Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 114/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,

K., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v

Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 23. septembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára

2009 doručená faxom (23. februára 2009 poštou) a doplnená 30. marca 2009 sťažnosť

JUDr. Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v (ďalej len „“)

a práva na ochranu majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 23. septembra 2008.

1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že

„Daňový úrad Košice II vydal dňa 8. 10. 2001 protokol o daňovej kontrole č. j.

696/2201/209/66486/01/Če vykonanej u kontrolovaného subjektu – sťažovateľa...

Predmetom kontroly bola daň z pridanej hodnoty - overenie oprávnenosti čerpania

nadmerného odpočtu DPH za obdobie december 2000...

Žiadosťou o zaplatenie úroku z preplatku za oneskorené vrátenie preplatku dane po

lehote ustanovenej zákonom, ktorého vznik zapríčinil správca dane svojim nezákonným

rozhodnutím a nezákonným postupom zo dňa 3. 5. 2005 adresovanou Daňovému úradu

Košice V žiadal sťažovateľ o zaplatenie úroku z preplatku, ktorého vznik zapríčinil správca

dane a ktorý bol povinný správca dane zaplatiť podľa ustanovenia § 63 ods. 6 Zákona

o správe daní a poplatkov.

Daňový úrad Košice V rozhodnutím o nepriznaní úroku z preplatku sp. zn.

/ZAK zo dňa 6. 6. 2005... rozhodol, že... žiadosti... nevyhovel...

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ žalobu... na Krajský súd v Košiciach...

Krajský súd v Košiciach rozsudkom... zo dňa 12. 4. 2007 žalobu zamietol...

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa 23. 9. 2008

potvrdil napadnutý rozsudok... Predmetný rozsudok bol doručený právnej zástupkyni

sťažovateľa dňa 19. 12. 2008...“.

2. Sťažovateľ ďalej uviedol, že

a) „... zavinením správcu dane vznikol sťažovateľovi preplatok na dani z pridanej

hodnoty a to tým, že mu nebol vrátený nadmerný odpočet. Tento preplatok zapríčinil

správca dane tým, že nedodržal lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu, teda lehotu 10 dní

od ukončenia kontroly oprávnenosti nadmerného odpočtu DPH. Doba, počas ktorej

preplatok správca dane neoprávnene zadržiaval, začala plynúť 8. 11. 2001 a skončila

dňom, kedy bol nadmerný odpočet sťažovateľovi vyplatený. Za toto obdobie má sťažovateľ

nárok na úrok z preplatku. Toto právo mu priznáva § 63 ods. 6 a pokiaľ mu DÚ KE V úrok

z preplatku za dobu jeho oneskoreného vrátenia nepriznal, zasiahol tým do práva

sťažovateľa, ktoré mu zákon dáva...“;

b) „za deň prerokovania a doručenia protokolu o výsledkoch daňovej kontroly zo

dňa 8. 10. 2001 sp. zn. /Če je potrebné považovať deň 29. 10.

2001...“;

c) „podstatou jeho žaloby bola skutočnosť, že napriek tomu, že správca dane

prerokoval s ním protokol o daňovej kontrole dňa 29. 10. 2001, až dňa 12. 9. 2003 mu vrátil

sumu 136,570,- Sk, ktorú označil ako nadmerný odpočet DPH a dňa 22. 1. 2004 mu vrátil

sumu 39.541,- Sk, ktorú označil ako nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie december

2000.

Na základe týchto skutočnosti si uplatnil nárok na zaplatenie úroku za oneskorené

vrátenie preplatku dane. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že podľa ustanovenia § 15 ods. 5

bol správca dane povinný vydať do 10 dní od ukončenia kontroly

rozhodnutie o vrátení uvedených súm a tieto mu aj vrátiť.

Súd I. stupňa zamietol jeho žalobu, pretože dospel k záveru, že k prerokovaniu

protokolu nedošlo dňa 29. 10. 2001, ale až 3. 9. 2003.

Súd I. stupňa tento svoj záver zdôvodnil úvahami, v ktorých poukázal na to, že jeho

právny názor, týkajúci sa nemožnosti prerokovať protokol o výsledku daňovej kontroly v iný

deň, ako v deň, ktorý je určený vo výzve, ktorú správca dane doručí kontrolovanému

daňovému subjektu spolu s protokolom o daňovej kontrole...“.

3. Sťažovateľ konštatoval, že s právnym názorom krajského súdu sa stotožnil aj

najvyšší súd, pričom „Tým, že tak I. stupňový, ako aj odvolací súd neposkytli sťažovateľovi

v rámci konania o jeho žalobe ochranu proti konaniu správcu dane, ktoré je v rozpore

s článkom 46 ods. 1 SR a Článkom 2 ods. 2 SR, odmietli tým poskytnúť

sťažovateľovi ochranu, ktorú súdy Slovenskej republiky v konaniach vo veciach správneho

súdnictva podľa a nasledujúcich sú povinné

poskytovať...

V dôsledku nedodržania princípov zákonom ustanoveného postupu, zakotveného

v článku 46 ods. 1 SR, došlo teda k zásahu do práv sťažovateľa na pokojné užívanie

jeho majetku zakotvené v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 SR, na

pokojné užívanie majetku zakotvené v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 23. 9. 2008, bolo porušené.

Ústavný sád Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 23. 9. 2008 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie označených práv

zaručených a dodatkovým protokolom postupom najvyššieho súdu a jeho

rozhodnutím sp. zn. z 23. septembra 2008.

1. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva

zaručeného najmä v spôsobe výkladu a následnej aplikácii ustanovení

a o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (pozri body 2 a 3 I. časti

odôvodnenia).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým

konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa

rozsudkom sp. zn. z 23. septembra 2008 sú zlučiteľné s označeným článkom

.

