Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 37 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (42)III. ÚS 406/2013
PDF · 188.34 KB
No categories available
III. ÚS 406/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5
Co/112/2013-142 z 5. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2013
doručená sťažnosť J. Š., T. (ďalej len „sťažovateľ), vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 5 Co/112/2013-142 z 5. apríla 2013.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Sťažovateľ vystupoval ako žalobca v konaní o zdržanie sa zásahov do vlastníckeho
práva + PO proti odporcom 1/ A., a. s., so sídlom T. a 2/ O., s. r. o. so sídlom T.
Žalobca sa v konaní vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn.
8 C 210/2012 domáhal zdržania sa zásahov do vlastníckeho práva...
Žalovaný 1/ však využíva všetky nehnuteľnosti v plnom rozsahu, hoci nájomnú
zmluvu uzavrel len s jediným spoluvlastníkom.
Žalovaný 2/ je prevádzkovateľom lyžiarskeho strediska S., pričom túto činnosť
realizuje na všetkých nehnuteľnostiach, špecifikovaných v prvom bode, teda okrem iného i
na nehnuteľnostiach, ktoré sú vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Na predmetných
nehnuteľnostiach boli realizované stavby, resp. stavebné úpravy a bol na nich umiestnený
zasnežovací systém.
Žalobca pritom neuzavrel žiadnu nájomnú zmluvu, týkajúcu sa predmetných
nehnuteľností, ani neudelil súhlas na ich využívanie na prevádzkovanie lyžiarskeho
strediska, či na iné komerčné účely. Žiadny súhlas na využívanie týchto pozemkov neudelili
ani predchádzajúci vlastníci, ktorí žalobcovi tieto nehnuteľnosti scudzili, o čom svedčia ich
písomné potvrdenia, ktoré pripájame v prílohe.
Žalobca zaslal dňa 17. 12. 2012 žalovaným doporučené listy - výzvu na bezodkladné
upustenie od neoprávneného užívania pozemkov a na zahájenie vzájomného rokovania.
Táto výzva bola žalovaným zaslaná aj prostredníctvom e-mailu a do dispozičnej sféry
žalovaných sa dostala dňa 20. 12. 2012. Žalovaní však na predmetnú výzvu do dnešného
dňa nijakým spôsobom nereagovali.
Súčasne s podaním žaloby navrhovateľ navrhol aj nariadenie predbežného
opatrenia, ktorým súd uloží odporcovi 1/ a 2/ povinnosť zdržať sa užívania vyššie
uvedených nehnuteľnosti formou prevádzkovania lyžiarskeho vleku a vykonávania iných
zimných športov a vykonávania akýchkoľvek iných činností na predmetných
nehnuteľnostiach.
Žalovaní 1/ a 2/ podali prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 07. 01. 2013
vzájomný návrh, v ktorom argumentovali tým, že žalobca nepreukázal naliehavý právny
záujem na vydaní predbežného opatrenia ani bezprostredne hroziacu ujmu na jeho právach,
ďalej uvádzajú, že žalovaní 1/ a 2/ žiadnym spôsobom nezasahujú do pozemkov
v spoluvlastníctve a vlastníctve žalobcu. Uvedené tvrdenie je nepravdivé a zavádzajúce,
nemajúce podklad v skutkovom stave. Zo satelitnej mapy, na ktorej sú zachytené zjazdové
dráhy a vyznačená poloha pozemkov vo vlastníctve resp. spoluvlastníctve žalobcu je ale
evidentné, že žalovaní prevádzkou lyžiarskeho strediska priamo zasahujú do pozemkov
v spoluvlastníctve a vlastníctve žalobcu. Rovnako žalovaní 1/ a 2/ navrhovali nariadenie
predbežného opatrenia, ktorým súd uloží žalobcovi povinnosť zdržať sa zásahov
do zjazdovej dráhy č. 3 a 4 lyžiarskeho strediska S. budovaním akýchkoľvek zábran,
navážania a uskladňovania akéhokoľvek materiálu na sporných nehnuteľnostiach...
Súd prvého stupňa návrhu žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia nevyhovel,
v odôvodnení uznesenia uviedol, že návrh žalobcu nie je dôvodný a súčasne vyhovel návrhu
žalovaných 1/ a 2/ na vydanie predbežného opatrenia.
