Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/44/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. P. M., proti

ţalovanej M., zastúpenej JUDr. A. D., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde

Bratislava III, pod sp.zn. , na dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave zo 4. marca 2010, sp.zn. takto

rozhodol:

Dovolanie ţalobcu o d m i e t a .

Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania v sume

117,22 € k rukám JUDr. A. D.D.,

do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 26. novembra 2008, č.k. 33 C 38/1999-

256 zamietol návrh ţalobcu, ktorým sa (po konečnej úprave petitu) voči ţalovanej

domáhal náhrady škody v sume 70 000,- Sk s príslušenstvom. Ţalobcovi uloţil povinnosť

zaplatiť ţalovanej trovy konania vo výške 13 488,50 Sk, a to do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Škodu mala ţalovaná spôsobiť ţalobcovi tým, ţe odpredala

časť majetku, ktorý patril ţalobcovi (nebytový priestor zapísaný na LV č. X. a X., ktorý je

v súčasnosti vo vlastníctve K. a E. a tým, ţe odmietla s ním uzavrieť zmluvu o prevode

vlastníctva bytu, v dôsledku čoho ţalobca musí ţalovanej stále platiť nájomné. V

odôvodnení svojho rozhodnutia poukazoval na to, ţe ţalobcu zaťaţovalo dôkazné

bremeno zodpovednosti ţalovanej

za škodu; ţalobca bol v zmysle ustanovenia povinný

preukázať, ţe ţalovaná porušila právnu povinnosť, v dôsledku čoho jej vznikla škoda

a preukázať príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou. Uvedené

predpoklady všeobecnej zodpovednosti za škodu musia byť splnené kumulatívne. Dospel

2

k záveru, ţe ţalobca nepreukázal hneď prvý z predpokladov vzniku zodpovednosti

ţalovanej za škodu, a to porušenie právnej povinnosti ţalovanou. S ohľadom na nejasnú

a zmätočnú špecifikáciu škody, ktorú ţalobca svojimi podaniami sústavne menil, sa

nezaoberal splnením ďalších predpokladov, a to výškou škody a príčinnou súvislosťou

medzi škodou a porušením právnej povinnosti. O trovách konania rozhodol s poukazom

na ustanovenie

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 4. marca 2010, sp.zn rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil. Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanej trovy

prvostupňového konania v sume 447,74 € k rukám JUDr. A. D., advokáta

v Bratislave, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalovanej náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. Dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, ţe

v danom prípade neboli splnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti ţalovanej

za škodu, ktorú mala spôsobiť ţalobcovi. Rovnako mal za to, ţe v konaní zaťaţovalo

dôkazné bremeno ţalobcu, ktorý nepreukázal, ţe ţalovaná porušila právnu povinnosť

previesť na ţalobcu vlastníctvo bytu. Stotoţnil sa aj so záverom súdu prvého stupňa, ţe

ustanovenie (v znení účinnom ku dňu podania návrhu

na súd) nedovoľuje previesť vlastníctvo bytu na takého nájomcu, ktorý nemá vyrovnané

všetky nedoplatky vo vzťahu k bytovému domu, v ktorom sa nachádza byt, ktorý má byť

predmetom prevodu (spolu so zodpovedajúcim podielom na spoločných častiach

a zariadeniach domu, ako aj podielu na pozemku). Konštatoval, ţe ţalovaná tým, ţe

doposiaľ na ţalobcu nepreviedla vlastníctvo k bytu (so spoluvlastníckym podielom

na spoločných častiach, zariadeniach bytového domu a k pozemku), neporušila svoju

právnu povinnosť, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, ţe ţalovaná

opakovane prejavila vôľu previesť na ţalobcu vlastnícke právo k bytu (ktorého je ţalobca

nájomcom) a splneniu tejto povinnosti sa nebráni. Taktieţ nemal za naplnené

predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu podľa ,

a to porušenie právnej povinnosti ţalovaným a škodu. Skutočnosť, ţe ţalobca sa doposiaľ

nestal vlastníkom bytu, ktorého je nájomcom a za ktorý musí teda uhrádzať nájomné,

nemoţno chápať ako ujmu (vyjadriteľnú v peniazoch), ktorá nastala v majetkovej sfére

