Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)III. ÚS 146/09
PDF · 337.04 KB
No categories available
III. ÚS 146/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. L., CSc., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 12
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava III
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 77/04, postupom a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 439/05 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 30. júna 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo
152/2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. F. L., CSc., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2007
doručená sťažnosť Ing. F. L., CSc., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie
jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného
čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1
Dodatkového protokolu k dohovoru a čl. 12 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu
Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 77/04
a rozsudkom z 2. mája 2005 vydaným v tomto konaní, ako aj postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 439/05
a rozsudkom z 22. marca 2007 vydaným v tomto konaní. Sťažovateľ doručil ústavnému
súdu 12. septembra 2008 zmenu sťažnostného návrhu, v ktorej za porušovateľa už
uvedených základných práv označil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) pre jeho uznesenie z 30. júna 2008 vydané v konaní vedenom pod sp. zn.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 13. septembra 1999 podal na Okresnom súde
Bratislava II návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie sumy 797 840,70 Sk s 0,5 %
úrokom od 14. septembra 1999 do zaplatenia. Exekučné konanie bolo vedené pod sp. zn.
Er 2845/99. Po márnom uplynutí zákonnej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie sťažovateľ urgoval súd o vydanie poverenia svojím podaním z 11. novembra 1999.
Sťažovateľ podal 22. februára 2002 sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi Okresného
súdu Bratislava II. Odpoveď bola sťažovateľovi doručená 3. apríla 2002, v ktorej predseda
súdu sťažnosť uznal za dôvodnú. Aj napriek tomu Okresný súd Bratislava II vydal
poverenie na vykonanie exekúcie až 16. decembra 2003. Od 9. novembra 1999,
keď uplynula primeraná lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
do 16. decembra 2003, keď súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, uplynuli 4 roky
a 37 dní. Podľa sťažovateľa „počas doby nečinnosti Okresného súdu sa P. Š. ako ručiteľ ...
zbavil svojho majetku a to konkrétne v roku 2002, t. j. tri roky po začatí exekučného
konania. Tento majetok bol tvorený nehnuteľnosťou ...“ a „plne postačoval na uspokojenie
mojej pohľadávky“. Sťažovateľ tvrdí, že „po predaji citovanej nehnuteľnosti žiaden
z povinných nevlastní žiaden majetok“.
Sťažovateľ 7. februára 2003 podal na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) podľa zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“) návrh na predbežné
prerokovanie svojho nároku na náhradu škody, ktorá mu vznikla nečinnosťou Okresného
súdu Bratislava II v uvedenom exekučnom konaní. Pretože ministerstvo spravodlivosti
na jeho návrh nijakým spôsobom nereagovalo, sťažovateľ podal 1. októbra 2003
na Okresnom súde Bratislava I žalobu o náhradu škody v sume 797 840,70 Sk
s príslušenstvom proti Slovenskej republike zastúpenej ministerstvom spravodlivosti.
Okresný súd Bratislava I postúpil jeho žalobu z dôvodu vecnej príslušnosti 24. októbra 2003
Okresnému súdu Bratislava II. Keďže všetci sudcovia tohto súdu vyslovili vo veci
zaujatosť, bola žaloba po rozhodnutí krajského súdu pridelená na prerokovanie
a rozhodnutie okresnému súdu, ktorý rozsudkom č. k. 7 C 77/04-62 z 2. mája 2005 žalobu
zamietol.
Okresný súd odôvodnil rozhodnutie konštatovaním, že „prieťah v súdnom konaní nie
je nesprávny úradný postup podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb.“. Podľa názoru okresného
súdu „napriek tomu, že došlo v uvedenom konaní k nečinnosti súdu, nemôže mať táto
skutočnosť za následok, že namiesto pôvodne žalovaného subjektu, teda povinného
v exekučnom konaní, má navrhovateľovi plniť štát, nakoľko žiadny právny predpis v danom
prípade nepresúva túto povinnosť automaticky na štát“. Okresný súd tiež dôvodil tým,
že v konaní o náhradu škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu je potrebné „takisto
preukázať vznik škody a príčinnej súvislosti medzi týmito dvomi predpokladmi vzniku
zodpovednosti za škodu“, a v tejto súvislosti uviedol, že predmetné exekučné konanie
„nebolo doposiaľ ... ukončené“.
Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom vyjadril
nesúhlas s právnym názorom okresného súdu o povahe nečinnosti z pohľadu ponímania
nesprávneho úradného postupu podľa zákona o zodpovednosti za škodu. Ďalej
argumentoval tvrdením, že „spoločnosť I. existuje len právne, ale je bezmajetná, rovnako
ako i Ing. Š., ktorý previedol majetok, t. č. je už insolventný a exekúcia je možná len voči
ručiteľovi, ale i voči tomuto sa vedú od roku 1993 viaceré exekučné konania“. Sťažovateľ
zastával názor, podľa ktorého „súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozsudku
neuviedol, že zistil vznik škody a ani sa nevyjadril k príčinnej súvislosti medzi vznikom tejto
škody a správaním sa odporcu a to i napriek tomu, že súdu prvého stupňa predložil dôkaz
o tom, že počas nečinnosti odporcu v roku 2002, t. j. tri roky po začatí exekučného konania
sa povinný dokonca dobromyseľne zbavil majetku kúpnopredajnou zmluvou; pričom tento
majetok by postačoval na uspokojenie vymáhanej pohľadávky“. Tým bol podľa sťažovateľa
preukázaný vznik škody i príčinná súvislosť, ako aj ďalšie podmienky na priznanie nároku
na náhradu škody.
Krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 439/05-88 z 22. marca 2007 rozsudok
prvostupňového súdu potvrdil. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že hoci „znaky
nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť,
ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu
na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov“, nemohol okresný súd sťažovateľovi priznať
nárok na náhradu škody, pretože „v predmetnej veci nebola splnená podmienka príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody“. Zdôraznil, že „samotné
prieťahy v konaní nie sú škodnou udalosťou, pre ktoré by mohol rozhodnúť všeobecný súd
podľa zák. č. 58/1969 Zb.“. Krajský súd tiež podčiarkol, že „exekučné konanie doteraz
nebolo skončené a preto ani nie je známe jeho rozhodnutie, to znamená, že nie je ani známe,
či nárok uplatnený v tejto veci nebude zhojený s výsledkami exekučného konania“.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol sťažovateľ dovolaním, ktoré zdôvodnil odňatím
možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) v spojení s inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Sťažovateľ
tvrdil, že „ak odvolací súd došiel k iným právnym záverom ..., mal zrušiť prvostupňový
rozsudok a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a dokazovanie. Svojim postupom mu odvolací
súd odňal možnosť konať pred súdom, nakoľko v odvolacom konaní už nemohol predkladať
nové dôkazy.“. Podľa názoru sťažovateľa bola v napadnutom konaní porušená zásada
rovnosti zbraní, pretože na pojednávaní odvolacieho súdu mu bolo krátkou cestou doručené
vyjadrenie odporcu, „a teda nemal žiadnu príležitosť pripraviť sa na pojednávanie
so zvážením tohto podania a zaujať k nemu stanovisko a ani si ho v potrebnom rozsahu
preštudovať. V citovanom vyjadrení ... sa žalovaný odvoláva na svoje vyjadrenia
zo 4.10.2005, ani toto podanie mu nebolo nikdy doručené.“.
Najvyšší súd uznesením z 30. júna 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Cdo 152/07 rozhodol tak, že dovolanie sťažovateľ odmietol. Dovolacie námietky
zhodnotil ako námietky iných vád konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP,
a nie ako námietku odňatia možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP. K vade
podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP „dovolací súd môže prihliadnuť len za podmienky
prípustnosti dovolania; nejde ale o postup, ktorým by bola žalobcovi odňatá možnosť konať
pred súdom“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ argumentuje tým, že odvolací súd
vo svojom rozsudku „zmenil skutkové zistenia prvostupňového súdu v časti nesprávneho
úradného postupu a konštatoval, že nečinnosť štátneho orgánu, t. j. i prieťahy v súdnom
konaní sú nesprávnym úradným postupom. Preto v exekučnom konaní Okresného súdu
Bratislava II sp. zn. Er 2845/99 k nesprávnemu úradnému postupu došlo. ... Odvolací súd
ale potvrdil názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého mi škoda nevznikla, pretože exekučné
konanie nebolo doposiaľ ukončené a preto nie je známe, či nárok uplatnený vo veci nebude
zhojený výsledkom exekučného konania. K znehodnoteniu bonity mojej pohľadávky
znížením jej vymožiteľnosti odvolací súd nezaujal stanovisko.“.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že „v konaní pred všeobecnými súdmi došlo k porušeniu
základných práv a slobôd a skutkové a právne závery všeobecných súdov sú neodôvodnené
a arbitrárne ... Krajský súd v Bratislave sa nestotožnil s dôvodmi, pre ktoré okresný súd
zamietol podanú žalobu. Napriek tomu prvostupňové rozhodnutie potvrdil, pretože dospel
k záveru, že škoda nevznikla. Svojím postupom mi odňal možnosť konať pred súdom,
pretože prvostupňový súd vôbec neskúmal, či škoda vznikla. Prvostupňový súd bol toho
názoru, že je zbytočné škodu skúmať, pretože nečinnosť súdu nemožno považovať
za nesprávny úradný postup a preto odpadá základný predpoklad – rozpor s právnymi
predpismi v podobe nesprávneho úradného postupu. Pred krajským súdom sa dokazovanie
nevykonalo, preto ani nebolo možné zaobstarať a doložiť dôkazy k vzniku škody. Odvolací
súd preto mal zrušiť prvostupňové rozhodnutie a vec vrátiť na ďalšie konanie a doplnenie
dokazovania. Svojím postupom spôsobil, že obe rozhodnutia, tak prvostupňové ako aj
druhostupňové sú arbitrárne a neodôvodnené ...“.
Porušenie zásady rovnosti zbraní bolo podľa sťažovateľa spôsobené tým, že „súd
prvého stupňa fakticky označil moju žalobu za zmätočnú tvrdením, podľa ktorého skutkový
stav podľa mojej žaloby‚ rieši iný právny predpis, pričom návrh v takejto veci sa týka iného
okruhu účastníkov na strane odporcov … Odvolací súd síce uvedený názor súdu prvého
stupňa nepotvrdil, tento záver však viedol k zamietnutiu mojej žaloby v prvostupňovom
konaní. Pretože takéto tvrdenie žiaden účastník nevyslovil, jeho vyslovením súd prvého
stupňa neprípustne pomohol žalovanému.“.
Porušenie základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ vidí v tom, že „pokiaľ súdy oboch stupňoch
nevenovali pozornosť mojej majetkovej ujme tak, ako ju definuje exekučný poriadok
a pokiaľ odvolací súd nezaujal žiadne stanovisko k znehodnoteniu mojej pohľadávky,
ktorým som majetkovú ujmu v zmysle exekučného poriadku poukázal, potom došlo
k porušeniu môjho práva vyjadriť sa k meritu veci a navrhovať k nemu dôkazy. Týmto
spôsobom mi bola odňatá možnosť konať pred súdom.“.
Sťažovateľ tiež poukázal na doručenie vyjadrenia odporcu na pojednávaní krajského
súdu 22. marca 2007, pričom dôvodil, že „nemal žiadnu príležitosť pripraviť
sa na pojednávanie so zvážením tohto podania. V citovanom vyjadrení sa ale žalovaný
odvoláva na svoje vyjadrenie z 4.10.2005. To mi nebolo nikdy doručené. Domnievam sa,
že mi patrí právo vyjadrenia ku každému dôkazu, ktorý je založený v spise. Nemožnosťou
zaujať stanovisko k vyjadreniam odporcu mi preto bola odňatá možnosť konať
pred súdom.“.
V odôvodnení zmeny sťažnostného návrhu doručenej ústavnému súdu 12. septembra
2008 sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z 30. júna 2008
zhodnotil odmietnutie dovolania podaného proti predmetnému rozsudku krajského súdu
ako nesprávne. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu v inej veci
(sp. zn. 1 Cdo 161/2006).
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil:
„Základné právo sťažovateľa, a to právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 46 ods. 1 ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva na rovnosť účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a práva
na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 20 ods. 1
na ochranu vlastníctva v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných a základných slobôd na pokojné užívanie majetku a čl. 12
ods. 1 Ústavy SR na neodňateľnosť, nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť
základných práv a slobôd bolo porušené postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 152/2007, postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 9Co 439/05 a postupom Okresného súdu Bratislava III
sp. zn. 7C 77/04.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 152/2007 zo dňa
30.06.2008 sa zrušuje.
Rozsudok Krajského súdu sp. zn. 9Co 439/05 zo dňa 22.3.2007 sa zrušuje a vec sa
vracia na ďalšie konanie.
Rozsudok Okresného súdu v Bratislave III sp. zn. 7C 77/2004 zo dňa 02.05.2005 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu priznáva sa
sťažovateľovi náhrada trov právneho zastúpenia splatná do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom ...
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ navrhol vyslovenie porušenia označených
základných práv rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 77/2004-62 z 2. mája 2005, ústavný
súd uvádza, že z čl. 127 ods. 1 ústavy preň vyplýva povinnosť dôsledného uplatňovania
princípu subsidiarity. Tento princíp vylučuje právomoc ústavného súdu na poskytovanie
ochrany tam uvedeným základným a iným právam sťažovateľov v prípade, ak ochranu
poskytuje iný súd. Proti rozsudku okresného súdu mal sťažovateľ právo podať odvolanie
ako riadny opravný prostriedok, a teda ochranu ním označeným základným právam
poskytoval krajský súd pri preskúmavaní prvostupňového rozsudku na základe podaného
odvolania. Preto ústavný súd v tejto časti musel sťažnosť sťažovateľa odmietnuť pre
nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
K rovnakému záveru ústavný súd dospel, aj pokiaľ ide o tú časť predloženej
sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal ústavnú súladnosť rozsudku krajského súdu
č. k. 9 Co 439/05-88 z 22. marca 2007. Sťažovateľ prípustnosť dovolania podaného
proti uvedenému rozsudku odôvodnil odňatím možnosti konať pred súdom podľa § 237
písm. f) OSP. Ustanovenie § 237 OSP systematicky zaradené vo štvrtej časti tretej hlave
Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok
uvádza dovolacie dôvody, ktorých existenciu ak dovolací súd z okolností posudzovaného
prípadu zistí, musí dovolanie považovať za prípustné a meritórne o ňom rozhodnúť. Podľa
uvodzovacej vety § 237 OSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak sa v postupe alebo rozhodnutí odvolacieho súdu vyskytla niektorá z tam uvedených
vád. Žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku pritom nevylučuje prípustnosť
dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo odvolanie
proti prvostupňovému rozhodnutiu odmietnuté ako oneskorene podané.
Ústavný súd je preto toho názoru, že v okolnostiach prípadu sťažovateľa poskytol
ním označeným základným právam ochranu iný súd, a to najvyšší súd ako súd dovolací.
Dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP totiž ústavný súd považuje za účinný
právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 i podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (právo účastníka vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom)
(II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04). Táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci
z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať
o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv. Z tohto dôvodu ústavný
súd sťažnosť aj v časti namietajúcej rozsudok krajského súdu ako súdu odvolacieho
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.
Pokiaľ ide o tú časť predloženej sťažnosti, ktorou sťažovateľ napáda uznesenie
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho z 30. júna 2008 vydané v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Cdo 152/2007, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľovou námietkou zásadného významu smerujúcou voči dovolaciemu
rozhodnutiu najvyššieho súdu bolo tvrdenie, že dovolací súd nenapravil vady odvolacieho
konania. Tie mali spočívať v tom, že odvolací súd zmenil právne hodnotenie skutočností
tvoriacich základ pre rozhodnutie súdu prvého stupňa a následne bez toho,
aby sťažovateľovi ako účastníkovi konania umožnil vyjadriť sa k právnemu posúdeniu veci,
rozsudok okresného súdu potvrdil. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd mal prvostupňový
rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie okresnému súdu na doplnenie dokazovania
tak, aby v tomto konaní boli zabezpečené všetky práva sťažovateľa ako účastníka konania
na vyjadrenie sa ku skutočnostiam tvoriacim základ pre rozhodnutie vo veci samej.
Vzhľadom na charakter uvedenej námietky sa ústavný súd musel zaoberať nielen dovolacím
rozhodnutím najvyššieho súdu, ale aj odvolacím rozhodnutím i jemu predchádzajúcim
postupom krajského súdu a postupom a rozhodnutím okresného súdu ako súdu prvého
stupňa, a to napriek odmietnutiu sťažnosti sťažovateľa v časti napádajúcej práve
prvostupňový a druhostupňový rozsudok.
Ústavný súd už vo svojej judikatúre viackrát zaradil požiadavku dvojinštančnosti
konania medzi ústavno-procesné zásady (II. ÚS 195/06, III. ÚS 239/08), z čoho vyplýva
aj to, že ak v podmienkach konkrétneho súdneho konania porušenie tejto zásady ústavný
súd zistí, potom je založená jeho právomoc vysloviť porušenie základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne aj základného práva vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom a základného práva na rovnosť účastníkov konania.
Dvojinštančnosť súdneho konania sa okrem iného premieta aj do práva účastníka
konania atakovať riadnym opravným prostriedkom prípadnú nezákonnosť prvostupňovej
fázy konania v procese dokazovania [§ 205 ods. 2 písm. c) OSP], rovnako tak i napádať
správnosť právneho hodnotenia skutkového stavu veci zisteného súdom prvého stupňa
V predmetnom konaní všeobecné súdy rozhodovali o nároku sťažovateľa na náhradu
škody. Priznanie tohto nároku štandardne vyžaduje kumulatívne splnenie troch podmienok,
a to protiprávneho konania, vzniku škody a príčinného vzťahu medzi protiprávnym konaním
a vzniknutou škodou. Na zistenie splnenia uvedených troch podmienok musí byť zamerané
dokazovanie v konaní o náhrade škody, a preto účastníkovi takého konania musia konajúce
súdy vytvoriť potrebný priestor na uplatňovanie jeho práv v procese dokazovania tak,
aby mohol uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa všetkých troch hmotnoprávnych podmienok
priznania nároku na náhradu škody.
Berúc do úvahy okolnosti sťažovateľovho prípadu i jeho sťažnostné námietky
ústavný súd konštatuje, že porušenie dvojinštančnosti konania v postupe krajského súdu
by mohol signalizovať taký postup, keď by prvostupňový súd po zistení nesplnenia jednej
z troch základných hmotnoprávnych podmienok vzniku nároku na náhradu škody
(podmienka protiprávneho konania) nevykonal dokazovanie týkajúce sa ďalších dvoch
podmienok (podmienka vzniku škody a podmienka existencie príčinnej súvislosti),
a následne by odvolací súd síce dospel k záveru o splnení podmienky protiprávnosti
konania, ale z dôvodu nesplnenia niektorej z uvedených ďalších dvoch podmienok,
ktoré by bolo zistené bez procesnej súčinnosti s účastníkom konania, by prvostupňové
rozhodnutie potvrdil. V uvedenom prípade by prvostupňovému súdu z pohľadu
rešpektovania procesných práv účastníka konania pri dokazovaní nebolo možné nič vyčítať
vzhľadom na to, že akékoľvek skutkové zistenia o ďalších dvoch podmienkach na vznik
nároku na náhradu škody by účastníkovi konania aj tak nemohli privodiť iné rozhodnutie
(§ 120 ods. 1 druhá veta OSP). Avšak potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu
vychádzajúce zo splnenia podmienky protiprávneho konania a opreté o zistenie nesplnenia
niektorej z ďalších dvoch podmienok potrebných na vznik nároku na náhradu škody
by vo svojej podstate znamenalo, že účastník konania sa nemohol vyjadriť ku
skutočnostiam týkajúcim sa uvedených ďalších dvoch podmienok vzniku nároku na náhradu
škody, a tým aj relevantným na rozhodnutie vo veci samej. Naznačený postup by sa
vyznačoval procesnou vadnosťou a zakladal by zjavne i dovolací dôvod podľa § 237 písm.
f) OSP, preto by bolo úlohou dovolacieho súdu takýto nedostatok napraviť.
Z tvrdení sťažovateľa obsiahnutých v sťažnosti, ale aj z jej príloh však ústavný súd
zistil, že okresný súd ako súd prvého stupňa nijako nezabránil sťažovateľovi tvrdiť vznik
škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, teda tvrdiť
existenciu ďalších dvoch podmienok vzniku nároku na náhradu škody, ani mu nezabránil
predkladať dôkazy na podporu týchto tvrdení. Vyplýva to dokonca i z vyjadrení samotného
sťažovateľa obsiahnutých v predloženej sťažnosti, keď v bode III jej odôvodnenia uvádza
názor, že v konaní pred okresným súdom „preukázal, že povinný P. Š. ... tri roky po začatí
exekučného konania, sa zbavil svojho majetku – nehnuteľnosti ... Tento majetok plne
postačoval na uspokojenie mojej pohľadávky.“. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu
ústavný súd tiež zistil, že sťažovateľ v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku tvrdil
unesenie dôkazného bremena v prvostupňovej fáze konania týkajúceho sa predaja
nehnuteľnosti povinným v exekučnom konaní. Z toho vyvodil, že „preukázal vznik škody,
ktorá spočíva v znehodnotení jeho pohľadávky na pohľadávku nevymožiteľnú. Tým je
preukázané, že táto škoda je v príčinnej súvislosti s nečinnosťou súdu ...“.
Už uvedené, ale i ďalšie dôkazy (napr. znalecký posudok Ing. F. D. č. 45/99
z 28. februára 1999, súvisiaci exekučný spis okresného súdu Okresného súdu Bratislava II)
predložené, resp. navrhnuté sťažovateľom naznačujú, že jeho tvrdenia o vzniku škody
a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou nezostali v procese
dokazovania pred okresným súdom týmto súdom opomenuté. Dôkazom toho je
aj skutočnosť, že odvolaciemu súdu poskytovali dostatočný podklad na to,
aby bez vykonania dokazovania mohol o podanom odvolaní rozhodnúť.
Možno tak uzavrieť, že i napriek zmene právneho hodnotenia jednej
z hmotnoprávnych podmienok vzniku nároku na náhradu škody krajským súdom
(nesprávny úradný postup ako protiprávne konanie), tento neporušil požiadavku
dvojinštančnosti predmetného súdneho konania, pretože svoj potvrdzujúci rozsudok založil
na hodnotení dôkazov týkajúcich sa ďalších dvoch podmienok uvedeného nároku (škoda
a príčinná súvislosť), ktoré boli navrhnuté a vykonané už v prvostupňovej fáze konania.
Nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľa, že krajský súd „zmenil skutkové zistenie súdu
prvého stupňa“. Zmena sa týkala právneho posúdenia skutkového stavu zisteného už súdom
prvého stupňa v riadne vykonanom dokazovaní. Sťažovateľovi ako účastníkovi konania tak
nebola odňatá možnosť navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení ani sa vyjadriť
k vykonaným dôkazom. Vzhľadom na to nemožno pripustiť ani možnosť pochybenia
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa, pretože
jeho právny záver, že sťažovateľovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom namietaným
postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu, bol správny.
Ústavný súd tak pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti
signalizujúce prípadnú možnosť zistenia porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v rámci meritórneho prerokovania časti sťažnosti
smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, a preto v tejto časti sťažnosť
odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odôvodnenie námietok porušenia
ďalších sťažovateľom označených práv dospel ústavný súd k rovnakému záveru, pokiaľ ide
o namietané porušenie základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
(čl. 48 ods. 2 ústavy) i namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov
konania (čl. 47 ods. 3 ústavy).
Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu požiadavky rovnosti zbraní, ale i ďalších
v sťažnostnom petite označených základných práv aj tým, že krajský súd doručoval
vyjadrenie protistrany sťažovateľovi priamo na pojednávaní 22. marca 2007. Ústavný súd
k tomu dodáva, že samotný takýto postup nemožno kvalifikovať ako odňatie možnosti
konať pred súdom. Sťažovateľovi ako účastníkovi konania nič nebránilo, aby v prípade,
ak sa domnieval, že predmetné vyjadrenie môže mať zásadný vplyv na tvorbu úsudku
a následné rozhodnutie odvolacieho súdu, požiadal krajský súd o odročenie pojednávania
na preštudovanie vyjadrenia protistrany a zaujatie stanoviska k takému vyjadreniu.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení
s čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru a čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva,
že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by
ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom
ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by
takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných
súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,
aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod
príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd
sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ
namietal porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, bolo už len nevyhnutným
dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho
charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
Ústavný súd považoval za potrebné vysporiadať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
aj s argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v zmene sťažnostného návrhu doručeného
ústavnému súdu 12. septembra 2008 a založeného na poukaze na rozhodnutie najvyššieho
súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Cdo 161/2006, ktoré sťažovateľ k svojej sťažnosti
priložil. V tomto konaní bol dovolateľ úspešný s námietkou, že odvolací súd vychádzal
pri rozhodovaní o podanom odvolaní „z takej skutočnosti, ktorá žalovaným nebola tvrdená;
ten nikdy neprezentoval vzťah kúpnej zmluvy a dohody o finančnom vysporiadaní ako
zmenu záväzku nováciou, ale ako vzťah hlavného a zabezpečovacieho záväzku“. Najvyšší
súd vo svojom rozhodnutí, ktorým zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu, dôvodil, že
realizácia práva vyjadrovať sa ku tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich
vyvrátenie a vyjadrovať sa k právnym dôsledkom, ktoré z nich vyplývajú, „je však
znemožnená, ak odvolací súd zmení rozsudok súdu prvého stupňa vychádzajúc z iného
právneho záveru, ktorý má svoj základ v skutočnosti, ktoré neboli žalobcom tvrdené a ani
prvostupňový súd sa nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal a ku ktorým sa neúspešný
účastník nevyjadroval, pretože k tomu nemal dôvod. Až z rozhodnutia odvolacieho súdu sa
neúspešný účastník dozvie, že odvolací súd vyvodil svoj iný právny záver zo skutočností
nikým netvrdených a prvostupňovým súdom nehodnotených. V tomto štádiu už nemá
možnosť zajímať k nim stanoviská, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie alebo aspoň
spochybnenie a vyjadrovať sa aj k ich právnej relevantnosti vo vzťahu k predmetu konania.
Znemožnenie realizácie procesných práv účastníka v takom prípade je prakticky dôsledkom
nerešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania
odvolacím súdom, lebo účastníkovi konania odopiera možnosť prieskumu správnosti
nových, poprípade z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných (z hľadiska
právneho posúdenia veci odvolacím súdom však rozhodujúcich) skutkových zistení.“.
Podľa názoru ústavného súdu právny záver v uvedenom rozhodnutí najvyššieho súdu
je v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto uznesení,
ktorým sťažovateľovu sťažnosť odmieta pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Ústavný súd
zároveň konštatuje, že citovaný právny názor najvyššieho súdu nie je aplikovateľný
na skutkové okolnosti sťažovateľovho prípadu. Dôvodom neaplikovateľnosti je už uvedená
skutočnosť, že v konaní okresného súdu bolo sťažovateľovi umožnené predložiť všetky
dôkazy, ktoré považoval za potrebné na podporu svojich tvrdení predložiť. Odvolací súd
vo svojom potvrdzujúcom rozsudku nevychádzal zo skutočností, ktoré neboli predmetom
dokazovania v prvostupňovej fáze konania. V kauze vedenej pod sp. zn. 1 Cdo 161/2006
však dovolateľ namietal postup odvolacieho súdu, ktorý pri svojom rozhodnutí o odvolaní
vychádza z takej skutočnosti, ktorá v prvostupňovom konaní nebola tvrdená a nebola ani
predmetom dokazovania.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
Už nad rámec odôvodnenia svojho rozhodnutia, ale v záujme dosiahnutia čo
najväčšej miery naplnenia presvedčovacej funkcie odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157
ods. 2 druhá veta OSP) ústavný súd považuje za potrebné poukázať na potrebu rozlišovania
procesného postavenia účastníka konania pri objasňovaní a zisťovaní skutkového stavu veci
na jednej strane a procesnými možnosťami účastníka konania ovplyvňovať právne
hodnotenie zisteného skutkového stavu konajúcim súdom na strane druhej. Kým procesná
stránka účastníctva pri dokazovaní je takmer výlučne vyčerpávaná procesnými právami
účastníka konania smerujúcimi k objasneniu skutkovej stránky prerokúvanej kauzy, právne
hodnotenie skutkového stavu je úlohou konajúceho súdu, čo plynie i z uplatňovania pravidla
„iura novit curia“. Účastníkovi konania síce nemožno brániť vyjadrovať sa počas
dokazovania k právnemu hodnoteniu prerokúvaného prípadu, Občiansky súdny poriadok
však nepredpisuje konajúcemu súdu časovú ani obsahovú náplň realizácie práva účastníka
vyjadriť sa k právnej stránke veci spôsobom porovnateľným s reguláciou pozície účastníka
pri zisťovaní skutkového stavu veci. Procesno-právne normy výslovne dokonca neukladajú
súdu povinnosť oboznámiť účastníka konania so svojím právnym hodnotením veci. Súd
podľa ustanovenia § 100 ods. 1 tretej vety OSP v znení po novelizácii zákonom
č. 384/2008 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, má právo, nie povinnosť
uviesť účastníkom, ako sa na základe dovtedy tvrdených a preukazovaných skutočností javí
právne posúdenie veci. V čase rozhodovania sťažovateľovej kauzy však Občiansky súdny
poriadok takéto právo konajúcemu súdu ani nepriznával. Základom neúspechu sťažovateľa
v konaní pred ústavným súdom tak bolo práve zamieňanie práv účastníka súdneho konania
pri zisťovaní skutkového stavu veci a práv, ktorých využitím môže účastník namietať
právne posúdenie veci konajúcim súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2009