Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 382/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť R., T., zastúpenej U., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ

advokát JUDr. J. Č., pre namietané porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 20, čl. 46

ods. 1 a a práv podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k.

-673 z 23. júna 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k.

-764 z 26. mája 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra

2009 doručená sťažnosť R., T. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie

základných práv a slobôd podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. -673 z 23. júna 2008

a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -764

z 26. mája 2009.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

«Sťažovateľ dňa 18. 08. 2005 vyzval podľa o navrátení

vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode

vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej ako „“) povinnú

osobu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, pôvodne zapísaných a vedených

v pozemkovoknižnej vložke č... v katastrálnom území Š., v ktorej je uvedený ako pôvodný

vlastník cirkevná právnická osoba „S.“, ktorej právnym nástupcom je R... Okrem

špecifikácie pôvodných listov vlastníctva v katastrálnom území S. sťažovateľ určil dôvod

prechodu vlastníctva na štát – nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedenom

v (prevzatie bez právneho dôvodu). Ako prílohu

k výzve sťažovateľ doložil Potvrdenie právnej subjektivity, Potvrdenie o pridelení IČO.

Čo sa týka označenia predmetných nehnuteľností, tieto sťažovateľ okrem špecifikácie

označenej ako príloha k výzve, špecifikoval pozemnoknižným stavom (PKV č..., k. ú. Š.)

a identifikáciou parciel vyhotovenou Správou katastra Š. Z týchto verejných listín je možné

zistiť, že nehnuteľnosti sú konkretizované parcelným číslom, druhom pozemku, výmerou

a katastrálnym územím.

Nakoľko povinná osoba v zákonnej lehote 60 dní od doručenia písomnej výzvy

neuzavrela so sťažovateľom dohodu o vydaní nehnuteľností, neposkytla sťažovateľovi

pri uplatňovaní práva podľa tohto zákona spoluprácu a pomoc ani na výzvu nereagovala,

sťažovateľ bol nútený podať žalobu v záujme ochrany vlastných práv, keďže po uplynutí

prekluzívnej lehoty, by sa nemohol úspešne domáhať svojich práv na súde. Práve z tohto

dôvodu podal žalobca žalobu o navrátenie nehnuteľností...

Okresný súd Galanta rozsudkom č. k.: -673 zo dňa 23. 06. 2008

zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa voči žalovanému ako povinnej osobe domáhal

vydania a navrátenia vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam.

Svoje rozhodnutie právne odôvodnil tým, že napriek vykonanému dokazovaniu,

nemohol žalobe vyhovieť a to pre nedostatok kvalifikovanej výzvy na uplatnenie

reštitučného nároku v prekluzívnej lehote do 30. 4. 2006.

Sťažovateľ sa nestotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu, preto v zákonnej

lehote podal proti rozhodnutiu o zamietnutí žaloby odvolanie.

Krajský súd v Trnave Rozsudkom č. k.: -764 zo dňa 26. 05. 2009

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Vo svojom rozhodnutí poukázal,

že žalobca/sťažovateľ si v zákonnej lehote neuplatnil právo na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam spôsobom, ktorý by vyvolával účinky riadneho uplatnenia si práva...

Súdy rozhodovali na základe reštriktívneho výkladu ,

nerešpektujúc jeho podstatu a zmysel, pričom takýmto spôsobom interpretácie a aplikácie

zákonného predpisu zásadne popreli účel a význam reštitučného zákona. K danej veci

pristupovali príliš formalisticky, čím ochranu práv zakotvených v Ústave SR,

ako aj v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd urobili iluzórnou

a nerealizovateľnou. S ohľadom na okolnosti daného prípadu, kládli na sťažovateľa

neprimerané bremeno v rozpore s čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd...

Reštriktívny výklad reštitučného zákona zo strany všeobecných súdov má za následok

porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, keďže sťažovateľ si svoj nárok na navrátenie majetku uplatnil

kvalifikovanou výzvou v zmysle ..»

Sťažovateľka je toho názoru, že namietané rozsudky okresného súdu a krajského

súdu porušujú jej základné právo vlastniť majetok podľa , základné právo

na súdnu ochranu podľa , základné právo na rovnosť v súdnom konaní

podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Porušenie svojich práv vidí

v tom, že krajský súd rozsudkom č. k. -764 z 26. mája 2009 potvrdil

rozsudok okresného súdu č. k. -673 z 23. júna 2008, ktorým bola reštitučná

žaloba sťažovateľky zamietnutá.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil

porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa , základného práva na rovnosť v súdnom konaní

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného

súdu č. k. -673 z 23. júna 2008 a rozsudkom krajského súdu

č. k. -764 z 26. mája 2009, aby zrušil oba rozsudky a vec vrátil na ďalšie

konanie.

K sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrila predsedníčka krajského

súdu listom sp. zn. Spr 632/09 z 9. októbra 2009, v ktorom sa uvádza:

„Krajský súd v Trnave ako súd odvolací prejednal vec na základe

v zákonnej lehote podaného odvolania žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta

č. k. -673 zo dňa 23. 6. 2008 a dňa 26. 5. 2009 vyhlásil rozsudok

č. k. -764, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, pričom

v odôvodnení svojho rozhodnutia pomerne podrobne rozpísal dôvody svojho rozhodnutia.

Tunajší súd v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozsudku svoj postup

a rozhodnutie odôvodnil spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia ,

uviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Z odôvodnenia tiež vyplýva, prečo považoval

výzvu sťažovateľky na vrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam a na vydanie

nehnuteľných vecí zo dňa 29. 7. 2005 za nezrozumiteľnú, pričom sa zaoberal i obranou

sťažovateľky. Vzhľadom na viazanosť súdu vyhláseným rozsudkom niet dôvodu

na odchýlenie sa od skutkových a právnych záverov obsiahnutých v citovanom rozsudku.

Na základe hore uvedených skutočností preto nepovažujem sťažnosť sťažovateľa

za dôvodnú a žiadam túto zamietnuť.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 6 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa o navrátení vlastníctva k nehnuteľným

veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým

nehnuteľnostiam (ďalej len „“) právo na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej

osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením

práv v tejto lehote právo zaniká.

1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. -673 z 23. júna 2008,

preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity

zakotvený v , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Týmto článkom

bola do ústavného systému Slovenskej republiky zavedená zásada subsidiarity

(). Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok preskúmal

v odvolacom konaní. V tejto časti (pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu

č. k. -673 z 23. júna 2008) ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. -764 z 26. mája 2009

sa uvádza:

„Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že žalobkyňa doručila žalovanému výzvu

zo dňa 29. 7. 2005 na vrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam a na vydanie

nehnuteľných vecí v kat. úz. Š., vedených v pozemkovoknižnej vložke č..., ktorou žalovaného

ako povinnú osobu vyzvala podľa na vrátenie vlastníctva

k nehnuteľnostiam pôvodne zapísaným a vedeným v pozemkovoknižnej vložke č...,

špecifikovaným v identifikácii parciel č... zo dňa 20. 7. 2005 s tým, že predmetné

nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1 písm. c) zákona

alebo z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1 písm. h) zákona. Vo výzve tiež uviedla,

že je zákonným nástupcom všetkých nehnuteľných vecí, ktoré sú zapísané v pozemkových

knihách na zahraničné, cirkevné, právnické osoby a je tiež právnym nástupcom

po zaniknutých alebo zrušených cirkevných organizáciách... v zmysle uznesenia K. zn.

77/1995/KBS zo dňa 14. 9. 1995, prijatého v súlade s vnútornými predpismi...

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním žalobu zamietol z dôvodu,

že žalobkyňa v prekluzívnej lehote v zmysle riadne

neuplatnila nárok voči žalovanému ako povinnej osobe, nakoľko v predmetnej výzve

nehnuteľnosti riadne nešpecifikovala, neidentifikovala, nepreukázala, že je oprávnenou

osobou, nepreukázala po kom si uplatňuje svoje právo a na základe akého konkrétneho

dôvodu si uplatňuje vrátenie vlastníctva.

Počas odvolacieho konania žalobkyňa podaním zo dňa 4. 2. 2009 vzala žalobu

v celom rozsahu späť a žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

zrušil a konanie zastavil. Späťvzatie žaloby odôvodnila tým, že po rozhodnutí

prvostupňového súdu došlo na strane žalobkyne k zániku práva splynutím práv a povinností

založených a v súčasnosti je žalobkyňa v katastri nehnuteľností

zapísaná ako vlastníčka predmetných nehnuteľností. Vzhľadom na nesúhlas žalovaného

so späťvzatím žaloby odvolací súd uznesením č. k. -759 zo dňa 8. 4. 2009

späťvzatie žaloby nepripustil. Z listu vlastníctva č... Správy katastra Š., pre kat. úz. Š.

vyplynulo, že žalobkyňa je v súčasnosti zapísaná ako vlastníčka sporných nehnuteľností.

Spornou skutočnosťou v predmetnom spore medzi účastníkmi bola otázka splnenia

všetkých náležitostí písomnej výzvy žalobkyne zo dňa 29. 7. 2005 doručenej žalovanému dňa

18. 8. 2005...

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že predmetná výzva

žalobkyne nie je zrozumiteľná, pretože žalobkyňa v nej neoznačila nehnuteľnosti, vydania

ktorých sa domáha v zmysle § 5 ods. 1 zákona, a tiež neuviedla akým spôsobom prešli

predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva štátu. Podľa § 5 ods. 1 zákona sa nemožno domáhať

vydania veci určenej druhovo, ale iba určenej individuálne. Musí ísť o vec pôvodnú,

t. j. štátom prevzatú a nie inú, napr. aj druhovo zodpovedajúcu. Povinnosť preukázať

ako k odňatiu veci došlo zaťažuje oprávnenú osobu. V predmetnej výzve žalobkyňa označila

nehnuteľnosti len všeobecne, bez individualizácie v súlade s ich aktuálnym zápisom. Takýto

právny úkon nebolo možné považovať za zrozumiteľný ani pomocou výkladového pravidla

uvedeného v ust. , pretože chýbajúce údaje v právnom úkone

nie je možné nahradiť...

K veci považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že v súčasnosti je žalobkyňa

ako vlastník predmetných nehnuteľností zapísaná v katastri nehnuteľností, teda nie je

zrejmé, z akého dôvodu sa domáha navrátenia vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam.“

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnú

neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých

by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil,

či preskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorých

z práv alebo slobôd zaručených alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom,

aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Základnou námietkou sťažovateľky obsiahnutou v odôvodnení jej sťažnosti bolo

jej presvedčenie, že oba všeobecné súdy, ktoré vo veci konali a rozhodovali,

nesprávne vyhodnotili skutkový stav veci a vec z právneho hľadiska posúdili nesprávne

vzhľadom na to, že výzvu sťažovateľky na uplatnenie reštitučného nároku považovali

za nekvalifikovanú.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade

oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov,

ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich

rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu sú jasne zdôvodnené a toto zdôvodnenie

je i náležite a obšírne zhodnotené.

Krajský súd sa vysporiadal s námietkami obsiahnutými v odvolaní sťažovateľky

ústavne predvídaným spôsobom.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s ohľadom na ustanovenie § 120

ods. 1 zosumarizoval skutkové poznatky a z nich následne

plynúce logické úvahy, ktoré viedli oba súdy k záverom vyjadreným vo výrokoch

rozhodnutí.

Ústavný súd sa nestotožnil s námietkou sťažovateľky, pokiaľ ide o právne

hodnotenie všeobecného súdu a pokiaľ ide o jej hodnotenie postupu podľa ustanovenia § 5

ods. 1 , podľa ktorého je postup všeobecných súdov viazaný

na splnenie kumulatívnej podmienky, a to uplatnenie navrátenia v lehote do 30. apríla 2006

a preukázanie skutočností uvedených v ustanovení

Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

Postup všeobecných súdov vychádzal z už uvedenej právnej kvalifikácie, ktorú

aplikovali v súlade s a medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky

obsiahnutými v zmluvách o ľudských právach a základných slobodách.

Krajský súd tento postup vyhodnotil a uviedol základné zdôvodnenie, ktoré

ho k takémuto postupu viedlo.

Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre zdôraznil, že uplatňovanie

zákona v súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv ().

Postup všeobecného súdu, ktorý konal v súlade s procesnými a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnych veciach, nie je možné považovať za porušenie

základného práva podľa ().

Ústavný súd vo veci sp. zn. zdôraznil, že každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Nevyhnutným predpokladom je však uplatnenie svojho nároku (námietky) v konaní

pred všeobecným súdom.

Sťažovateľka uplatnila námietku porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa .

Počas trvania konania na krajskom súde žalobkyňa podaním zo 4. februára 2009

vzala žalobu v celom rozsahu späť a žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa zrušil a konanie zastavil.

Sťažovateľka teda netrvala na prerokovaní svojho odvolania v plnom rozsahu

a napriek tomu, že nemienila využiť preskúmanie rozsudku nadriadeným súdom, uplatnila

tam vznesené námietky voči porušeniu základných práv a slobôd v konaní pred ústavným

súdom, čím porušila zásadu subsidiarity obsiahnutú v poslednej vete .

Sťažovateľka spájala s porušením procesnej ochrany obsiahnutej v čl. 46 ods. 1

a dohovoru aj porušenie ďalších práv, ktoré bližšie nešpecifikovala,

ale ich viazala na už konštatované procesné námietky.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce

možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 , práva na rovnosť v súdnom konaní podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, preto v tejto časti sťažnosť odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd už viackrát

zdôraznil, že vo veciach vlastníckych je príslušný rozhodovať podľa

všeobecný súd. Ak by pri takomto rozhodovaní vznikol postup, ktorý by bol nesúladný

s najmä z dôvodu porušenia základných práv sťažovateľky, bol by nevyhnutný

aj zásah ústavného súdu proti takémuto porušovaniu.

Keďže neboli zistené porušenia základných práv sťažovateľky, pokiaľ ide o námietku

porušenia a dohovoru, v postupe všeobecných súdov

nemohli byť zistené ani porušenia, pokiaľ ide o ich rozhodovanie v merite veci.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti nezistil porušenie

procesných postupov garantovaných , ktoré by mali dopad na garantované

vlastnícke práva. V tejto časti tiež sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009