ţalobcu. Ďalej dospel k záveru, ţe tvrdenie ţalobcu, ţe bol ako nájomca ukrátený

na podiele z kúpnej ceny za odpredaj nebytového priestoru tretím osobám, neobstojí

z dôvodu, ţe nebol preukázaný ani vznik škody, ani príčinná súvislosť medzi porušením

právnej povinnosti a škodou. Uviedol, ţe nesplnenie hoci len jedného zo zákonných

predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, má za následok, ţe zodpovednosť za škodu

nevznikne. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny potvrdil ( ods. l ) O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací

súd podľa ods. l v spojení s

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie, ktorého prípustnosť

a dôvodnosť odôvodnil ustanovením § 236 O.s.p v spojení s ustanovením § 241 ods. 2

písm. b) a c) ako aj tým, ţe odvolací súd odmietol poskytnúť ochranu jednému

zo základných ľudských práv, a to právu vlastniť majetok. V dovolaní podrobne

analyzoval skutkové okolnosti predmetnej veci a právne názory, ktoré uvádzal uţ

v konaní pred súdmi niţších stupňov. Opakovane argumentoval tým, ţe 1/ H. M. sa stalo

vlastníkom majetku, ku ktorému si ţalobca uplatňuje náhradu škody, 2/ vlastník majetku,

ani správca nemohli disponovať s bytmi, nebytovými priestormi, domom, pozemkom, na

ktorom je postavený uvedený bytový dom, len ich previesť do (spolu)vlastníctva

vlastníkov bytov, 3/ „stavebné úpravy,

pri ktorých zostalo zachované vonkajšie pôdorysné aj výškové ohraničenie“ bytového

domu mali byť predmetom prevodu vlastníckeho práva pre nájomníkov bytov v bytovom

dome. Spochybnil právne závery súdov niţších stupňov o neexistencii predpokladov

pre vznik nároku na náhradu škody (porušenie právnej povinnosti, škoda samotná,

príčinná súvislosťou medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti), pričom

opätovne poukazoval na danosť týchto predpokladov, odkazujúc na tie isté právne závery,

ktorými odôvodňoval svoj nárok pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom.

Rozhodnutie odvolacieho súdu povaţoval za nedostatočne odôvodnené. Navrhol, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa, zrušil a vec vrátil

súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Ţalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd dovolanie

ţalobcu odmietol a priznal ţalovanej náhradu trov konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( )

po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ) s právnickým

vzdelaním ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť

týmto opravným prostriedkom.

V zmysle dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa .

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je

dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,

vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd

v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by

boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,

ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa aţ 3 procesne prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vţdy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného

rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa

, ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v aţ g/ (t.j. či v danej

veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka,

nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci

právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu

na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti

účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom

nesprávne obsadeným). Takéto vady konania ale v dovolacom konaní neboli zistené.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý

má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestanným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu.

K porušeniu garantovaného práva na súdnu ochranu podľa

, resp. analogického práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým,

ak by tento fakticky odňal moţnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo

na všeobecnom súde (napr. ), ale aj tým, ak by tento súd rozhodol arbitrárne,

bez náleţitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. ), alebo vtedy, ak by

sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, ţe by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe námietka dovolateľa

týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného

vyhotovenia rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu nie je dôvodná.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré

skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako

vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry

6

ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký,

ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak

však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,

č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;

Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil,

ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru,

ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré ţalobu zamietol a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutia súdu

prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel

a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa

s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. ).

Ústavný súd Slovenskej republiky pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, ţe

súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa nie je právo

účastníka konania na úspech s jeho procesným úkonom, v tomto prípade s dovolaním,

a do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo na akceptovanie právneho názoru

účastníka konania na skutkový stav zistený v konaní pred všeobecným súdom (napr. II.

ÚS 231/34).

Dovolateľ ďalej v dovolaní namietal, ţe odvolací súd odmietol poskytnúť súdnu

ochranu jeho základnému ľudskému právu – právu vlastniť majetok - zaručenému

, Listinou základných práv a slobôd a Dodatkovým

protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky k porušeniu

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola

odmietnutá moţnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

predovšetkým, ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby () alebo v prípade opravných konaní, ak

by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho,

aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym

rozhodnutím. V prípade dovolateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce

za následok porušenie základných práv. Jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa

subjektívnych názorov dovolateľa.

V zmysle článku 20 ods. 1 kaţdý má právo

vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu kaţdá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne uţívať majetok. Nikoho nemoţno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Článok 20 ods. 1 nielenţe ustanovuje, ţe kaţdý

má právo vlastniť majetok, ale súčasne určuje, ţe vlastnícke právo všetkých vlastníkov

má rovnakú zákonnú ochranu. Z formulácie obsiahnutej v tomto článku nemoţno

odvodzovať právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť vec) bez ohľadu

na dodrţanie podmienok, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi ()

a nemoţno z neho ani vyvodzovať zabezpečenie základného práva na ochranu vlastníctva

bez splnenia zákonných podmienok jej poskytnutia, ktoré sú uvedené predovšetkým

v (). Obsah vlastníckeho práva nie je predmetom

ústavnej úpravy, ale upravuje ho na základe ústavného zmocnenia zákon (,

). Týmto zákonom je , ktorý obsah vlastníckeho práva

vymedzuje tak, ţe vlastník veci je predmet svojho vlastníctva oprávnený drţať, uţívať,

poţívať jeho plody a úţitky a nakladať s ním, čo vychádza z rímsko-právnej koncepcie

obsahu vlastníckeho práva (ius possidendi, ius utendi et fruendi, ius dispondendi).

Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva môţe byť majetkom, resp. vlastníctvom,

existujúci majetok (rozsudok Van der Mussele v. Belgicko z 23. novembra 1983, Séria A,

č. 70, str. 23, ods. 48) alebo majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých sťaţovateľ

môţe tvrdiť, ţe má aspoň legitímnu nádej, ţe budú zhmotnené, resp. konkretizované

(rozsudok Pine Valley Developments Ltd. a iní v. Írsko z 29. novembra 1991, Séria A,

č. 222, str. 23, ods. 51 a rozsudok Pressos Compania Naviera S. A. a iní v. Belgicko

z 20. novembra 1995, Séria A, č. 332, ods. 31). Európsky súd pre ľudské práva zastáva

stanovisko, ţe majetok existuje len od chvíle, keď naň vlastník môţe uplatniť nesporný

nárok, pričom vlastnícke právo nezahŕňa právo na nadobudnutie majetku.

Keďţe v zmysle citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva moţno

za majetok povaţovať nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej

osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok,

nadobudnutie vlastníctva ku ktorému môţe fyzická alebo právnická osoba legitímne

očakávať, Ústavný súd Slovenskej republiky sa vo svojom uznesení

zo 4. marca 2010 zaoberal posúdením otázky, či za „majetok“ v zmysle čl. 1 dodatkového

protokolu moţno povaţovať aj pohľadávku účastníka konania na náhradu škody. Dospel

k záveru, ţe legitímna nádej na nadobudnutie majetku by mu mohla patriť len v prípade,

ak by pre priznanie jeho nároku boli splnené všetky zákonom ustanovené poţiadavky

na náhradu škody. Z toho dôvodu mal za jednoznačné, ţe pokiaľ ide o pohľadávku

sťaţovateľa na náhradu škody, v prípade nesplnenia všetkých zákonom ustanovených

poţiadaviek, účastník konania nemá nielen existujúci majetok, ale ani legitímnu nádej

na jeho nadobudnutie.

Ústavný súd taktieţ opakovane judikoval, ţe moţnosť porušenia základných

práv hmotného charakteru, v danom prípade základného práva vlastniť majetok podľa čl.

20 ods. 1 a 4 , ako aj práva na ochranu majetku podľa

Dodatkového protokolu, treba posudzovať vţdy vo vzťahu k porušeniu základného práva

9

na súdnu a inú právnu ochranu podľa (napr.

, , , , , IV. ÚS

326/07). Pokiaľ zo strany všeobecného súdu nedôjde ku konaniu, ktoré by predstavovalo

zásah do práva na súdnu ochranu, nemôţe byť všeobecný súd svojím rozhodnutím

zároveň sekundárnym porušovateľom základného práva hmotného charakteru, medzi

ktoré patrí aj právo vlastniť majetok.

Keďţe Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v konaní alebo rozhodnutí

odvolacieho súdu také pochybenia, ktorými by boli zásadným spôsobom porušené

ústavné princípy vyjadrené v , nemohol dospieť k záveru o porušení

základného práva vlastniť majetok podľa a 4 . Toto platí rovnako

vo vzťahu k čl. 1 dodatkového protokolu. Základné právo vlastniť majetok nemoţno

zamieňať s „právom na úspech v súdnom konaní“, ktoré náš právny poriadok nepozná.

Ţalobca v dovolaní namieta, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p).

Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná,

ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej

existencie tzv. inej vady konania v zmysle treba uviesť, ţe

dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom

dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad

ale v prejednávanej veci nejde).

Ţalobca ako dovolací dôvod ďalej uvádza, ţe napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa

).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

10

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba

uviesť, ţe nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav) je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené, ním uvádzané

skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali

by ale prípustnosť dovolania podľa V dôsledku toho by posúdenie, či

odvolací súd pouţil na zistený skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne

aplikoval, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký

prípad ale v danej veci nejde.

Keďţe ustanovenia , aţ 3 dovolanie ţalobcu proti

rozsudku odvolacieho súdu nepripúšťajú, bolo potrebné tento opravný prostriedok

odmietnuť podľa v spojení s Vzhľadom

na to Najvyšší súd Slovenskej republiky, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho

konania, nemohol sa zaoberať napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska

jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania

proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala ( v spojení s

a ). Dovolací súd priznal ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania,

ktorá spočíva v odmene advokáta za jednu právnu sluţbu, ktorú poskytol ţalovanej

vypracovaním vyjadrenia z 25. augusta 2010 k dovolaniu ţalobcu (§ 14 ods. 1 písm. b/

vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 10

ods. 1 vyhlášky vo výške 91,29 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné

výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3

a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,21 € )] po pripočítaní DPH v sume 18,72 € (§ 18 ods. 3

vyhlášky) predstavuje spolu predstavuje spolu 117,22 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 3. mája 2011

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová