Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 309/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. Š., B., zastúpeného advokátkou JUDr. K. G.,

Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 20. januára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2012

doručená sťažnosť JUDr. J. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) z 20. januára 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom krajského súdu, ktorý mu predchádzal.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že «dňa 06.04.2011 podal na Okresný súd

Piešťany návrh na vydanie Platobného rozkazu voči odporcovi - spoločnosti D., s.r.o.,

(ďalej len „odporca“). Konanie bolo pôvodne vedené pod č. k. .

Od zamietnutia návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia (prvého

v poradí, pozn.) Okresným súdom Piešťany, t. j. od 03.05.2011 došlo k podstatným zmenám

v majetkovej podstate odporcu a v konaní odporcu, čo viedlo sťažovateľa k podaniu

2. návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Sťažovateľ preukázal, že došlo k podstatnému

zmenšeniu majetku, keď z 20 pozemkov a 17 rodinných domov, mu zostal 1 pozemok

a 2 rodinné domy a tvrdil (osvedčil), že tieto nehnuteľnosti neboli prevedené v rámci

podnikateľskej (developerskej) činnosti na konečných spotrebiteľov, ale boli prevádzané

na spoločnosť D., s.r.o., personálne prepojenú na J. G. a Ľ. B. (spoločníci a konatelia

odporcu a spoločnosti D., s.r.o.). Sťažovateľ sa neskôr dozvedel, že tieto prevody majetku

boli prevodmi za nie trhovú cenu, a ďalej, že vyplatenie kúpnej ceny spoločnosťou D., s.r.o.

bolo odložené až na rok 2013.

Okresný súd Piešťany čiastočne vyhovel 2. návrhu sťažovateľa na vydanie

predbežného opatrenia, a dňa 25.10.2011 vydal Uznesenie, č. k. -117, ktorým

zakázal nakladať odporcovi s dvoma nehnuteľnosťami, a to s rodinným domom so súp.

2

č. 7194 a parc. č. 10233/14 o výmere 18391m, ktorá bola za podozrivých okolností

prevedená dňa 24.10.2011 (deň pred vydaním predbežného opatrenia).

Na odvolanie odporcu, Krajský súd v Trnave, Uznesením zo dňa 20.01.2012, č. k.

-174 (2511204452), zmenil napadnuté uznesenie Okresného súdu Piešťany

a návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol.».

Sťažovateľ je toho názoru, že „uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa

20.01.2012, č. k. -174 (2511204452) bolo vydané v konaní, ktorým bolo

porušené ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu, podľa SR

a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd“.

Sťažovateľ porušenie svojich označených práv napadnutým postupom a napadnutým

rozhodnutím krajského súdu vidí v tom, že krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

nevysporiadal, respektíve opomenul vyhodnotiť podstatné skutočnosti, ktoré v konaní vyšli

najavo, čím dospel k nenáležitým právnym záverom, a porušil tak jeho označené práva.

Sťažovateľ v tomto smere poukazuje na to, že krajský súd «vôbec nevzal v úvahu,

resp. sa nevysporiadal s tým, že predmet sporu (uplatnená pohľadávka) je súčasťou

majetkového vyporiadania v roku 2009 medzi J. G. a Ľ. B., na jednej strane (teraz

spoločníci a štatutári odporcu a ostatných spoločností skupiny D.) a sťažovateľom

a PaedDr. O. ako bývalými spoločníkmi na strane druhej, že predmet sporu nie je jediným

sporom, že je naviazaný na ďalšie súdne konania, ktoré sťažovateľ v písomnom vyjadrení

k odvolaniu odporcu zo dňa 07.12,2011 podrobne opísal, že bola v tejto súvislosti podaná

i žaloba na odporovateľnosť úkonov voči pôvodne 7 spoločnostiam skupiny D., pretože

nielenže odporca sa zbavil majetku prevodom na spriaznenú spoločnosť, ale urobila tak aj

spoločnosť D., a.s aj spoločnosť D., s.r.o. (konatelia a spoločníci len J. G. a Ľ. B.), ktoré

boli žalované ako dlžníci v ostatných zmienených sporoch na zaplatenie pohľadávok, ktoré

vyplynuli z majetkového vyporiadania v roku 2009. O tom všetkom boli predložené dôkazy

v rámci jednotlivých súdnych sporov, ako aj v rámci predmetného súdneho sporu, ktoré

napáda sťažovateľ touto ústavnou sťažnosťou. Krajský súd v Trnave vôbec nezdôvodnil,

resp. neuviedol úvahy, z čoho vychádzal pri konštatovaní, že odporca (odporkyňa)

vykonávala prevody aj vo vzťahu k iným spoločnostiam skupiny D. Pokiaľ by súd vykonal

jednoduché šetrenie ohľadne majetku odporcu odo dňa 03.05.2011, ktoré v konečnom

dôsledku preukázal sám sťažovateľ, zistil by, že do 03.05,2011 predával odporca

nehnuteľnosti výlučne fyzickým osobám ako konečným spotrebiteľom, a až po zamietnutí 1.

návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia a po tom, ako sa J. G. a Ľ. B.

nepodarilo cez trestné oznámenia spochybniť platnosť majetkového vyporiadania z roku

2009 (cez údajnú prípravu vraždy a vydieranie) rýchlo a hromadne prevádzajú temer všetok

majetok na D., s.r.o. Tento prevod nebol bežným prevodom majetku, takúto podnikateľskú

činnosť odporca nevykonával, potom z akej aspoň osvedčenej skutočnosti Krajský súd

v Trnave vychádzal pri závere, že prevod bol prevodom v podnikateľskej činnosti a nie

prevodom v úmysle zbaviť sa majetku. A tak ako sťažovateľ poukazoval vo väčšine

zmienených súdnych sporoch, Krajský súd v Trnave si vôbec nepovšimol, že odporca

nepredložil kúpnu zmluvu, ktorou previedol hromadne všetok majetok na D., s.r.o. (neurobil

tak práve z dôvodu, že kúpna cena bola dohodnutá pod trhovú cenu a s odkladom jej

vyplatenia až v roku 2013). Tieto podmienky kúpnej zmluvy odporca účelovo nespomína,

resp. v iných súvisiacich sporoch zavádza.

Ďalším nedostatočným zdôvodnením, ktoré je postavené na svojvoľnej úvahe

Krajského súdu v Trnave, je citujem, „že len zo skutočnosti, že spoločnosť nemá nehnuteľný

majetok postačujúci na uspokojenie predpokladaného výkonu rozhodnutia nie je možné bez

ďalšieho vyvodzovať hrozbu nevymožiteľnosti takéhoto rozhodnutia. Táto skutočnosť sama

o sebe nevylučuje, že prípadný výkon rozhodnutia by mohol byť uspokojený napr. predajom

strojov, zariadení cenných papierov či iných hnuteľných vecí.“ Krajský súd v Trnave

opomenul, že meritum veci a samotný spor je vedený voči odporcovi. Zo samotného spisu

(teda priamo z dôkazov týkajúcich sa pohľadávky) vyplynulo, že odporca je spoločnosťou,

ktorej de facto podnikateľskou činnosťou (bez ohľadu na výpis z OR), predajným artiklom je

výlučne predaj rodinných domov, ktorých výstavba bola realizovaná inou spoločnosťou,

spoločnosťou K., s.r.o.. Odporca žiadnu inú činnosť, z ktorej by mal príjem, nevykonáva,

a stroje, prípadne cenné hnuteľné veci nevlastní. Netvrdil to ani sám odporca. Odporca

vo svojej argumentácii vôbec neuvádza, že by sa mohol sťažovateľ uspokojiť aj inak, ako

napr. predajom strojov a pod. Minimálne je podozrivé ako k takejto úvahe Krajský súd

v Trnave dospel. Ak by sme aj pripustili, že odporca má stroje, prípadne iné hnuteľné veci,

ktoré by mu mali zabezpečovať príjem v rámci podnikateľskej činnosti, potom je

odôvodnenie Krajského súdu v Trnave protirečivé a nelogické. Ak by sme obmedzili

odporcu v nakladaní s poslednou jedinou nehnuteľnosťou (ktorá je výsledkom výrobnej

činnosti), neobmedzili by sme ho v podnikateľskej činnosti, pretože by odporcovi zostali

stroje a iné hnuteľné veci, ktorými by mohol vyrábať ďalšie veci a zabezpečovať si tak ďalší

príjem z podnikania, a na druhej strane primerane by bola zabezpečená pohľadávka

sťažovateľa, bez zásahu do výrobnej činnosti odporcu. Odhliadnuc od tejto hypotézy,

faktom však zostáva, že odporca výrobnú činnosť nevykonáva.

