Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 250/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa

Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti F., s. r. o., P., zastúpenej advokátom

JUDr. J. T., N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a základného práva na vlastníctvo

podľa rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo 7. februára 2011, a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo spoločnosti F., s. r. o., na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a základné právo na vlastníctvo podľa Slovenskej

republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 7. februára 2011

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-14 z 2. júna 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti F.,

s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľ“), v časti, ktorou namietala porušenie základného práva na

súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a základného práva na vlastníctvo podľa rozsudkom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 7. februára 2011.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 20. júna 2011

a tiež aj krajský súd vo vyjadrení z 28. júna 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od

ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo spoločnosti F., s.r.o., so sídlom P., na súdnu a inú právnu

ochranu podľa 2 hlavy, 7 oddielu SR právoplatným rozhodnutím Okresného súdu

v Kežmarku sp. zn.: -90 zo dňa 04.10.2010 porušené bolo.

2. Základné právo spoločnosti F., s.r.o., so sídlom P., vlastniť majetok podľa 2 hlavy,

2 oddielu SR právoplatným rozhodnutím Okresného súdu v Kežmarku sp. zn.:

-90 zo dňa 04.10.2010 porušené bolo.

3. Základné právo spoločnosti F., s.r.o., so sídlom P., na súdnu a inú právnu

ochranu podľa 2 hlavy, 7 oddielu SR právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v

Prešove sp. zn.: zo dňa 07.02.2011 porušené bolo.

4. Základné právo spoločnosti F., s.r.o., so sídlom P., vlastniť majetok podľa 2 hlavy,

2 oddielu SR právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn.:

zo dňa 07.02.2011 porušené bolo.

5. Rozsudok Okresného súdu v Kežmarku sp. zn.: -90 zo dňa 04.10.2010

a rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. .zn.: zo dňa 07.02.2011, sa zrušujú

a vec sa im vracia na ďalšie konanie.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a zo spisu Okresného súdu Kežmarok (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. , ktorý si ústavný súd pripojil pre účely rozhodovania

o sťažnosti sťažovateľa, sťažovateľ sa ako žalobca za účasti spoločnosti D., spol. s r. o., ako

vedľajšieho účastníka (ďalej len „vedľajší účastník“) domáhal v tomto konaní proti

žalovanému ‒S., a. s. (ďalej len „žalovaný“), určenia, že

- žalovaný ako záložný veriteľ zo zmluvy o zriadení záložného práva

k nehnuteľnostiam č. 215/60514-6/2 z 23. marca 1993 (ďalej len „záložná zmluva“) nie je

v zmysle o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona

Slovenskej národnej rady č. o notároch a notárskej činnosti (Notársky

poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“)

oprávnený navrhnúť vykonanie dražby nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 1269, k. ú. K.,

2

okres K., ako parc. č. 7039/35, zast. pl. a nádvoria o výmere 298 ma na nej postavenej

stavby rodinného domu súp. č. 1674 (ďalej len „nehnuteľnosť“),

- záložné právo zriadené záložnou zmluvou je premlčané a záložný veriteľ nie je

oprávnený uspokojiť ním zabezpečenú pohľadávku z predaja zálohu na dražbe podľa

zákona o dobrovoľných dražbách,

- záložné právo zriadené záložnou zmluvou je premlčané a žalovaný ako záložný

veriteľ nie je oprávnený uspokojiť ním zabezpečenú pohľadávku výkonom tohto záložného

práva.

Sťažovateľ svoju žalobu odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti,

ktorú nadobudol v dražbe podľa zákona o dobrovoľných dražbách, a to pôvodne bez tiarch.

V čase podania žaloby bolo na liste vlastníctva nehnuteľnosti zapísané záložné právo

v prospech žalovaného na základe záložnej zmluvy (jej vklad bol povolený pod č. V 335/93

25. marca 1993). Toto záložné právo bolo zriadené na účely zabezpečenia pohľadávky

z úverovej zmluvy č. 215/60514-6 z 23. marca 1993 (ďalej len „úverová zmluva“)

uzatvorenej medzi býv. S. (ďalej len „právny predchodca žalovaného“) a dlžníkom Ing. J.

R. Právoplatným rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. k. -100

z 13. októbra 1997 (právoplatnosť čo do istiny 22. októbra 1997) bola uložená Ing. J. R.

povinnosť zaplatiť právnemu predchodcovi žalovaného pohľadávku z úverovej zmluvy vo

výške 969 886,80 Sk, pričom z tohto rozsudku vyplýva, že táto pohľadávka sa stala splatnou

najneskôr 22. marca 1996 (úrok z omeškania bol veriteľovi priznaný od tohto času). Preto je

zrejmé, že nasledujúcim dňom (23. marca 1996) sa mohol právny predchodca žalovaného

po prvý raz domáhať uspokojenia svojej pohľadávky z úverovej zmluvy, či už podaním

žaloby na súd, alebo zo zálohu. Žalovaný vyzval sťažovateľa listom z 5. januára 2010 na

úhradu pohľadávky z úverovej zmluvy, ktorá nebola splnená dlžníkom, oznámil

sťažovateľovi začatie realizácie záložného práva, ako aj to, že sa bude domáhať uspokojenia

pohľadávky z výťažku predaja nehnuteľnosti (zálohu) na dobrovoľnej dražbe podľa zákona

o dobrovoľných dražbách. Vedľajší účastník – dražobník – vyzval sťažovateľa listom zo

6. marca 2010 na sprístupnenie nehnuteľnosti na účely obhliadky nehnuteľnosti.

V žalobe sťažovateľ argumentoval tým, že žalovaný nie je oprávnený navrhnúť

vykonanie dobrovoľnej dražby, záložné právo je premlčané a právo žalovaného domáhať sa

uspokojenia zo zálohu zaniklo. Sťažovateľ zároveň namietal premlčanie zabezpečenej

pohľadávky, čo odôvodnil tým, že štvorročná premlčacia doba (§ 387, § 397 Obchodného

zákonníka) začala plynúť 22. marca 1996 a uplynula s následkom premlčania práva

22. marca 2000 bez ohľadu na to, že bola priznaná právoplatným rozhodnutím, resp.

najneskôr sa premlčala uplynutím desaťročnej premlčacej doby, t. j. 22. marca 2006 (§ 408

ods. 1 ). Záložné právo, ktoré sa premlčalo najneskôr k rovnakému

dňu (, ), síce naďalej existuje, avšak už iba

v naturálnej forme a z tohto dôvodu sa nemožno domáhať ani jeho realizácie. Navyše,

žalovaný sa hodlá uspokojiť postupom podľa zákona o dobrovoľných dražbách, hoci

úverová aj záložná zmluva boli uzatvorené pred prijatím zákona o dobrovoľných dražbách,

keď platná právna úprava takúto možnosť nepoznala, v tom čase vzniklo aj právo

žalovaného domáhať sa uspokojenia zo zálohu, a vylučujú to aj prechodné ustanovenia

( ). Možnosť žalovaného domáhať sa

uspokojenia zo zálohu sa musí posudzovať podľa predpisov účinných do 31. decembra

2002. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení [§ 80 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] odôvodnil sťažovateľ tým, že ochrany svojich práv sa

nemôže domáhať inak, pokračovaním vo výkone záložného práva žalovaným mu hrozí

ujma, ktorú by nebolo možné dodatočne napraviť.

Žalovaný sa v konaní bránil tvrdením, že na základe právoplatného rozsudku

Okresného súdu Prievidza č. k. -100 z 13. októbra 1997 vedie ako oprávnený

exekúciu proti Ing. J. R. ako povinnému pre vymoženie 969 886,80 Sk s príslušenstvom na

Exekútorskom úrade JUDr. V. K. (ďalej len „súdny exekútor“) pod sp. zn. Ex 111/98, a to

od 9. februára 1998 až dosiaľ, a jeho pohľadávka nie je preto premlčaná (žalovaný doložil

správu súdneho exekútora). Poukázal na to, že ustanovenie

treba správne vykladať tak, že umožňuje realizovať záložné právo aj postupom podľa

zákona o dobrovoľných dražbách (nepravá retroaktivita).

Okresný súd žalobu sťažovateľa rozsudkom č. k. -90 zo 4. októbra 2010

zamietol. Vychádzal z toho, že žalovaný sa na základe ustanovení § 151j ods. 1 (z ktorého

vyplýva, že záložný veriteľ sa môže domáhať výkonu záložného práva aj vtedy, ak je

zabezpečená pohľadávka premlčaná) a môže

domáhať uspokojenia zo zálohu aj postupom podľa zákona o dobrovoľných dražbách,

pretože taký je skutočný zmysel právnej úpravy. Keďže nepovažoval za premlčanú

pohľadávku z úverovej zmluvy, nemohlo dôjsť ani k premlčaniu záložného práva (§ 100

ods. 2 ) a poukázal na ustanovenie

a . Okresný súd nemal za preukázaný ani naliehavý právny

záujem sťažovateľa na požadovanom určení.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. -90 zo 4. októbra 2010 podal

sťažovateľ odvolanie, ktoré odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci

a nedostatočným zistením skutkového stavu okresným súdom. V odvolaní zopakoval svoju

dovtedajšiu argumentáciu, s ktorou sa okresný súd podľa jeho názoru presvedčivo

nevysporiadal a poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Českej republiky.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 7. februára 2011 rozsudok

okresného súdu ako vecne správny ( ) potvrdil. Rozhodnutie odôvodnil takto:

„Odvolací súd prejednal vec podľa , a to bez nariadenia

pojednávania ( ) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe

ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu

prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad

v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa

nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

Premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však

priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej

doby ( ).

Premlčacia doba prestáva plynúť, keď veriteľ za účelom uspokojenia alebo určenia

svojho práva urobí akýkoľvek právny úkon, ktorý sa považuje podľa predpisu upravujúceho

súdne konanie za jeho začatie alebo za uplatnenie práva v už začatom konaní (§ 42

(správne má byť zrejme , pozn.) ).

Bez ohľadu na iné ustanovenia tohto zákona sa skončí premlčacia doba najneskôr po

uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. Námietku premlčania však

nemožno uplatniť v súdnom alebo rozhodcovskom konaní, ktoré sa začalo pred uplynutím

tejto lehoty ( ).

Záložný veriteľ môže pri výkone svojho záložného práva predať na verejnej dražbe

založenú nehnuteľnosť alebo iný záloh, ktorý má u seba alebo s ktorým je oprávnený

nakladať, ak na tento zamýšľaný výkon záložného práva včas upozorní záložcu a dlžníka, ak

to určuje zmluva, môže záložný veriteľ predať záloh aj iným vhodným spôsobom (§ 299

ods. 2 v znení platnom do 31. 12. 2002).

V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že rozsudkom Okresného súdu

Prievidza č. k. – 100 z 13. 10. 1997, ktorý nadobudol právoplatnosť 27. 10.

1997, bola uložená povinnosť vtedajšiemu žalovanému Ing. J. R. – R. zaplatiť vtedajšiemu

žalobcovi (právnemu predchodcovi žalovaného v tomto konaní) sumu 269 886,80 Sk istiny

s prísl. Po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku bol podaný návrh na exekúciu 9. 2.

1998 a ako správne zistil súd prvého stupňa, táto exekúcia naďalej prebieha u súdneho

exekútora JUDr. V. K. Okresný súd v Prievidzi vychádzal pri svojom rozhodnutí vo vzťahu

k vyššie uvedenej istine z úverovej zmluvy pod č. 215/60514-6 z 23.3.1993, ktorá nebola

riadne plnená zo strany vtedajšieho žalovaného Ing. J. R. V súvislosti s touto úverovou

zmluvou bola uzatvorená aj záložná zmluva vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktorých

vlastníkmi boli záložcovia Ing. P. R. a M. R.

Súd prvého stupňa správne uzatvára, že obe predmetné zmluvy (zmluva o úvere, ako

aj záložná zmluva) sú navzájom previazané právne úkony, ktorých zmyslom bolo

zabezpečenie pohľadávky a pri jej riadnom nesplácaní, vymoženie sumy, ktorá zostala

nesplatená a ktorá bola predmetom konania na Okresnom súde v Prievidzi pod sp.zn.

.

Pokiaľ ide o premlčanie predmetnej pohľadávky, nemožno súhlasiť s názorom

žalobcu, že táto pohľadávka mala byť premlčaná, pretože aj pri aplikácii ustanovenia § 408

ods. 1 je potrebné uzavrieť, že ide o pohľadávku, ktorá bola

právoplatne priznaná súdnym rozhodnutím, pričom prakticky bezprostredne s krátkym

časovým odstupom niekoľkých mesiacov po nadobudnutí rozsudku súdu prvého stupňa

v konaní pod sp.zn. Okresného súdu Prievidza, bola vo veci nariadená

exekúcia. To znamená, že námietku premlčania nemožno uplatniť so zreteľom na to, že pred

uplynutím premlčacej lehoty začalo konanie, a to jednak podkladové konanie smerujúce

k uloženiu povinnosti zaplatiť danú pohľadávku, ako aj exekučné konanie.

Taktiež nie je možné súhlasiť s názorom, že by došlo k premlčaniu práv vyplývajúcich

zo záložnej zmluvy. Správne v tomto smere poukazuje súd prvého stupňa na ustanovenie

, na základe ktorého sa môže veriteľ domáhať

uspokojenia svojich práv zo zálohu, aj keď je pohľadávka premlčaná. To znamená, že tým

skôr za situácie, keď pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je premlčaná a v jej

vymáhaní sa pokračuje, nemôžu byť premlčané práva vyplývajúce zo záložnej zmluvy,

pretože táto je zabezpečovacím prostriedkom vo vzťahu k samotnej pohľadávke.

Správne sú závery súdu prvého stupňa aj pokiaľ ide o možnú realizáciu záložného

práva, pričom konkrétne podmienky určovala záložná zmluva, ktorá sa javila (zrejme

správne má byť riadila, pozn.) ustanovením , avšak toto

ustanovenie bolo zrušené s účinnosťou od 1.1.2003, pričom od 1.1.2003 sa stal účinným

, ktorý zakotvuje spravovanie sa právnych vzťahov podľa tohto

zákona, aj keď tieto právne vzťahy vznikli pred 1.1.2003.

V tejto súvislosti nie je možné súhlasiť s tým, že by ustanovenia tohto zákona bolo

možné vykladať tak úzko, že by sa tento zákon nevzťahoval na záložné zmluvy a právne

vzťahy nimi založené, pokiaľ tieto záložné zmluvy boli uzatvorené pred účinnosťou tohto

zákona. V zhode so súdom prvého stupňa aj odvolací súd konštatuje, že ide o ďalšie

možnosti na strane záložného veriteľa, ktorý si môže uspokojiť pohľadávku zabezpečenú

záložným právom aj podľa ustanovení tohto zákona, a to v súvislosti so zákonom

č. o dobrovoľných dražbách. Opačný výklad ustanovení týchto zákonov by bol

v rozpore so zásadou vymožiteľnosti práv založených súdnym rozhodnutím, ako aj so

zmyslom, ktorý zákonodarca týmito zákonmi sledoval.

Správne preto postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ nevyhovel žalobe vo vzťahu

k prvému jej petitu, ktorým sa žalobca domáhal určenia, že žalovaný ako záložný veriteľ nie

je oprávnený postupovať podľa a navrhnúť predaj založených

nehnuteľností vo forme vykonania dražby.

Už vyššie bolo konštatované, že záložné právo má zabezpečovaciu povahu, je teda

zabezpečovacím prostriedkom slúžiacim na zabezpečenie vymoženia pohľadávky a nemôže

sa premlčať za situácie, že samotná pohľadávka, ktorú zabezpečuje nie je premlčaná. Súd

prvého stupňa správne analyzoval, že predmetná pohľadávka priznaná súdnym rozhodnutím

premlčaná nie je a za týchto okolností nemôže byť premlčané ani záložné právo zriadené

zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam pod č. 215/60514-6/2, tak ako sa to

domáhal žalobca v druhej časti petitu žaloby.

Z tých istých dôvodov nie je možné vyhovieť ani tretej časti petitu žaloby s poukazom

na to, že nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu o premlčaní záložného práva

zriadeného predmetnou zmluvou. Bez ohľadu na to, či ide o výkon záložného práva podľa

alebo o výkon záložného práva iným spôsobom, ako to mala na

mysli tretia časť petitu žaloby.

V ostatnom dovolací súd poukazuje na správne a presvedčivé dôvody súdu prvého

stupňa, na ktoré v celom rozsahu odkazuje ( ).

K odvolacím námietkam žalobcu je potrebné dodať to, že samotná okolnosť uzavretia

záložnej zmluvy vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam, ako aj priznanie pohľadávky

v podkladovom konaní pred 1.1.2003, nemôže mať za následok to, že by nebolo možné

využiť ustanovenia o dobrovoľných dražbách, ako na to poukazuje

žalobca vo svojom odvolaní. Opačný názor by bol totiž neúnosný z pohľadu zabezpečenia

vymožiteľnosti práva a včasnosti uspokojenia pohľadávok na základe možností, ktoré táto

nová právna úprava poskytuje.

Preto postupom podľa odvolací súd rozsudok ako vecne správny

potvrdil.“

Rozsudok okresného súdu č. k. -90 zo 4. októbra 2010 v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 7. februára 2011 nadobudol

právoplatnosť 3. marca 2011.

II.

Sťažnosť ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu ochranu

a základného práva na vlastníctvo týmito rozsudkami sťažovateľ odôvodnil tým, že oba

rozsudky vychádzali z nesprávneho skutkového zistenia veci a jej nesprávneho právneho

posúdenia, sú arbitrárne, súdy sa nedostatočne vysporiadali s vecnými a právnymi

argumentmi sťažovateľa a nesprávne aplikovali právne predpisy. Sťažovateľ zopakoval

v sťažnosti na odôvodnenie nesprávneho právneho posúdenia veci súdmi svoje argumenty

obsiahnuté v žalobe, ďalších jeho podaniach adresovaných okresnému súdu a v odvolaní.

Znova poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky (sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. ). Osobitne zdôraznil, že všeobecné súdy v jeho

veci dospeli v rozpore s právnym poriadkom ( ) k záveru,

podľa ktorého zabezpečená pohľadávka nie je premlčaná, čo odôvodnili tým, že sa o nej

viedlo súdne konanie a vedie sa exekučné konanie a premlčacia doba počas nich neplynula

( ). Všeobecnými súdmi použitý výklad Občianskeho

zákonníka je v rozpore s účelom a zmyslom tohto ustanovenia, novou právnou úpravou sa

spravujú iba nároky vzniknuté po 1. januári 2003. Jedným z týchto nárokov je aj nárok

záloženého veriteľa na uspokojenie sa zo zálohu, pričom treba vychádzať z momentu, kedy

takýto nárok vznikol a nie kedy bol aj skutočne uplatnený. Žalovaný sa môže domáhať

uspokojenia zo zálohu iba takým spôsobom, akým sa mohol domáhať uspokojenia pred

31. decembrom 2002. Postupom podľa zákona o dobrovoľných dražbách sa je možné

domáhať uspokojenia zo zálohu iba v prípade, ak nárok domáhať sa uspokojenia zo zálohu

vznikol po 1. januári 2003. V prípade sťažovateľa však nárok žalobcu domáhať sa

uspokojenia zo zálohu vznikol v roku 1996.

K sťažnosti sťažovateľa sa vyjadril krajský súd prípisom sp. zn. Spr 10092/2011,

v ktorom uviedol:

„V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že rozsudkom Okresného súdu

Prievidza č.k. - 100 z 13.10.1997, ktorý nadobudol právoplatnosť 27.10.1997,

bola uložená povinnosť vtedajšiemu žalovanému Ing. J. R. – R. zaplatiť vtedajšiemu

žalobcovi (právnemu predchodcovi žalovaného v tomto konaní) sumu 269886,80 Sk istiny

s prísl. Po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku bol podaný návrh na exekúciu

9.2.1998 a ako správne zistil súd prvého stupňa, táto exekúcia naďalej prebieha u súdneho

exekútora JUDr. V. K. Okresný súd v Prievidzi vychádzal pri svojom rozhodnutí vo vzťahu

k vyššie uvedenej istine z úverovej zmluvy pod č. 215/60514-6 z 23.3.1993, ktorá nebola

riadne plnená zo strany vtedajšieho žalovaného Ing. J. R. V súvislosti s touto úverovou

zmluvou bola uzavretá aj záložná zmluva vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktorých vlastníkmi

boli záložcovia Ing. P. R. a M. R.

Pokiaľ ide o premlčanie predmetnej pohľadávky, nemožno súhlasiť s názorom

žalobcu, že táto pohľadávka by mala byť premlčaná, pretože aj pri aplikácii ustanovenia

je potrebné uzavrieť, že ide o pohľadávku, ktorá bola

právoplatne priznaná súdnym rozhodnutím, pričom prakticky bezprostredne s krátkym

časovým odstupom niekoľkých mesiacov po nadobudnutí rozsudku súdu prvého stupňa

v konaní pod sp. zn. Okresného súdu Prievidza, bola vo veci nariadená

exekúcia. To znamená, že námietku premlčania nemožno uplatniť so zreteľom na to, že pred

uplynutím premlčacej lehoty začalo konanie, a to jednak podkladové konanie smerujúce

k uloženiu povinnosti zaplatiť danú pohľadávku, ako aj exekučné konanie.

Taktiež nie je možné súhlasiť s názorom, že by došlo k premlčaniu práv vyplývajúcich

zo záložnej zmluvy. Správne v tomto smere poukazuje súd prvého stupňa na ustanovenie

, na základe ktorého sa môže veriteľ domáhať

uspokojenia svojich práv zo zálohu, aj keď je pohľadávka premlčaná. To znamená, že tým

skôr za situácie, keď pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je premlčaná a v jej

vymáhaní sa pokračuje, nemôžu byť premlčané práva vyplývajúce zo záložnej zmluvy,

pretože táto je zabezpečovacím prostriedkom vo vzťahu k samotnej pohľadávke.

Správne sú závery súdu prvého stupňa aj pokiaľ ide o možnú realizáciu záložného

práva, pričom konkrétne podmienky určovala záložná zmluva, ktorá sa javila ustanovením

, avšak toto ustanovenie bolo zrušené s účinnosťou od

1.1.2003, pričom od 1.1.2003 sa stal účinný , ktorý zakotvuje

spravovanie sa právnych vzťahov podľa tohto zákona, aj keď tieto právne vzťahy vznikli

pred 1.1.2003.

V tejto súvislosti nie je možné súhlasiť s tým, že by ustanovenia tohto zákona bolo

možné vykladať tak úzko, že by sa tento zákon nevzťahoval na záložné zmluvy a právne

vzťahy nimi založené, pokiaľ tieto záložné zmluvy boli uzavreté pred účinnosťou tohto

zákona. V zhode so súdom prvého stupňa aj odvolací súd konštatuje, že ide o ďalšie

možnosti na strane záložného veriteľa, ktorý si môže uspokojiť pohľadávku zabezpečenú

záložným právom aj podľa ustanovení tohto zákona, a to v súvislosti so zákonom

č. o dobrovoľných dražbách. Opačný výklad ustanovení týchto zákonov by bol

v rozpore so zásadou vymožiteľnosti práv založených súdnym rozhodnutím, ako aj

so zmyslom, ktorý zákonodarca týmito zákonmi sledoval.“

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva na

oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle, nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

vykonávajú ( v spojení s ). Reálne uplatnenie základného práva na

súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana

v zákonom predpokladanej kvalite poskytne (mutatis mutandis napr. ,

).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého

v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží,

ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy,

a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Všeobecný súd

však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 7. februára

2011 vyplýva, že krajský súd potvrdil ako vecne správny rozsudok okresného súdu, ktorým

bola žaloba sťažovateľa zamietnutá z dôvodu, že podľa jeho názoru (1) ustanovenie § 408

je potrebné vykladať tak, že nie je premlčanou pohľadávka

uplynutím desiatich rokov od jej splatnosti v prípade, ak bolo o pohľadávke právoplatne

rozhodnuté v súdnom konaní (bola veriteľovi priznaná rozsudkom súdu) a súčasne na jeho

základe vedie veriteľ proti dlžníkovi exekúciu, ktorá v čase vznesenia námietky premlčania

záložcom stále prebiehala; (2) ustanovenie je potrebné

vykladať tak, že právo záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu treba

posudzovať podľa predpisov účinných po 1. januári 2003 aj v prípade, ak sa prvý raz mohol

domáhať uspokojenia zo zálohu už aj pred 31. decembrom 2002.

