Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 364/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátom JUDr. Petrom Majerníkom, Werferova 1, Košice, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 23. apríla 2018

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 4. júla 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 a práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len ,a“), práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu súkromného

a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 23. apríla 2018 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu“).

2. Ústavná sťažnosť smeruje proti uzneseniu krajského súdu, ktorý zmenil uznesenie

Okresného súdu Michalovce sp. zn. z 15. februára 2018 tak, že návrh

sťažovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol a dočasne zveril mal.

do právoplatného skončenia konania vo veci samej

do striedavej starostlivosti rodičov s tým, že každý párny kalendárny týždeň bude maloletý

v starostlivosti sťažovateľky a každý nepárny kalendárny týždeň v starostlivosti otca

s termínom odovzdania maloletého dieťaťa každým z rodičov v posledný deň ich osobnej

starostlivosti o 18.00 h pred bytom toho z rodičov, u ktorého osobná starostlivosť končí.

Podľa napadnutého uznesenia krajského súdu každý z rodičov je povinný

v stanovenom čase odovzdať maloletého do osobnej starostlivosti druhého rodiča s jeho

osobnými vecami a riadne ho pripraviť.

Zároveň uznesenie krajského súdu ukladá rodičom povinnosť podrobiť sa odbornému

poradenstvu na Referáte poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí

a rodiny v Michalovciach po dobu štyroch mesiacov.

3. Sťažovateľka sa nestotožnila so závermi krajského súdu a v ústavnej sťažnosti

uviedla, že krajský súd sa nedostatočne a nepresvedčivo vysporiadal s jej argumentáciou až

do takej miery, že napadnuté uznesenie je ústavne neakceptovateľné, vykazuje vysoký

stupeň arbitrárnosti, čo má za následok porušenie jej označených základných práv.

V ústavnej sťažnosti sťažovateľka poukazovala predovšetkým na vykonané

dokazovanie, ktoré bolo podľa jej názoru zo strany krajského súdu nedostatočné a súčasne

aj nesprávne vyhodnotené. Sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla:

„Je zarážajúce, že zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti je

výsledkom rozhodnutia, ktorému nepredchádzalo žiadne dokazovanie, či skúmanie splnenia

podmienok na zverenie konkrétneho dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti. Za priam

škandalózne si dovolím označiť napadnuté rozhodnutie porušovateľa, ktorý za stavu, kedy

sú reálne dané dôvodné obavy o život a zdravie maloletého dieťaťa, vyplývajúce

z konkrétneho správania otca, bez akýchkoľvek dôslednejších úvah o vhodnosti takejto

úpravy styku vydal tak závažné rozhodnutie. Nehovoriac už o tom, že tento závažný zásah,

akým nariadenie striedavej osobnej starostlivosti bezpochyby je, nie je výsledkom konania

vo veci samej, ale konania o nariadení neodkladného opatrenia. Som presvedčená, že

porušovateľ rozhodol nezákonne, v rozpore so základnými ústavnými princípmi a bez

splnenia požiadaviek kladených na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. ...

V tejto súvislosti si dovolím vytknúť porušovateľovi pochybenie aj v tom smere, že

nijako neskúmal, či je záujem otca o osobnú starostlivosť o maloletého skutočný a úprimný,

alebo iba predstieraný. Jedná sa, samozrejme, o otázku, na ktorú zvykne poskytnúť

jednoznačnú odpoveď najmä znalecké dokazovanie - o to zarážajúcejší je preto postup

porušovateľa, ktorý sa zjavne zameral viac na údajnú potrebu rešpektovania práva dieťaťa

na styk s oboma rodičmi (ktorému korešponduje právo otca na styk s maloletým), než

na skúmanie toho, či v danom prípade a za daných okolností skutočne je v najlepšom

záujme dieťaťa nastolenie striedavej osobnej starostlivosti.“

4. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka na podporu svojej argumentácie citovala

vybranú právnu úpravu a judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva

týkajúcu sa predovšetkým obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

5. Napokon sťažovateľka namietala aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého

uznesenia krajského súdu:

