Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 177/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. O., T., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., T., pre

namietané porušenie základných práv vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa , na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky, práv vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a na

súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Topoľčany v konaní

vedenom pod sp. zn. a sp. zn. a postupom Krajského súdu v

Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. R. O. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra

2012 doručená sťažnosť Ing. R. O., T. (ďalej len „sťažovateľ), pre namietané porušenie

základných práv vlastniť majetok podľa (ďalej len

„ústava“), na súdnu ochranu podľa , na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , práv vlastniť majetok podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1

listiny, práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného

súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a

sp. zn. a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Namietam postup krajského súdu, ako aj okresného súdu, ktorým došlo k porušeniu

mojich vyššie uvedených základných práv na súdnu ochranu a na vlastníctvo, nakoľko

prakticky už od roku 1998, t. j. 14 rokov, sa domáham určenia vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, ktoré som nadobudol dedením po mojich právnych predchodcoch a som

toho názoru, že krajský súd spolu s okresným súdom postupovali v rozpore s označenými

ustanoveniami , listiny a dodatkového protokolu, spôsobom ktorým zásadne popreli

ich účel a význam.

Už návrhom na začatie konania zo 12. 6. 1998, podanom dňa 3. 7. 1998

na Okresnom súde v Topoľčanoch, v spojení s rozšírením návrhu zo dňa 4. 3. 1999, som sa

ako žalobca domáhal proti štyrom žalovaným určenia vlastníckeho práva a neplatnosti

právnych úkonov, a to určenia, že som vlastníkom časti nehnuteľnosti pôvodne zapísanej

v pozemkovej knihe pre kat. úz. T. vo vložke č. 2, pod parcelným číslom 92 - dom č. 9 intr. o

2

výmere 2381 m, vedenej podľa Výmeru o vlastníctve pôdy vydaného Povereníctvom

pôdohospodárstva a poz. reformy v B. č. 1701/48 zo dňa 8. 5. 1948 ako parcela č. 92/4 -

2

dom č. 59 a dvor 1708 m.

Svoj návrh som odôvodnil tým, že tieto nehnuteľnosti som nadobudol dedením

po mojich rodičoch R. O. a manželke A. O., ktorí boli vlastníkmi predmetných nehnuteľností

na základe uvedenej prídelovej listiny - Výmeru o vlastníctve pôdy zo dňa 8. 5. 1948,

vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v B., pod č. 1701/48.

Napriek tomu, že Okresný súd Topoľčany rozsudkom zo dňa 7. 2. 2002

č. k. -207 môjmu návrhu na určenie vlastníckeho práva vyhovel, bol som,

v dôsledku odvolania odporcov proti tomuto rozsudku a následného zrušenia rozsudku

a vrátenia veci odvolacím súdom prvostupňovému súdu, v tomto konaní procesne neúspešný

a to len z dôvodu, že odporca v prvom rade previedol vlastníctvo žalovaných nehnuteľností

na svoju dcéru, na čo som ja procesné nereagoval. Preto súd z dôvodu nedostatku pasívnej

legitimácie moju žalobu zamietol, a to rozsudkom zo dňa 17. 3. 2004, č. k. -308,

ktorý Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 29. 6. 2005, č. k. -328 potvrdil.

Vzhľadom na uvedené zamietnutie môjho návrhu, ku ktorému došlo v dôsledku

obštrukcie žalovaného v 1/ rade a mojej následnej procesnej chyby, podal som dňa

30. 9. 2005 novú žalobu proti trom žalovaným o určenie vlastníckeho práva k predmetným

nehnuteľnostiam, ktorou som sa s odkazom na vykonané dokazovanie vedené

pod sp. zn. domáhal určenia svojho vlastníckeho práva k uvedeným

nehnuteľnostiam.

