Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 275 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (280)II. ÚS 66/03
PDF · 208.15 KB
No categories available
II. ÚS 66/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 66/03-27
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2003 v senáte
zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej
prerokoval sťažnosť JUDr. J. Š., bytom N. Z., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo
veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na prerokovanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 22 C 104/00 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo JUDr. J. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 22 C 104/00 p o r u š e n é b o l o
.
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e vo veci vedenej pod sp. zn.
22 C 104/00 konať bez zbytočných prieťahov.
3. JUDr. J. Š. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 Sk
(slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý
mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý nahradiť JUDr. J. Š. trovy konania vo
výške 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia na účet advokátky JUDr. E. Ľ., B.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 7. augusta
2002 doručené podanie JUDr. J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom N. Z., zastúpeného
advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktoré bolo označené ako „sťažnosť proti nečinnosti odporcu vo
veci vedenej na jeho súde pod sp. zn. 22 C 104/00“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ
namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jeho práva na
prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom (nečinnosťou) Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) vo veci jeho žaloby o neplatnosti jeho odvolania
z funkcie podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
z 30. júla 2000.
Sťažovateľ uviedol, že okresný súd rozhodol 11. januára 2001 o zastavení konania
v tejto veci z dôvodu nedostatku právomoci. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací
18. júna 2001 potvrdil rozhodnutie okresného súdu. V dovolacom konaní najvyšší súd
rozsudkom z 27. septembra 2001 rozhodol o zrušení uvedených rozhodnutí Krajského súdu
v Bratislave a okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ
ďalej uviedol, že okresný súd vo veci stále nekoná, v dôsledku čoho žiada, aby ústavný súd
rozhodol tak, že:
„1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 104/00 porušil
základné právo JUDr. J. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.
2 Ústavy SR.
2. Okresnému súdu Bratislava I sa prikazuje, aby pokračoval vo vecnom vybavovaní
veci bez ďalších prieťahov.
3. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie 120.000 Sk.
4. Sťažovateľovi odporca uhradí trovy konania 7.366 Sk.“
Ústavný súd si pre posúdenie postupu okresného súdu v konaní sp. zn. 22 C 104/00
vyžiadal označený spis, ktorý mu bol doručený 31. októbra 2002.
Na výzvu ústavného súdu z 26. februára 2003 sťažovateľ v podaní doručenom
ústavnému súdu 27. marca 2003 oznámil, že spis je na okresnom súde vedený od začiatku
konania dosiaľ pod rovnakou spisovou značkou (sp. zn. 22 C 104/00), a preukázal
uplatnenie sťažnosti na prieťahy v tomto konaní.
Keďže sťažnosť sťažovateľa spĺňala všetky zákonom predpísané náležitosti podľa
§ 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a neexistovali žiadne dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd ju 2. apríla 2003
prijal na ďalšie konanie.
Podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd 9. apríla 2003 obrátil na
predsedu okresného súdu so žiadosťou o vyjadrenie k prijatej sťažnosti sťažovateľa.
Rovnakú výzvu na vyjadrenie ústavný súd zaslal aj sťažovateľovi.
Sudkyňa poverená vedením občianskoprávneho úseku okresného súdu vo svojom
vyjadrení z 29. apríla 2003 číslo: Spr. 2003/01 uviedla:
„Navrhovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti poukazuje na prieťahy v konaní vedenom
na tunajšom súde pod sp. zn. 22 C 104/00 a zároveň žiada priznať primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 120 000,- Sk a trovy konania vo výške 7 366,- Sk.
Týmto vyjadrením navrhujeme Ústavnému súdu SR ..., aby podanú sťažnosť zamietol
ako nedôvodnú.
Podľa znenia čl. 48 ods. 2/, veta prvá Ústavy SR, každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Je zrejmé z citovaného ustanovenia, ako i zo spisového materiálu, v konaní vedenom
pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 22 C 104/00 nedošlo k zbytočným prieťahom.
Predpokladom konštatovania, že došlo k porušeniu tohto ústavného práva je objektívna
existencia zbytočných prieťahov v konaní.