„Vo svetle vyššie uvádzaných právne záväzných nálezov ústavného súdu preto

považujem odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za nedostatočné, nakoľko porušovateľ sa

v nich nevysporiadal s relevantnými námietkami účastníka konania, hoci tieto mali význam

pre rozhodnutie vo veci. Nebolo rešpektované množstvo mnou uvádzaných skutočností,

na ktoré som poukazovala v samotnom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ako

aj v priebehu konania o odvolaní podanom otcom.“

6. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd

vyslovil porušenie označených základných práv podľa a dohovoru uznesením

krajského súdu, zrušil napadnuté uznesenie, vec vrátil na nové konanie, priznal

sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov právneho

zastúpenia.

7. Výšku primeraného zadosťučinenia sťažovateľka žiadnym spôsobom

nezdôvodnila.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

9. Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ustanovenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd zakotvuje obsahovo

identické základné právo.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podstatu podanej sťažnosti tvorí nesúhlas sťažovateľky s vyhodnotením

skutkového stavu zo strany krajského súdu, pričom sťažovateľka je presvedčená, že pri

správnom vyhodnotení dôkazov (predovšetkým vyjadrení účastníkov k veci) by krajský súd

dospel k inému záveru a vo svojom výroku by nerozhodol o striedavej osobnej starostlivosti

rodičov o maloletého syna. Sťažovateľka taktiež namietala nedostatočné odôvodnenie

napadnutého uznesenia krajského súdu.

13. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu viacerých sťažovateľkou

označených základných práv v prvom rade skúmal, či napadnuté uznesenie nie je

neodôvodnené alebo arbitrárne v takom rozsahu, že by to malo za následok porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé

prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

14. Námietky sťažovateľky, ktoré uplatnila v podanej ústavnej sťažnosti, sa

v podstatnej miere zhodujú s jej argumentáciou prednesenou pred všeobecnými súdmi.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia pomerne rozsiahlo opísal písomné podania

sťažovateľky a otca, ktorých obsah si vzájomne odporuje. Rovnako badať rozpory medzi

predloženými listinnými dôkazmi účastníkmi konania, najmä prepismi SMS správ, či

informáciami týkajúcimi sa fyzických či verbálnych útokov.

Krajský súd sa so skutkovým stavom (v odôvodnení uznesenia podrobne opísaným)

vysporiadal takto:

„Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.

a a dospel k záveru, že v danom prípade nebola splnená zákonná

podmienka pre nariadenie neodkladného opatrenia v súlade s návrhom matky, pretože

nebola osvedčená naliehavosť bezodkladnej úpravy pomerov účastníkov konania

rešpektujúc najlepší záujem maloletého dieťaťa. Odvolací súd považuje za potrebné

zdôrazniť, že vo veciach starostlivosti súdu o maloleté dieťa je nutné použiť takú

interpretáciu účelu neodkladného opatrenia v súlade s čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv

a slobôd a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, výsledkom ktorého nemôže byť

minimálna miera ochrany základných práv ako určitého štandardu, teda neodkladné

opatrenie musí byť použité s ohľadom na charakter a význam ním chráneného záujmu,

ktorým je umožniť rodičovi s dieťaťom pravidelný a čo najširší kontakt, pretože je to práve

množstvo času, v ktorom je možno realizovať i neverbálne výchovné pôsobenie rodiča, tzv.

výchovu prítomnosťou či príkladom, ktorá je, ako je všeobecne známe, tou najúčinnejšou

výchovnou metódou. Akákoľvek deformácia vzťahu rodiča a dieťaťa je v dôsledku

odcudzenia v neskoršej dobe len ťažko napraviteľná. Rodičovské práva a povinnosti sú

budované na základe rovnoprávneho postavenia otca a matky pri ich výchove, pričom je v

záujme dieťaťa, aby mu nebolo odňaté právo mať zabezpečený pravidelný osobný kontakt s

oboma rodičmi. Ani jednému z rodičov nepatrí právo obmedzovať pri starostlivosti o dieťa

druhého rodiča. Neodkladným opatrením je potrebné upravovať len tie pomery, resp. práva

