Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 406/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5

Co/112/2013-142 z 5. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2013

doručená sťažnosť J. Š., T. (ďalej len „sťažovateľ), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -142 z 5. apríla 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Sťažovateľ vystupoval ako žalobca v konaní o zdržanie sa zásahov do vlastníckeho

práva + PO proti odporcom 1/ A., a. s., so sídlom T. a 2/ O., s. r. o. so sídlom T.

Žalobca sa v konaní vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn.

domáhal zdržania sa zásahov do vlastníckeho práva...

Žalovaný 1/ však využíva všetky nehnuteľnosti v plnom rozsahu, hoci nájomnú

zmluvu uzavrel len s jediným spoluvlastníkom.

Žalovaný 2/ je prevádzkovateľom lyžiarskeho strediska S., pričom túto činnosť

realizuje na všetkých nehnuteľnostiach, špecifikovaných v prvom bode, teda okrem iného i

na nehnuteľnostiach, ktoré sú vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Na predmetných

nehnuteľnostiach boli realizované stavby, resp. stavebné úpravy a bol na nich umiestnený

zasnežovací systém.

Žalobca pritom neuzavrel žiadnu nájomnú zmluvu, týkajúcu sa predmetných

nehnuteľností, ani neudelil súhlas na ich využívanie na prevádzkovanie lyžiarskeho

strediska, či na iné komerčné účely. Žiadny súhlas na využívanie týchto pozemkov neudelili

ani predchádzajúci vlastníci, ktorí žalobcovi tieto nehnuteľnosti scudzili, o čom svedčia ich

písomné potvrdenia, ktoré pripájame v prílohe.

Žalobca zaslal dňa 17. 12. 2012 žalovaným doporučené listy - výzvu na bezodkladné

upustenie od neoprávneného užívania pozemkov a na zahájenie vzájomného rokovania.

Táto výzva bola žalovaným zaslaná aj prostredníctvom e-mailu a do dispozičnej sféry

žalovaných sa dostala dňa 20. 12. 2012. Žalovaní však na predmetnú výzvu do dnešného

dňa nijakým spôsobom nereagovali.

Súčasne s podaním žaloby navrhovateľ navrhol aj nariadenie predbežného

opatrenia, ktorým súd uloží odporcovi 1/ a 2/ povinnosť zdržať sa užívania vyššie

uvedených nehnuteľnosti formou prevádzkovania lyžiarskeho vleku a vykonávania iných

zimných športov a vykonávania akýchkoľvek iných činností na predmetných

nehnuteľnostiach.

Žalovaní 1/ a 2/ podali prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 07. 01. 2013

vzájomný návrh, v ktorom argumentovali tým, že žalobca nepreukázal naliehavý právny

záujem na vydaní predbežného opatrenia ani bezprostredne hroziacu ujmu na jeho právach,

ďalej uvádzajú, že žalovaní 1/ a 2/ žiadnym spôsobom nezasahujú do pozemkov

v spoluvlastníctve a vlastníctve žalobcu. Uvedené tvrdenie je nepravdivé a zavádzajúce,

nemajúce podklad v skutkovom stave. Zo satelitnej mapy, na ktorej sú zachytené zjazdové

dráhy a vyznačená poloha pozemkov vo vlastníctve resp. spoluvlastníctve žalobcu je ale

evidentné, že žalovaní prevádzkou lyžiarskeho strediska priamo zasahujú do pozemkov

v spoluvlastníctve a vlastníctve žalobcu. Rovnako žalovaní 1/ a 2/ navrhovali nariadenie

predbežného opatrenia, ktorým súd uloží žalobcovi povinnosť zdržať sa zásahov

do zjazdovej dráhy č. 3 a 4 lyžiarskeho strediska S. budovaním akýchkoľvek zábran,

navážania a uskladňovania akéhokoľvek materiálu na sporných nehnuteľnostiach...

Súd prvého stupňa návrhu žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia nevyhovel,

v odôvodnení uznesenia uviedol, že návrh žalobcu nie je dôvodný a súčasne vyhovel návrhu

žalovaných 1/ a 2/ na vydanie predbežného opatrenia.