Sťažovateľ s takýmto výkladom ustanovenia

nesúhlasil a je presvedčený, že jeho ústavne konformným výkladom je nutné dospieť

k opačným záverom, t. j. že ustanovenie spôsobuje, že

pohľadávka je uplynutím desiatich rokov od jej splatnosti premlčaná bez ohľadu na to, že

bola judikovaná a následne bola a je predmetom exekúcie, čo znamená vo vzťahu

k premlčaniu výkonu záložného práva ( ), že toto právo

záložného veriteľa sa premlčí vždy v obchodnoprávnych vzťahoch najneskôr uplynutím

desiatich rokov od splatnosti zabezpečenej pohľadávky. Výklad ustanovenia § 879e ods. 1

krajským súdom považuje za odporujúci jeho účelu a zmyslu a jeho

dôsledkom bola na jeho vec aplikácia právneho predpisu, ktorý sa na ňu nevzťahuje (právne

predpisy upravujúce výkon záložného práva účinné po 1. januári 2003).

Krajský súd spôsob aplikácie a výkladu týchto ustanovení odôvodnil tým, že

„zmluva o úvere ako aj záložná zmluva sú navzájom previazané právne úkony, ktorých

zmyslom bolo zabezpečenie pohľadávky a pri jej riadnom nesplácaní“; ide o pohľadávku,

ktorá bola právoplatne priznaná súdnym rozhodnutím, bezprostredne s krátkym časovým

odstupom niekoľkých mesiacov bola vo veci nariadená exekúcia, „čo znamená, že pred

uplynutím premlčacej lehoty začalo konanie“ (podkladové aj exekučné); na základe

ustanovenia „ sa môže veriteľ domáhať uspokojenia

svojich práv zo zálohu, aj keď je pohľadávka premlčaná“, čo znamená, že „keď

pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je premlčaná a v jej vymáhaní sa pokračuje,

nemôžu byť premlčané práva vyplývajúce zo záložnej zmluvy, pretože táto je

zabezpečovacím prostriedkom vo vzťahu k samotnej pohľadávke“. Vo vzťahu k výkladu §

879e ods. 1 krajský súd argumentoval tým, že „opačný výklad

ustanovení týchto zákonov by bol v rozpore so zásadou vymožiteľnosti práv založených

súdnym rozhodnutím, ako aj so zmyslom, ktorý zákonodarca týmito zákonmi sledoval“, resp.

tým, že „opačný názor by bol neúnosný z pohľadu zabezpečenia vymožiteľnosti práva a

včasnosti uspokojenia pohľadávok na základe možností, ktoré nová právna úprava

poskytuje“.

Úlohou ústavného súdu v tejto situácii bolo posúdiť, či zodpovedá ústavne

konformnému výkladu aplikovaných ustanovení právnych predpisov názor krajského súdu,

podľa ktorého nedôjde k premlčaniu pohľadávky z obchodnoprávneho vzťahu v desaťročnej

premlčacej lehote od jej splatnosti v prípade, ak záložnému veriteľovi bola právoplatne

priznaná súdom a následne na jej vymoženie viedol a vedie exekúciu začatú ešte pred

uplynutím desaťročnej lehoty plynúcej od splatnosti pohľadávky, ako aj názor krajského

súdu, podľa ktorého ustanovenie je potrebné vykladať tak,

že právo záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu treba posudzovať podľa

predpisov účinných po 1. januári 2003 aj v prípade, ak sa prvý raz mohol domáhať

uspokojenia zo zálohu už aj pred 31. decembrom 2002.

Podľa bez ohľadu na iné ustanovenia tohto

zákona sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po

prvý raz plynúť. Námietku premlčania však nemožno uplatniť v súdnom alebo

rozhodcovskom konaní, ktoré sa začalo pred uplynutím tejto lehoty.

Podľa ak bolo právo právoplatne priznané

v súdnom alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace pred uplynutím premlčacej

doby alebo po jej uplynutí, možno rozhodnutie súdne vykonať, ak sa konanie o jeho výkone

začalo do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať.

Podľa premlčaním právo na plnenie povinnosti

druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba

namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.

Podľa premlčacia doba prestáva plynúť, keď veriteľ za

účelom uspokojenia alebo určenia svojho práva urobí akýkoľvek právny úkon, ktorý sa

považuje podľa predpisu upravujúceho súdne konanie za jeho začatie alebo za uplatnenie

práva v už začatom konaní.

Podľa v znení do 31. decembra 2002 záložný

veriteľ môže pri výkone svojho záložného práva predať na verejnej dražbe založenú

nehnuteľnosť alebo iný záloh, ktorý má u seba alebo s ktorým je oprávnený nakladať, ak na

tento zamýšľaný výkon záložného práva včas upozorní záložcu a dlžníka; ak to určuje

zmluva, môže záložný veriteľ predať zálohu aj iným vhodným spôsobom.

Podľa ak pohľadávka zabezpečená záložným

právom nie je riadne a včas splnená, môže sa záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa

uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná.

Podľa právo sa premlčí, ak sa nevykonalo

v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na

námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi

priznať.

Podľa premlčujú sa všetky majetkové práva

s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa

nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

Podľa pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené

inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý

raz.

Podľa ustanoveniami tohto zákona sa spravujú

aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2003; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj

nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2003 sa však posudzujú podľa doterajších

predpisov, ak nie je ustanovené inak.

