Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)II. ÚS 447/2017
PDF · 239.27 KB
No categories available
II. ÚS 447/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Advokátska
kancelária, Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 182/2016 a jeho uznesením z 10. júna 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2016
doručená a 21. septembra 2016 doplnená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Co 182/2016 a jeho uznesením z 10. júna 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Napadnutým uznesením krajský súd v neprospech sťažovateľa ako odporcu
v spore o určenie vlastníckeho (resp. spoluvlastníckeho) práva k nehnuteľnostiam zmenil
zamietavé uznesenie Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) o návrhu na
nariadenie predbežného opatrenia a zakázal sťažovateľovi nakladať s označenými
nehnuteľnosťami.
3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že v konaní o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam okresný súd uznesením č. k. 10 C 37/2016-18 z 1. februára 2016
zamietol návrh (ďalej aj „navrhovateľ“ alebo „žalobca“) na nariadenie
predbežného opatrenia s odôvodnením, že neosvedčil existenciu uplatneného práva a ani
potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov.
4. Krajský súd na odvolanie navrhovateľa uznesením č. k. 6 Co 182/2016-50
z 10. júna 2016 napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil tak, že sťažovateľovi zakázal
nakladať so spornými nehnuteľnosťami, ktoré ležia v k. ú. a v katastri nehnuteľností
sú vedené na , a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Na rozdiel od
okresného súdu odvolací súd bol toho názoru, že pri nariaďovaní predbežného opatrenia
netreba osvedčovať existenciu uplatneného práva a že navrhovateľ dostatočne preukázal
potrebu dočasnej úpravy. Toto uznesenie odvolacieho súdu je konečné, proti ktorému zákon
nepripúšťa dovolanie a sťažovateľovi bolo doručené 27. júna 2016.
5. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že podľa judikatúry sa ústavný súd spravidla
necíti byť oprávnený zasahovať do rozhodnutia o predbežnom opatrení, lebo nejde
o konečné rozhodnutie, ale aj takéto rozhodnutie je spôsobilé zasiahnuť do základných práv
účastníkov konania, a tak ho možno podrobiť ústavnoprávnemu prieskumu v rámci tzv.
obmedzeného testu ústavnosti. Pri takomto teste ústavný súd skúma, či predbežné opatrenie
malo zákonný podklad, či nie je prejavom svojvôle a tiež či pri jeho vydávaní nedošlo
k flagrantnému porušeniu zásad spravodlivého procesu.
6. Podľa sťažovateľa predbežné opatrenie v danom prípade je spôsobilé zasiahnuť
do jeho ústavne zaručených práv, lebo sa ním dočasne obmedzujú vlastnícke práva,
konkrétne tie jeho zložky, ktoré spočívajú v dispozíciách s majetkom, a to po celú dobu až
do právoplatne skončeného konania, ktoré v slovenských reáliách trvá takmer vždy viac ako
5 rokov (aj 10 rokov).
7. Dôvodom pre kasačný zásah ústavného súdu proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu sú podľa sťažovateľa ústavnoprávne vady, to (i) arbitrárnosť uznesenia a
(ii) nedoručenie návrhu žalobcu na začatie konania, na nariadenie predbežného opatrenia,
a ani odvolania žalobcu proti zamietajúcemu uzneseniu okresného súdu o predbežnom
opatrení.
7. 1 K prvej vade sťažovateľ argumentuje, že prijímanie meritórneho výsledku je síce
v rámci rozhodnutia o návrhu na predbežné opatrenie „dočasnej úpravy pomerov“ zásadne
neprípustné, ale procesne musí vyhodnotiť, či bude konanie žalovaného sťažovateľa
s dostatočnou mierou pravdepodobnosti posúdené ako protiprávne. A touto podstatnou
otázkou sa krajský súd na rozdiel od okresného súdu odmietol zaoberať, v čom treba vidieť
prvky arbitrárnosti napadnutého uznesenia. Navrhovateľovi totiž nesvedčí žiadne právo
k predmetným nehnuteľnostiam a nemal ho ani v minulosti, t. j. pred rokom 2014. Najskôr
chcel predmetné nehnuteľnosti kúpiť od sťažovateľa za dohodnutú kúpnu cenu 400 000 €
(ide o lukratívny podnikateľský pozemok so stavbami v centre Nitry). Financie však
nezohnal, preto chcel aspoň polovicu za 200 000 €, a aby ľahšie získal úver už s možnosťou
ručenia predmetom kúpy, zastierajúcou kúpnou zmluvou s 28. januára 2014 (absolútne
neplatnou, lebo nezodpovedala vôli účastníkov), sťažovateľ polovičný podiel previedol na
navrhovateľa s tým, že po získaní úveru mu vyplatí dohodnutú kúpnu cenu 200 000 € –
naozaj zamýšľaný, teda úkon zastretý, ktorý je ale tiež podľa sťažovateľa neplatný, lebo
nebol urobený v písomnej forme, pokiaľ ide o kúpnu cenu. Keď sa tak nestalo, došlo k tzv.
spätnému prevodu na základe kúpnej zmluvy z 29. októbra 2014, ktorou navrhovateľ
previedol na sťažovateľa sporný polovičný podiel predmetných nehnuteľností za rovnakých
podmienok, ako to bolo dohodnuté 28. januára 2014, teda za kúpnu cenu 20 000 €, pričom
táto kúpna zmluva bola zavkladovaná okresným úradom 17. decembra 2014, o čom ako
dôkaz sťažovateľ predložil relevantné listiny.
Uvedené skutočnosti podľa sťažovateľa jasne preukazujú „dubióznosť“ žaloby
o určení spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam a rovnako aj návrhu na vydanie
predbežného opatrenia a je poľutovaniahodné, že to nechcel vidieť krajský súd, čím podľa
sťažovateľa flagrantne porušil § 75 ods. 2 v spojení s § 76 ods. 1 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku, keď predbežné opatrenie nariadil bez zákonného podkladu.
7.2 Podstatnejšie porušenie základných procesných práv vidí sťažovateľ
v skutočnosti, že nemal žiadnu možnosť procesnej obrany proti krajským súdom uloženej
právnej povinnosti, pretože mu nebol vôbec doručený návrh na začatie konania, návrh
na nariadenie predbežného opatrenia a ani odvolanie žalobcu proti zamietajúcemu
uzneseniu okresného súdu, čím nemal žiadnu príležitosť sa k podanému návrhu pred
vydaním rozhodnutia vyjadriť.
Z uvedených skutočností podľa sťažovateľa vyplýva, že postupom krajského súdu
bolo porušené jeho ústavou zaručené právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo na rovnosť účastníkov súdneho
konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že o nariadení predbežného opatrenia sa dozvedel až
z príslušného katastra nehnuteľností, ktorý mu pre tento účel aj poskytol fotokópie
príslušných listín a rozhodnutí, ktoré pripája k sťažnosti. V tejto súvislosti podľa neho treba
povedať, že uplatňovanie jeho procesných práv pred súdom nie je samoúčelom, ale
nevyhnutným prostriedkom na ochranu jeho základných práv (tu práva vlastníckeho) a na
dosiahnutie spravodlivosti medzi účastníkmi konania. Preto tiež v zmysle § 52 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) žiada odložiť vykonateľnosť napadnutého
uznesenia krajského súdu, pretože mu spôsobuje likvidačnú ujmu na jeho podnikateľských
aktivitách, a zrejme to aj bol motív konania žalobcu.
8. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na rovnosť účastníkov
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením Krajského súdu Nitra z 10.6.2016, sp. zn.
6Co 182/2016, porušené boli.
Uznesenie KS Nitra z 10.6.2016, 6Co 182/2016, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie
konanie.
Krajský súd Nitra je povinný uhradiť náhradu trov konania v sume
363,78 Eur - odmena za 2 úkony po 143 Eur + 2 x 8,58 Eur + 20% DPH, t.j. 60,62 Eur - na
účet JUDr. Eleny Ľalíkovej do 1 mesiaca.“
II.
9. Z relevantnej časti napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. 6 Co 182/2016-50
z 10. júna 2016 vyplýva, že:
„(...) V predmetnej veci sa navrhovateľ domáhal nariadenia predbežného opatrenia
podľa § 102 ods. 1 OSP, nakoľko spolu s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia
podal aj návrh vo veci samej, t. j. návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.
K charakteru konania o návrhu na vydanie predbežného opatrenia je nutné uviesť, že toto
konanie má svoje špecifiká, ktoré ho odlišujú od zásad, na ktorých stojí základné konanie
v tom, že ich použitie je limitované dosiahnutie účelu predbežného opatrenia, a preto sa
neuplatňujú v celej šírke, ale s dôkazom na rýchlosť ochrany práv a spoľahlivosť tvrdení
navrhovateľa na úrovni osvedčenia skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre záver o potrebe
nevyhnutnosti predbežného opatrenia. Pred nariadením predbežného opatrenia alebo
zamietnutím návrhu na jeho nariadenie súd nevykonáva dokazovanie, ale vychádza iba
z obsahu a príloh, pričom na základe spravdepodobnenia (osvedčenia) vyvodí záver o tom,
či je osvedčená legálnosť (potreba, naliehavosť) dočasne upraviť pomery účastníkov. Zákon
preto nepredpokladá, že súd bude pri rozhodovaní o predbežnom opatrení vykonávať
dokazovanie a naopak vo vedomí, že výsluchom účastníka konania proti ktorému návrh na
nariadenie predbežného opatrenia smeruje, by mohol byť zmarený účel uvedeného
opatrenia. V ustanovení § 75 ods. 6 OSP zákon výslovne poukazuje zásadne, že súd
rozhoduje aj bez výsluchu účastníkov, vychádza pritom z obsahu návrhu tak, ako je
stanovené v ust. § 75 ods. 2 OSP.