S uvedenou otázkou má potom neoddeliteľne súvis aj primeranosť obmedzenia

podnikateľa nakladať s majetkom určeným na podnikanie. Sťažovateľ žiadal obmedziť

odporcu pôvodne v rozsahu 3 nehnuteľností, z ktorých dve už boli v čase vyhlásenie

rozhodnutí predané, preto sa mohlo a môže konať len o jednej nehnuteľnosti. Tak ako sa

sťažovateľ už vyššie vyjadril, je nesporné, že jediným a základným predmetom podnikania

odporcu bol predaj rodinných domov. Ak by sa Krajský súd v Trnave dostatočne zamyslel

nad hromadným prevodom nehnuteľného majetku z odporcu na D., s.r.o. a podmienkami,

za akých došlo k tomuto prevodu, pri ktorom ak by došlo k zaplateniu trhovej kúpnej ceny

spoločnosťou D., s.r.o. ako kupujúcim odporcovi ako predávajúcemu (čo nedošlo, odporca

doposiaľ v žiadnom konaní, či už v predmetnom spore, alebo v spore o odporovateľnosť

úkonu, 7Cb/l 46/2011 na OS Piešťany nedoložil kúpnu zmluvu z obavy, že bude preukázané

tvrdenie sťažovateľa o tom, že všetky prevody boli účelové), dospel by k záveru, že úver,

na ktorý sa odvolával aj sám odporca, by bol splatený v plnom rozsahu a nijako by už

k obmedzeniu v podnikaní odporcu aj pri zohľadnení obmedzenia v predaji 1 rodinného

domu nedošlo. V tomto smere Krajský súd v Trnave jednostranne vyhodnotil skutkový stav

a príliš formalistickým výkladom ustanovení o predbežnom opatrení porušil práva

sťažovateľa na spravodlivý proces. Neobstojí ani odôvodnenie Krajského súdu v Trnave

o nedôvodnosti potreby dočasnej úpravy pomerov alebo neexistencia ohrozenia budúceho

výkonu udávajúc, že je tu alternatívne možnosť odstúpenia od zmluvy ale aj ručenie

postupcom. Sťažovateľovi je nejasné a nezrozumiteľné čo by odstúpením od zmluvy

sťažovateľ dosiahol a po ďalšie je to jeho právo, ktoré ešte nerealizoval. Predsa súd

vyhodnocuje stav, ktorý tu je v čase vyhlásenia rozhodnutia a nevychádza z budúcich

vzťahov. Krajský súd v Trnave to mal bližšie vysvetliť v čom vidí výhodu odstúpenia od

zmluvy ako možnosti sťažovateľa uspokojiť sa na svojich nárokoch, keď je od počiatku

minimálne osvedčené, že spoločnosť K., s.r.o., ktorá bola postupcom, nemá žiadny hodnotný

majetok, je prepojená na J. G. a Ľ. B., a tá takticky po majetkovom vyporiadaní v roku 2009

prevádza všetok svoj majetok na S., s.r.o. (spriaznená s J. G. a Ľ. B.). O tom doložil

sťažovateľ dôkazy. Krajský súd v Trnave opomenul, že samotná zmluva o postúpení

pohľadávky, z ktorej si sťažovateľ uplatňuje pohľadávku v predmetnom spore, je súčasťou

majetkového vyporiadania v roku 2009 a že celý proces by mal dopad nielen na samotnú

zmluvu, ale aj na rad ďalších zmlúv uzavretých v rámci majetkového vyporiadania v roku

2009. Vyššie uvedené nedostatky v odôvodnení vzájomnej súvislosti medzi aplikáciou práva

na skutkový stav, toto všetko dokazuje ako laxné Krajský súd v Trnave vyhodnotil jednotlivé

skutočnosti, či už preukázané alebo tvrdené, ako si jednostranne vyhodnotil a najmä vytrhol

z kontextu tie, ktoré boli pre neho vyhovujúce, avšak na druhej strane bez bližšieho

odôvodnenia nevysporiadal s ostatnými skutočnosťami, ktoré najmä vo vzájomnej súvislosti

preukazujú špekulatívnosť prevodu majetku z odporcu na spoločnosť D., s.r.o. Ako ďalšia

skutočnosť, s ktorou sa Krajský súd v Trnave vôbec nevysporiadal, vzťah banky k

odporcovi, jeho podnikateľskej činnosti, ktorá J. G. a Ľ. B. napomáha v špekulatívnom

konaní, a to nielen v čase majetkového vyporiadania v roku 2009, ale až doteraz. Odporca v

rámci odvolania proti predbežnému opatreniu uvádza, že obmedzením v predaji majetku

(sťažovateľ podotýka že iba v rozsahu 1 rodinného domu) hrozí nesplatenie úveru banke.

Sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že 19 pozemkov a 16 rodinných domov bolo prevedených

na spoločnosť D., s.r.o., teda ich prevodom mohol a mal mať odporca dostatočné príjmy

na splatenie úveru. Sťažovateľ sa potom pýta aké ohrozenie podnikateľskej činnosti de iure

a de facto ako tvrdí odporca vo svojom odvolaní, keď jeho činnosť je predajom

19 pozemkov a 16 rodinných domov dovŕšená? Krajský súd v Trnave mal a musel

vyhodnotiť a vysporiadať sa so všetkými argumentami sťažovateľa, ktorými sťažovateľ

argumentoval nielen v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu, ale aj v samotnom návrhu

na vydanie predbežného opatrenia. On tak neurobil a preto je jeho rozhodnutie

nepresvedčivé a nepreskúmateľné.»

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského

súdu v Trnave, zo dňa 20.01.2012, vedenom pod sp. zn. b o l o

p o r u š e n é .

2 . Uznesenie Krajského súdu v Trnave, zo dňa 20.01.2012, sp. zn. 31Cob/182/2011-

174 zrušuje a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

3. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia

advokátke JUDr. K. G. vo výške 269,58 EUR do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo

návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým postupom a označeným rozhodnutím krajského súdu, ktorý zmenil rozhodnutie

súdu prvého stupňa (ktorým prvostupňový súd čiastočne vyhovel návrhu sťažovateľa) tak,

že návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až a až sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú. V prípade základného práva na súdnu ochranu podľa je

týmto v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“).

Podľa ustanovenia ak treba po začatí konania dočasne upraviť

pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné

vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné

opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho

dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia až .

Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,

ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé

následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť

tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu

vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov

práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý

okruh vzťahov.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta

a postavenia predbežného opatrenia, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení

dotýka, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo

slobôd.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné opatrenie, resp.

o návrhu na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia možno predovšetkým považovať

za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa . Predpokladom pre

záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné

alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní

o veci samej ( a nasl. ) (obdobne ). Aj v prípade nenariadenia

predbežného opatrenia je garantované právo dotknutého účastníka konania na konečnú,

definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozsudkom vo veci samej.

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje

aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,

pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie

Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000, č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala

neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).

V kontexte argumentácie sťažovateľa je potrebné osobitne akcentovať, že posúdenie

podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov

( ). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti

( ) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí

o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem

toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú

konečným spôsobom (). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných

opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia

o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len

za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí

všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu.

V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované

minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému

právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí

mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané

príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite

odôvodnené. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (, ).

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že všeobecný súd predbežným opatrením

dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť

ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných

pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich

charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania,

lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu.

Krajský súd v zmysle zásad upravených v preskúmal napadnuté uznesenie

prvostupňového súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že návrh

na nariadenie predbežného opatrenia v danom štádiu konania nie je opodstatnený, pretože

neboli splnené zákonné podmienky na nariadenie predbežného opatrenia (potreba dočasnej

úpravy pomerov účastníkov, primeranosť), preto zmenil uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 25. októbra 2011 tak, že návrh sťažovateľa zamietol.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia a jeho odôvodnenia dospel

k záveru, že ho možno považovať za ústavne udržateľné z hľadiska dodržania základných

ústavnoprocesných princípov. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol

dôvody zamietnutia návrhu sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia, preto

odôvodnenie predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo krajský súd v potrebnej

miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým,

t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov, ústavný súd považuje

napadnuté rozhodnutie krajského súdu za ústavne akceptovateľné. Ústavný súd nezistil, že

by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému uzneseniu krajského

súdu v kontexte posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru umožnila dospieť

k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv. V neposlednom rade

dospieť k iným právnym záverom, ako dospel krajský súd v napadnutom konaní, by nebolo

možné bez vykonania dokazovania, respektíve skúmania skutkového stavu, čo nie je úlohou

ústavného súdu, navyše, ani v konaní pred všeobecnými súdmi, ktorého predmetom je

rozhodovanie o predbežnom opatrení, sa dokazovanie nevykonáva (stačí len osvedčenie

istých skutočností pre potreby vydania rozhodnutia, pozn.) a de facto by došlo

k prejudikovaniu rozhodnutia ako takého, a tým by sa nahradila – reparovala činnosť

všeobecného súdu, čo nie je žiaduce.

Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práv

a slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu

pred začatím konania alebo v konaní o veci samej ( a nasl. a ), resp. ktoré

nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom

poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami. Zamietnutie návrhu na vydanie

predbežného opatrenia však nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť

sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012