Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 307/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpenej advokátom JUDr. Romanom

Juríkom, PhD., M. Flengera 4, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a a podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -120 z 25. februára 2020

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája

2020 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“), čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 38 Charty základných práv

Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -120 z 25. februára 2020 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým rozhodnutím krajský súd

ako odvolací orgán zmenil uznesenie Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-44 z 18. septembra 2019 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) tak, že návrh

na nariadenie neodkladného opatrenia z 30. augusta 2019 (ďalej len „návrh sťažovateľky“)

zamietol a rozhodol o nároku na náhradu trov konania. Okresný súd pritom uznesením

uložil spoločnosti

(ďalej len „žalovaná“), povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva k špecifikovaným

nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú. , medzi nimi aj rodinnému domu,

v ktorom sťažovateľka býva s rodinou (ďalej aj „nehnuteľnosti“). Oproti návrhu

sťažovateľky však túto povinnosť uložil až do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci

samej, pretože druhým výrokom uznesenia jej uložil povinnosť podať v stanovenej lehote

žalobu o určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom. Odvolaním napadla

sťažovateľka výrok o povinnosti podať žalobu vo veci samej a žalovaná napadla uznesenie

v celom rozsahu. Krajský súd s odkazom na nález ústavného súdu sp. zn.

konštatoval, že sťažovateľka nepreukázala premlčanie záložného práva, keďže právny

predchodca žalovanej začal s výkonom záložného práva 24. októbra 2013 a uskutočnili sa

tri neúspešné dražby 12. mája 2015, 8. decembra 2015 a 22. januára 2016. Podľa krajského

súdu veriteľa nemožno nútiť, aby právo na úhradu pohľadávky uplatňoval len

prostredníctvom exekúcie, ak mu právny poriadok umožňuje využitie dobrovoľnej dražby.

3. Uznesenie krajského súdu považuje sťažovateľka za vnútorne protirečivé,

bez pochopenia zmyslu odkazovaného nálezu sp. zn. , že záložné právo sa

nemuselo premlčať, keďže si právny predchodca žalovanej uplatnil záložné právo a trikrát

sa neúspešne pokúsil o dobrovoľnú dražbu. Uplatnenie záložného práva nemá vplyv

na plynutie premlčacej lehoty, keďže sa neuplatňuje na súde ani na inom orgáne. Predaj veci

(zálohu) prostredníctvom dražobníka nie je uplatnením práva na súde alebo príslušnom

orgáne a nemôže mať vplyv na plynutie premlčacej lehoty. Odôvodnenie je preto v príkrom

rozpore s textom zákona [ v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“)], s jeho výkladom podľa citovaného

nálezu a protirečí tiež správne zistenému skutkovému stavu. Pri takej vážnej veci, ako je

hrozba straty obydlia, potom už dosahuje ústavnoprávnu intenzitu zásahu do práva

na spravodlivý proces. Ak si krajský súd myslel, že sa záložné právo nepremlčalo, mal to

vysvetliť bez toho, aby sa dopustil hrubej svojvôle. Krajský súd neposkytnutím ochrany

právam sťažovateľky porušil aj imperatív právnej istoty ako jednu zo substancií

materiálneho právneho štátu. Nerozhodnutie o odvolaní proti výroku o povinnosti podať

žalobu vo veci samej krajský súd nijako nevysvetlil.

4. Porušenie práva vlastniť majetok vidí sťažovateľka v tom, že sa domáhala ochrany

vlastníckeho práva s vedomím premlčania záložného práva a s legitímnym očakávaním,

že nedôjde k zásahu do jej vlastníckeho práva. Okresný súd jej ochranu poskytol,

ale krajský súd v rozpore s ochranu vlastníckeho práva neposkytol. Nateraz je

vlastníčkou zálohu, ale jej vlastnícke právo je vážne ohrozené, obmedzené napriek tomu,

že na také obmedzenia niet ústavných dôvodov.

5. Súvislosť s ochranou spotrebiteľa ako so základným právom zaručeným chartou

a rozhodovaním krajského súdu videla sťažovateľka v tom, že sa na súd obrátila ako

spotrebiteľka, očakávajúc ochranu svojich práv vyplývajúcich z charty ako nástroja

zaväzujúceho členské štáty s rovnakou právnou silou ako zakladajúce zmluvy Európskej

únie. Štát vykonával právo Európskej únie implementovaním smernice Rady 87/102/EHS

o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona

Slovenskej národnej rady č. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení

neskorších predpisov, podľa ktorej sú obe uzatvorené úverové zmluvy zabezpečené

záložným právom. Aj záložná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, a preto je potrebné brať

na zreteľ vážne porušenie práva na ochranu spotrebiteľa napadnutým rozhodnutím.

6. Dodržanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti vyvodila sťažovateľka z dátumu

doručenia napadnutého rozhodnutia jej právnemu zástupcovi 24. marca 2020. K vyčerpaniu

opravných prostriedkov sťažovateľka uviedla, že krajský súd o jej odvolaní nerozhodol

vo výroku. V prípade dovolania podaného z dôvodu podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“) by zrejme došlo

k jeho odmietnutiu pre jeho neprípustnosť s poukazom na judikát R 21/2018. Podávanie

dovolania by bolo riskantné, mohlo by viesť až k úspešnému vykonaniu dražby a ťažko

zvrátiteľnej strate obydlia. Iné efektívne prostriedky nápravy vo všeobecnom súdnictve

nemá.

7. Sťažovateľka požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia

považovala za primeranú, pretože sa ocitla v zjavnej právnej neistote po tom, ako jej krajský

súd odoprel súdnu ochranu svojvoľným rozhodnutím, reálne ohrozil jej vlastnícke právo

a porušil jej práva spotrebiteľky. Primeranosť odvodzuje aj z hodnoty sporu a hroziacej

ujmy, ktorá by sa v prípade straty rodinného domu dala vyčísliť na desiatky tisíc eur,

nemajetková ujma sa nedá vyčísliť.

8. Navrhované dočasné opatrenie odôvodnila tým, že jej hrozí ujma v podobe výkonu

záložného práva žalovanou. V civilnom konaní sa už nemôže s úspechom domáhať

nariadenia neodkladného opatrenia, pretože napadnuté rozhodnutie predstavuje prekážku

rozhodnutej veci. Nariadenie dočasného opatrenia nie je v rozpore s verejným záujmom,

zasiahlo by sa len do právnych vzťahov sťažovateľky a žalovanej, ktorá by bola považovaná

za tretiu osobu, resp. zúčastnenú osobu, ktorej by sa zakázalo uplatniť výkon záložného

práva k označeným nehnuteľnostiam do právoplatného skončenia veci. Krajský súd totiž

nepriamo priznal žalovanej právo. Bez nariadenia neodkladného opatrenia sťažovateľke

hrozí výrazne väčšia ujma než žalovanej. Rozhodnutie o odklade vykonateľnosti

napadnutého rozhodnutia krajského súdu by podľa sťažovateľky nebolo dostatočne

efektívne, ale navrhla ho alternatívne, pre prípad prijatia ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie. Po podaní ústavnej sťažnosti bola sťažovateľke doručená výzva od spoločnosti

na sprístupnenie „predmetu dražby“ (teda jej rodinného

domu), aby bolo možné vykonať znalecký posudok. Z priloženej výzvy je bezpochyby

zrejmé, že žalovaná opätovne pristupuje k výkonu premlčaného záložného práva formou

dobrovoľnej dražby. Sťažovateľka sa naďalej bude usilovať o odvrátenie hrozby dražby

na všeobecnom súde. Existuje tu ale prakticky istota neúspechu, teda že všeobecný súd

nenariadi neodkladné opatrenie z dôvodu prekážky rozhodnutej veci.

9. Na základe už uvedeného skutkového stavu sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

vydal nález, ktorým vysloví porušenie ňou označených práv napadnutým uznesením

krajského súdu. Navrhla napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie, uložiť

krajskému súdu povinnosť zaplatiť sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 10 000 € a povinnosť nahradiť jej trovy konania vo výške 375,24 €, resp. vo výške

562,32 €.

II.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10.1 Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

11.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11.2 Podľa ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme

ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

11.3 Podľa ústavný súd môže na návrh sťažovateľa

odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného

zásahu, ak by právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia

alebo iného zásahu hrozila závažná ujma a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore

s verejným záujmom.

11.4 Podľa ústavný súd môže na návrh sťažovateľa

rozhodnúť o dočasnom opatrení, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom a ak by výkon

napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu znamenal pre sťažovateľa väčšiu

ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám, najmä uloží orgánu verejnej moci, ktorý podľa

sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody, aby sa dočasne zdržal vykonávania

právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu a tretím osobám uloží, aby sa

dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom.

12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

III.

Právne posúdenie ústavnej sťažnosti

13. Podanie sťažovateľky možno posúdiť ako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127

v spojení s a a nasl. . Ústavný súd

v rámci prípravy na predbežné prerokovanie návrhu zameranej na splnenie zákonom

ustanovených podmienok konania pred ústavným súdom zistil, že ústavnú sťažnosť podala

oprávnená osoba – sťažovateľka ako účastník civilného súdneho procesu na strane žalobcu

(navrhovateľa; § 122), návrh je prípustný (§ 55), obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti

predpísané (, ) a sťažovateľka je v konaní zastúpená

advokátom (§ 34 ods. 1) na základe predloženého plnomocenstva výslovne udeleného

na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavná sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote

(§ 124) a po vyčerpaní dostupných právnych prostriedkov (§ 132 ods. 2).