Proti tomuto uzneseniu sa žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolal...
Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Žiline rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdil s odôvodnením, že okresný súd v rozsahu zodpovedajúcemu právnej úprave
predbežného opatrenia zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci a dospel k správnemu
právnemu záveru, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil...“
Sťažovateľ podaním zo 14. augusta 2013, ktorým doplnil svoju sťažnosť, uviedol:
„Sťažovateľ, ako vlastník alebo spoluvlastník sporných nehnuteľnosti, na ktoré sa
vydané predbežné opatrenie vzťahuje, nikdy neuzavrel nájomnú zmluvu so žalovanými 1/
a 2/ z pôvodného konania vedeného na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 8 C/210/2012
a na Krajskom súde Žilina pod sp. zn. 5 Co/112/2013. Sťažovateľ rovnako nikdy neudelil
súhlas na využívanie sporných pozemkov na prevádzkovanie lyžiarskeho strediska, či na iné
komerčné účely...
Dôkazom, že odporca 1/ a 2/ využívajú sporné pozemky bez právneho titulu je aj tá
skutočnosť, že zo strany odporcov bol vypracovaný a sťažovateľovi zaslaný, návrh nájomnej
zmluvy na tieto pozemky. Nakoľko ale podmienky, navrhované odporcom 1/ a 2/, boli pre
sťažovateľa absolútne neprijateľné, je pochopiteľné, že takýto návrh neakceptoval...“
Sťažovateľ preto vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti ústavný súd vydal
takéto rozhodnutie:
„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/112/2013-142 zo dňa 05. 04.
2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 Ústavy SR, spočívajúci v
práve každého vlastniť majetok, podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúci v práve na súdnu
ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne
konanie.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.
5 Co/112/2013-142 zo dňa 05. 04. 2013, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu
Námestovo sp. zn. 8 C/210/2012-125 zo dňa 25. 01. 2013 o návrhu navrhovateľa
a odporcov 1/ a 2/ na nariadenie predbežného opatrenia a vec vracia Krajskému súdu
v Žiline na ďalšie konanie.
3. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
331,12 € a túto poukázať na účet jej právneho zástupcu...“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1
ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak
namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z petitu sťažnosti) je namietané porušenie
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie súdu prvého
stupňa (ktorým prvostupňový súd zamietol návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného
opatrenia a nariadil predbežné opatrenie navrhované žalovaným 1 a 2).
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V danom prípade je
týmto zákonom zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje
aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,
pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie
Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala
neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).
Podľa § 102 ods. 1 OSP ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery
účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať
alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo
zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob
zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77 OSP.
Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,
ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé
následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť
tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu
vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov
práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý
okruh vzťahov.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta
a postavenia predbežného opatrenia, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení
dotýka, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo
slobôd.
Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné opatrenie, resp.
o návrhu na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia možno považovať za súčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom na záver
o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo
odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci
samej (§ 74 a nasl. OSP; obdobne I. ÚS 46/00).
V kontexte argumentácie sťažovateľa je potrebné osobitne poznamenať, že posúdenie
podmienok na nariadenie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov
(čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí
o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem
toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú
konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných
opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia
o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho nariadenie pristupuje
len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí súdu
o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by takým rozhodnutím došlo
k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu
(obdobne III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07).
V konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť taktiež
rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu,
resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný
podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí
byť najmä náležite odôvodnené. Súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje
na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že všeobecný súd predbežným opatrením
dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť
ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných
pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich
charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania,
lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu
(obdobne III. ÚS 309/2012).
Ústavný súd zistil, že krajský súd v zmysle zásad upravených v § 212 OSP
preskúmal napadnuté uznesenie prvostupňového súdu spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo, a rozhodol tak, že potvrdil uznesenie Okresného súdu Námestovo (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 8 C/210/2012-125 z 25. januára 2013, ktorým návrh na nariadenie
predbežného opatrenia podaný sťažovateľom bol zamietnutý ako nedôvodný a návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia podaného žalovanými 1 a 2 bolo vyhovené, pretože
boli splnené zákonné podmienky na dočasnú úpravu pomerov účastníkov.
V odôvodnení uznesenia krajského súdu č. k. 5 Co/112/2013-142 z 5. apríla 2013 sa
uvádza:
„Preskúmaním uznesenia okresného súdu, preskúmaním predloženého spisového
materiálu a vyhodnotením tvrdení účastníkov, odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd
v rozsahu zodpovedajúcemu právnej úprave predbežného opatrenia zistil skutočnosti
rozhodné pre posúdenie veci a dospel k správnemu právnemu záveru, s ktorým sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožnil. Odvolací súd sa zároveň stotožnil aj odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach odkazuje. Z uvedených dôvodov sa
odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia.
Odvolací súd poznamenáva, že predbežné opatrenie je dočasné opatrenie súdu, ktoré
poskytuje ochranu ohrozeným alebo porušeným právnym pomerom účastníkov dovtedy, kým
súd svojim meritórnym rozhodnutím neposkytne definitívnu ochranu. Podstatou
predbežného opatrenia je jeho provizórnosť, obmedzuje sa na dosiahnutie len predbežných
účinkov a neprejudikuje výsledok konania pred súdom vo veci samej. Predbežným
opatrením sa nepriznáva žiaden nárok, nedeklaruje sa, že tu právo bolo alebo nebolo.
Pre nariadenie predbežného opatrenia je nevyhnutné, aby boli osvedčené aspoň základné
skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť
predbežná ochrana, ako i osvedčenie, že existuje nebezpečenstvo bezprostrednej ujmy a že
bez okamžitej, i keď len dočasnej úpravy právnych pomerov by bolo právo účastníka
ohrozené resp. že bez predbežného opatrenia by bol prípadný budúci výkon rozhodnutia
ohrozený.
Pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia súd nevykonáva dokazovanie,
pričom vychádza zo samotného návrhu a skutočností v ňom uvedených, ako aj z pripojených
listinných dôkazov. Súd teda prostredníctvom označených dôkazov zisťuje najvýznamnejšie
skutočnosti dôležité pre rozhodnutie.
Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu je vecne
správne. Odvolací súd dospel k záveru, že skutočnosti uvedené v návrhu odporcov
na nariadenie predbežného opatrenia, ako aj predložené listinné dôkazy, dostatočne
osvedčujú potrebu dočasne upraviť pomery medzi účastníkmi konania v rozsahu nimi
navrhovanom. Naopak navrhovateľ svojim návrhom na vydanie predbežného opatrenia
neosvedčil naliehavosť a potrebu dočasnej úpravy právneho vzťahu účastníkov.
Odvolací súd preto uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.“
Krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 74 a nasl. OSP a svoje
rozhodnutie riadne odôvodnil a skúmal splnenie zákonných podmienok na jeho nariadenie,
teda predovšetkým otázku, či bolo osvedčené právo, ktorému má byť poskytnutá ochrana
formou predbežného opatrenia. Bez toho, aby ústavný súd podrobne opisoval právne úvahy
krajského súdu uvedené v odôvodnení jeho rozhodnutia, je potrebné konštatovať, že
rozhodnutie krajského súdu nie je v žiadnom prípade svojvoľné, ako to uvádza sťažovateľ,
ale možno ho považovať za ústavne udržateľné. Krajský súd v odôvodnení napadnutého
uznesenia č. k. 5 Co/112/2013-142 z 5. apríla 2013 totiž uviedol jasné a zrozumiteľné
dôvody, prečo potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 8 C/210/2012-125 z 25. januára 2013
o zamietnutí návrhu sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia a o nariadení
predbežného opatrenia navrhnutého žalovanými 1 a 2, a v potrebnej miere vysvetlil,
na základe akých záverov a právnych úvah takto rozhodol. Ústavný súd preto konštatoval,
že nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému postupu
a uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia možného porušenia jeho základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý
by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02), sťažnosť
sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu č. k. 5 Co/112/2013-142
z 5. apríla 2013, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa (zrušenie uznesenia krajského súdu č. k. 5 Co/112/2013-142 z 5. apríla 2013
a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2013