Účelu a zmyslu právnej úpravy premlčania v obchodnom práve môže zodpovedať iba

taký výklad uvedených ustanovení, ktorý rešpektuje jednak účel a zmysel inštitútu

premlčania v právnom štáte a jednak citované ustanovenia vykladá v ich systematickom

kontexte. Existencia inštitútu premlčania je dôsledkom požiadavky právnej istoty, ktorá sa

prejavuje i v tom, aby nepretrvávali nevyjasnené právne vzťahy a neuspokojené práva bez

časového obmedzenia po neprimerane dlhú dobu. Inštitút premlčania má motivovať

veriteľov, aby svoje práva uplatňovali včas. Premlčaním právo nezaniká, zaniká iba žaloba,

teda spôsobilosť práva byť súdne alebo inak mocensky vykonateľné. K premlčaniu práva

dochádza márnym uplynutím premlčacej doby. Aj v okamihu uplynutia premlčacej doby je

však nastúpenie jeho následkov podmienené námietkou dlžníka. Tak ako je pre veriteľa

významnou hodnotou právneho štátu vymožiteľnosť práva, pre dlžníka je rovnako

významnou hodnotou aj naplnenie princípu právnej istoty. Z uvedeného je zrejmé, že

všeobecný súd je povinný riešiť spory vedené pred ním so zohľadnením všetkých princípov

právneho štátu a hľadať v situácii, keď sa záujmy účastníkov konania vedeného pred ním

dostanú do rozporu, ústavnú rovnováhu medzi nimi.

Aj z ustanovenia (a obdobne aj v

) vyplýva, že je potrebné rozlišovať samotné uplynutie premlčacej

doby (premlčanie pohľadávky) a následky z toho plynúce. Tie môžu nastať iba v prípade

splnenia kumulatívnej podmienky, ktorou je vznesenie námietky premlčania. Premlčané

právo nezaniká ani momentom uplynutia premlčacej doby a ani momentom vznesenia

námietky premlčania dlžníkom. Zatiaľ čo uplynutie premlčacej doby samo o sebe nemá

žiadne následky pre pohľadávku, jej uplynutie a vznesenie námietky premlčania dlžníkom

má za následok nemožnosť priznania alebo uznania pohľadávky súdom.

Záložné právo je právom, ktoré nepochybne premlčaniu podlieha (z čoho vychádzal

aj krajský súd), pretože nejde o majetkové právo, ktoré by bolo z možnosti premlčania

vylúčené. Premlčanie práva domáhať sa uspokojenia zo zálohu (ďalej aj len „premlčanie

záložného práva“) je upravené v a premlčacia lehota

tohto práva v § 101 Občianskeho zákona. Premlčaniu podlieha záložné právo v trojročnej

premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, keď vzniklo právo na uspokojenie

zabezpečenej pohľadávky zo zálohu. Premlčanie záložného práva sa riadi Občianskym

zákonníkom aj v prípade, ak ním bola zabezpečená pohľadávka spravujúca sa Obchodným

zákonníkom. Ak záložný veriteľ neuplatnil v premlčacej lehote právo na uspokojenie

pohľadávky zabezpečenej z výťažku z predaja zo zálohu, má to za následok, ak sa záložca

dovolá premlčania tohto práva, že záložný veriteľ sa nemôže úspešne domôcť speňaženia

zálohu (uspokojenia zabezpečenej pohľadávky z výťažku z predaja zálohu). Záložné právo

v takom prípade už nemôže byť naďalej spôsobilým predmetom na uspokojenie

zabezpečenej pohľadávky.

Z tejto úpravy ( ) je ďalej zrejmé, že trojročná

premlčacia doba záložného práva neuplynie skôr, než uplynie premlčacia doba

zabezpečenej pohľadávky. Tak ako na to poukázal krajský súd, je to dôsledkom vzájomnej

previazanosti právneho vzťahu založeného zmluvou záložnou a zmluvou, na základe ktorej

vznikla zabezpečovaná pohľadávka. Zmysel právnej úpravy stanovujúcej, že právo

záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu sa nepremlčí prv, než uplynie

premlčacia doba zabezpečenej pohľadávky, spočíva v tom, že v situácii, keď obe premlčacie

doby (premlčacia doba zabezpečenej pohľadávky a premlčacia doba záložného práva)

môžu, ale nemusia začať plynúť v rovnaký deň, nezodpovedalo by akcesorickej povahe

záložného práva, ak by existovala zabezpečená pohľadávka, vo vzťahu ku ktorej premlčacia

doba (ktorá môže byť aj dlhšia než trojročná) neuplynula, a súčasne záložného práva, vo

vzťahu ku ktorému už (trojročná) premlčacia doba uplynula, čo by malo za následok stav,

za ktorého by sa veriteľ zabezpečenej pohľadávky mohol domáhať uspokojenia sa zo zálohu

iba podmienečne pre prípad, že záložca námietku premlčania jeho práva domáhať sa

uspokojenia zo zálohu nevznesie.

Tomu korešponduje aj ustanovenie , podľa

ktorého sa môže záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj

vtedy, keď je zabezpečená pohľadávka premlčaná. To však platí iba v prípade, ak nie je

zároveň premlčané aj právo záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu, resp.

v prípade, ak síce premlčané je, avšak záložca nevzniesol námietku premlčania. Nie je totiž

vylúčená situácia, že trojročná premlčacia lehota práva domáhať sa uspokojenia zo zálohu

uplynie záložnému veriteľovi neskôr, než premlčacia doba práva veriteľa domáhať sa

zaplatenia pohľadávky voči dlžníkovi (napr. ak ide o zabezpečenú pohľadávku, ktorá sa

premlčuje v kratšej premlčacej dobe než trojročnej).

Z citovaných ustanovení pre prípad, že záložca a obligačný dlžník sú rozdielne

osoby, zároveň vyplýva aj to, že zatiaľ čo námietku premlčania pohľadávky môže účinne

vzniesť iba obligačný dlžník (avšak nie záložca), v spojení s § 100 ods. 2 Občianskeho

zákonníka platí, že námietku premlčania práva domáhať sa uspokojenia zo zálohu, môže

vzniesť iba záložca (avšak nie obligačný dlžník zabezpečenej pohľadávky).

