Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 423/2012
PDF · 328.69 KB
No categories available
IV. ÚS 423/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,
K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva v konaní pred súdmi Slovenskej republiky podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 16/2009 z 20. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára
2011 faxom doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená
predložením originálu 4. februára 2011. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva v konaní pred súdmi Slovenskej
republiky zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf 16/2009 z 20. októbra 2010 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «žiadal Daňový úrad K. žiadosťou zo dňa 6. 3.
2007 o vydanie rozhodnutí o priznaní práva (vrátení preplatku dane) v daňovom konaní
začatom dňa 20. 3. 2001 – za zdaňovacie obdobie január až júl 1999.
Daňový úrad K. oznámením č. 695/231/30212/2007-Bač zo dňa 10. 04. 2007 oznámil
sťažovateľovi, že mu bolo doručené jeho podanie. Oznámil mu, že:
„Na základe zrušeného dodatočného platobného výmeru odvolacím orgánom DR SR
pracovisko K. správca dane (Daňový úrad K.) vrátil za jednotlivé zdaňovacie obdobia
január až jún 1999 vzniknutý preplatok alebo uplatnený nadmerný odpočet v plnej výške. V
zmysle § 63 ods. 1, 4 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov daňový preplatok je
suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Ak nemožno preplatok použiť podľa odsekov 2 a
3, správca dane na žiadosť daňového subjektu tento preplatok vráti. Ak sa žiadosti o
vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. ...
Vrátenie nadmerného odpočtu bez rozhodnutia je v súlade s § 55d ods. 5 Zákona
č. 289/95 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Na nadmerný odpočet uplatnený za zdaňovacie
obdobie do 31. 12. 2002 sa vzťahuje § 23 zákona účinného k 31. 12. 2002. V zmysle
uvedeného v § 23 správca dane nemal povinnosť pri vrátení NO za zdaňovacie obdobie
roku 1998 vydať rozhodnutie.
Na základe Vašej sťažnosti zo dňa 06. 05. 2005, 09. 05. 2005 a 01. 06. 2005 uvedený
postup správcu dane prešetrovalo DR SR odd. petícii a sťažnosti, ktoré predmetnú námietku
v sťažnosti uzatvorilo ako neopodstatnenú. Tak isto v tej veci ste podali sťažnosť zo dňa
15. 08. 2005 na nezákonný postup a činnosť DÚ K. pri vrátení preplatkov dane za mesiac
december 1997, rok 1998 a mesiac január až júl 1999. Postup správcu dane prešetrovalo
DR SR odd. vnútornej kontroly a o výsledku tiež daňový subjekt bol oboznámený.“.
Dňa 10. 05. 2007 podal sťažovateľ u žalovaného (Daňové riaditeľstvo SR) žiadosť
nazvanú „Nečinnosť správcu dane – žiadosť o vydanie rozhodnutia v rámci opatrení proti
nečinnosti podľa ust. § 30a ods. 5 Zákona č. 511/1992 Zb. (Oznámenie č. j.
695/231/30212/2007-Bač, zo dňa 10. 04. 2007)“.
DR SR listom zo dňa 07. 06. 2007 sp. zn. I/223/7747/45347/2007 odpovedalo
sťažovateľovi, že podľa § 63 ods. 4 Zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ak
sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie
nevydáva. Vzhľadom na to DR SR ako orgán najbližšie nadriadený správcovi dane nezistil
dôvody na postup podľa § 30a ods. 5 Zákona č. 511/1992 Zb.
Dňa 29. 06. 2007 podal sťažovateľ na DR SR, pracovisko K. námietku proti
nesprávnemu a nezákonnému postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní (pri
vybavovaní podania v začatom daňovom konaní o nečinnosti správcu dane (č. j.
I/223/7747/45347/2007, zo dňa 07. 06. 2007)“.
DR SR listom zo dňa 16. 07. 2007 č. I/223/7747/59073/2007 vyzval sťažovateľa na
doplnenie podania.
Sťažovateľ podaním zo dňa 27. 07. 2007 doplnil svoje podanie.
Dňa 26. 09. 2007 bolo doručené sťažovateľovi rozhodnutie Daňového riaditeľstva
Slovenskej republiky č. I/223/7747-67257/2007/991545-r zo dňa 31. 08. 2007, ktorým DR
SR námietke sťažovateľa zo dňa 03. 07. 2007, doplnenej dňa 30. 7. 2007, proti postupu
zamestnanca správcu dane JUDr. O. V. nevyhovel.
Proti uvedenému rozhodnutiu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky
č. I/223/7747-67257/2007/991545-r zo dňa 31. 08. 2007 podal sťažovateľ na Krajský súd
v Košiciach žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci
na ďalšie konanie.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 6 S 140/2007-79 zo dňa 08. 10. 2009
žalobu sťažovateľa zamietol a nepriznal mu náhradu trov konania. ...
Rozsudkom sp. zn. 8 Sžf 16/2009 zo dňa 20. 10. 2010 Najvyšší súd Slovenskej
republiky potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach. Sťažovateľovi náhradu trov
konania nepriznal. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo právnej
zástupkyni sťažovateľa doručené dňa 03. 12. 2010.».
Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti odcitoval znenie čl. 2 ods. 2, čl. 46 a čl. 127
ústavy, § 50 ods. 1 a 3, § 63 ods. 4 a 6, ako aj § 30 ods. 1 prvej vety (v znení platnom
do 31. decembra 2004) zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) a § 157 ods. 1 a 2 a § 213 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a uviedol:
«Sťažovateľ je toho názoru, že rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8 Sžf 16/2009 zo dňa 20. 10. 2010 bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne
konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ako je zrejmé zo skutočností uvedených v čl. I. tejto sťažnosti a v listinách, ktoré sú
prílohou tejto sťažnosti, sťažovateľ sa domáhal preskúmania rozhodnutia Daňového
riaditeľstva Slovenskej republiky, ktorým toto nevyhovelo námietke sťažovateľa voči
postupu zamestnanca správcu dane.
Podstatou námietky sťažovateľa proti zamestnancovi správcu dane bola skutočnosť,
že tento nevybavil jeho podanie, ktorým sa sťažoval na nečinnosť správcu dane podľa
ustanovenia § 30a ods. 5 Zákona č. 511/1992 Zb. sťažoval. Nečinnosť správcu dane
spočívala v tom, že správca dane nevydal o vrátení preplatku dane rozhodnutie tak, ako mu
to ukladá ustanovenie § 63 ods. 4, ods. 6 Zákona č. 511/1992 Zb. Správca dane totiž vrátil
sťažovateľovi peňažné prostriedky (preplatok na dani) iným spôsobom ako takým, že
žiadosti o vrátenie vyhovel v celom rozsahu do jedného mesiaca od doručenia žiadosti o ich
vrátenie.
Podstatou tvrdenia sťažovateľa bolo to, že pokiaľ správca dane nevrátil preplatok na
dani v celom rozsahu a v lehote jedného mesiaca od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, bol
povinný vydať rozhodnutie. Napriek tomu, že správca dane vrátil peňažné prostriedky
sťažovateľovi až dňa 19. 02. 2004, teda nepochybne po uplynutí jednomesačnej lehoty od
doručenia žiadosti o jeho vrátenie, rozhodnutie napriek tomu nevydal. V tomto teda
sťažovateľ videl nečinnosť správcu dane, ktorú žiadal odstrániť resp. napraviť postupom
podľa ustanovenia § 30a Zákona č. 511/1992 Zb.
Krajský súd v Košiciach žalobu sťažovateľa, ktorým sa domáhal zrušenia
rozhodnutia žalovaného, ktorým tento nevyhovel námietke proti postupu svojho
zamestnanca, ktorý nevykonal opatrenia smerujúce k odstráneniu nečinnosti správcu dane,
zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol okrem iného, že „Žalobca preto
nemohol podať námietku proti postupu zamestnanca správcu dane, ktorý mu písomne
oznámil, že o vrátení preplatku, resp. nadmerného odpočtu sa písomné rozhodnutie
nevydáva, pretože žiadne daňové konanie sa neuskutočňovalo, a preto podanie námietky
nebolo podľa § 50 ods. 1 zákona možné.“
Súd prvého stupňa výslovne uviedol (strana 5, posledný odsek rozhodnutia): „Nie je
možné nevydanie rozhodnutia správcu dane o vrátení odpočtu považovať za nečinnosť
správcu dane. Neboli preto zistené dôvody na postup podľa § 30a ods. 5 zákona.“
Súd prvého stupňa sa tým stotožnil s rozhodnutím žalovaného, ktorý v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol: „Keďže daňové konanie nezačalo, nie je možné podať námietku
proti postupu zamestnanca správcu dane.“
Odvolací súd - Najvyšší súd Slovenskej republiky, voči ktorému táto sťažnosť
smeruje, rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil. Odvolací súd identifikoval podstatu
námietok sťažovateľa spočívajúca v tom, že je ňou nesúhlas resp. nespokojnosť s tým, že
preplatok na dani mu bol síce správcom dane vrátený, ale bez toho, aby o tom bolo vydané
rozhodnutie.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vo vzťahu k tomu, že rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil, uviedol: „V posudzovanej veci žalobca smeroval svoju odvolaciu
námietku k situácii, ktorá nastala po 19. februári 2004 (vrátenie preplatku) a ktorá nebola
pokrytá napadnutým rozhodnutím z 31. augusta 2007. Pokiaľ žalobca nebol spokojný
so situáciou, ktorá nastala po vrátení dane správcom mal zvoliť iný mechanizmus súdnej
ochrany, ktorý mu správne súdnictvo za účelom splnenia záväzku vyplývajúceho z čl. 46
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky prostredníctvom piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku poskytuje. Podanie predmetnej žaloby podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. proti
rozhodnutiu správcu dane o podanej námietke v zmysle § 50 zák. č. 511/1992 Zb. však
takúto situáciu nemôže žalobcovi pomôcť vyriešiť.“
Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva,
že odvolací súd dospel k podstatne inému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, keďže
v citovanej časti odôvodnenia tvrdí, že sťažovateľ sa mal domáhať iným konaním pred
súdom nápravy stavu, keď rozhodnutie nebolo vydané. Súd prvého stupňa, ako bol citované,
výslovne uviedol, že nevydanie rozhodnutia správcu dane nemožno považovať za nečinnosť
správcu dane. Na druhej strane, odvolací súd v ďalšej časti odôvodnenia svojho
rozhodnutia výslovne uviedol, že podľa jeho názoru je opodstatnený záver súdu prvého
stupňa, keďže daňové konanie neprebiehalo, pretože „nadmerný odpočet resp. preplatok
dane“ boli sťažovateľovi vrátené a žiadne konanie už neprebiehalo.