14. Ústavný súd podľa ústavnú sťažnosť

sťažovateľky predbežne prerokoval v senáte, primárne skúmajúc, či vo veci nie sú prítomné

dôvody na jej odmietnutie podľa .

15. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie, že došlo k porušeniu jej

základného práva na zákonného sudcu podľa , listiny

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to namietaným

uznesením krajského súdu, ktorým zmenil uznesenie okresného súdu tak, že zamietol návrh

sťažovateľky. Napadnuté rozhodnutie je podľa nej v rozhodujúcej otázke premlčania

výkonu záložného práva vnútorne protirečivé, v rozpore s textom zákona a jeho výkladom,

so zisteným skutkovým stavom a hrubo svojvoľné.

III.1 Východiská rozhodovania ústavného súdu

16. V prvom rade ústavný súd prihliadol na povahu rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré je v tejto veci predmetom konania. Pokiaľ ide o ústavnoprávny prieskum rozhodnutí

všeobecných súdov o neodkladných opatreniach (podobne ako pri rozhodnutiach

o predbežných opatreniach za prechádzajúcej procesnoprávnej úpravy) poukazuje ústavný

súd na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť.

17. V recentných rozhodnutiach (napr. , ,

) ústavný súd mutatis mutandis uviedol, že rozhodovanie o návrhu na

nariadenie neodkladného opatrenia možno považovať za súčasť základného práva na súdnu

ochranu podľa . Posúdenie podmienok na nariadenie neodkladného

opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov ( ). Aj v konaniach,

v rámci ktorých všeobecný súd rozhoduje o neodkladných opatreniach, musia byť dodržané

minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp.

práva na spravodlivý súdny proces. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí

všeobecných súdov o neodkladných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu. To znamená, že takéto rozhodnutie musí obsahovať výrok, ktorý je

koncentrovaným vyjadrením odôvodnenia právneho názoru všeobecného súdu. Ďalej

rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného musí mať rovnako ako iné rozhodnutia

predovšetkým zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť

prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným spôsobom odôvodnené. Všeobecný súd

pri rozhodovaní o neodkladných opatreniach je povinný poskytnúť ochranu nielen tomu, kto

sa vydania takého opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu

návrh smeruje (m. m. ).

18. Rovnako však ústavný súd akceptuje určité zníženie nárokov na dostatočnosť

zistenia skutkového stavu a obsiahlosť právnej argumentácie pri rozhodovaní o návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia, čo je odôvodnené potrebou rýchleho rozhodnutia

o nich na účely účinnej dočasnej úpravy pomerov (porov. , č. ÚS

a v ňom citovaná prejudikatúra). Ústavný súd tak v zásade pripúšťa obsahový prieskum

rozhodnutí o predbežných opatreniach len z hľadiska ich zjavnej protiústavnosti

a arbitrárnosti (porov. , č. ÚS).

19. S podobným prístupom sa možno stretnúť v judikatúre Európskeho súdu

pre ľudské práva vo vzťahu k ochrane práv vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá sa

postupne ustálila v tom smere, že predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia môžu byť aj

konania o predbežných opatreniach, v ktorých sa ale nemusia uplatňovať všetky požiadavky

práva na spravodlivé súdne konanie (porov. Micallef proti Malte, sťažnosť č. 17056/06,

rozsudok veľkého senátu z 15. 10. 2009, najmä ods. 86).

20. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je potom také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné následnou činnosťou všeobecného

súdu, napr. v konaní o veci samej (porov. , ).

21. Ústavný súd si uvedomuje odlišnosť predošlej právnej úpravy predbežných

opatrení a súčasnej právnej úpravy neodkladných opatrení. Inak povedané, prijatím

sa zmenila koncepcia právnej úpravy predbežných opatrení

podľa , podľa ktorej bolo cieľom predbežných opatrení

dočasne upraviť pomery účastníkov konania a následne rozhodnúť vo veci samej, resp.

cieľom bolo eliminovať ohrozenie budúcej exekúcie. Nová právna úprava upúšťa

od doterajšej koncepcie predbežnosti poskytovanej ochrany, pretože po nariadení

navrhovaných opatrení nemusí nevyhnutne nasledovať konanie vo veci samej. Podľa § 336

ods. 1 môže súd pri nariadení neodkladného opatrenia pred začatím konania vo výroku

uznesenia uložiť navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej.

Ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov

medzi stranami, súd túto povinnosť neuloží. Nová právna úprava pripúšťa nariadenie

neodkladného opatrenia, ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej (§ 330

ods. 2 ), na rozdiel od úpravy podľa , pri ktorej

dočasnosť predbežných opatrení vylučovala možnosť takého výroku, ktorý by bol obsahovo

totožný s výrokom vo veci samej.

22. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) sa

v zásade nepovažuje za orgán oprávnený zasahovať do rozhodnutí o neodkladných

opatreniach v prípadoch, kde neodkladné opatrenia do práv a povinností účastníkov konania

nezasahujú konečným spôsobom (porov. m. m. ), resp. kde s ohľadom

na charakter konkrétneho rozhodnutia o neodkladnom opatrení nemôže toto zasiahnuť

do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, keďže nemusí zodpovedať

konečnému meritórnemu rozhodnutiu (porov. m. m. ).

23. Ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Poukazuje preto aj na relevantné časti uznesenia okresného súdu.

24. Neodkladné opatrenie nariadené uznesením okresného súdu spočívalo v uložení

povinnosti žalovanej zdržať sa výkonu záložného práva ku konkrétne označeným

nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území a v obci (zastavané

plochy a nádvoria, trvalý trávny porast, ostatné plochy a stavba – rodinný dom)

do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Sťažovateľke bola súčasne uložená

povinnosť do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia podať žalobu vo veci

samej o určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom.

25. Okresný súd z predložených dôkazov zistil, že je realizované záložné právo

k nehnuteľnostiam vo vlastníctve sťažovateľky formou dobrovoľnej dražby, ktorá má byť

uskutočnená na návrh žalovanej s termínom 25. septembra 2019, čím je priamo ohrozené

vlastnícke právo sťažovateľky. Zároveň považoval za preukázané, že sťažovateľka namieta

premlčanie pohľadávky záložného veriteľa zo zmluvy o úvere a tiež záložného práva, preto

je potrebné tieto právne úkony podrobiť súdnej kontrole vo veci samej, kde sa bude

posudzovať, či a v akej výške je pohľadávka žalovanej vymáhateľná a či sú splnené

podmienky na vykonanie dobrovoľnej dražby. Konštatoval splnenie podmienok

na nariadenie neodkladného opatrenia a jeho vydaním poskytol sťažovateľke právnu

ochranu do doby, pokiaľ sa vyrieši spor vo veci samej. Okresný súd považoval

za nevyhnutné dočasne upraviť pomery strán z dôvodu existencie reálnej hrozby toho,

že vykonaním dobrovoľnej dražby sa neoprávnene zasiahne do práv sťažovateľky.

25.1 Ak bola z dôvodu premlčania spochybnená vymáhateľnosť pohľadávky,

pre ktorú sa má vykonať záložné právo, bolo by otázne, či je možné predmet dražby dražiť.

Neodkladným opatrením je podľa okresného súdu možné predísť vyhláseniu neplatnosti

dražby a ďalším právnym dôsledkom. Nariadením neodkladného opatrenia nevznikne

žalovanej žiadna ujma, pretože súčasný právny stav k sporným nehnuteľnostiam sa nemení,

záložné právo naďalej existuje, dočasne je pozastavený len jeho výkon. Zákazom vykonať

dobrovoľnú dražbu a uložením povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva na základe

tohto neodkladného opatrenia sa zároveň nevytvorí žiaden nenávratný alebo v budúcnosti

nenapraviteľný stav v právnych vzťahoch strán a na strane žalovanej nemôže

nevykonávaním dražby v pôvodne stanovenom termíne vzniknúť ani neprimeraná ujma.

Sťažovateľke podľa uložil 30-dňovú lehotu na podanie žaloby vo veci

samej týkajúcej sa určenia, či predmetné nehnuteľnosti sú alebo nie sú zaťažené záložným

právom.

III.2 Vlastné posúdenie napadnutého rozhodnutia v rámci

a čl. 6 ods. 1 dohovoru

26. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu nevyhodnotil

argumentáciu sťažovateľky ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

krajského súdu. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia krajského súdu obsahuje verné zhrnutie obsahu návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia, uznesenia okresného súdu č. k. -44 z 18. septembra

2019. Rekapituluje obsah odvolania sťažovateľky, odvolania žalovanej a vyjadrenia

sťažovateľky k odvolaniu žalovanej. Odvolanie žalovanej krajský súd vyhodnotil ako

dôvodné. Vymedzil rozsah skutočností vyplývajúcich zo spisu, počnúc vlastníckym právom

sťažovateľky k predmetným nehnuteľnostiam, zriadením záložného práva k nim,

zabezpečenými pohľadávkami zo zmlúv o úvere a končiac realizáciou záložného práva

oznámením o dražbe z 22. augusta 2019 naplánovanej na 25. september 2019. Krajský súd

nesúhlasil s názorom okresného súdu o dôvodnosti nariadenia neodkladného opatrenia,

keďže sťažovateľka vo svojom návrhu neuviedla žiadne také skutočnosti, z ktorých by

vyplývala všeobecná povinnosť žalovanej úplne sa zdržať výkonu záložného práva

dobrovoľnou dražbou, a žiaden právny predpis žalovanej nestanovuje povinnosť absolútne

sa zdržať zákonom predvídaného výkonu záložného práva za predpokladu, že ho bude

vykonávať v súlade so zákonom.

