Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 373/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť štátneho podniku L., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E.

M., Z., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok

podľa a práva na ochranu majetku podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -574 z 29. apríla 2010 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť štátneho podniku L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2012

doručená sťažnosť štátneho podniku L. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného

práva vlastniť majetok podľa a práva na ochranu majetku podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-574 z 29. apríla 2010 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z

27. februára 2012 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu K. (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C

66/07-439 zo 4. februára 2009 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) zaviazaný vydať a

navrátiť Rímskokatolíckej cirkvi... (ďalej len „žalobkyňa“) nehnuteľný majetok

špecifikovaný vo výroku označeného rozsudku podľa ustanovení o

navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a

prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon o navrátení

vlastníctva“). Krajský súd rozsudkom č. k. -574 z 29. apríla 2010 rozsudok

okresného súdu vo veci samej potvrdil a v časti náhrady trov konania účastníkov rozsudok

okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Rozsudkom krajského súdu bolo vo

veci súčasne pripustené dovolanie, ktoré však najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Cdo

200/2010 z 27. februára 2012 zamietol.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta záver najvyššieho súdu, že rímskokatolícka

cirkev bola na území Slovenska štátom uznaná cirkev aj v období rozhodnom na zmiernenie

majetkových krívd podľa zákona o navrátení vlastníctva a bola vlastníkom aj tých

nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách

na Ostrihomskú arcidiecézu alebo na iný zahraničný subjekt rímskokatolíckej cirkvi,

pretože toto tvrdenie popiera existenciu právnej subjektivity samostatných cirkevných

subjektov danej im kanonickým právom poukazujúc na to, že v žiadnom reštitučnom spore

žalobca nepredložil právne relevantný dôkaz o tom, že na neho prešiel majetok z pôvodného

pozemnoknižného vlastníka Ostrihomského arcibiskupstva, ktorý do dnešného dňa ako

samostatný cirkevný právny subjekt nezanikol. Tento záver všeobecných súdov podľa

sťažovateľa ďalej „popiera existenciu právnej úpravy nadobúdania vlastníctva, ktoré

platilo po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 v bývalej ČSR a to Pozemkovoknižný

poriadok, vydaný nariadením Ministra spravodlivosti zo dňa 15. 12. 1855, podľa ktorého na

nadobudnutie, zmenu alebo zánik vlastníckych práv k nehnuteľnostiam bola nevyhnutná

intabulácia, t. j. vklad do pozemkovej knihy“.

Sťažovateľ tvrdí, že v dôsledku zabratia pozemkov Ostrihomského arcibiskupstva

na základe ustanovení zákona č. 215/1919 Sb. o zabrání velkého majetku pozemkového

v znení neskorších predpisov (ďalej len „záborový zákon“) získal štát „právo zabratý

majetok prideľovať a prenajímať (§ 5) a na akékoľvek nakladanie s týmto majetkom bol

potrebný súhlas pozemkového úradu v Prahe (§ 7 záborového zákona ), t. j. Svätá stolica

nemala od roku 1919 žiadne práva vlastnícky nakladať s majetkom Ostrihomského

arcibiskupstva bez súhlasu štátu, skutočnosť, že vytvorila Apoštolskú administratúru v T. a

túto poverila spravovaním zabratých ostrihomských majetkov, ktoré zostali po rozpade

Rakúsko-Uhorska na území novovzniknutej prvej ČSR nie je možné zamieňať s prevodom

alebo prechodom vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, chýba tu intabulačný zápis,

pričom postavenie samotnej Apoštolskej administratúry v T. ako detenčného dočasného

správcu nadobudnutie takéhoto vlastníctva vylučovalo, súhlas zo strany štátu v minulosti

daný na takýto prevod vlastníctva v prospech Apoštolskej administratúry nebol nikdy

daný...“. Sťažovateľ súčasne vyslovuje názor, že Svätá stolica z pozície svojho postavenia a

v zmysle kanonického práva mohla iba rozhodnúť o tom, pod jurisdikciu ktorého biskupstva

(diecézy) budú spadať veriaci bývajúci na konkrétnom území, a nie rozhodnúť, ktoré

„územie“ bude právne patriť určitému cirkevnému subjektu ako vlastníkovi, a pokiaľ by

rozhodovala o prevode vlastníckych práv k nehnuteľným veciam nachádzajúcich sa na

niektorom území, musela by dodržať právne predpisy štátu, na území ktorého sa

nehnuteľnosti nachádzali, a najmä, tieto nehnuteľnosti by musela predtým vlastniť.

Sťažovateľ ďalej namieta tvrdenie najvyššieho súdu, že „Svätá stolica právne

odčlenila územia od Ostrihomskej arcidiecézy a pripojila k T. apoštolskej administratúre

2. septembra 1937“, keďže aj po vydaní vládneho nariadenia č. 204, ktorým boli s

účinnosťou od 9. septembra 1937 zrušené všetky nariadenia ministrov s plnou mocou pre

správu Slovenska zapodievajúce sa záborom cirkevného majetku, zostali všetky rozhodnutia

Pozemkového úradu v Prahe nezrušené a tento majetok zostal naďalej zabratý podľa

záborového zákona. Podľa názoru sťažovateľa apoštolská konštitúcia „Ad ecclesiastici

regiminis incrementum“ upravila ohraničenie cirkevných diecéz v súlade s rakúskou a

maďarskou hranicou, neriešila však žiadne vlastnícke vzťahy k nehnuteľnostiam, ktoré

tvorili územia diecéz. V ďalšej svojej argumentácii sťažovateľ poukazuje na znenie návrhu

konkordátu z roku 1943 pripravovaného medzi Svätou stolicou a Slovenským štátom, ako aj

na „ ř. n. o úprave vonkajších pomerov katolíckej cirkvi“.

Sťažovateľ tiež namieta, že žalobca v hmotnoprávnej prekluzívnej lehote

do 30. apríla 2006 nepreukázal sťažovateľovi skutočnosti ustanovené § 5 ods. 1 zákona

o navrátení vlastníctva, predovšetkým že je oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 2 tohto

zákona, a tiež nepreukázal ani existenciu niektorého z reštitučných titulov podľa § 3 zákona

o navrátení vlastníctva, v dôsledku čoho právo na vydanie nehnuteľných vecí zaniklo

preklúziou. Sťažovateľ konštatuje, že v jeho právnej veci obidva napadnuté všeobecné súdy

porušili „jeho práva garantované mu v spojení

s medzinárodnými dohovormi a listinami o ochrane majetku, práva na spravodlivé súdne

konanie a práva uvádzané v tejto sťažnosti“, pričom za porušenie práva na spravodlivé

súdne konanie považuje aj „nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia..., ktoré stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje súd za

preukázané a ktoré nie, z akých listinných dôkazov vychádzal a ako sa vysporiadal

s námietkami účastníkov konania, t. j. bolo ústavnou a zákonnou povinnosťou súdov, aby

dali jednoznačnú odpoveď na všetky námietky vznesené v odvolaní a v dovolaní

sťažovateľa“. Napadnutý rozsudok krajského súdu aj rozsudok najvyššieho súdu sú podľa

sťažovateľa nepresvedčivé, zjavne neodôvodnené a arbitrárne, pretože „pre ich právne

závery nie sú v konaniach žiadne právne relevantné dôkazy, nie je kontinuita medzi

vykonanými dôkazmi a zdôvodnením súdov, nakoľko z listinných dôkazov, predložených

sťažovateľom vyplýva iný skutkový stav, akým súdy zdôvodnili svoje rozhodnutia“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej takto

rozhodol:

„Práva sťažovateľa L., štátny podnik... podľa článku 20 ods. 1) Slovenskej

republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1) Slovenskej

republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1) Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu majetku podľa

článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27.

februára 2012 a Rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. -574 zo dňa 29.

apríla 2010 porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2012 sp. zn.

a rozsudok Krajského súdu v Nitre z 29. apríla 2010 sp. zn.

574 sa rušia a vracajú na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa

siedmeho oddielu druhej hlavy ( až ) a jeho porovnateľného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet

medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby

sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou sťažovateľových námietok je jeho nesúhlas s právnym posúdením veci

vykonaným krajským súdom ako aj najvyšším súdom v otázke vymedzenej krajským

súdom ako po právnej stránke zásadnej, predovšetkým s posúdením právneho nástupníctva

žalobcu po pôvodnom pozemkovoknižnom vlastníkovi (Ostrihomskom arcibiskupstve), ako

aj s posúdením preukázania dôvodu navrátenia vlastníctva vo výzve doručenej

sťažovateľovi v lehote do 30. apríla 2006 podľa § 5 ods. 1 zákona o navrátení vlastníctva.