a povinnosti, kde reálne existuje ich ohrozenie. Z uvedeného dôvodu odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvej inštancie podľa tak, že návrh matky na nariadenie

neodkladného opatrenia zamietol, pretože z obsahu spisu nevyplývajú také skutočnosti,

ktoré by odôvodňovali potrebu bezodkladnej úpravy pomerov účastníkov v zmysle návrhu

matky, pretože matka listinnými dôkazmi neosvedčila skutočnosti o bezodkladnej úprave

pomerov účastníkov konania v súlade s jej návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia,

pretože z listinných dôkazov predložených matkou nevyplýva priame ohrozenie maloletého

dieťaťa...

Odvolací súd vychádzajúc zo skutkových okolností súdom prvej inštancie v rozsahu

potrebnom pre rozhodnutie o neodkladnom opatrení dospel k záveru, že zverenie

do výlučnej osobnej starostlivosti matky by bolo výrazom ústupku ničím neodôvodneného

návrhu matky, resp. dôvodmi, ktoré nemajú vo vzťahu k výchove dieťaťa relevanciu, blokuje

snahu otca o uzavretie dohody rodičov a postoj matky spočívajúci v dôvode, že v rozpore

so Zákonom o rodine rozhoduje sama, bez súhlasu druhého rodiča (otca) o podstatných

veciach týkajúcich sa dieťaťa, súd nemôže na tomto diametrálne odlišnom

postoji matky založiť rozhodnutie, ktorým návrhu otca na zverenie dieťaťa do striedavej

osobnej starostlivosti rodičov nevyhovie (nález Ústavného súdu ČR z 23.2.2010

sp. zn. ). Odvolací súd je toho presvedčenia, že v tomto prípade boli

kumulatívne splnené hmotnoprávne podmienky pre zverenie do striedavej osobnej

starostlivosti rodičov neodkladným opatrením, pretože obidvaja rodičia sú spôsobilí dieťa

vychovávať, a takto bude rešpektované právo dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obom

rodičom a budú lepšie zaistené jeho potreby tým, že rodičia budú mať rovnocenný výchovný

priestor participovať na fyzickom a psychickom vývine dieťaťa a zároveň bude rešpektované

jeho právo na pravidelný, rovnocenný a rovnoprávny osobný styk s oboma rodičmi.

Nespornou skutočnosťou v tomto prípade je, že otec je dlhodobo vylúčený z akéhokoľvek

kontaktu so svojím maloletým dieťaťom napriek tomu, že doposiaľ neboli preukázané žiadne

skutočnosti, ktoré by otca zo starostlivosti o maloleté dieťa vylučovali. Samotné nezhody

rodičov vzniknuté z ich manželského vzťahu a jeho následného rozpadu nemôžu byť

dôvodom pre obmedzovanie rodičovských práv ktoréhokoľvek z rodičov a zároveň zásahu

do práva dieťaťa na starostlivosť obidvoch rodičov.“

15. Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutého

uznesenia krajského súdu s poukazom na svoju ustálenú judikatúru predovšetkým

konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavnému súdu neprináleží hodnotiť správnosť skutkových záverov či

právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,

nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (). Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne

popreli účel a význam zákonného predpisu (, , ,

).

16. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v podstate požaduje revíziu

uznesenia krajského súdu, ktorým sa v rozpore s jej názorom zmenilo rozhodnutie

prvostupňového okresného súdu. Sťažovateľka sa v podstate sťažnosti zamerala

na hodnotenie dôkazov, ktoré napokon sama interpretovala inak ako krajský súd.

17. V intenciách uvedenej stabilizovanej judikatúry ústavný súd opakovane

zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy, tak ako to požaduje

sťažovateľka vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom

rozpore s už uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu

bezprostrednosti súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady pre zistenie

materiálnej pravdy.

18. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd ústavne akceptovateľným

a udržateľným spôsobom objasnil skutkový základ veci a aplikáciu právnej úpravy

neodkladného opatrenia, ktorá nie je v rozpore s jej zmyslom a účelom. Okolnosť, že

sťažovateľka má odlišný názor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd.

