Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 177 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (182)I. ÚS 114/09
PDF · 230.47 KB
No categories available
I. ÚS 114/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 114/09-20
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,
K., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 54/2007 a jeho rozsudkom
z 23. septembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára
2009 doručená faxom (23. februára 2009 poštou) a doplnená 30. marca 2009 sťažnosť
JUDr. Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na ochranu majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Sžf 54/2007 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2008.
1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že
„Daňový úrad Košice II vydal dňa 8. 10. 2001 protokol o daňovej kontrole č. j.
696/2201/209/66486/01/Če vykonanej u kontrolovaného subjektu – sťažovateľa...
Predmetom kontroly bola daň z pridanej hodnoty - overenie oprávnenosti čerpania
nadmerného odpočtu DPH za obdobie december 2000...
Žiadosťou o zaplatenie úroku z preplatku za oneskorené vrátenie preplatku dane po
lehote ustanovenej zákonom, ktorého vznik zapríčinil správca dane svojim nezákonným
rozhodnutím a nezákonným postupom zo dňa 3. 5. 2005 adresovanou Daňovému úradu
Košice V žiadal sťažovateľ o zaplatenie úroku z preplatku, ktorého vznik zapríčinil správca
dane a ktorý bol povinný správca dane zaplatiť podľa ustanovenia § 63 ods. 6 Zákona
o správe daní a poplatkov.
Daňový úrad Košice V rozhodnutím o nepriznaní úroku z preplatku sp. zn.
709/230/20979/05/ZAK zo dňa 6. 6. 2005... rozhodol, že... žiadosti... nevyhovel...
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ žalobu... na Krajský súd v Košiciach...
Krajský súd v Košiciach rozsudkom... zo dňa 12. 4. 2007 žalobu zamietol...
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 9 Sžf 54/2007 zo dňa 23. 9. 2008
potvrdil napadnutý rozsudok... Predmetný rozsudok bol doručený právnej zástupkyni
sťažovateľa dňa 19. 12. 2008...“.
2. Sťažovateľ ďalej uviedol, že
a) „... zavinením správcu dane vznikol sťažovateľovi preplatok na dani z pridanej
hodnoty a to tým, že mu nebol vrátený nadmerný odpočet. Tento preplatok zapríčinil
správca dane tým, že nedodržal lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu, teda lehotu 10 dní
od ukončenia kontroly oprávnenosti nadmerného odpočtu DPH. Doba, počas ktorej
preplatok správca dane neoprávnene zadržiaval, začala plynúť 8. 11. 2001 a skončila
dňom, kedy bol nadmerný odpočet sťažovateľovi vyplatený. Za toto obdobie má sťažovateľ
nárok na úrok z preplatku. Toto právo mu priznáva § 63 ods. 6 a pokiaľ mu DÚ KE V úrok
z preplatku za dobu jeho oneskoreného vrátenia nepriznal, zasiahol tým do práva
sťažovateľa, ktoré mu zákon dáva...“;
b) „za deň prerokovania a doručenia protokolu o výsledkoch daňovej kontroly zo
dňa 8. 10. 2001 sp. zn. 696/2201/209/66486/01/Če je potrebné považovať deň 29. 10.
2001...“;
c) „podstatou jeho žaloby bola skutočnosť, že napriek tomu, že správca dane
prerokoval s ním protokol o daňovej kontrole dňa 29. 10. 2001, až dňa 12. 9. 2003 mu vrátil
sumu 136,570,- Sk, ktorú označil ako nadmerný odpočet DPH a dňa 22. 1. 2004 mu vrátil
sumu 39.541,- Sk, ktorú označil ako nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie december
2000.
Na základe týchto skutočnosti si uplatnil nárok na zaplatenie úroku za oneskorené
vrátenie preplatku dane. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že podľa ustanovenia § 15 ods. 5
Zákona č. 511/1992 Zb. bol správca dane povinný vydať do 10 dní od ukončenia kontroly
rozhodnutie o vrátení uvedených súm a tieto mu aj vrátiť.
Súd I. stupňa zamietol jeho žalobu, pretože dospel k záveru, že k prerokovaniu
protokolu nedošlo dňa 29. 10. 2001, ale až 3. 9. 2003.
Súd I. stupňa tento svoj záver zdôvodnil úvahami, v ktorých poukázal na to, že jeho
právny názor, týkajúci sa nemožnosti prerokovať protokol o výsledku daňovej kontroly v iný
deň, ako v deň, ktorý je určený vo výzve, ktorú správca dane doručí kontrolovanému
daňovému subjektu spolu s protokolom o daňovej kontrole...“.
3. Sťažovateľ konštatoval, že s právnym názorom krajského súdu sa stotožnil aj
najvyšší súd, pričom „Tým, že tak I. stupňový, ako aj odvolací súd neposkytli sťažovateľovi
v rámci konania o jeho žalobe ochranu proti konaniu správcu dane, ktoré je v rozpore
s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a Článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, odmietli tým poskytnúť
sťažovateľovi ochranu, ktorú súdy Slovenskej republiky v konaniach vo veciach správneho
súdnictva podľa § 244 a nasledujúcich Občianskeho súdneho poriadku sú povinné
poskytovať...
V dôsledku nedodržania princípov zákonom ustanoveného postupu, zakotveného
v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, došlo teda k zásahu do práv sťažovateľa na pokojné užívanie
jeho majetku zakotvené v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.“.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, na
pokojné užívanie majetku zakotvené v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Sžf 54/2007 zo dňa 23. 9. 2008, bolo porušené.
Ústavný sád Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Sžf 54/2007 zo dňa 23. 9. 2008 a vracia mu vec na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie označených práv
zaručených ústavou a dodatkovým protokolom postupom najvyššieho súdu a jeho
rozhodnutím sp. zn. 5 Sžf 54/2007 z 23. septembra 2008.
1. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy najmä v spôsobe výkladu a následnej aplikácii ustanovení
§ 15 ods. 10 a 12 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (pozri body 2 a 3 I. časti
odôvodnenia).
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým
konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa
rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 54/2007 z 23. septembra 2008 sú zlučiteľné s označeným článkom
Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel
k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako
vecne správne, náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z týchto relevantných častí odôvodnenia
napadnutého rozsudku:
„... Najvyšší súd... dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné...
Predmetom preskúmania vymedzeného žalobou podľa krajského súdu bolo
posúdenie, či správca dane, ktorého postup je ohraničený článkom 2 ods. 2 Ústavy SR,
môže napriek tomu, že zákon to výslovne neupravuje, pokračovať v prerokovaní protokolu v
ďalší dohodnutý termín, a či je daňová kontrola ukončená až v novom termíne prerokovania
protokolu alebo je ukončená v deň určenom na prerokovanie v prvej výzve správcu dane.
Od uvedeného posúdenia potom záviselo rozhodnutie o správnosti a zákonnosti
napadnutého rozhodnutia žalovaného.
Podľa názoru krajského súdu bol správcom dane zvolený postup pri ukončení
daňovej kontroly u žalobcu v súlade so zákonom, vychádzal zo zásady ochrany záujmov
nielen štátu, ale aj daňových subjektov v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov.
S týmto názorom krajského súdu sa stotožnil aj odvolací súd.
Z ustanovenia § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom do 30. novembra
2001 vyplýva nasledovný postup:
1/ zamestnanec správcu dane vyhotoví protokol o daňovej kontrole
2/doručí ho kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou na jeho prerokovanie
3/ daňový subjekt je oprávnený sa písomne vyjadriť najneskôr v deň prerokovania
4/ po prerokovaní protokolu podpisuje protokol kontrolovaný daňový subjekt a zamestnanec
správcu dane (odmietnutie podpísať zamestnanec poznamená)
5/ deň prerokovania je dňom doručenia
Z uvedeného znenia vyplývajú povinnosti daňovému orgánu vyhotoviť protokol,
doručiť protokol kontrolovanému dňovému subjektu spolu s výzvou na prerokovanie
a prerokovať protokol. Žiadne lehoty na vykonanie uložených povinností daňového orgánu
z uvedeného ustanovenia nevyplývajú. Až okamihom prerokovania bez konkretizovania jeho
dĺžky spája zákon tam uvedené skutočnosti - zánik možnosti daňového subjektu vyjadriť sa
k protokolu, - vznik povinnosti podpísania protokolu zamestnancom správcu dane
a daňovým subjektom, a/c odmietnutie podpísania, - prevzatie protokolu alebo odmietnutie
prevzatia daňovým subjektom a - doručenie protokolu.
Podľa odvolacieho súdu tak uvedené znenie zákonného ustanovenia nevylučuje
prerokovať protokol aj viac krát, nielen preto, že takáto možnosť nie je výslovne vylúčená,
ale aj preto, ako to posúdil aj krajský súd, že to nie je v rozpore so žiadnym ustanovením
zákona a neprieči sa to účelu inštitútu kontroly, ktorým je zistenie alebo preverenie
správneho určenia dane alebo vznik daňovej povinnosti.
V súlade s uvedeným potom po dni prerokovania protokolu a súčasne jeho doručenia
daňovému subjektu končí možnosť správcu dane opraviť alebo doplniť protokol o daňovej
kontrole (ods. 12) a začína sa vyrubovacie konanie (ods. 13 uvedeného zákonného
ustanovenia).
Ak teda žalovaný pri rozhodovaní o oprávnenosti návrhu žalobcu na zaplatenie
úroku v zmysle § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. vychádzal so záveru, že pokiaľ nebol
protokol podpísaný, nebol ani prerokovaný, bolo jeho rozhodnutie správne, v súlade so
zákonom. Ani podľa názoru odvolacieho súdu nebol žalovaný v omeškaní s vrátením
preplatku pre uvedené dôvody.
Námietky žalobcu voči napadnutému rozhodnutiu žalovaného tak neboli dôvodné,
krajský súd rozhodol správne, ak podanú žalobu ako neodôvodnenú zamietol.
Keďže v odvolaní uvedené dôvody nespochybňujú správnosť rozhodnutia krajského
súdu, odvolací súd posúdil žalobcom podané odvolanie ako neopodstatnené a rozsudok
krajského súdu podľa § 219 ako vecne správny potvrdil...“
Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho odvolaní z 31. mája 2007) zaoberal v rozsahu,
ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky
podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní.
Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
5 Sžf 54/2007 z 23. septembra 2008 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje
nedostatočne zistený skutkový stav, k čomu dospel na základe vlastných myšlienkových
postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne
aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).
Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou
v systéme všeobecného súdnictva.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. S prihliadnutím na odôvodnenosť
napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný
súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
2. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie „práva na pokojné užívanie jeho
majetku zakotvené v článku 1 Dodatkového protokolu“ už uvedeným postupom
a rozhodnutím najvyššieho súdu. Tvrdil, že k porušeniu tohto práva došlo „v dôsledku
nedodržania princípov zákonom ustanoveného postupu zakotveného v článku 46 ods. 1
ústavy“ (pozri aj bod 4 I. časti odôvodnenia).
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného
práva...
K namietanému porušeniu tohto práva ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd
zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by
ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom
ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by
takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných
súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,
aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod
príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd
sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,
odmietnutie ďalšej časti sťažnosti (z už uvedeného dôvodu odmietnutia jej prvej časti),
ktorou sťažovateľ namietal porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len
nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami
hmotnoprávneho charakteru a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného
porušenia.
Ústavný súd k tejto časti sťažnosti ešte poznamenáva, že ústava, Dohovor o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a dodatkový protokol k nemu poskytujú ochranu len
takému majetku, ktorý je vo vlastníctve oprávnenej (na podanie sťažnosti, pozn.) osoby.
Majetkové hodnoty, ktoré má takáto osoba v úmysle ešte len nadobudnúť, takejto ochrane
nepodliehajú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. apríla 2009