Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 419/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. decembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou

JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva v konaní pred súdmi Slovenskej republiky podľa

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. apríla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra

2009 faxom doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená

predložením originálu 9. septembra 2009. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva v konaní pred súdmi Slovenskej

republiky zaručeného v (ďalej len „“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. apríla 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «žiadal Daňový úrad Košice V žiadosťou zo dňa

6. 3. 2007 o vydanie rozhodnutí o priznaní práva (vrátení preplatku dane) v daňovom

konaní začatom dňa 20. 3. 2001 – za zdaňovacie obdobie január až december 1998.

Daňový úrad Košice I oznámením č. 695/231/30397/2007-Bač zo dňa 10. 4. 2007

oznámil sťažovateľovi, že mu bolo doručené jeho podanie. Oznámil mu, že:

„Na základe zrušených dodatočných platobných výmerov odvolacím orgánom DR SR

pracovisko Košice správca dane (Daňový úrad Košice V) vrátil za jednotlivé zdaňovacie

obdobia január až december 1998 vzniknutý preplatok alebo uplatnený nadmerný odpočet

v plnej výške. V zmysle , v znení neskorších predpisov

daňový preplatok je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Ak nemožno preplatok použiť

podľa odsekov 2 a 3, správca dane na žiadosť daňového subjektu tento preplatok vráti.

Ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie

nevydáva.

Vrátenie nadmerného odpočtu bez rozhodnutia je v súlade s § 55d ods. 5 zákona

č. 289/95 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Na nadmerný odpočet uplatnený za zdaňovacie

obdobie do 31. 12. 2002 sa vzťahuje § 23 zákona účinného k 31. 12. 2002. V zmysle

uvedeného v § 23 správca dane nemal povinnosť pri vrátení NO za zdaňovacie obdobie

roku 1998 vydať rozhodnutie.

Na základe Vašej sťažnosti zo dňa 6. 5. 2005, 9. 5. 2005 a 1. 6. 2005 uvedený postup

správcu dane prešetrovalo DR SR odd. petícii a sťažnosti, ktoré predmetnú námietku

v sťažnosti uzatvorilo ako neopodstatnenú. Tak isto v tej veci ste podali sťažnosť zo dňa

15. 8. 2005 na nezákonný postup a činnosť DÚ Košice V pri vrátení preplatkov dane

za mesiac december 1997, rok 1998 a mesiac január až júl 1999. Postup správcu dane

prešetrovalo DR SR odd. vnútornej kontroly a o výsledku tiež daňový subjekt bol

oboznámený.“.

Dňa 10. 5. 2007 podal sťažovateľ u Daňového riaditeľstva SR (ďalej len „DR SR“)

žiadosť nazvanú „Nečinnosť správcu dane – žiadosť o vydanie rozhodnutia v rámci

opatrení proti nečinnosti podľa ust. (Oznámenie

č. j. 695/231/30397/2007-Bač, zo dňa 10. 4. 2007)“.

DR SR listom zo dňa 7. 6. 2007 sp. zn. I/223/7747/45348/2007 odpovedalo

sťažovateľovi, že podľa v znení neskorších predpisov,

ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie

nevydáva. Vzhľadom na to DR SR ako orgán najbližšie nadriadený správcovi dane nezistil

dôvody na postup podľa

Dňa 29. 6. 2007 podal sťažovateľ na DR SR, pracovisko Košice námietku proti

nesprávnemu a nezákonnému postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní

(pri vybavovaní podania v začatom daňovom konaní o nečinnosti správcu dane

(č. j. I/223/7747/45348/2007, zo dňa 7. 6. 2007)“.

DR SR listom zo dňa 16. 7. 2007 č. I/223/7747/59071/2007 vyzval sťažovateľa

na doplnenie podania.

Sťažovateľ podaním zo dňa 27. 7. 2007 doplnil svoje podanie.

Dňa 26. 9. 2007 bolo doručené sťažovateľovi rozhodnutie Daňového riaditeľstva

Slovenskej republiky č. I/223/7747-67259/2007/99I545-r zo dňa 31. 8. 2007, ktorým DR SR

námietke sťažovateľa zo dna 3. 7. 2007, doplnenej dňa 30. 7. 2007, proti postupu

zamestnanca správcu dane JUDr. O. V. nevyhovel.

Proti rozhodnutiu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/7747-

67259/2007/991545-r zo dňa 31. 8. 2007 podal sťažovateľ na Krajský súd v Košiciach

žalobu na jeho preskúmanie a navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil

žalovanému na nové konanie.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. zo dňa 10. 9. 2008 žalobu

zamietol a žalobcovi – sťažovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznal. Proti

tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa 28. 4. 2009

potvrdil napadnutý rozsudok a žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal. Predmetný rozsudok bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľa dňa

6. 7. 2009.».