Okresný súd Bratislava I už niekoľko rokov trpí nedostatkom sudcov a vysokým
počtom rozhodovaných vecí z dôvodu odchodu sudcov nášho súdu do dôchodku, na
materskú dovolenku, prerušenia výkonu funkcie ako v dôsledku pribúdania agendy.
Z dôvodu neúmerného nárastu počtu nevybavených vecí v jednotlivých súdnych oddeleniach
bola v rámci rozvrhu práce zakotvená zásada, podľa ktorej sa jednotlivé veci vybavujú
podľa poradia, v akom boli súdu doručené. Zákonná sudkyňa v oddelení 22 C nastúpila na
materskú dovolenku 13. 7. 2002 a oddelenie nebolo obsadené do 15. 4. 2003. Po príchode
novej sudkyne, ktorá prevzala oddelenie 22 C s počtom 302 nevybavených vecí, bude vec
vytýčená podľa poradia. Súd v konaní sp. zn. 22 C 104/00 nemohol konať z objektívnych
dôvodov.
Nakoľko uvedený stav pretrváva (nedostatok sudcov) a od roku 2001 sa prehĺbil do
takej miery, že priamo ovplyvňuje dĺžku konaní, resp. časové úseky medzi jednotlivými
úkonmi sudcov a tie sú väčšie ako by sa vyžadovalo. V súdnych oddeleniach, ktoré si
vyžadujú dvoch sudcov, koná iba jeden sudca. Iný spôsob zabezpečenia výkonu súdnictva za
danej situácie (ktorá sa naviac zhoršila odchodom ďalších sudkýň na materskú dovolenku
a na Krajský súd v Bratislave) nebol možný. Túto skutočnosť však nemožno kvalifikovať ako
zbytočný prieťah v konaní zavinený sudkyňou. Ide o stav, kedy nedošlo k zbytočným
prieťahom.
S poukazom na uvedené si dovoľujem navrhnúť ... aby sťažnosť z uvedených dôvodov
zamietol v celom rozsahu, vrátane požadovaného finančného zadosťučinenia, ako aj
povinnosti náhrady trov konania.“
Sťažovateľ sa vo svojom stanovisku doručenom ústavnému súdu 24. apríla 2003
vyjadril, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti.
II.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného
práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.
Sťažovateľ zároveň namietal porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý
má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno dosiahnuť
zásadne právoplatným... rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“
(II. ÚS 26/95). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (napr. I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného
súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka súdneho
konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98) ústavný súd zohľadňuje tri základné
kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie
účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd
považuje aj povahu prejednávanej veci.
Preskúmaním doterajšieho konania okresného súdu ústavný súd zo spisu vo veci
sp. zn. 22 C 104/00 zistil nasledovné skutočnosti.
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd zo súdneho spisu zistil,
že predmetom konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 22 C 104/00 je žaloba
sťažovateľa z 30. júla 2000 o neplatnosť jeho odvolania z funkcie podpredsedu najvyššieho
súdu uznesením Národnej rady Slovenskej republiky č. 378 z 8. júla 1999. Keďže okresný
súd v označenej veci meritórne nerozhodoval, bolo bez právneho významu zaoberať sa
týmto kritériom.
2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v konaní sp. zn. 22 C 104/00, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto
konania. Ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľa ako aktívne počas celej doby konania
(na pojednávaní 11. januára 2001 sa nezúčastnil, na pojednávanie však nebol predvolaný)
pred týmto súdom, v dôsledku čoho jeho správanie neprispelo k celkovej dĺžke konania.
3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným
prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu.
Po doručení žaloby sťažovateľa na začatie konania o neplatnosť jeho odvolania
z funkcie podpredsedu najvyššieho súdu (1. augusta 2000) okresný súd rozhodol na
pojednávaní bez prítomnosti sťažovateľa i odporcu 11. januára 2001 uznesením o zastavení
konania vo veci sťažovateľa z dôvodu nedostatku právomoci (č. k. 22 C 104/00-20), pričom
označené uznesenie bolo doručené sťažovateľovi 5. marca 2001. Sťažovateľ proti tomuto
uzneseniu podal odvolanie 7. marca 2001.
Krajský súd v Bratislave potvrdil 18. júna 2001 uznesením sp. zn. 15 Co 112/00
rozhodnutie okresného súdu. Príslušný spis okresnému súdu vrátil 29. júna 2001
a sťažovateľovi doručil označené uznesenie 16. júla 2001. Sťažovateľ podal 25. júla 2001
dovolanie proti právoplatnému uzneseniu odvolacieho súdu.
Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa rozsudkom z 27. septembra 2001
(sp. zn. 5 Cdo 102/01) tak, že uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 18. júna 2001
a uznesenie okresného súdu z 11. januára 2001 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie. Z právneho názoru dovolacieho súdu vyplynulo, že konanie pred okresným súdom
bolo postihnuté vadou vyplývajúcou z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom).
Dovolací spis najvyšší súd vrátil okresnému súdu 26. novembra 2001. Okresný súd
od toho času do 15. apríla 2003 vo veci nevykonal žiadny úkon.
Okresný súd v odpovedi na sťažnosť na prieťahy v konaní z 13. marca 2003
(Spr. 2003/01) uznal, že sťažnosť sťažovateľa je dôvodná.
Z uvedených skutočností ústavný súd zistil, že z celkovej dĺžky doterajšieho konania
vo veci sp. zn. 22 C 104/00, ktorá je v čase konania pred ústavným súdom 33 mesiacov,
tento súd vydal iba rozhodnutie z 11. januára 2001, ktoré dovolací súd zrušil pre závažné
vady 27. septembra 2001, pričom po vrátení veci na ďalšie konanie (26. novembra 2001)
okresný súd počas približne 15 mesiacov neurobil žiadny ďalší úkon, a to z dôvodov, ktoré
nemôžu ísť na ťarchu sťažovateľa. Doterajší postup (resp. nečinnosť) okresného súdu
v uvedenej veci teda neviedol k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.
V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné
množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti
za zbytočné prieťahy v konaní (II. ÚS 40/97, III. ÚS 17/02). Pretrvávajúci vysoký nápad na
občianskoprávnom úseku ani riešenie personálnych zmien a trvalý nedostatok sudcov na
tomto oddelení nemajú povahu okolností, ktoré by vylučovali alebo znižovali zodpovednosť
súdu za rozhodnutie vo veci občana, ani okolností, ktoré ústavný súd zohľadňuje
v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť základné právo občana na súdne
konanie bez zbytočných prieťahov.
Keďže po prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zistil, že vo veci sp. zn.
22 C 104/00 postup okresného súdu nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa,
bolo potrebné rozhodnúť tak, že nečinnosťou tohto súdu v uvedenom konaní došlo
k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127
ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené,
rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
1. Ústavný súd v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 zákona
o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 22 C 104/00 konal bez
zbytočných prieťahov.
2. V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd
môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa
odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané
finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.
Sťažovateľ požadoval priznané finančného zadosťučinenia vo výške 120 000 Sk,
pričom svoju žiadosť odôvodnil nasledovne:
„... žiadame priznať aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 24 mesiacov
prieťahov x 5 000 Sk mesačne (stratený príplatok sťažovateľa za odňatú funkciu), t. j.
celkom 120.000 Sk...“
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo
zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody.
Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal
bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len
uplatnením tejto jeho právomoci. V dôsledku toho (a so zreteľom na dobu nečinnosti
označeného súdu) považoval za potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá
sťažovateľovi vznikla, a to priznaním primeraného finančného zadosťučinenia.
Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu poznačenú zbytočnými
prieťahmi v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 22 C 104/00, berúc do úvahy
skutočnosť, že sťažovateľ sa o predĺženie tejto doby zásadne nepričinil, a zohľadňujúc
konkrétne okolnosti prípadu vrátane postavenia sťažovateľa sprevádzaného pocitom
neistoty, ústavný súd považoval priznanie sumy 15 000 Sk za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal sťažovateľovi
náhradu trov konania vo výške 8 000 Sk (§ 1 ods. 3, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách advokátov za
poskytovanie právnej pomoci), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok roku 2002, ktorá bola
11 963 Sk. Náhrada bola priznaná za dva úkony v plnej výške 3 900 Sk a po 100 Sk režijný
paušál.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. mája 2003