26.1 Krajský súd sa vyjadril aj k možnosti nápravy prípadných pochybení v rámci

súdnej kontroly bez hrozby vytvorenia nenávratného stavu, a to žalobou o neplatnosť

dražby, eventuálne inými inštitútmi, prípadne v rámci zodpovednostných vzťahov. Stručne

zhrnul inštitút záložného práva v právnom poriadku, jeho účel, funkcie a nadväzujúci zákon

č. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady

č. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“), ktorý slúži na jeho realizáciu.

Bez zreteľa na to, že ide o obydlie sťažovateľky, nemožno podľa krajského súdu zakázať

žalovanej výkon záložného práva zriadeného v súlade so zákonom formou dobrovoľnej

dražby. Poukázal na chýbajúcu argumentáciu sťažovateľky o splnení záväzku z úverovej

zmluvy voči žalovanej, resp. jej právnej predchodkyni alebo o neplatnosti úverovej alebo

záložnej zmluvy. Skúmanie premlčania nároku z úverovej zmluvy považoval v režime

konania o neodkladnom opatrení za bezpredmetné s odkazom na § 151j ods. 2 Občianskeho

zákonníka a aj vzhľadom na to, že záložné právo premlčaním pohľadávky nezaniká podľa

.

26.2 Krajský súd odkázal na nález ústavného súdu sp. zn.

z 8. decembra 2011 týkajúci sa premlčania záložného práva. K námietkam sťažovateľky

o premlčaní záložného práva uviedol, že svoje tvrdenia v dostatočnom rozsahu

pre posúdenie premlčania neosvedčila. Právny predchodca žalovanej začal s výkonom

záložného práva 24. októbra 2013, žalovaná v podanom odvolaní pripojila predmetné

oznámenie o začatí realizácie záložného práva (č. 130365) a začatie realizácie záložného

práva bolo podľa listu vlastníctva do katastra nehnuteľností zapísané 29. októbra 2013.

Podľa krajského súdu je nesporné, že k výkonu záložného práva pristúpil už právny

predchodca žalovanej (dražby, ktoré sa mali uskutočniť 12. mája 2015, 8. decembra 2015

a 22. januára 2016). Skutočnosť, že k úspešnej dražbe nehnuteľností nedošlo, neznamená

zánik záložného práva. Ak žalovaná po postúpení pohľadávky rovnako pristúpila

k realizácii záložného práva formou dobrovoľnej dražby, sťažovateľka podľa krajského

súdu neosvedčila také skutočnosti, ktoré by mali za následok konštatovanie premlčania

záložného práva, najmä neosvedčila relevantné obdobie, po ktoré by žalovaná, resp. jej

právny predchodca záložné právo nerealizovali. Sťažovateľke patria námietky podľa zákona

o dobrovoľných dražbách. Námietku premlčania záložného práva nemožno podľa krajského

súdu posudzovať v konaní o neodkladnom opatrení a bolo by potrebné overiť ju vykonaním

ďalších dôkazov.

26.3 Krajský súd preto zaujal názor, že iba poukázanie na premlčanie záložného

práva bez potrebnej špecifikácie nie je osvedčením potreby dočasnej úpravy pomerov

účastníkov a osvedčením, že by zo strany žalovanej dochádzalo k výkonu záložného práva

v rozpore so zákonom. Všeobecne sa zmienil aj o praxi všeobecných súdov väčšinou

v prípadoch dobrovoľných dražieb na základe rozhodcovských rozsudkov a úverov

poskytnutých nebankovými subjektmi, ktoré nariadili neodkladné opatrenia aj v prípade,

ak nebola súčasne podaná žaloba vo veci samej, a uložili navrhovateľom povinnosť podať

žalobu vo veci samej v určenej lehote.

26.4 Žalovanú pri existencii záložného práva podľa krajského súdu nemožno nútiť,

aby svoje právo na úhradu pohľadávky vyplývajúcej z nesplateného úveru uplatňovala len

prostredníctvom exekúcie, pokiaľ jej právny poriadok poskytuje podľa zákona

o dobrovoľných dražbách iné prostriedky, čo kontrastoval s možnosťou pre osobu

spochybňujúcu platnosť záložnej zmluvy podať žalobu o neplatnosť dražby podľa § 21

ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách pre porušenie ustanovení tohto zákona. Samotná

skutočnosť, že žalovaná mala začať s výkonom záložného práva prostredníctvom

dobrovoľnej dražby, podľa krajského súdu nariadenie neodkladného opatrenia

neodôvodňuje, záložné právo je legitímny právny inštitút, na realizáciu ktorého slúži zákon

o dobrovoľných dražbách a žalovanej nemožno zakázať výkon jej záložného práva

dobrovoľnou dražbou, ak ho má zriadené v súlade so zákonom. Na tomto základe krajský

súd podľa uznesenie okresného súdu zmenil a návrh sťažovateľky zamietol.

