Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 66/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2003 v senáte

zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej

prerokoval sťažnosť JUDr. J. Š., bytom N. Z., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo

veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a jeho práva na prerokovanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. J. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o

.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e vo veci vedenej pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. J. Š. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 Sk

(slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý

mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý nahradiť JUDr. J. Š. trovy konania vo

výške 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia na účet advokátky JUDr. E. Ľ., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 7. augusta

2002 doručené podanie JUDr. J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom N. Z., zastúpeného

advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktoré bolo označené ako „sťažnosť proti nečinnosti odporcu vo

veci vedenej na jeho súde pod sp. zn. “. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ

namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a jeho práva na

prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom (nečinnosťou) Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) vo veci jeho žaloby o neplatnosti jeho odvolania

z funkcie podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

z 30. júla 2000.

Sťažovateľ uviedol, že okresný súd rozhodol 11. januára 2001 o zastavení konania

v tejto veci z dôvodu nedostatku právomoci. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací

18. júna 2001 potvrdil rozhodnutie okresného súdu. V dovolacom konaní najvyšší súd

rozsudkom z 27. septembra 2001 rozhodol o zrušení uvedených rozhodnutí Krajského súdu

v Bratislave a okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ

ďalej uviedol, že okresný súd vo veci stále nekoná, v dôsledku čoho žiada, aby ústavný súd

rozhodol tak, že:

„1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo JUDr. J. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.

2 SR.

2. Okresnému súdu Bratislava I sa prikazuje, aby pokračoval vo vecnom vybavovaní

veci bez ďalších prieťahov.

3. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie 120.000 Sk.

4. Sťažovateľovi odporca uhradí trovy konania 7.366 Sk.“

Ústavný súd si pre posúdenie postupu okresného súdu v konaní sp. zn.

vyžiadal označený spis, ktorý mu bol doručený 31. októbra 2002.

Na výzvu ústavného súdu z 26. februára 2003 sťažovateľ v podaní doručenom

ústavnému súdu 27. marca 2003 oznámil, že spis je na okresnom súde vedený od začiatku

konania dosiaľ pod rovnakou spisovou značkou (sp. zn. ), a preukázal

uplatnenie sťažnosti na prieťahy v tomto konaní.

Keďže sťažnosť sťažovateľa spĺňala všetky zákonom predpísané náležitosti podľa

a o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a neexistovali žiadne dôvody na

jej odmietnutie podľa , ústavný súd ju 2. apríla 2003

prijal na ďalšie konanie.

Podľa sa ústavný súd 9. apríla 2003 obrátil na

predsedu okresného súdu so žiadosťou o vyjadrenie k prijatej sťažnosti sťažovateľa.

Rovnakú výzvu na vyjadrenie ústavný súd zaslal aj sťažovateľovi.

Sudkyňa poverená vedením občianskoprávneho úseku okresného súdu vo svojom

vyjadrení z 29. apríla 2003 číslo: Spr. 2003/01 uviedla:

„Navrhovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti poukazuje na prieťahy v konaní vedenom

na tunajšom súde pod sp. zn. a zároveň žiada priznať primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 120 000,- Sk a trovy konania vo výške 7 366,- Sk.

Týmto vyjadrením navrhujeme Ústavnému súdu SR ..., aby podanú sťažnosť zamietol

ako nedôvodnú.

Podľa znenia /, veta prvá SR, každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Je zrejmé z citovaného ustanovenia, ako i zo spisového materiálu, v konaní vedenom

pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. nedošlo k zbytočným prieťahom.

Predpokladom konštatovania, že došlo k porušeniu tohto ústavného práva je objektívna

existencia zbytočných prieťahov v konaní.

Okresný súd Bratislava I už niekoľko rokov trpí nedostatkom sudcov a vysokým

počtom rozhodovaných vecí z dôvodu odchodu sudcov nášho súdu do dôchodku, na

materskú dovolenku, prerušenia výkonu funkcie ako v dôsledku pribúdania agendy.

Z dôvodu neúmerného nárastu počtu nevybavených vecí v jednotlivých súdnych oddeleniach

bola v rámci rozvrhu práce zakotvená zásada, podľa ktorej sa jednotlivé veci vybavujú

podľa poradia, v akom boli súdu doručené. Zákonná sudkyňa v oddelení 22 C nastúpila na

materskú dovolenku 13. 7. 2002 a oddelenie nebolo obsadené do 15. 4. 2003. Po príchode

novej sudkyne, ktorá prevzala oddelenie 22 C s počtom 302 nevybavených vecí, bude vec

vytýčená podľa poradia. Súd v konaní sp. zn. nemohol konať z objektívnych

dôvodov.

Nakoľko uvedený stav pretrváva (nedostatok sudcov) a od roku 2001 sa prehĺbil do

takej miery, že priamo ovplyvňuje dĺžku konaní, resp. časové úseky medzi jednotlivými

úkonmi sudcov a tie sú väčšie ako by sa vyžadovalo. V súdnych oddeleniach, ktoré si

vyžadujú dvoch sudcov, koná iba jeden sudca. Iný spôsob zabezpečenia výkonu súdnictva za

danej situácie (ktorá sa naviac zhoršila odchodom ďalších sudkýň na materskú dovolenku

a na Krajský súd v Bratislave) nebol možný. Túto skutočnosť však nemožno kvalifikovať ako

zbytočný prieťah v konaní zavinený sudkyňou. Ide o stav, kedy nedošlo k zbytočným

prieťahom.

S poukazom na uvedené si dovoľujem navrhnúť ... aby sťažnosť z uvedených dôvodov

zamietol v celom rozsahu, vrátane požadovaného finančného zadosťučinenia, ako aj

povinnosti náhrady trov konania.“

Sťažovateľ sa vo svojom stanovisku doručenom ústavnému súdu 24. apríla 2003

vyjadril, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného

práva upraveného v , podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ zároveň namietal porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý

má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov“ (), pričom „tento účel možno dosiahnuť

zásadne právoplatným... rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“

(). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (napr. ). Podľa názoru ústavného

súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka súdneho

konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (, ) ústavný súd zohľadňuje tri základné

kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie

účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd

považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania okresného súdu ústavný súd zo spisu vo veci

sp. zn. zistil nasledovné skutočnosti.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd zo súdneho spisu zistil,

že predmetom konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. je žaloba

sťažovateľa z 30. júla 2000 o neplatnosť jeho odvolania z funkcie podpredsedu najvyššieho

súdu uznesením Národnej rady Slovenskej republiky č. 378 z 8. júla 1999. Keďže okresný

súd v označenej veci meritórne nerozhodoval, bolo bez právneho významu zaoberať sa

týmto kritériom.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných

prieťahov v konaní sp. zn. , bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto

konania. Ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľa ako aktívne počas celej doby konania

(na pojednávaní 11. januára 2001 sa nezúčastnil, na pojednávanie však nebol predvolaný)

pred týmto súdom, v dôsledku čoho jeho správanie neprispelo k celkovej dĺžke konania.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným

prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu.

Po doručení žaloby sťažovateľa na začatie konania o neplatnosť jeho odvolania

z funkcie podpredsedu najvyššieho súdu (1. augusta 2000) okresný súd rozhodol na

pojednávaní bez prítomnosti sťažovateľa i odporcu 11. januára 2001 uznesením o zastavení

konania vo veci sťažovateľa z dôvodu nedostatku právomoci (č. k. -20), pričom

označené uznesenie bolo doručené sťažovateľovi 5. marca 2001. Sťažovateľ proti tomuto

uzneseniu podal odvolanie 7. marca 2001.

Krajský súd v Bratislave potvrdil 18. júna 2001 uznesením sp. zn.

rozhodnutie okresného súdu. Príslušný spis okresnému súdu vrátil 29. júna 2001

a sťažovateľovi doručil označené uznesenie 16. júla 2001. Sťažovateľ podal 25. júla 2001

dovolanie proti právoplatnému uzneseniu odvolacieho súdu.

Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa rozsudkom z 27. septembra 2001

(sp. zn. ) tak, že uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 18. júna 2001

a uznesenie okresného súdu z 11. januára 2001 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie. Z právneho názoru dovolacieho súdu vyplynulo, že konanie pred okresným súdom

bolo postihnuté vadou vyplývajúcou z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom).

Dovolací spis najvyšší súd vrátil okresnému súdu 26. novembra 2001. Okresný súd

od toho času do 15. apríla 2003 vo veci nevykonal žiadny úkon.

Okresný súd v odpovedi na sťažnosť na prieťahy v konaní z 13. marca 2003

(Spr. 2003/01) uznal, že sťažnosť sťažovateľa je dôvodná.

Z uvedených skutočností ústavný súd zistil, že z celkovej dĺžky doterajšieho konania

vo veci sp. zn. , ktorá je v čase konania pred ústavným súdom 33 mesiacov,

tento súd vydal iba rozhodnutie z 11. januára 2001, ktoré dovolací súd zrušil pre závažné

vady 27. septembra 2001, pričom po vrátení veci na ďalšie konanie (26. novembra 2001)

okresný súd počas približne 15 mesiacov neurobil žiadny ďalší úkon, a to z dôvodov, ktoré

nemôžu ísť na ťarchu sťažovateľa. Doterajší postup (resp. nečinnosť) okresného súdu

v uvedenej veci teda neviedol k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné

množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti

za zbytočné prieťahy v konaní (, ). Pretrvávajúci vysoký nápad na

občianskoprávnom úseku ani riešenie personálnych zmien a trvalý nedostatok sudcov na

tomto oddelení nemajú povahu okolností, ktoré by vylučovali alebo znižovali zodpovednosť

súdu za rozhodnutie vo veci občana, ani okolností, ktoré ústavný súd zohľadňuje

v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť základné právo občana na súdne

konanie bez zbytočných prieťahov.

Keďže po prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zistil, že vo veci sp. zn.

postup okresného súdu nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa,

bolo potrebné rozhodnúť tak, že nečinnosťou tohto súdu v uvedenom konaní došlo

k porušeniu jeho základného práva podľa a dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127

ods. 3 ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené,

rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1. Ústavný súd v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva

sťažovateľa podľa a dohovoru v zmysle zákona

o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. konal bez

zbytočných prieťahov.

2. V súvislosti s úpravou sťažnosti ustanovuje: „Ústavný súd

môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa

odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha“. Z ustanovenia vyplýva, že primerané

finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval priznané finančného zadosťučinenia vo výške 120 000 Sk,

pričom svoju žiadosť odôvodnil nasledovne:

„... žiadame priznať aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 24 mesiacov

prieťahov x 5 000 Sk mesačne (stratený príplatok sťažovateľa za odňatú funkciu), t. j.

celkom 120.000 Sk...“

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo

zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal

bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa

podľa a podľa dohovoru nemožno účinne odstrániť len

uplatnením tejto jeho právomoci. V dôsledku toho (a so zreteľom na dobu nečinnosti

označeného súdu) považoval za potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá

sťažovateľovi vznikla, a to priznaním primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu poznačenú zbytočnými

prieťahmi v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. , berúc do úvahy

skutočnosť, že sťažovateľ sa o predĺženie tejto doby zásadne nepričinil, a zohľadňujúc

konkrétne okolnosti prípadu vrátane postavenia sťažovateľa sprevádzaného pocitom

neistoty, ústavný súd považoval priznanie sumy 15 000 Sk za primerané finančné

zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd podľa priznal sťažovateľovi

náhradu trov konania vo výške 8 000 Sk (§ 1 ods. 3, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách advokátov za

poskytovanie právnej pomoci), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok roku 2002, ktorá bola

11 963 Sk. Náhrada bola priznaná za dva úkony v plnej výške 3 900 Sk a po 100 Sk režijný

paušál.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2003