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako

vecne správne, náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z týchto relevantných častí odôvodnenia

napadnutého rozsudku:

„... Najvyšší súd... dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné...

Predmetom preskúmania vymedzeného žalobou podľa krajského súdu bolo

posúdenie, či správca dane, ktorého postup je ohraničený článkom 2 ods. 2 SR,

môže napriek tomu, že zákon to výslovne neupravuje, pokračovať v prerokovaní protokolu v

ďalší dohodnutý termín, a či je daňová kontrola ukončená až v novom termíne prerokovania

protokolu alebo je ukončená v deň určenom na prerokovanie v prvej výzve správcu dane.

Od uvedeného posúdenia potom záviselo rozhodnutie o správnosti a zákonnosti

napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Podľa názoru krajského súdu bol správcom dane zvolený postup pri ukončení

daňovej kontroly u žalobcu v súlade so zákonom, vychádzal zo zásady ochrany záujmov

nielen štátu, ale aj daňových subjektov v zmysle v znení

neskorších predpisov.

S týmto názorom krajského súdu sa stotožnil aj odvolací súd.

Z ustanovenia v znení platnom do 30. novembra

2001 vyplýva nasledovný postup:

1/ zamestnanec správcu dane vyhotoví protokol o daňovej kontrole

2/doručí ho kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou na jeho prerokovanie

3/ daňový subjekt je oprávnený sa písomne vyjadriť najneskôr v deň prerokovania

4/ po prerokovaní protokolu podpisuje protokol kontrolovaný daňový subjekt a zamestnanec

správcu dane (odmietnutie podpísať zamestnanec poznamená)

5/ deň prerokovania je dňom doručenia

Z uvedeného znenia vyplývajú povinnosti daňovému orgánu vyhotoviť protokol,

doručiť protokol kontrolovanému dňovému subjektu spolu s výzvou na prerokovanie

a prerokovať protokol. Žiadne lehoty na vykonanie uložených povinností daňového orgánu

z uvedeného ustanovenia nevyplývajú. Až okamihom prerokovania bez konkretizovania jeho

dĺžky spája zákon tam uvedené skutočnosti - zánik možnosti daňového subjektu vyjadriť sa

k protokolu, - vznik povinnosti podpísania protokolu zamestnancom správcu dane

a daňovým subjektom, a/c odmietnutie podpísania, - prevzatie protokolu alebo odmietnutie

prevzatia daňovým subjektom a - doručenie protokolu.

Podľa odvolacieho súdu tak uvedené znenie zákonného ustanovenia nevylučuje

prerokovať protokol aj viac krát, nielen preto, že takáto možnosť nie je výslovne vylúčená,

ale aj preto, ako to posúdil aj krajský súd, že to nie je v rozpore so žiadnym ustanovením

zákona a neprieči sa to účelu inštitútu kontroly, ktorým je zistenie alebo preverenie

správneho určenia dane alebo vznik daňovej povinnosti.

V súlade s uvedeným potom po dni prerokovania protokolu a súčasne jeho doručenia

daňovému subjektu končí možnosť správcu dane opraviť alebo doplniť protokol o daňovej

kontrole (ods. 12) a začína sa vyrubovacie konanie (ods. 13 uvedeného zákonného

ustanovenia).

Ak teda žalovaný pri rozhodovaní o oprávnenosti návrhu žalobcu na zaplatenie

úroku v zmysle vychádzal so záveru, že pokiaľ nebol

protokol podpísaný, nebol ani prerokovaný, bolo jeho rozhodnutie správne, v súlade so

zákonom. Ani podľa názoru odvolacieho súdu nebol žalovaný v omeškaní s vrátením

preplatku pre uvedené dôvody.

Námietky žalobcu voči napadnutému rozhodnutiu žalovaného tak neboli dôvodné,

krajský súd rozhodol správne, ak podanú žalobu ako neodôvodnenú zamietol.

Keďže v odvolaní uvedené dôvody nespochybňujú správnosť rozhodnutia krajského

súdu, odvolací súd posúdil žalobcom podané odvolanie ako neopodstatnené a rozsudok

krajského súdu podľa § 219 ako vecne správny potvrdil...“

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho odvolaní z 31. mája 2007) zaoberal v rozsahu,

ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky

podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. septembra 2008 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

nedostatočne zistený skutkový stav, k čomu dospel na základe vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne

aj , ).

Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa . S prihliadnutím na odôvodnenosť

napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie „práva na pokojné užívanie jeho

majetku zakotvené v článku 1 Dodatkového protokolu“ už uvedeným postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu. Tvrdil, že k porušeniu tohto práva došlo „v dôsledku

nedodržania princípov zákonom ustanoveného postupu zakotveného v článku 46 ods. 1

“ (pozri aj bod 4 I. časti odôvodnenia).

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného

práva...

K namietanému porušeniu tohto práva ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by

ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,

aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod

príslušné právne normy (obdobne napr. , ). Keďže ústavný súd

sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa

označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,

odmietnutie ďalšej časti sťažnosti (z už uvedeného dôvodu odmietnutia jej prvej časti),

ktorou sťažovateľ namietal porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len

nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami

hmotnoprávneho charakteru a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného

porušenia.

Ústavný súd k tejto časti sťažnosti ešte poznamenáva, že , Dohovor o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a dodatkový protokol k nemu poskytujú ochranu len

takému majetku, ktorý je vo vlastníctve oprávnenej (na podanie sťažnosti, pozn.) osoby.

Majetkové hodnoty, ktoré má takáto osoba v úmysle ešte len nadobudnúť, takejto ochrane

nepodliehajú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009