Právne posúdenie otázky právneho nástupníctva žalobkyne po Ostrihomskom

arcibiskupstve ako evidovanom pozemkovoknižnom vlastníkovi (pzkn. vl. č. 249 pre kat.

úz. C.) bolo predmetom dovolacieho prieskumu realizovaného najvyšším súdom v zmysle

druhého bodu výrokovej časti rozsudku krajského súdu. Meritórne preskúmanie tejto otázky

v rozsudku krajského súdu by bolo v rozpore s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl.

127 ods. 1 in fine, v zmysle ktorého môže ústavný súd konať o namietanom porušení

práv sťažovateľov, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (v okolnostiach

prípadu najvyšší súd). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Vzhľadom na vyššie opísaný

princíp subsidiarity vyplývajúci priamo z bolo preto potrebné sťažnosť

v tejto časti odmietnuť podľa pre nedostatok právomoci

(obdobne , , ).

Najvyšší súd ako súd dovolací vo svojom rozsudku sp. zn.

z 27. februára 2012 zaujal k otázke právneho nástupníctva žalobkyne po Ostrihomskom

arcibiskupstve takéto stanovisko:

«Podľa právo na navrátenie vlastníctva k

nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je

registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky

vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do

vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2.

novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3. Toto ustanovenie v otázke

právnej subjektivity jednotlivých cirkví a náboženských spoločností odkazuje na zákon č.

o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností,

ktorý priznáva právnu subjektivitu všetkým cirkvám a náboženským spoločnostiam

registrovaných štátom (§ 4 ods. 3).

Rímskokatolícka cirkev bola na území Slovenska štátom uznaná cirkev aj v období,

ktoré je podľa rozhodné pre zmiernenie následkov niektorých

majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam a bola vlastníkom aj

tých nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách na

Ostrihomskú arcidiecézu alebo iný zahraničný právny subjekt rímskokatolíckej cirkví.

Ostrihomská arcidiecéza nemala k týmto majetkom v období odňatia štátom už žiadne

práva ani de facto ani de iure. Svätá stolica im právo spravovať tieto majetky odňala 29.

mája 1922 a právne toto územie aj odčlenila od Ostrihomskej arcidiecézy a pripojila k T.

apoštolskej administratúre dňa 2. septembra 1937.

Vzťahy medzi Československou republikou a Svätou stolicou boli upravené

medzinárodnou zmluvou Modus vivendi, uzavretou 17. decembra 1927, ktorá nadobudla

platnosť 2. februára 1928. Touto zmluvou bol stanovený spôsob a zásady nového

ohraničenia československých diecéz. Podľa článku I tejto zmluvy Československá

republika uznala, že len Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy a súčasne sa Svätá

stolica zaviazala, že žiadna časť Československej republiky nebude podriadená ordinárovi,

ktorého sídlo je za hranicami Československej republiky a že žiadna československá diecéza

nebude presahovať štátne hranice. V Článku II tejto zmluvy sa strany dohodli, že nútená

správa nehnuteľných a hnuteľných cirkevných majetkov v Československu je dočasná, až do

uzatvorenia dohody určenej v Článku I a zveruje sa komisii pod predsedníctvom episkopátu

príslušného územia.

V súlade so zmluvou Modus vivendi Svätá stolica Apoštolskou konštitúciou „Ad

ecclesiastici regíminis incrementum“ z 2. septembra 1937 určila obvody diecéz na území

Československej republiky tak, aby sa kryli so štátnymi hranicami. Touto Apoštolskou

konštitúciou bolo rozhodnuté aj o rozčlenení Ostrihomskej arcidiecézy tak, že územie

Ostrihomskej arcidiecézy ležiace na území Československej republiky sa od nej odčlenilo a

táto časť prešla na samostatnú cirkevnú jednotku - Trnavskú apoštolskú administratúru.

Svätá stolica tým územne zladila hranice diecéz so štátnymi hranicami a rozhodla o tom, že

hnuteľný a nehnuteľný majetok na území Československej republiky patriaci pôvodne

Ostrihomskej arcidiecéze pripadá T. apoštolskej administratúre, ktorá mala sídlo v T.

Aj ďalšie Apoštolské konštitúcie „Praescriptionum sacrosancti“ a „Qui divino“

potvrdili krytie hraníc slovenských diecéz s československými Štátnymi hranicami a sú v

plnom súlade aj so Základnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou z 24.

novembra 2000 ( a ), ( a

), ako aj so ().