Po vykonanom dokazovaní mi Okresný súd Topoľčany rozsudkom zo dňa 10. 4. 2007,

pod č. k. -194 opätovne priznal vlastníctvo k uvedeným nehnuteľnostiam. Toto

rozhodnutie opäť napadli odvolaním žalovaní v 1/ až 3/ rade, na základe čoho Krajský súd

v Nitre rozsudkom zo dňa 27. 11. 2007, sp. zn. napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol a rozhodol o mojej povinnosti nahradiť

žalovaným trovy konania. Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel k záveru,

že Výmer o vlastníctve pôdy zo dňa 8. 5. 1948, na základe ktorého bola mojim právnym

predchodcom pridelená aj nehnuteľnosť v kat. úz. T. označená vo Výmere ako vložka č. 2,

parc. č. 92/4, B-16, dom číslo 59 a dvor 0,1708 ha, je neplatný, lebo nehnuteľnosť, ktorej sa

týka nie je identická.

Navyše, podľa odvolacieho súdu z výsledkov vykonaného dokazovania malo bez

pochýb vyplývať, že moji právni predchodcovia sa vzdali svojho prídelu v prospech JRD.

Voči uvedenému rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 27. 11. 2007 som podal

dovolanie, ktorým som sa domáhal nápravy a ochrany svojich práv v konaní pred

dovolacím súdom.

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 28. 10. 2009, č. k. -272, rozsudok

Krajského súdu v Nitre zo dňa 27. 11. 2007, č. k. zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie...

Následne s odkazom na intencie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, Krajský súd

v Nitre uznesením zo dňa 22. 1. 2010, č. k. napadnutý rozsudok

prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...

Následne po opätovnom vrátení veci na prvostupňový súd som bol nútený reagovať

na obštrukcie žalobcov v 1/ a 3/ rade, ktorí rovnako ako v konaní sp. zn. , aj

v priebehu konania pod sp. zn. previedli vlastníctvo k predmetu sporu na inú

osobu.

Podaním zo dňa 20. 1. 2010 adresovaným Krajskému súdu v Nitre som procesné

reagoval na zmenu vlastníckych vzťahov v prípade odporcu v 3/ rade a podal návrh

na zámenu účastníkov konania, ohľadom odporcu v 3/ rade.

Taktiež návrhom zo dňa 20. 4. 2010 som pre obštrukcie aj na strane odporcu

v 1/ rade bol nútený domáhať sa zámeny účastníkov aj v prípade procesného postavenia

odporcu 1/ rade.

Súd mojim návrhom na zámenu účastníkov konania zo dňa 20. 1. 2010 a zo dňa

20. 4. 2010 vyhovel, uznesením zo dňa 18. 5. 2010, č. k. -319, následne však aj

novoustanovený účastník konania v 1/ rade previedol vlastníctvo na ďalšiu osobu a preto

som návrhom na zámenu účastníkov zo dňa 17. 2. 2011 opätovne musel žiadať o zmenu

na strane odporcu v 1/rade.

Vzhľadom na uvedené obštrukcie v konaní zo strany odporcov, ktorými podstatne

sťažili procesný priebeh tohto konania, požiadal som súd o vydanie predbežného opatrenia,

ktorým by do právoplatného skončenia konania odporcom v 1/ až 3/ rade uložil povinnosť

nenakladať s nehnuteľnosťami, ktoré sú predmetom tohto súdneho sporu, vrátane

povinnosti zdržať sa akejkoľvek stavebnej činnosti na týchto pozemkoch.

Na základe uvedeného Okresný súd Topoľčany vydal uznesením zo dňa 16. 6. 2011

predbežné opatrenie, ktorým odporcom v 1/ až 3/ rade zakázal nakladať s nehnuteľnosťami,

ktoré sú predmetom tohto súdneho sporu. V časti výroku však v dôsledku chyby pri písaní

výrokovej časti uznesenia uviedol, že odporcom sa zakazuje zdržať sa vykonávania

akejkoľvek stavebnej činnosti na týchto nehnuteľnostiach. Toto rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť dňa 6. 7. 2011...

Vo veci samej Okresný súd Topoľčany rozsudkom zo dňa 11. 11. 2011,

č. k. -723 môj návrh na určenie vlastníckeho práva k predmetným

nehnuteľnostiam v celom rozsahu zamietol a rozhodnutie o trovách vyhradil na rozhodnutie

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej...

Proti tomuto rozsudku okresného súdu som podal odvolanie, o ktorom rozhodol

Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 27. 6. 2012, č. k. -762 (ktorý bol môjmu

právnemu zástupcovi doručený dňa 11. 7. 2012) tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne

správny potvrdil. Krajský súd sa v plnom rozsahu so zisteným skutkovým stavom ako aj

právnym posúdením súdu prvého stupňa stotožnil...

Som toho názoru, že uvedeným postupom Krajský súd v Nitre, rozsudkom zo dňa

27. 6. 2012, č. k. -762, spolu s Okresným súdom Topoľčany v konaniach, ktoré

tomuto rozhodnutiu predchádzali hrubo porušili moje garantované základné právo

na súdnu ochranu a na spravodlivý proces a prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov,

ako aj moje základné právo na vlastníctvo a preto sa touto sťažnosťou domáham nápravy.

Zásadne nesúhlasím správnym názorom krajského súdu, ktorý sa stotožnil s názorom

okresného súdu a považujem takýto výklad existencie reštitučných predpisov

za arbitrárnosť, resp. svojvôľu pri výklade a aplikácii zákonných predpisov všeobecným

súdom...

Podotýkam, že počas týchto konaní mi súd dvakrát moje vlastnícke právo priznal,

ktoré rozhodnutia však nenadobudli právoplatnosť, jednak v dôsledku procesnej obštrukcie

zo strany žalovaného, ako aj v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia zo strany

odvolacieho súdu, ktoré bolo Najvyšším súdom SR jednoznačne konštatované.

Taktiež napriek tomu, že dovolacím súdom bol rozhodnutím zo dňa 22. 1. 2010

vymedzený procesný postup súdom nižšieho stupňa ohľadom posúdenia otázky naliehavosti

právneho záujmu a prípadne vydržania, trvalo ďalšie dva roky kým, rozsahom dokazovania

nie náročnú otázku posúdenia naliehavosti právneho záujmu, Okresný súd Topoľčany

posúdil a rozhodol.

Rovnako poukazujem na to, že otázku posúdenia existencie naliehavého právneho

záujmu v prípade určovacej žaloby má súd prioritne posúdiť ako prvú, prejudiciálnu otázku,

a nie až po vykonaní rozsiahleho dokazovania po siedmych rokoch trvania súdneho

konania.»

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné

právo Ing. R. O., bytom T., , občana SR, na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné

právo na vlastníctvo podľa a Listiny

základných práv a slobôd a právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 27. júna 2012 zrušuje

a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3. Základné právo Ing. R. O., bytom T., na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu

Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj v konaní, ktoré mu

predchádzalo na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. a postupom

Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. , ako aj v konaní, ktoré mu predchádzalo

na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. porušené bolo.

4. Krajskému súdu v Nitre prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov.

5. Ing. R. O., bytom T., priznáva finančné zadosťučinenie 5.000,- € (slovom päťtisíc

eur), ktoré je Krajský súd Nitra povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

6. Ing. R. O., bytom T., priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 257,60 €

(slovom dvestopäťdesiatsedem eur a šesťdesiat centov), ktorú je Krajský súd v Nitre povinný

vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. K., advokátska kancelária so sídlom T.,

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol o vydaní dočasného opatrenia takto:

„Osobe – P., s. r. o., B., sa ukladá povinnosť, aby až do právoplatného rozhodnutia

vo veci samej nenakladal s nehnuteľnosťami, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území

obce T. a ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností vedenom Správou katastra T. na liste

2

vlastníctva č. 1226, ako parc. č. 586/1 o výmere 5009 m, druh pozemku - ostatné plochy