Ustanovenie ustanovuje absolútne obmedzenie

premlčacej doby v obchodnoprávnych vzťahoch, premlčacia doba uplynie

v obchodnoprávnych vzťahoch vždy najneskôr uplynutím desiatich rokov odo dňa, keď

začala plynúť po prvý raz. Z tohto princípu niet výnimky. Prvá veta ustanovenia § 408

ods. 1 teda upravuje iba otázku plynutia a premlčacej doby

a moment jej uplynutia.

Druhá veta ustanovenia § 408 ods. 1 a ustanovenie § 408 ods. 2 Obchodného

zákonníka (ako to vyplýva z ich doslovného výkladu) upravujú oprávnenie dlžníka vzniesť

námietku premlčania so zamýšľaným následkom, t. j. vylúčením možnosti premlčané právo

veriteľovi proti dlžníkovi priznať ( druhá veta ), resp.

možnosť súdne rozhodnutie ukladajúce dlžníkovi povinnosť plniť vykonať (§ 408 ods. 2

). Druhá veta ustanovenia sa

vzťahuje iba na obmedzenie práva dlžníka vzniesť námietku premlčania a iba na obdobie od

začatia súdneho konania veriteľom na zaplatenie pohľadávky voči dlžníkovi (ak toto bolo

začaté pred uplynutím desiatich rokov od času, keď desaťročná absolútna premlčacia doba

začala plynúť) do skončenia takéhoto súdneho konania.

Ustanovenie upravuje jeden z prípadov, v ktorom

premlčacia doba prestáva plynúť (v dôsledku vykonania úkonu veriteľa na účely

uspokojenia práva) počas trvania zákonom stanovenej prekážky (súdneho konania) s tým, že

po jej odpadnutí opäť plynie, čím dochádza k jej faktickému predĺženiu. Účelom

ustanovenia prvej vety obsahujúceho absolútne

obmedzenie predlžovania premlčacej lehoty je stanovenie konečného (maximálneho)

momentu, v ktorom premlčacia doba uplynie bez ohľadu na iné ustanovenia Obchodného

zákona, teda aj v prípade, ak došlo k jej faktickému predĺženiu, napríklad v dôsledku

vykonania úkonu veriteľa na účely uspokojenia práva. Toto absolútne obmedzenie

premlčacej doby sa vzťahuje na všetky prípady jej predlžovania podľa Obchodného

zákonníka vrátane prípadu podľa .

Pokiaľ ustanovenie predlžuje plynutie

premlčacej doby práva domáhať sa uspokojenia zo zálohu tak, že ustanovuje, že záložné

práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka, vychádza z toho, že je potrebné

skúmať iba to, kedy uplynie premlčacia doba zabezpečovanej pohľadávky, avšak nie to, či

bola dlžníkom vo vzťahu k právu veriteľa domáhať sa splnenia zabezpečovanej pohľadávky

aj vznesená námietka premlčania. Vznesenie námietky premlčania záložného práva je

významné iba vo vzťahu k právu záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu,

pričom je zrejmé, že túto námietku môže vzniesť iba záložca a prvý raz tak môže (úspešne)

urobiť až v momente, keď uplynula premlčacia doba aj zabezpečovanej pohľadávky, nielen

trojročná premlčacia doba pre premlčanie práva záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia

zo zálohu. V prípade ak tieto premlčacie doby uplynuli, záložný veriteľ nezačal s predajom

zálohu a záložcom bola námietka premlčania vznesená, stráca záložný veriteľ možnosť

domáhať sa (proti vôli záložcu) uspokojenia zo zálohu, pretože jeho záložné právo je

premlčané. Samostatnou otázkou ostáva, aký je ďalší právny osud samotného záložného

práva, t. j. či premlčané záložné právo po vznesení námietky premlčania záložcom naďalej

existuje v naturálnej forme alebo zaniká s poukazom na to, že po vznesení námietky

premlčania záložcom záložný veriteľ už nemôže záložné právo vykonať a dobrovoľné

splnenie nároku záložného veriteľa na uspokojenie zo zálohu už nie je pojmovo možné (ako

k tomu dospieva napr. Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn.

z 21. decembra 2010).

Pri ústavne konformnom výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov, ktoré

sa na vec vzťahujú v ich vzájomnej spojitosti, je potrebné vychádzať aj z previazanosti

ustanovenia (primárne) ods. 2 a Občianskeho

zákonníka, pričom neostáva než dospieť takto k záveru, podľa ktorého k predĺženiu

premlčacej doby zabezpečenej pohľadávky nedochádza v obchodnoprávnych vzťahoch nad

rámec jej absolútneho obmedzenia, hoci sa už pre ňu vedie exekúcia, v dôsledku čoho ani

podľa nedôjde k predĺženiu (samostatnej) premlčacej

doby záložného práva, keďže je už zabezpečená pohľadávka premlčaná sama osebe.

Pre úplnosť ústavný súd poukazuje i na to, že predmetom konania a rozhodovania

krajského súdu nebolo posudzovanie nastúpenia následkov premlčania práva na plnenie

zo zabezpečenej pohľadávky žalovaného voči jeho dlžníkovi (Ing. R.). Predmetom konania

pred krajským súdom bolo iba posudzovanie následkov vznesenia námietky premlčania

záložného práva sťažovateľom ako záložcom (odlišným od dlžníka) vo vzťahu k premlčaniu

práva záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu vo vlastníctve sťažovateľa

v situácii, keď od momentu, v ktorom mohol žalovaný svoje právo uplatniť prvý raz,

uplynula žalovanému márne desaťročná lehota a márne uplynula i premlčacia lehota

záložného práva.