Proti tomuto uzneseniu sa žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolal...

Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Žiline rozhodnutie súdu prvého stupňa

potvrdil s odôvodnením, že okresný súd v rozsahu zodpovedajúcemu právnej úprave

predbežného opatrenia zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci a dospel k správnemu

právnemu záveru, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil...“

Sťažovateľ podaním zo 14. augusta 2013, ktorým doplnil svoju sťažnosť, uviedol:

„Sťažovateľ, ako vlastník alebo spoluvlastník sporných nehnuteľnosti, na ktoré sa

vydané predbežné opatrenie vzťahuje, nikdy neuzavrel nájomnú zmluvu so žalovanými 1/

a 2/ z pôvodného konania vedeného na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn.

a na Krajskom súde Žilina pod sp. zn. . Sťažovateľ rovnako nikdy neudelil

súhlas na využívanie sporných pozemkov na prevádzkovanie lyžiarskeho strediska, či na iné

komerčné účely...

Dôkazom, že odporca 1/ a 2/ využívajú sporné pozemky bez právneho titulu je aj tá

skutočnosť, že zo strany odporcov bol vypracovaný a sťažovateľovi zaslaný, návrh nájomnej

zmluvy na tieto pozemky. Nakoľko ale podmienky, navrhované odporcom 1/ a 2/, boli pre

sťažovateľa absolútne neprijateľné, je pochopiteľné, že takýto návrh neakceptoval...“

Sťažovateľ preto vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti ústavný súd vydal

takéto rozhodnutie:

„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. -142 zo dňa 05. 04.

2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa SR, spočívajúci v

práve každého vlastniť majetok, podľa SR, spočívajúci v práve na súdnu

ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne

konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.

-142 zo dňa 05. 04. 2013, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu

Námestovo sp. zn. -125 zo dňa 25. 01. 2013 o návrhu navrhovateľa

a odporcov 1/ a 2/ na nariadenie predbežného opatrenia a vec vracia Krajskému súdu

v Žiline na ďalšie konanie.

3. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

331,12 € a túto poukázať na účet jej právneho zástupcu...“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1

oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak

namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z petitu sťažnosti) je namietané porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie súdu prvého

stupňa (ktorým prvostupňový súd zamietol návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného

opatrenia a nariadil predbežné opatrenie navrhované žalovaným 1 a 2).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V danom prípade je

týmto v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“).

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje

aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,

pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie

Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala

neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).

Podľa ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery

účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať

alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo

zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob

zániku upravujú ustanovenia až .

Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,

ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé

následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť

tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu

vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov

práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý

okruh vzťahov.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta

a postavenia predbežného opatrenia, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení

dotýka, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo

slobôd.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné opatrenie, resp.

o návrhu na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia možno považovať za súčasť

základného práva na súdnu ochranu podľa . Predpokladom na záver

o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo

odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci

samej ( a nasl. ; obdobne ).

V kontexte argumentácie sťažovateľa je potrebné osobitne poznamenať, že posúdenie

podmienok na nariadenie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov

( ). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti

( ) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí

o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem

toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú

konečným spôsobom (). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných

opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia

o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho nariadenie pristupuje

len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí súdu

o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by takým rozhodnutím došlo

k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu

(obdobne , ).

V konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť taktiež

rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu,

resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný

podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí

byť najmä náležite odôvodnené. Súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (, ).

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že všeobecný súd predbežným opatrením

dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť

ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných

pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich

charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania,

lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu

(obdobne ).

Ústavný súd zistil, že krajský súd v zmysle zásad upravených v

preskúmal napadnuté uznesenie prvostupňového súdu spolu s konaním, ktoré mu

predchádzalo, a rozhodol tak, že potvrdil uznesenie Okresného súdu Námestovo (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -125 z 25. januára 2013, ktorým návrh na nariadenie

predbežného opatrenia podaný sťažovateľom bol zamietnutý ako nedôvodný a návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia podaného žalovanými 1 a 2 bolo vyhovené, pretože

boli splnené zákonné podmienky na dočasnú úpravu pomerov účastníkov.

V odôvodnení uznesenia krajského súdu č. k. -142 z 5. apríla 2013 sa

uvádza:

„Preskúmaním uznesenia okresného súdu, preskúmaním predloženého spisového

materiálu a vyhodnotením tvrdení účastníkov, odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd

v rozsahu zodpovedajúcemu právnej úprave predbežného opatrenia zistil skutočnosti

rozhodné pre posúdenie veci a dospel k správnemu právnemu záveru, s ktorým sa odvolací

súd v celom rozsahu stotožnil. Odvolací súd sa zároveň stotožnil aj odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach odkazuje. Z uvedených dôvodov sa

odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia.

Odvolací súd poznamenáva, že predbežné opatrenie je dočasné opatrenie súdu, ktoré

poskytuje ochranu ohrozeným alebo porušeným právnym pomerom účastníkov dovtedy, kým

súd svojim meritórnym rozhodnutím neposkytne definitívnu ochranu. Podstatou

predbežného opatrenia je jeho provizórnosť, obmedzuje sa na dosiahnutie len predbežných

účinkov a neprejudikuje výsledok konania pred súdom vo veci samej. Predbežným

opatrením sa nepriznáva žiaden nárok, nedeklaruje sa, že tu právo bolo alebo nebolo.

Pre nariadenie predbežného opatrenia je nevyhnutné, aby boli osvedčené aspoň základné

skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť

predbežná ochrana, ako i osvedčenie, že existuje nebezpečenstvo bezprostrednej ujmy a že

bez okamžitej, i keď len dočasnej úpravy právnych pomerov by bolo právo účastníka

ohrozené resp. že bez predbežného opatrenia by bol prípadný budúci výkon rozhodnutia

ohrozený.

Pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia súd nevykonáva dokazovanie,

pričom vychádza zo samotného návrhu a skutočností v ňom uvedených, ako aj z pripojených

listinných dôkazov. Súd teda prostredníctvom označených dôkazov zisťuje najvýznamnejšie

skutočnosti dôležité pre rozhodnutie.

Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu je vecne

správne. Odvolací súd dospel k záveru, že skutočnosti uvedené v návrhu odporcov

na nariadenie predbežného opatrenia, ako aj predložené listinné dôkazy, dostatočne

osvedčujú potrebu dočasne upraviť pomery medzi účastníkmi konania v rozsahu nimi

navrhovanom. Naopak navrhovateľ svojim návrhom na vydanie predbežného opatrenia

neosvedčil naliehavosť a potrebu dočasnej úpravy právneho vzťahu účastníkov.

Odvolací súd preto uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.“

Krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení a nasl. a svoje

rozhodnutie riadne odôvodnil a skúmal splnenie zákonných podmienok na jeho nariadenie,

teda predovšetkým otázku, či bolo osvedčené právo, ktorému má byť poskytnutá ochrana

formou predbežného opatrenia. Bez toho, aby ústavný súd podrobne opisoval právne úvahy

krajského súdu uvedené v odôvodnení jeho rozhodnutia, je potrebné konštatovať, že

rozhodnutie krajského súdu nie je v žiadnom prípade svojvoľné, ako to uvádza sťažovateľ,

ale možno ho považovať za ústavne udržateľné. Krajský súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia č. k. -142 z 5. apríla 2013 totiž uviedol jasné a zrozumiteľné

dôvody, prečo potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -125 z 25. januára 2013

o zamietnutí návrhu sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia a o nariadení

predbežného opatrenia navrhnutého žalovanými 1 a 2, a v potrebnej miere vysvetlil,

na základe akých záverov a právnych úvah takto rozhodol. Ústavný súd preto konštatoval,

že nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému postupu

a uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia možného porušenia jeho základného práva

podľa , základného práva podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý

by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (), sťažnosť

sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa ,

základného práva podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu č. k. -142

z 5. apríla 2013, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa (zrušenie uznesenia krajského súdu č. k. -142 z 5. apríla 2013

a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2013