Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 423/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,

K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva v konaní pred súdmi Slovenskej republiky podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára

2011 faxom doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená

predložením originálu 4. februára 2011. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva v konaní pred súdmi Slovenskej

republiky zaručeného v (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 20. októbra 2010 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «žiadal Daňový úrad K. žiadosťou zo dňa 6. 3.

2007 o vydanie rozhodnutí o priznaní práva (vrátení preplatku dane) v daňovom konaní

začatom dňa 20. 3. 2001 – za zdaňovacie obdobie január až júl 1999.

Daňový úrad K. oznámením č. 695/231/30212/2007-Bač zo dňa 10. 04. 2007 oznámil

sťažovateľovi, že mu bolo doručené jeho podanie. Oznámil mu, že:

„Na základe zrušeného dodatočného platobného výmeru odvolacím orgánom DR SR

pracovisko K. správca dane (Daňový úrad K.) vrátil za jednotlivé zdaňovacie obdobia

január až jún 1999 vzniknutý preplatok alebo uplatnený nadmerný odpočet v plnej výške. V

zmysle , v znení neskorších predpisov daňový preplatok je

suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Ak nemožno preplatok použiť podľa odsekov 2 a

3, správca dane na žiadosť daňového subjektu tento preplatok vráti. Ak sa žiadosti o

vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. ...

Vrátenie nadmerného odpočtu bez rozhodnutia je v súlade s § 55d ods. 5 Zákona

č. 289/95 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Na nadmerný odpočet uplatnený za zdaňovacie

obdobie do 31. 12. 2002 sa vzťahuje § 23 zákona účinného k 31. 12. 2002. V zmysle

uvedeného v § 23 správca dane nemal povinnosť pri vrátení NO za zdaňovacie obdobie

roku 1998 vydať rozhodnutie.

Na základe Vašej sťažnosti zo dňa 06. 05. 2005, 09. 05. 2005 a 01. 06. 2005 uvedený

postup správcu dane prešetrovalo DR SR odd. petícii a sťažnosti, ktoré predmetnú námietku

v sťažnosti uzatvorilo ako neopodstatnenú. Tak isto v tej veci ste podali sťažnosť zo dňa

15. 08. 2005 na nezákonný postup a činnosť DÚ K. pri vrátení preplatkov dane za mesiac

december 1997, rok 1998 a mesiac január až júl 1999. Postup správcu dane prešetrovalo

DR SR odd. vnútornej kontroly a o výsledku tiež daňový subjekt bol oboznámený.“.

Dňa 10. 05. 2007 podal sťažovateľ u žalovaného (Daňové riaditeľstvo SR) žiadosť

nazvanú „Nečinnosť správcu dane – žiadosť o vydanie rozhodnutia v rámci opatrení proti

nečinnosti podľa ust. (Oznámenie č. j.

695/231/30212/2007-Bač, zo dňa 10. 04. 2007)“.

DR SR listom zo dňa 07. 06. 2007 sp. zn. I/223/7747/45347/2007 odpovedalo

sťažovateľovi, že podľa v znení neskorších predpisov, ak

sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie

nevydáva. Vzhľadom na to DR SR ako orgán najbližšie nadriadený správcovi dane nezistil

dôvody na postup podľa

Dňa 29. 06. 2007 podal sťažovateľ na DR SR, pracovisko K. námietku proti

nesprávnemu a nezákonnému postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní (pri

vybavovaní podania v začatom daňovom konaní o nečinnosti správcu dane (č. j.

I/223/7747/45347/2007, zo dňa 07. 06. 2007)“.

DR SR listom zo dňa 16. 07. 2007 č. I/223/7747/59073/2007 vyzval sťažovateľa na

doplnenie podania.

Sťažovateľ podaním zo dňa 27. 07. 2007 doplnil svoje podanie.

Dňa 26. 09. 2007 bolo doručené sťažovateľovi rozhodnutie Daňového riaditeľstva

Slovenskej republiky č. I/223/7747-67257/2007/991545-r zo dňa 31. 08. 2007, ktorým DR

SR námietke sťažovateľa zo dňa 03. 07. 2007, doplnenej dňa 30. 7. 2007, proti postupu

zamestnanca správcu dane JUDr. O. V. nevyhovel.

Proti uvedenému rozhodnutiu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky

č. I/223/7747-67257/2007/991545-r zo dňa 31. 08. 2007 podal sťažovateľ na Krajský súd

v Košiciach žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci

na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. -79 zo dňa 08. 10. 2009

žalobu sťažovateľa zamietol a nepriznal mu náhradu trov konania. ...

Rozsudkom sp. zn. zo dňa 20. 10. 2010 Najvyšší súd Slovenskej

republiky potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach. Sťažovateľovi náhradu trov

konania nepriznal. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo právnej

zástupkyni sťažovateľa doručené dňa 03. 12. 2010.».

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti odcitoval znenie čl. 2 ods. 2, čl. 46 a čl. 127

, a , a , ako aj prvej vety (v znení platnom

do 31. decembra 2004) o správe daní

a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) a § 157 ods. 1 a 2 a § 213 ods. 2

(ďalej aj „OSP“) a uviedol:

«Sťažovateľ je toho názoru, že rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 20. 10. 2010 bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne

konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

súde zakotvené v článku 46 ods. 1 .