26.5 Stanovisko zaujal aj k odvolacej argumentácii sťažovateľky, ktorá však

neobstojí, pretože návrh sťažovateľky krajský súd zamietol. Nebol preto dôvod zaoberať sa

tvrdením o nesprávnom právnom posúdení okresným súdom spočívajúcom v uložení

povinnosti žalovanej zdržať sa výkonu záložného práva len do právoplatného rozhodnutia

vo veci samej. Pokiaľ nebol dôvod na nariadenie neodkladného opatrenia, nebol dôvod ani

na postup podľa .

27. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri hodnotení

zisteného skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod

na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami

ustanovenými v . Nezistil, že by posudzované uznesenie krajského súdu

bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, urobené v zrejmom omyle a v rozpore

(nesúlade) s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnené. Jeho právne závery

vychádzajú z konkrétnych okolností prípadu. Odôvodnenie napadnutého uznesenia je

primerané tomu, že ide o rozhodnutie o neodkladnom opatrení a nemožno ho prima facie

považovať ani za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

28. Podľa ústavného súdu krajský súd v napadnutom uznesení nevyslovil záver,

prezentovaný v ústavnej sťažnosti sťažovateľkou, že záložné právo sa nemuselo premlčať,

keďže si právny predchodca žalovanej uplatnil záložné právo a trikrát sa neúspešne pokúsil

o dobrovoľnú dražbu. Krajský súd vyhodnotil tvrdenia sťažovateľky týkajúce sa premlčania

záložného práva ako neosvedčené v potrebnom rozsahu, najmä pokiaľ ide o obdobie, počas

ktorého žalovaná, resp. jej právny predchodca nerealizovali záložné právo. Z tejto časti

odôvodnenia sa môže javiť, že považoval za podstatné kritérium realizácie (výkonu)

záložného práva žalovanou, resp. jej právnym predchodcom. Následne však vyslovil názor

o nemožnosti posúdenia premlčania záložného práva v konaní o neodkladnom opatrení, čím

predchádzajúce hodnotenie relativizoval a posunul ho do rámca konania vo veci samej,

predovšetkým z dôvodu potreby vykonania dokazovania. Upriamil pozornosť na iné

sťažovateľke dostupné inštitúty ochrany jej práva. Poukázal, že iba tvrdenie o premlčaní

záložného práva bez potrebnej špecifikácie nie je osvedčením potreby dočasnej úpravy

pomerov účastníkov. Podľa ústavného súdu nie je možné tento názor krajského súdu

považovať za ústavne nekonformný a svojvoľný výklad ustanovení právnych predpisov.

29. Primárne tu totiž išlo o vyriešenie otázky možnosti posudzovania premlčania

(výkonu) záložného práva v procesnom štádiu konania o neodkladnom opatrení. Ústavný

súd si je vedomý nedostatkov v konzistentnosti a konzekventnosti právnej úpravy v otázke

premlčania výkonu záložného práva [pozri VALACHOVIČ, M. – PERDÍK, M. Niekoľko

poznámok k výkonu záložného práva a jeho premlčaniu (2. časť). In: Bulletin slovenskej

advokácie. 2019, roč. 25, č. 1 – 2, s. 12 – 21. ISSN 1335-1079.]. Tento prípad je obohatený

aj o prvok preventívnej kontroly výkonu záložného práva, čo dodáva ďalší rozmer

vo vzťahu k hľadaniu vhodného a pre adresátov práva predvídateľného usporiadania ich

právnych vzťahov.

30. Ústavný súd v okolnostiach prípadu, ktorý je predmetom posudzovanej ústavnej

sťažnosti, nevidí dôvod, aby krajský súd mal prakticky definitívne riešiť otázku prípustnosti

dobrovoľnej dražby ako predbežnú otázku v konaní, ktoré v zásade nie je určené

pre meritórne riešenie právnych sporov strán a neponúka možnosti dokazovania

a následného právneho posúdenia kontradiktórne zisteného skutkového stavu veci. Táto

kľúčová otázka závisela od zodpovedania na sťažovateľkou vznesenú námietku premlčania

výkonu záložného práva v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Komplexné

posúdenie otázky, či došlo v konkrétnom prípade k premlčaniu práva a k jeho právnym

následkom vyplývajúcim zo zákona, je spojené so zistením časového vymedzenia plynutia

premlčacej doby, účinnosti vznesenia námietky (na súde alebo inom orgáne),

premlčateľnosti práva (kvalifikovaný predmet premlčania). S uvedenými predpokladmi

premlčania sú spojené aj ďalšie právne otázky ako prerušenie, spočívanie, neskončenie

alebo nezačatie plynutia premlčacej doby, ktoré si obvykle vyžadujú viac ako len

osvedčenie rozhodujúcich skutočností. Z týchto dôvodov by námietku premlčania

predstavujúcu uplatnenie subjektívneho oprávnenia procesnej povahy malo byť možné

účinne uplatniť pred súdom v zásade len v konaní vo veci samej.