V tejto súvislosti sťažovateľ považuje za potrebné poukázať na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 SžoKS 65/2006 zo dňa 06. 12. 2007,
v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci týkajúcej sa toho istého preplatku
uviedol: „Pokiaľ žalobca namietal, že nepovažuje za logický taký výklad, podľa ktorého je
možné vrátiť preplatok, len ak bolo vydané rozhodnutie správcu dane a nie aj vtedy, ak
rozdiel vyplynul z dodatočného daňového priznania, odvolací súd považuje námietku
za opodstatnenú potiaľ, pokiaľ správca dane nezdôvodní svoj postup pri vrátení peňažných
prostriedkov.“
Z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky teda jednoznačne
vyplýva, že tento prisvedčil žalobcovi, pokiaľ ide o skutočnosť, že správca dane nemôže
vrátiť preplatok (s výnimkou situácie, keď ho vracia v plnom rozsahu v jednomesačnej
lehote po podaní žiadosti) bez toho, aby vydal individuálny správny akt. Ako jednoznačne
vyplýva z ustanovenia § 30 ods. 1 Zákona o správe daní a poplatkov, v daňovom konaní
možno ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím.
Z rozhodnutia daňového orgánu daňový subjekt zistí, aké právo mu bolo priznané.
V predmetnom konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobca podal dodatočné daňové
priznanie za zdaňovacie obdobie január až júl 1999 dňa 20. 03. 2001. V tomto podaní
zároveň žiadal vrátenie preplatku na dani. Týmto aktom sťažovateľa začalo daňové
konanie, ktoré ako to vyplýva zo skutočností uvedených v čl. I: tejto sťažnosti, nebolo
doposiaľ skončené.
Ako už bolo uvedené, v daňovom konaní (v konaní o vrátenie preplatku) nemožno
okrem zákonom vyslovene stanovených prípadov priznávať práva konkludentne, ale len
rozhodnutím. Pokiaľ sa sťažovateľ tohto rozhodnutia domáhal, využíval pri tom prostriedky
právnej ochrany, ktoré mu právny poriadok, konkrétne Zákon o správe daní a poplatkov,
priznáva.
Tým, že mu súd prvého stupňa a ani odvolací súd túto ochranu neposkytli, dopustili
sa sami porušenia práva sťažovateľa zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého sa sťažovateľ domáhal
spôsobom upraveným v druhej časti piatej hlavy O. s. p.»
Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa, JUDr. Ing. K. M.
- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- a domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené
v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, bolo rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 16/2009 zo dňa 20. 10. 2010 a postupom, ktorý mu
predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8 Sžf 16/2009 zo dňa 20. 10. 2010 a vracia vec Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Sťažovateľ k sťažnosti pripojil písomnosti, z obsahu ktorých (vzhľadom na predmet
sporu v konaní pred všeobecnými súdmi a na nadväznosť odôvodnení ich rozhodnutí, ako aj
posúdenie dôvodnosti tvrdení sťažovateľa uvedených v sťažnosti) považuje ústavný súd za
relevantné uviesť toto:
Sťažovateľ 6. marca 2007 požiadal Daňový úrad K. o vydanie rozhodnutí o priznaní
práva (vrátení preplatku dane) v daňovom konaní začatom 20. marca 2001 za zdaňovacie
obdobie január 1999 až júl 1999.
Daňový úrad K. ako miestne príslušný správca dane prípisom z 10. apríla 2007
sťažovateľovi oznámil:
„Na základe zrušeného dodatočného platobného výmeru odvolacím orgánom DR SR
pracovisko K., správca dane /Daňový úrad K./ vrátil za jednotlivé zdaňovacie obdobia
január až jún 1999 vzniknutý preplatok alebo uplatnený nadmerný odpočet v plnej výške.
V zmysle § 63 ods. 1, 4, zák. č. 511/92 Zb. v znení neskorších predpisov daňový preplatok je
suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Ak nemožno preplatok použiť podľa odsekov 2
a 3, správca dane na žiadosť daňového subjektu tento preplatok vráti. Ak sa žiadosti
o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.
Pri vrátení preplatku vo výške 112 171,- Sk za zdaňovacie obdobie júl 1999 správca
dane pochybil v tom, že nevydal rozhodnutie o vrátení preplatku, ale neuprel daňovému
subjektu žiadne právo a nespôsobil žiadnu škodu, pretože uznal výšku požadovaného
preplatku, ktorý mu bol následne vrátený a to formou preúčtovania na nedoplatok a časť
preplatku vrátením na účet daňového subjektu.
Vrátenie nadmerného odpočtu bez rozhodnutia je v súlade s § 55d ods. 5 zákona
č. 289/95 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Na nadmerný odpočet uplatnený za zdaňovacie
obdobie do 31. 12. 2002 sa vzťahuje § 23 zákona účinného k 31. 12. 2002. V zmysle
uvedeného § 23 správca dane nemal povinnosť pri vrátení NO za zdaňovacie obdobie roku
1998 vydať rozhodnutie.
Na základe Vašej sťažnosti zo dňa 6. 5. 2005, 9. 5. 2005 a 1. 6. 2005 uvedený postup
správcu dane prešetrovalo DR SR odd. petícií a sťažnosti, ktoré predmetnú námietku
v sťažnosti uzatvorilo ako neopodstatnenú. Tak isto v tej istej veci ste podali sťažnosť zo dňa
15. 8. 2005 na nezákonný postup a činnosť DÚ K. pri vrátení preplatkov dane za mesiac
december 1997, rok 1998 a mesiac január až júl 1999. Postup správcu dane prešetrovalo
DR SR odd. vnútornej kontroly a o výsledku tiež daňový subjekt bol oboznámený.“
Podaním z 10. mája 2007 doručeným Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky
(ďalej len „daňové riaditeľstvo“) sťažovateľ žiadal o vydanie rozhodnutia v rámci opatrení
proti nečinnosti.
Daňové riaditeľstvo prípisom zo 7. júna 2007 podpísaným vedúcim oddelenia
daňového konania K. JUDr. O. V. oznámilo sťažovateľovi:
„Dňa 17. 05. 2007 nám bol doručený Váš list zo dňa 10. 05. 2007, ktorým žiadate
prijať opatrenia na nečinnosť správcu dane – Daňového úradu K. z dôvodu, že správca
dane nevydal rozhodnutie o priznaní práva (vrátenie preplatku) v daňovom konaní začatom
dňa 20. 03. 2001 za zdaňovacie obdobie január až december 1998...
Podľa § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ak sa
žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.
Pri vrátení nadmerného odpočtu podľa § 23 zákona č. 289/1995 Z. z. v znení
platnom do 31. 12. 2002 sa rozhodnutie nevydávalo. V zmysle uvedeného správca dane
nebol povinný vydať rozhodnutie o vrátení nadmerného odpočtu. Nevydanie rozhodnutia
správcu dane o vrátení nadmerného odpočtu nie je možné považovať za nečinnosť správcu
dane.
Daňové riaditeľstvo SR ako orgán najbližšie nadriadený správcovi dane nezistil
dôvody na postup podľa § 30a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.“
V reakcii na citovaný prípis daňového riaditeľstva sťažovateľ vzniesol proti nemu
29. júna 2007 túto námietku:
„V nadväznosti na ust. § 50 ods. 1, 2, 3 zákona č. 511/1992 Zb. podávam námietku
proti nesprávnemu a nezákonnému postupu zamestnanca správcu dane DR SR, pracovisko
K., JUDr. O. V., ktorý pri vybavovaní podania v začatom daňovom konaní o nečinnosti
správcu dane postupoval nesprávne, v rozpore so zákonom a skutkovým stavom, o čom
svedčí písomná odpoveď č. j. I/223/7747/45347/2007, zo dňa 7. 6. 2007...“
Daňové riaditeľstvo po doplnení podania sťažovateľom 27. júla 2007 rozhodnutím
č. k. I/223/7747-67257/2007/991545-r z 31. augusta 2007 rozhodlo tak, že „podľa § 50
ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov námietke daňového subjektu
Ing. Mgr. K. M., M... zo dňa 3. 7. 2007, doplnenej dňa 30. 7. 2007 proti postupu
zamestnanca správcu dane JUDr. O. V. v daňovom konaní nevyhovuje“.
Daňové riaditeľstvo svoje rozhodnutie odôvodnilo takto:
„Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov daňový
subjekt môže podať námietku v prípadoch ustanovených týmto zákonom a proti postupu
zamestnanca správcu dane v daňovom konaní. Námietka patrí medzi riadne opravné
prostriedky. Ako riadny opravný prostriedok slúži na preskúmanie postupu zamestnanca
správcu dane v daňovom konaní a na dosiahnutie nápravy v prípade, že orgán príslušný na
rozhodovanie o námietke posúdi dôvody uvedené v námietke ako opodstatnené.
V zmysle citovanej právnej úpravy možno podať námietku proti postupu zamestnanca
správcu dane len v daňovom konaní. Na základe podanej žiadosti daňového subjektu na
vydanie rozhodnutia o priznaní práva /vrátení preplatku dane/ za zdaňovacie obdobie
január až júl 1999 nezačalo daňové konanie, pretože daňové preplatky, resp. nadmerný
odpočet ako to vyplývalo z podaných dodatočných daňových priznaní k dani z pridanej
hodnoty bol daňovému subjektu vrátený a o tejto skutočnosti nebol správca dane povinný
vydať rozhodnutie.
Podanie daňového subjektu zo dňa 10. 5. 2007 doručené Daňovému riaditeľstvu SR
dňa 17. 5. 2007, ktorým žiada prijať opatrenia proti nečinnosti, nemá účinky začatia
daňového konania. Účinky začatia konania má len kvalifikovaný podnet, ktorý zákon
o správe daní presne reguluje. K tomu, aby určitý súhrn procesných postupov a úkonov
vytváral daňové konanie, musí byť splnená podmienka rozhodovania o práve a povinnosti
daňového subjektu a následne vydanie rozhodnutia vo veci, ktoré zákon pomenúva.
Opatrenia proti nečinnosti upravené v ustanovení § 30a zákona č. 511/1992 Zb.
predstavujú osobitný procesný inštitút, ktorý je ponímaný ako opatrenie sankčného
charakteru vo vzťahu k orgánu, ktorý bol v konaní pasívny.
Keďže daňové konanie nezačalo, nie je možné podať námietku proti postupu
zamestnanca správcu dane podľa § 50 zákona č. 511/1992 Zb.
Z vyššie uvedených dôvodov považuje Daňové riaditeľstvo SR podanú námietku proti
postupu zamestnanca správcu dane JUDr. O. V. za bezpredmetnú.“
Sťažovateľ sa „Žalobou na začatie konania na preskúmanie rozhodnutia správneho
orgánu rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky sp. zn. I/223/7747-
67257/2007/991545-r zo dňa 31. 8. 2007“ podanou krajskému súdu 28. novembra 2007
domáhal jeho zrušenia a žiadal vrátiť predmetnú vec daňovému orgánu na nové konanie
a rozhodnutie.
V odôvodnení žaloby sťažovateľ okrem iného uviedol:
„Nesprávnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného žalobca vidí v tom, že
rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie
skutkového stavu je nepostačujúce pre posúdenie veci, zistenie skutkového stavu, z ktorého
vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisu [§ 250j písm. a), c), b)
O. s. p.], v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia [§ 250j písm. e) O. s. p.] a rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov [§ 250j ods. 2
písm. d) O. s. p.].“
Ďalej sťažovateľ v odôvodnení žaloby po citovaní § 50 ods. 1 a 3 zákona o správe
daní a poplatkov a odvolaní sa na čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ústavy s poukazom na § 15 ods. 13,
§ 63 ods. 4 a § 30 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov (v časovo aktuálnom znení)
uviedol:
„Z citovaných ustanovení zákonných predpisov a z uvedených skutkových okolností
vyplýva, že odo dňa 20. 3. 2001, kedy žalobca podal dodatočné daňové priznania a zároveň
žiadosť o vrátenie preplatku dane, správca dane nevydal rozhodnutie napriek tomu, že
z citovaných zákonných ustanovení mu táto povinnosť vyplývala. Žalobca preto, ako to
vyplýva z vyššie uvedených okolností, vzniesol námietku proti postupu zamestnanca správcu
dane v daňovom konaní.
Žalovaný rozhodol napadnutým rozhodnutím podľa ustanovenia § 50 ods. 3 Zákona
č. 511/1992 Zb. Táto skutočnosť vyplýva z výroku predmetného rozhodnutia...
Takýto postup správcu dane je v rozpore s ustanovením § 30 ods. 1 Zákona
č. 511/1992 Zb., podľa ktorého, v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo
priznávať práva len rozhodnutím.
Vzhľadom na vyššie uvedené správca dane, jeho zamestnanec postupoval
nezákonným spôsobom, ak v predmetnej veci nevydal rozhodnutie a rovnakou vadou trpí aj
napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým námietke žalobcu proti postupu zamestnanca
správcu dane nevyhovel.“
Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 6 S/140/2007-79
z 8. októbra 2009 rozhodol tak, že žalobu sťažovateľa podanú 28. novembra 2007 zamietol.
Podstatou odôvodnenia bol tento právny záver (názor) krajského súdu:
„Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O. s. p. preskúmal napadnuté rozhodnutie
žalovaného, oboznámil sa s administratívnym spisom a dospel k záveru, že žaloba nie je
dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 250f ods. 2 O. s. p. dňa
8. 10. 2009 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil.
Konanie na súde začaté na základe žaloby žalobcu krajský súd uznesením zo dňa
21. 2. 2008 č. k. 6S/140/2007-48 prerušil do vybavenia mimoriadneho opravného
prostriedku, pretože z administratívneho spisu žalovaného zistil, že žalobca pred podaním
žaloby podal dňa 19. 10. 2007 návrh na povolenie obnovy konania č. I/223/7747-
67257/2007/991545-r. V konaní pokračoval po zistení, že konanie o návrhu na povolenie
obnovy konania bolo v správnom konaní právoplatne skončené.
Predmetom súdneho preskúmania je rozhodnutie žalovaného z 31. 8. 2007
č. I/223/7747-67257/2007/991545-r, ktorým žalovaný podľa § 50 ods. 3 zákona nevyhovel
námietke žalobcu zo dňa 3. 7. 2007 doplnenej dňa 30. 7. 2007 proti postupu zamestnanca
správcu dane JUDr. O. V. v daňovom konaní.
V administratívnom spise sa nachádza žiadosť žalobcu zo 6. 3. 2007 adresovaná
Daňovému úradu K. o vydanie rozhodnutí o priznanie práva (vrátení preplatku dane) v
daňovom konaní začatom dňa 20. 3. 2001 za zdaňovacie obdobie január - júl 1999. Na túto
žiadosť miestne príslušný správca dane odpovedal oznámením z 10. 4. 2007, že správca
dane (Daňový úrad K.) vrátil za jednotlivé zdaňovacie obdobie január - jún 1999 vzniknutý
preplatok alebo uplatnený nadmerný odpočet v plnej výške na základe zrušeného
dodatočného platobného výmeru odvolacím orgánom.
Žalobca listom z 10. 5. 2007 označeným ako nečinnosť správcu dane - žiadosť
o vydanie rozhodnutia v rámci opatrení proti nečinnosti podľa ustanovenia § 30a ods. 5
zákona adresovanom Daňovému riaditeľstvu SR, žiadal aby najbližšie nadriadený orgán
správcovi dane vykonal nápravu, a to buď prikázal, ale rozhodnutím správcovi dane
rozhodnúť v začatom konaní, alebo aby sám vo veci rozhodol. Zamestnanec žalovaného,
vedúci oddelenia daňového konania pracovisko K. na túto žiadosť odpovedal listom zo 7. 6.
2007 č. I/223/7747/45347/2007 tak, že Daňový úrad K. žalobcovi na základe ich zrušeného
dodatočného platobného výmeru odvolacím orgánom, ktorým bol vyrubený rozdiel dane z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - december 1998 vrátil vzniknutý preplatok
alebo uplatnený nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty tak, ako to vyplývalo z
podaných dodatočných daňových priznaní, k uvedeným zdaňovacím obdobiam. Pretože ak
sa o žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie
nevydáva a rovnako nebola povinnosť vydať rozhodnutie ani pri vrátení nadmerného
odpočtu. Nie je možné nevydanie rozhodnutia správcu dane o vrátení odpočtu považovať za
nečinnosť správcu dane. Neboli preto zistené dôvody na postup podľa § 30a ods. 5 zákona.
Proti tomuto postupu podal žalobca námietku z 29. 6. 2007 doplnenú dňa 27. 7. 2007, o
ktorej bolo rozhodnuté žalobou napadnutým rozhodnutím.
Podľa § 50 ods. 1 zákona daňový subjekt môže podať námietku v prípadoch
ustanovených týmto zákonom a proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní.
Podľa § 1a písm. d) zákona na účely tohto zákona sa rozumie daňovým konaním
konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov.
Podľa § 30a ods. 5 zákona ak správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom
konaní je v tomto konaní nečinný a nerozhodne ani v lehotách ustanovených v odseku 1 a 3
a nápravu nemožno dosiahnuť inak a povaha veci to nevylučuje, je príslušný vo veci
rozhodnúť orgán najbližšie nadriadený správcovi dane.
Medzi účastníkmi je nesporné, že nadmerný odpočet a preplatky boli správcom dane
žalobcovi vrátené po zrušení dodatočných platobných výmerov odvolacím orgánom, a to
v takom rozsahu ako to žalobca žiadal v dodatočných daňových priznaniach. Daňové
konanie bolo skončené vrátením preplatkov daní. Rovnako ako žalovaný, aj súd je toho
názoru, že podanie žiadosti o vydanie rozhodnutia o priznaní práva v tomto štádiu nebolo
spôsobilé začať daňové konanie, pretože by nešlo o rozhodovanie o právach
a povinnostiach žalobcu. Žalobca preto nemohol podať námietku proti postupu
zamestnanca správcu dane, ktorý mu písomne oznámil, že o vrátení preplatku, resp.
nadmerného odpočtu sa písomné rozhodnutie nevydáva, pretože daňové konanie sa
neuskutočňovalo, a preto podanie námietky nebolo podľa § 50 ods. 1 zákona možné.
Z uvedených dôvodov žalovaný nepochybil, keď napadnutým rozhodnutím žalobcovej
námietke proti postupu zamestnanca správcu dane, nevyhovel.
Z uvedených dôvodov súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že neúspešnému
žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.“
Proti predmetnému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie
z 25. novembra 2009, ktorého nosnou argumentáciou boli najmä tieto jeho tvrdenia:
„Rozhodnutie súdu I. stupňa považujem za nesprávne z dôvodov uvedených
- v ustanovení § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. – rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci,
- v ustanovení § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. – súd I. stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.“
Ďalej sťažovateľ použil totožnú argumentáciu ako v odôvodnení svojej sťažnosti
podanej ústavnému súdu.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 8 Sžf 16/2009
z 20. októbra 2010 tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 6 S/140/2007-79
z 8. októbra 2009.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho označeného základného práva
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej
veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa
rozsudkom sp. zn. 8 Sžf 16/2009 z 20. októbra 2010 sú zlučiteľné s označeným článkom
ústavy a dohovoru.
Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu, ktoré sťažovateľ vidí v dvoch rovinách. Jednou je porušenie
dvojinštančnosti súdneho konania, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd sa síce
formálne stotožnil so závermi prvostupňového súdu, ale na základe iných skutkových
a právnych dôvodov v porovnaní s dôvodmi uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí.
Ústavný súd už vo svojej judikatúre viackrát zaradil požiadavku dvojinštančnosti
konania medzi ústavno-procesné zásady (II. ÚS 195/06, III. ÚS 239/08), z čoho vyplýva aj
to, že ak v podmienkach konkrétneho súdneho konania porušenie tejto zásady ústavný súd
zistí, potom je založená jeho právomoc vysloviť porušenie základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.
Z okolností prerokúvanej sťažnosti ústavný súd zistil, že v sťažovateľovej veci
vo fáze konania pred odvolacím súdom už neprebiehalo žiadne dokazovanie ďalším
objasňovaním skutočností, ktoré tvorili skutkový základ prvostupňového rozhodnutia
krajského súdu (aj preto bolo o odvolaní rozhodnuté bez nariadenia pojednávania podľa
§ 250ja ods. 2 OSP), preto najvyšší súd ako súd odvolací nemohol zabrániť sťažovateľovi
vyjadrovať sa k prípadným „iným“ skutkovým zisteniam, na ktorých podľa sťažovateľa
založil svoje rozhodnutie.
Vo vzťahu k odlišným právnym záverom, z ktorých podľa sťažovateľa najvyšší súd
pri rozhodovaní o podanom odvolaní vychádzal, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,
v ktorej zdôraznil potrebu rozlišovania procesného postavenia účastníka konania pri
objasňovaní a zisťovaní skutkového stavu veci na jednej strane a procesnými možnosťami
účastníka konania ovplyvňovať právne hodnotenie zisteného skutkového stavu konajúcim
súdom na strane druhej. Kým procesná stránka účastníctva pri dokazovaní je takmer
výlučne vyčerpávaná procesnými právami účastníka konania smerujúcimi k objasneniu
skutkovej stránky prejednávanej kauzy, právne hodnotenie skutkového stavu je úlohou
konajúceho súdu, čo plynie i z uplatňovania pravidla „iura novit curia“. Účastníkovi
konania síce nemožno brániť vyjadrovať sa počas dokazovania k právnemu hodnoteniu
prejednávaného prípadu, Občiansky súdny poriadok však nepredpisuje konajúcemu súdu
časovú ani obsahovú náplň realizácie práva účastníka vyjadriť sa k právnej stránke veci
spôsobom porovnateľným s reguláciou pozície účastníka pri zisťovaní skutkového stavu
veci. Procesno-právne normy výslovne dokonca neukladajú súdu povinnosť oboznámiť
účastníka konania so svojím právnym hodnotením veci (m. m. III. ÚS 146/09).
Sťažovateľ mal možnosť v odvolaní podanom proti prvostupňovému rozsudku
krajského súdu predniesť svoje právne názory na podstatu prerokúvanej veci a bez ohľadu
na to, či túto možnosť využil, alebo nevyužil, najvyšší súd nebol povinný mu akýmkoľvek
ďalším procesne relevantným spôsobom (okrem odôvodnenia svojho odvolacieho
rozhodnutia) oznamovať svoje právne úvahy v predmetnom konaní. Preto samotná
skutočnosť, že najvyšší súd ako súd odvolací založil potvrdenie prvostupňového rozsudku
na odlišných právnych (nie skutkových) dôvodov v porovnaní s právnym odôvodnením
rozsudku krajského súdu, nebola spôsobilá privodiť sťažovateľovi porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd preto vzhľadom na zjavný nedostatok
relevantnej súvislosti medzi namietaným postupom najvyššieho súdu a základným právom
sťažovateľa zaručeným v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
zhodnotil sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
Druhou rovinou, v ktorej vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, je spôsob výkladu a následnej aplikácie § 50 ods. 1 a 3 a § 30 ods. 1
zákona o správe daní a poplatkov.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01), ako
aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel
k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako
vecne správne, náležite odôvodnil, čo podľa neho vyplýva aj z jeho ďalej citovanej
relevantnej časti:
«Odvolací súd po oboznámení sa s predloženým kompletným spisovým materiálom
krajského súdu, vrátane administratívneho spisu žalovaného zistil, že odvolanie žalobcu má
podklad v nespokojnosti žalobcu so stavom, ktorý nastal dňa 19. februára 2004 po vrátení
vyrubeného rozdielu na dani za zdaňovacie obdobie január - júl 1999 a bol vyvolaný
oznámením Daňového úradu K. č. 695/231/30212/2007-Bač z 10. apríla 2007, ktorým
správca dane oznámil žalobcovi ako daňovému subjektu, že mu nebol povinný vydať
rozhodnutie o vrátení daňového preplatku za zdaňovacie obdobie január-júl 1999, podľa
§ 63 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb., ani rozhodnutie o vrátení nadmerného odpočtu podľa § 23
v nadväznosti na § 55d ods. 5 zák. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov (ďalej v texte len „zák. č. 289/1995 Z. z.“).
Z podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho
orgánu, odvolací súd zistil, že žalobca najskôr prípisom z 10. mája 2007 adresoval
žalovanému správnemu orgánu podnet označený ako „Nečinnosť správcu dane - žiadosť
o vydanie rozhodnutia v rámci opatrení proti nečinnosti podľa § 30a ods. 5 zák. č. 511/1992
Zb.“, pričom v tomto podaní žiadal žalovaného ako nadriadený orgán správcovi dane, aby
zjednal nápravu vo veci vydania rozhodnutia o priznanom práve daňového subjektu (vrátení
preplatku dane) v daňovom konaní začatom dňa 20. marca 2001 (podané dodatočné daňové
priznanie žalobcom za uvedené zdaňovacie obdobie) tým, že prikáže správcovi dane
rozhodnúť v začatom konaní alebo sám vo veci rozhodne atrahovaním.
Žalovaný správny orgán na uvedený prípis žalobcu reagoval oznámením
č. I/223/7747/45347/2007 zo 7. júna 2007, ktorým mu oznámil, že postup Daňového úradu
K. pri vybavovaní jeho podania z 10. mája 2007 je v súlade so zákonom a nie sú dôvody na
postup podľa § 30a ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb.
Následne žalobca prípisom z 29. júna 2007 vzniesol námietku proti nesprávnemu
a nezákonnému postupu zamestnanca správcu dane - Daňového riaditeľstva Slovenskej
republiky, pracovisko K., JUDr. O. V., ktorý pri vybavovaní podania v začatom daňovom
konaní o nečinnosti správcu dane postupoval nesprávne, v rozpore so zákonom a skutkovým
stavom, o čom svedči písomná odpoveď č. j. I/223/7747/45347/2007 zo 7. júna 2007.
Dôvody nesprávneho postupu menovaného pracovníka spočívali podľa žalobcu
najmä v nerešpektovaní § 63 zák. č. 511/1992 Zb., v nevydaní rozhodnutia podľa § 63 ods.7
cit. zákona, čo žalobca podrobne opísal vo svojom dodatočnom podaní z 27. júla 2007.
O uvedenej námietke žalovaný správny orgán rozhodol napadnutým rozhodnutím
31. augusta 2007, a to negatívne.
Podstatnou námietkou žalobcu bola nespokojnosť s tým, že preplatok na dani mu bol
síce správcom dane vrátený, avšak bez toho, aby o tom bolo vydané rozhodnutie.
Na tomto mieste odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že predmet prieskumu
v správnom súdnictve v zmysle ustanovenia § 244 O. s. p. predstavuje žalobcom
napadnuté .rozhodnutie správneho orgánu alebo jemu predchádzajúci postup. V
posudzovanej veci žalobca smeroval svoju odvolaciu námietku k situácii, ktorá nastala po
19. februári 2004 (vrátenie preplatku) a ktorá nebola pokrytá napadnutým rozhodnutím z
31. augusta 2007. Pokiaľ žalobca nebol spokojný so situáciou, ktorá nastala po vrátení
dane správcom mal zvoliť iný mechanizmus súdnej ochrany, ktorý mu správne súdnictvo za
účelom splnenia záväzku vyplývajúceho z čl. 46 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky
prostredníctvom piatej časti Občianskeho súdneho poriadku poskytuje. Podanie predmetnej
žaloby podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. proti rozhodnutiu správcu dane o podanej
námietke v zmysle § 50 zák. č. 511/1992 Zb. však takúto situáciu nemôže žalobcovi pomôcť
vyriešiť.
Podľa § 50 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. platného v čase podania námietky (t. j.
29. júna 2007) môže daňový subjekt uplatniť námietku v prípadoch ustanovených týmto
zákonom a proti, postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní.
Podľa § 50 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. v horeuvedenom znení námietku musí podať
daňový subjekt písomne alebo ústne do zápisnice do ôsmich dní odo dňa, keď sa
o namietaných skutočnostiach dozvedel. Podaná námietka nemá odkladný účinok, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 50 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. v horeuvedenom znení správca dane posúdi
námietky, rozhodne o nich a toto rozhodnutie musí obsahovať odôvodnenie. Ak námietka
smeruje proti postupu vedúceho zamestnanca správcu dane, ktorý nemá nadriadeného
vedúceho zamestnanca, rozhodne o námietke orgán najbližšie nadriadený správcovi dane.
Proti rozhodnutiu sa nemožno odvolať.
Na základe uvedeného odvolací súd musí konštatovať, že námietka v daňovom konaní
plní predovšetkým funkciu osobitnej sťažnosti, v tomto prípade špeciálne zameranej na
vyjadrenie nespokojnosti s postupom konkrétne označeného zamestnanca správcu dane, tzn.
že môže smerovať len voči takým vadám v daňovom konaní, ktoré majú priamu spojitosť
so správaním tejto konkrétnej osoby a očakávaným výsledkom je alebo náprava v jej
správaní nadriadeným orgánom alebo výmena osoby na tomto poste. Typickým príkladom
môže byť otázka dôstojnosti alebo odbornosti vedenia daňového konania takouto osobou.
Uvedený charakter a poslanie námietky potvrdzuje ustanovenie § 50 ods. 3 zák. č. 511/1992
Zb., odnímajúce osobe podávajúcej námietku právo na odvolanie. Na nespokojnosť s tým,
že takýto zamestnanec správcu dane nevydal rozhodnutie, ktoré žalobca ako daňový subjekt
od správcu dane požadoval, sa však toto ustanovenie nemôže využiť, lebo nevydanie
rozhodnutia nie je spojené s činnosťou konkrétneho zamestnanca, ale je v pôsobnosti
správcu dane ako takého.
Senát odvolacieho súdu v plnom rozsahu prisvedčil žalovanému v tom, že námietku
možno podať len v prípadoch ustanovených zákonom o správe daní a proti postupu
zamestnanca správcu dane v daňovom konaní. Keďže nadmerný odpočet, resp. preplatok
dane, ktoré boli predmetom podania žalobcu o prijatie opatrení proti nečinnosti, boli
žalobcovi vrátené a žiadne konanie už neprebiehalo, žiadosť o vydanie rozhodnutia v rámci
opatrení proti nečinnosti nemala spôsobilosť začať daňové konanie. Žalovaný, preto aj
podľa názoru odvolacieho súdu, nemohol uvedenú námietku žalobcu proti postupu
zamestnanca správcu dane v daňovom konaní akceptovať a námietke vyhovieť.
Ohľadne ďalších námietok odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že predmet
súdneho prieskumu v správnom súdnictve je vymedzený výrokom napadnutého rozhodnutia.
Vzhľadom na túto skutočnosť ďalšie námietky vznesené žalobcom v rámci odvolania nie sú
spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Krajský súd sa posudzovanou
vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, s ktorými sa odvolací
súd v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. stotožnil.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
krajského súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal
úspech, ich náhradu nepriznal.»
Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na
súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho odvolaní z 25. novembra 2009) zaoberal
v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď
na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m.
IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby
sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia.
Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
8 Sžf 16/2009 z 20. októbra 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností daného prípadu a relevantných procesných noriem. Toto
rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,
pričom najvyšší súd dospel k rozhodnutiu na základe vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj
Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou
v systéme všeobecného súdnictva.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.
právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. augusta 2012