Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2730 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (2736)ded/362721.52334c.pdf
PDF · 134.67 KB
No categories available
5Cdo/44/2011
Najvyšší súd 5 Cdo 44/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. P. M., proti
ţalovanej M., zastúpenej JUDr. A. D., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde
Bratislava III, pod sp.zn. 33 C 38/1999, na dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave zo 4. marca 2010, sp.zn. 9 Co 76/2009 takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcu o d m i e t a .
Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania v sume
117,22 € k rukám JUDr. A. D.D.,
do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 26. novembra 2008, č.k. 33 C 38/1999-
256 zamietol návrh ţalobcu, ktorým sa (po konečnej úprave petitu) voči ţalovanej
domáhal náhrady škody v sume 70 000,- Sk s príslušenstvom. Ţalobcovi uloţil povinnosť
zaplatiť ţalovanej trovy konania vo výške 13 488,50 Sk, a to do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Škodu mala ţalovaná spôsobiť ţalobcovi tým, ţe odpredala
časť majetku, ktorý patril ţalobcovi (nebytový priestor zapísaný na LV č. X. a X., ktorý je
v súčasnosti vo vlastníctve K. a E. a tým, ţe odmietla s ním uzavrieť zmluvu o prevode
vlastníctva bytu, v dôsledku čoho ţalobca musí ţalovanej stále platiť nájomné. V
odôvodnení svojho rozhodnutia poukazoval na to, ţe ţalobcu zaťaţovalo dôkazné
bremeno zodpovednosti ţalovanej
za škodu; ţalobca bol v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinný
preukázať, ţe ţalovaná porušila právnu povinnosť, v dôsledku čoho jej vznikla škoda
a preukázať príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou. Uvedené
predpoklady všeobecnej zodpovednosti za škodu musia byť splnené kumulatívne. Dospel
k záveru, ţe ţalobca nepreukázal hneď prvý z predpokladov vzniku zodpovednosti
ţalovanej za škodu, a to porušenie právnej povinnosti ţalovanou. S ohľadom na nejasnú
a zmätočnú špecifikáciu škody, ktorú ţalobca svojimi podaniami sústavne menil, sa
nezaoberal splnením ďalších predpokladov, a to výškou škody a príčinnou súvislosťou
medzi škodou a porušením právnej povinnosti. O trovách konania rozhodol s poukazom
na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 4. marca 2010, sp.zn 9 Co 76/2009 rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil. Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanej trovy
prvostupňového konania v sume 447,74 € k rukám JUDr. A. D., advokáta
v Bratislave, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalovanej náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, ţe
v danom prípade neboli splnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti ţalovanej
za škodu, ktorú mala spôsobiť ţalobcovi. Rovnako mal za to, ţe v konaní zaťaţovalo
dôkazné bremeno ţalobcu, ktorý nepreukázal, ţe ţalovaná porušila právnu povinnosť
previesť na ţalobcu vlastníctvo bytu. Stotoţnil sa aj so záverom súdu prvého stupňa, ţe
ustanovenie § 16 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z.z. (v znení účinnom ku dňu podania návrhu
na súd) nedovoľuje previesť vlastníctvo bytu na takého nájomcu, ktorý nemá vyrovnané
všetky nedoplatky vo vzťahu k bytovému domu, v ktorom sa nachádza byt, ktorý má byť
predmetom prevodu (spolu so zodpovedajúcim podielom na spoločných častiach
a zariadeniach domu, ako aj podielu na pozemku). Konštatoval, ţe ţalovaná tým, ţe
doposiaľ na ţalobcu nepreviedla vlastníctvo k bytu (so spoluvlastníckym podielom
na spoločných častiach, zariadeniach bytového domu a k pozemku), neporušila svoju
právnu povinnosť, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, ţe ţalovaná
opakovane prejavila vôľu previesť na ţalobcu vlastnícke právo k bytu (ktorého je ţalobca
nájomcom) a splneniu tejto povinnosti sa nebráni. Taktieţ nemal za naplnené
predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
a to porušenie právnej povinnosti ţalovaným a škodu. Skutočnosť, ţe ţalobca sa doposiaľ
nestal vlastníkom bytu, ktorého je nájomcom a za ktorý musí teda uhrádzať nájomné,
nemoţno chápať ako ujmu (vyjadriteľnú v peniazoch), ktorá nastala v majetkovej sfére
ţalobcu. Ďalej dospel k záveru, ţe tvrdenie ţalobcu, ţe bol ako nájomca ukrátený
na podiele z kúpnej ceny za odpredaj nebytového priestoru tretím osobám, neobstojí
z dôvodu, ţe nebol preukázaný ani vznik škody, ani príčinná súvislosť medzi porušením
právnej povinnosti a škodou. Uviedol, ţe nesplnenie hoci len jedného zo zákonných
predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, má za následok, ţe zodpovednosť za škodu
nevznikne. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. l O.s.p.) O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací
súd podľa § 224 ods. l v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie, ktorého prípustnosť
a dôvodnosť odôvodnil ustanovením § 236 O.s.p v spojení s ustanovením § 241 ods. 2
písm. b) a c) O.s.p. ako aj tým, ţe odvolací súd odmietol poskytnúť ochranu jednému
zo základných ľudských práv, a to právu vlastniť majetok. V dovolaní podrobne
analyzoval skutkové okolnosti predmetnej veci a právne názory, ktoré uvádzal uţ
v konaní pred súdmi niţších stupňov. Opakovane argumentoval tým, ţe 1/ H. M. sa stalo
vlastníkom majetku, ku ktorému si ţalobca uplatňuje náhradu škody, 2/ vlastník majetku,
ani správca nemohli disponovať s bytmi, nebytovými priestormi, domom, pozemkom, na
ktorom je postavený uvedený bytový dom, len ich previesť do (spolu)vlastníctva
vlastníkov bytov, 3/ „stavebné úpravy,
pri ktorých zostalo zachované vonkajšie pôdorysné aj výškové ohraničenie“ bytového
domu mali byť predmetom prevodu vlastníckeho práva pre nájomníkov bytov v bytovom