31. Na základe už opísaných východísk vo veci sťažovateľky je potrebné upozorniť

aj na to, že krajský súd nerozhodol s konečnou platnosťou o úprave právnych vzťahov, ktoré

sú predmetom návrhu sťažovateľky. Sťažovateľka s odvolaním sa na obsah svojho návrhu

doteraz nepodala osobitnú žalobu vo veci samej. Krajský súd napadnutým rozhodnutím

nevytvoril žiadnu prekážku pre eventuálnu možnosť nastoliť právnu istotu a definitívne

usporiadanie právnych vzťahov sťažovateľky a žalovanej vyplývajúcich z uzatvorenej

záložnej zmluvy. V prvom rade ju síce odkázal na ex post kontrolu podľa zákona

o dobrovoľných dražbách, pripustil však aj iné pre ňu dostupné možnosti súdnej ochrany.

V opačnom prípade bude musieť sťažovateľka znášať právnu neistotu súvisiacu s formálne

legitímnym výkonom záložného práva zo strany žalovanej vyplývajúcim z existujúceho

záložného práva zapísaného ako ťarchu na liste vlastníctva. V prípade zmeny skutkových

okolností má síce sťažovateľka možnosť domáhať sa úpravy vzťahov aj podaním nového

návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, všeobecný súd však aj vzhľadom na svoju

diskrečnú právomoc podľa nebude musieť právne vzťahy upraviť ňou

navrhovaným spôsobom, ak bude zastávať názor, že v konkrétnych okolnostiach prípadu nie

je možné neodkladným opatrením trvalo upraviť pomery medzi stranami.

32. Na podklade týchto úvah a skutkového rámca sa krajským súdom zvolená miera

úvahy javí ako logická a vyvážená, pričom vychádza z konkrétnych osvedčených

skutočností. Vyváženosť úvahy spočíva aj v tom, že sťažovateľka sa v danej situácii

domáha konečnej ochrany svojich práv práve a jedine neodkladným opatrením. S výnimkou

námietky premlčania záložného práva (ku ktorej sa ústavný súd vyjadril v bode 30)

sťažovateľka nevzniesla žiadnu zásadnú námietku proti platnosti zmluvy o záložnom práve

alebo úverovej zmluvy. Ak by súd požadované neodkladné opatrenie nariadil, tak by to

v konečnom dôsledku mohlo znamenať neprimeraný zásah do práv protistrany

vykonávajúcej jej svedčiace právo.

33. Ak teda krajský súd po tom, ako nezistil dôvody na vydanie všeobecného zákazu

výkonu záložného práva, zmenil uznesenie okresného súdu tak, že návrh na nariadenie

neodkladného opatrenia zamietol, nie je možné v jeho rozhodnutí badať ústavnú

nekonformitu. Sťažovateľke zostávajú zachované všetky jej procesné práva a nevydanie

neodkladného opatrenia na tom nič nemení.

34. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu

svojím vlastným. Ustálená rozhodovacia prax ústavného súdu rešpektuje názor, podľa

ktorého základné právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie

nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok (, , , , ,

, ).

35. Napadnuté uznesenie bolo výsledkom procesného postupu, ktorý bol zákonný

a procesnými právnymi normami predpokladaný pre túto formu rozhodovania všeobecných

súdov. Ani v tomto smere ústavný súd teda nenašiel pochybenie všeobecného súdu

spočívajúce v procesnom excese takej intenzity, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu (porov. , ) a ktorý by oprávňoval

ústavný súd zasiahnuť do napadnutého uznesenia krajského súdu o neodkladnom opatrení.

36. Bez významu nie je ani fakt, že hoci posudzovanému návrhu sťažovateľky

na nariadenie neodkladného opatrenia nebolo v konečnom dôsledku vyhovené, v čase

pre sťažovateľku rozhodnom poslúžilo uznesenie okresného súdu č. k. -44

z 18. septembra 2019 k jej čiastočnej ochrane pred výkonom záložného práva záložným

veriteľom formou dobrovoľnej dražby, ktorej dátum bol podľa oznámenia určený

na 25. september 2019.

37. Vzhľadom na predložené východiská a závery ústavný súd odmietol ústavnú

sťažnosť sťažovateľky podľa ako zjavne

neopodstatnenú, keďže ani po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by nebolo možné

dospieť k názoru o porušení sťažovateľkou označených ústavných práv napadnutým

uznesením krajského súdu.

III.3 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , listiny a práva podľa dodatkového protokolu

napadnutým rozhodnutím

38. Sťažovateľka namieta neposkytnutie ochrany jej vlastníckemu právu krajským

súdom, hoci je stále vlastníčkou zálohu. Neargumentuje, že by došlo k jeho porušeniu,

ale že došlo k zásahu doň, že je vážne ohrozené a bez ústavných dôvodov obmedzené.

39. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných

princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie

základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné

právo garantujúce ochranu majetku (m. m. ). Ústavný súd v súlade so svojou

skoršou judikatúrou (napr. ) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru

(medzi ktoré patrí aj základné právo podľa ), ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , prípadne dohovoru.

40. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základného

práva podľa a práva podľa dohovoru procesnej povahy

napadnutým uznesením krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,

odmietnutie tejto časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie

základného práva podľa , je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim

zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavnoprocesnými

princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

41. Uvedená argumentácia sťažovateľky však hneď na prvý pohľad nie je podľa

ústavného súdu spôsobilá, aby viedla ústavný súd k vysloveniu záveru o porušení

označeného práva, a to ani v prípade, že by bolo vo veci samej vyhovené jej ústavnej

sťažnosti v časti vymedzenej v bode III.2. Ako sama sťažovateľka uvádza, nedošlo k zmene

v osobe vlastníka predmetu tvoriaceho záloh. Sťažovateľka sa nachádza v totožnej situácii

ako pred nariadením neodkladného opatrenia a pred realizáciou výkonu záložného práva

na základe oznámenia o dobrovoľnej dražbe z 22. augusta 2019, a preto je nepresvedčivé jej

tvrdenie o vážnom ohrození a obmedzení jej vlastníckeho práva bez uvedenia ďalších

dôvodov.

42. Sťažovateľka v podstate namieta iba neposkytnutie (súdnej) ochrany krajským

súdom pred výkonom záložného práva zo strany žalovanej. Prvok súdnej ochrany

označeného práva je primárne zaradený pod . Ústavný súd si je vedomý

judikatúry týkajúcej sa implikovanej procesnoprávnej ochrany podľa

a z nej vyplývajúcich minimálnych garancií procesnej povahy (). Tú však vníma

ako doplnok hmotnoprávnej ochrany poskytovanej až 5 . Porušenie

týchto článkov však nebolo sťažovateľkou namietané.

43. Nemožno preto na základe predloženej ústavnej sťažnosti zistiť súvislosť medzi

namietaným porušením základného práva podľa a napadnutým

rozhodnutím krajského súdu, a preto ústavnú sťažnosť v tejto časti posúdil ústavný súd ako

zjavne neopodstatnenú a odmietol ju podľa .

III.4 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu spotrebiteľa

podľa čl. 38 ods. 2 charty napadnutým rozhodnutím

44. Z čl. 38 charty vyplýva záväzok „Únie zabezpečiť vysokú úroveň ochrany

spotrebiteľa“. Podľa čl. 52 ods. 5 charty ustanovenia tejto charty, ktoré obsahujú zásady,

môžu byť vykonávané legislatívnymi a exekutívnymi aktmi prijatými inštitúciami, orgánmi,

úradmi a agentúrami Únie, a aktmi členských štátov, ak tieto vykonávajú právo Únie,

pri výkone svojich príslušných právomocí (porovnaj návrhy generálneho advokáta Wahla

prednesené 12. 12. 2013 vo veci Pohotovosť, C-470/12, EU:C:2013:844, bod 66). Možno sa

ich dovolávať pred súdom len na účely výkladu a preskúmavania zákonnosti týchto aktov.

45. V predmetnej veci podľa ústavného súdu nešlo pri rozhodovaní krajského súdu

o žiadnu priamu súvislosť s právom Únie a ani o žiadnu situáciu spájanú

s aplikovateľnosťou charty (napríklad o otázku neprijateľných zmluvných podmienok,

nekalých obchodných praktík, otázku vyplývajúcu zo spotrebiteľského úveru). Oblasť

úverových zmlúv zabezpečených nehnuteľnosťou je čiastočne harmonizovaná na základe

smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2014/17/EÚ o zmluvách o úvere

pre spotrebiteľov týkajúcich sa nehnuteľností určených na bývanie a o zmene smerníc

2008/48/ES a 2013/36/EÚ a nariadenia (EÚ) č. 1093/2010, ktorá sa však neaplikuje

na úverové zmluvy uzavreté do 21. marca 2016. Navyše ani v tejto smernici nie je

obsiahnutá otázka premlčania výkonu záložného práva, ktorá bola predmetom posúdenia

v napadnutom rozhodnutí krajského súdu Naopak, išlo o vnútroštátnu situáciu, keď

slovenské orgány nevykonávali právo Únie ani nebránili v realizácii individuálnych práv

plynúcich z práva Únie.

46. Vzhľadom na uvedené ústavný súd časť ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľka

namietala porušenie čl. 38 charty napadnutým rozhodnutím krajského súdu, odmietol ako

zjavne neopodstatnenú v súlade s .

47. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci (rozhodnutie o dočasnom opatrení,

alternatívne o odklade vykonateľnosti, o primeranom finančnom zadosťučinení) stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu