlastníctve pôdy zo dňa 8. 5. 1948, na základe ktorého bola mojim právnym
predchodcom pridelená aj nehnuteľnosť v kat. úz. T. označená vo Výmere ako vložka č. 2,
parc. č. 92/4, B-16, dom číslo 59 a dvor 0,1708 ha, je neplatný, lebo nehnuteľnosť, ktorej sa
týka nie je identická.
Navyše, podľa odvolacieho súdu z výsledkov vykonaného dokazovania malo bez
pochýb vyplývať, že moji právni predchodcovia sa vzdali svojho prídelu v prospech JRD.
Voči uvedenému rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 27. 11. 2007 som podal
dovolanie, ktorým som sa domáhal nápravy a ochrany svojich práv v konaní pred
dovolacím súdom.
Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 28. 10. 2009, č. k. 4 Cdo/48/2008-272, rozsudok
Krajského súdu v Nitre zo dňa 27. 11. 2007, č. k. 6 Co/126/2007 zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie...
Následne s odkazom na intencie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, Krajský súd
v Nitre uznesením zo dňa 22. 1. 2010, č. k. 6 Co/291/2009 napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...
Následne po opätovnom vrátení veci na prvostupňový súd som bol nútený reagovať
na obštrukcie žalobcov v 1/ a 3/ rade, ktorí rovnako ako v konaní sp. zn. 4 C/210/98, aj
v priebehu konania pod sp. zn. 11 C/67/2005 previedli vlastníctvo k predmetu sporu na inú
osobu.
Podaním zo dňa 20. 1. 2010 adresovaným Krajskému súdu v Nitre som procesné
reagoval na zmenu vlastníckych vzťahov v prípade odporcu v 3/ rade a podal návrh
na zámenu účastníkov konania, ohľadom odporcu v 3/ rade.
Taktiež návrhom zo dňa 20. 4. 2010 som pre obštrukcie aj na strane odporcu
v 1/ rade bol nútený domáhať sa zámeny účastníkov aj v prípade procesného postavenia
odporcu 1/ rade.
Súd mojim návrhom na zámenu účastníkov konania zo dňa 20. 1. 2010 a zo dňa
20. 4. 2010 vyhovel, uznesením zo dňa 18. 5. 2010, č. k. 6 C/51/2010-319, následne však aj
novoustanovený účastník konania v 1/ rade previedol vlastníctvo na ďalšiu osobu a preto
som návrhom na zámenu účastníkov zo dňa 17. 2. 2011 opätovne musel žiadať o zmenu
na strane odporcu v 1/rade.
Vzhľadom na uvedené obštrukcie v konaní zo strany odporcov, ktorými podstatne
sťažili procesný priebeh tohto konania, požiadal som súd o vydanie predbežného opatrenia,
ktorým by do právoplatného skončenia konania odporcom v 1/ až 3/ rade uložil povinnosť
nenakladať s nehnuteľnosťami, ktoré sú predmetom tohto súdneho sporu, vrátane
povinnosti zdržať sa akejkoľvek stavebnej činnosti na týchto pozemkoch.
Na základe uvedeného Okresný súd Topoľčany vydal uznesením zo dňa 16. 6. 2011
predbežné opatrenie, ktorým odporcom v 1/ až 3/ rade zakázal nakladať s nehnuteľnosťami,
ktoré sú predmetom tohto súdneho sporu. V časti výroku však v dôsledku chyby pri písaní
výrokovej časti uznesenia uviedol, že odporcom sa zakazuje zdržať sa vykonávania
akejkoľvek stavebnej činnosti na týchto nehnuteľnostiach. Toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 6. 7. 2011...
Vo veci samej Okresný súd Topoľčany rozsudkom zo dňa 11. 11. 2011,
č. k. 6 C/51/2010-723 môj návrh na určenie vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam v celom rozsahu zamietol a rozhodnutie o trovách vyhradil na rozhodnutie
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej...
Proti tomuto rozsudku okresného súdu som podal odvolanie, o ktorom rozhodol
Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 27. 6. 2012, č. k. 6 Co/20/2012-762 (ktorý bol môjmu
právnemu zástupcovi doručený dňa 11. 7. 2012) tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil. Krajský súd sa v plnom rozsahu so zisteným skutkovým stavom ako aj
právnym posúdením súdu prvého stupňa stotožnil...
Som toho názoru, že uvedeným postupom Krajský súd v Nitre, rozsudkom zo dňa
27. 6. 2012, č. k. 6 Co/20/2012-762, spolu s Okresným súdom Topoľčany v konaniach, ktoré
tomuto rozhodnutiu predchádzali hrubo porušili moje ústavou garantované základné právo
na súdnu ochranu a na spravodlivý proces a prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov,
ako aj moje základné právo na vlastníctvo a preto sa touto sťažnosťou domáham nápravy.
Zásadne nesúhlasím správnym názorom krajského súdu, ktorý sa stotožnil s názorom
okresného súdu a považujem takýto výklad existencie reštitučných predpisov
za arbitrárnosť, resp. svojvôľu pri výklade a aplikácii zákonných predpisov všeobecným
súdom...
Podotýkam, že počas týchto konaní mi súd dvakrát moje vlastnícke právo priznal,
ktoré rozhodnutia však nenadobudli právoplatnosť, jednak v dôsledku procesnej obštrukcie
zo strany žalovaného, ako aj v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia zo strany
odvolacieho súdu, ktoré bolo Najvyšším súdom SR jednoznačne konštatované.
Taktiež napriek tomu, že dovolacím súdom bol rozhodnutím zo dňa 22. 1. 2010
vymedzený procesný postup súdom nižšieho stupňa ohľadom posúdenia otázky naliehavosti
právneho záujmu a prípadne vydržania, trvalo ďalšie dva roky kým, rozsahom dokazovania
nie náročnú otázku posúdenia naliehavosti právneho záujmu, Okresný súd Topoľčany
posúdil a rozhodol.
Rovnako poukazujem na to, že otázku posúdenia existencie naliehavého právneho
záujmu v prípade určovacej žaloby má súd prioritne posúdiť ako prvú, prejudiciálnu otázku,
a nie až po vykonaní rozsiahleho dokazovania po siedmych rokoch trvania súdneho
konania.»
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/20/2012 porušil základné
právo Ing. R. O., bytom T., , občana SR, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné
právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 Co/20/2012 z 27. júna 2012 zrušuje
a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.
3. Základné právo Ing. R. O., bytom T., na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/51/2010, ako aj v konaní, ktoré mu
predchádzalo na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 11 C/67/2005 a postupom
Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 6 Co/20/2012, ako aj v konaní, ktoré mu predchádzalo
na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 6 Co/291/2009 porušené bolo.
4. Krajskému súdu v Nitre prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/20/2012
konať bez zbytočných prieťahov.
5. Ing. R. O., bytom T., priznáva finančné zadosťučinenie 5.000,- € (slovom päťtisíc
eur), ktoré je Krajský súd Nitra povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
6. Ing. R. O., bytom T., priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 257,60 €
(slovom dvestopäťdesiatsedem eur a šesťdesiat centov), ktorú je Krajský súd v Nitre povinný
vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. K., advokátska kancelária so sídlom T.,
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol o vydaní dočasného opatrenia takto:
„Osobe – P., s. r. o., B., sa ukladá povinnosť, aby až do právoplatného rozhodnutia
vo veci samej nenakladal s nehnuteľnosťami, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území
obce T. a ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností vedenom Správou katastra T. na liste
2
vlastníctva č. 1226, ako parc. č. 586/1 o výmere 5009 m, druh pozemku - ostatné plochy
2
a parc. č. 586/8 o výmere 969 m, druh pozemku - ostatné plochy ostatné plochy, najmä, aby
tieto nehnuteľnosti spolu alebo osve nescudzil, nepredal, nedaroval, nezaťažil ich záložným
právom, vecným bremenom, zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva, inou vecnou
alebo záväzkovo-právnou ťarchou, neuzavrel k nim nájomnú zmluvu, nevložil ich ako
nepeňažný vklad do obchodnej spoločnosti a neurobil žiadny právny úkon smerujúci
k obmedzeniu prevodu ich vlastníckeho práva, alebo smerujúci k ich zaťaženiu právami
tretích osôb a aby sa zdržal vykonávania akejkoľvek stavebnej činnosti na týchto
nehnuteľnostiach.
Osobe – R., s. r. o., T., sa ukladá povinnosť, aby až do právoplatného rozhodnutia vo
veci samej nenakladal s nehnuteľnosťami, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území obce
T. a ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností vedenom Správou katastra T. na liste
2
vlastníctva č. 764, ako parc. č. 586/2 o výmere 3051 m, druh pozemku - zastavané plochy a
2
nádvoria, parc. č. 586/14 o výmere 1332 m, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria,
najmä, aby tieto nehnuteľnosti spolu alebo osve nescudzil, nepredal, nedaroval, nezaťažil
ich záložným právom, vecným bremenom, zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva,
inou vecnou alebo záväzkovo-právnou ťarchou, neuzavrel k nim nájomnú zmluvu, nevložil
ich ako nepeňažný vklad do obchodnej spoločnosti a neurobil žiadny právny úkon smerujúci
k obmedzeniu prevodu ich vlastníckeho práva, alebo smerujúci k ich zaťaženiu právami
tretích osôb a aby sa zdržal vykonávania akejkoľvek stavebnej činnosti na týchto
nehnuteľnostiach.
Osobe, A., s. r. o., T. sa ukladá povinnosť, aby až do právoplatného rozhodnutia vo
veci samej nenakladal s nehnuteľnosťami, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území obce
T. a ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností vedenom Správou katastra T. na liste
2
vlastníctva č. 1225, ako parc. č. 586/6 o výmere 128 m, druh pozemku - zastavané plochy
2
a nádvoria, parc. č. 586/22 o výmere 148 m, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria,
najmä, aby tieto nehnuteľnosti spolu alebo osve nescudzil, nepredal, nedaroval, nezaťažil
ich záložným právom, vecným bremenom, zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva,
inou vecnou alebo záväzkovo-právnou ťarchou, neuzavrel k nim nájomnú zmluvu, nevložil
ich ako nepeňažný vklad do obchodnej spoločnosti a neurobil žiadny právny úkon smerujúci
k obmedzeniu prevodu ich vlastníckeho práva, alebo smerujúci k ich zaťaženiu právami
tretích osôb a aby sa zdržal vykonávania akejkoľvek stavebnej činnosti na týchto
nehnuteľnostiach.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok.
1. Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/67/2005 a postupom krajského v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Co/291/2009.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že sťažnosť podľa čl. 127
ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti.
Jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie
konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda
v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti (napr. I. ÚS 22/02,
III. ÚS 187/06, III. ÚS 121/07).
Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že konanie vedené na okresnom súde
pod sp. zn. 11 C/67/2005 a krajskom súde pod sp. zn. 6 Co/291/2009 bolo právoplatne
skončené ešte v roku 2009. Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 10. septembra 2012,
teda po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty na podanie sťažnosti. Preskúmaním sťažnosti
sťažovateľa dospel ústavný súd k záveru, že jeho sťažnosť v časti, v ktorej namieta
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/67/2005
a postupom krajského v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/291/2009, je podaná oneskorene.
Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený
právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na to, že predmetné súdne konanie
sa právoplatne skončilo ešte v roku 2009, ako aj so zreteľom na deň doručenia sťažnosti
ústavnému súdu (10. februára 2012) považoval ústavný súd za dostatočne preukázané
podanie sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty (obdobne
napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 315/05, III. ÚS 215/06). Keďže zmeškanie lehoty na podanie
ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd už po predbežnom prerokovaní (§ 25
ods. 1 zákona o ústavnom súde) bol nútený sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/67/2005
a postupom krajského v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/291/2009, odmietnuť ako podanú
oneskorene.
2. Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/51/2010 a postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Co/20/2012.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento
účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.
Ústavný súd v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/51/2010 a postupom krajského v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Co/20/2012 vychádzal zo stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej
jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa a že zároveň ochranu tomuto základnému právu ústavný súd poskytuje len
vtedy, ak bola sťažnosť podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo
dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať. Keďže však
ústavný súd zistil, že konanie na okresnom súde vedené pod sp. zn. 6 C/51/2010 a konanie
na krajskom súde vedené pod sp. zn. 6 Co/20/2012 bolo právoplatne skončené vydaním
a doručením rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co/20/2012 z 27. júna 2012 (doručeným
sťažovateľovi 11. júla 2012), ktorým krajský súd potvrdil prvostupňový rozsudok, ústavný
súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu, že v čase podania sťažnosti už k namietanému porušovaniu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemohlo dochádzať.
3. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ
namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva vlastniť majetok podľa čl. 11
ods. 1 listiny, práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1
dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co/20/2012 z 27. júna 2012,
podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde
o zjavnú neopodstatnenosť.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda
za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)
v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04,
Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý považuje sťažovateľ namietaný rozsudok krajského
súdu sp. zn. 6 Co/20/2012 z 27. júna 2012 za ústavne nekonformný, je to, že podľa jeho
názoru slovenský právny poriadok nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou
za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva v prípade, ak si žalobca, ktorý nevyužil
možnosť uplatniť si svoj nárok na základe reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou
žiada určiť, teda deklarovať existenciu svojho vlastníckeho práva. Podľa názoru sťažovateľa
napadnutý rozsudok krajského súdu je arbitrárny.
Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 Co/20/2012 z 27. júna
2012 a zistil, že námietky sťažovateľa nie sú opodstatnené. V danom prípade krajský súd
rozhodujúc o odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 6 C/51/2010-723 z 11. novembra
2011 vyslovil svoj právny názor a riadne aj vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, prečo
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn. 6 Co/20/2012 z 27. júna
2012 okrem iného uviedol:
„... Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1
OSP), prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne
správny potvrdiť...
Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu, ako aj konania, ktoré mu
predchádzalo dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a z takto
zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. Súd prvého stupňa správne
zameral dokazovanie na zistenie, akým spôsobom a na základe akých skutočností prešlo
vlastnícke právo z pôvodných vlastníkov na štát. Odvolací súd sa v plnom rozsahu
so zisteným skutkovým stavom v tomto smere ako aj jeho právnym posúdením plne
stotožňuje.
Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219
ods. 1 OSP potvrdil. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že štát
v rozhodnej dobe, t. j. od 25. 02. 1948 do 01. 01. 1990 prevzal nehnuteľnosť bez toho, aby
sa tak stalo na základe akéhokoľvek právneho titulu, teda išlo o prevzatie bez právneho
dôvodu, čo je jedným z reštitučným zákonov typizovaných vecí pre vydanie veci oprávneným
osobám.
V zmysle ust. § 213 ods. 1 OSP je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho
zistil súd prvého stupňa, keď nezistil žiadne dôvody uvedené v ods. 2 -7 citovaného
ustanovenia, pre ktoré by skutkovým stavom nemal byť viazaný. Reštitučné predpisy sú
k všeobecným predpisom (akým je Občiansky zákonník) vo vzťahu špeciality. Tento vzťah sa
rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, to znamená, že tam, kde existuje
špeciálna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú, ak sa možno domáhať ochrany práva
postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho; teda ak je daný reštitučný nárok,
nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov.
Oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca sa preto nemôže domáhať ochrany svojho
vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 OZ a to ani
formou určenia vlastníckeho práva či už svojho, alebo svojho predchodcu podľa § 80 OSP
ak mohla žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu. Žalobou o určenie
vlastníckeho práva nemožno totiž obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva.
Súd prvého stupňa správne zamietol návrh navrhovateľa z dôvodu nepreukázania
naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva a odvolací súd už len v ďalšom
poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa v súlade s ust. § 219 ods. 2 OSP
bez toho , aby opakoval výsledky vykonaného dokazovania. Len na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia uvádza, že existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch
vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov
bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol, alebo z nejakých
dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené.
Naliehavosť právneho záujmu na určovacom výroku je totiž daná až vtedy, ak je
v spore o určenie vlastníckeho práva toto právo preukázané. Reštitučné predpisy vychádzali
z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát a to či už v prípade vyvlastnenia,
alebo prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok
podľa týchto predpisov sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Bez ohľadu na to, akým
spôsobom prešla vec na štát len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch výslovne
stanovené a za splnenia ďalších v nich uvedených podmienok bol daný dôvod na vrátenie
veci. Tým bola súčasne vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných
predpisov, lebo ako už bolo uvedené, reštitučná úprava je vo vzťahu k všeobecným
predpisov úpravou špeciálnou. V prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období by
bez právneho dôvodu neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov malo za následok
stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa
všeobecných predpisov, teda aj ochrany prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho
práva. Prostredníctvom prijatia reštitučných prepisov zákonodarca akceptoval skutočnosť,
že v minulosti dochádzalo k prevzatiu veci štátom bez právneho dôvodu, ako právny titul
nadobudnutia vlastníckeho práva štátom, a na základe jeho vôle vyjadrenej v reštitučných
predpisoch sa potom prevzatia veci bez právneho dôvodu stal formálne právny titul nie
pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale pre vznik nároku na vydanie veci a teda obnovu
formálneho vlastníckeho práva, pričom nevyužitím možnosti domáhať sa takéhoto nároku
v zákonnej lehote došlo k nezvratnému zániku (preklúzii práva) a tým k nemožnosti
dosiahnuť revíziu krokov štátu urobených v rozhodnom období...“
Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co/20/2012 z 27. júna
2012 ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočné a zrozumiteľné. Krajský
súd dostačujúco vysvetlil, prečo potvrdil prvostupňové rozhodnutie (rozsudok okresného
súdu č. k. 6 C/51/2010-723 z 11. novembra 2011), pričom jeho závery možno považovať
z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Krajský súd v napadnutom rozsudku
zaujal stanovisko k námietkam sťažovateľa, najmä pokiaľ ide o riešenie otázky, že žalobou
o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva.
Ak oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca mohol žiadať o vydanie veci podľa
reštitučného predpisu, nemôže sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa
všeobecných predpisov. Existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje
naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné
uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol alebo z nejakých dôvodov tejto
požiadavke nebolo vyhovené.
Z vyžiadaného spisu vyplýva, že sťažovateľ si neuplatnil svoj nárok podľa
reštitučných predpisov. Svoj nárok si uplatnil v občianskom súdnom konaní, a to dvakrát,
prvýkrát na základe určovacej žaloby z 12. júna 1998 a druhýkrát opäť na základe určovacej
žaloby 30. septembra 2005. V obidvoch prípadoch boli jeho žalobné návrhy právoplatne
zamietnuté. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu a dodáva, že po uplynutí
reštitučných lehôt už nie je možné uplatniť si všeobecnou vlastníckou žalobou určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Reštitučné predpisy majú povahu lex specialis
vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, ktorý predstavuje lex generalis. Ak oprávnená osoba
zmeškala lehotu na uplatnenie reštitučného nároku, nemôže sa brániť žalobou o vydanie
veci (vypratanie nehnuteľnosti), resp. určenie vlastníckeho práva podľa § 126 Občianskeho
zákonníka s odvolaním sa na nepremlčateľnosť vlastníckeho práva (§ 100 ods. 2
Občianskeho zákonníka) a na to, že ak niečo nie je upravené v reštitučnom predpise
(špeciálny predpis), potom je možné subsidiárne použiť ustanovenia Občianskeho
zákonníka, ktoré vo všeobecnosti upravujú ochranu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.
Z povahy reštitučných zákonov ako predpisov špeciálnych vyplýva, že nároky nimi
upravené nie je možné riešiť inak než podľa ich ustanovení v zmysle všeobecnej zásady
o zákone všeobecnom a osobitnom (lex specialis derogat legi generali). Ak stanoví
reštitučný predpis určité podmienky na uplatnenie reštitučného nároku, nie je možné ten istý
nárok uplatňovať podľa iného predpisu.
Pokiaľ by i naďalej bolo možné domáhať sa vydania veci (vypratania nehnuteľnosti)
podľa § 126 Občianskeho zákonníka, ktoré bolo možné uplatniť si podľa reštitučného
predpisu, prípadne požadovať určenie vlastníctva k tejto veci, bola by hromadne narušená
právna istota osôb, ktoré až potom, ako bolo zrejmé, že k vydaniu nehnuteľnosti podľa
reštitučného predpisu už nedôjde, na základe riadnych právnych skutočností túto
nehnuteľnosť získali od povinnej osoby (od štátu alebo jeho právnych nástupcov), ako aj
právna istota budúcich nadobúdateľov tohto majetku. Vzhľadom na rozsah socializácie
majetku v rokoch 1948 – 1989 by išlo už o neistotu v značnom rozsahu a takýto stav by bol
v rozpore s požiadavkou právneho štátu.
Vzhľadom na príbuznosť reštitučných predpisov v danom prípade je možné použitie
judikatúry Ústavného súdu Českej republiky. Ústavný súd Českej republiky sa zaoberal
obdobnou otázkou vzťahu reštitučnej a vlastníckej žaloby (stanovisko pléna ÚS ČR
sp. zn. Pl. ÚS-st. 21/05 z 1. novembra 2005), z ktorého vyplýva: „Žalobou o určenie
vlastníckeho práva nie je možné obchádzať zmysel a účel reštitučného zákonodarstva.
Nie je možné účinne sa domáhať podľa všeobecných predpisov ani ochrany vlastníckeho
práva, ku ktorého zániku došlo pred 25. februárom 1948 a špeciálny reštitučný predpis
nestanovil spôsob zmiernenia alebo nápravy tejto majetkovej ujmy.“ Z rozhodovacej
činnosti Ústavného súdu Českej republiky vyplýva, že existujú aj rozhodnutia s opačným
názorom v niektorých individuálnych prípadoch (napr. I. ÚS 89/07, I. ÚS 3503/10), podľa
ktorých je daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe. Z týchto rozhodnutí však
vyplýva, že občianskemu súdnemu konaniu predchádzalo uplatnenie reštitučného nároku
oprávnenou osobou podľa reštitučných predpisov a až následne bola podaná určovacia
žaloba. Sťažovateľ však v danej právnej veci vôbec nevyužil možnosť uplatňovať svoj
nárok podľa reštitučných predpisov a uplatňoval svoj nárok len podľa všeobecných
predpisov občianskeho práva na základe určovacej žaloby, v dôsledku čoho došlo zo strany
sťažovateľa k obchádzaniu reštitučného zákonodarstva.
K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho
sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
Pretože namietaný rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnený, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy
a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá
dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov
a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak
by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného
prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov krajským súdom takéto nedostatky
nevykazuje.
S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti,
v ktorej namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva vlastniť majetok podľa
čl. 11 ods. 1 listiny, práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1
dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co/20/2012 z 27. júna 2012,
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
4. O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v petite sťažnosti (zrušenie
napadnutého rozsudku krajského súdu, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia,
náhrada trov konania) a o návrhoch sťažovateľa na uloženie povinnosti dočasne sa zdržať
nakladania s nehnuteľnosťami z dôvodu odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť
z dôvodu, že tieto sa viažu na prijatie veci na ďalšie konanie, resp. na rozhodovanie v merite
veci.
Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko
sudca Rudolf Tkáčik.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2013