V danom prípade navrhovateľ svoj návrh na vydanie predbežného opatrenia po
skutkovej stránke zdôvodnil tým, že žiada určiť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
uvedeným v petite návrhu z dôvodu, že kúpna zmluva, na základe ktorej previedol svoj
spoluvlastnícky podiel na odporcu je neplatná. Súd prvého stupňa vo veci rozhodol a návrh
na nariadenie predbežného opatrenia zamietol z dôvodu, že navrhovateľ neosvedčil
základné predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, a to existenciu uplatneného
práva a teda predpoklad vyhovenia návrhu vo veci samej a ani potrebu dočasnej úpravy
pomerov účastníkov. S takýmto právnym posúdením súdu prvého stupňa sa odvolací súd
nestotožňuje a považuje ho za nesprávne.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia ako aj dôvodov odvolania
podaného navrhovateľom dospel k záveru, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní
nepostupoval v zmysle vyššie uvedených zásad o nariadení predbežného opatrenia.
Z ustanovenia § 102 ods. 1 OSP s použitím § 74 ods. 1 OSP vyplýva, skutočnosť, že
predbežné opatrenie počas konania vo veci samej možno vydať len z dvoch dôvodov –
z dôvodu potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov a z dôvodu obavy, že by výkon
súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Pri rozhodovaní o tom, či súd návrhu na predbežné
opatrenie vyhovie je potrebné vychádzať z týchto zásad. Súd prvého stupňa nesprávne
konštatoval, že navrhovateľ neosvedčil základné predpoklady na nariadenie predbežného
opatrenia a to predpoklad vyhovenia návrhu vo veci samej.
Medzi základné predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia nemožno
považovať predpoklad vyhovenia návrhu vo veci samej, pretože by išlo o prejudikovanie
sporu a ako bolo vyššie konštatované, predbežné opatrenie možno vydať z dôvodu potreby
dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania. Súd prvého stupňa konštatoval, že neosvedčil
potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania, odvolací súd na rozdiel od súdu
prvého stupňa zastáva názor, že navrhovateľ dostatočne preukázal potrebu dočasnej úpravy
pomerov účastníkov, keď jednoznačne v návrhu, ako aj z listinných dôkazov bolo
preukázané, že odporca inzeruje na predaj nehnuteľnosti ku ktorým sa navrhovateľ domáha
určenia spoluvlastníckeho podielu. Je taktiež nepochybné, že ak by v priebehu o určenie
vlastníckeho práva došlo k odpredaju sporných nehnuteľností, bol by i výkon súdneho
rozhodnutia ohrozený.
V danom prípade navrhovateľ osvedčil dostatočným spôsobom reálnu obavu z toho,
že odporca mieni vlastnícky previesť nehnuteľnosť na iný subjekt a dostatočne osvedčil aj
reálnosť obavy z ohrozenia výkonu rozhodnutia pre prípad, že by v základnom konaní
vo veci samej bol úspešný. Preto podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa
nepostupoval správne, a preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
zmenil a návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyhovel podľa § 220 OSP.“
III.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
13. Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 182/2016 a jeho uznesením
z 10. júna 2016.
14. Skôr ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu prijateľnosti sťažnosti na ďalšie
konanie, dáva do pozornosti, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu a konania
správneho orgánu bol účinný a platný Občiansky súdny poriadok, ktorý bol s účinnosťou od
1. júla 2016 nahradený novými procesnými kódexmi, konkrétne Civilným sporovým
poriadkom, Civilným mimosporovým poriadkom a Správnym súdnym poriadkom. Ústavný
súd tak musí vychádzať pri posudzovaní prijateľnosti sťažnosti aj z tejto skutočnosti
a prihliadať na v rozhodujúcom čase účinnú a platnú legislatívu vzťahujúcu sa na vec
sťažovateľa a rozhodovaciu činnosť ústavného súdu.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy účastníci sú si v konaní (...) rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).
16. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (I. ÚS 117/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť
každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného
procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva
na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, III. ÚS 32/07), najmä
s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, v ktorom sú upravené náležitosti
odôvodnenia.
Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j. v zmysle
procesnoprávnych predpisov) je zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav
v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť
riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny
zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania
pred svojvôľou súdu.
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií
procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to, či sa
odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne
nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na
ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov
[pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99,
rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2].
Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych
záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
17. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či
odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť
v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem na vec sťažovateľa (na dokázaný
skutkový stav) a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľa,
alebo naopak, či vzhľadom na odôvodnenie a právne závery krajského súdu v ňom uvedené
je sťažnosť zjavne neopodstatnená a teda ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo
možné konštatovať porušenie označených ústavných práv napadnutým rozsudkom
krajského súdu.
18. Podstatou sťažnosti je jednak (i) námietka sťažovateľa, ktorý si je vedomý
v istom zmysle zníženej ústavnej ochrany spravodlivého procesu v konaní o predbežnom
opatrení, ale ktorý zároveň tvrdí, že predbežné opatrenie, ktorým je blokovaný jeho majetok
má natoľko slabý právny základ, že predsa len porušuje právo na súdnu ochranu a (ii)
taktiež namieta skutočnosť, že nedoručením návrhu na začatie konania, na nariadenie
predbežného opatrenia a odvolania proti zamietajúcemu uzneseniu okresného súdu
o predbežnom opatrení bola porušená kontradiktórnosť v súvisiacom konaní.
19. Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia, resp. o návrhu na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia, možno považovať
za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom na
záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné
alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní
o veci samej [§ 74 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku; porov. I. ÚS 46/00,
III. ÚS 406/2013]. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla
zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich
nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu (porov. III. ÚS 309/2012).
Posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou
všeobecných súdov (čl. 142 ústavy), preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať
do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných
súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania
nezasahujú konečným spôsobom (porov. IV. ÚS 82/09). Avšak aj v konaniach, v rámci
ktorých všeobecný súd rozhoduje o predbežných opatreniach, musia byť dodržané
minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu (napr.
20. Ústavný súd teda posudzuje problematiku predbežných opatrení zásadne iba
v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu rozhodnutí tohto druhu pristupuje len za celkom
výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí súdu o predbežných
opatreniach iba za predpokladu, že by takým rozhodnutím došlo k procesnému excesu,
ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (porov.
III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07).
21. Ústavný súd sa oboznámil s uzneseniami krajského, ale aj okresného súdu
perspektívou judikatúry týkajúcej sa predbežných opatrení a konštatuje, že sťažnosť je
zjavne neopodstatnená. Okresný súd, okrem argumentov technickejšieho rázu, v prvom rade
uviedol, že vo veci niet predpokladu na úspech v konaní vo veci. Z tohto dôvodu návrh
zamietol. Naopak, krajský súd považoval túto pozíciu okresného súdu za nesprávnu, vytkol
mu ju, a vychádzal zo skutočnosti, že inzerát sťažovateľa dostatočne osvedčuje možnosť
úbytku majetku na úkor žalobcu. Krajský súd tak akcentoval preventívnosť.
22. Ústavný súd bez toho, aby sa musel výslovne prikloniť k jednému
zo všeobecných súdov, konštatuje, že si teoreticky vie predstaviť situáciu, v ktorej má
žaloba natoľko „nehájiteľný“ právny základ, že by to ovplyvňovalo aj paralelné
rozhodovanie o predbežnom opatrení. V predmetnej veci však o takúto situáciu nejde.
Už skutočnosť, že sťažovateľ musí v sťažnosti pomerne podrobne vysvetľovať podstatu
merita, a to z jeho perspektívy, svedčí o tom, že tieto úvahy vystupujú z rámca konania
o predbežnom opatrení. Krajský súd dostatočne a jasne vyjadril svoje myšlienky, a tak
rozhodnutie nie je procesne arbitrárne. Ústavný súd okrem týchto argumentov, zahrnul
do svojho uvažovania aj tú skutočnosť, že sťažovateľovi jeho majetok ostáva, len má
obmedzenú možnosť s ním nakladať. Okresný súd prerokoval vec v „meritórnom“ konaní
6. októbra 2016, a tak je daný predpoklad, že sa spolu s meritom veci čoskoro ustáli aj
právna pozícia dočasne upravená predbežným opatrením.
23. Pokiaľ sťažovateľ namieta aj porušenie kontradiktórnosti konania nedoručením
návrhu na začatie konania, na nariadenie predbežného opatrenia a odvolania proti
zamietajúcemu uzneseniu okresného súdu o predbežnom opatrení, ústavný súd je toho
názoru, že sťažnosť je v tejto časti neprípustná, pretože nemožnosť vyjadriť sa k veci je
chránená zákazom odňatia možnosti konať pred súdom, avšak pridržiavajúc sa svojej
stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu
(siedmy oddiel ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie sú zásadne „výsledkové“,
to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie
ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci od pokračujúceho konania a rozhodnutia
všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika,
rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú,
či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp.
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
24. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že právne závery, ktoré
v danej veci zaujal krajský súd, sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú
obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré pri rozhodovaní aplikoval. Napadnuté uznesenie
krajského súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné
a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými
právami, ktoré by zakladali reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie.
25. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júla 2017