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti odcitoval znenie čl. 2 ods. 2, čl. 46 a čl. 127

, a , a , ako aj prvej vety zákona Slovenskej

národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní

a poplatkov“) a uviedol:

«Súd I. stupňa zamietol žalobu sťažovateľa, ktorú podal proti rozhodnutiu

žalovaného o nevyhovení námietke proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom

konaní, aj keď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa uvádzajú rôzne úvahy súdu

I. stupňa. Dôvodom zamietnutia žaloby je zrejmé presvedčenie súdu I. stupňa, že správca

dane nebol povinný v sťažovateľovom prípade vydať rozhodnutie o vrátení preplatku

na dani z pridanej hodnoty, konkrétne vyjadrený v tomto konštatovaní súdu I. stupňa:

„Táto povinnosť pre správcu dane vyplýva zo zákona, nie je uložená v zákonnej

forme, teda vydaním rozhodnutia, ale faktickým pripísaním preplatku na účet daňového

subjektu, čo vyplýva z ustanovenia v platnom znení.“.

Aj keď nie celkom v zrozumiteľnej forme, I. stupňový súd vyjadril zrejme názor, že

rozhodnutie žalovaného o nevyhovení námietke bolo správne z toho dôvodu, že správca

dane nebol povinný vydať rozhodnutie o vrátení preplatku na dani.

S týmto záverom súdu I. stupňa podľa názoru sťažovateľa nemožno súhlasiť

z nasledujúcich dôvodov:

Je nepochybné, že som dňa 20. 3. 2001 požiadal Daňový úrad Košice V o vrátenie

preplatku dane za zdaňovacie obdobie január až december 1998.

Z ustanovenia v znení platnom do 31. 12. 2004

vyplýva postup správcu dane pri žiadosti daňového subjektu o vrátenie preplatku na dani.

Sťažovateľ podotýka, že so zreteľom na ustanovenie článku 2 ods. 2 SR -

správca dane môže konať len spôsobom ustanoveným v zákone.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že správca dane vráti preplatok

do jedného mesiaca od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, a ak žiadosti o vrátenie

preplatku vyhovie v plnom rozsahu, rozhodnutie nevydáva.

Citované zákonné ustanovenie, predovšetkým jeho časť, ktorá ustanovuje, že správca

dane nemusí vydať rozhodnutie, nie je možné vykladať inak, ako tým spôsobom, ako to

vyplýva z jeho doslovného znenia. Podmienkou sine qua non je dodržanie lehoty na vrátenie

preplatku ustanovenej v predchádzajúcej vete a vrátenie preplatku v celej daňovým

subjektom žiadanej výške.

Zákon neumožňuje v žiadnom svojom ustanovení nevydať rozhodnutie v prípade

nedodržania čo i len jednej z týchto podmienok.

Je nesporné, že v mojom prípade lehota na vrátenie preplatku uplynula bez toho, že

by správca dane preplatok vrátil.

Tento sťažovateľovi bol vrátený až po zrušení platobného výmeru

č. 709/340/38785/2003-KO rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR sp. zn.

zo dňa 9. 1. 2004. Táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania sporná.

Pokiaľ ustanovenie vety prvej - ustanovuje, že

v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť len práva rozhodnutím, potom možnosť

uvedená v ustanovení je výnimkou z tejto zásady

a možno ju vykladať len reštriktívne.

Z ustanovenia v znení platom v čase podania žiadosti

o vrátenie preplatku vyplýva, že daňovým konaním je konanie, v ktorom sa rozhoduje

opravách a povinnostiach daňových subjektov.

Pre sťažovateľa je ťažké porozumieť takému výkladu ustanovenia § 63 ods. 4 zákona

č. v znení platnom do 31. 12. 2004, podľa ktorým postup správcu dane pri

vracaní daňového preplatku nie je konaním, v ktorom rozhoduje o mojom práve daňového

subjektu na vrátenie preplatku.

So zreteľom na vzájomnú súvislosť citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že

požiadavke právnej istoty daňového subjektu zodpovedá len taký výklad týchto zákonných

ustanovení, ktorý umožňuje správcovi dane použiť výnimku pri rozhodovaní o žiadosti

o vrátenie preplatku len v prípade, že vráti v zákonnom stanovenej lehote tento preplatok

v celom rozsahu.

Pokiaľ ide o záver súdu I. stupňa o tom, že v čase, keď sťažovateľ podal žiadosť

o vydanie rozhodnutia o vrátenie preplatku žiadne daňové konanie neprebiehalo, nemožno

sa s ním stotožniť.

Sťažovateľ už v žalobe poukázal na rozpor medzi výrokom a odôvodnením

rozhodnutia žalovaného, keď jeho námietke proti postupu zamestnanca správcu dane

v daňovom konaní nevyhovel, teda meritórne o nej rozhodoval, na druhej strane

v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že konanie neprebieha.

Konanie o vrátenie preplatku začalo dňa 20. 3. 2001 a so zreteľom na vyššie

uvedené súvislosti niet sporu o tom, že doposiaľ nebolo skončené.

V odvolaní sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že závery súdu I. stupňa

nezodpovedajú zneniu ustanovení , tieto závery súdu I. stupňa sú

vo vzťahu k prejednávanej veci nezrozumiteľné a nepochopiteľné.

