Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 419/09
PDF · 428.88 KB
No categories available
IV. ÚS 419/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. decembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou
JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva v konaní pred súdmi Slovenskej republiky podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Sžf 99/2008 z 28. apríla 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra
2009 faxom doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená
predložením originálu 9. septembra 2009. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva v konaní pred súdmi Slovenskej
republiky zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
5 Sžf 99/2008 z 28. apríla 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «žiadal Daňový úrad Košice V žiadosťou zo dňa
6. 3. 2007 o vydanie rozhodnutí o priznaní práva (vrátení preplatku dane) v daňovom
konaní začatom dňa 20. 3. 2001 – za zdaňovacie obdobie január až december 1998.
Daňový úrad Košice I oznámením č. 695/231/30397/2007-Bač zo dňa 10. 4. 2007
oznámil sťažovateľovi, že mu bolo doručené jeho podanie. Oznámil mu, že:
„Na základe zrušených dodatočných platobných výmerov odvolacím orgánom DR SR
pracovisko Košice správca dane (Daňový úrad Košice V) vrátil za jednotlivé zdaňovacie
obdobia január až december 1998 vzniknutý preplatok alebo uplatnený nadmerný odpočet
v plnej výške. V zmysle § 63 ods. 1, 4 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
daňový preplatok je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Ak nemožno preplatok použiť
podľa odsekov 2 a 3, správca dane na žiadosť daňového subjektu tento preplatok vráti.
Ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie
nevydáva.
Vrátenie nadmerného odpočtu bez rozhodnutia je v súlade s § 55d ods. 5 zákona
č. 289/95 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Na nadmerný odpočet uplatnený za zdaňovacie
obdobie do 31. 12. 2002 sa vzťahuje § 23 zákona účinného k 31. 12. 2002. V zmysle
uvedeného v § 23 správca dane nemal povinnosť pri vrátení NO za zdaňovacie obdobie
roku 1998 vydať rozhodnutie.
Na základe Vašej sťažnosti zo dňa 6. 5. 2005, 9. 5. 2005 a 1. 6. 2005 uvedený postup
správcu dane prešetrovalo DR SR odd. petícii a sťažnosti, ktoré predmetnú námietku
v sťažnosti uzatvorilo ako neopodstatnenú. Tak isto v tej veci ste podali sťažnosť zo dňa
15. 8. 2005 na nezákonný postup a činnosť DÚ Košice V pri vrátení preplatkov dane
za mesiac december 1997, rok 1998 a mesiac január až júl 1999. Postup správcu dane
prešetrovalo DR SR odd. vnútornej kontroly a o výsledku tiež daňový subjekt bol
oboznámený.“.
Dňa 10. 5. 2007 podal sťažovateľ u Daňového riaditeľstva SR (ďalej len „DR SR“)
žiadosť nazvanú „Nečinnosť správcu dane – žiadosť o vydanie rozhodnutia v rámci
opatrení proti nečinnosti podľa ust. § 30a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. (Oznámenie
č. j. 695/231/30397/2007-Bač, zo dňa 10. 4. 2007)“.
DR SR listom zo dňa 7. 6. 2007 sp. zn. I/223/7747/45348/2007 odpovedalo
sťažovateľovi, že podľa § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov,
ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie
nevydáva. Vzhľadom na to DR SR ako orgán najbližšie nadriadený správcovi dane nezistil
dôvody na postup podľa § 30a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.
Dňa 29. 6. 2007 podal sťažovateľ na DR SR, pracovisko Košice námietku proti
nesprávnemu a nezákonnému postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní
(pri vybavovaní podania v začatom daňovom konaní o nečinnosti správcu dane
(č. j. I/223/7747/45348/2007, zo dňa 7. 6. 2007)“.
DR SR listom zo dňa 16. 7. 2007 č. I/223/7747/59071/2007 vyzval sťažovateľa
na doplnenie podania.
Sťažovateľ podaním zo dňa 27. 7. 2007 doplnil svoje podanie.
Dňa 26. 9. 2007 bolo doručené sťažovateľovi rozhodnutie Daňového riaditeľstva
Slovenskej republiky č. I/223/7747-67259/2007/99I545-r zo dňa 31. 8. 2007, ktorým DR SR
námietke sťažovateľa zo dna 3. 7. 2007, doplnenej dňa 30. 7. 2007, proti postupu
zamestnanca správcu dane JUDr. O. V. nevyhovel.
Proti rozhodnutiu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/7747-
67259/2007/991545-r zo dňa 31. 8. 2007 podal sťažovateľ na Krajský súd v Košiciach
žalobu na jeho preskúmanie a navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil
žalovanému na nové konanie.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 7 S 120/2007 zo dňa 10. 9. 2008 žalobu
zamietol a žalobcovi – sťažovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznal. Proti
tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 99/2008 zo dňa 28. 4. 2009
potvrdil napadnutý rozsudok a žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal. Predmetný rozsudok bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľa dňa
6. 7. 2009.».
Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti odcitoval znenie čl. 2 ods. 2, čl. 46 a čl. 127
ústavy, § 50 ods. 1 a 3, § 63 ods. 4 a 6, ako aj § 30 ods. 1 prvej vety zákona Slovenskej
národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní
a poplatkov“) a uviedol:
«Súd I. stupňa zamietol žalobu sťažovateľa, ktorú podal proti rozhodnutiu
žalovaného o nevyhovení námietke proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom
konaní, aj keď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa uvádzajú rôzne úvahy súdu
I. stupňa. Dôvodom zamietnutia žaloby je zrejmé presvedčenie súdu I. stupňa, že správca
dane nebol povinný v sťažovateľovom prípade vydať rozhodnutie o vrátení preplatku
na dani z pridanej hodnoty, konkrétne vyjadrený v tomto konštatovaní súdu I. stupňa:
„Táto povinnosť pre správcu dane vyplýva zo zákona, nie je uložená v zákonnej
forme, teda vydaním rozhodnutia, ale faktickým pripísaním preplatku na účet daňového
subjektu, čo vyplýva z ustanovenia § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v platnom znení.“.
Aj keď nie celkom v zrozumiteľnej forme, I. stupňový súd vyjadril zrejme názor, že
rozhodnutie žalovaného o nevyhovení námietke bolo správne z toho dôvodu, že správca
dane nebol povinný vydať rozhodnutie o vrátení preplatku na dani.
S týmto záverom súdu I. stupňa podľa názoru sťažovateľa nemožno súhlasiť
z nasledujúcich dôvodov:
Je nepochybné, že som dňa 20. 3. 2001 požiadal Daňový úrad Košice V o vrátenie
preplatku dane za zdaňovacie obdobie január až december 1998.
Z ustanovenia § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom do 31. 12. 2004
vyplýva postup správcu dane pri žiadosti daňového subjektu o vrátenie preplatku na dani.
Sťažovateľ podotýka, že so zreteľom na ustanovenie článku 2 ods. 2 Ústavy SR -
správca dane môže konať len spôsobom ustanoveným v zákone.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že správca dane vráti preplatok
do jedného mesiaca od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, a ak žiadosti o vrátenie
preplatku vyhovie v plnom rozsahu, rozhodnutie nevydáva.
Citované zákonné ustanovenie, predovšetkým jeho časť, ktorá ustanovuje, že správca
dane nemusí vydať rozhodnutie, nie je možné vykladať inak, ako tým spôsobom, ako to
vyplýva z jeho doslovného znenia. Podmienkou sine qua non je dodržanie lehoty na vrátenie
preplatku ustanovenej v predchádzajúcej vete a vrátenie preplatku v celej daňovým
subjektom žiadanej výške.
Zákon neumožňuje v žiadnom svojom ustanovení nevydať rozhodnutie v prípade
nedodržania čo i len jednej z týchto podmienok.
Je nesporné, že v mojom prípade lehota na vrátenie preplatku uplynula bez toho, že
by správca dane preplatok vrátil.
Tento sťažovateľovi bol vrátený až po zrušení platobného výmeru
č. 709/340/38785/2003-KO rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR sp. zn. VI/256/28/24
zo dňa 9. 1. 2004. Táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania sporná.
Pokiaľ ustanovenie § 30 ods. 1 vety prvej zákona č. 511/1992 Zb. - ustanovuje, že
v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť len práva rozhodnutím, potom možnosť
uvedená v ustanovení § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. je výnimkou z tejto zásady
a možno ju vykladať len reštriktívne.
Z ustanovenia § 1a zákona č. 511/1992 Zb. v znení platom v čase podania žiadosti
o vrátenie preplatku vyplýva, že daňovým konaním je konanie, v ktorom sa rozhoduje
opravách a povinnostiach daňových subjektov.
Pre sťažovateľa je ťažké porozumieť takému výkladu ustanovenia § 63 ods. 4 zákona
č. 511/1992 Zb. v znení platnom do 31. 12. 2004, podľa ktorým postup správcu dane pri
vracaní daňového preplatku nie je konaním, v ktorom rozhoduje o mojom práve daňového
subjektu na vrátenie preplatku.
So zreteľom na vzájomnú súvislosť citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že
požiadavke právnej istoty daňového subjektu zodpovedá len taký výklad týchto zákonných
ustanovení, ktorý umožňuje správcovi dane použiť výnimku pri rozhodovaní o žiadosti
o vrátenie preplatku len v prípade, že vráti v zákonnom stanovenej lehote tento preplatok
v celom rozsahu.
Pokiaľ ide o záver súdu I. stupňa o tom, že v čase, keď sťažovateľ podal žiadosť
o vydanie rozhodnutia o vrátenie preplatku žiadne daňové konanie neprebiehalo, nemožno
sa s ním stotožniť.
Sťažovateľ už v žalobe poukázal na rozpor medzi výrokom a odôvodnením
rozhodnutia žalovaného, keď jeho námietke proti postupu zamestnanca správcu dane
v daňovom konaní nevyhovel, teda meritórne o nej rozhodoval, na druhej strane
v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že konanie neprebieha.
Konanie o vrátenie preplatku začalo dňa 20. 3. 2001 a so zreteľom na vyššie
uvedené súvislosti niet sporu o tom, že doposiaľ nebolo skončené.
V odvolaní sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že závery súdu I. stupňa
nezodpovedajú zneniu ustanovení zákona č. 511/1992 Zb., tieto závery súdu I. stupňa sú
vo vzťahu k prejednávanej veci nezrozumiteľné a nepochopiteľné.
Napriek tomu, že odvolací súd rozhodol o potvrdení rozsudku súdu I. stupňa,
uvedomujúc si zrejmé neudržateľnosť dôvodov uvedených v rozsudku súdu I. stupňa, uviedol
vo svojom odôvodnení (str. 3 posledná veta):
„Napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny.“.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia na rozdiel od súdu I. stupňa poukázal
na to, že žalobca viedol korešpondenciu s daňovým úradom a ďalšie podania podané
na prelomoch rokov 2008 a 2009 majú podklad na nespokojnosti žalobcu so stavom, ktorý
nastal po vrátení dňa 19. 2. 2004 vyrubeného rozdielu na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie december 1997. Ďalej NS SR na str. 5 rozhodnutia napadnutého
touto sťažnosťou vyslovuje názor, že námietka v daňovom konaní nemôže smerovať proti
nesprávnemu postupu zamestnanca správcu dane, spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia.
Podľa jeho názoru bolo správne, že žalovaný tejto námietke nevyhovel.
Podľa názoru NS SR nie je povinnosťou žalovaného sa vôbec zaoberať meritom
predmetnej námietky, ak dôjde k záveru, že zákonné podmienky na podanie námietky nie sú
splnené.
Sťažovateľ podotýka, že uvedené závery odvolacieho súdu nijakým spôsobom
nekorešpondujú so závermi súdu I. stupňa.
Je teda nesporné, že odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu I. stupňa nie z dôvodov,
ktoré tento uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia...
Na tomto mieste však chce poukázať na skutočnosť, že názor súdu I. stupňa, ktorým
považoval za zákonný taký postup žalovaného, ktorý rozhodujúc o námietke podanej
sťažovateľom bez toho, aby ich meritórne posúdil spôsobom zákonom ustanoveným pre
vecné vybavenie námietky, nezodpovedá ustanoveniam zákona č. 511/1992 Zb.
Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 citovaného zákona – správca dane posúdi námietky,
rozhodne o nich a toto rozhodnutie musí obsahovať odôvodnenie.
Z citovaného zákonného ustanovenia nesporne vyplýva, že rozhodnúť o námietkach
možno len po ich posúdení.
Taký postup, keď správca dane meritórne o námietkach rozhodne bez toho, aby ich
posúdil, nezodpovedá nielen ustanoveniu § 50 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., ale ani
článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR.
V prípade, že správca dane vychádzajúc z názoru, že daňové konanie neprebieha,
bol toho názoru, že sťažovateľ nemohol podať námietku, pretože takéto konanie
neprebiehalo, nebol oprávnený o tejto námietke meritórne rozhodovať.
V tejto súvislosti možno dať za pravdu odvolaciemu súdu, že nie každé podanie
urobené jednotlivcom smerom k správcovi dane je spôsobilé vyvolať začatie daňového
konania.
Podanie označené ako „námietka“ nemá spôsobilosť založiť právomoc a povinnosť
správcu dane o námietke rozhodovať, ak nie je táto námietka podaná v prebiehajúcom
daňovom konaní.
Je teda zrejmé, že pokiaľ správca dane zastával (nesprávny) názor, že daňové
konanie neprebieha, nebol oprávnený o podaní sťažovateľa označenom ako námietka,
rozhodovať.
V tomto prípade je nerozhodné označenie takéhoto podania sťažovateľom ako
námietka, keďže podľa ustanovenia § 20 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., je rozhodujúci
obsah podania, i keď je nesprávne označené.
Z uvedeného vyplýva, že názor žalovaného, aj odvolacieho súdu spočívajúci v tom,
že v neexistujúcom daňovom konaní je správca dane oprávnený meritórne rozhodovať
o námietke, ale rovnako je oprávnený pri tomto rozhodovaní ju neposúdiť meritórne, je
popretím práva sťažovateľa zakotveného v článku 46 ods. 1 Ústavy SR.
Sťažovateľ v súvislosti s rozhodnutím odvolacieho súdu dáva do pozornosti
ústavnému súdu, že námietku, ktorú sťažovateľ vzniesol, vzniesol v konaní, ktoré bolo začaté
dňa 20. 3. 2001, jeho podaním, ktorým žiadal vrátiť preplatok na DPH.
Sťažovateľ nevzniesol túto námietku v žiadnom inom konaní a je nesporné, že v tomto
konaní o jeho žiadosti doposiaľ nebolo zákonom predpísaným spôsobom rozhodnuté.
Jeho žiadosť o vrátenie preplatku dane je nepochybne podaním, ktoré je spôsobilé
začať daňové konanie, keďže sa dožadoval svojho práva na vrátenie preplatku, o ktorom
mal rozhodnúť správca dane.
Podľa ustanovenia § 1a písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb., daňovým konaním je
konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov.
V tomto a v žiadnom inom konaní sťažovateľ vznášal námietku, ktorá doposiaľ
nebola žalovaným spôsobom zodpovedajúcim zákonu posúdená.
Keďže túto nezákonnosť neodstránil ani I. stupňový, ani odvolací súd, napriek tomu,
že táto povinnosť im vyplýva z ustanovení O. s. p. o správnom súdnictve, stal sa odvolací
súd spoluzodpovedným za porušenie práva.
V predmetnej veci aj napriek tomu, že sa NS SR formálne stotožnil so závermi súdu
I. stupňa, v skutočnosti je to on, kto sa (aspoň do určitej miery) vyrovnáva s námietkami
uvedenými v žalobe.
Týmto však sťažovateľovi odňal možnosť, aby proti záverom súdu mohol vzniesť
svoje námietky, a využiť tak dvojinštančnosť konania, ktorá pre tento druh konania vyplýva
z príslušných ustanovení O. s. p.
NS SR však tým, že nahradil činnosť súdu I. stupňa, sa vyrovnal s námietkami
sťažovateľa prvýkrát, a to rozhodnutím, proti ktorému odvolanie nieje prípustné. »
Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
a v nadväznosti na to navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie
rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotveného v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 99/2008 zo dňa 28. 4. 2009
bolo porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Sžf 99/2008 zo dňa 28. 4. 2009 a vracia mu vec na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Sťažovateľ k sťažnosti pripojil písomnosti, z obsahu ktorých (vzhľadom na predmet
sporu v konaní pred všeobecnými súdmi a na nadväznosť odôvodnení ich rozhodnutí,
ako aj posúdenie dôvodnosti tvrdení sťažovateľa uvedených v sťažnosti) považuje ústavný
súd za relevantné citovať tieto ich časti:
1. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)
prípisom zo 7. júna 2007 podpísaným vedúcim oddelenia daňového konania Košice
JUDr. O. V. oznámilo sťažovateľovi:
„Dňa 17. 05. 2007 nám bol doručený Váš list zo dňa 10. 05. 2007, ktorým žiadate
prijať opatrenia na nečinnosť správcu dane – Daňového úradu Košice I z dôvodu, že
správca dane nevydal rozhodnutie o priznaní práva (vrátenie preplatku) v daňovom konaní
začatom dňa 20. 03. 2001 za zdaňovacie obdobie január až december 1998...
Podľa § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov,
ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie
nevydáva.
Pri vrátení nadmerného odpočtu podľa § 23 zákona č. 289/1995 Z. z. v znení
platnom do 31. 12. 2002 sa rozhodnutie nevydávalo. V zmysle uvedeného správca dane
nebol povinný vydať rozhodnutie o vrátení nadmerného odpočtu. Nevydanie rozhodnutia
správcu dane o vrátení nadmerného odpočtu nie je možné považovať za nečinnosť správcu
dane.
Daňové riaditeľstvo SR ako orgán najbližšie nadriadený správcovi dane nezistil
dôvody na postup podľa § 30a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.“
2. V reakcii na citovaný prípis daňového riaditeľstva z 29. júna 2007 vzniesol proti
nemu sťažovateľ túto námietku:
„V nadväznosti na ust. § 50 ods. 1, 2, 3 zákona č. 511/1992 Zb. podávam námietku
proti nesprávnemu a nezákonnému postupu zamestnanca správcu dane DR SR, pracovisko
Košice, JUDr. O. V., ktorý pri vybavovaní podania v začatom daňovom konaní o nečinnosti
správcu dane postupoval nesprávne, v rozpore so zákonom a skutkovým stavom, o čom
svedčí písomná odpoveď č. j. I/223/7747/45348/2007, zo dňa 7. 6. 2007...“
3. Daňové riaditeľstvo rozhodnutím č. k. I/223/7747-67259/2007/991545-r
z 31. augusta 2007 rozhodlo tak, že „podľa § 50 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov námietke daňového subjektu Ing. Mgr. K. M. ... zo dňa 3. 7. 2007,
doplnenej dňa 30. 7. 2007 proti postupu zamestnanca správcu dane JUDr. O. V. v daňovom
konaní nevyhovuje“.
Svoje rozhodnutie daňové riaditeľstvo odôvodnilo najmä tým:
„Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov daňový
subjekt môže podať námietku v prípadoch ustanovených týmto zákonom a proti postupu
zamestnanca správcu dane v daňovom konaní. Námietka patrí medzi riadne opravné
prostriedky. Ako riadny opravný prostriedok slúži na preskúmanie postupu zamestnanca
správcu dane v daňovom konaní a na dosiahnutie nápravy v prípade, že orgán príslušný
na rozhodovanie o námietke posúdi dôvody uvedené v námietke ako opodstatnené.
V zmysle citovanej právnej úpravy možno podať námietku proti postupu zamestnanca
správcu dane len v daňovom konaní. Na základe podanej žiadosti daňového subjektu
na vydanie rozhodnutí o priznaní práva /vrátenie preplatku dane za zdaňovacie obdobie
január až december 1998/ nezačalo daňové konanie, pretože daňové preplatky, resp.
nadmerný odpočet ako to vyplývalo z podaných dodatočných daňových priznaní k dani
z pridanej hodnoty bol daňovému subjektu vrátený a o tejto skutočnosti nebol správca dane
povinný vydať rozhodnutie.
Podanie daňového subjektu zo dňa 10. 5. 2007 doručené Daňovému riaditeľstvu SR
dňa 17. 5. 2007, ktorým žiada prijať opatrenia proti nečinnosti, nemá účinky začatia
daňového konania. Účinky začatia konania má len kvalifikovaný podnet, ktorý zákon
o správe daní presne reguluje. K tomu, aby určitý súhrn procesných postupov a úkonov
vytváral daňové konanie, musí byť splnená podmienka rozhodovania o práve a povinnosti
daňového subjektu a následne vydanie rozhodnutia vo veci, ktoré zákon pomenúva.
Opatrenia proti nečinnosti upravené v ustanovení § 30a zákona č. 511/1992 Zb.
predstavujú osobitný procesný inštitút, ktorý je ponímaný ako opatrenie sankčného
charakteru vo vzťahu k orgánu, ktorý bol v konaní pasívny.
Keďže daňové konanie nezačalo, nie je možné podať námietku proti postupu
zamestnanca správcu dane podľa § 50 zákona č. 511/1992 Zb.
Z vyššie uvedených dôvodov považuje Daňové riaditeľstvo SR podanú námietku proti
postupu zamestnanca správcu dane JUDr. O. V. za bezpredmetnú.“.
4. Sťažovateľ sa „Žalobou na začatie konania na preskúmanie rozhodnutia
správneho orgánu rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky sp. zn.
I/223/7747-67259/2007/991545-r zo dňa 31. 8. 2007“ podanou krajskému súdu
28. novembra 2007 domáhal jeho zrušenia a žiadal vrátiť predmetnú vec daňovému orgánu
na nové konanie a rozhodnutie.
V odôvodnení žaloby sťažovateľ okrem iného uviedol:
„Nesprávnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného žalobca vidí v tom, že
rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie
skutkového stavu je nepostačujúce pre posúdenie veci, zistenie skutkového stavu,
z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisu [§ 250j písm. a),
c), b) O. s. p.], v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia [§ 250j písm. e) O. s. p.] a rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov [§ 250j ods. 2
písm. d) O. s. p.].“
Ďalej sťažovateľ v odôvodnení žaloby po citovaní § 50 ods. 1 a 3 zákona o správe
daní a poplatkov a odvolaní sa na čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ústavy s poukazom na § 15 ods. 13,
§ 63 ods. 4 a § 30 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov (v časovo aktuálnom znení)
uviedol:
„Z citovaných ustanovení zákonných predpisov a z uvedených skutkových okolností
vyplýva, že odo dňa 20. 3. 2001, kedy žalobca podal dodatočné daňové priznania a zároveň
žiadosť o vrátenie preplatku dane, správca dane nevydal rozhodnutie napriek tomu, že
z citovaných zákonných ustanovení mu táto povinnosť vyplývala. Žalobca preto, ako to
vyplýva z vyššie uvedených okolností, vzniesol námietku proti postupu zamestnanca správcu
dane v daňovom konaní.
Žalovaný rozhodol napadnutým rozhodnutím podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona
č. 511/1992 Zb. Táto skutočnosť vyplýva z výroku predmetného rozhodnutia...
Takýto postup správcu dane je v rozpore s ustanovením § 30 ods. 1 zákona
č. 511/1992 Zb., podľa ktorého v daňovom konaní možno ukladal daňovú povinnosť alebo
priznávať práva len rozhodnutím.
Vzhľadom na vyššie uvedené správca dane, jeho zamestnanec postupoval
nezákonným spôsobom, ak v predmetnej veci nevydal rozhodnutie a rovnakou vadou trpí
aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým námietke žalobcu proti postupu zamestnanca
správcu dane nevyhovel.“
5. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 7 S 120/2007
z 10. septembra 2008 rozhodol tak, že žalobu sťažovateľa podanú 28. novembra 2007
zamietol. Podstatou odôvodnenia bol tento právny záver (názor) krajského súdu:
„Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa ust. § 247 a nasl O. s. p.
a zistil, že žaloba nebola dôvodná.
Z administratívneho spisu žalovaného nepochybne vyplýva, že žiadosť žalobcu
na vydanie rozhodnutí o priznaní práva /vrátenie preplatku dane/ v daňovom konaní
začatom dňa 20. 3. 2001 za zdaňovacie obdobie január až december 1998, bola doručená
Daňovému úradu Košice V dňa 14. 3. 2007 jej doplnenie zo dňa 16. 7. 2007 bolo doručené
Daňovému riaditeľstvu SR v Bratislave dňa 30. 7. 2007. Je nepochybné, že žalobcovi
správca dane vrátil preplatok na dani bez rozhodnutia, podľa vtedy platného ust. § 63
ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb.
Táto povinnosť pre správcu dane vyplýva zo zákona, nie je uložená v zákonnej forme,
teda vydaním rozhodnutia, ale faktickým pripísaním preplatku na účet daňového subjektu,
čo vyplýva z ust. § 63 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. v platnom znení.
Podľa ust. § 30 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov v daňovom konaní možno
ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím. Účelom daňového
konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto
obsahuje osobitnú úpravu zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti.
Žalobca vo svojej žiadosti zo dňa 6. 3. 2007 a v jej doplnenom znení žiadal napraviť
chyby správcu dane, pokiaľ išlo o zadržiavanie vzniknutého preplatku, aby nedošlo
k preklúzii práva na strane oprávneného.
Podľa ust. § 30a ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. v platnom znení, správca dane príslušný
na rozhodnutie v daňovom konaní podľa tohto zákona alebo osobitného zákona je povinný
v jednoduchých veciach, najmä ak možno rozhodnúť na podklade dokladov predložených
daňovým subjektom, vydať rozhodnutie alebo vykonať iné opatrenie ustanovené týmto
zákonom bezodkladne. Ak správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní je
v tomto konaní nečinný a nerozhodne ani v lehotách ustanovených v odsekoch 1 a 3
a nápravu nemožno dosiahnuť inak a povaha veci to nevylučuje, je príslušný vo veci
rozhodnúť orgán najbližšie nadriadený správcovi dane. Vždy sa jedná o skutočnosť, ktorej
základom je daňová kontrola.
V danom prípade sa nejednalo o daňovú kontrolu, ktorej definíciu obsahuje ust. § 15
ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. v platnom znení. Podľa ust. § 50 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb.
v platnom znení, daňový subjekt môže uplatniť námietku v prípadoch ustanovených týmto
zákonom a proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní. Námietky daňového
subjektu smerovali meritórne voči správcovi dane, ktorý opakovane pokračoval v daňových
kontrolách v iných veciach, čo tvrdil žalobca, keď daňovú kontrolu ukončil 18. 8. 2003.
Súd dodáva, že v prípade nepoukázania nadmerného odpočtu /preplatku/ na účet
žalobcu v zákonom stanovenej lehote, pred jej uplynutím má žalobca právo domáhať sa
jeho vrátenia z titulu bezdôvodného obohatenia na všeobecnom súde sídla správcu dane.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak správca dane postupoval pri vrátení preplatku
/nadmerného odpočtu/ podľa § 63 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. v platnom znení, resp. § 23
zák. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom pre zdaňovacie obdobie
do 31. 12. 2003, postupoval v súlade so zákonom.“
6. Proti predmetnému rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal odvolanie
z 22. októbra 2008, ktorého nosnou argumentáciou boli najmä tieto jeho tvrdenia:
„Rozhodnutie súdu I. stupňa považujem za nesprávne z dôvodov uvedených
- v ustanovení § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. – rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci,
- v ustanovení § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. – súd I. stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.“
Ďalej sťažovateľ použil totožnú argumentáciu, ako v odôvodnení svojej sťažnosti
podanej ústavnému súdu (bližšie pozri citáciu na s. 4 až 6).
7. O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 99/2008
z 28. apríla 2009 tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 S 120/2007
z 10. septembra 2008.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho označeného základného práva
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej
veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa
rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 99/2008 z 28. apríla 2009 sú zlučiteľné s označeným článkom
Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktoré sťažovateľ vidí
v dvoch rovinách. Jednou je porušenie dvojinštančnosti súdneho konania, ku ktorému malo
dôjsť tým, že najvyšší súd sa síce formálne stotožnil so závermi prvostupňového súdu,
ale na základe iných skutkových a právnych dôvodov v porovnaní s dôvodmi uvedenými
v prvostupňovom rozhodnutí.
Ústavný súd už vo svojej judikatúre viackrát zaradil požiadavku dvojinštančnosti
konania medzi ústavno-procesné zásady (II. ÚS 195/06, III. ÚS 239/08), z čoho vyplýva
aj to, že ak v podmienkach konkrétneho súdneho konania porušenie tejto zásady ústavný
súd zistí, potom je založená jeho právomoc vysloviť porušenie základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.
Z okolností prerokúvanej sťažnosti ústavný súd zistil, že v sťažovateľovej veci
vo fáze konania pred odvolacím súdom už neprebiehalo žiadne dokazovanie ďalším
objasňovaním skutočností, ktoré tvorili skutkový základ prvostupňového rozhodnutia
krajského súdu [aj preto bolo o odvolaní rozhodnuté bez nariadenia pojednávania podľa
§ 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], preto najvyšší súd ako súd
odvolací nemohol zabrániť sťažovateľovi vyjadrovať sa k prípadným „iným“ skutkovým
zisteniam, na ktorých podľa sťažovateľa založil svoje rozhodnutie.
Vo vzťahu k odlišným právnym záverom, z ktorých podľa sťažovateľa najvyšší súd
pri rozhodovaní o podanom odvolaní vychádzal, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,
v ktorej zdôraznil potrebu rozlišovania procesného postavenia účastníka konania pri
objasňovaní a zisťovaní skutkového stavu veci na jednej strane a procesnými možnosťami
účastníka konania ovplyvňovať právne hodnotenie zisteného skutkového stavu konajúcim
súdom na strane druhej. Kým procesná stránka účastníctva pri dokazovaní je takmer
výlučne vyčerpávaná procesnými právami účastníka konania smerujúcimi k objasneniu
skutkovej stránky prejednávanej kauzy, právne hodnotenie skutkového stavu je úlohou
konajúceho súdu, čo plynie i z uplatňovania pravidla „iura novit curia“. Účastníkovi
konania síce nemožno brániť vyjadrovať sa počas dokazovania k právnemu hodnoteniu
prejednávaného prípadu, Občiansky súdny poriadok však nepredpisuje konajúcemu súdu
časovú ani obsahovú náplň realizácie práva účastníka vyjadriť sa k právnej stránke veci
spôsobom porovnateľným s reguláciou pozície účastníka pri zisťovaní skutkového stavu
veci. Procesno-právne normy výslovne dokonca neukladajú súdu povinnosť oboznámiť
účastníka konania so svojím právnym hodnotením veci (m. m. III. ÚS 146/09).
Sťažovateľ mal možnosť v odvolaní podanom proti prvostupňovému rozsudku
krajského súdu predniesť svoje právne názory na podstatu prerokúvanej veci a bez ohľadu
na to, či túto možnosť využil, alebo nevyužil, najvyšší súd nebol povinný mu akýmkoľvek
ďalším procesne relevantným spôsobom (okrem odôvodnenia svojho odvolacieho
rozhodnutia) oznamovať svoje právne úvahy v predmetnom konaní. Preto samotná
skutočnosť, že najvyšší súd ako súd odvolací založil potvrdenie prvostupňového rozsudku
odlišných právnych (nie skutkových) dôvodov v porovnaní s právnym odôvodnením
rozsudku krajského súdu, nebola spôsobilá privodiť sťažovateľovi porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd preto vzhľadom na zjavný nedostatok
relevantnej súvislosti medzi namietaným postupom najvyššieho súdu a základným právom
sťažovateľa zaručeným v čl. 46 ods. 1 ústavy zhodnotil sťažnosť v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú.
Druhou rovinou, v ktorej vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, je spôsob výkladu a následnej aplikácie § 50 ods. 1 a 3 a § 30 ods. 1
zákona o správe daní a poplatkov.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01),
ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel
k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako
vecne správne, náležite odôvodnil, čo podľa neho vyplýva aj z jeho ďalej citovanej
relevantnej časti:
«Zo spisu predloženého Krajským súdom v Košiciach Najvyšší súd zistil, že žalobca
prípisom z 29. 06. 2007 vzniesol námietku proti nesprávnemu a nezákonnému postupu
zamestnanca správcu dane DR SR, pracovisko Košice, JUDr. O. V., ktorý mal pri
vybavovaní podania v začatom daňovom konaní o nečinnosti správcu dane podľa žalobcu
postupovať nesprávne, v rozpore so zákonom a skutkovým stavom, o čom svedčí písomná
odpoveď čj. 223/7747/45348/2007 zo dňa 07. 06. 2007. Tomuto podaniu predchádzala
vzájomná korešpondencia žalobcu a žalovaného vykonaná v dňoch 06. 03. 2007,
10. 04. 2007 a tiež dňa 10. 05. 2007.
Dôvody nesprávneho postupu, ktoré spočívali podľa žalobcu najmä v špatnom
postupe menovaného pracovníka pri
- nerešpektovaní § 63 zák. č. 511/1991 Zb.,
- nevydaní rozhodnutia podľa § 63 ods. 7 cit. zákona, resp. neprerušil konanie,
- vyhovení odvolacieho orgánu ním podanému odvolaniu,
ako aj v priebehu daňového konania po zrušení napadnutého rozhodnutia odvolacím
orgánom (napríklad nevydanie rozhodnutia o vrátení nadmerného odpočtu), žalobca opísal
vo svojom dodatočnom podaní zo dňa 27. 07. 2007.
Predovšetkým musí Najvyšší súd na tomto mieste uviesť, že toto odvolanie, rovnako
ako aj ďalšie odvolania žalobcu podané na prelome rokov 2008/2009 na Najvyšší súd
(sp. zn. 5 Sžf 11/2009, 5 Sžf 17/2009, 5 Sžf 23/2009 a 5 Sžf 29/2009) majú podklad
v nespokojnosti žalobcu so stavom, ktorý nastal po vrátení dňa 19. 02. 2004 vyrubeného
rozdielu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 1997 a bol vyvolaný
Oznámením Daňového úradu Košice I. č. 695/231/ 30397/2007-Bač zo dňa 10. 4. 2007,
ktorým tento správca dane oznámil daňovému subjektu, že mu nebol povinný vydať
rozhodnutie o vrátení daňového preplatku za zdaňovacie obdobie december 1997, resp.
zdaňovacie obdobie roku 1998 podľa § 63 ods. 4 zák. č. 511/1992 'Zb. ani rozhodnutie
o vrátení nadmerného odpočtu podľa ust. § 23 v nadväznosti na § 55d ods. 5 zákona
č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty.
Ďalej podľa § 50 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. platného v čase podania námietky (tzn.
29. 06. 2007) môže daňový subjekt uplatniť námietku v prípadoch ustanovených týmto
zákonom a proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní.
Podľa § 50 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. v hore uvedenom znení námietku musí podať
daňový subjekt písomne alebo ústne do zápisnice do ôsmich dní odo dňa, keď sa
o namietaných skutočnostiach dozvedel. Podaná námietka nemá odkladný účinok, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 50 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. v hore uvedenom znení správca dane posúdi
námietky, rozhodne o nich a toto rozhodnutie musí obsahovať odôvodnenie. Ak námietka
smeruje proti postupu vedúceho zamestnanca správcu dane, ktorý nemá nadriadeného
vedúceho zamestnanca, rozhodne o námietke orgán najbližšie nadriadený správcovi dane.
Proti rozhodnutiu sa nemožno odvolať.
Na základe uvedeného Najvyšší súd musí konštatovať, že námietka v daňovom konaní
predovšetkým plní funkciu osobitnej sťažnosti smerujúcej v daňovom konaní na nápravu
procesných vád, v tomto prípade špeciálne zameranej na vyjadrenie nespokojnosti
s postupom konkrétne označeného zamestnanca správcu dane v konkrétnom daňovom
konaní, tzn. že môže smerovať len voči takým vadám v daňovom konaní, ktoré majú priamu
spojitosť so správaním tejto konkrétnej osoby a očakávaným výsledkom je alebo náprava
v jej správaní nadriadeným orgánom alebo výmena osoby na tomto poste. Typickým
príkladom môže byť otázka dôstojnosti alebo odbornosti vedenia daňového konania takouto
osobou. Uvedený charakter a poslanie námietky potvrdzuje ust. § 50 ods. 3 zák. č. 511/1992
Zb. odnímajúce osobe podávajúcej námietku právo na odvolanie. Na nespokojnosť s tým, že
takýto zamestnanec správcu dane nevydal rozhodnutie, ktoré žalobca ako daňový subjekt
od správcu dane požadoval, sa však toto ustanovenie nemôže využiť, lebo nevydanie
rozhodnutia nie je spojené s činnosťou konkrétneho zamestnanca, ale je v pôsobnosti
správcu dane ako správneho orgánu.
Ak by Najvyšší súd sa stotožnil s myšlienkou žalobcu, že proti nevydaniu rozhodnutia
správcom dane je možné sa brániť námietkou proti vedeniu konania konkrétnym
zamestnancom správcu dane, potom by musel vylúčiť účinky predpokladané v ust. § 30a
zák. č. 511/1992 Zb. Takýto záver by však bol popretím rôznorodosti daňového konania
a množstva riadnych ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov použiteľných v daňovom
konaní. Bolo preto správne zo strany žalovaného, že nevyhovel námietke žalobcu.
Potom, pokiaľ žalobca za takejto situácie chcel spochybniť takéto rozhodnutie
žalovaného o námietke a s tým spojené právne následky, mal využiť celkom iné prostriedky
súdnej ochrany.
Najvyšší súd hore zdôraznil, že námietka podaná účastníkom v režime § 50 zák.
č. 511/1992 Zb. je jednoznačne procesným inštitútom zameraným na nápravu procesných
chýb v daňovom konaní spojeným s činnosťou konkrétneho zamestnanca správcu dane.
Preto nie je povinnosťou žalovaného vôbec sa zaoberať meritom predmetnej námietky,
ak dôjde k záveru, že zákonné podmienky pre podanie námietky nie sú splnené. Preto
celkom zbytočne žalobca v odvolaní poukazoval na nedostatky v konaní správcu dane pri
vybavovaní jeho žiadosti smerujúcej k získaniu rozhodnutia o vrátení preplatku na dani.
Preto krajský súd nepochybil, keď súdne konanie s odkazom na ust. § 248 písm. a)
v spojení s § 250d ods. 3 O. s. p. zastavil.
Poslednou v poradí námietkou žalobcu bolo to, že krajským súdom bol vyslovený
nesprávne záver o tom, že konanie o vrátení preplatku neprebieha, lebo toto konanie
do dnešného dňa nebolo ukončené. Najvyšší súd k tomuto uvádza, že v zmysle § 20 ods. 1
zák. č. 511/1992 Zb. platného v čase podania príslušnej námietky „konanie je začaté dňom,
keď sa podanie daňového subjektu doručilo orgánu príslušnému konať vo veci, alebo dňom,
keď daňový subjekt na výzvu tohto príslušného orgánu doručil doplnené podanie. Ak sa
konanie začína z podnetu orgánu príslušného konať vo veci, konanie sa začína dňom, keď
tento orgán vykonal voči daňovému subjektu alebo inej osobe, voči ktorej je podľa tohto
zákona oprávnený konať, prvý úkon v konaní“.
Nie každé podanie urobené jednotlivcom smerom k správcovi dane je spôsobilé
vyvolať začatie daňového konania v zmysle cit. ust. § 20 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb.,
ale musí ísť o také konanie, ktoré vykazuje znaky uvedené v legálnej definícii § 1a písm. d)
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a právne závery ako aj iné veci tohto účastníka
Najvyšší súd dospel k záveru, ktorý je vyjadrený vo výroku tohto rozsudku. Nad rámec tohto
odôvodnenia musí Najvyšší súd konštatovať, že vo svojej pôvodnej judikatúre (napr.
5 Sž-o-KS 73/2006) sa viac prikláňal k myšlienke, že rozhodnutie správcu dane
o všeobecnej námietke (§ 50), námietke zaujatosti (§ 24) alebo námietke proti nečinnosti
(§ 30a) podanej podľa zák. č. 511/1992 Z. z. spadá do skupiny procesných rozhodnutí o
vedení konania, na ktoré sa ani prieskum vykonávaný v správnom súdnictve v zmysle § 248
písm. a) O. s. p., ani ústavná požiadavka uvedená v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky nevzťahujú. Avšak judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky je k tejto
problematike natoľko nejednoznačná, že si Najvyšší súd z opatrnosti osvojil postup
krajského súdu, ktorý rozhodoval o tejto veci rozsudkom, a týmto svojím prístupom zaručil
žalobcovi vyšší stupeň súdnej ochrany.»
Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho odvolaní z 22. októbra 2008) zaoberal
v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď
na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho
dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia.
Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
5 Sžf 99/2008 z 28. apríla 2009 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností daného prípadu a relevantných procesných noriem. Toto
rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,
pričom najvyšší súd dospel k rozhodnutiu na základe vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne
aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).
Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou
v systéme všeobecného súdnictva.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. S prihliadnutím na odôvodnenosť
napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
(II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd
sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. decembra 2009