Ústavný súd preto nemá dôvod zasahovať do záverov krajského súdu. Ústavný súd k tomu

ďalej poznamenáva, že základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie

garantované a dohovorom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným

súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým

návrhom účastníka konania (napr. , ).

19. Ústavný súd neprisvedčuje ani námietke sťažovateľky týkajúcej sa

nedostatočného zdôvodnenia napadnutého uznesenia, ústavný súd k tomu uvádza, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorý má

oporu vo vykonanom dokazovaní.

20. Sťažovateľka okrem porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

, resp. základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru namietala aj porušenie ďalších základných práv podľa a

ods. 1 dohovoru, avšak vždy na základe rovnakých skutočností, z akých vychádzala

pri svojich námietkach o porušení a dohovoru. Keďže

namietaným porušením základných práv podľa a dohovoru

sťažovateľka sleduje ten istý účel, bez bližšieho špecifického odôvodnenia v čom vidí

porušenie práve týchto základných práv, ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nie je

nevyhnutné osobitne sa zaoberať touto časťou sťažnosti, pretože závery prijaté v časti

sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva podľa , resp. podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru sa v celom rozsahu vzťahujú aj na záver vo vzťahu k ďalším

označeným právam. Sťažovateľkou označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa dohovoru porušené nebolo a v nadväznosti na to nemohlo

dôjsť ani k porušeniu ďalších sťažovateľkou označených práv (mutatis mutandis

, , ).

21. Napokon ústavnému súdu neušla ani skutočnosť, že sťažovateľka v texte

sťažnosti označila aj ďalšie základné práva, konkrétne právo na ochranu manželstva,

rodičovstva a rodiny podľa , právo na právnu pomoc podľa

, právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa a ďalšie práva

na ochranu dieťaťa garantované čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré podľa jej názoru

mali byť porušené, avšak uvedené základné práva v petite sťažnosti neuviedla a ani ich

porušenie nezdôvodnila. Ústavný súd preto konštatuje, že aj vo vzťahu k týmto právam platí

už uvedené (bod 20 uznesenia).

22. Nad rámec uvedeného vo vzťahu k právam garantovaných Dohovorom o právach

dieťaťa ústavný súd uvádza, že obsahom pozitívneho záväzku štátu vo vzťahu k právam

a slobodám občana je povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré v ústave

priznal občanovi, ale súčasťou pozitívneho záväzku nie je povinnosť dosiahnuť výsledok,

ktorý občan žiada od štátu (, ). Ústavný súd z už opísaných dôvodov

nemohol dospieť k záveru, že krajský súd sťažovateľke napadnutým uznesením neposkytol

tú ochranu, ktorú z dôvodu existencie pozitívneho záväzku štátu jej mal ako matke

maloletých detí poskytnúť. Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie

podľa už vysloveného právneho názoru ústavného súdu () k obmedzeniu práv

rodičov, ale práve naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii.

23. V závere ústavný súd pripomína, že neodkladné opatrenie podľa Civilného

sporového poriadku je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu, ktorého

zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé následky,

ktoré by mohli v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak

znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením

nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodovať v budúcnosti, ale sa ním

len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov. Navyše, umožňuje

v prípade zmeny pomerov jednak zrušiť z tohto dôvodu už nariadené neodkladné opatrenie

alebo, naopak, napriek skoršiemu zamietnutiu návrhu na jeho vydanie dovoľuje ho

v prípade zmeny skutkových okolností významných pre rozhodnutie vydať, pretože takéto

skoršie právoplatné rozhodnutie nezakladá prekážku rozhodnutej veci (§ 329 ods. 3

). Nie je teda vylúčené, aby sťažovateľka znova požiadala

o vydanie neodkladného opatrenia v prípade zmeny skutkových okolností významných

pre rozhodnutie.

24. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej.

25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že súd nezistil žiadne

ústavnoprávne vady napadnutého uznesenia krajského súdu, a preto podľa § 25 ods. 2

sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

26. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2018