Ako je zrejmé zo skutočností uvedených v čl. I. tejto sťažnosti a v listinách, ktoré sú

prílohou tejto sťažnosti, sťažovateľ sa domáhal preskúmania rozhodnutia Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky, ktorým toto nevyhovelo námietke sťažovateľa voči

postupu zamestnanca správcu dane.

Podstatou námietky sťažovateľa proti zamestnancovi správcu dane bola skutočnosť,

že tento nevybavil jeho podanie, ktorým sa sťažoval na nečinnosť správcu dane podľa

ustanovenia sťažoval. Nečinnosť správcu dane

spočívala v tom, že správca dane nevydal o vrátení preplatku dane rozhodnutie tak, ako mu

to ukladá ustanovenie , Správca dane totiž vrátil

sťažovateľovi peňažné prostriedky (preplatok na dani) iným spôsobom ako takým, že

žiadosti o vrátenie vyhovel v celom rozsahu do jedného mesiaca od doručenia žiadosti o ich

vrátenie.

Podstatou tvrdenia sťažovateľa bolo to, že pokiaľ správca dane nevrátil preplatok na

dani v celom rozsahu a v lehote jedného mesiaca od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, bol

povinný vydať rozhodnutie. Napriek tomu, že správca dane vrátil peňažné prostriedky

sťažovateľovi až dňa 19. 02. 2004, teda nepochybne po uplynutí jednomesačnej lehoty od

doručenia žiadosti o jeho vrátenie, rozhodnutie napriek tomu nevydal. V tomto teda

sťažovateľ videl nečinnosť správcu dane, ktorú žiadal odstrániť resp. napraviť postupom

podľa ustanovenia

Krajský súd v Košiciach žalobu sťažovateľa, ktorým sa domáhal zrušenia

rozhodnutia žalovaného, ktorým tento nevyhovel námietke proti postupu svojho

zamestnanca, ktorý nevykonal opatrenia smerujúce k odstráneniu nečinnosti správcu dane,

zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol okrem iného, že „Žalobca preto

nemohol podať námietku proti postupu zamestnanca správcu dane, ktorý mu písomne

oznámil, že o vrátení preplatku, resp. nadmerného odpočtu sa písomné rozhodnutie

nevydáva, pretože žiadne daňové konanie sa neuskutočňovalo, a preto podanie námietky

nebolo podľa § 50 ods. 1 zákona možné.“

Súd prvého stupňa výslovne uviedol (strana 5, posledný odsek rozhodnutia): „Nie je

možné nevydanie rozhodnutia správcu dane o vrátení odpočtu považovať za nečinnosť

správcu dane. Neboli preto zistené dôvody na postup podľa § 30a ods. 5 zákona.“

Súd prvého stupňa sa tým stotožnil s rozhodnutím žalovaného, ktorý v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol: „Keďže daňové konanie nezačalo, nie je možné podať námietku

proti postupu zamestnanca správcu dane.“

Odvolací súd - Najvyšší súd Slovenskej republiky, voči ktorému táto sťažnosť

smeruje, rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil. Odvolací súd identifikoval podstatu

námietok sťažovateľa spočívajúca v tom, že je ňou nesúhlas resp. nespokojnosť s tým, že

preplatok na dani mu bol síce správcom dane vrátený, ale bez toho, aby o tom bolo vydané

rozhodnutie.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vo vzťahu k tomu, že rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil, uviedol: „V posudzovanej veci žalobca smeroval svoju odvolaciu

námietku k situácii, ktorá nastala po 19. februári 2004 (vrátenie preplatku) a ktorá nebola

pokrytá napadnutým rozhodnutím z 31. augusta 2007. Pokiaľ žalobca nebol spokojný

so situáciou, ktorá nastala po vrátení dane správcom mal zvoliť iný mechanizmus súdnej

ochrany, ktorý mu správne súdnictvo za účelom splnenia záväzku vyplývajúceho z čl. 46

ods. 2 prostredníctvom piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku poskytuje. Podanie predmetnej žaloby podľa druhej hlavy piatej časti proti

rozhodnutiu správcu dane o podanej námietke v zmysle však

takúto situáciu nemôže žalobcovi pomôcť vyriešiť.“

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva,

že odvolací súd dospel k podstatne inému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, keďže

v citovanej časti odôvodnenia tvrdí, že sťažovateľ sa mal domáhať iným konaním pred

súdom nápravy stavu, keď rozhodnutie nebolo vydané. Súd prvého stupňa, ako bol citované,

výslovne uviedol, že nevydanie rozhodnutia správcu dane nemožno považovať za nečinnosť

správcu dane. Na druhej strane, odvolací súd v ďalšej časti odôvodnenia svojho

rozhodnutia výslovne uviedol, že podľa jeho názoru je opodstatnený záver súdu prvého

stupňa, keďže daňové konanie neprebiehalo, pretože „nadmerný odpočet resp. preplatok

dane“ boli sťažovateľovi vrátené a žiadne konanie už neprebiehalo.

V tejto súvislosti sťažovateľ považuje za potrebné poukázať na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 06. 12. 2007,

v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci týkajúcej sa toho istého preplatku

uviedol: „Pokiaľ žalobca namietal, že nepovažuje za logický taký výklad, podľa ktorého je

možné vrátiť preplatok, len ak bolo vydané rozhodnutie správcu dane a nie aj vtedy, ak

rozdiel vyplynul z dodatočného daňového priznania, odvolací súd považuje námietku

za opodstatnenú potiaľ, pokiaľ správca dane nezdôvodní svoj postup pri vrátení peňažných

prostriedkov.“

Z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky teda jednoznačne

vyplýva, že tento prisvedčil žalobcovi, pokiaľ ide o skutočnosť, že správca dane nemôže

vrátiť preplatok (s výnimkou situácie, keď ho vracia v plnom rozsahu v jednomesačnej

lehote po podaní žiadosti) bez toho, aby vydal individuálny správny akt. Ako jednoznačne

vyplýva z ustanovenia § 30 ods. 1 Zákona o správe daní a poplatkov, v daňovom konaní

možno ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím.

Z rozhodnutia daňového orgánu daňový subjekt zistí, aké právo mu bolo priznané.

V predmetnom konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobca podal dodatočné daňové

priznanie za zdaňovacie obdobie január až júl 1999 dňa 20. 03. 2001. V tomto podaní

zároveň žiadal vrátenie preplatku na dani. Týmto aktom sťažovateľa začalo daňové

konanie, ktoré ako to vyplýva zo skutočností uvedených v čl. I: tejto sťažnosti, nebolo

doposiaľ skončené.

Ako už bolo uvedené, v daňovom konaní (v konaní o vrátenie preplatku) nemožno

okrem zákonom vyslovene stanovených prípadov priznávať práva konkludentne, ale len

rozhodnutím. Pokiaľ sa sťažovateľ tohto rozhodnutia domáhal, využíval pri tom prostriedky

právnej ochrany, ktoré mu právny poriadok, konkrétne Zákon o správe daní a poplatkov,

priznáva.

Tým, že mu súd prvého stupňa a ani odvolací súd túto ochranu neposkytli, dopustili

sa sami porušenia práva sťažovateľa zakotveného v SR a v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého sa sťažovateľ domáhal

spôsobom upraveným v druhej časti piatej hlavy »

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa, JUDr. Ing. K. M.

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- a domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené

v článku 46 ods. 1 , bolo rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 20. 10. 2010 a postupom, ktorý mu

predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 20. 10. 2010 a vracia vec Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Sťažovateľ k sťažnosti pripojil písomnosti, z obsahu ktorých (vzhľadom na predmet

sporu v konaní pred všeobecnými súdmi a na nadväznosť odôvodnení ich rozhodnutí, ako aj

posúdenie dôvodnosti tvrdení sťažovateľa uvedených v sťažnosti) považuje ústavný súd za

relevantné uviesť toto:

Sťažovateľ 6. marca 2007 požiadal Daňový úrad K. o vydanie rozhodnutí o priznaní

práva (vrátení preplatku dane) v daňovom konaní začatom 20. marca 2001  za zdaňovacie

obdobie január 1999 až júl 1999.

Daňový úrad K. ako miestne príslušný správca dane prípisom z 10. apríla 2007

sťažovateľovi oznámil:

„Na základe zrušeného dodatočného platobného výmeru odvolacím orgánom DR SR

pracovisko K., správca dane /Daňový úrad K./ vrátil za jednotlivé zdaňovacie obdobia

január až jún 1999 vzniknutý preplatok alebo uplatnený nadmerný odpočet v plnej výške.

V zmysle § 63 ods. 1, 4, zák. č. 511/92 Zb. v znení neskorších predpisov daňový preplatok je

suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Ak nemožno preplatok použiť podľa odsekov 2

a 3, správca dane na žiadosť daňového subjektu tento preplatok vráti. Ak sa žiadosti

o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.

Pri vrátení preplatku vo výške 112 171,- Sk za zdaňovacie obdobie júl 1999 správca

dane pochybil v tom, že nevydal rozhodnutie o vrátení preplatku, ale neuprel daňovému

subjektu žiadne právo a nespôsobil žiadnu škodu, pretože uznal výšku požadovaného

preplatku, ktorý mu bol následne vrátený a to formou preúčtovania na nedoplatok a časť

preplatku vrátením na účet daňového subjektu.

Vrátenie nadmerného odpočtu bez rozhodnutia je v súlade s § 55d ods. 5 zákona

č. 289/95 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Na nadmerný odpočet uplatnený za zdaňovacie

obdobie do 31. 12. 2002 sa vzťahuje § 23 zákona účinného k 31. 12. 2002. V zmysle

uvedeného § 23 správca dane nemal povinnosť pri vrátení NO za zdaňovacie obdobie roku

1998 vydať rozhodnutie.

Na základe Vašej sťažnosti zo dňa 6. 5. 2005, 9. 5. 2005 a 1. 6. 2005 uvedený postup

správcu dane prešetrovalo DR SR odd. petícií a sťažnosti, ktoré predmetnú námietku

v sťažnosti uzatvorilo ako neopodstatnenú. Tak isto v tej istej veci ste podali sťažnosť zo dňa

15. 8. 2005 na nezákonný postup a činnosť DÚ K. pri vrátení preplatkov dane za mesiac

december 1997, rok 1998 a mesiac január až júl 1999. Postup správcu dane prešetrovalo

DR SR odd. vnútornej kontroly a o výsledku tiež daňový subjekt bol oboznámený.“

Podaním z 10. mája 2007 doručeným Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky

(ďalej len „daňové riaditeľstvo“) sťažovateľ žiadal o vydanie rozhodnutia v rámci opatrení

proti nečinnosti.

Daňové riaditeľstvo prípisom zo 7. júna 2007 podpísaným vedúcim oddelenia

daňového konania K. JUDr. O. V. oznámilo sťažovateľovi:

„Dňa 17. 05. 2007 nám bol doručený Váš list zo dňa 10. 05. 2007, ktorým žiadate

prijať opatrenia na nečinnosť správcu dane – Daňového úradu K. z dôvodu, že správca

dane nevydal rozhodnutie o priznaní práva (vrátenie preplatku) v daňovom konaní začatom

dňa 20. 03. 2001 za zdaňovacie obdobie január až december 1998...

Podľa v znení neskorších predpisov, ak sa

žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.

Pri vrátení nadmerného odpočtu podľa v znení

platnom do 31. 12. 2002 sa rozhodnutie nevydávalo. V zmysle uvedeného správca dane

nebol povinný vydať rozhodnutie o vrátení nadmerného odpočtu. Nevydanie rozhodnutia

správcu dane o vrátení nadmerného odpočtu nie je možné považovať za nečinnosť správcu

dane.

Daňové riaditeľstvo SR ako orgán najbližšie nadriadený správcovi dane nezistil

dôvody na postup podľa “

V reakcii na citovaný prípis daňového riaditeľstva sťažovateľ vzniesol proti nemu

29. júna 2007 túto námietku:

„V nadväznosti na ust. , , podávam námietku

proti nesprávnemu a nezákonnému postupu zamestnanca správcu dane DR SR, pracovisko

K., JUDr. O. V., ktorý pri vybavovaní podania v začatom daňovom konaní o nečinnosti

správcu dane postupoval nesprávne, v rozpore so zákonom a skutkovým stavom, o čom

svedčí písomná odpoveď č. j. I/223/7747/45347/2007, zo dňa 7. 6. 2007...“

Daňové riaditeľstvo po doplnení podania sťažovateľom 27. júla 2007 rozhodnutím

č. k. I/223/7747-67257/2007/991545-r z 31. augusta 2007 rozhodlo tak, že „podľa § 50

ods. 3 v znení neskorších predpisov námietke daňového subjektu

Ing. Mgr. K. M., M... zo dňa 3. 7. 2007, doplnenej dňa 30. 7. 2007 proti postupu

zamestnanca správcu dane JUDr. O. V. v daňovom konaní nevyhovuje“.

Daňové riaditeľstvo svoje rozhodnutie odôvodnilo takto:

„Podľa v znení neskorších predpisov daňový

subjekt môže podať námietku v prípadoch ustanovených týmto zákonom a proti postupu

zamestnanca správcu dane v daňovom konaní. Námietka patrí medzi riadne opravné

prostriedky. Ako riadny opravný prostriedok slúži na preskúmanie postupu zamestnanca

správcu dane v daňovom konaní a na dosiahnutie nápravy v prípade, že orgán príslušný na

rozhodovanie o námietke posúdi dôvody uvedené v námietke ako opodstatnené.

V zmysle citovanej právnej úpravy možno podať námietku proti postupu zamestnanca

správcu dane len v daňovom konaní. Na základe podanej žiadosti daňového subjektu na

vydanie rozhodnutia o priznaní práva /vrátení preplatku dane/ za zdaňovacie obdobie

január až júl 1999 nezačalo daňové konanie, pretože daňové preplatky, resp. nadmerný

odpočet ako to vyplývalo z podaných dodatočných daňových priznaní k dani z pridanej

hodnoty bol daňovému subjektu vrátený a o tejto skutočnosti nebol správca dane povinný

vydať rozhodnutie.

Podanie daňového subjektu zo dňa 10. 5. 2007 doručené Daňovému riaditeľstvu SR

dňa 17. 5. 2007, ktorým žiada prijať opatrenia proti nečinnosti, nemá účinky začatia

daňového konania. Účinky začatia konania má len kvalifikovaný podnet, ktorý zákon

o správe daní presne reguluje. K tomu, aby určitý súhrn procesných postupov a úkonov

vytváral daňové konanie, musí byť splnená podmienka rozhodovania o práve a povinnosti

daňového subjektu a následne vydanie rozhodnutia vo veci, ktoré zákon pomenúva.

Opatrenia proti nečinnosti upravené v ustanovení

predstavujú osobitný procesný inštitút, ktorý je ponímaný ako opatrenie sankčného

charakteru vo vzťahu k orgánu, ktorý bol v konaní pasívny.

Keďže daňové konanie nezačalo, nie je možné podať námietku proti postupu

zamestnanca správcu dane podľa

Z vyššie uvedených dôvodov považuje Daňové riaditeľstvo SR podanú námietku proti

postupu zamestnanca správcu dane JUDr. O. V. za bezpredmetnú.“

Sťažovateľ sa „Žalobou na začatie konania na preskúmanie rozhodnutia správneho

orgánu rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky sp. zn. I/223/7747-

67257/2007/991545-r zo dňa 31. 8. 2007“ podanou krajskému súdu 28. novembra 2007

domáhal jeho zrušenia a žiadal vrátiť predmetnú vec daňovému orgánu na nové konanie

a rozhodnutie.

V odôvodnení žaloby sťažovateľ okrem iného uviedol:

„Nesprávnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného žalobca vidí v tom, že

rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie

skutkového stavu je nepostačujúce pre posúdenie veci, zistenie skutkového stavu, z ktorého

vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisu [§ 250j písm. a), c), b)

], v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia [ ] a rozhodnutie je

nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov [§ 250j ods. 2

písm. d) ].“

Ďalej sťažovateľ v odôvodnení žaloby po citovaní § 50 ods. 1 a 3 zákona o správe

daní a poplatkov a odvolaní sa na a s poukazom na ,

§ 63 ods. 4 a § 30 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov (v časovo aktuálnom znení)

uviedol:

„Z citovaných ustanovení zákonných predpisov a z uvedených skutkových okolností

vyplýva, že odo dňa 20. 3. 2001, kedy žalobca podal dodatočné daňové priznania a zároveň

žiadosť o vrátenie preplatku dane, správca dane nevydal rozhodnutie napriek tomu, že

z citovaných zákonných ustanovení mu táto povinnosť vyplývala. Žalobca preto, ako to

vyplýva z vyššie uvedených okolností, vzniesol námietku proti postupu zamestnanca správcu

dane v daňovom konaní.

Žalovaný rozhodol napadnutým rozhodnutím podľa ustanovenia § 50 ods. 3 Zákona

č. Táto skutočnosť vyplýva z výroku predmetného rozhodnutia...

Takýto postup správcu dane je v rozpore s ustanovením § 30 ods. 1 Zákona

č. , podľa ktorého, v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo

priznávať práva len rozhodnutím.

Vzhľadom na vyššie uvedené správca dane, jeho zamestnanec postupoval

nezákonným spôsobom, ak v predmetnej veci nevydal rozhodnutie a rovnakou vadou trpí aj

napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým námietke žalobcu proti postupu zamestnanca

správcu dane nevyhovel.“

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -79

z 8. októbra 2009 rozhodol tak, že žalobu sťažovateľa podanú 28. novembra 2007 zamietol.

Podstatou odôvodnenia bol tento právny záver (názor) krajského súdu:

„Súd v konaní podľa a nasl. preskúmal napadnuté rozhodnutie

žalovaného, oboznámil sa s administratívnym spisom a dospel k záveru, že žaloba nie je

dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania postupom podľa dňa

8. 10. 2009 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil.

Konanie na súde začaté na základe žaloby žalobcu krajský súd uznesením zo dňa

21. 2. 2008 č. k. -48 prerušil do vybavenia mimoriadneho opravného

prostriedku, pretože z administratívneho spisu žalovaného zistil, že žalobca pred podaním

žaloby podal dňa 19. 10. 2007 návrh na povolenie obnovy konania č. I/223/7747-

67257/2007/991545-r. V konaní pokračoval po zistení, že konanie o návrhu na povolenie

obnovy konania bolo v správnom konaní právoplatne skončené.

Predmetom súdneho preskúmania je rozhodnutie žalovaného z 31. 8. 2007

č. I/223/7747-67257/2007/991545-r, ktorým žalovaný podľa § 50 ods. 3 zákona nevyhovel

námietke žalobcu zo dňa 3. 7. 2007 doplnenej dňa 30. 7. 2007 proti postupu zamestnanca

správcu dane JUDr. O. V. v daňovom konaní.

V administratívnom spise sa nachádza žiadosť žalobcu zo 6. 3. 2007 adresovaná

Daňovému úradu K. o vydanie rozhodnutí o priznanie práva (vrátení preplatku dane) v

daňovom konaní začatom dňa 20. 3. 2001 za zdaňovacie obdobie január - júl 1999. Na túto

žiadosť miestne príslušný správca dane odpovedal oznámením z 10. 4. 2007, že správca

dane (Daňový úrad K.) vrátil za jednotlivé zdaňovacie obdobie január - jún 1999 vzniknutý

preplatok alebo uplatnený nadmerný odpočet v plnej výške na základe zrušeného

dodatočného platobného výmeru odvolacím orgánom.

Žalobca listom z 10. 5. 2007 označeným ako nečinnosť správcu dane - žiadosť

o vydanie rozhodnutia v rámci opatrení proti nečinnosti podľa ustanovenia § 30a ods. 5

zákona adresovanom Daňovému riaditeľstvu SR, žiadal aby najbližšie nadriadený orgán

správcovi dane vykonal nápravu, a to buď prikázal, ale rozhodnutím správcovi dane

rozhodnúť v začatom konaní, alebo aby sám vo veci rozhodol. Zamestnanec žalovaného,

vedúci oddelenia daňového konania pracovisko K. na túto žiadosť odpovedal listom zo 7. 6.

2007 č. I/223/7747/45347/2007 tak, že Daňový úrad K. žalobcovi na základe ich zrušeného

dodatočného platobného výmeru odvolacím orgánom, ktorým bol vyrubený rozdiel dane z

pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - december 1998 vrátil vzniknutý preplatok

alebo uplatnený nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty tak, ako to vyplývalo z

podaných dodatočných daňových priznaní, k uvedeným zdaňovacím obdobiam. Pretože ak

sa o žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie

nevydáva a rovnako nebola povinnosť vydať rozhodnutie ani pri vrátení nadmerného

odpočtu. Nie je možné nevydanie rozhodnutia správcu dane o vrátení odpočtu považovať za

nečinnosť správcu dane. Neboli preto zistené dôvody na postup podľa § 30a ods. 5 zákona.

Proti tomuto postupu podal žalobca námietku z 29. 6. 2007 doplnenú dňa 27. 7. 2007, o

ktorej bolo rozhodnuté žalobou napadnutým rozhodnutím.

Podľa § 50 ods. 1 zákona daňový subjekt môže podať námietku v prípadoch

ustanovených týmto zákonom a proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní.

Podľa § 1a písm. d) zákona na účely tohto zákona sa rozumie daňovým konaním

konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov.

Podľa § 30a ods. 5 zákona ak správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom

konaní je v tomto konaní nečinný a nerozhodne ani v lehotách ustanovených v odseku 1 a 3

a nápravu nemožno dosiahnuť inak a povaha veci to nevylučuje, je príslušný vo veci

rozhodnúť orgán najbližšie nadriadený správcovi dane.

Medzi účastníkmi je nesporné, že nadmerný odpočet a preplatky boli správcom dane

žalobcovi vrátené po zrušení dodatočných platobných výmerov odvolacím orgánom, a to

v takom rozsahu ako to žalobca žiadal v dodatočných daňových priznaniach. Daňové

konanie bolo skončené vrátením preplatkov daní. Rovnako ako žalovaný, aj súd je toho

názoru, že podanie žiadosti o vydanie rozhodnutia o priznaní práva v tomto štádiu nebolo

spôsobilé začať daňové konanie, pretože by nešlo o rozhodovanie o právach

a povinnostiach žalobcu. Žalobca preto nemohol podať námietku proti postupu

zamestnanca správcu dane, ktorý mu písomne oznámil, že o vrátení preplatku, resp.

nadmerného odpočtu sa písomné rozhodnutie nevydáva, pretože daňové konanie sa

neuskutočňovalo, a preto podanie námietky nebolo podľa § 50 ods. 1 zákona možné.

Z uvedených dôvodov žalovaný nepochybil, keď napadnutým rozhodnutím žalobcovej

námietke proti postupu zamestnanca správcu dane, nevyhovel.

Z uvedených dôvodov súd žalobu podľa zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa tak, že neúspešnému

žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.“

Proti predmetnému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie

z 25. novembra 2009, ktorého nosnou argumentáciou boli najmä tieto jeho tvrdenia:

„Rozhodnutie súdu I. stupňa považujem za nesprávne z dôvodov uvedených

- v ustanovení – rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci,

- v ustanovení – súd I. stupňa dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.“

Ďalej sťažovateľ použil totožnú argumentáciu ako v odôvodnení svojej sťažnosti

podanej ústavnému súdu.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 20. októbra 2010 tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. -79

z 8. októbra 2009.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Úloha ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (,

, ).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho označeného základného práva

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej

veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa

rozsudkom sp. zn. z 20. októbra 2010 sú zlučiteľné s označeným článkom

a dohovoru.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, ktoré sťažovateľ vidí v dvoch rovinách. Jednou je porušenie

dvojinštančnosti súdneho konania, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd sa síce

formálne stotožnil so závermi prvostupňového súdu, ale na základe iných skutkových

a právnych dôvodov v porovnaní s dôvodmi uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre viackrát zaradil požiadavku dvojinštančnosti

konania medzi ústavno-procesné zásady (, ), z čoho vyplýva aj

to, že ak v podmienkach konkrétneho súdneho konania porušenie tejto zásady ústavný súd

zistí, potom je založená jeho právomoc vysloviť porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného .

Z okolností prerokúvanej sťažnosti ústavný súd zistil, že v sťažovateľovej veci

vo fáze konania pred odvolacím súdom už neprebiehalo žiadne dokazovanie ďalším

objasňovaním skutočností, ktoré tvorili skutkový základ prvostupňového rozhodnutia

krajského súdu (aj preto bolo o odvolaní rozhodnuté bez nariadenia pojednávania podľa

), preto najvyšší súd ako súd odvolací nemohol zabrániť sťažovateľovi

vyjadrovať sa k prípadným „iným“ skutkovým zisteniam, na ktorých podľa sťažovateľa

založil svoje rozhodnutie.

Vo vzťahu k odlišným právnym záverom, z ktorých podľa sťažovateľa najvyšší súd

pri rozhodovaní o podanom odvolaní vychádzal, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,

v ktorej zdôraznil potrebu rozlišovania procesného postavenia účastníka konania pri

objasňovaní a zisťovaní skutkového stavu veci na jednej strane a procesnými možnosťami

účastníka konania ovplyvňovať právne hodnotenie zisteného skutkového stavu konajúcim

súdom na strane druhej. Kým procesná stránka účastníctva pri dokazovaní je takmer

výlučne vyčerpávaná procesnými právami účastníka konania smerujúcimi k objasneniu

skutkovej stránky prejednávanej kauzy, právne hodnotenie skutkového stavu je úlohou

konajúceho súdu, čo plynie i z uplatňovania pravidla „iura novit curia“. Účastníkovi

konania síce nemožno brániť vyjadrovať sa počas dokazovania k právnemu hodnoteniu

prejednávaného prípadu, však nepredpisuje konajúcemu súdu

časovú ani obsahovú náplň realizácie práva účastníka vyjadriť sa k právnej stránke veci

spôsobom porovnateľným s reguláciou pozície účastníka pri zisťovaní skutkového stavu

veci. Procesno-právne normy výslovne dokonca neukladajú súdu povinnosť oboznámiť

účastníka konania so svojím právnym hodnotením veci (m. m. ).

Sťažovateľ mal možnosť v odvolaní podanom proti prvostupňovému rozsudku

krajského súdu predniesť svoje právne názory na podstatu prerokúvanej veci a bez ohľadu

na to, či túto možnosť využil, alebo nevyužil, najvyšší súd nebol povinný mu akýmkoľvek

ďalším procesne relevantným spôsobom (okrem odôvodnenia svojho odvolacieho

rozhodnutia) oznamovať svoje právne úvahy v predmetnom konaní. Preto samotná

skutočnosť, že najvyšší súd ako súd odvolací založil potvrdenie prvostupňového rozsudku

na odlišných právnych (nie skutkových) dôvodov v porovnaní s právnym odôvodnením

rozsudku krajského súdu, nebola spôsobilá privodiť sťažovateľovi porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd preto vzhľadom na zjavný nedostatok

relevantnej súvislosti medzi namietaným postupom najvyššieho súdu a základným právom

sťažovateľa zaručeným v a právom podľa dohovoru

zhodnotil sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Druhou rovinou, v ktorej vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva podľa

, je spôsob výkladu a následnej aplikácie a a

zákona o správe daní a poplatkov.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (), ako

aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako

vecne správne, náležite odôvodnil, čo podľa neho vyplýva aj z jeho ďalej citovanej

relevantnej časti:

«Odvolací súd po oboznámení sa s predloženým kompletným spisovým materiálom

krajského súdu, vrátane administratívneho spisu žalovaného zistil, že odvolanie žalobcu má

podklad v nespokojnosti žalobcu so stavom, ktorý nastal dňa 19. februára 2004 po vrátení

vyrubeného rozdielu na dani za zdaňovacie obdobie január - júl 1999 a bol vyvolaný

oznámením Daňového úradu K. č. 695/231/30212/2007-Bač z 10. apríla 2007, ktorým

správca dane oznámil žalobcovi ako daňovému subjektu, že mu nebol povinný vydať

rozhodnutie o vrátení daňového preplatku za zdaňovacie obdobie január-júl 1999, podľa

, ani rozhodnutie o vrátení nadmerného odpočtu podľa

v nadväznosti na o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov (ďalej v texte len „“).

Z podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho

orgánu, odvolací súd zistil, že žalobca najskôr prípisom z 10. mája 2007 adresoval

žalovanému správnemu orgánu podnet označený ako „Nečinnosť správcu dane - žiadosť

o vydanie rozhodnutia v rámci opatrení proti nečinnosti podľa

Zb.“, pričom v tomto podaní žiadal žalovaného ako nadriadený orgán správcovi dane, aby

zjednal nápravu vo veci vydania rozhodnutia o priznanom práve daňového subjektu (vrátení

preplatku dane) v daňovom konaní začatom dňa 20. marca 2001 (podané dodatočné daňové

priznanie žalobcom za uvedené zdaňovacie obdobie) tým, že prikáže správcovi dane

rozhodnúť v začatom konaní alebo sám vo veci rozhodne atrahovaním.

Žalovaný správny orgán na uvedený prípis žalobcu reagoval oznámením

č. I/223/7747/45347/2007 zo 7. júna 2007, ktorým mu oznámil, že postup Daňového úradu

K. pri vybavovaní jeho podania z 10. mája 2007 je v súlade so zákonom a nie sú dôvody na

postup podľa

Následne žalobca prípisom z 29. júna 2007 vzniesol námietku proti nesprávnemu

a nezákonnému postupu zamestnanca správcu dane - Daňového riaditeľstva Slovenskej

republiky, pracovisko K., JUDr. O. V., ktorý pri vybavovaní podania v začatom daňovom

konaní o nečinnosti správcu dane postupoval nesprávne, v rozpore so zákonom a skutkovým

stavom, o čom svedči písomná odpoveď č. j. I/223/7747/45347/2007 zo 7. júna 2007.

Dôvody nesprávneho postupu menovaného pracovníka spočívali podľa žalobcu

najmä v nerešpektovaní , v nevydaní rozhodnutia podľa

cit. zákona, čo žalobca podrobne opísal vo svojom dodatočnom podaní z 27. júla 2007.

O uvedenej námietke žalovaný správny orgán rozhodol napadnutým rozhodnutím

31. augusta 2007, a to negatívne.

Podstatnou námietkou žalobcu bola nespokojnosť s tým, že preplatok na dani mu bol

síce správcom dane vrátený, avšak bez toho, aby o tom bolo vydané rozhodnutie.

Na tomto mieste odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že predmet prieskumu

v správnom súdnictve v zmysle ustanovenia predstavuje žalobcom

napadnuté .rozhodnutie správneho orgánu alebo jemu predchádzajúci postup. V

posudzovanej veci žalobca smeroval svoju odvolaciu námietku k situácii, ktorá nastala po

19. februári 2004 (vrátenie preplatku) a ktorá nebola pokrytá napadnutým rozhodnutím z

31. augusta 2007. Pokiaľ žalobca nebol spokojný so situáciou, ktorá nastala po vrátení

dane správcom mal zvoliť iný mechanizmus súdnej ochrany, ktorý mu správne súdnictvo za

účelom splnenia záväzku vyplývajúceho z

prostredníctvom piatej časti poskytuje. Podanie predmetnej

žaloby podľa druhej hlavy piatej časti proti rozhodnutiu správcu dane o podanej

námietke v zmysle však takúto situáciu nemôže žalobcovi pomôcť

vyriešiť.

Podľa platného v čase podania námietky (t. j.

29. júna 2007) môže daňový subjekt uplatniť námietku v prípadoch ustanovených týmto

zákonom a proti, postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní.

Podľa v horeuvedenom znení námietku musí podať

daňový subjekt písomne alebo ústne do zápisnice do ôsmich dní odo dňa, keď sa

o namietaných skutočnostiach dozvedel. Podaná námietka nemá odkladný účinok, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa v horeuvedenom znení správca dane posúdi

námietky, rozhodne o nich a toto rozhodnutie musí obsahovať odôvodnenie. Ak námietka

smeruje proti postupu vedúceho zamestnanca správcu dane, ktorý nemá nadriadeného

vedúceho zamestnanca, rozhodne o námietke orgán najbližšie nadriadený správcovi dane.

Proti rozhodnutiu sa nemožno odvolať.

Na základe uvedeného odvolací súd musí konštatovať, že námietka v daňovom konaní

plní predovšetkým funkciu osobitnej sťažnosti, v tomto prípade špeciálne zameranej na

vyjadrenie nespokojnosti s postupom konkrétne označeného zamestnanca správcu dane, tzn.

že môže smerovať len voči takým vadám v daňovom konaní, ktoré majú priamu spojitosť

so správaním tejto konkrétnej osoby a očakávaným výsledkom je alebo náprava v jej

správaní nadriadeným orgánom alebo výmena osoby na tomto poste. Typickým príkladom

môže byť otázka dôstojnosti alebo odbornosti vedenia daňového konania takouto osobou.

Uvedený charakter a poslanie námietky potvrdzuje ustanovenie

Zb., odnímajúce osobe podávajúcej námietku právo na odvolanie. Na nespokojnosť s tým,

že takýto zamestnanec správcu dane nevydal rozhodnutie, ktoré žalobca ako daňový subjekt

od správcu dane požadoval, sa však toto ustanovenie nemôže využiť, lebo nevydanie

rozhodnutia nie je spojené s činnosťou konkrétneho zamestnanca, ale je v pôsobnosti

správcu dane ako takého.

Senát odvolacieho súdu v plnom rozsahu prisvedčil žalovanému v tom, že námietku

možno podať len v prípadoch ustanovených zákonom o správe daní a proti postupu

zamestnanca správcu dane v daňovom konaní. Keďže nadmerný odpočet, resp. preplatok

dane, ktoré boli predmetom podania žalobcu o prijatie opatrení proti nečinnosti, boli

žalobcovi vrátené a žiadne konanie už neprebiehalo, žiadosť o vydanie rozhodnutia v rámci

opatrení proti nečinnosti nemala spôsobilosť začať daňové konanie. Žalovaný, preto aj

podľa názoru odvolacieho súdu, nemohol uvedenú námietku žalobcu proti postupu

zamestnanca správcu dane v daňovom konaní akceptovať a námietke vyhovieť.

Ohľadne ďalších námietok odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že predmet

súdneho prieskumu v správnom súdnictve je vymedzený výrokom napadnutého rozhodnutia.

Vzhľadom na túto skutočnosť ďalšie námietky vznesené žalobcom v rámci odvolania nie sú

spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Krajský súd sa posudzovanou

vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, s ktorými sa odvolací

súd v zmysle stotožnil.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

krajského súdu v súlade s ust. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

a tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal

úspech, ich náhradu nepriznal.»

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na

súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho odvolaní z 25. novembra 2009) zaoberal

v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď

na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m.

, ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby

sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. októbra 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností daného prípadu a relevantných procesných noriem. Toto

rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,

pričom najvyšší súd dospel k rozhodnutiu na základe vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj

, ).

Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a právom podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (, , , ,

), ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012