Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 447/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Advokátska

kancelária, Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 10. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2016

doručená a 21. septembra 2016 doplnená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“), základného práva na rovnosť

v konaní podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 10. júna 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Napadnutým uznesením krajský súd v neprospech sťažovateľa ako odporcu

v spore o určenie vlastníckeho (resp. spoluvlastníckeho) práva k nehnuteľnostiam zmenil

zamietavé uznesenie Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) o návrhu na

nariadenie predbežného opatrenia a zakázal sťažovateľovi nakladať s označenými

nehnuteľnosťami.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že v konaní o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam okresný súd uznesením č. k. -18 z 1. februára 2016

zamietol návrh (ďalej aj „navrhovateľ“ alebo „žalobca“) na nariadenie

predbežného opatrenia s odôvodnením, že neosvedčil existenciu uplatneného práva a ani

potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov.

4. Krajský súd na odvolanie navrhovateľa uznesením č. k. -50

z 10. júna 2016 napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil tak, že sťažovateľovi zakázal

nakladať so spornými nehnuteľnosťami, ktoré ležia v k. ú. a v katastri nehnuteľností

sú vedené na , a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Na rozdiel od

okresného súdu odvolací súd bol toho názoru, že pri nariaďovaní predbežného opatrenia

netreba osvedčovať existenciu uplatneného práva a že navrhovateľ dostatočne preukázal

potrebu dočasnej úpravy. Toto uznesenie odvolacieho súdu je konečné, proti ktorému zákon

nepripúšťa dovolanie a sťažovateľovi bolo doručené 27. júna 2016.

5. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že podľa judikatúry sa ústavný súd spravidla

necíti byť oprávnený zasahovať do rozhodnutia o predbežnom opatrení, lebo nejde

o konečné rozhodnutie, ale aj takéto rozhodnutie je spôsobilé zasiahnuť do základných práv

účastníkov konania, a tak ho možno podrobiť ústavnoprávnemu prieskumu v rámci tzv.

obmedzeného testu ústavnosti. Pri takomto teste ústavný súd skúma, či predbežné opatrenie

malo zákonný podklad, či nie je prejavom svojvôle a tiež či pri jeho vydávaní nedošlo

k flagrantnému porušeniu zásad spravodlivého procesu.

6. Podľa sťažovateľa predbežné opatrenie v danom prípade je spôsobilé zasiahnuť

do jeho ústavne zaručených práv, lebo sa ním dočasne obmedzujú vlastnícke práva,

konkrétne tie jeho zložky, ktoré spočívajú v dispozíciách s majetkom, a to po celú dobu až

do právoplatne skončeného konania, ktoré v slovenských reáliách trvá takmer vždy viac ako

5 rokov (aj 10 rokov).

7. Dôvodom pre kasačný zásah ústavného súdu proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu sú podľa sťažovateľa ústavnoprávne vady, to (i) arbitrárnosť uznesenia a

(ii) nedoručenie návrhu žalobcu na začatie konania, na nariadenie predbežného opatrenia,

a ani odvolania žalobcu proti zamietajúcemu uzneseniu okresného súdu o predbežnom

opatrení.

7. 1 K prvej vade sťažovateľ argumentuje, že prijímanie meritórneho výsledku je síce

v rámci rozhodnutia o návrhu na predbežné opatrenie „dočasnej úpravy pomerov“ zásadne

neprípustné, ale procesne musí vyhodnotiť, či bude konanie žalovaného sťažovateľa

s dostatočnou mierou pravdepodobnosti posúdené ako protiprávne. A touto podstatnou

otázkou sa krajský súd na rozdiel od okresného súdu odmietol zaoberať, v čom treba vidieť

prvky arbitrárnosti napadnutého uznesenia. Navrhovateľovi totiž nesvedčí žiadne právo

k predmetným nehnuteľnostiam a nemal ho ani v minulosti, t. j. pred rokom 2014. Najskôr

chcel predmetné nehnuteľnosti kúpiť od sťažovateľa za dohodnutú kúpnu cenu 400 000 €

(ide o lukratívny podnikateľský pozemok so stavbami v centre Nitry). Financie však

nezohnal, preto chcel aspoň polovicu za 200 000 €, a aby ľahšie získal úver už s možnosťou

ručenia predmetom kúpy, zastierajúcou kúpnou zmluvou s 28. januára 2014 (absolútne

neplatnou, lebo nezodpovedala vôli účastníkov), sťažovateľ polovičný podiel previedol na

navrhovateľa s tým, že po získaní úveru mu vyplatí dohodnutú kúpnu cenu 200 000 € –

naozaj zamýšľaný, teda úkon zastretý, ktorý je ale tiež podľa sťažovateľa neplatný, lebo

nebol urobený v písomnej forme, pokiaľ ide o kúpnu cenu. Keď sa tak nestalo, došlo k tzv.

spätnému prevodu na základe kúpnej zmluvy z 29. októbra 2014, ktorou navrhovateľ

previedol na sťažovateľa sporný polovičný podiel predmetných nehnuteľností za rovnakých

podmienok, ako to bolo dohodnuté 28. januára 2014, teda za kúpnu cenu 20 000 €, pričom

táto kúpna zmluva bola zavkladovaná okresným úradom 17. decembra 2014, o čom ako

dôkaz sťažovateľ predložil relevantné listiny.

Uvedené skutočnosti podľa sťažovateľa jasne preukazujú „dubióznosť“ žaloby

o určení spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam a rovnako aj návrhu na vydanie

predbežného opatrenia a je poľutovaniahodné, že to nechcel vidieť krajský súd, čím podľa

sťažovateľa flagrantne porušil § 75 ods. 2 v spojení s § 76 ods. 1 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku, keď predbežné opatrenie nariadil bez zákonného podkladu.

7.2 Podstatnejšie porušenie základných procesných práv vidí sťažovateľ

v skutočnosti, že nemal žiadnu možnosť procesnej obrany proti krajským súdom uloženej

právnej povinnosti, pretože mu nebol vôbec doručený návrh na začatie konania, návrh

na nariadenie predbežného opatrenia a ani odvolanie žalobcu proti zamietajúcemu

uzneseniu okresného súdu, čím nemal žiadnu príležitosť sa k podanému návrhu pred

vydaním rozhodnutia vyjadriť.

Z uvedených skutočností podľa sťažovateľa vyplýva, že postupom krajského súdu

bolo porušené jeho zaručené právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa

a dohovoru, ako aj právo na rovnosť účastníkov súdneho

konania podľa .

Sťažovateľ ďalej uvádza, že o nariadení predbežného opatrenia sa dozvedel až

z príslušného katastra nehnuteľností, ktorý mu pre tento účel aj poskytol fotokópie

príslušných listín a rozhodnutí, ktoré pripája k sťažnosti. V tejto súvislosti podľa neho treba

povedať, že uplatňovanie jeho procesných práv pred súdom nie je samoúčelom, ale

nevyhnutným prostriedkom na ochranu jeho základných práv (tu práva vlastníckeho) a na

dosiahnutie spravodlivosti medzi účastníkmi konania. Preto tiež v zmysle § 52 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) žiada odložiť vykonateľnosť napadnutého

uznesenia krajského súdu, pretože mu spôsobuje likvidačnú ujmu na jeho podnikateľských

aktivitách, a zrejme to aj bol motív konania žalobcu.

8. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru a na rovnosť účastníkov

podľa uznesením Krajského súdu Nitra z 10.6.2016, sp. zn.

, porušené boli.

Uznesenie KS Nitra z 10.6.2016, , zrušuje a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

Krajský súd Nitra je povinný uhradiť náhradu trov konania v sume

363,78 Eur - odmena za 2 úkony po 143 Eur + 2 x 8,58 Eur + 20% DPH, t.j. 60,62 Eur - na

účet JUDr. Eleny Ľalíkovej do 1 mesiaca.“

II.

9. Z relevantnej časti napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. -50

z 10. júna 2016 vyplýva, že:

„(...) V predmetnej veci sa navrhovateľ domáhal nariadenia predbežného opatrenia

podľa , nakoľko spolu s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia

podal aj návrh vo veci samej, t. j. návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

K charakteru konania o návrhu na vydanie predbežného opatrenia je nutné uviesť, že toto

konanie má svoje špecifiká, ktoré ho odlišujú od zásad, na ktorých stojí základné konanie

v tom, že ich použitie je limitované dosiahnutie účelu predbežného opatrenia, a preto sa

neuplatňujú v celej šírke, ale s dôkazom na rýchlosť ochrany práv a spoľahlivosť tvrdení

navrhovateľa na úrovni osvedčenia skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre záver o potrebe

nevyhnutnosti predbežného opatrenia. Pred nariadením predbežného opatrenia alebo

zamietnutím návrhu na jeho nariadenie súd nevykonáva dokazovanie, ale vychádza iba

z obsahu a príloh, pričom na základe spravdepodobnenia (osvedčenia) vyvodí záver o tom,

či je osvedčená legálnosť (potreba, naliehavosť) dočasne upraviť pomery účastníkov. Zákon

preto nepredpokladá, že súd bude pri rozhodovaní o predbežnom opatrení vykonávať

dokazovanie a naopak vo vedomí, že výsluchom účastníka konania proti ktorému návrh na

nariadenie predbežného opatrenia smeruje, by mohol byť zmarený účel uvedeného

opatrenia. V ustanovení zákon výslovne poukazuje zásadne, že súd

rozhoduje aj bez výsluchu účastníkov, vychádza pritom z obsahu návrhu tak, ako je

stanovené v ust. .

V danom prípade navrhovateľ svoj návrh na vydanie predbežného opatrenia po

skutkovej stránke zdôvodnil tým, že žiada určiť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

uvedeným v petite návrhu z dôvodu, že kúpna zmluva, na základe ktorej previedol svoj

spoluvlastnícky podiel na odporcu je neplatná. Súd prvého stupňa vo veci rozhodol a návrh

na nariadenie predbežného opatrenia zamietol z dôvodu, že navrhovateľ neosvedčil

základné predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, a to existenciu uplatneného

práva a teda predpoklad vyhovenia návrhu vo veci samej a ani potrebu dočasnej úpravy

pomerov účastníkov. S takýmto právnym posúdením súdu prvého stupňa sa odvolací súd

nestotožňuje a považuje ho za nesprávne.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia ako aj dôvodov odvolania

podaného navrhovateľom dospel k záveru, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní

nepostupoval v zmysle vyššie uvedených zásad o nariadení predbežného opatrenia.

Z ustanovenia s použitím vyplýva, skutočnosť, že

predbežné opatrenie počas konania vo veci samej možno vydať len z dvoch dôvodov –

z dôvodu potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov a z dôvodu obavy, že by výkon

súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Pri rozhodovaní o tom, či súd návrhu na predbežné

opatrenie vyhovie je potrebné vychádzať z týchto zásad. Súd prvého stupňa nesprávne

konštatoval, že navrhovateľ neosvedčil základné predpoklady na nariadenie predbežného

opatrenia a to predpoklad vyhovenia návrhu vo veci samej.

Medzi základné predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia nemožno

považovať predpoklad vyhovenia návrhu vo veci samej, pretože by išlo o prejudikovanie

sporu a ako bolo vyššie konštatované, predbežné opatrenie možno vydať z dôvodu potreby

dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania. Súd prvého stupňa konštatoval, že neosvedčil

potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania, odvolací súd na rozdiel od súdu

prvého stupňa zastáva názor, že navrhovateľ dostatočne preukázal potrebu dočasnej úpravy

pomerov účastníkov, keď jednoznačne v návrhu, ako aj z listinných dôkazov bolo

preukázané, že odporca inzeruje na predaj nehnuteľnosti ku ktorým sa navrhovateľ domáha

určenia spoluvlastníckeho podielu. Je taktiež nepochybné, že ak by v priebehu o určenie

vlastníckeho práva došlo k odpredaju sporných nehnuteľností, bol by i výkon súdneho

rozhodnutia ohrozený.

V danom prípade navrhovateľ osvedčil dostatočným spôsobom reálnu obavu z toho,

že odporca mieni vlastnícky previesť nehnuteľnosť na iný subjekt a dostatočne osvedčil aj

reálnosť obavy z ohrozenia výkonu rozhodnutia pre prípad, že by v základnom konaní

vo veci samej bol úspešný. Preto podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa

nepostupoval správne, a preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

zmenil a návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyhovel podľa .“

III.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa ústavný súd návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

)

13. Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa , základného práva na rovnosť v konaní

podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 10. júna 2016.

14. Skôr ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu prijateľnosti sťažnosti na ďalšie

konanie, dáva do pozornosti, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu a konania

správneho orgánu bol účinný a platný , ktorý bol s účinnosťou od

1. júla 2016 nahradený novými procesnými kódexmi, konkrétne Civilným sporovým

poriadkom, a . Ústavný

súd tak musí vychádzať pri posudzovaní prijateľnosti sťažnosti aj z tejto skutočnosti

a prihliadať na v rozhodujúcom čase účinnú a platnú legislatívu vzťahujúcu sa na vec

sťažovateľa a rozhodovaciu činnosť ústavného súdu.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa účastníci sú si v konaní (...) rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

16. Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v až ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu

( ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť

každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného

procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva

na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť ().

Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle , ), najmä

s , v ktorom sú upravené náležitosti

odôvodnenia.

Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j. v zmysle

procesnoprávnych predpisov) je zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav

v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť

riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z , sú jedny

zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania

pred svojvôľou súdu.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na

ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

[pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99,

rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2].

Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych

záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

17. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či

odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť

v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem na vec sťažovateľa (na dokázaný

skutkový stav) a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľa,

alebo naopak, či vzhľadom na odôvodnenie a právne závery krajského súdu v ňom uvedené

je sťažnosť zjavne neopodstatnená a teda ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo

možné konštatovať porušenie označených ústavných práv napadnutým rozsudkom

krajského súdu.

18. Podstatou sťažnosti je jednak (i) námietka sťažovateľa, ktorý si je vedomý

v istom zmysle zníženej ústavnej ochrany spravodlivého procesu v konaní o predbežnom

opatrení, ale ktorý zároveň tvrdí, že predbežné opatrenie, ktorým je blokovaný jeho majetok

má natoľko slabý právny základ, že predsa len porušuje právo na súdnu ochranu a (ii)

taktiež namieta skutočnosť, že nedoručením návrhu na začatie konania, na nariadenie

predbežného opatrenia a odvolania proti zamietajúcemu uzneseniu okresného súdu

o predbežnom opatrení bola porušená kontradiktórnosť v súvisiacom konaní.

19. Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia, resp. o návrhu na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia, možno považovať

za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa . Predpokladom na

záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné

alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní

o veci samej [ a nasl. ; porov. ,

]. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla

zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich

nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu (porov. ).

Posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou

všeobecných súdov ( ), preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán

ochrany ústavnosti ( ) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať

do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných

súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania

nezasahujú konečným spôsobom (porov. ). Avšak aj v konaniach, v rámci

ktorých všeobecný súd rozhoduje o predbežných opatreniach, musia byť dodržané

minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu (napr.

).

20. Ústavný súd teda posudzuje problematiku predbežných opatrení zásadne iba

v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu rozhodnutí tohto druhu pristupuje len za celkom

výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí súdu o predbežných

opatreniach iba za predpokladu, že by takým rozhodnutím došlo k procesnému excesu,

ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (porov.

, ).

21. Ústavný súd sa oboznámil s uzneseniami krajského, ale aj okresného súdu

perspektívou judikatúry týkajúcej sa predbežných opatrení a konštatuje, že sťažnosť je

zjavne neopodstatnená. Okresný súd, okrem argumentov technickejšieho rázu, v prvom rade

uviedol, že vo veci niet predpokladu na úspech v konaní vo veci. Z tohto dôvodu návrh

zamietol. Naopak, krajský súd považoval túto pozíciu okresného súdu za nesprávnu, vytkol

mu ju, a vychádzal zo skutočnosti, že inzerát sťažovateľa dostatočne osvedčuje možnosť

úbytku majetku na úkor žalobcu. Krajský súd tak akcentoval preventívnosť.

22. Ústavný súd bez toho, aby sa musel výslovne prikloniť k jednému

zo všeobecných súdov, konštatuje, že si teoreticky vie predstaviť situáciu, v ktorej má

žaloba natoľko „nehájiteľný“ právny základ, že by to ovplyvňovalo aj paralelné

rozhodovanie o predbežnom opatrení. V predmetnej veci však o takúto situáciu nejde.

Už skutočnosť, že sťažovateľ musí v sťažnosti pomerne podrobne vysvetľovať podstatu

merita, a to z jeho perspektívy, svedčí o tom, že tieto úvahy vystupujú z rámca konania

o predbežnom opatrení. Krajský súd dostatočne a jasne vyjadril svoje myšlienky, a tak

rozhodnutie nie je procesne arbitrárne. Ústavný súd okrem týchto argumentov, zahrnul

do svojho uvažovania aj tú skutočnosť, že sťažovateľovi jeho majetok ostáva, len má

obmedzenú možnosť s ním nakladať. Okresný súd prerokoval vec v „meritórnom“ konaní

6. októbra 2016, a tak je daný predpoklad, že sa spolu s meritom veci čoskoro ustáli aj

právna pozícia dočasne upravená predbežným opatrením.

23. Pokiaľ sťažovateľ namieta aj porušenie kontradiktórnosti konania nedoručením

návrhu na začatie konania, na nariadenie predbežného opatrenia a odvolania proti

zamietajúcemu uzneseniu okresného súdu o predbežnom opatrení, ústavný súd je toho

názoru, že sťažnosť je v tejto časti neprípustná, pretože nemožnosť vyjadriť sa k veci je

chránená zákazom odňatia možnosti konať pred súdom, avšak pridržiavajúc sa svojej

stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu

(siedmy oddiel ) a právo na spravodlivé súdne konanie sú zásadne „výsledkové“,

to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie

ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci od pokračujúceho konania a rozhodnutia

všeobecných súdov (, , , ).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ) obdobne ako

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika,

rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú,

či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp.

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

24. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že právne závery, ktoré

v danej veci zaujal krajský súd, sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú

obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré pri rozhodovaní aplikoval. Napadnuté uznesenie

krajského súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými

právami, ktoré by zakladali reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie.

25. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2017