Napriek tomu, že odvolací súd rozhodol o potvrdení rozsudku súdu I. stupňa,

uvedomujúc si zrejmé neudržateľnosť dôvodov uvedených v rozsudku súdu I. stupňa, uviedol

vo svojom odôvodnení (str. 3 posledná veta):

„Napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny.“.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia na rozdiel od súdu I. stupňa poukázal

na to, že žalobca viedol korešpondenciu s daňovým úradom a ďalšie podania podané

na prelomoch rokov 2008 a 2009 majú podklad na nespokojnosti žalobcu so stavom, ktorý

nastal po vrátení dňa 19. 2. 2004 vyrubeného rozdielu na dani z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie december 1997. Ďalej NS SR na str. 5 rozhodnutia napadnutého

touto sťažnosťou vyslovuje názor, že námietka v daňovom konaní nemôže smerovať proti

nesprávnemu postupu zamestnanca správcu dane, spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia.

Podľa jeho názoru bolo správne, že žalovaný tejto námietke nevyhovel.

Podľa názoru NS SR nie je povinnosťou žalovaného sa vôbec zaoberať meritom

predmetnej námietky, ak dôjde k záveru, že zákonné podmienky na podanie námietky nie sú

splnené.

Sťažovateľ podotýka, že uvedené závery odvolacieho súdu nijakým spôsobom

nekorešpondujú so závermi súdu I. stupňa.

Je teda nesporné, že odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu I. stupňa nie z dôvodov,

ktoré tento uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia...

Na tomto mieste však chce poukázať na skutočnosť, že názor súdu I. stupňa, ktorým

považoval za zákonný taký postup žalovaného, ktorý rozhodujúc o námietke podanej

sťažovateľom bez toho, aby ich meritórne posúdil spôsobom zákonom ustanoveným pre

vecné vybavenie námietky, nezodpovedá ustanoveniam

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 citovaného zákona – správca dane posúdi námietky,

rozhodne o nich a toto rozhodnutie musí obsahovať odôvodnenie.

Z citovaného zákonného ustanovenia nesporne vyplýva, že rozhodnúť o námietkach

možno len po ich posúdení.

Taký postup, keď správca dane meritórne o námietkach rozhodne bez toho, aby ich

posúdil, nezodpovedá nielen ustanoveniu , ale ani

článku 46 ods. 1 SR v spojení s článkom 2 ods. 2 SR.

V prípade, že správca dane vychádzajúc z názoru, že daňové konanie neprebieha,

bol toho názoru, že sťažovateľ nemohol podať námietku, pretože takéto konanie

neprebiehalo, nebol oprávnený o tejto námietke meritórne rozhodovať.

V tejto súvislosti možno dať za pravdu odvolaciemu súdu, že nie každé podanie

urobené jednotlivcom smerom k správcovi dane je spôsobilé vyvolať začatie daňového

konania.

Podanie označené ako „námietka“ nemá spôsobilosť založiť právomoc a povinnosť

správcu dane o námietke rozhodovať, ak nie je táto námietka podaná v prebiehajúcom

daňovom konaní.

Je teda zrejmé, že pokiaľ správca dane zastával (nesprávny) názor, že daňové

konanie neprebieha, nebol oprávnený o podaní sťažovateľa označenom ako námietka,

rozhodovať.

V tomto prípade je nerozhodné označenie takéhoto podania sťažovateľom ako

námietka, keďže podľa ustanovenia , je rozhodujúci

obsah podania, i keď je nesprávne označené.

Z uvedeného vyplýva, že názor žalovaného, aj odvolacieho súdu spočívajúci v tom,

že v neexistujúcom daňovom konaní je správca dane oprávnený meritórne rozhodovať

o námietke, ale rovnako je oprávnený pri tomto rozhodovaní ju neposúdiť meritórne, je

popretím práva sťažovateľa zakotveného v článku 46 ods. 1 SR.

Sťažovateľ v súvislosti s rozhodnutím odvolacieho súdu dáva do pozornosti

ústavnému súdu, že námietku, ktorú sťažovateľ vzniesol, vzniesol v konaní, ktoré bolo začaté

dňa 20. 3. 2001, jeho podaním, ktorým žiadal vrátiť preplatok na DPH.

Sťažovateľ nevzniesol túto námietku v žiadnom inom konaní a je nesporné, že v tomto

konaní o jeho žiadosti doposiaľ nebolo zákonom predpísaným spôsobom rozhodnuté.

Jeho žiadosť o vrátenie preplatku dane je nepochybne podaním, ktoré je spôsobilé

začať daňové konanie, keďže sa dožadoval svojho práva na vrátenie preplatku, o ktorom

mal rozhodnúť správca dane.

Podľa ustanovenia , daňovým konaním je

konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov.

V tomto a v žiadnom inom konaní sťažovateľ vznášal námietku, ktorá doposiaľ

nebola žalovaným spôsobom zodpovedajúcim zákonu posúdená.

Keďže túto nezákonnosť neodstránil ani I. stupňový, ani odvolací súd, napriek tomu,

že táto povinnosť im vyplýva z ustanovení o správnom súdnictve, stal sa odvolací

súd spoluzodpovedným za porušenie práva.

V predmetnej veci aj napriek tomu, že sa NS SR formálne stotožnil so závermi súdu

I. stupňa, v skutočnosti je to on, kto sa (aspoň do určitej miery) vyrovnáva s námietkami

uvedenými v žalobe.

Týmto však sťažovateľovi odňal možnosť, aby proti záverom súdu mohol vzniesť

svoje námietky, a využiť tak dvojinštančnosť konania, ktorá pre tento druh konania vyplýva

z príslušných ustanovení

NS SR však tým, že nahradil činnosť súdu I. stupňa, sa vyrovnal s námietkami

sťažovateľa prvýkrát, a to rozhodnutím, proti ktorému odvolanie nieje prípustné. »

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa ,

a v nadväznosti na to navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotveného v článku 46 ods. 1 SR,

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 28. 4. 2009

bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 28. 4. 2009 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Sťažovateľ k sťažnosti pripojil písomnosti, z obsahu ktorých (vzhľadom na predmet

sporu v konaní pred všeobecnými súdmi a na nadväznosť odôvodnení ich rozhodnutí,

ako aj posúdenie dôvodnosti tvrdení sťažovateľa uvedených v sťažnosti) považuje ústavný

súd za relevantné citovať tieto ich časti:

1. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)

prípisom zo 7. júna 2007 podpísaným vedúcim oddelenia daňového konania Košice

JUDr. O. V. oznámilo sťažovateľovi:

„Dňa 17. 05. 2007 nám bol doručený Váš list zo dňa 10. 05. 2007, ktorým žiadate

prijať opatrenia na nečinnosť správcu dane – Daňového úradu Košice I z dôvodu, že

správca dane nevydal rozhodnutie o priznaní práva (vrátenie preplatku) v daňovom konaní

začatom dňa 20. 03. 2001 za zdaňovacie obdobie január až december 1998...

Podľa v znení neskorších predpisov,

ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie

nevydáva.

Pri vrátení nadmerného odpočtu podľa v znení

platnom do 31. 12. 2002 sa rozhodnutie nevydávalo. V zmysle uvedeného správca dane

nebol povinný vydať rozhodnutie o vrátení nadmerného odpočtu. Nevydanie rozhodnutia

správcu dane o vrátení nadmerného odpočtu nie je možné považovať za nečinnosť správcu

dane.

Daňové riaditeľstvo SR ako orgán najbližšie nadriadený správcovi dane nezistil

dôvody na postup podľa “

2. V reakcii na citovaný prípis daňového riaditeľstva z 29. júna 2007 vzniesol proti

nemu sťažovateľ túto námietku:

„V nadväznosti na ust. , , podávam námietku

proti nesprávnemu a nezákonnému postupu zamestnanca správcu dane DR SR, pracovisko

Košice, JUDr. O. V., ktorý pri vybavovaní podania v začatom daňovom konaní o nečinnosti

správcu dane postupoval nesprávne, v rozpore so zákonom a skutkovým stavom, o čom

svedčí písomná odpoveď č. j. I/223/7747/45348/2007, zo dňa 7. 6. 2007...“

3. Daňové riaditeľstvo rozhodnutím č. k. I/223/7747-67259/2007/991545-r

z 31. augusta 2007 rozhodlo tak, že „podľa v znení

neskorších predpisov námietke daňového subjektu Ing. Mgr. K. M. ... zo dňa 3. 7. 2007,

doplnenej dňa 30. 7. 2007 proti postupu zamestnanca správcu dane JUDr. O. V. v daňovom

konaní nevyhovuje“.

Svoje rozhodnutie daňové riaditeľstvo odôvodnilo najmä tým:

„Podľa v znení neskorších predpisov daňový

subjekt môže podať námietku v prípadoch ustanovených týmto zákonom a proti postupu

zamestnanca správcu dane v daňovom konaní. Námietka patrí medzi riadne opravné

prostriedky. Ako riadny opravný prostriedok slúži na preskúmanie postupu zamestnanca

správcu dane v daňovom konaní a na dosiahnutie nápravy v prípade, že orgán príslušný

na rozhodovanie o námietke posúdi dôvody uvedené v námietke ako opodstatnené.

V zmysle citovanej právnej úpravy možno podať námietku proti postupu zamestnanca

správcu dane len v daňovom konaní. Na základe podanej žiadosti daňového subjektu

na vydanie rozhodnutí o priznaní práva /vrátenie preplatku dane za zdaňovacie obdobie

január až december 1998/ nezačalo daňové konanie, pretože daňové preplatky, resp.

nadmerný odpočet ako to vyplývalo z podaných dodatočných daňových priznaní k dani

z pridanej hodnoty bol daňovému subjektu vrátený a o tejto skutočnosti nebol správca dane

povinný vydať rozhodnutie.

Podanie daňového subjektu zo dňa 10. 5. 2007 doručené Daňovému riaditeľstvu SR

dňa 17. 5. 2007, ktorým žiada prijať opatrenia proti nečinnosti, nemá účinky začatia

daňového konania. Účinky začatia konania má len kvalifikovaný podnet, ktorý zákon

o správe daní presne reguluje. K tomu, aby určitý súhrn procesných postupov a úkonov

vytváral daňové konanie, musí byť splnená podmienka rozhodovania o práve a povinnosti

daňového subjektu a následne vydanie rozhodnutia vo veci, ktoré zákon pomenúva.

Opatrenia proti nečinnosti upravené v ustanovení

predstavujú osobitný procesný inštitút, ktorý je ponímaný ako opatrenie sankčného

charakteru vo vzťahu k orgánu, ktorý bol v konaní pasívny.

Keďže daňové konanie nezačalo, nie je možné podať námietku proti postupu

zamestnanca správcu dane podľa

Z vyššie uvedených dôvodov považuje Daňové riaditeľstvo SR podanú námietku proti

postupu zamestnanca správcu dane JUDr. O. V. za bezpredmetnú.“.

4. Sťažovateľ sa „Žalobou na začatie konania na preskúmanie rozhodnutia

správneho orgánu rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky sp. zn.

I/223/7747-67259/2007/991545-r zo dňa 31. 8. 2007“ podanou krajskému súdu

28. novembra 2007 domáhal jeho zrušenia a žiadal vrátiť predmetnú vec daňovému orgánu

na nové konanie a rozhodnutie.

V odôvodnení žaloby sťažovateľ okrem iného uviedol:

„Nesprávnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného žalobca vidí v tom, že

rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie

skutkového stavu je nepostačujúce pre posúdenie veci, zistenie skutkového stavu,

z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisu [§ 250j písm. a),

c), b) ], v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia [ ] a rozhodnutie je

nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov [§ 250j ods. 2

písm. d) ].“

Ďalej sťažovateľ v odôvodnení žaloby po citovaní § 50 ods. 1 a 3 zákona o správe

daní a poplatkov a odvolaní sa na a s poukazom na ,

§ 63 ods. 4 a § 30 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov (v časovo aktuálnom znení)

uviedol:

„Z citovaných ustanovení zákonných predpisov a z uvedených skutkových okolností

vyplýva, že odo dňa 20. 3. 2001, kedy žalobca podal dodatočné daňové priznania a zároveň

žiadosť o vrátenie preplatku dane, správca dane nevydal rozhodnutie napriek tomu, že

z citovaných zákonných ustanovení mu táto povinnosť vyplývala. Žalobca preto, ako to

vyplýva z vyššie uvedených okolností, vzniesol námietku proti postupu zamestnanca správcu

dane v daňovom konaní.

Žalovaný rozhodol napadnutým rozhodnutím podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona

č. Táto skutočnosť vyplýva z výroku predmetného rozhodnutia...

Takýto postup správcu dane je v rozpore s ustanovením § 30 ods. 1 zákona

č. , podľa ktorého v daňovom konaní možno ukladal daňovú povinnosť alebo

priznávať práva len rozhodnutím.

Vzhľadom na vyššie uvedené správca dane, jeho zamestnanec postupoval

nezákonným spôsobom, ak v predmetnej veci nevydal rozhodnutie a rovnakou vadou trpí

aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým námietke žalobcu proti postupu zamestnanca

správcu dane nevyhovel.“

5. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 10. septembra 2008 rozhodol tak, že žalobu sťažovateľa podanú 28. novembra 2007

zamietol. Podstatou odôvodnenia bol tento právny záver (názor) krajského súdu:

„Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa ust. a nasl

a zistil, že žaloba nebola dôvodná.

Z administratívneho spisu žalovaného nepochybne vyplýva, že žiadosť žalobcu

na vydanie rozhodnutí o priznaní práva /vrátenie preplatku dane/ v daňovom konaní

začatom dňa 20. 3. 2001 za zdaňovacie obdobie január až december 1998, bola doručená

Daňovému úradu Košice V dňa 14. 3. 2007 jej doplnenie zo dňa 16. 7. 2007 bolo doručené

Daňovému riaditeľstvu SR v Bratislave dňa 30. 7. 2007. Je nepochybné, že žalobcovi

správca dane vrátil preplatok na dani bez rozhodnutia, podľa vtedy platného ust. § 63

ods. 4

Táto povinnosť pre správcu dane vyplýva zo zákona, nie je uložená v zákonnej forme,

teda vydaním rozhodnutia, ale faktickým pripísaním preplatku na účet daňového subjektu,

čo vyplýva z ust. v platnom znení.

Podľa ust. § 30 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov v daňovom konaní možno

ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím. Účelom daňového

konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto

obsahuje osobitnú úpravu zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností

rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti.

Žalobca vo svojej žiadosti zo dňa 6. 3. 2007 a v jej doplnenom znení žiadal napraviť

chyby správcu dane, pokiaľ išlo o zadržiavanie vzniknutého preplatku, aby nedošlo

k preklúzii práva na strane oprávneného.

Podľa ust. v platnom znení, správca dane príslušný

na rozhodnutie v daňovom konaní podľa tohto zákona alebo osobitného zákona je povinný

v jednoduchých veciach, najmä ak možno rozhodnúť na podklade dokladov predložených

daňovým subjektom, vydať rozhodnutie alebo vykonať iné opatrenie ustanovené týmto

zákonom bezodkladne. Ak správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní je

v tomto konaní nečinný a nerozhodne ani v lehotách ustanovených v odsekoch 1 a 3

a nápravu nemožno dosiahnuť inak a povaha veci to nevylučuje, je príslušný vo veci

rozhodnúť orgán najbližšie nadriadený správcovi dane. Vždy sa jedná o skutočnosť, ktorej

základom je daňová kontrola.

V danom prípade sa nejednalo o daňovú kontrolu, ktorej definíciu obsahuje ust. § 15

ods. 1 v platnom znení. Podľa ust.

v platnom znení, daňový subjekt môže uplatniť námietku v prípadoch ustanovených týmto

zákonom a proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní. Námietky daňového

subjektu smerovali meritórne voči správcovi dane, ktorý opakovane pokračoval v daňových

kontrolách v iných veciach, čo tvrdil žalobca, keď daňovú kontrolu ukončil 18. 8. 2003.

Súd dodáva, že v prípade nepoukázania nadmerného odpočtu /preplatku/ na účet

žalobcu v zákonom stanovenej lehote, pred jej uplynutím má žalobca právo domáhať sa

jeho vrátenia z titulu bezdôvodného obohatenia na všeobecnom súde sídla správcu dane.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak správca dane postupoval pri vrátení preplatku

/nadmerného odpočtu/ podľa v platnom znení, resp.

o dani z pridanej hodnoty v znení platnom pre zdaňovacie obdobie

do 31. 12. 2003, postupoval v súlade so zákonom.“

6. Proti predmetnému rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal odvolanie

z 22. októbra 2008, ktorého nosnou argumentáciou boli najmä tieto jeho tvrdenia:

„Rozhodnutie súdu I. stupňa považujem za nesprávne z dôvodov uvedených

- v ustanovení – rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci,

- v ustanovení – súd I. stupňa dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.“

Ďalej sťažovateľ použil totožnú argumentáciu, ako v odôvodnení svojej sťažnosti

podanej ústavnému súdu (bližšie pozri citáciu na s. 4 až 6).

7. O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 28. apríla 2009 tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 10. septembra 2008.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Úloha ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (,

, ).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho označeného základného práva

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej

veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa

rozsudkom sp. zn. z 28. apríla 2009 sú zlučiteľné s označeným článkom

.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva

podľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktoré sťažovateľ vidí

v dvoch rovinách. Jednou je porušenie dvojinštančnosti súdneho konania, ku ktorému malo

dôjsť tým, že najvyšší súd sa síce formálne stotožnil so závermi prvostupňového súdu,

ale na základe iných skutkových a právnych dôvodov v porovnaní s dôvodmi uvedenými

v prvostupňovom rozhodnutí.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre viackrát zaradil požiadavku dvojinštančnosti

konania medzi ústavno-procesné zásady (, ), z čoho vyplýva

aj to, že ak v podmienkach konkrétneho súdneho konania porušenie tejto zásady ústavný

súd zistí, potom je založená jeho právomoc vysloviť porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného .

Z okolností prerokúvanej sťažnosti ústavný súd zistil, že v sťažovateľovej veci

vo fáze konania pred odvolacím súdom už neprebiehalo žiadne dokazovanie ďalším

objasňovaním skutočností, ktoré tvorili skutkový základ prvostupňového rozhodnutia

krajského súdu [aj preto bolo o odvolaní rozhodnuté bez nariadenia pojednávania podľa

(ďalej aj „OSP“)], preto najvyšší súd ako súd

odvolací nemohol zabrániť sťažovateľovi vyjadrovať sa k prípadným „iným“ skutkovým

zisteniam, na ktorých podľa sťažovateľa založil svoje rozhodnutie.

Vo vzťahu k odlišným právnym záverom, z ktorých podľa sťažovateľa najvyšší súd

pri rozhodovaní o podanom odvolaní vychádzal, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,

v ktorej zdôraznil potrebu rozlišovania procesného postavenia účastníka konania pri

objasňovaní a zisťovaní skutkového stavu veci na jednej strane a procesnými možnosťami

účastníka konania ovplyvňovať právne hodnotenie zisteného skutkového stavu konajúcim

súdom na strane druhej. Kým procesná stránka účastníctva pri dokazovaní je takmer

výlučne vyčerpávaná procesnými právami účastníka konania smerujúcimi k objasneniu

skutkovej stránky prejednávanej kauzy, právne hodnotenie skutkového stavu je úlohou

konajúceho súdu, čo plynie i z uplatňovania pravidla „iura novit curia“. Účastníkovi

konania síce nemožno brániť vyjadrovať sa počas dokazovania k právnemu hodnoteniu

prejednávaného prípadu, však nepredpisuje konajúcemu súdu

časovú ani obsahovú náplň realizácie práva účastníka vyjadriť sa k právnej stránke veci

spôsobom porovnateľným s reguláciou pozície účastníka pri zisťovaní skutkového stavu

veci. Procesno-právne normy výslovne dokonca neukladajú súdu povinnosť oboznámiť

účastníka konania so svojím právnym hodnotením veci (m. m. ).

Sťažovateľ mal možnosť v odvolaní podanom proti prvostupňovému rozsudku

krajského súdu predniesť svoje právne názory na podstatu prerokúvanej veci a bez ohľadu

na to, či túto možnosť využil, alebo nevyužil, najvyšší súd nebol povinný mu akýmkoľvek

ďalším procesne relevantným spôsobom (okrem odôvodnenia svojho odvolacieho

rozhodnutia) oznamovať svoje právne úvahy v predmetnom konaní. Preto samotná

skutočnosť, že najvyšší súd ako súd odvolací založil potvrdenie prvostupňového rozsudku

odlišných právnych (nie skutkových) dôvodov v porovnaní s právnym odôvodnením

rozsudku krajského súdu, nebola spôsobilá privodiť sťažovateľovi porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd preto vzhľadom na zjavný nedostatok

relevantnej súvislosti medzi namietaným postupom najvyššieho súdu a základným právom

sťažovateľa zaručeným v zhodnotil sťažnosť v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú.

Druhou rovinou, v ktorej vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva podľa

, je spôsob výkladu a následnej aplikácie a a

zákona o správe daní a poplatkov.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (),

ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako

vecne správne, náležite odôvodnil, čo podľa neho vyplýva aj z jeho ďalej citovanej

relevantnej časti:

«Zo spisu predloženého Krajským súdom v Košiciach Najvyšší súd zistil, že žalobca

prípisom z 29. 06. 2007 vzniesol námietku proti nesprávnemu a nezákonnému postupu

zamestnanca správcu dane DR SR, pracovisko Košice, JUDr. O. V., ktorý mal pri

vybavovaní podania v začatom daňovom konaní o nečinnosti správcu dane podľa žalobcu

postupovať nesprávne, v rozpore so zákonom a skutkovým stavom, o čom svedčí písomná

odpoveď čj. zo dňa 07. 06. 2007. Tomuto podaniu predchádzala

vzájomná korešpondencia žalobcu a žalovaného vykonaná v dňoch 06. 03. 2007,

10. 04. 2007 a tiež dňa 10. 05. 2007.

Dôvody nesprávneho postupu, ktoré spočívali podľa žalobcu najmä v špatnom

postupe menovaného pracovníka pri

- nerešpektovaní ,

- nevydaní rozhodnutia podľa § 63 ods. 7 cit. zákona, resp. neprerušil konanie,

- vyhovení odvolacieho orgánu ním podanému odvolaniu,

ako aj v priebehu daňového konania po zrušení napadnutého rozhodnutia odvolacím

orgánom (napríklad nevydanie rozhodnutia o vrátení nadmerného odpočtu), žalobca opísal

vo svojom dodatočnom podaní zo dňa 27. 07. 2007.

Predovšetkým musí Najvyšší súd na tomto mieste uviesť, že toto odvolanie, rovnako

ako aj ďalšie odvolania žalobcu podané na prelome rokov 2008/2009 na Najvyšší súd

(sp. zn. , , a ) majú podklad

v nespokojnosti žalobcu so stavom, ktorý nastal po vrátení dňa 19. 02. 2004 vyrubeného

rozdielu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 1997 a bol vyvolaný

Oznámením Daňového úradu Košice I. č. 695/231/ zo dňa 10. 4. 2007,

ktorým tento správca dane oznámil daňovému subjektu, že mu nebol povinný vydať

rozhodnutie o vrátení daňového preplatku za zdaňovacie obdobie december 1997, resp.

zdaňovacie obdobie roku 1998 podľa 'Zb. ani rozhodnutie

o vrátení nadmerného odpočtu podľa ust. § 23 v nadväznosti na § 55d ods. 5 zákona

č. o dani z pridanej hodnoty.

Ďalej podľa platného v čase podania námietky (tzn.

29. 06. 2007) môže daňový subjekt uplatniť námietku v prípadoch ustanovených týmto

zákonom a proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní.

Podľa v hore uvedenom znení námietku musí podať

daňový subjekt písomne alebo ústne do zápisnice do ôsmich dní odo dňa, keď sa

o namietaných skutočnostiach dozvedel. Podaná námietka nemá odkladný účinok, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa v hore uvedenom znení správca dane posúdi

námietky, rozhodne o nich a toto rozhodnutie musí obsahovať odôvodnenie. Ak námietka

smeruje proti postupu vedúceho zamestnanca správcu dane, ktorý nemá nadriadeného

vedúceho zamestnanca, rozhodne o námietke orgán najbližšie nadriadený správcovi dane.

Proti rozhodnutiu sa nemožno odvolať.

Na základe uvedeného Najvyšší súd musí konštatovať, že námietka v daňovom konaní

predovšetkým plní funkciu osobitnej sťažnosti smerujúcej v daňovom konaní na nápravu

procesných vád, v tomto prípade špeciálne zameranej na vyjadrenie nespokojnosti

s postupom konkrétne označeného zamestnanca správcu dane v konkrétnom daňovom

konaní, tzn. že môže smerovať len voči takým vadám v daňovom konaní, ktoré majú priamu

spojitosť so správaním tejto konkrétnej osoby a očakávaným výsledkom je alebo náprava

v jej správaní nadriadeným orgánom alebo výmena osoby na tomto poste. Typickým

príkladom môže byť otázka dôstojnosti alebo odbornosti vedenia daňového konania takouto

osobou. Uvedený charakter a poslanie námietky potvrdzuje ust.

Zb. odnímajúce osobe podávajúcej námietku právo na odvolanie. Na nespokojnosť s tým, že

takýto zamestnanec správcu dane nevydal rozhodnutie, ktoré žalobca ako daňový subjekt

od správcu dane požadoval, sa však toto ustanovenie nemôže využiť, lebo nevydanie

rozhodnutia nie je spojené s činnosťou konkrétneho zamestnanca, ale je v pôsobnosti

správcu dane ako správneho orgánu.

Ak by Najvyšší súd sa stotožnil s myšlienkou žalobcu, že proti nevydaniu rozhodnutia

správcom dane je možné sa brániť námietkou proti vedeniu konania konkrétnym

zamestnancom správcu dane, potom by musel vylúčiť účinky predpokladané v ust. § 30a

Takýto záver by však bol popretím rôznorodosti daňového konania

a množstva riadnych ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov použiteľných v daňovom

konaní. Bolo preto správne zo strany žalovaného, že nevyhovel námietke žalobcu.

Potom, pokiaľ žalobca za takejto situácie chcel spochybniť takéto rozhodnutie

žalovaného o námietke a s tým spojené právne následky, mal využiť celkom iné prostriedky

súdnej ochrany.

Najvyšší súd hore zdôraznil, že námietka podaná účastníkom v režime § 50 zák.

č. je jednoznačne procesným inštitútom zameraným na nápravu procesných

chýb v daňovom konaní spojeným s činnosťou konkrétneho zamestnanca správcu dane.

Preto nie je povinnosťou žalovaného vôbec sa zaoberať meritom predmetnej námietky,

ak dôjde k záveru, že zákonné podmienky pre podanie námietky nie sú splnené. Preto

celkom zbytočne žalobca v odvolaní poukazoval na nedostatky v konaní správcu dane pri

vybavovaní jeho žiadosti smerujúcej k získaniu rozhodnutia o vrátení preplatku na dani.

Preto krajský súd nepochybil, keď súdne konanie s odkazom na ust. § 248 písm. a)

v spojení s zastavil.

Poslednou v poradí námietkou žalobcu bolo to, že krajským súdom bol vyslovený

nesprávne záver o tom, že konanie o vrátení preplatku neprebieha, lebo toto konanie

do dnešného dňa nebolo ukončené. Najvyšší súd k tomuto uvádza, že v zmysle § 20 ods. 1

platného v čase podania príslušnej námietky „konanie je začaté dňom,

keď sa podanie daňového subjektu doručilo orgánu príslušnému konať vo veci, alebo dňom,

keď daňový subjekt na výzvu tohto príslušného orgánu doručil doplnené podanie. Ak sa

konanie začína z podnetu orgánu príslušného konať vo veci, konanie sa začína dňom, keď

tento orgán vykonal voči daňovému subjektu alebo inej osobe, voči ktorej je podľa tohto

zákona oprávnený konať, prvý úkon v konaní“.

Nie každé podanie urobené jednotlivcom smerom k správcovi dane je spôsobilé

vyvolať začatie daňového konania v zmysle cit. ust. ,

ale musí ísť o také konanie, ktoré vykazuje znaky uvedené v legálnej definícii § 1a písm. d)

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a právne závery ako aj iné veci tohto účastníka

Najvyšší súd dospel k záveru, ktorý je vyjadrený vo výroku tohto rozsudku. Nad rámec tohto

odôvodnenia musí Najvyšší súd konštatovať, že vo svojej pôvodnej judikatúre (napr.

5 Sž-o-KS 73/2006) sa viac prikláňal k myšlienke, že rozhodnutie správcu dane

o všeobecnej námietke (§ 50), námietke zaujatosti (§ 24) alebo námietke proti nečinnosti

() podanej podľa spadá do skupiny procesných rozhodnutí o

vedení konania, na ktoré sa ani prieskum vykonávaný v správnom súdnictve v zmysle § 248

písm. a) , ani ústavná požiadavka uvedená v Slovenskej

republiky nevzťahujú. Avšak judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky je k tejto

problematike natoľko nejednoznačná, že si Najvyšší súd z opatrnosti osvojil postup

krajského súdu, ktorý rozhodoval o tejto veci rozsudkom, a týmto svojím prístupom zaručil

žalobcovi vyšší stupeň súdnej ochrany.»

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho odvolaní z 22. októbra 2008) zaoberal

v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď

na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. apríla 2009 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností daného prípadu a relevantných procesných noriem. Toto

rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,

pričom najvyšší súd dospel k rozhodnutiu na základe vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne

aj , ).

Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa . S prihliadnutím na odôvodnenosť

napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(, , , , ), ústavný súd

sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009