Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 46/2010
PDF · 322.17 KB
No categories available
IV. ÚS 46/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K., súdneho exekútora, K., zastúpeného
advokátkou JUDr. I. R., K.., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl.
46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Sžf 23/2009 z 28. apríla 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2009
doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., súdneho exekútora, K. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 23/2009 z
28. apríla 2009.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «... žiadal Daňový úrad K. žiadosťou zo dňa 6. 3.
2007 o vydanie rozhodnutí o priznaní práva (vrátení preplatku dane) v daňovom konaní
začatom dňa 20. 3. 2001 – za zdaňovacie obdobie január až december 1998.
Daňový úrad K. oznámením č. 695/231/30397/2007-Bač zo dňa 10. 4. 2007 oznámil
žalobcovi, že mu bolo doručené jeho podanie. Oznámil mu, že:
„Na základe zrušeného dodatočného platobného výmeru odvolacím orgánom DR SR
pracovisko K. správca dane (Daňový úrad K.) vrátil za jednotlivé zdaňovacie obdobia
január až december 1998 vzniknutý preplatok alebo uplatnený nadmerný odpočet v plnej
výške. V zmysle § 63 ods. 1, 4 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov daňový
preplatok je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Ak nemožno preplatok použiť podľa
odsekov 2 a 3, správca dane na žiadosť daňového subjektu tento preplatok vráti. Ak sa
žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.
Vrátenie nadmerného odpočtu bez rozhodnutia je v súlade s § 55d ods. 5 zákona
č. 289/95 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Na nadmerný odpočet uplatnený za zdaňovacie
obdobie do 31. 12. 2002 sa vzťahuje § 23 zákona účinného k 31. 12. 2002. V zmysle
uvedeného § 23 správca dane nemal povinnosť pri vrátení NO za zdaňovacie obdobie roku
1998 vydať rozhodnutie.
Na základe Vašej sťažnosti zo dňa 6. 5. 2005, 9. 5. 2005 a 1. 6. 2005 uvedený postup
správcu dane prešetrovalo DR SR odd. petícií a sťažnosti, ktoré predmetnú námietku
v sťažnosti uzatvorilo ako neopodstatnenú. Tak isto v tej veci ste podali sťažnosť zo dňa
15. 8. 2005 na nezákonný postup a činnosť DÚ K. pri vrátení preplatkov dane za mesiac
december 1997, rok 1998 a mesiac január až júl 1999. Postup správcu dane prešetrovalo
DR SR odd. vnútornej kontroly a o výsledku tiež daňový subjekt bol oboznámený.“.
Dňa 10. 5. 2007 podal žalobca u žalovaného žiadosť nazvanú „Nečinnosť správcu
dane – žiadosť o vydanie rozhodnutia v rámci opatrení proti nečinnosti podľa ust. § 30a
ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. (Oznámenie č. j. 695/231/30397/2007-Bač, zo dňa 10. 4.
2007)“.
DR SR listom zo dňa 7. 6. 2007 sp. zn. I/223/7747/45348/2007 odpovedalo žalobcovi,
že podľa § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ak sa žiadosti
o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.
Vzhľadom na to DR SR ako orgán najbližšie nadriadený správcovi dane nezistil dôvody na
postup podľa § 30a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.
Dňa 29. 6. 2007 podal žalobca na DR SR, pracovisko K. námietku proti
nesprávnemu a nezákonnému postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní (pri
vybavovaní podania v začatom daňovom konaní o nečinnosti správcu dane
(č. j. I/223/7747/45348/2007, zo dňa 7. 6. 2007)“.
DR SR listom zo dňa 16. 7. 2007 č. I/223/7747/59071/2007 vyzval žalobcu na
doplnenie podania. Táto výzva nebola doručená žalobcovi do vlastných rúk.
Žalobca podaním zo dňa 27. 7. 2007 doplnil svoje podanie.
Žalobca podaním zo dňa 27. 7. 2007 podal námietku proti nesprávnemu
a nezákonnému postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní (pri vybavovaní
podania v začatom daňovom konaní o námietke – v konaní o doplnení podania
č. j. I/7747/59071/2007 z 16. 7. 2007), pričom obsahom tohto jeho podania je len
oznámenie, že podáva námietku proti nesprávnemu a nezákonnému postupu zamestnanca
správcu dane a oznámenie, že dôvody nesprávneho postupu, rozporu so zákonom
a nerešpektovaním povinností vyplývajúcich zo zákona č. 511/1992 Zb. uvedie po doručení
výzvy na odstránenie nedostatkov podania v lehote určenej v zmysle ustanovenia § 20 ods. 9
Žalobca nebol vyzvaný doposiaľ na odstránenie nedostatkov podania.
Dňa 30. 11. 2007 bolo doručené žalobcovi rozhodnutie Daňového riaditeľstva
Slovenskej republiky č. I/220/79152/2007/990333-r zo dňa 5. 11. 2007, ktorým DR SR
námietke žalobcu zo dňa 27. 7. 2007, doplnenej dňa 13. 8. 2007, proti postupu zamestnanca
správcu dane Ing. D. V. nevyhovel.
Proti rozhodnutiu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky
č. I/220/79152/2007/990333-r zo dňa 5. 11. 2007 podal sťažovateľ (žalobca) na Krajský súd
v Košiciach žalobu na jeho preskúmanie a navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie zrušil
a vec vrátil žalovanému na nové konanie.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 7 S 15/2008 zo dňa 15. 10. 2008 žalobu
zamietol a žalobcovi - sťažovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 23/2009 zo dňa 28. 4. 2009
potvrdil napadnutý rozsudok a žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal. Predmetný rozsudok bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 17. 6.
2009.».
Sťažovateľ namieta, že súd prvého stupňa v prerokúvanej veci zamietol žalobu
nevysporiadajúc sa nijakým spôsobom so skutočnosťami v nej uvádzanými.
V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol:
«V odôvodnení svojho rozhodnutia, v časti týkajúcej sa skutkových a právnych
záverov súd I. stupňa poukázal na ustanovenie § 30 ods. 1, § 30a ods. 1 Zákona o správe
daní a poplatkov, a skonštatoval, že účelom daňového konania je zistenie, či daňové
subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči
štátnemu rozpočtu.
Podľa názoru I. stupňa, Zákon o správe daní a poplatkov preto obsahuje osobitnú
úpravu zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre
správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti.
Ďalej I. stupňový súd uviedol, že správca dane je povinný rozhodnúť v lehotách
ustanovených v § 30a ods. 1, 2 Zákona o správe daní, rozhodne orgán najbližšie nadriadený
správcovi dane.
Uviedol:
„V každej prejednávanej veci správny orgán rozhodol, pokiaľ ide o lehoty, tieto sú
obsiahnuté v príslušných ustanovení Zákona o daní z príjmov, prípadne v iných zákonoch,
na základe ktorých podklade správny orgán meritórne rozhodoval, v konečnom dôsledku
niektoré spory skončili právoplatne rozhodnutiami NS SR.“.
Prvostupňový súd poukázal na ustanovenie § 50 ods. 1, citoval toto zákonné
ustanovenie a skonštatoval, že „Daňové preplatky, resp. nadmerný odpočet bol daňovému
subjektu vrátený a o tejto skutočnosti nebol správca dane povinný vydať rozhodnutie.
V danom prípade teda žalobca námietku podľa ustanovenia § 50 ods. 1 nemohol podať.“.
Po preskúmaní obsahu žaloby a odôvodnenia rozsudku súdu I. stupňa nie je možné
zistiť, ako sa skutkové a právne závery vzťahujú k žalobným námietkam sťažovateľa.
Z uvedeného dôvodu sťažovateľ poukázal na tieto námietky a na to, že I. stupňový
súd nepreskúmal a neposudzoval postup a napadnuté rozhodnutie správcu dane v rozsahu
a z dôvodov uvedených v žalobe.
Predmetom žaloby totiž bolo tvrdenie sťažovateľa, že žalovaný postupoval pri
vybavovaní jeho námietky v rozpore s ustanovením § 20 ods. 9 Zákona č. 511/92 Zb.
v platnom znení, a to tým, že ho nevyzval na odstránenie nedostatkov vád podania.
Poukázal na to, že pokiaľ mu nebolo umožnené doplniť svoje podanie proti
nesprávnemu a nezákonnému postupu zamestnancom správcu dane zo dňa 29. 6. 2007
zákonom predpísaným spôsobom, je tento postup nesprávnym postupom zamestnanca
žalovaného.
V skutočnosti teda predmetom konania je pochybenie žalovaného rozhodnutím
o nevyhovení námietky voči zamestnancovi správcu dane a to v súvislosti s vybavovaním
prvšej námietky sťažovateľa práve tým zamestnancom, proti ktorému námietka, o ktorej
bolo rozhodnuté rozhodnutím napadnutým žalobou, smerovala.
Ako už sťažovateľ uviedol, medzi jeho žalobnými námietkami predmetom konania
a odôvodnením rozhodnutia I. stupňového súdu neexistuje súvislosť.
Odvolací súd uviedol: „Sa v celom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi krajského
súdu, v tom znení ako si ich osvojil z napadnutého rozhodnutia žalovaného.“.
Napriek tomu, najvyšší súd vo svojom rozsudku uvádza skutkové a právne závery,
ktoré smerujú k žalobným námietkam sťažovateľa.
Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nahradzujúc činnosť súdu
I. stupňa, vysporiadaval s námietkami sťažovateľa (žalobcu).
Takýmto postupom však došlo k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania
vyjadrenej v ustanoveniach O. s. p. a to konkrétne v ustanovení § 201 O. s. p., ktorým sa
okrem iného zabezpečuje právo každého na spravodlivé súdne konanie.
V tejto súvislosti sťažovateľ nepovažuje nijako za potrebné argumentovať v prospech
toho záveru, keďže skutočnosť, že odvolací súd priamo reaguje na jeho žalobné námietky, je
zrejmá z textu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, konkrétne str. 4 ods. 2 až 5
a str. 5 ods. 1 až 2.
Odvolací súd tým nespochybniteľne nahrádzal činnosť súdu I. stupňa, keďže žiadna
z úvah obsiahnutých v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nie je obsahom
odôvodnenia súdu I. stupňa.
Sťažovateľ považuje celé konanie o jeho žalobe, tak rozhodnutie súdu I. stupňa, ako
aj odvolacieho súdu, za také, ktorým mu odníma nielen právo zakotvené v článku 46 ods. 1
Ústavy SR, ale aj skutočný výkon práva zakotveného v článku 46 ods. 2 Ústavy SR.
Z citácie odôvodnenia rozhodnutia súdu I. stupňa nevyplýva, že by tieto argumenty
mali akýkoľvek vzťah k prejednávanej žalobe a takýmito nie je ani vyjadrenie, že vo veciach
už rozhodol NS SR.
Sťažovateľ má právo v súlade so zásadou dvojinštančnosti konania, aby svoj
nesúhlas so skutkovými a právnymi závermi súdu I. stupňa mohol vyjadriť v odvolaní.
Podmienkou sine qua non využitia tohto práva je, aby mu skutkové a právne závery
súdu I. stupňa boli známe z odôvodnenia I. stupňového rozhodnutia.
Skutkové a právne závery súdu sa však logicky musia vzťahovať k obsahu žaloby
žalobcu, pretože len týmto spôsobom sa sťažovateľ (žalobca) dozvie, akým spôsobom,
z akých právnych a skutkových dôvodov ich súd vyhodnotil.
Ak však medzi žalobnými dôvodmi a odôvodnením skutkových a právnych záverov
súdu I. stupňa neexistuje súvislosť, sťažovateľ (žalobca) nemá možnosť svoje právo vzniesť
proti takýmto záverom námietky, využiť.
V predmetnej veci aj napriek tomu, že sa NS SR formálne stotožnil so závermi súdu
I. stupňa, v skutočnosti je to on, kto sa (aspoň do určitej miery) vyrovnáva s námietkami
uvedenými v žalobe.
Týmto však sťažovateľovi odňal možnosť aby proti záverom súdu mohol vzniesť svoje
námietky, a využiť tak dvojinštančnosť konania, ktorá pre tento druh konania vyplýva
z príslušných ustanovení O. s. p.
NS SR však tým, že nahradil činnosť súdu I. stupňa, sa vyrovnal s námietkami
sťažovateľa prvý krát, a to rozhodnutím, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.
Vzhľadom na to, že konanie pred ústavným súdom nie je ďalšou, treťou opravnou
inštanciou v systéme súdnictva, nemožno v konaní pred ústavným súdom požadovať, aby
tento preskúmaval vecnú správnosť rozhodnutí všeobecných súdov a osobitne nie pred tým,
ako by vec sťažovateľa bola prejednaná zákonom ustanoveným postupom pred všeobecnými
súdmi, pričom týmto zákonom ustanoveným postupom treba nesporne chápať aj konanie,
ktoré nielen po formálnej, ale aj po vecnej stránke zodpovedá zásady dvojinštančnosti
súdneho konania.»
Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,
a v nadväznosti na to navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie
rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, domáhať
sa preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy súdom zakotveného v článku 46 ods. 2
Ústavy SR, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 23/2009 zo dňa
28. 4. 2009, bolo porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Sžf 23/2009 zo dňa 28. 4. 2009 a vracia mu vec na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Sťažovateľ k sťažnosti pripojil písomnosti, z obsahu ktorých (vzhľadom na predmet
sporu v konaní pred všeobecnými súdmi a na nadväznosť odôvodnení ich rozhodnutí, ako aj
posúdenie dôvodnosti tvrdení sťažovateľa uvedených v sťažnosti) považuje ústavný súd za
relevantné citovať tieto ich časti:
1. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)
prípisom zo 7. júna 2007 podpísaným vedúcim oddelenia daňového konania K. JUDr. O. V.
oznámilo sťažovateľovi:
„Dňa 17. 05. 2007 nám bol doručený Váš list zo dňa 10. 05. 2007, ktorým žiadate
prijať opatrenia na nečinnosť správcu dane – Daňového úradu K. z dôvodu, že správca
dane nevydal rozhodnutie o priznaní práva (vrátenie preplatku) v daňovom konaní začatom
dňa 20. 03. 2001 za zdaňovacie obdobie január až december 1998...
Podľa § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ak sa
žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.
Pri vrátení nadmerného odpočtu podľa § 23 zákona č. 289/1995 Z. z. v znení
platnom do 31. 12. 2002 sa rozhodnutie nevydávalo. V zmysle uvedeného správca dane
nebol povinný vydať rozhodnutie o vrátení nadmerného odpočtu. Nevydanie rozhodnutia
správcu dane o vrátení nadmerného odpočtu nie je možné považovať za nečinnosť správcu
dane.
Daňové riaditeľstvo SR ako orgán najbližšie nadriadený správcovi dane nezistil
dôvody na postup podľa § 30a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.“
2. Sťažovateľ v reakcii na citovaný prípis daňového riaditeľstva zo 7. júna 2007
vzniesol proti nemu túto námietku:
„V nadväznosti na ust. § 50 ods. 1, 2, 3 zákona č. 511/1992 Zb. podávam námietku
proti nesprávnemu a nezákonnému postupu zamestnanca správcu dane DR SR, pracovisko
K., JUDr. O. V., ktorý pri vybavovaní podania v začatom daňovom konaní o nečinnosti
správcu dane postupoval nesprávne, v rozpore so zákonom a skutkovým stavom, o čom
svedčí písomná odpoveď č. j. I/223/7747/45348/2007, zo dňa 7. 6. 2007...“
3. Daňové riaditeľstvo rozhodnutím č. k. I/220/79152/2007/990333-r z 5. novembra
2007 rozhodlo tak, že „podľa § 50 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov námietke daňového subjektu Ing. Mgr. K. M... zo dňa 27. 07. 2007, doplnenej 13.
08. 2007 proti postupu zamestnanca správcu dane Ing. D. V. v daňovom konaní
nevyhovuje“.
Daňové riaditeľstvo svoje rozhodnutie odôvodnilo najmä tým, že „Podľa § 50 ods. 1
zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších prepisov daňový subjekt môže podať námietku
v prípadoch ustanovených týmto zákonom a proti postupu zamestnanca správcu dane
v daňovom konaní. Námietka patrí medzi riadne opravné prostriedky. Ako riadny opravný
prostriedok slúži na preskúmanie postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní
a na dosiahnutie nápravy v prípade, že orgán príslušný na rozhodovanie o námietke posúdi
dôvody uvedené v námietke ako opodstatnené.
V zmysle citovanej právnej úpravy možno podať námietku proti postupu zamestnanca
správcu dane len v daňovom konaní. Na základe podanej žiadosti daňového subjektu na
vydanie rozhodnutí o priznaní práva /vrátenie preplatku dane/ za zdaňovacie obdobie
január až december 1998/ nezačalo daňové konanie, pretože daňové preplatky, resp.
nadmerný odpočet ako to vyplývalo z podaných dodatočných daňových priznaní k dani
z pridanej hodnoty bol daňovému subjektu vrátený a o tejto skutočnosti nebol správca dane
povinný vydať rozhodnutie.
Podanie daňového subjektu zo dňa 10. 5. 2007 doručené Daňovému riaditeľstvu SR
dňa 17. 5. 2007, ktorým žiada prijať opatrenia proti nečinnosti, nemá účinky začatia
daňového konania. Účinky začatia daňového konania má len kvalifikovaný podnet, ktorý
zákon o správe daní presne reguluje. K tomu, aby určitý súhrn procesných postupov
a úkonov vytváral daňové konanie musí byť splnená podmienka rozhodovania o práve
a povinnosti daňového subjektu a následne vydanie rozhodnutia vo veci, ktoré zákon
pomenúva. Opatrenia proti nečinnosti upravené v ustanovení § 30a zákona č. 511/1992 Zb.
predstavujú osobitný procesný inštitút, ktorý je ponímaný ako opatrenie sankčného
charakteru vo vzťahu k orgánu, ktorý bol v konaní pasívny.
Keďže daňové konanie nezačalo, nie je možné podať námietku proti postupu
zamestnanca správcu dane podľa § 50 zákona č. 511/1992 Zb.
Z vyššie uvedených dôvodov považuje Daňové riaditeľstvo SR podanú predmetnú
námietku proti postupu zamestnanca správcu dane Ing. D. V. v súvislosti s námietkou na
JUDr. O. V. za bezpredmetnú.“.
4. Sťažovateľ sa „Žalobou na začatie konania na preskúmanie rozhodnutia
správneho orgánu rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky sp. zn.
I/220/79152/2007/990333-r zo dňa 5. 11. 2007“ z 30. januára 2008 domáhal jeho zrušenia
a žiadal vrátiť predmetnú vec daňovému orgánu na nové konanie a rozhodnutie.
V odôvodnení žaloby sťažovateľ okrem iného uviedol:
„Nesprávnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného žalobca vidí v tom, že
rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie
skutkového stavu je nepostačujúce pre posúdenie veci, zistenie skutkového stavu, z ktorého
vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisu, (§ 250j písm. a/, c/, b/,
O. s. p.), v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j písm. e/ O. s. p.) a rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôkazov (§ 250j ods. 2 písm. d/
O. s. p.).“
Ďalej sťažovateľ v odôvodnení žaloby po citovaní § 50 ods. 1 a 3 zákona Slovenskej
národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní
a poplatkov“) a odvolaní sa na čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy s poukazom na § 17 a § 20
zákona o správe daní a poplatkov (v časovo aktuálnom znení) uviedol:
„Je nesporné, že žalovaný postupoval pri vybavovaní námietky v rozpore s
citovaným ustanovením ustanovenia § 20 ods. 9 Zákona č. 511/1992 Zb., a to tým, že
nevyzval žalobcu na odstránenie nedostatkov vád podania.
Žalovaný sám pri podaní námietky žalobcu zo dňa 29. 6. 2007 postupoval v súlade
s ustanovením § 20 ods. 9 Zákona č. 511/1992 Zb. a vyzval žalobcu na odstránenie
nedostatkov podania. Žalobca podaním zo dňa 27. 7. 2007 namietal postup správcu dane,
ktorým ho vyzval na odstránenie nedostatkov vád podania zo dňa 29. 6. 2007, nie postupom
v súlade s ustanovením § 17 ods. 2 písm. b) Zákona č. 511/1992 Zb., pričom tento
nesprávny postup vidí v tom, že výzva na odstránenie vád podania mu bola doručená nie do
vlastných rúk, pričom ako vyplýva z jej obsahu, nesplnenie povinnosti uloženej mu vo výzve,
teda neodstránenie vád podania zo dňa 29. 6. 2007 v lehote určenej žalovaným, teda do
8 dní mohlo byť preňho spojené s právnou ujmou.
Ako však vyplýva z rozhodnutia žalovaného, ktoré je napadnuté touto žalobou,
žalovaný sa v skutočnosti nezaoberal vo svojom rozhodnutí touto námietkou so zreteľom na
nesprávny procesný postup zamestnanca správcu dane. Z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona
č. 511/1992 Zb. však vyplýva, že správca dane má posúdiť námietky a rozhodnúť o nich.
Je však zrejmé, že pokiaľ nebolo správcom dane vyššie uvedeným a zákonom
predpísaným spôsobom, ktorý žalovaný nedodržal, odstrániť nedostatky podania, žalovaný
nemohol ani rozhodovať o námietkach a posúdiť ich.“
5. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 7 S 15/2008
z 15. októbra 2008 o žalobe sťažovateľa rozhodol tak, že ju zamietol. Podstatu odôvodnenia
označeného rozsudku krajského súdu tvoria najmä tieto právne závery:
„Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa ust. § 247 a nasl. O. s. p.,
oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba nebola
dôvodná.
Žalobca dňa 6. 3. 2007 požiadal správcu dane, aby konal vo veci priznania práva
rozhodnutím, o vrátení jeho preplatku podľa ust. § 30a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. aby
svoju nečinnosť napravil bezodkladne. Poukázal na neodôvodnené opakované kontroly,
v dôsledku čoho sa predlžovali aj lehoty pri vykonávaní daňovej kontroly. Tvrdil, že
spôsobil zánik práva, pretože nerešpektoval lehoty podľa § 45 cit. zákona. Ďalej uviedol, že
správca dane nevrátil žiadateľovi preplatok dane na základe jeho žiadosti zo dňa 20. 3.
2001, ale až po niekoľkonásobnom porušení zákonných povinností, jeho povinnosťou bolo
rozhodnúť o vrátení preplatku dane rozhodnutím podľa ust. § 1a písmo d), § 30 ods. 1,
§ 30a ods. 1, § 63 ods. 6, 7 zák. č. 511/1992 Zb. Jednalo sa o zdaňovacie obdobie január až
december 1998. Žalobca vinou správcu dane nemá k dispozícii hodnoverný, legálny
a riadny daňový a účtovný doklad - rozhodnutie o priznaní práva na preplatok dane, aby ho
mohol správne zaúčtovať ako daň z príjmu za príslušné zdaňovacie obdobie, ktorých sa
vrátené preplatky týkali.
Na základe výzvy žalovaného zo dňa 16. 7. 2007 mal žalobca doplniť podanie
o námietke, podľa § 20 ods. 9 zák. č. 511/1992 Zb., čo aj žalobca urobil dňa 27. 7. 2007. Aj
v doplnenom podaní zopakoval tvrdenia, ktoré boli predmetom pôvodnej námietky a žiadal,
aby správca dane postupoval v súlade so zákonom, keď poukázal na to, že správca dane bol
povinný vydať rozhodnutie o vrátení preplatku, avšak v tomto smere je nečinný.
Podľa ust. § 30 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov v daňovom konaní možno
ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím. Účelom daňového
konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto
obsahuje osobitnú úpravu zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti.
Podľa ust. § 30a ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. v platnom znení, správca dane príslušný
na rozhodnutie v daňovom konaní podľa tohto zákona alebo osobitného zákona je povinný
v jednoduchých veciach, najmä ak možno rozhodnúť na podklade dokladov predložených
daňovým subjektom, vydať rozhodnutie alebo vykonať opatrenie ustanovené týmto zákonom
bezodkladne. Ak správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní je v tomto
konaní nečinný a nerozhodne ani v lehotách ustanovených v odsekoch 1 a 3 a nápravu
nemožno dosiahnuť inak a povaha veci to nevylučuje, je príslušný vo veci rozhodnúť orgán
najbližšie nadriadený správcovi dane. V každej prejednávanej veci správny orgán rozhodol,
pokiaľ ide o lehoty, tieto sú obsiahnuté v príslušných ustanoveniach zákona o dani
z príjmov, prípadne v iných zákonoch, na základe ktorých podklade správny orgán
meritórne rozhodoval, v konečnom dôsledku niektoré spory skončili právoplatne
rozhodnutiami NS SR.
Podľa ust. § 50 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. v znení nesk. predpisov, daňový subjekt
môže uplatniť námietku v prípadoch ustanovených týmto zákonom a proti postupu
zamestnanca správcu dane v daňovom konaní, podľa cit. ust., ods. 2, námietka sa podáva
do 8 dní odo dňa, keď sa o namietaných skutočnostiach dozvedel. Žalovaný tvrdil, že
daňové konanie nezačalo. Daňové preplatky, resp. nadmerný odpočet, ako to vyplývalo z
podaných dodatočných daňových priznaní k dani z pridanej hodnoty, bol daňovému
subjektu vrátený a o tejto skutočnosti nebol správca dane povinný vydať rozhodnutie. V
danom prípade preto žalobca námietku podľa ust. § 50 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. nemohol
podať.
Podľa ust. § 250j ods. 1 O. s. p., ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu
správneho orgánu v rozsahu a dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie
a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom,
že sa žaloba zamieta.
Na základe vyššie uvedených dôvodov súd žalobu zamietol.“
6. Proti predmetnému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 24. novembra 2008
odvolanie, ktorého nosnou argumentáciou boli najmä tieto jeho tvrdenia:
„Rozhodnutie súdu I. stupňa považuje žalobca za nesprávne z dôvodov uvedených
- v ustanovení § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. – rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci,
- v ustanovení § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. – súd I. stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.“
Ďalej sťažovateľ použil v odvolaní totožnú argumentáciu ako v odôvodnení svojej
sťažnosti podanej ústavnému súdu.
7. O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 23/2009
z 28. apríla 2009 tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 S 15/2008 z 15. októbra
2008.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti pre
zjavnú neopodstatnenosť nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, alebo zistenie v rámci predbežného prerokovania sťažnosti, že namietaný postup
(rozhodnutie) štátneho orgánu nesignalizuje žiadnu možnosť porušenia základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by ústavný súd mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie (IV. ÚS 66/02).
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho označeného základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd
predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa
rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 23/2009 z 28. apríla 2009 sú zlučiteľné s označeným článkom
Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktoré sťažovateľ vidí
v dvoch rovinách. Jednou je porušenie dvojinštančnosti súdneho konania, ku ktorému malo
dôjsť tým, že najvyšší súd sa síce formálne stotožnil so závermi prvostupňového súdu, ale
na základe iných skutkových základov a právnych dôvodov v porovnaní s dôvodmi
uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí.
Ústavný súd už vo svojej judikatúre viackrát zaradil požiadavku dvojinštančnosti
konania medzi ústavno-procesné zásady (II. ÚS 195/06, III. ÚS 239/08), z čoho vyplýva aj
to, že ak v podmienkach konkrétneho súdneho konania porušenie tejto zásady ústavný súd
zistí, potom je založená jeho právomoc vysloviť porušenie základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.
Zo spisovej dokumentácie ústavný súd zistil, že v sťažovateľovej veci vo fáze
konania pred odvolacím súdom už neprebiehalo žiadne dokazovanie ďalším objasňovaním
skutočností, ktoré tvorili skutkový základ prvostupňového rozhodnutia krajského súdu. Za
daných okolností je námietka sťažovateľa o iných skutkových základoch rozsudku
najvyššieho súdu (v porovnaní so skutkovými základmi rozsudku krajského súdu) zjavne
neopodstatnená. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že odvolací súd vo veci rozhodol bez
nariadenia pojednávania podľa § 250ja ods. 3 (v rozsudku je zjavne nesprávne uvedené
ustanovenie § 250ja ods. 3, pozn.) Občianskeho súdneho poriadku.
Vo vzťahu k právnym záverom (nad rámec právnych záverov prvostupňového súdu),
z ktorých podľa sťažovateľa najvyšší súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní vychádzal,
ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej zdôraznil potrebu rozlišovania
procesného postavenia účastníka konania pri objasňovaní a zisťovaní skutkového stavu vo
veci na jednej strane a procesnými možnosťami účastníka konania ovplyvňovať právne
hodnotenie zisteného skutkového stavu konajúcim súdom na strane druhej. Kým procesná
stránka účastníctva pri dokazovaní je takmer výlučne vyčerpávaná procesnými právami
účastníka konania smerujúcimi k objasneniu skutkovej stránky prejednávanej kauzy, právne
hodnotenie skutkového stavu je úlohou konajúceho súdu, čo plynie i z uplatňovania pravidla
„iura novit curia“. Účastníkovi konania síce nemožno brániť vyjadrovať sa počas
dokazovania k právnemu hodnoteniu prejednávaného prípadu, Občiansky súdny poriadok
však nepredpisuje konajúcemu súdu časovú ani obsahovú náplň realizácie práva účastníka
vyjadriť sa k právnej stránke veci spôsobom porovnateľným s reguláciou pozície účastníka
pri zisťovaní skutkového stavu veci. Procesno-právne normy výslovne dokonca neukladajú
súdu povinnosť oboznámiť účastníka konania so svojím právnym hodnotením veci (m. m.
III. ÚS 146/09, IV. ÚS 419/09).
Sťažovateľ mal možnosť v odvolaní podanom proti prvostupňovému rozsudku
krajského súdu predniesť svoje právne názory na podstatu prerokúvanej veci a bez ohľadu
na to, či túto možnosť využil, alebo nevyužil, najvyšší súd nebol povinný mu akýmkoľvek
ďalším procesne relevantným spôsobom (okrem odôvodnenia svojho odvolacieho
rozhodnutia) oznamovať svoje právne úvahy v predmetnom konaní. Preto samotná
skutočnosť, že najvyšší súd ako súd odvolací založil potvrdenie prvostupňového rozsudku
na odlišných právnych (nie skutkových) záveroch v porovnaní s právnym odôvodnením
rozsudku krajského súdu, nebola spôsobilá privodiť sťažovateľovi porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd preto vzhľadom na zjavný nedostatok
relevantnej súvislosti medzi namietaným postupom najvyššieho súdu a základným právom
sťažovateľa zaručeným v čl. 46 ods. 1 ústavy zhodnotil sťažnosť v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú.
Druhou rovinou, v ktorej vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, je spôsob výkladu a následná aplikácia § 50 ods. 1 a 3 a § 30 ods. 1
zákona o správe daní a poplatkov.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II ÚS 88/01,
III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Do
obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo
účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
Ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných
súdov a nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti
všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo
rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii
právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 180/02, I. ÚS 12/05).
Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel
k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako
vecne správne, náležite odôvodnil, čo podľa neho vyplýva aj z tejto časti jeho odôvodnenia:
«Zo spisu predloženého Krajským súdom v Košiciach Najvyšší súd zistil, že žalobca
najskôr požiadal podaním zo dňa 06. 03. 2007 (č. l. 9) o vydanie rozhodnutia o priznaní
práva (vrátení preplatku dane) v daňovom konaní začatom dňa 20. 3. 2001 – za zdaňovacie
obdobie: január až december 1998, ďalej podaním zo dňa 29. 06. 2007 v tejto veci uplatnil
námietku na JUDr. O. V., pracovníka správcu dane pri vybavovaní podania žalobcu,
následne po výzve žalovaného zo 16. 07. 2007 na doplnenie pôvodnej námietky túto žalobca
doplnil podaním zo dňa 27. 07. 2007 a súčasne v ten istý deň žalobca prípisom adresoval
správcovi dane podnet označený ako „Námietka proti nesprávnemu a nezákonnému
postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní“, pričom v tomto podaní žiadal
žalovaného, aby zjednal nápravu vo veci vybavovaní podania v začatom daňovom konaní o
námietke (išlo o skôr citovanú námietku na JUDr. O. V. pri vybavovaní podania žalobcu zo
dňa 10. 5. 2007 označeného ako „Nečinnosť správcu dane - žiadosť o vydanie
rozhodnutia /rámci opatrení proti nečinnosti podľa ust. § 30a ods. 5 zákona č. 511/1992
Zb.“) v konaní o doplnení podania č. j. I/223/7747/59071/2007, zo dňa 16. 7. 2007.
S odkazom na ust. § 219 ods. 2 O. s. p. sa Najvyšší súd v celom rozsahu stotožňuje
s právnymi závermi krajského súdu v tom znení, ako si ich osvojil z napadnutého
rozhodnutia žalovaného.
Podľa § 50 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. platného v čase podania námietky (tzn.
29. 06. 2007) môže daňový subjekt uplatniť námietku v prípadoch ustanovených týmto
zákonom a proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní.
Podľa § 50 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. v hore uvedenom znení námietku musí podať
daňový subjekt písomne alebo ústne do zápisnice do ôsmich dní odo dňa, keď sa
o namietaných skutočnostiach dozvedel. Podaná námietka nemá odkladný účinok, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 50 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. v hore uvedenom znení správca dane posúdi
námietky, rozhodne o nich a toto rozhodnutie musí obsahovať odôvodnenie. Ak námietka
smeruje proti postupu vedúceho zamestnanca správcu dane, ktorý nemá nadriadeného
vedúceho zamestnanca, rozhodne o námietke orgán najbližšie nadriadený správcovi dane.
Proti rozhodnutiu sa nemožno odvolať.
Na základe uvedeného Najvyšší súd musí konštatovať, že námietka v daňovom konaní
predovšetkým plní funkciu osobitnej sťažnosti, v tomto prípade špeciálne zameranej na
vyjadrenie nespokojnosti s postupom konkrétne označeného zamestnanca správcu dane, tzn.
že môže smerovať len voči takým vadám v daňovom konaní, ktoré majú priamu spojitosť so
správaním tejto konkrétnej osoby a očakávaným výsledkom je alebo náprava v jej správaní
nadriadeným orgánom alebo výmena osoby na tomto poste. Uvedený charakter a poslanie
námietky potvrdzuje ust. § 50 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. odnímajúce osobe podávajúcej
námietku právo na odvo1anie. Avšak, ako správne konštatoval už žalovaný, základnou
podmienkou použitia námietky ako osobitného procesného opravného prostriedku je
existencia daňového konania samotného. Táto podmienka splnená nebola, a preto podanie
námietky za tohto stavu bolo skutočne právne nepodložené.
Už v žiadnom prípade nebolo možné akceptovať námietku žalobcu, že správca dane
s ním pri vybavovaní jeho námietky korešpondoval mimo rámec § 17 ods. 2 písm. b) zák.
č. 511/1992 Zb., lebo toto ustanovenie, ako zákonom akceptovaná výnimka zo zásady
rýchlosti vybavovania podaní pri správe daní, iba zabezpečuje jednotlivcovi vyšší štandard
ochrany pred náhradným doručovaním. Preto za situácie, kedy si žalobca doručovanú
zásielku riadne prevzal, nemôže tvrdiť, že bol ukrátený na svojich právach iba tým, že
správca dane nezvolil vzhľadom na tvrdenú a možnú ujmu adresáta spôsob doručovania do
vlastných rúk.
Záverom dáva Najvyšší súd do pozornosti aj tú skutočnosť, že toto odvolanie rovnako
ako aj ďalšie odvolania žalobcu podané na prelome rokov 2008/2009 na Najvyšší súd
(sp. zn. 5 Sžf 99/2008, 5 Sžf 17/2009, 5 Sžf 11/2009 a 5 Sžf 29/2009) majú podklad
v nespokojnosti žalobcu so stavom, ktorý nastal po vrátení dňa 19. 02. 2004 vyrubeného
rozdielu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 1997 a bol vyvolaný
Oznámením Daňového Úradu K. č. 695/231/30398/2007-Bač zo dňa 10. 4. 2007, ktorým
tento správca dane oznámil daňovému subjektu, že mu nebol povinný vydať rozhodnutie o
vrátení daňového preplatku za zdaňovacie obdobie december 1997, resp. zdaňovacie
obdobie roku 1998 podľa § 63 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. ani rozhodnutie o vrátení
nadmerného odpočtu podľa ust. § 23 v nadväznosti na § 55d ods. 5 zákona č. 289/1995 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty. Najvyšší súd už v citovaných rozhodnutiach ustálil záver, že
námietku podľa § 50 zák. č. 511/1992 Zb. je možné uplatniť iba počas prebiehajúceho
daňového konania a na tomto závere nemá dôvod ani v tejto veci nič meniť.»
Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by tieto závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká interpretácia
a aplikácia príslušných ustanovení právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho odvolaní z 24. novembra 2008) zaoberal
v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď
na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m.
IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby
sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia.
Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody, na ktorých je založený rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 23/2009 z 28. apríla 2009, sú zrozumiteľné a dostatočne
logické, vychádzajú zo skutkových okolností daného prípadu a relevantných procesných
noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne
závery, pričom najvyšší súd dospel k rozhodnutiu na základe vlastných myšlienkových
postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne
aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala dôvody na vyslovenie záveru o jeho
porušení. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na
to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, III. ÚS 139/08),
ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie základného práva domáhať sa preskúmania
rozhodnutí orgánu verejnej správy súdom zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy už uvedeným
postupom a rozsudkom najvyššieho súdu.
Vychádzajúc zo samotného obsahu sťažnosti, ako aj zo skutkových zistení
vyplývajúcich z k sťažnosti pripojených písomností (dokumentujúcich chronologický
postup vo veci konajúceho správneho orgánu, resp. všeobecných súdov) a s prihliadnutím
na už vyslovený právny názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy) dospel ústavný súd k záveru, že námietka porušenia tohto základného
práva (čl. 46 ods. 2 ústavy) je nedôvodná a neopodstatnená. Keďže sťažovateľovi nebolo
postupom (a ani rozhodnutiami) vo veci konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom a ani samotný
sťažovateľ neuviedol žiadne relevantné dôkazy preukazujúce opak, ústavný súd jeho
sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľa.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2010