2

a parc. č. 586/8 o výmere 969 m, druh pozemku - ostatné plochy ostatné plochy, najmä, aby

tieto nehnuteľnosti spolu alebo osve nescudzil, nepredal, nedaroval, nezaťažil ich záložným

právom, vecným bremenom, zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva, inou vecnou

alebo záväzkovo-právnou ťarchou, neuzavrel k nim nájomnú zmluvu, nevložil ich ako

nepeňažný vklad do obchodnej spoločnosti a neurobil žiadny právny úkon smerujúci

k obmedzeniu prevodu ich vlastníckeho práva, alebo smerujúci k ich zaťaženiu právami

tretích osôb a aby sa zdržal vykonávania akejkoľvek stavebnej činnosti na týchto

nehnuteľnostiach.

Osobe – R., s. r. o., T., sa ukladá povinnosť, aby až do právoplatného rozhodnutia vo

veci samej nenakladal s nehnuteľnosťami, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území obce

T. a ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností vedenom Správou katastra T. na liste

2

vlastníctva č. 764, ako parc. č. 586/2 o výmere 3051 m, druh pozemku - zastavané plochy a

2

nádvoria, parc. č. 586/14 o výmere 1332 m, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria,

najmä, aby tieto nehnuteľnosti spolu alebo osve nescudzil, nepredal, nedaroval, nezaťažil

ich záložným právom, vecným bremenom, zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva,

inou vecnou alebo záväzkovo-právnou ťarchou, neuzavrel k nim nájomnú zmluvu, nevložil

ich ako nepeňažný vklad do obchodnej spoločnosti a neurobil žiadny právny úkon smerujúci

k obmedzeniu prevodu ich vlastníckeho práva, alebo smerujúci k ich zaťaženiu právami

tretích osôb a aby sa zdržal vykonávania akejkoľvek stavebnej činnosti na týchto

nehnuteľnostiach.

Osobe, A., s. r. o., T. sa ukladá povinnosť, aby až do právoplatného rozhodnutia vo

veci samej nenakladal s nehnuteľnosťami, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území obce

T. a ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností vedenom Správou katastra T. na liste

2

vlastníctva č. 1225, ako parc. č. 586/6 o výmere 128 m, druh pozemku - zastavané plochy

2

a nádvoria, parc. č. 586/22 o výmere 148 m, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria,

najmä, aby tieto nehnuteľnosti spolu alebo osve nescudzil, nepredal, nedaroval, nezaťažil

ich záložným právom, vecným bremenom, zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva,

inou vecnou alebo záväzkovo-právnou ťarchou, neuzavrel k nim nájomnú zmluvu, nevložil

ich ako nepeňažný vklad do obchodnej spoločnosti a neurobil žiadny právny úkon smerujúci

k obmedzeniu prevodu ich vlastníckeho práva, alebo smerujúci k ich zaťaženiu právami

tretích osôb a aby sa zdržal vykonávania akejkoľvek stavebnej činnosti na týchto

nehnuteľnostiach.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok.

1. Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že sťažnosť podľa čl. 127

nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti.

Jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa na ďalšie

konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v , teda

v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti (napr. ,

, ).

Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že konanie vedené na okresnom súde

pod sp. zn. a krajskom súde pod sp. zn. bolo právoplatne

skončené ešte v roku 2009. Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 10. septembra 2012,

teda po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty na podanie sťažnosti. Preskúmaním sťažnosti

sťažovateľa dospel ústavný súd k záveru, že jeho sťažnosť v časti, v ktorej namieta

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom krajského v konaní vedenom pod sp. zn. , je podaná oneskorene.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa je časovo obmedzený

právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na to, že predmetné súdne konanie

sa právoplatne skončilo ešte v roku 2009, ako aj so zreteľom na deň doručenia sťažnosti

ústavnému súdu (10. februára 2012) považoval ústavný súd za dostatočne preukázané

podanie sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty (obdobne

napr. , , ). Keďže zmeškanie lehoty na podanie

ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd už po predbežnom prerokovaní (§ 25

ods. 1 ) bol nútený sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom krajského v konaní vedenom pod sp. zn. , odmietnuť ako podanú

oneskorene.

2. Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov“ (, , ), pričom „tento

účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Ústavný súd v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského v konaní

vedenom pod sp. zn. vychádzal zo stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej

jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa a že zároveň ochranu tomuto základnému právu ústavný súd poskytuje len

vtedy, ak bola sťažnosť podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo

dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať. Keďže však

ústavný súd zistil, že konanie na okresnom súde vedené pod sp. zn. a konanie

na krajskom súde vedené pod sp. zn. bolo právoplatne skončené vydaním

a doručením rozsudku krajského súdu sp. zn. z 27. júna 2012 (doručeným

sťažovateľovi 11. júla 2012), ktorým krajský súd potvrdil prvostupňový rozsudok, ústavný

súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu, že v čase podania sťažnosti už k namietanému porušovaniu

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemohlo dochádzať.

3. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ

namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa , základného

práva na súdnu ochranu podľa , práva vlastniť majetok podľa

ods. 1 listiny, práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1

dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 27. júna 2012,

podľa ustanovenia skúmal, či v danom prípade nejde

o zjavnú neopodstatnenosť.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda

za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je

taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ,

).

Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý považuje sťažovateľ namietaný rozsudok krajského

súdu sp. zn. z 27. júna 2012 za ústavne nekonformný, je to, že podľa jeho

názoru slovenský právny poriadok nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou

za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva v prípade, ak si žalobca, ktorý nevyužil

možnosť uplatniť si svoj nárok na základe reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou

žiada určiť, teda deklarovať existenciu svojho vlastníckeho práva. Podľa názoru sťažovateľa

napadnutý rozsudok krajského súdu je arbitrárny.

Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu sp. zn. z 27. júna

2012 a zistil, že námietky sťažovateľa nie sú opodstatnené. V danom prípade krajský súd

rozhodujúc o odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. -723 z 11. novembra

2011 vyslovil svoj právny názor a riadne aj vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, prečo

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn. z 27. júna

2012 okrem iného uviedol:

„... Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1

), prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel

k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ako vecne

správny potvrdiť...

Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu, ako aj konania, ktoré mu

predchádzalo dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a z takto

zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. Súd prvého stupňa správne

zameral dokazovanie na zistenie, akým spôsobom a na základe akých skutočností prešlo

vlastnícke právo z pôvodných vlastníkov na štát. Odvolací súd sa v plnom rozsahu

so zisteným skutkovým stavom v tomto smere ako aj jeho právnym posúdením plne

stotožňuje.

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219

ods. 1 potvrdil. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že štát

v rozhodnej dobe, t. j. od 25. 02. 1948 do 01. 01. 1990 prevzal nehnuteľnosť bez toho, aby

sa tak stalo na základe akéhokoľvek právneho titulu, teda išlo o prevzatie bez právneho

dôvodu, čo je jedným z reštitučným zákonov typizovaných vecí pre vydanie veci oprávneným

osobám.

V zmysle ust. je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho

zistil súd prvého stupňa, keď nezistil žiadne dôvody uvedené v ods. 2 -7 citovaného

ustanovenia, pre ktoré by skutkovým stavom nemal byť viazaný. Reštitučné predpisy sú

k všeobecným predpisom (akým je ) vo vzťahu špeciality. Tento vzťah sa

rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, to znamená, že tam, kde existuje

špeciálna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú, ak sa možno domáhať ochrany práva

postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho; teda ak je daný reštitučný nárok,

nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov.

Oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca sa preto nemôže domáhať ochrany svojho

vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa a to ani

formou určenia vlastníckeho práva či už svojho, alebo svojho predchodcu podľa

ak mohla žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu. Žalobou o určenie

vlastníckeho práva nemožno totiž obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva.

