Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 46/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K., súdneho exekútora, K., zastúpeného

advokátkou JUDr. I. R., K.., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl.

46 ods. 1 a 2 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. apríla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2009

doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., súdneho exekútora, K. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a 2 (ďalej len „“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z

28. apríla 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «... žiadal Daňový úrad K. žiadosťou zo dňa 6. 3.

2007 o vydanie rozhodnutí o priznaní práva (vrátení preplatku dane) v daňovom konaní

začatom dňa 20. 3. 2001 – za zdaňovacie obdobie január až december 1998.

Daňový úrad K. oznámením č. 695/231/30397/2007-Bač zo dňa 10. 4. 2007 oznámil

žalobcovi, že mu bolo doručené jeho podanie. Oznámil mu, že:

„Na základe zrušeného dodatočného platobného výmeru odvolacím orgánom DR SR

pracovisko K. správca dane (Daňový úrad K.) vrátil za jednotlivé zdaňovacie obdobia

január až december 1998 vzniknutý preplatok alebo uplatnený nadmerný odpočet v plnej

výške. V zmysle , v znení neskorších predpisov daňový

preplatok je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Ak nemožno preplatok použiť podľa

odsekov 2 a 3, správca dane na žiadosť daňového subjektu tento preplatok vráti. Ak sa

žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.

Vrátenie nadmerného odpočtu bez rozhodnutia je v súlade s § 55d ods. 5 zákona

č. 289/95 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Na nadmerný odpočet uplatnený za zdaňovacie

obdobie do 31. 12. 2002 sa vzťahuje § 23 zákona účinného k 31. 12. 2002. V zmysle

uvedeného § 23 správca dane nemal povinnosť pri vrátení NO za zdaňovacie obdobie roku

1998 vydať rozhodnutie.

Na základe Vašej sťažnosti zo dňa 6. 5. 2005, 9. 5. 2005 a 1. 6. 2005 uvedený postup

správcu dane prešetrovalo DR SR odd. petícií a sťažnosti, ktoré predmetnú námietku

v sťažnosti uzatvorilo ako neopodstatnenú. Tak isto v tej veci ste podali sťažnosť zo dňa

15. 8. 2005 na nezákonný postup a činnosť DÚ K. pri vrátení preplatkov dane za mesiac

december 1997, rok 1998 a mesiac január až júl 1999. Postup správcu dane prešetrovalo

DR SR odd. vnútornej kontroly a o výsledku tiež daňový subjekt bol oboznámený.“.

Dňa 10. 5. 2007 podal žalobca u žalovaného žiadosť nazvanú „Nečinnosť správcu

dane – žiadosť o vydanie rozhodnutia v rámci opatrení proti nečinnosti podľa ust. § 30a

ods. 5 (Oznámenie č. j. 695/231/30397/2007-Bač, zo dňa 10. 4.

2007)“.

DR SR listom zo dňa 7. 6. 2007 sp. zn. I/223/7747/45348/2007 odpovedalo žalobcovi,

že podľa v znení neskorších predpisov, ak sa žiadosti

o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.

Vzhľadom na to DR SR ako orgán najbližšie nadriadený správcovi dane nezistil dôvody na

postup podľa

Dňa 29. 6. 2007 podal žalobca na DR SR, pracovisko K. námietku proti

nesprávnemu a nezákonnému postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní (pri

vybavovaní podania v začatom daňovom konaní o nečinnosti správcu dane

(č. j. I/223/7747/45348/2007, zo dňa 7. 6. 2007)“.

DR SR listom zo dňa 16. 7. 2007 č. I/223/7747/59071/2007 vyzval žalobcu na

doplnenie podania. Táto výzva nebola doručená žalobcovi do vlastných rúk.

Žalobca podaním zo dňa 27. 7. 2007 doplnil svoje podanie.

Žalobca podaním zo dňa 27. 7. 2007 podal námietku proti nesprávnemu

a nezákonnému postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní (pri vybavovaní

podania v začatom daňovom konaní o námietke – v konaní o doplnení podania

č. j. I/7747/59071/2007 z 16. 7. 2007), pričom obsahom tohto jeho podania je len

oznámenie, že podáva námietku proti nesprávnemu a nezákonnému postupu zamestnanca

správcu dane a oznámenie, že dôvody nesprávneho postupu, rozporu so zákonom

a nerešpektovaním povinností vyplývajúcich zo uvedie po doručení

výzvy na odstránenie nedostatkov podania v lehote určenej v zmysle ustanovenia § 20 ods. 9

Žalobca nebol vyzvaný doposiaľ na odstránenie nedostatkov podania.