dome. Spochybnil právne závery súdov niţších stupňov o neexistencii predpokladov
pre vznik nároku na náhradu škody (porušenie právnej povinnosti, škoda samotná,
príčinná súvislosťou medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti), pričom
opätovne poukazoval na danosť týchto predpokladov, odkazujúc na tie isté právne závery,
ktorými odôvodňoval svoj nárok pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom.
Rozhodnutie odvolacieho súdu povaţoval za nedostatočne odôvodnené. Navrhol, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa, zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.
Ţalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd dovolanie
ţalobcu odmietol a priznal ţalovanej náhradu trov konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) s právnickým
vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť
týmto opravným prostriedkom.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa .
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd
v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by
boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,
ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného
rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa
§ 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej
veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka,
nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu
na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti
účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom
nesprávne obsadeným). Takéto vady konania ale v dovolacom konaní neboli zistené.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý
má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestanným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu.
K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, resp. analogického práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým,
ak by tento fakticky odňal moţnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo
na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01), ale aj tým, ak by tento súd rozhodol arbitrárne,
bez náleţitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by
sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, ţe by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe námietka dovolateľa
týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného
vyhotovenia rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu nie je dôvodná.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré
skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako
vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry
ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký,
ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak
však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;
Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil,
ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru,
ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré ţalobu zamietol a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutia súdu
prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel
a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Ústavný súd Slovenskej republiky pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, ţe
súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo
účastníka konania na úspech s jeho procesným úkonom, v tomto prípade s dovolaním,
a do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo na akceptovanie právneho názoru
účastníka konania na skutkový stav zistený v konaní pred všeobecným súdom (napr. II.
ÚS 231/34).
Dovolateľ ďalej v dovolaní namietal, ţe odvolací súd odmietol poskytnúť súdnu
ochranu jeho základnému ľudskému právu – právu vlastniť majetok - zaručenému
Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a Dodatkovým
protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky k porušeniu
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola
odmietnutá moţnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,
predovšetkým, ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu
fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní, ak
by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho,
aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym
rozhodnutím. V prípade dovolateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce
za následok porušenie základných práv. Jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa
subjektívnych názorov dovolateľa.
V zmysle článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo
vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu kaţdá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne uţívať majetok. Nikoho nemoţno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nielenţe ustanovuje, ţe kaţdý
má právo vlastniť majetok, ale súčasne určuje, ţe vlastnícke právo všetkých vlastníkov
má rovnakú zákonnú ochranu. Z formulácie obsiahnutej v tomto článku nemoţno
odvodzovať právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť vec) bez ohľadu
na dodrţanie podmienok, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi (I. ÚS 128/95)
a nemoţno z neho ani vyvodzovať zabezpečenie základného práva na ochranu vlastníctva
bez splnenia zákonných podmienok jej poskytnutia, ktoré sú uvedené predovšetkým
v Občianskom zákonníku (I. ÚS 59/94). Obsah vlastníckeho práva nie je predmetom
ústavnej úpravy, ale upravuje ho na základe ústavného zmocnenia zákon (PL. ÚS 38/95,
I. ÚS 97/09). Týmto zákonom je Občiansky zákonník, ktorý obsah vlastníckeho práva
vymedzuje tak, ţe vlastník veci je predmet svojho vlastníctva oprávnený drţať, uţívať,
poţívať jeho plody a úţitky a nakladať s ním, čo vychádza z rímsko-právnej koncepcie
obsahu vlastníckeho práva (ius possidendi, ius utendi et fruendi, ius dispondendi).
Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva môţe byť majetkom, resp. vlastníctvom,
existujúci majetok (rozsudok Van der Mussele v. Belgicko z 23. novembra 1983, Séria A,
č. 70, str. 23, ods. 48) alebo majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých sťaţovateľ
môţe tvrdiť, ţe má aspoň legitímnu nádej, ţe budú zhmotnené, resp. konkretizované
(rozsudok Pine Valley Developments Ltd. a iní v. Írsko z 29. novembra 1991, Séria A,
č. 222, str. 23, ods. 51 a rozsudok Pressos Compania Naviera S. A. a iní v. Belgicko
z 20. novembra 1995, Séria A, č. 332, ods. 31). Európsky súd pre ľudské práva zastáva
stanovisko, ţe majetok existuje len od chvíle, keď naň vlastník môţe uplatniť nesporný
nárok, pričom vlastnícke právo nezahŕňa právo na nadobudnutie majetku.
Keďţe v zmysle citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva moţno
za majetok povaţovať nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej
osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok,
nadobudnutie vlastníctva ku ktorému môţe fyzická alebo právnická osoba legitímne
očakávať, Ústavný súd Slovenskej republiky sa vo svojom uznesení II. ÚS 91/2010
zo 4. marca 2010 zaoberal posúdením otázky, či za „majetok“ v zmysle čl. 1 dodatkového
protokolu moţno povaţovať aj pohľadávku účastníka konania na náhradu škody. Dospel
k záveru, ţe legitímna nádej na nadobudnutie majetku by mu mohla patriť len v prípade,
ak by pre priznanie jeho nároku boli splnené všetky zákonom ustanovené poţiadavky
na náhradu škody. Z toho dôvodu mal za jednoznačné, ţe pokiaľ ide o pohľadávku
sťaţovateľa na náhradu škody, v prípade nesplnenia všetkých zákonom ustanovených
poţiadaviek, účastník konania nemá nielen existujúci majetok, ale ani legitímnu nádej
na jeho nadobudnutie.
Ústavný súd taktieţ opakovane judikoval, ţe moţnosť porušenia základných
práv hmotného charakteru, v danom prípade základného práva vlastniť majetok podľa čl.
20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu, treba posudzovať vţdy vo vzťahu k porušeniu základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (napr.
IV. ÚS 367/08, I. ÚS 197/08, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 203/09, IV. ÚS
326/07). Pokiaľ zo strany všeobecného súdu nedôjde ku konaniu, ktoré by predstavovalo
zásah do práva na súdnu ochranu, nemôţe byť všeobecný súd svojím rozhodnutím
zároveň sekundárnym porušovateľom základného práva hmotného charakteru, medzi
ktoré patrí aj právo vlastniť majetok.
Keďţe Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v konaní alebo rozhodnutí
odvolacieho súdu také pochybenia, ktorými by boli zásadným spôsobom porušené
ústavné princípy vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohol dospieť k záveru o porušení
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy. Toto platí rovnako
vo vzťahu k čl. 1 dodatkového protokolu. Základné právo vlastniť majetok nemoţno
zamieňať s „právom na úspech v súdnom konaní“, ktoré náš právny poriadok nepozná.
Ţalobca v dovolaní namieta, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p).
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná,
ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej
existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe
dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom
dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad
ale v prejednávanej veci nejde).
Ţalobca ako dovolací dôvod ďalej uvádza, ţe napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa
§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba
uviesť, ţe nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav) je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené, ním uvádzané
skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali
by ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či
odvolací súd pouţil na zistený skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne
aplikoval, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký
prípad ale v danej veci nejde.
Keďţe ustanovenia § 237, § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. dovolanie ţalobcu proti
rozsudku odvolacieho súdu nepripúšťajú, bolo potrebné tento opravný prostriedok
odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. Vzhľadom
na to Najvyšší súd Slovenskej republiky, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho
konania, nemohol sa zaoberať napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania
proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania,
ktorá spočíva v odmene advokáta za jednu právnu sluţbu, ktorú poskytol ţalovanej
vypracovaním vyjadrenia z 25. augusta 2010 k dovolaniu ţalobcu (§ 14 ods. 1 písm. b/
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 10
ods. 1 vyhlášky vo výške 91,29 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné
výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3
a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,21 € )] po pripočítaní DPH v sume 18,72 € (§ 18 ods. 3
vyhlášky) predstavuje spolu predstavuje spolu 117,22 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 3. mája 2011
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová