Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)III. ÚS 382/09
PDF · 218.74 KB
No categories available
III. ÚS 382/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť R., T., zastúpenej U., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ
advokát JUDr. J. Č., pre namietané porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 20, čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k.
16 C/161/2006-673 z 23. júna 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k.
10 Co/279/2008-764 z 26. mája 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra
2009 doručená sťažnosť R., T. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie
základných práv a slobôd podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 C/161/2006-673 z 23. júna 2008
a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co/279/2008-764
z 26. mája 2009.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:
«Sťažovateľ dňa 18. 08. 2005 vyzval podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení
vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode
vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej ako „zákon č. 161/2005 Z. z.“) povinnú
osobu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, pôvodne zapísaných a vedených
v pozemkovoknižnej vložke č... v katastrálnom území Š., v ktorej je uvedený ako pôvodný
vlastník cirkevná právnická osoba „S.“, ktorej právnym nástupcom je R... Okrem
špecifikácie pôvodných listov vlastníctva v katastrálnom území S. sťažovateľ určil dôvod
prechodu vlastníctva na štát – nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedenom
v § 3 ods. 1 písm. h) zákona č. 161/2005 Z. z. (prevzatie bez právneho dôvodu). Ako prílohu
k výzve sťažovateľ doložil Potvrdenie právnej subjektivity, Potvrdenie o pridelení IČO.
Čo sa týka označenia predmetných nehnuteľností, tieto sťažovateľ okrem špecifikácie
označenej ako príloha k výzve, špecifikoval pozemnoknižným stavom (PKV č..., k. ú. Š.)
a identifikáciou parciel vyhotovenou Správou katastra Š. Z týchto verejných listín je možné
zistiť, že nehnuteľnosti sú konkretizované parcelným číslom, druhom pozemku, výmerou
a katastrálnym územím.
Nakoľko povinná osoba v zákonnej lehote 60 dní od doručenia písomnej výzvy
neuzavrela so sťažovateľom dohodu o vydaní nehnuteľností, neposkytla sťažovateľovi
pri uplatňovaní práva podľa tohto zákona spoluprácu a pomoc ani na výzvu nereagovala,
sťažovateľ bol nútený podať žalobu v záujme ochrany vlastných práv, keďže po uplynutí
prekluzívnej lehoty, by sa nemohol úspešne domáhať svojich práv na súde. Práve z tohto
dôvodu podal žalobca žalobu o navrátenie nehnuteľností...
Okresný súd Galanta rozsudkom č. k.: 16 C 161/2006-673 zo dňa 23. 06. 2008
zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa voči žalovanému ako povinnej osobe domáhal
vydania a navrátenia vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam.
Svoje rozhodnutie právne odôvodnil tým, že napriek vykonanému dokazovaniu,
nemohol žalobe vyhovieť a to pre nedostatok kvalifikovanej výzvy na uplatnenie
reštitučného nároku v prekluzívnej lehote do 30. 4. 2006.
Sťažovateľ sa nestotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu, preto v zákonnej
lehote podal proti rozhodnutiu o zamietnutí žaloby odvolanie.
Krajský súd v Trnave Rozsudkom č. k.: 10 Co/279/2008-764 zo dňa 26. 05. 2009
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Vo svojom rozhodnutí poukázal,
že žalobca/sťažovateľ si v zákonnej lehote neuplatnil právo na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam spôsobom, ktorý by vyvolával účinky riadneho uplatnenia si práva...
Súdy rozhodovali na základe reštriktívneho výkladu zákona č. 161/2005 Z. z.,
nerešpektujúc jeho podstatu a zmysel, pričom takýmto spôsobom interpretácie a aplikácie
zákonného predpisu zásadne popreli účel a význam reštitučného zákona. K danej veci
pristupovali príliš formalisticky, čím ochranu práv zakotvených v Ústave SR,
ako aj v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd urobili iluzórnou
a nerealizovateľnou. S ohľadom na okolnosti daného prípadu, kládli na sťažovateľa
neprimerané bremeno v rozpore s čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd...
Reštriktívny výklad reštitučného zákona zo strany všeobecných súdov má za následok
porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, keďže sťažovateľ si svoj nárok na navrátenie majetku uplatnil
kvalifikovanou výzvou v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z...»
Sťažovateľka je toho názoru, že namietané rozsudky okresného súdu a krajského
súdu porušujú jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na rovnosť v súdnom konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru
a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Porušenie svojich práv vidí
v tom, že krajský súd rozsudkom č. k. 10 Co/279/2008-764 z 26. mája 2009 potvrdil
rozsudok okresného súdu č. k. 16 C/161/2006-673 z 23. júna 2008, ktorým bola reštitučná
žaloba sťažovateľky zamietnutá.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil
porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť v súdnom konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného
súdu č. k. 16 C/161/2006-673 z 23. júna 2008 a rozsudkom krajského súdu
č. k. 10 Co/279/2008-764 z 26. mája 2009, aby zrušil oba rozsudky a vec vrátil na ďalšie
konanie.
K sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrila predsedníčka krajského
súdu listom sp. zn. Spr 632/09 z 9. októbra 2009, v ktorom sa uvádza:
„Krajský súd v Trnave ako súd odvolací prejednal vec na základe
v zákonnej lehote podaného odvolania žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta
č. k. 16 C/161/2006-673 zo dňa 23. 6. 2008 a dňa 26. 5. 2009 vyhlásil rozsudok
č. k. 10 Co/279/2008-764, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, pričom
v odôvodnení svojho rozhodnutia pomerne podrobne rozpísal dôvody svojho rozhodnutia.
Tunajší súd v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozsudku svoj postup
a rozhodnutie odôvodnil spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p.,
uviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Z odôvodnenia tiež vyplýva, prečo považoval
výzvu sťažovateľky na vrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam a na vydanie
nehnuteľných vecí zo dňa 29. 7. 2005 za nezrozumiteľnú, pričom sa zaoberal i obranou
sťažovateľky. Vzhľadom na viazanosť súdu vyhláseným rozsudkom niet dôvodu
na odchýlenie sa od skutkových a právnych záverov obsiahnutých v citovanom rozsudku.
Na základe hore uvedených skutočností preto nepovažujem sťažnosť sťažovateľa
za dôvodnú a žiadam túto zamietnuť.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Podľa čl. 6 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným
veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým
nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon č. 161/2005 Z. z.“) právo na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej
osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením
práv v tejto lehote právo zaniká.
1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. 16 C/161/2006-673 z 23. júna 2008,
preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Týmto článkom
ústavy bola do ústavného systému Slovenskej republiky zavedená zásada subsidiarity
(III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok preskúmal
v odvolacom konaní. V tejto časti (pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu
č. k. 16 C/161/2006-673 z 23. júna 2008) ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).
V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. 10 Co/279/2008-764 z 26. mája 2009
sa uvádza:
„Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že žalobkyňa doručila žalovanému výzvu
zo dňa 29. 7. 2005 na vrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam a na vydanie
nehnuteľných vecí v kat. úz. Š., vedených v pozemkovoknižnej vložke č..., ktorou žalovaného
ako povinnú osobu vyzvala podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. na vrátenie vlastníctva
k nehnuteľnostiam pôvodne zapísaným a vedeným v pozemkovoknižnej vložke č...,
špecifikovaným v identifikácii parciel č... zo dňa 20. 7. 2005 s tým, že predmetné
nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1 písm. c) zákona
alebo z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1 písm. h) zákona. Vo výzve tiež uviedla,
že je zákonným nástupcom všetkých nehnuteľných vecí, ktoré sú zapísané v pozemkových
knihách na zahraničné, cirkevné, právnické osoby a je tiež právnym nástupcom
po zaniknutých alebo zrušených cirkevných organizáciách... v zmysle uznesenia K. zn.
77/1995/KBS zo dňa 14. 9. 1995, prijatého v súlade s vnútornými predpismi...
Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním žalobu zamietol z dôvodu,
že žalobkyňa v prekluzívnej lehote v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. riadne
neuplatnila nárok voči žalovanému ako povinnej osobe, nakoľko v predmetnej výzve
nehnuteľnosti riadne nešpecifikovala, neidentifikovala, nepreukázala, že je oprávnenou
osobou, nepreukázala po kom si uplatňuje svoje právo a na základe akého konkrétneho
dôvodu si uplatňuje vrátenie vlastníctva.
Počas odvolacieho konania žalobkyňa podaním zo dňa 4. 2. 2009 vzala žalobu
v celom rozsahu späť a žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zrušil a konanie zastavil. Späťvzatie žaloby odôvodnila tým, že po rozhodnutí
prvostupňového súdu došlo na strane žalobkyne k zániku práva splynutím práv a povinností
založených zákonom č. 161/2005 Z. z. a v súčasnosti je žalobkyňa v katastri nehnuteľností
zapísaná ako vlastníčka predmetných nehnuteľností. Vzhľadom na nesúhlas žalovaného
so späťvzatím žaloby odvolací súd uznesením č. k. 10 Co/279/2008-759 zo dňa 8. 4. 2009
späťvzatie žaloby nepripustil. Z listu vlastníctva č... Správy katastra Š., pre kat. úz. Š.
vyplynulo, že žalobkyňa je v súčasnosti zapísaná ako vlastníčka sporných nehnuteľností.
Spornou skutočnosťou v predmetnom spore medzi účastníkmi bola otázka splnenia
všetkých náležitostí písomnej výzvy žalobkyne zo dňa 29. 7. 2005 doručenej žalovanému dňa
18. 8. 2005...