Dňa 30. 11. 2007 bolo doručené žalobcovi rozhodnutie Daňového riaditeľstva

Slovenskej republiky č. I/220/79152/2007/990333-r zo dňa 5. 11. 2007, ktorým DR SR

námietke žalobcu zo dňa 27. 7. 2007, doplnenej dňa 13. 8. 2007, proti postupu zamestnanca

správcu dane Ing. D. V. nevyhovel.

Proti rozhodnutiu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky

č. I/220/79152/2007/990333-r zo dňa 5. 11. 2007 podal sťažovateľ (žalobca) na Krajský súd

v Košiciach žalobu na jeho preskúmanie a navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie zrušil

a vec vrátil žalovanému na nové konanie.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. zo dňa 15. 10. 2008 žalobu

zamietol a žalobcovi - sťažovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa 28. 4. 2009

potvrdil napadnutý rozsudok a žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal. Predmetný rozsudok bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 17. 6.

2009.».

Sťažovateľ namieta, že súd prvého stupňa v prerokúvanej veci zamietol žalobu

nevysporiadajúc sa nijakým spôsobom so skutočnosťami v nej uvádzanými.

V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol:

«V odôvodnení svojho rozhodnutia, v časti týkajúcej sa skutkových a právnych

záverov súd I. stupňa poukázal na ustanovenie § 30 ods. 1, § 30a ods. 1 Zákona o správe

daní a poplatkov, a skonštatoval, že účelom daňového konania je zistenie, či daňové

subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči

štátnemu rozpočtu.

Podľa názoru I. stupňa, Zákon o správe daní a poplatkov preto obsahuje osobitnú

úpravu zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre

správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti.

Ďalej I. stupňový súd uviedol, že správca dane je povinný rozhodnúť v lehotách

ustanovených v § 30a ods. 1, 2 Zákona o správe daní, rozhodne orgán najbližšie nadriadený

správcovi dane.

Uviedol:

„V každej prejednávanej veci správny orgán rozhodol, pokiaľ ide o lehoty, tieto sú

obsiahnuté v príslušných ustanovení Zákona o daní z príjmov, prípadne v iných zákonoch,

na základe ktorých podklade správny orgán meritórne rozhodoval, v konečnom dôsledku

niektoré spory skončili právoplatne rozhodnutiami NS SR.“.

Prvostupňový súd poukázal na ustanovenie § 50 ods. 1, citoval toto zákonné

ustanovenie a skonštatoval, že „Daňové preplatky, resp. nadmerný odpočet bol daňovému

subjektu vrátený a o tejto skutočnosti nebol správca dane povinný vydať rozhodnutie.

V danom prípade teda žalobca námietku podľa ustanovenia § 50 ods. 1 nemohol podať.“.

Po preskúmaní obsahu žaloby a odôvodnenia rozsudku súdu I. stupňa nie je možné

zistiť, ako sa skutkové a právne závery vzťahujú k žalobným námietkam sťažovateľa.

Z uvedeného dôvodu sťažovateľ poukázal na tieto námietky a na to, že I. stupňový

súd nepreskúmal a neposudzoval postup a napadnuté rozhodnutie správcu dane v rozsahu

a z dôvodov uvedených v žalobe.

Predmetom žaloby totiž bolo tvrdenie sťažovateľa, že žalovaný postupoval pri

vybavovaní jeho námietky v rozpore s ustanovením § 20 ods. 9 Zákona č. 511/92 Zb.

v platnom znení, a to tým, že ho nevyzval na odstránenie nedostatkov vád podania.

Poukázal na to, že pokiaľ mu nebolo umožnené doplniť svoje podanie proti

nesprávnemu a nezákonnému postupu zamestnancom správcu dane zo dňa 29. 6. 2007

zákonom predpísaným spôsobom, je tento postup nesprávnym postupom zamestnanca

žalovaného.

V skutočnosti teda predmetom konania je pochybenie žalovaného rozhodnutím

o nevyhovení námietky voči zamestnancovi správcu dane a to v súvislosti s vybavovaním

prvšej námietky sťažovateľa práve tým zamestnancom, proti ktorému námietka, o ktorej

bolo rozhodnuté rozhodnutím napadnutým žalobou, smerovala.

Ako už sťažovateľ uviedol, medzi jeho žalobnými námietkami predmetom konania

a odôvodnením rozhodnutia I. stupňového súdu neexistuje súvislosť.

Odvolací súd uviedol: „Sa v celom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi krajského

súdu, v tom znení ako si ich osvojil z napadnutého rozhodnutia žalovaného.“.

Napriek tomu, najvyšší súd vo svojom rozsudku uvádza skutkové a právne závery,

ktoré smerujú k žalobným námietkam sťažovateľa.

Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nahradzujúc činnosť súdu

I. stupňa, vysporiadaval s námietkami sťažovateľa (žalobcu).

Takýmto postupom však došlo k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania

vyjadrenej v ustanoveniach a to konkrétne v ustanovení , ktorým sa

okrem iného zabezpečuje právo každého na spravodlivé súdne konanie.

V tejto súvislosti sťažovateľ nepovažuje nijako za potrebné argumentovať v prospech

toho záveru, keďže skutočnosť, že odvolací súd priamo reaguje na jeho žalobné námietky, je

zrejmá z textu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, konkrétne str. 4 ods. 2 až 5

a str. 5 ods. 1 až 2.

Odvolací súd tým nespochybniteľne nahrádzal činnosť súdu I. stupňa, keďže žiadna

z úvah obsiahnutých v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nie je obsahom

odôvodnenia súdu I. stupňa.

Sťažovateľ považuje celé konanie o jeho žalobe, tak rozhodnutie súdu I. stupňa, ako

aj odvolacieho súdu, za také, ktorým mu odníma nielen právo zakotvené v článku 46 ods. 1

SR, ale aj skutočný výkon práva zakotveného v článku 46 ods. 2 SR.

Z citácie odôvodnenia rozhodnutia súdu I. stupňa nevyplýva, že by tieto argumenty

mali akýkoľvek vzťah k prejednávanej žalobe a takýmito nie je ani vyjadrenie, že vo veciach

už rozhodol NS SR.

Sťažovateľ má právo v súlade so zásadou dvojinštančnosti konania, aby svoj

nesúhlas so skutkovými a právnymi závermi súdu I. stupňa mohol vyjadriť v odvolaní.

Podmienkou sine qua non využitia tohto práva je, aby mu skutkové a právne závery

súdu I. stupňa boli známe z odôvodnenia I. stupňového rozhodnutia.

Skutkové a právne závery súdu sa však logicky musia vzťahovať k obsahu žaloby

žalobcu, pretože len týmto spôsobom sa sťažovateľ (žalobca) dozvie, akým spôsobom,

z akých právnych a skutkových dôvodov ich súd vyhodnotil.

Ak však medzi žalobnými dôvodmi a odôvodnením skutkových a právnych záverov

súdu I. stupňa neexistuje súvislosť, sťažovateľ (žalobca) nemá možnosť svoje právo vzniesť

proti takýmto záverom námietky, využiť.

V predmetnej veci aj napriek tomu, že sa NS SR formálne stotožnil so závermi súdu

I. stupňa, v skutočnosti je to on, kto sa (aspoň do určitej miery) vyrovnáva s námietkami

uvedenými v žalobe.

Týmto však sťažovateľovi odňal možnosť aby proti záverom súdu mohol vzniesť svoje

námietky, a využiť tak dvojinštančnosť konania, ktorá pre tento druh konania vyplýva

z príslušných ustanovení

NS SR však tým, že nahradil činnosť súdu I. stupňa, sa vyrovnal s námietkami

sťažovateľa prvý krát, a to rozhodnutím, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.

Vzhľadom na to, že konanie pred ústavným súdom nie je ďalšou, treťou opravnou

inštanciou v systéme súdnictva, nemožno v konaní pred ústavným súdom požadovať, aby

tento preskúmaval vecnú správnosť rozhodnutí všeobecných súdov a osobitne nie pred tým,

ako by vec sťažovateľa bola prejednaná zákonom ustanoveným postupom pred všeobecnými

súdmi, pričom týmto zákonom ustanoveným postupom treba nesporne chápať aj konanie,

ktoré nielen po formálnej, ale aj po vecnej stránke zodpovedá zásady dvojinštančnosti

súdneho konania.»

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa a 2 ,

a v nadväznosti na to navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 SR, domáhať

sa preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy súdom zakotveného v článku 46 ods. 2

SR, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

28. 4. 2009, bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 28. 4. 2009 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Sťažovateľ k sťažnosti pripojil písomnosti, z obsahu ktorých (vzhľadom na predmet

sporu v konaní pred všeobecnými súdmi a na nadväznosť odôvodnení ich rozhodnutí, ako aj

posúdenie dôvodnosti tvrdení sťažovateľa uvedených v sťažnosti) považuje ústavný súd za

relevantné citovať tieto ich časti:

1. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)

prípisom zo 7. júna 2007 podpísaným vedúcim oddelenia daňového konania K. JUDr. O. V.

oznámilo sťažovateľovi:

„Dňa 17. 05. 2007 nám bol doručený Váš list zo dňa 10. 05. 2007, ktorým žiadate

prijať opatrenia na nečinnosť správcu dane – Daňového úradu K. z dôvodu, že správca

dane nevydal rozhodnutie o priznaní práva (vrátenie preplatku) v daňovom konaní začatom

dňa 20. 03. 2001 za zdaňovacie obdobie január až december 1998...

Podľa v znení neskorších predpisov, ak sa

žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.

Pri vrátení nadmerného odpočtu podľa v znení

platnom do 31. 12. 2002 sa rozhodnutie nevydávalo. V zmysle uvedeného správca dane

nebol povinný vydať rozhodnutie o vrátení nadmerného odpočtu. Nevydanie rozhodnutia

správcu dane o vrátení nadmerného odpočtu nie je možné považovať za nečinnosť správcu

dane.

Daňové riaditeľstvo SR ako orgán najbližšie nadriadený správcovi dane nezistil

dôvody na postup podľa “

2. Sťažovateľ v reakcii na citovaný prípis daňového riaditeľstva zo 7. júna 2007

vzniesol proti nemu túto námietku:

„V nadväznosti na ust. , , podávam námietku

proti nesprávnemu a nezákonnému postupu zamestnanca správcu dane DR SR, pracovisko

K., JUDr. O. V., ktorý pri vybavovaní podania v začatom daňovom konaní o nečinnosti

správcu dane postupoval nesprávne, v rozpore so zákonom a skutkovým stavom, o čom

svedčí písomná odpoveď č. j. I/223/7747/45348/2007, zo dňa 7. 6. 2007...“

3. Daňové riaditeľstvo rozhodnutím č. k. I/220/79152/2007/990333-r z 5. novembra

2007 rozhodlo tak, že „podľa v znení neskorších

predpisov námietke daňového subjektu Ing. Mgr. K. M... zo dňa 27. 07. 2007, doplnenej 13.

08. 2007 proti postupu zamestnanca správcu dane Ing. D. V. v daňovom konaní

nevyhovuje“.

Daňové riaditeľstvo svoje rozhodnutie odôvodnilo najmä tým, že „Podľa § 50 ods. 1

v znení neskorších prepisov daňový subjekt môže podať námietku

v prípadoch ustanovených týmto zákonom a proti postupu zamestnanca správcu dane

v daňovom konaní. Námietka patrí medzi riadne opravné prostriedky. Ako riadny opravný

prostriedok slúži na preskúmanie postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní

a na dosiahnutie nápravy v prípade, že orgán príslušný na rozhodovanie o námietke posúdi

dôvody uvedené v námietke ako opodstatnené.

V zmysle citovanej právnej úpravy možno podať námietku proti postupu zamestnanca

správcu dane len v daňovom konaní. Na základe podanej žiadosti daňového subjektu na

vydanie rozhodnutí o priznaní práva /vrátenie preplatku dane/ za zdaňovacie obdobie

január až december 1998/ nezačalo daňové konanie, pretože daňové preplatky, resp.

nadmerný odpočet ako to vyplývalo z podaných dodatočných daňových priznaní k dani

z pridanej hodnoty bol daňovému subjektu vrátený a o tejto skutočnosti nebol správca dane

povinný vydať rozhodnutie.

Podanie daňového subjektu zo dňa 10. 5. 2007 doručené Daňovému riaditeľstvu SR

dňa 17. 5. 2007, ktorým žiada prijať opatrenia proti nečinnosti, nemá účinky začatia

daňového konania. Účinky začatia daňového konania má len kvalifikovaný podnet, ktorý

zákon o správe daní presne reguluje. K tomu, aby určitý súhrn procesných postupov

a úkonov vytváral daňové konanie musí byť splnená podmienka rozhodovania o práve

a povinnosti daňového subjektu a následne vydanie rozhodnutia vo veci, ktoré zákon

pomenúva. Opatrenia proti nečinnosti upravené v ustanovení

predstavujú osobitný procesný inštitút, ktorý je ponímaný ako opatrenie sankčného

charakteru vo vzťahu k orgánu, ktorý bol v konaní pasívny.

Keďže daňové konanie nezačalo, nie je možné podať námietku proti postupu

zamestnanca správcu dane podľa

Z vyššie uvedených dôvodov považuje Daňové riaditeľstvo SR podanú predmetnú

námietku proti postupu zamestnanca správcu dane Ing. D. V. v súvislosti s námietkou na

JUDr. O. V. za bezpredmetnú.“.

4. Sťažovateľ sa „Žalobou na začatie konania na preskúmanie rozhodnutia

správneho orgánu rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky sp. zn.

I/220/79152/2007/990333-r zo dňa 5. 11. 2007“ z 30. januára 2008 domáhal jeho zrušenia

a žiadal vrátiť predmetnú vec daňovému orgánu na nové konanie a rozhodnutie.

V odôvodnení žaloby sťažovateľ okrem iného uviedol:

„Nesprávnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného žalobca vidí v tom, že

rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie

skutkového stavu je nepostačujúce pre posúdenie veci, zistenie skutkového stavu, z ktorého

vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisu, (§ 250j písm. a/, c/, b/,

), v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na

zákonnosť napadnutého rozhodnutia ( ) a rozhodnutie je

nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôkazov (§ 250j ods. 2 písm. d/

).“

Ďalej sťažovateľ v odôvodnení žaloby po citovaní § 50 ods. 1 a 3 zákona Slovenskej

národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní

a poplatkov“) a odvolaní sa na a s poukazom na a

zákona o správe daní a poplatkov (v časovo aktuálnom znení) uviedol:

„Je nesporné, že žalovaný postupoval pri vybavovaní námietky v rozpore s

citovaným ustanovením ustanovenia , a to tým, že

nevyzval žalobcu na odstránenie nedostatkov vád podania.

Žalovaný sám pri podaní námietky žalobcu zo dňa 29. 6. 2007 postupoval v súlade

s ustanovením a vyzval žalobcu na odstránenie

nedostatkov podania. Žalobca podaním zo dňa 27. 7. 2007 namietal postup správcu dane,

ktorým ho vyzval na odstránenie nedostatkov vád podania zo dňa 29. 6. 2007, nie postupom

v súlade s ustanovením , pričom tento

nesprávny postup vidí v tom, že výzva na odstránenie vád podania mu bola doručená nie do

vlastných rúk, pričom ako vyplýva z jej obsahu, nesplnenie povinnosti uloženej mu vo výzve,

teda neodstránenie vád podania zo dňa 29. 6. 2007 v lehote určenej žalovaným, teda do

8 dní mohlo byť preňho spojené s právnou ujmou.

Ako však vyplýva z rozhodnutia žalovaného, ktoré je napadnuté touto žalobou,

žalovaný sa v skutočnosti nezaoberal vo svojom rozhodnutí touto námietkou so zreteľom na

nesprávny procesný postup zamestnanca správcu dane. Z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona

č. však vyplýva, že správca dane má posúdiť námietky a rozhodnúť o nich.

Je však zrejmé, že pokiaľ nebolo správcom dane vyššie uvedeným a zákonom

predpísaným spôsobom, ktorý žalovaný nedodržal, odstrániť nedostatky podania, žalovaný

nemohol ani rozhodovať o námietkach a posúdiť ich.“

5. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 15. októbra 2008 o žalobe sťažovateľa rozhodol tak, že ju zamietol. Podstatu odôvodnenia

označeného rozsudku krajského súdu tvoria najmä tieto právne závery:

„Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa ust. a nasl. ,

oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba nebola

dôvodná.

Žalobca dňa 6. 3. 2007 požiadal správcu dane, aby konal vo veci priznania práva

rozhodnutím, o vrátení jeho preplatku podľa ust. aby

svoju nečinnosť napravil bezodkladne. Poukázal na neodôvodnené opakované kontroly,

v dôsledku čoho sa predlžovali aj lehoty pri vykonávaní daňovej kontroly. Tvrdil, že

spôsobil zánik práva, pretože nerešpektoval lehoty podľa § 45 cit. zákona. Ďalej uviedol, že

správca dane nevrátil žiadateľovi preplatok dane na základe jeho žiadosti zo dňa 20. 3.

2001, ale až po niekoľkonásobnom porušení zákonných povinností, jeho povinnosťou bolo

rozhodnúť o vrátení preplatku dane rozhodnutím podľa ust. § 1a písmo d), § 30 ods. 1,

, , Jednalo sa o zdaňovacie obdobie január až

december 1998. Žalobca vinou správcu dane nemá k dispozícii hodnoverný, legálny

a riadny daňový a účtovný doklad - rozhodnutie o priznaní práva na preplatok dane, aby ho

mohol správne zaúčtovať ako daň z príjmu za príslušné zdaňovacie obdobie, ktorých sa

vrátené preplatky týkali.

Na základe výzvy žalovaného zo dňa 16. 7. 2007 mal žalobca doplniť podanie

o námietke, podľa , čo aj žalobca urobil dňa 27. 7. 2007. Aj

v doplnenom podaní zopakoval tvrdenia, ktoré boli predmetom pôvodnej námietky a žiadal,

aby správca dane postupoval v súlade so zákonom, keď poukázal na to, že správca dane bol

povinný vydať rozhodnutie o vrátení preplatku, avšak v tomto smere je nečinný.

Podľa ust. § 30 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov v daňovom konaní možno

ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím. Účelom daňového

konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto

obsahuje osobitnú úpravu zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností

rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti.

Podľa ust. v platnom znení, správca dane príslušný

na rozhodnutie v daňovom konaní podľa tohto zákona alebo osobitného zákona je povinný

v jednoduchých veciach, najmä ak možno rozhodnúť na podklade dokladov predložených

daňovým subjektom, vydať rozhodnutie alebo vykonať opatrenie ustanovené týmto zákonom

bezodkladne. Ak správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní je v tomto

konaní nečinný a nerozhodne ani v lehotách ustanovených v odsekoch 1 a 3 a nápravu

nemožno dosiahnuť inak a povaha veci to nevylučuje, je príslušný vo veci rozhodnúť orgán

najbližšie nadriadený správcovi dane. V každej prejednávanej veci správny orgán rozhodol,

pokiaľ ide o lehoty, tieto sú obsiahnuté v príslušných ustanoveniach zákona o dani

z príjmov, prípadne v iných zákonoch, na základe ktorých podklade správny orgán

meritórne rozhodoval, v konečnom dôsledku niektoré spory skončili právoplatne

rozhodnutiami NS SR.

Podľa ust. v znení nesk. predpisov, daňový subjekt

môže uplatniť námietku v prípadoch ustanovených týmto zákonom a proti postupu

zamestnanca správcu dane v daňovom konaní, podľa cit. ust., ods. 2, námietka sa podáva

do 8 dní odo dňa, keď sa o namietaných skutočnostiach dozvedel. Žalovaný tvrdil, že

daňové konanie nezačalo. Daňové preplatky, resp. nadmerný odpočet, ako to vyplývalo z

podaných dodatočných daňových priznaní k dani z pridanej hodnoty, bol daňovému

subjektu vrátený a o tejto skutočnosti nebol správca dane povinný vydať rozhodnutie. V

danom prípade preto žalobca námietku podľa ust. nemohol

podať.

Podľa ust. , ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu

správneho orgánu v rozsahu a dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie

a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom,

že sa žaloba zamieta.

Na základe vyššie uvedených dôvodov súd žalobu zamietol.“

6. Proti predmetnému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 24. novembra 2008

odvolanie, ktorého nosnou argumentáciou boli najmä tieto jeho tvrdenia:

„Rozhodnutie súdu I. stupňa považuje žalobca za nesprávne z dôvodov uvedených

- v ustanovení – rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci,

- v ustanovení – súd I. stupňa dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.“

Ďalej sťažovateľ použil v odvolaní totožnú argumentáciu ako v odôvodnení svojej

sťažnosti podanej ústavnému súdu.

7. O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 28. apríla 2009 tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. z 15. októbra

2008.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti pre

zjavnú neopodstatnenosť nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, alebo zistenie v rámci predbežného prerokovania sťažnosti, že namietaný postup

(rozhodnutie) štátneho orgánu nesignalizuje žiadnu možnosť porušenia základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by ústavný súd mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie ().

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho označeného základného práva

podľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd

predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa

rozsudkom sp. zn. z 28. apríla 2009 sú zlučiteľné s označeným článkom

.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva

podľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktoré sťažovateľ vidí

v dvoch rovinách. Jednou je porušenie dvojinštančnosti súdneho konania, ku ktorému malo

dôjsť tým, že najvyšší súd sa síce formálne stotožnil so závermi prvostupňového súdu, ale

na základe iných skutkových základov a právnych dôvodov v porovnaní s dôvodmi

uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre viackrát zaradil požiadavku dvojinštančnosti

konania medzi ústavno-procesné zásady (, ), z čoho vyplýva aj

to, že ak v podmienkach konkrétneho súdneho konania porušenie tejto zásady ústavný súd

zistí, potom je založená jeho právomoc vysloviť porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného .

Zo spisovej dokumentácie ústavný súd zistil, že v sťažovateľovej veci vo fáze

konania pred odvolacím súdom už neprebiehalo žiadne dokazovanie ďalším objasňovaním

skutočností, ktoré tvorili skutkový základ prvostupňového rozhodnutia krajského súdu. Za

daných okolností je námietka sťažovateľa o iných skutkových základoch rozsudku

najvyššieho súdu (v porovnaní so skutkovými základmi rozsudku krajského súdu) zjavne

neopodstatnená. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že odvolací súd vo veci rozhodol bez

nariadenia pojednávania podľa § 250ja ods. 3 (v rozsudku je zjavne nesprávne uvedené

ustanovenie , pozn.) .