Súd prvého stupňa správne zamietol návrh navrhovateľa z dôvodu nepreukázania

naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva a odvolací súd už len v ďalšom

poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa v súlade s ust.

bez toho , aby opakoval výsledky vykonaného dokazovania. Len na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia uvádza, že existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch

vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov

bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol, alebo z nejakých

dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené.

Naliehavosť právneho záujmu na určovacom výroku je totiž daná až vtedy, ak je

v spore o určenie vlastníckeho práva toto právo preukázané. Reštitučné predpisy vychádzali

z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát a to či už v prípade vyvlastnenia,

alebo prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok

podľa týchto predpisov sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Bez ohľadu na to, akým

spôsobom prešla vec na štát len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch výslovne

stanovené a za splnenia ďalších v nich uvedených podmienok bol daný dôvod na vrátenie

veci. Tým bola súčasne vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných

predpisov, lebo ako už bolo uvedené, reštitučná úprava je vo vzťahu k všeobecným

predpisov úpravou špeciálnou. V prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období by

bez právneho dôvodu neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov malo za následok

stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa

všeobecných predpisov, teda aj ochrany prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho

práva. Prostredníctvom prijatia reštitučných prepisov zákonodarca akceptoval skutočnosť,

že v minulosti dochádzalo k prevzatiu veci štátom bez právneho dôvodu, ako právny titul

nadobudnutia vlastníckeho práva štátom, a na základe jeho vôle vyjadrenej v reštitučných

predpisoch sa potom prevzatia veci bez právneho dôvodu stal formálne právny titul nie

pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale pre vznik nároku na vydanie veci a teda obnovu

formálneho vlastníckeho práva, pričom nevyužitím možnosti domáhať sa takéhoto nároku

v zákonnej lehote došlo k nezvratnému zániku (preklúzii práva) a tým k nemožnosti

dosiahnuť revíziu krokov štátu urobených v rozhodnom období...“

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. z 27. júna

2012 ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočné a zrozumiteľné. Krajský

súd dostačujúco vysvetlil, prečo potvrdil prvostupňové rozhodnutie (rozsudok okresného

súdu č. k. -723 z 11. novembra 2011), pričom jeho závery možno považovať

z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Krajský súd v napadnutom rozsudku

zaujal stanovisko k námietkam sťažovateľa, najmä pokiaľ ide o riešenie otázky, že žalobou

o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva.

Ak oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca mohol žiadať o vydanie veci podľa

reštitučného predpisu, nemôže sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa

všeobecných predpisov. Existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje

naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné

uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol alebo z nejakých dôvodov tejto

požiadavke nebolo vyhovené.

Z vyžiadaného spisu vyplýva, že sťažovateľ si neuplatnil svoj nárok podľa

reštitučných predpisov. Svoj nárok si uplatnil v občianskom súdnom konaní, a to dvakrát,

prvýkrát na základe určovacej žaloby z 12. júna 1998 a druhýkrát opäť na základe určovacej

žaloby 30. septembra 2005. V obidvoch prípadoch boli jeho žalobné návrhy právoplatne

zamietnuté. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu a dodáva, že po uplynutí

reštitučných lehôt už nie je možné uplatniť si všeobecnou vlastníckou žalobou určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Reštitučné predpisy majú povahu lex specialis

vo vzťahu k , ktorý predstavuje lex generalis. Ak oprávnená osoba

zmeškala lehotu na uplatnenie reštitučného nároku, nemôže sa brániť žalobou o vydanie

veci (vypratanie nehnuteľnosti), resp. určenie vlastníckeho práva podľa § 126 Občianskeho

zákonníka s odvolaním sa na nepremlčateľnosť vlastníckeho práva (§ 100 ods. 2

) a na to, že ak niečo nie je upravené v reštitučnom predpise

(špeciálny predpis), potom je možné subsidiárne použiť ustanovenia Občianskeho

zákonníka, ktoré vo všeobecnosti upravujú ochranu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Z povahy reštitučných zákonov ako predpisov špeciálnych vyplýva, že nároky nimi

upravené nie je možné riešiť inak než podľa ich ustanovení v zmysle všeobecnej zásady

o zákone všeobecnom a osobitnom (lex specialis derogat legi generali). Ak stanoví

reštitučný predpis určité podmienky na uplatnenie reštitučného nároku, nie je možné ten istý

nárok uplatňovať podľa iného predpisu.

Pokiaľ by i naďalej bolo možné domáhať sa vydania veci (vypratania nehnuteľnosti)

podľa , ktoré bolo možné uplatniť si podľa reštitučného

predpisu, prípadne požadovať určenie vlastníctva k tejto veci, bola by hromadne narušená

právna istota osôb, ktoré až potom, ako bolo zrejmé, že k vydaniu nehnuteľnosti podľa

reštitučného predpisu už nedôjde, na základe riadnych právnych skutočností túto

nehnuteľnosť získali od povinnej osoby (od štátu alebo jeho právnych nástupcov), ako aj

právna istota budúcich nadobúdateľov tohto majetku. Vzhľadom na rozsah socializácie

majetku v rokoch 1948 – 1989 by išlo už o neistotu v značnom rozsahu a takýto stav by bol

v rozpore s požiadavkou právneho štátu.

Vzhľadom na príbuznosť reštitučných predpisov v danom prípade je možné použitie

judikatúry Ústavného súdu Českej republiky. Ústavný súd Českej republiky sa zaoberal

obdobnou otázkou vzťahu reštitučnej a vlastníckej žaloby (stanovisko pléna ÚS ČR

sp. zn. Pl. ÚS-st. 21/05 z 1. novembra 2005), z ktorého vyplýva: „Žalobou o určenie

vlastníckeho práva nie je možné obchádzať zmysel a účel reštitučného zákonodarstva.

Nie je možné účinne sa domáhať podľa všeobecných predpisov ani ochrany vlastníckeho

práva, ku ktorého zániku došlo pred 25. februárom 1948 a špeciálny reštitučný predpis

nestanovil spôsob zmiernenia alebo nápravy tejto majetkovej ujmy.“ Z rozhodovacej

činnosti Ústavného súdu Českej republiky vyplýva, že existujú aj rozhodnutia s opačným

názorom v niektorých individuálnych prípadoch (napr. , ), podľa

ktorých je daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe. Z týchto rozhodnutí však

vyplýva, že občianskemu súdnemu konaniu predchádzalo uplatnenie reštitučného nároku

oprávnenou osobou podľa reštitučných predpisov a až následne bola podaná určovacia

žaloba. Sťažovateľ však v danej právnej veci vôbec nevyužil možnosť uplatňovať svoj

nárok podľa reštitučných predpisov a uplatňoval svoj nárok len podľa všeobecných

predpisov občianskeho práva na základe určovacej žaloby, v dôsledku čoho došlo zo strany

sťažovateľa k obchádzaniu reštitučného zákonodarstva.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho

sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

Pretože namietaný rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnený, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov

a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak

by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného

prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov krajským súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, ,

, , ), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti,

v ktorej namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva vlastniť majetok podľa

čl. 11 ods. 1 listiny, práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1

dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 27. júna 2012,

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

4. O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v petite sťažnosti (zrušenie

napadnutého rozsudku krajského súdu, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia,

náhrada trov konania) a o návrhoch sťažovateľa na uloženie povinnosti dočasne sa zdržať

nakladania s nehnuteľnosťami z dôvodu odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť

z dôvodu, že tieto sa viažu na prijatie veci na ďalšie konanie, resp. na rozhodovanie v merite

veci.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko

sudca Rudolf Tkáčik.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013