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že predmetná výzva
žalobkyne nie je zrozumiteľná, pretože žalobkyňa v nej neoznačila nehnuteľnosti, vydania
ktorých sa domáha v zmysle § 5 ods. 1 zákona, a tiež neuviedla akým spôsobom prešli
predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva štátu. Podľa § 5 ods. 1 zákona sa nemožno domáhať
vydania veci určenej druhovo, ale iba určenej individuálne. Musí ísť o vec pôvodnú,
t. j. štátom prevzatú a nie inú, napr. aj druhovo zodpovedajúcu. Povinnosť preukázať
ako k odňatiu veci došlo zaťažuje oprávnenú osobu. V predmetnej výzve žalobkyňa označila
nehnuteľnosti len všeobecne, bez individualizácie v súlade s ich aktuálnym zápisom. Takýto
právny úkon nebolo možné považovať za zrozumiteľný ani pomocou výkladového pravidla
uvedeného v ust. § 35 Občianskeho zákonníka, pretože chýbajúce údaje v právnom úkone
nie je možné nahradiť...
K veci považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že v súčasnosti je žalobkyňa
ako vlastník predmetných nehnuteľností zapísaná v katastri nehnuteľností, teda nie je
zrejmé, z akého dôvodu sa domáha navrátenia vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam.“
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnú
neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých
by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil,
či preskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorých
z práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská
republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom,
aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.
Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý
pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Základnou námietkou sťažovateľky obsiahnutou v odôvodnení jej sťažnosti bolo
jej presvedčenie, že oba všeobecné súdy, ktoré vo veci konali a rozhodovali,
nesprávne vyhodnotili skutkový stav veci a vec z právneho hľadiska posúdili nesprávne
vzhľadom na to, že výzvu sťažovateľky na uplatnenie reštitučného nároku považovali
za nekvalifikovanú.
Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade
oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov,
ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich
rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).
Skutkové a právne závery všeobecného súdu sú jasne zdôvodnené a toto zdôvodnenie
je i náležite a obšírne zhodnotené.
Krajský súd sa vysporiadal s námietkami obsiahnutými v odvolaní sťažovateľky
ústavne predvídaným spôsobom.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s ohľadom na ustanovenie § 120
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zosumarizoval skutkové poznatky a z nich následne
plynúce logické úvahy, ktoré viedli oba súdy k záverom vyjadreným vo výrokoch
rozhodnutí.
Ústavný súd sa nestotožnil s námietkou sťažovateľky, pokiaľ ide o právne
hodnotenie všeobecného súdu a pokiaľ ide o jej hodnotenie postupu podľa ustanovenia § 5
ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., podľa ktorého je postup všeobecných súdov viazaný
na splnenie kumulatívnej podmienky, a to uplatnenie navrátenia v lehote do 30. apríla 2006
a preukázanie skutočností uvedených v ustanovení § 3 zákona č. 161/2005 Z. z.
Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.
Postup všeobecných súdov vychádzal z už uvedenej právnej kvalifikácie, ktorú
aplikovali v súlade s ústavou a medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky
obsiahnutými v zmluvách o ľudských právach a základných slobodách.
Krajský súd tento postup vyhodnotil a uviedol základné zdôvodnenie, ktoré
ho k takémuto postupu viedlo.
Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre zdôraznil, že uplatňovanie
zákona v súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (I. ÚS 8/96).
Postup všeobecného súdu, ktorý konal v súlade s procesnými a hmotnoprávnymi
predpismi konania v občianskoprávnych veciach, nie je možné považovať za porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 6/97).
Ústavný súd vo veci sp. zn. I. ÚS 24/97 zdôraznil, že každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Nevyhnutným predpokladom je však uplatnenie svojho nároku (námietky) v konaní
pred všeobecným súdom.
Sťažovateľka uplatnila námietku porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Počas trvania konania na krajskom súde žalobkyňa podaním zo 4. februára 2009
vzala žalobu v celom rozsahu späť a žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a konanie zastavil.
Sťažovateľka teda netrvala na prerokovaní svojho odvolania v plnom rozsahu
a napriek tomu, že nemienila využiť preskúmanie rozsudku nadriadeným súdom, uplatnila
tam vznesené námietky voči porušeniu základných práv a slobôd v konaní pred ústavným
súdom, čím porušila zásadu subsidiarity obsiahnutú v poslednej vete čl. 127 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľka spájala s porušením procesnej ochrany obsiahnutej v čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru aj porušenie ďalších práv, ktoré bližšie nešpecifikovala,
ale ich viazala na už konštatované procesné námietky.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce
možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného čl. 46
ods. 1 ústavy, práva na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, preto v tejto časti sťažnosť odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd už viackrát
zdôraznil, že vo veciach vlastníckych je príslušný rozhodovať podľa čl. 142 ods. 1 ústavy
všeobecný súd. Ak by pri takomto rozhodovaní vznikol postup, ktorý by bol nesúladný
s ústavou najmä z dôvodu porušenia základných práv sťažovateľky, bol by nevyhnutný
aj zásah ústavného súdu proti takémuto porušovaniu.
Keďže neboli zistené porušenia základných práv sťažovateľky, pokiaľ ide o námietku
porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, v postupe všeobecných súdov
nemohli byť zistené ani porušenia, pokiaľ ide o ich rozhodovanie v merite veci.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti nezistil porušenie
procesných postupov garantovaných ústavou, ktoré by mali dopad na garantované
vlastnícke práva. V tejto časti tiež sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2009