Vo vzťahu k právnym záverom (nad rámec právnych záverov prvostupňového súdu),

z ktorých podľa sťažovateľa najvyšší súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní vychádzal,

ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej zdôraznil potrebu rozlišovania

procesného postavenia účastníka konania pri objasňovaní a zisťovaní skutkového stavu vo

veci na jednej strane a procesnými možnosťami účastníka konania ovplyvňovať právne

hodnotenie zisteného skutkového stavu konajúcim súdom na strane druhej. Kým procesná

stránka účastníctva pri dokazovaní je takmer výlučne vyčerpávaná procesnými právami

účastníka konania smerujúcimi k objasneniu skutkovej stránky prejednávanej kauzy, právne

hodnotenie skutkového stavu je úlohou konajúceho súdu, čo plynie i z uplatňovania pravidla

„iura novit curia“. Účastníkovi konania síce nemožno brániť vyjadrovať sa počas

dokazovania k právnemu hodnoteniu prejednávaného prípadu,

však nepredpisuje konajúcemu súdu časovú ani obsahovú náplň realizácie práva účastníka

vyjadriť sa k právnej stránke veci spôsobom porovnateľným s reguláciou pozície účastníka

pri zisťovaní skutkového stavu veci. Procesno-právne normy výslovne dokonca neukladajú

súdu povinnosť oboznámiť účastníka konania so svojím právnym hodnotením veci (m. m.

, ).

Sťažovateľ mal možnosť v odvolaní podanom proti prvostupňovému rozsudku

krajského súdu predniesť svoje právne názory na podstatu prerokúvanej veci a bez ohľadu

na to, či túto možnosť využil, alebo nevyužil, najvyšší súd nebol povinný mu akýmkoľvek

ďalším procesne relevantným spôsobom (okrem odôvodnenia svojho odvolacieho

rozhodnutia) oznamovať svoje právne úvahy v predmetnom konaní. Preto samotná

skutočnosť, že najvyšší súd ako súd odvolací založil potvrdenie prvostupňového rozsudku

na odlišných právnych (nie skutkových) záveroch v porovnaní s právnym odôvodnením

rozsudku krajského súdu, nebola spôsobilá privodiť sťažovateľovi porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd preto vzhľadom na zjavný nedostatok

relevantnej súvislosti medzi namietaným postupom najvyššieho súdu a základným právom

sťažovateľa zaručeným v zhodnotil sťažnosť v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú.

Druhou rovinou, v ktorej vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva podľa

, je spôsob výkladu a následná aplikácia a a

zákona o správe daní a poplatkov.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Do

obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa nepatrí právo

účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

).

Ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných

súdov a nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti

všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo

rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii

právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , , ).

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako

vecne správne, náležite odôvodnil, čo podľa neho vyplýva aj z tejto časti jeho odôvodnenia:

«Zo spisu predloženého Krajským súdom v Košiciach Najvyšší súd zistil, že žalobca

najskôr požiadal podaním zo dňa 06. 03. 2007 (č. l. 9) o vydanie rozhodnutia o priznaní

práva (vrátení preplatku dane) v daňovom konaní začatom dňa 20. 3. 2001 – za zdaňovacie

obdobie: január až december 1998, ďalej podaním zo dňa 29. 06. 2007 v tejto veci uplatnil

námietku na JUDr. O. V., pracovníka správcu dane pri vybavovaní podania žalobcu,

následne po výzve žalovaného zo 16. 07. 2007 na doplnenie pôvodnej námietky túto žalobca

doplnil podaním zo dňa 27. 07. 2007 a súčasne v ten istý deň žalobca prípisom adresoval

správcovi dane podnet označený ako „Námietka proti nesprávnemu a nezákonnému

postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní“, pričom v tomto podaní žiadal

žalovaného, aby zjednal nápravu vo veci vybavovaní podania v začatom daňovom konaní o

námietke (išlo o skôr citovanú námietku na JUDr. O. V. pri vybavovaní podania žalobcu zo

dňa 10. 5. 2007 označeného ako „Nečinnosť správcu dane - žiadosť o vydanie

rozhodnutia /rámci opatrení proti nečinnosti podľa ust.

Zb.“) v konaní o doplnení podania č. j. I/223/7747/59071/2007, zo dňa 16. 7. 2007.

S odkazom na ust. sa Najvyšší súd v celom rozsahu stotožňuje

s právnymi závermi krajského súdu v tom znení, ako si ich osvojil z napadnutého

rozhodnutia žalovaného.

Podľa platného v čase podania námietky (tzn.

29. 06. 2007) môže daňový subjekt uplatniť námietku v prípadoch ustanovených týmto

zákonom a proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní.

Podľa v hore uvedenom znení námietku musí podať

daňový subjekt písomne alebo ústne do zápisnice do ôsmich dní odo dňa, keď sa

o namietaných skutočnostiach dozvedel. Podaná námietka nemá odkladný účinok, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa v hore uvedenom znení správca dane posúdi

námietky, rozhodne o nich a toto rozhodnutie musí obsahovať odôvodnenie. Ak námietka

smeruje proti postupu vedúceho zamestnanca správcu dane, ktorý nemá nadriadeného

vedúceho zamestnanca, rozhodne o námietke orgán najbližšie nadriadený správcovi dane.

Proti rozhodnutiu sa nemožno odvolať.

Na základe uvedeného Najvyšší súd musí konštatovať, že námietka v daňovom konaní

predovšetkým plní funkciu osobitnej sťažnosti, v tomto prípade špeciálne zameranej na

vyjadrenie nespokojnosti s postupom konkrétne označeného zamestnanca správcu dane, tzn.

že môže smerovať len voči takým vadám v daňovom konaní, ktoré majú priamu spojitosť so

správaním tejto konkrétnej osoby a očakávaným výsledkom je alebo náprava v jej správaní

nadriadeným orgánom alebo výmena osoby na tomto poste. Uvedený charakter a poslanie

námietky potvrdzuje ust. odnímajúce osobe podávajúcej

námietku právo na odvo1anie. Avšak, ako správne konštatoval už žalovaný, základnou

podmienkou použitia námietky ako osobitného procesného opravného prostriedku je

existencia daňového konania samotného. Táto podmienka splnená nebola, a preto podanie

námietky za tohto stavu bolo skutočne právne nepodložené.

Už v žiadnom prípade nebolo možné akceptovať námietku žalobcu, že správca dane

s ním pri vybavovaní jeho námietky korešpondoval mimo rámec § 17 ods. 2 písm. b) zák.

č. , lebo toto ustanovenie, ako zákonom akceptovaná výnimka zo zásady

rýchlosti vybavovania podaní pri správe daní, iba zabezpečuje jednotlivcovi vyšší štandard

ochrany pred náhradným doručovaním. Preto za situácie, kedy si žalobca doručovanú

zásielku riadne prevzal, nemôže tvrdiť, že bol ukrátený na svojich právach iba tým, že

správca dane nezvolil vzhľadom na tvrdenú a možnú ujmu adresáta spôsob doručovania do

vlastných rúk.

Záverom dáva Najvyšší súd do pozornosti aj tú skutočnosť, že toto odvolanie rovnako

ako aj ďalšie odvolania žalobcu podané na prelome rokov 2008/2009 na Najvyšší súd

(sp. zn. , , a ) majú podklad

v nespokojnosti žalobcu so stavom, ktorý nastal po vrátení dňa 19. 02. 2004 vyrubeného

rozdielu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 1997 a bol vyvolaný

Oznámením Daňového Úradu K. č. 695/231/30398/2007-Bač zo dňa 10. 4. 2007, ktorým

tento správca dane oznámil daňovému subjektu, že mu nebol povinný vydať rozhodnutie o

vrátení daňového preplatku za zdaňovacie obdobie december 1997, resp. zdaňovacie

obdobie roku 1998 podľa ani rozhodnutie o vrátení

nadmerného odpočtu podľa ust. v nadväznosti na

o dani z pridanej hodnoty. Najvyšší súd už v citovaných rozhodnutiach ustálil záver, že

námietku podľa je možné uplatniť iba počas prebiehajúceho

daňového konania a na tomto závere nemá dôvod ani v tejto veci nič meniť.»

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by tieto závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká interpretácia

a aplikácia príslušných ustanovení právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty

a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho odvolaní z 24. novembra 2008) zaoberal

v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď

na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m.

, ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby

sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody, na ktorých je založený rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2009, sú zrozumiteľné a dostatočne

logické, vychádzajú zo skutkových okolností daného prípadu a relevantných procesných

noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne

závery, pričom najvyšší súd dospel k rozhodnutiu na základe vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne

aj , ).

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala dôvody na vyslovenie záveru o jeho

porušení. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na

to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (, , ),

ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie základného práva domáhať sa preskúmania

rozhodnutí orgánu verejnej správy súdom zaručeného už uvedeným

postupom a rozsudkom najvyššieho súdu.

Vychádzajúc zo samotného obsahu sťažnosti, ako aj zo skutkových zistení

vyplývajúcich z k sťažnosti pripojených písomností (dokumentujúcich chronologický

postup vo veci konajúceho správneho orgánu, resp. všeobecných súdov) a s prihliadnutím

na už vyslovený právny názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného

) dospel ústavný súd k záveru, že námietka porušenia tohto základného

práva ( ) je nedôvodná a neopodstatnená. Keďže sťažovateľovi nebolo

postupom (a ani rozhodnutiami) vo veci konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom a ani samotný

sťažovateľ neuviedol žiadne relevantné dôkazy preukazujúce opak, ústavný súd jeho

sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2010