Ako vyplýva z uvedeného, ak krajský súd svoje rozhodnutie založil na takom

výklade ustanovenia a ,

ktorým dospel k záveru, podľa ktorého ani v prípade, ak záložca vznesie námietku

premlčania práva záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu po márnom

uplynutí desiatich rokov od splatnosti zabezpečenej pohľadávky a premlčacej doby

záložného práva, počas ktorých sa uspokojenia zo zálohu jeho speňažením nedomáhal (bez

ohľadu na to, či tak mohol alebo nemohol urobiť v konkrétnom prípade s ohľadom na

odlišnosť osoby záložcu a dlžníka), nemá to za následok zánik možnosti záložného veriteľa

domáhať sa núteného uspokojenia sa zo zálohu, vykladal uvedené ustanovenia spôsobom,

ktorým poprel ich účel a zmysel.

Zároveň však ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že tieto závery sa de lege

lata vzťahujú iba na prípady zabezpečenia záložným právom obchodnoprávneho záväzku.

Vo vzťahu k rovnakému zabezpečeniu záväzkov občianskoprávnych bol zákonodarcom

ponechaný režim s odlišnými charakteristikami. Takýto právny stav (rozdielnosť právneho

režimu daného právnou úpravou) môže vyvolať v závislosti od záverov posúdenia

opodstatnenosti premietnutia odlišností oboch prípadov do právnej úpravy, potrebu jeho

posúdenia z hľadiska jeho súladnosti so základnými ústavnými princípmi v konaní podľa

. V konaní o sťažnosti sťažovateľa však ústavnému súdu

nepatrí tieto otázky posudzovať.

Ustanovenie (podľa ktorého ustanoveniami

tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2003; vznik týchto

právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2003 sa však posudzujú

podľa doterajších predpisov, ak nie je ustanovené inak) vyložil krajský súd tak, že toto

ustanovenie v prípade sťažovateľa poskytuje „ďalšie možnosti na strane záložného veriteľa,

ktorý si môže uspokojiť pohľadávku zabezpečenú záložným právom aj podľa ustanovení

tohto zákona, a to v súvislosti so o dobrovoľných dražbách“, teda

posudzoval nároky zo záložného práva záložného veriteľa podľa právnej úpravy účinnej

od 1. januára 2003.

Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že podľa právnych predpisov účinných

do 31. decembra 2002 sa posudzuje nielen platnosť vzniku záložného práva, ale aj nároky,

ktoré zo záložného práva zriadeného pred 1. januárom 2003 vznikli pred 1. januárom 2003.

Jedným z nárokov záložného veriteľa je aj nárok domáhať sa uspokojenia zo zálohu, resp.

výťažku z jeho predaja. Obsah tohto nároku, ktorý nepochybne vznikol pred 1. januárom

2003, sa nemohol zmeniť zmenou právnych predpisov práve z dôvodu času jeho vzniku.

Je v súlade s princípom právnej istoty, aby sa spôsob uspokojenia zo zálohu záložného

veriteľa riadil počas celého trvania práva záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo

zálohu právnymi predpismi účinnými v čase vzniku záložného práva. Pokiaľ dôjde k ich

následnej zmene do dňa vzniku práva záložného veriteľa domáhať sa splnenia zabezpečenej

pohľadávky zo zálohu, vplyv zmeny právnej úpravy na takéto nároky je vyjadrený

v prechodnom ustanovení právneho predpisu ( ). Bolo

by z hľadiska rešpektovania základných princípov právneho štátu neakceptovateľné

pripustiť, aby sa nároky účastníkov záložnej zmluvy, ktoré vznikli za predchádzajúcej

právnej úpravy, riadili novou právnou úpravou, ktorú v čase vzniku nároku poznať nemohli.

Ani zdôraznením „neúnosnosti“ opačného výkladu tohto ustanovenia, než je výklad

krajského súdu, „z pohľadu zabezpečenia vymožiteľnosti práva a včasnosti uspokojenia

pohľadávok na základe možností, ktoré nová právna úprava poskytuje“, nie je možné

poprieť skutočný obsah, účel a zmysel tohto ustanovenia. Z tohto hľadiska a s takýmto

následkom mohol hodnotiť obsah ustanovenia

zákonodarca pred jeho zaradením do právneho poriadku, avšak nie všeobecný súd po tom,

čo sa toto ustanovenie súčasťou právneho poriadku stalo s následkom popretia jeho zmyslu.

Ani výkladom citovaných ustanovení nemožno však dospieť k záveru, podľa ktorého

by oprávnenie záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu postupom podľa

právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2002 (v kontexte okolností veci sťažovateľa) bolo

možné stotožniť s domáhaním sa uspokojenia zo zálohu na dobrovoľnej dražbe podľa dnes

účinnej právnej úpravy.

Krajský súd teda na zistený stav veci nepoužil ústavne súladne interpretovanú platnú

a účinnú právnu normu (právne predpisy upravujúce postup pri uspokojení sa záložného

veriteľa zo zálohu účinné do 31. decembra 2002), naopak použil právnu normu, ktorá sa na

vec sťažovateľa nevzťahovala. Na druhej strane je však zároveň zrejmé, že záložný veriteľ

by sa naďalej (aj po zmene právnej úpravy) mohol domáhať uspokojenia zo zálohu

postupom podľa v znení do 31. decembra 2002 (ak by pre

takýto postup boli splnené podmienky) nebyť toho, že sťažovateľ vzniesol námietku

premlčania.

Z týchto dôvodov považoval ústavný súd rozhodnutie krajského súdu o potvrdení

rozsudku okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa za rozporné so sťažovateľom

označenými ustanoveniami , pretože pri aplikácii citovaných zákonných predpisov

všeobecným súdom sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že zásadne

poprel ich účel a význam. Ústavný súd preto konštatoval, že rozsudkom sp. zn.

zo 7. februára 2011 krajský súd porušil základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a základné právo na vlastníctvo podľa

.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Keďže krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 7. februára 2011 porušil

označené základné práva sťažovateľa, ústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Bude povinnosťou krajského súdu

riadiť sa právnym názorom ústavného súdu a znova posúdiť odvolacie námietky

sťažovateľa v intenciách tohto nálezu ústavného súdu.

Trovy konania si sťažovateľ neuplatnil, preto sa ústavný súd týmto nárokom

nezaoberal.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2011