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, právne normy a historické relevantné dokumenty

je nepochybné, že v období rozhodnom pre zmiernenie niektorých majetkových krívd

spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, bola Rímskokatolícka cirkev so sídlom

na Slovensku na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom

všetkých nehnuteľností, pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné

právne subjekty, teda aj na Ostrihomskú arcidiecézu. K rovnakému záveru dospel Najvyšší

súd Slovenskej republiky a v iných rozhodnutiach, napr. vo veci sp. zn. ,

sp. zn. , pričom vo veci sp. zn. v dôsledku ústavnej

sťažnosti žalovaného rozhodoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý uznesením z 25.

mája 2011 sp. zn. sťažnosť, v ktorej žalovaný namietal porušenie jeho

základných práv, spočívajúce okrem iného v nesprávnosti riešenia otázky právneho

nástupníctva žalobkyne po pôvodnom vlastníkovi nehnuteľnosti Ostrihomskej arcidiecéze

dovolacím a odvolacím súdom, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Rovnako

rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 21. mája 2009 sp. zn.

o ústavnej sťažnosti žalovaného vo veci Krajského súdu v Nitre sp. zn.

.

Z uvedeného vyplýva, že v rámci, ktorý bol vymedzený nastolením otázky

zásadného právneho významu, sa žalovanému v dovolacom konaní nepodarilo spochybniť

správnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolací súd vzhľadom na uvedené

dospel k záveru, že v dovolaní je neopodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241

ods. 2 písm. c/ ».

Citované právne posúdenie otázky právneho nástupníctva žalobkyne

po Ostrihomskom arcibiskupstve ako oprávnenej osoby podľa § 2 ods. 2 zákona o navrátení

vlastníctva tak, ako to je uvedené v odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu, ktorý

v okolnostiach sťažovateľovej veci len potvrdzuje právny názor vyslovený v rozsudku

okresného súdu a rozsudku krajského súdu, považuje ústavný súd za ústavne udržateľné.

Ústavný súd predovšetkým poukazuje na účel zákona o navrátení vlastníctva, ktorým

je pri registrovaných cirkvách zmiernenie následkov majetkových krívd a iných krívd,

ku ktorým došlo v období od 8. mája 1945 do 1. januára 1990. Tieto krivdy spočívali

v porušovaní všeobecne uznávaných základných práv zo strany štátu v označenom období.

Zmyslom reštitučného zákonodarstva vo všeobecnosti je uľahčiť oprávneným osobám

dosiahnutie ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v (nepochybne častých)

prípadoch, keď štát zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody nedbal ani na platné právo.

Zmyslom zákona o navrátení vlastníctva však nemôže byť znemožnenie nadobudnutia

(resp. navrátenia) vlastníckeho práva registrovaným cirkvám a náboženským spoločnostiam

so sídlom na území Slovenskej republiky (vrátane ich jednotlivých útvarov) k tomu

nehnuteľnému majetku, ktorý prešiel do vlastníctva štátu alebo obce v období neslobody

spôsobom uvedeným v § 3 zákona o navrátení vlastníctva, ale dosiahnutie takého právneho

stavu usporiadania majetkových práv k týmto nehnuteľnostiam, aký by nepochybne

existoval, ak by zavŕšeniu procesov vyporiadania a správy nehnuteľných majetkov v rámci

zmien organizačných útvarov rímskokatolíckej cirkvi nezabránilo obdobie neslobody,

ktorého následky majú byť uvedeným zákonom zmiernené. Uvedený zmysel a účel zákona

o navrátení vlastníctva (ale v zásade aj celého reštitučného zákonodarstva) vyplýva z

ideálov spravodlivosti, ktoré ním majú byť naplnené a v jednotlivých prípadoch spravidla

odôvodňujú extenzívny výklad aplikovaných zákonných ustanovení.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočne opísal historicko-právny vývoj

vzťahov rímskokatolíckej cirkvi k štátu v období po vzniku Československej republiky

(ďalej len „ČSR“) a sformuloval dôvody zodpovedajúce racionálnej právnej argumentácii

svedčiace o právnom nástupníctve žalobkyne ako organizačného útvaru Rímskokatolíckej

cirkvi na Slovensku po pôvodne zapísanom pozemkovoknižnom vlastníkovi. Najvyšší súd

pritom poukázal aj na vlastnú ustálenú judikatúru (sp. zn. a sp. zn.

) a tiež aj na súvisiacu judikatúru ústavného súdu (

a ).

Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia

všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“

(), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný

súd nie je ani opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného

súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho

nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný

súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,

v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor

všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Samotný výklad

príslušných ustanovení zákona o navrátení vlastníctva cirkvám a náboženským

spoločnostiam teda patrí do výlučnej právomoci všeobecných súdov.

Námietka sťažovateľa spočívajúca v nepreukázaní dôvodu navrátenia vlastníctva

vo výzve doručenej sťažovateľovi podľa § 5 ods. 1 zákona o navrátení vlastníctva,

následkom čoho došlo k zániku práva na navrátenie vlastníctva preklúziou, nebola

sťažovateľom v dovolacom konaní uplatnená. Je zrejmé, že sa tak stalo z dôvodu

pripustenia dovolacieho prieskumu len vo vzťahu k inej otázke považovanej krajským

súdom za otázku zásadného právneho významu. Ústavný súd vzhľadom na neprípustnosť

dovolania v tejto otázke považoval prieskum ústavnej konformity rozsudku krajského súdu

v spojení s rozsudkom okresného súdu (na ktorého odôvodnenie krajský súd odkázal)

za prípustný a lehotu ustanovenú v voči rozsudku

krajského súdu považoval za zachovanú, keďže vzhľadom na najvyšším súdom realizované

dovolacie konanie, v priebehu ktorého bola právomoc ústavného súdu na konanie

o sťažnosti podľa vylúčená, bola sťažnosť podaná v lehote na jej podanie

proti rozsudku najvyššieho súdu vyplývajúcej z .

V súvislosti s pripustením ústavného prieskumu meritórneho posúdenia nastolenej právnej

otázky mal ústavný súd na zreteli predovšetkým účel základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a 2 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil s odôvodnením okresného

súdu s poukazom na (ďalej len „OSP“),

ústavný súd k opísanej námietke sťažovateľa uvádza relevantnú časť odôvodnenia rozsudku

okresného súdu:

„K námietke žalovaného, že výzva žalobcu bola nejasná a neurčitá súd uvádza, že

z písomnej výzvy žalobcu zo dňa 7. 4. 2006 doručenej žalovanému dňa 12. 4. 2006 (čl. 52 v

spise) vyplýva, že sa domáha vydania a navrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam

nachádzajúcim sa v kat. úz. C. (teraz K.), ktoré špecifikoval v prílohe k tejto výzve, podľa

ich zápisu v pozemnoknižnej vložke č. 249, pričom označil identifikáciu parciel č.

2835/2006 zo dňa 31. 1. 2006 ako aj výpisom z LV č. 2617. Z identifikácie týchto parciel

vyplýva, že sa jedná o nehnuteľnosti pôvodne vedené v pozemnoknižnej vložke č. 249 kat.

úz. C. vytvorené z jednotlivých parciel a v súčasnej dobe zapísané ako parcely č. 12747 -

22

lesné pozemky o výmere 22600 m, parc. č. 12593 - lesné pozemky o výmere 4839 m, parc.

2

č. 12638 - lesné pozemky o výmere 21816 mvedené na vlastníka S. š. p. Navrhovateľ pri

podávaní výzvy vychádzal zo zápisov pozemnoknižnej vložky č. 249 v k. ú. C., pričom

posledný zápis bol vykonaný 1. 4. 1955, na základe ktorého bolo zavkladované vlastnícke

právo v prospech Československého štátu - štátny majetok, národný podnik v B. (prídelová

listina Čd. 144/1955), ktorú výzvu doručil žalovanému dňa 12. 4. 2006, teda v zákonom

stanovenej lehote, teda do 30. 4. 2006.

Z pozemnokniženej vložky č. 249 pre k. ú. C. vyplýva, že ako vlastník týchto

nehnuteľností bolo vedené Ostrihomské arcibiskupstvo, ktoré je zapísané pod poradovým

číslom I. Pod por. č. 13, ad 1 sa nachádza zápis podľa čd. 144/1955, z ktorého vyplýva, že

podľa prídelovej listiny Okresného národného výboru v H. zo dňa 15. 3. 1955 sa vkladá

vlastnícke právo titulom prídelu pre: Československý štát - štátny majetok, národný podnik

v B., operatívna správa.

Vychádzajúc zo všetkých skutočností a dôkazov súd dospel k záveru, že žalobca

výzvou zo dňa 7. 4. 2006 uplatnil svoje právo včas, v zákonom stanovenej lehote do 30. 4.

2006. Nebol sporný ani predmet, ktorého sa žalobca domáhal, vydania navrátenia

vlastníctva, keď sa jednalo o nehnuteľnosti pôvodne zapísané v k. ú. C., v pozemnoknižnej

vložke č. 249 a v súčasnej dobe vedené na LV č. 2617 Správy katastra K. pre k. ú. K..

Žalobca v zákonom stanovenej lehote uviedol dôvod, podľa ktorého si uplatňuje svoj

reštitučný nárok. V písomnej výzve označil tento dôvod § 3 ods. 1 písm. c), keď k odňatiu

vlastníctva došlo postupom podľa o revízii prvej pozemkovej reformy.

Táto skutočnosť vyplýva i z pripojenej pozemnoknižnej vložky č. 249 pre k. ú. C. uvedené

pod radovým č. 12 ad. 1 častí B. Vlastníctvo, ktorá bola pripojená k písomnej výzve.

Tvrdenie žalovaného, že pozemnoknižná vložka resp. nejaké listiny v obálke boli zaslané

odštepnému závodu žalovaného – P., súd považoval za irelevantné, keďže tento ak mu to

bolo doručené to mal postúpiť žalovanému. Súd poznamenáva k samotnej výzve, že túto

nemožno posudzovať absolútne striktne, pretože by to bolo v rozpore s cieľom a účelom

reštitučných zákonov.“

Ústavný súd sa v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti už viackrát

zaoberal prípadmi, v ktorých bola právne posudzovaná otázka určitosti výzvy na vydanie

nehnuteľností podľa reštitučných predpisov (napr. , ,

, ). Podľa názoru ústavného súdu interpretácia § 5 ods. 1

zákona o navrátení vlastníctva okresným súdom a krajským súdom nevykazuje také

nedostatky, aby ju bolo možné označiť za arbitrárnu. V už citovanej časti odôvodnenia

rozsudku okresného súdu sú dostatočným a jednoznačným spôsobom uvedené dôvody, pre

ktoré treba ustanovenie § 5 ods. 1 zákona o navrátení vlastníctva interpretovať a uplatňovať

práve takýmto spôsobom, a nie iným, a tým bolo podľa názoru ústavného súdu zároveň

ústavne konformným spôsobom odpovedané aj na argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej

toto zákonné ustanovenie treba vykladať a uplatňovať odlišne. V každom prípade uvedený

postup krajského súdu s prihliadnutím na znenie nemožno pri

odôvodňovaní jeho právneho záveru vo veci sťažovateľa považovať za zjavne

neodôvodnený. Všeobecné súdy aplikovali v danom prípade právny výklad relevantných

noriem aj s ohľadom na súvisiace právne normy, ktoré tvoria súčasť právneho poriadku

(najmä ). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

okresného súdu a krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným. Predmetný právny výklad okresného súdu,

ku ktorému sa pripojil aj krajský súd, takéto nedostatky nevykazuje.

Podľa názoru ústavného súdu sa všeobecné súdy v sťažovateľovom prípade riadne

a ústavne konformným spôsobom vysporiadali so všetkými otázkami podstatnými pre ich

rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci. K tomuto záveru dospel ústavný súd

vo vzťahu k jednotlivým sťažovateľom namietaným skutočnostiam.

Na základe uvedeného teda rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. februára 2012 ani rozsudkom krajského súdu č. k. -574 z 29. apríla

2010 nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

namietanými rozhodnutiami a uvedenými právami, čo viedlo ústavný súd k odmietnutiu

tejto časti sťažnosti podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu

S porušením základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 dohovoru sťažovateľ spája aj porušenie základného práva vlastniť majetok

zaručeného v a práva na ochranu majetku podľa dodatkového

protokolu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa

ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

a dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa a

ods. 1 dodatkového protokolu by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv vyjadrených v

až alebo práva podľa dohovoru, resp. v spojení s ich

porušením (napr. , , ).

Ak teda v označenom konaní nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru, neprichádza potom do úvahy ani

vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práv sťažovateľa ústavný súd

pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia

nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (,

, , ). Keďže v sťažovateľovom prípade boli

ustanovenia zákona o navrátení vlastníctva aplikované ústavne konformným spôsobom,

nemohlo v označenom konaní dôjsť k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa

ani práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu.

Za daných okolností ústavný súd vo vzťahu k porušeniu základného práva vlastniť

majetok podľa a práva na ochranu majetku podľa dodatkového

protokolu dospel už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru o jej zjavnej

neopodstatnenosti, a preto sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012